Hate, Prejudice and Secret Intentions
Pracovný názov: Láska, predsudky a tajné zámery
Originál: http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=79866
Autor: moodwriter/Rebekka
Súhlas s prekladom: autorka skončila, pre istotu napísaný odkaz v komentári
Preklad: Jimmi
Banner: Jimmi
Žáner: Mystery, romance, angst
Pairing: Dramione
Kapitola pre Sally
Zhrnutie: Prečo sú niektoré kúzla a elixíry označené ako nebezpečné? Draco s Hermionou sa to chystajú zistiť...
5. Poetická spravodlivosť, časť druhá
Prečo sú niektoré kúzla a elixíry označené ako nebezpečné? Draco s Hermionou sa to chystajú zistiť...
Zhrnutie človeka
Ľútosti by nám už viacej nebolo treba,
Kebyže neubližujeme nikomu okolo seba;
A žiadne milosrdenstvo by nemuselo byť
Kebyže vieme všetci rovnako šťastne žiť.
Ale vzájomný strach nám pokoj prináša,
Až pokiaľ silu nezíska láska sebecká;
Následne Krutosť slučku pospletá
A veľmi opatrne nástrahy porozkladá.
Autor: William Blake (prvé dva verše)
Prebudila sa, ale neotvorila oči.
Niečo bolo zle.
Ležala na tvrdej posteli, ruky mala zviazané nad hlavou hladkými oceľovými putami. Bolