Preklady fanfiction Harryho Pottera

 9.  Problémy s dôverou

Je zábavné, ako s vami dokáže život zmietať sem a tam ako s kusom handry.

Draco stál v skupine siedmych ľudí a mal veľmi intenzívny pocit, že sem nepatrí. Vedľa neho stálo dievča, ktoré nemal nejako zvlášť rád a zvyšných šiestich mal rád dokonca ešte menej. Bol si poriadne istý, že ten pocit je vzájomný.

Nebolo mu celkom jasné, prečo tu vôbec je. Ostatní sa snažili prísť na to, čo smrťožrúti chceli a prečo odišli tak náhle bez toho, aby spôsobili nejaké straty.

Aktuálne boli v okrúhlej izbe vo veži. Mala podivnú vôňu, takmer ako keby všetka tá krv, ktorú precedili ostré čepele mečov – teraz neužitočne opreté o stenu - zamorila vzduch strachom a smrťou. Dvanásť klenutých okien vpustilo dnu temnotu zvonka a šestica horiacich pochodní vrhala svetlo a tiene, ktoré tancovali po celom priestore. Jediným nábytkom, ktorý dominoval sparťansky vyzerajúcej izbe, bol okrúhly dubový stôl s trinástimi stoličkami s vysokými, vyrezávanými operadlami. Všetko v miestnosti zastrašovalo, takmer deprimovalo, ale tak tomu malo byť. Bola to miestnosť na štúdium vojnového umenia.

Vyhrajú? Bolo mu to fuk. Práve teraz jediné, na čom mu záležalo, bol jeho škvŕkajúci žalúdok a fakt, že odvčera poriadne nejedol.

Nepočúval ich rozhovor až do okamihu, než niekto nespomenul zajatého smrťožrúta. Predstavil si otca, ako sedí na nepohodlnej stoličke, na neďalekom stole zlomený prútik. Vedel, že by mu nedali vrece na hlavu, ale v tej predstave bol ten muž úplne porazený - silne zarezané povrazy a na hlave to spomínané vrece. Títo svätuškári by ho nikdy nenechali trpieť, až kým by ho nehodili do Azkabanu.

"Pán Malfoy, poznáte ho?" To sa ozval ten bradatý starý blázon, ale Draco nemal potuchy, na čo sa pýta.

"Prepáčte, pane?" Dopekla, zvyk je železná košeľa.

"Toho smrťožrúta, Maximillana Metzgera?"

Stretol niekedy toho muža? Asi na jednom z večierkov, ktoré jeho matka tak milovala organizovať. Metzger, Metzger...  nie je to po nemecky mäsiar?

"Raz som sa s ním stretol. Ten chlap sa chová ako idiot po tom, čo vypije priveľa ohnivej whisky." Ten bastard sa pokúsil ohmatávať jeho matku, ako keby bola nejaká pobehlica. Rozčúlilo ho to tak veľmi, že dokázal to prasa odtrhnúť od matky všetkou silou trinásťročného chalana. Nebol vtedy odvážny; nemalo to nič spoločného s odvahou. Len spolu vyzerali tak vyložene nechutne, že jeho myseľ sčervenala zúrivosťou.

Z tej spomienky sa takmer striasol. Ale tou najhoršou časťou boli matkine slová.

"Tvojmu otcovi to nepovieme, drahý. Nepochopil by to." Bolo to štýlom, akým to povedala - ako keby sa sama za seba hanbila.

"Čo nám môžete povedať o ňom alebo o jeho vzťahoch s inými smrťožrútmi?" Bol to takmer zdvorilý rozhovor medzi ním a tým starcom. Čo sa za tých pár dní zmenilo? Naposledy, keď stál zoči-voči riaditeľovi, šiel si vykričať pľúca. Nikdy nezabíjajte posla, hovoria... ale on nebol pripravený dozvedieť sa, že sa jeho matka zbláznila a spálila Malfoy Manor. Nevedel ako zvládnuť túto chladnú pravdu. Ale z nejakého dôvodu ju bolo teraz ľahšie zniesť.

Bolo to kvôli nej?

"Nie veľa. Myslí si, že zbalí každú ženskú. Kecá a chváli sa vecami, ktoré videl - nie urobil, ale videl." Jeho hlas mu pripadal akýsi dutý, ako keby kričal z diaľky. "Pozná všetkých, ale nikto nepozná jeho. Je to pijavica, flákač."

Dumbledore mu venoval strohý úsmev. "Zdá sa, že viete celkom dosť po jednom stretnutí."

Draco pokrčil plecami. "Mám oči otvorené. Slizolinská vlastnosť."

"Áno, skutočne."

Lasičiak s hlavou farby mrkvy si odfrkol.

"Niečo vtipné?" Draco stočil pohľad na druhého chlapca, vyzýval ho, aby sa začal hádať. Potreboval prevetrať svoje zatuchnuté emócie.

"Ty. Ty si vtipný. Čo tu dopekla robíš?" Ron urobil niekoľko hroziacich krokov smerom k blondiakovi. "Ty nás zradíš!"

Harry ho chytil za lakeť. "Ron, nechaj ho byť." Znel vyčerpane. Draco si všimol, že sa opiera o jednu zo stoličiek a zdalo sa, že má niečo s ľavou nohou, nestúpal na ňu plnou váhou.

"Posaďme sa. Máme pred sebou dlhú noc." Dumbledore odtiahol stoličku od stola a posadil sa. Ostatní ho nasledovali.

Draco si sadol vedľa Hermiony, ale nikto si nesadol z jeho druhej strany. Pripadal si ako outsider, ktorým skutočne bol. Nezáležalo na tom, či si Dumbledore myslel, že môže ponúknuť niečo ich veci. Stále ho budú nenávidieť.

Ron na neho zazeral spoza stola a on na neho žmurkol, uškrnul sa, podpichoval ho. Aspoňže vedel, ako zvládnuť Lasičiaka. Potter bol úplne iný príbeh. Už tretíkrát toho dňa voči nemu prejavil ohľaduplnosť. Miatlo ho to. Prečo to urobil?

Nemusel sa spýtať. To červené čudo to urobilo za neho.

"Prečo ho brániš? Je zlý. Nie je na našej strane - sám to povedal." Ron sa pokúsil zatajiť ublíženie vo svojom hlase, ale celkom sa mu to nepodarilo. Vážne bol rozrušený kvôli tomu, že jeho dvaja najlepší priatelia boli milí k tomu ľstivému slizolinčanovi. On vedel presne, čo za človeka je ten chladný namyslený idiot, ktorý sedí oproti nemu. Nikdy mu nebude na nikom záležať, ak z toho niečo nezíska.

Harry odtrhol unavené oči od stola, pozrel sa priamo do očí spomenutému slizolinčanovi.

"Nechystá sa nás zradiť a," odmlčal sa na chvíľu, ako keby to chcel zdôrazniť, "vážne potrebujeme každého, koho môžeme získať."

Prečo si bol Potter taký istý? Poskytol im niekedy nejaký dôvod, aby v neho verili? Chcel to vôbec? Možno nemal viac miesto, kam ísť, ale určite nechcel skončiť na porazenej strane. Prehrá Potter?

"Ak mi prisľúbiš víťazstvo," zamrmlal a zrazu oveľa viac záležalo na tom, či vyhrajú alebo prehrajú.

"Takže keď sme sa všetci usadili," začal Dumbledore. "Rád by som poďakoval profesorovi Snapovi za rýchlu reakciu. Bez neho by sme mali v našich rukách mŕtveho smrťožrúta. Voldermort vydal príkaz svojim poskokom; každý zajatý smrťožrút musí ukončiť svoj život, než z neho násilím vytiahnu nejaké informácie. Pán Metzger sa pokúsil poslúchnuť..."

Dumbledorove oči blúdili okolo stola, pátrali po odhodlaní v svojich spojencoch, tých mladých, tých starých a tých bez veku. Bola tu Minerva, jeho najbližšia priateľka a dôverníčka. Bol tu Severus, muž, ktorého kedysi zachránil. Bol tu Amadeus, nádej, ktorú tak vážne potrebovali. A boli tu deti, ich budúcnosť. Harry Potter, žijúci, aby naplnil proroctvo; Ronald Weasley, skutočný priateľ až do samého konca; Hermiona Grangerová, láskavá a silná študentka; Draco Malfoy, trochu záhada, ale dúfajme, že sa ukáže ako toho hodný.

"Pretože je Veritaserum neúčinné na nasledovníkov Voldemorta, museli sme použiť inú metódu. Amadeovi," Dumbledore kývol na dlhovlasého čarodejníka, "sa podarilo vytiahnuť obrázok z Metzerovej mysle, obrázok knihy. Zatiaľ nevieme, o čom tá kniha je ani nevieme, prečo je taká dôležitá pre Voldemorta. Dúfame, že to čoskoro vyriešime."

Draco sa pozrel na Hermionu a všimol si, že sa na neho uprene pozerá. Jej oči sa pýtali, či niečo nevie o tej knihe alebo o Voldemortových zámeroch. V skutočnosti cítil, ako na neho dopadol pohľad všetkých, vystreľovali jeho smerom podobné otázky. Vážne si mysleli, že je smrťúžrút? Že by mu jeho och-tak-pyšný otec niekedy niečo povedal, hlavne po tom, čo ho odsúdili do Azkabanu?

Dumbledore si odkašľal a potom pokračoval. "Nikoho nezabili, ale to neznamená, že nám nespôsobili žiadne škody. Takmer úplne zničili sekciu s obmedzeným prístupom v knižnici. Pripravili nás o všetky drahocenné vedomosti o tom ako poraziť Temného pána, ktoré boli v tých knihách."

Hermiona zalapala po dychu a Draco takmer okamžite vycítil jej bolesť. Vedel, že milovala knihy, vedel, že prahla po vedomostiach; stratiť svoje drahocenné knihy bolo ako bodnutie do srdca.

Bez rozmýšľania ju pod stolom chytil za ruku a nežne stisol.

Jej ostré dýchanie sa trošku spomalilo, keď zacítila jeho dotyk a stočila k nemu pohľad, užasnutá. On sa stále pozeral na riaditeľa, choval sa, ako keby sa pod stolom nič nedialo, ako keby ju neutešoval. Stisnutie mu opätovala a po chvíľke, čo sa držali, ju pustil.

Pre ňu bolo náročné kontrolovať, ako sa tvári. Takmer cítila, ako sa červená, ale hlavne sa chcela... čo? Usmiať? Pripadala si ako idiot. Vážne sa zmenil? Stál by za jej dôveru? Priala si to viac než kedy predtým.

"Rád by som, keby ste sa všetci pokúsili spomenúť si, či ste nenarazili na nejaké knihy, ktoré by mohli zaujímať Voldemorta, niečo nové alebo aj staré vydania. Musíme zistiť, či už ju má alebo ju ešte môžeme ukryť, zničiť alebo využiť sami. Je to to naj..."

Zaklopanie na dvere prerušilo jeho monológ. Bez počkania na odpoveď do nich osoba za dverami zatlačila a vošla dnu v nahnevanej a fučiacej nálade. Madam Pinceová vyzerala, ako keby vyplakala rieku, utopila sa v nej a potom vstala z mŕtvych. Oblečenie mala roztrhané a vlasy jej trčali všetkými smermi.

Mrmlala si pod nosom. "Šesťtisíc tridsať päť. Šesťtisíc tridsať päť," keď dokrívala k riaditeľovmu boku.

"Drahá pani Pinceová," láskavo pozdravil Dumbledore.

"Šesťtisíc tridsať päť," vykríkla, znela pomerne bláznivo. "Prišli sme o všetky. Spálené. Ukradnuté. Stratené. Stratené naveky. Moje knihy." Padla na kolená, plakala do riaditeľovho habitu.

Všetci okolo stola hľadeli na rozrušenú ženu, niektorí ju ľutovali, niektorí ju sledovali znechutene, niektorým to bolo ukradnuté.

"Ale no tak. Nájdeme nové knihy. Dobré knihy. Poklady, ktoré ste nikde nedokázali nájsť. Tuná Amadeus už sľúbil, že nám pošle svoju zbierku. Je to cez štyritisíc výtlačkov. Nie je to skvelé?"  Napriek tomu, že Dumbledore bol dobrý v zvládaní rozrušených ľudí, toto bolo mimo jeho ligu. Sotva počúvala, jej výkriky zúfalstva zapĺňali miestnosť svojimi ozvenami. Madam Pinceová práve stratila svoju skutočnú lásku.

Cez otvorené dvere nakukol dnu Argus Filch a potom potichu vošiel, zastavil sa len, aby zdvihol tú nešťastnú ženu. "Ospravedlňujem sa, pane." Rýchlo ju vyviedol z miestnosti.

"To bolo o čom?" naznačila Hermiona nemo Dracovi a chlapec len pokrčil plecami, bolo mu to dosť fuk na to, aby o tom rozmýšľal.

"Ehem," Dumbledore si odkašľal. "Chcem, aby ste sa porozprávali o knihách, ktoré ste v poslednej dobe považovali za zaujímavé, pravdepodobne nové knihy, ktoré ste nikdy predtým nevideli. Hovorte. Dajte si na čas. Medzitým sa spojím s pánom Graveriverom a zistím, čo za knihy nám pred pár mesiacmi poslal. Mali sme odkliať tie debny už dávno."

Riaditeľ vyšiel z miestnosti, ostatných zanechal v pomerne tichej neistote. Od začiatku roka prešli každému rukami stovky kníh. Kde začať? Čo hľadať?

"Asi to bude toto." Draco vytiahol knižku v čiernej koži zo zadného vrecka svojich nohavíc.

Hermiona bola šokovaná. "Ty si ju ukradol, ty nepodarok. Ako sa opovažuješ?" Skúsila mu tú knihu vychmatnúť, ale nedovolil to. Len zdvihol knihu nad hlavu, ukryl za chrbtom, prehodil si ju do druhej ruky a uhol sa pred každým pohybom, ktorý urobila.

"Daj mi ju, ty idiot."

"Čo je to?" prerušil Harry hádku.

Otočili sa k nemu. Draco sa uškrnul a Hermiona sa začervenala hnevom.

"Nič," rýchlo povedala, ale Draco hodil knihu Harrymu so slovami: "Pozri sa sám."

Hermiona ho udrela do pleca, ale jemu to bolo jedno. Vidieť to dievča rozzúriť sa mu urobilo dobre; bola taká rozkošná, keď sa nahnevala.

Kým sledoval Harryho listovať stránkami, tiež si všimol, že profesori opustili stôl a teraz stáli pred jedným z klenutých okien. Horúčkovito si šepkali, pár sloviek sem a tam bolo hlasnejších než ostatné. Jasne sa v niečom nezhodli a bolo pomerne ľahké zistiť, že sa Amadeus a profesor Snape príliš nemusia. Ich hádka Draca trochu zaujala, ale nie dosť, aby udržala jeho pozornosť.

Potter mal v tvári zvedavý výraz, takmer ako keby čítal niečo zakázané. Nuž vlastne čítal. Ako sa Hermione dostala do rúk kniha plná čiernej mágie? Niet divu, že nechcela, aby ju podal jej najlepšiemu priateľovi.

"Čože? Ako?" Harry sa pýtal ich oboch, znel veľmi zmätene. "Kde ste k tomu prišli? Čia je?"

Draco chvíľu sledoval Hermionu a keď sa zdalo, že neodpovie, rozhodol sa podeliť so svojimi myšlienkami.

"Patrí jej." Ukázal palcom na Hermionu. "Priniesla ju so sebou do mojej spálne."

Ron s Harrym sa prudko postavili, ich stoličky odleteli na zem.

"ČOŽE?" vykríkli spoločne. To bolo prvý raz, čo Draco videl Pottera toho dňa stratiť svoju masku.

"Nepokračuj," odhodlane vyhlásila Hermiona. "Okamžite zavrieš ústa, inak ti vyďobnem oči tvojím vlastným prútikom."

Otočila sa k tým dvom chlapcom, ktorí sa triasli zúrivosťou. "Počúvajte. Je to idiot. Mieša veci dokopy, aby všetko znelo divne a... a... skrátka na neho zabudnite."

"Zabudnite?" Ron stále kričal. "On...  ty... v jeho spálni. Ty? Hermiona, čo sa deje?"

Draco sa na nich pozeral, v tvári pobavený výraz. Ako miloval spôsobovať zmätok. "Nepovedala si im, že sme spolu spali?"

Dobre, takže teraz možno zašiel trošku priďaleko.

Ron vyskočil na stôl a s úžasnou rýchlosťou ho zrazil k zemi, kde na ňom pristál. Práve do neho udierali dve obrovské päste s väčšou silou, než by kedy hádal. Toto sa mu nikdy predtým nestalo. Bez ohľadu na to, ako si pustil hubu na špacír, ľudia sa ho vždy kvôli jeho rodine báli. Lasičiakovi to bolo srdečne ukradnuté. Miloval Hermionu? Tá myšlienka pôsobila dajako skľučujúco a prinútila ho nakoniec si uvedomiť si, že by mohol niečo urobiť so svojou prekérnou situáciou.

Mal zlomený nos. Počul Hermionu, ako kričí na Rona, aby prestal. A Potter, ten stál obďaleč, ruky prekrížené a oči horiace. Draco ešte nikdy nevidel v jeho očiach toľko znechutenia.

"Ron!" jačala Hermiona. "Zlez z neho. Je dobrý v bezprútikovej mágii, mohol by ti ublížiť."

Krucinál, tej mrche záležalo len na zdraví Lasičiaka, zatiaľ čo jeho tu mali umlátiť k smrti. A to tiež bolo zasrane bolestivé. S veľkým úsilím druhého chlapca zo seba zhodil.

"Ktorej časti na spaní spolu nerozumieš?" spýtal sa, ako keby celé nedorozumenie nebola jeho chyba. "Spaní ako v 'Moje oči sú tak zatvorené a moja myseľ je tak plná pohyblivých obrázkov, že som si ani nevšimol, že je vedľa mňa nejaké dievča'. Spaní. Vysvetlil som to jasne?"

"Prečo?" To bol Potter, ten hrdina. Urobil ten niekedy niečo zle? Bol večne tak prekliato dokonalý?

"Pretože sa vzájomne nenávidíme, pretože som sa jej chcel zbaviť, pretože hodina pletenia bola taká nudná. Krucinál, tá baba jednoducho vrazila do mojej izby s nožom v ruke. Je to odporná kreatúra, aby ste vedeli. Ani sa vôbec nespýtala, či jej dám trochu svojej drahocennej krvi." S námahou prehltol a potom trochu tej drahocennej krvi vypľul. Pchá, začínal si zvykať na bolesť.

"O čom to rozpráva?" Potter sa na to spýtal Grangerovej, ako keby to on nevysvetlil jasne.

"Oddeľovací proces. Potrebovala som jeho krv na elixír. Nevyšiel zo svojej izby, takže som tam musela ísť - potrebovali sme byť počas procesu spojení." Hermiona si vzdychla. "Hoci teraz je už stratený. O ten proces sme prišli a musíme znova spolupracovať. Môžete vidieť, že tým nie som nejako zvlášť nadšená."

"Ty si... veď vieš... s ním nespala?" Ron vzhliadol na Hermiona, silne sa červenal.

"Nie, Ron, nespala. Nemôžem uveriť, že sa ma na to pýtaš."

Och, nie sme teraz zdržanliví? Dokázal si spomenúť s absolútnou jasnosťou, aké zdržanlivé to dievča bolo včera večer. Ako ho pritlačila o umývadlo a pobozkala ho s tými dokonalými perami, ako mu priadla v náručí. Nemohla uveriť, chá? Možno by jej to mal pripomenúť.

"Bez obáv, chalani. Tej humusáčky by som sa nedotkol ani s trojmetrovou tyčou." Draco sa postavil, takmer znova spadol kvôli tomu, ako sa mu roztočila hlava.

"Takže kde sme skončili?"

Hermiona na neho hľadela s naprostou nevierou. Oči mala tmavohnedé, takmer čokoládové a v tvári jej bolo vidno ublíženie. Ako keby mu neublížila prvá.

V tej chvíli sa vrátil Dumbledore, vyzeral pochmúrne a trochu staršie než pred pár minútami.

"Utíšte sa," povedal unavene, čím si získal pozornosť miestnosti. Obklopili ho profesori, ktorí tiež zabudli na svoju hádku. Náhla predtucha skazy zaplnila miestnosť, spôsobila, že ich srdcia oťaželi strachom. Dokonca Draco cítil ťažobu na svojich pleciach.

"Oscar Graveriver bol kedysi učiteľ Obrany voči čiernej mágii na Rokforte - tesne pred profesorom Quirellom. Mal viac vedomostí o temných čarodejníkoch než ktorýkoľvek z nás. Bojoval s prvým Rádom, ale teraz je už úplne na dôchodku. Ako svoj dar na rozlúčku nám poslal svoju zbierku kníh, múdro si myslel, že by nám tie výtlačky mohli byť vo vojne užitočné. Sekcia s obmedzeným prístupom bola plná debien, ktoré nám poslal.

V jednej z týchto debien bola kniha, o ktorej si myslím, že hľadal Temný pán. A ak ju má... ak ju získal..." Nemusel pokračovať, všetci v miestnosti vedeli, čo to znamená.

"Ale pane, ako zistíme, či ju má?" spýtala sa Hermiona. Rozrušovalo ju vidieť všetkých týchto mocných ľudí, ktorý poznala, striasť sa.

Dumbledore sa chystal odpovedať, keď Harry zrazu spadol na zem, kričiac v agónii. Zvieral si hlavu, pretáčal sa zo strany na stranu v zúrivom pohybe.  Na pár sekúnd všetci ostatní stuhli okrem chlapca v bolestiach.

Hermiona sa rozbehla k Harrymu, snažila sa ho objať, udržať ho v bezpečí, ale ním tak neovládateľne trhalo a ona nemohla urobiť nič, aby mu pomohla. Ron ju objal, umožnil jej hlave schovať sa v jeho hrudi.

Draco sledoval, ako sa všetko hýbe ako v spomalenom filme. Harry padajúci na zem, slabé prasknutie v jeho lakti, keď narazil o kamennú podlahu, okuliare posunuté nabok. Hermiona bežiaca k nemu, vyslúžiaca si dobre mierený úder do brady, Ronove ruky ako ju objímajú. Amadeus pretláčajúci sa okolo všetkých, kľaknúci si vedľa čiernovlasého chlapca a odtlačiaci Harryho ruky nabok, čím odhalil jazvu v tvare blesku, ktorá kričala do červena, hrozivo krvácala, vysielala červené potôčiky krvi po chlapcovej tvári.

Amadeus priložil ľavú ruku na jazvu a zrazu nastalo absolútne ticho.

Draco vydýchol, ani si neuvedomil, že zadržiaval dych.

"Je v poriadku?" spýtala sa profesorka McGonagallová, znepokojená a vyčerpaná.

Harry sa náhle posadil.

"Chystá sa zabiť Metzgera!" Pozrel sa rovno na profesora Snapa, ktorý sa dlhými krokmi vydal k miestnosti, kde držali Maximalliana Metzgera. Roztvoril dvere, len aby našiel muža ležať na zemi, pokožka zelená a oči dokorán, aby odhaľovali hrôzu jeho posledných okamihov.

"Je mŕtvy," vyrovnane oznámil profesor Snape.

"Ale ako?" profesorka McGonagallová vyslovila otázku, ktorú chceli položiť všetci.

Amadeus sa oprel o zárubňu dverí. "Je to znamením."

Ich oči našli rozpálené Temné znamenie na ľavom predlaktí zosnulého Maximilliana Metzgera. Vytekala z neho zelená tekutina, ktorá sa podobala na jed. Dumbledore so Snapom na seba pozreli, ich srdcia oťaželi obavami.

"Je mŕtvy?" Harry sa postavil vedľa Hermiony s Ronom, vyzeral ako keby prežil niečo oveľa horšie než obyčajnú kliatbu Cruciatus. Draco mal nutkanie spýtať sa ho, čo sa práve stalo. Chcel to vedieť.

Bola toto súčasť toho byť hrdinom?

Dumbledore položil ruku na Harryho plece. "Áno," riekol a potom rýchlo dodal, "ale s tým sme nemohli nič urobiť." To bola tiež pravda. Čo keby Lord Voldermort odhalil Severusa Snapa, svojho najvernejšieho nasledovníka? Ak tohto muža zabil pomocou znamenia, čo by mu zabránilo zabiť Snapa?

Harry si vzdychol, oprel si ruky o kolená. "Aspoň nedostal tú knihu."

"Nedostal?" V hlase starého muža bola nádej. "Harry, nedostal?"

"Nie. Nikdy predtým nebol takýto nahnevaný. Dokonca nedokázal ochrániť vlastnú myseľ. Snažil... snažil sa zabiť aj mňa. On... ďakujem vám." Harry sa pozrel rovno na Amadea. "Bojoval som s ním, ale vy ste ho porazili. Ďakujem vám."

Bolo zvláštne počuť ako skvelý Harry Potter niekomu ďakuje. Bolo to takmer absurdné. Draco sa pokúsil spomenúť si, ako predtým videl Pottera, ako veľmi ho nenávidel, ako mu závidel. Teraz videl niekoho, kto sa veľmi snaží, aby nikoho nesklamal.

"Bolo to odo mňa hlúpe," ostro odpovedal Amadeus. "Teraz vie, že som tu."

"Prečo je vôbec tu?" Bol to Snape, blízko k tomu, aby vybuchol. Hovoril priamo k riaditeľovi, všetkých ostatných ignoroval. "Viete, kto to je. Prečo je potom tu?"

Draca prekvapilo, keď začul ďalšieho človeka povedať: "Súhlasím, nie je vhodné, aby tu bol. Je nebezpečný pre nás všetkých." Hlas profesorky McGonagallovej bol prísny až po úroveň, že bol takmer nezdvorilý. Blondiak si bol poriadne istý, že teraz vie, o čom celá tá hádka bola. Takže profesori neschvaľovali Amadeovu prítomnosť. Prečo? Nebolo pre nich všetkých nebezpečnejšie bojovať medzi sebou než so skutočným nepriateľom, lordom Voldemortom?  

"On nie je jeho otec," prel sa Dumbledore, keď vykročil k spomínanému mladému čarodejníkovi. "Požiadal som ho, aby prišiel, a on prišiel. To by malo stačiť. Vy všetci by ste to mali pochopiť a akceptovať."

Trio sa tvárilo rovnako zmätene, ako sa Draco cítil. Koľko tajomstiev pred nimi v skutočnosti dospelí tajili?

Amadeus držal hlavu sklonenú, až kým Dumbledore neodpovedal McGonagallovej. Odtlačil sa od steny, nebezpečne zazeral na Snapa. "Chcel si ma otráviť, však? Som skutočne o toľko horší než si ty? Aspoň som v tom všetkom nevinne, na rozdiel od teba."

"Nevinne? Na tebe nie je nič nevinné, nesmrteľný. Ako si získal svoju moc? Povedz im." Snape hovoril hlbokým hlasom hoci očividne cítil aj niečo iné než len odpor.

"To stačí!" Krehký starec bol preč. Dumbledore pred nimi stál, mocný, dôstojný tým legendám, všetkým tým nekonečným legendám o jeho hrdinstvách. Oči mu horeli odhodlaním.

"Obaja, musíme sa sústrediť na to, čo je dôležité. Musíme nájsť tú knihu skôr, než ju nájde Voldemort. Musíme naučiť tieto deti ako prežiť. Musíme sa naučiť žiť so svojimi slabosťami." Zakryl telo Maximilliána Metzgera plachtou, ktorú z ničoho nič vyčaroval, zamkol za sebou dvere a vrátil sa späť k dubovému stolu. "Posaďte sa. Pred nami je dlhá noc."

Všetci ostatní okrem Amadea poslúchli. Ticho stál, ruky zovreté pri bokoch v päsť. "Prečo by som mal zostať?" Bol to sotva šepot. Hľadel na nich všetkých a zrazu vykríkol: "Nezostávam, všetkých vás nenávidím. Nezostávam. Nie je na to dôvod. Nezo... " Zovrel jednu stoličku a hodil ju na stôl, vyplašil Hermionu a profesorku McGonagallovú.

Draco ním bol fascinovaný. Ten muž sa správal takmer rovnako, ako sa chcel správať on. Chcelo sa mu na nich nakričať, akí sú hlúpi. Nechápali, ako náročné je vôbec stáť sám, dokonca dýchať vlastnými silami. Nikdy by to nepochopili... ale zdalo sa, že Amadeus chápe. Kto to bol?

"Upokoj sa," prehlásil Dumbledore bez náznaku hnevu v hlase. "Inak prekročíš hranicu."

Amadeus sa naklonil nad stôl, vypľuvol tie slová z úst. "Je mi to jedno. Prisľúbil som učiť, nič viac. Nedávam ti nič viac, ty starý blázon. Prečo si vyberáš nás, miešancov? Prečo si myslíš, že on sa dá spasiť?" Amadeus ukázal na Draca. "Je dokonca horší než ten zamastený smrťožrút, ktorého si vzal pod svoje krídla. Zradia ťa. Ja ťa zradím. Je vo mne oveľa silnejší, než by ste mohli kedy predvídať." Padol na kolená. "On vás zradí."

Hermiona sa silne mračila. Nič viac nedávalo zmysel.

"Prosím, profesor." Pozrela sa na Dumbledora. "Prosím niečo urobte. Čo s ním je?"

Dumbledore sa usmial. "Je mladý."

Postavil sa, prešiel k mladšiemu čarodejníkovi a položil mu ruku na hlavu. "Nezradíš ma. A zhromažďujem vás miešancov - ako si to nazval - pretože v živote môžu byť len šance. Bez nich sa nikto nedokáže vykúpiť. Musíme dávať šance ostatným a sami sebe. Znovu a znovu."

"Ja žiadnu nechcem," riekol Amadeus, znel pomerne detinsky, ako keby trucoval.

"Viem, aj tak ti jednu dávam."

"Prečo?" Amadeus vzhliadol na jediného čarodejníka, ktorého sa dokonca mierne obával.

Dumbledore mu ponúkol ruku a Amadeus ju prijal. "Pretože si ju zaslúžiš."

Myslel ten muž skutočne vážne to, čo hovoril? Vážne si všetci zaslúžili svoje individuálne šance, aby sa vykúpili? A prečo by mali? Nebolo to tak, že by niečo tomu starému čarodejníkovi niečo dlhovali.

"Môžem už ísť? Očividne tu nie je žiaden dôvod, aby som tu bol." Dracove slová sa ozývali miestnosťou, zneli prázdne a tak dajako zbytočne, ako keby nebol dosť dôležitý na to, aby ho počúvali.

Potter sa na neho pozrel, zelené oči rozžiarené zúrivosťou. "Radšej by si bol s nimi tam vonku? Radšej by si plánoval smrť muklorodených detí? Ne... pchá, ty zasraný niktoš. Choď! Utekaj. Tak si buď ničím." Prešiel sa posadiť k jednému z okien, hľadel do temnoty.

Pre Draca Bellatora Malfoya nastal okamih paniky. Ako veľa ľudí v neho niekedy verilo? Vôbec niekto? Mohol tých ľudí spočítať na prstoch jednej ruky a traja z nich boli v tejto miestnosti.

Ako veľmi chcel byť priateľom Harryho Pottera. Pred rokmi, keď ponúkol svoju ruku len, aby mu ju odmietli? Ako veľmi? Nebolo to len preto, že ten chalan bol slávny, nie len preto, že z toho mohol niečo získať alebo že to navrhol jeho otec.

"Odchádzam," vyhlásil, vybehol z dverí, ktoré viedli na schodisko von z miestnosti, ktorá bola plná požiadaviek.

Utekal po schodoch, utekal popri pohybujúcich sa portrétoch, ktoré na neho kričali, že je nevychovaný a budí ich. Utekal, nestaral sa o ľudí vo vojnovej miestnosti, o ľudí, ktorí sa pokúšali zachrániť svoj malý svet. Nestaral sa.

Nakoniec zastavil len preto, že sa mu podlomili nohy, len preto, že bol vyčerpaný z udalostí dňa. Padol na kolená, zasyčal bolesťou. Nos mal zlomený a pravé oko mu napúchalo. A tie zasrané slzy, jednoducho im nedokázal zabrániť.

Pocítil slabý dotyk na pleci. Niekomu sa podarilo prísť k nemu tak blízko, že si vôbec nič nevšimol. Vážne slizolinčan v ňom umieral.

"Ehm..." Bola to Hermiona.

"Čo sa deje, Draco?"

Prečo musela prísť?

"Toto nezvládnem." Pokúsil sa skryť si tvár, ale ona len zasunula jeho vlasy dozadu, nežne hladila jeho líca a utierala tie slzy. Jej oči boli také nežné bez akéhokoľvek náznaku odmietnutia. Už ho takéhoto videla, slabého a na kolenách.

"Nezládneš čo?"

"Hrať hrdinu."

A tak to bolo vonku. Začal sa pohrávať s predstavou, že by mohol byť niečo iné než len nasledovník, niečo iné než Voldemortov postrádateľný smrťožrút.

Hermiona si ho pritiahla bližšie, pridržala jeho hlavu na svojom pleci. Bolo to divné. Ona drepela a on kľačal. Museli vyzerať poriadne pateticky.

"Môžeš byť kýmkoľvek, čím chceš byť," Vždy zjavne vedela, čo povedať.. Nesnažila sa ho prečítať; len načúvala veciam, ktoré nemohol povedať nahlas.

"Myslíš si, že som ničím?" Od neho bolo zúfalé žiadať o súhlas humusáčku, ale bolo mu to jedno. Aj tak musel existovať niekto, kto by mu pomohol cítiť sa lepšie, hodnotnejšie.

Hermiona ho trošku odtlačila, ale nechala ruky na jeho pleciach, držala ho pri sebe. "To je na tebe, Draco. Ty sa môžeš rozhodnúť byť niekým hodnotným."

Zamračil sa. Nepovedala, čo chcel počuť; mala mu pomôcť cítiť sa lepšie.

"Už som ti kedysi povedal, ja nemám na výber." Odtiahol sa od nej, postavil sa. "Choď. Utekaj k svojim drahocenným priateľom."

"Draco..." Načiahla sa za ním, ale jej ruku striasol.

"Nikdy nedokážeš pochopiť, aké je to náročné. Amadeus má pravdu. Nechcem mať s vašou bandou nič spoločné. Budem s tebou študovať staroveké magikum, ale to je všetko."

"Dumbledore ti dáva šancu. Nehryz ruku, ktorá ťa kŕmi." Z prosebného tónu jej hlasu sa ešte viac rozzúril. Kým si myslela, že je?

"Nikdy sa ma nespýtal. Ani raz. Nikdy mi nepomohol. Jeho oči sledovali úplne iného blba. Ty to vieš. Nikto sa o mňa nezaujíma. Mohol by som skočiť zo strechy a nikomu by som nechýbal. Zasranému nikomu." Kľakol si, ukryl si tvár v rukách.

"Ty si taký sebecký." Tak to bolo niečo, čo určite neočakával. "Koľkokrát ti dnes Harry ponúkol ruku? Koľkokrát? A zakaždým si na ňu napľul. Vedel si, že sa ťa Dumbledore so Snapom pokúšajú chrániť celý tento rok? Vedia, že si sám, vedia o tvojej rodine. Starajú sa. Ja sa starám." Odsunula mu ruky, pozrela sa mu do očí. "Si príliš slepý, aby si to videl. Mohol by si mať tak veľa vecí, keby si jednoduchou načiahol ruku."

Draco reagoval inštinktívne, dotkol sa jej líca palcom. Časť z neho mala závrat, ale hlavne ju potreboval rozptýliť, dostať jej myseľ preč od vážnych vecí.

"Napríklad toto?"

Hermiona vyzerala šokovane, ale zvládla vyhŕknuť: "Nie, zase si chybne vysvetľuješ moje slová. Večne prekrúcaš realitu."

Oblizol jej pootvorené pery veľmi erotickým spôsobom - hoci to bol ten najpodivnejší dotyk, akého sa kedy Hermione dostalo. "Napríklad toto?"

"Prestaň s tým. Meníš tému." Chcela vstať, keď ju schmatol za ruku a pritiahol si ju bližšie. Jej váha stačila, aby sa prekotil a spoločne spadli v prepletenci nôh a rúk. Chvíľu ležala na ňom, príliš zmätená, aby urobila niečo iné než prestať dýchať.

Na jeho tvári sa sformoval lišiacky úsmev; bol znova na svojom vlastnom území. Pretočil sa nad ňu a pritisol sa k jej krku. "Voniaš dokonale."

Odtlačila ho rukami. "Zlez zo mňa, ty blbec. Zožeň si frajerku."

Úsmev sa mu ešte rozšíril. "Žiadnu nepotrebujem, keď mám teba." Pobozkal ju na ušnom lalôčiku, slabúčko pohryzkal.

Zavrtela sa pod ním, spôsobila, že všetka krv, ktorá mala prúdiť do jeho mozgu, stiekla smerom dole. "Ty. Ma. Nemáš. Pochop to. Nie som tvoja hračka. Som človek. Počúvaš?"

Nepočúval. Jed, ktorým bola jej vôňa, spôsoboval, že si nevšímal nič iné len nádheru jej pulzu, toho zrýchľujúceho sa vzrušujúceho pulzu, ktorý mu napovedal, že sa jej v skutočnosti jeho útok páči. Draco ju chcel prinútiť, aby oň žobronila  - oveľa viac, ako keď mala v sebe elixír, ktorý ovplyvňoval jej nervový systém.

Oprel sa o lakte a sledoval ju. Snažila sa tváriť zlovestne, ale zdalo sa, ako keby sa jej odhodlanie rozpadalo. Hoci sa jej to nepáčilo. Jej oči žiarili.

Pokusne ju pobozkal na kútik úst, vychutnával si jej mäkkosť pod sebou. Všetko na nej mu pripadalo dokonalé, dokonca správne. A ona sa nepohla, neodvrátila od neho hlavu, len tam ležala, ruky po bokoch hlavy.

Tie ruky sa zmenili na päste, keď ju pobozkal. Bol to pomalý bozk, takmer pokojný, ale nie v zvedavom či plachom štýle. Bol to nárokujúci si bozk, hoci vôbec nepoužil jazyk. Jeho pery sa dráždivo pohybovali po jej, spoznávali krivky jej úst, mäkkosť jej tela.

Pokúšala sa nereagovať, ale keď nakoniec vtiahol jej spodnú peru medzi svoje zuby, nedokázala si v reakcii zabrániť. Prehla chrbát, aby vyšla v ústrety jeho telu a otvorila ústa, žiadala ho, aby ten bozk prehĺbil.

Chytil jej ruky, pritlačil jej ich nad hlavou a zamrmlal voči jej perám. "Nie je to len elixírom. Ty ma chceš." Nechcel to povedať nahlas, ale dajako mu jej ochota zahalila myseľ. Bolo nemúdre povedať také niečo dievčaťu, ktoré nebolo príliš šťastné z toho, ako sa veci vyvíjali.

Pohrýzla ho.

"Au, to čo do pekla..."

Hermiona ho udrela hlavou a potom zo seba odtlačila. "Ty!" vykríkla, kým vstávala. "Ty odporný imbecil. Nenávidím ťa. Večne si len niečo dokazuješ. Choď do pekla." Utiekla, nechala ho na všetkých štyroch, ohromeného. Pridajte urážky k zraneniu, pomyslel si a usmial sa jedným z najbolestivejších úsmevov svojho života. Pohrýzla ho dosť silno na to, aby mu tiekla krv.

Draco sa ukazovák dotkol pery, obkresľoval krivku spodnej pery. "Ale páčilo sa ti to," povedal do temnoty a postavil sa. "Páčilo sa ti to."  Nebol si celkom istý, či hovorí o Hermione alebo o sebe.

Nakoniec, nebolo to o dôvere? Bude mu niekedy veriť? Bude on niekedy stáť za jej dôveru? Mohol sa skutočne rozhodnúť?

Vydal sa smerom k nemocničnému krídlu. Jeho telo nieslo slušných pár zranení z udalostí toho dňa, ale dajako sa tie najhlbšie zranenia hojili, tie, ktoré sužovali jeho myseľ. Jeho život začínal byť celkom zaujímavý.

A po prvý raz za tridsaťdva hodín bol sám. A už mu tá mrcha chýbala.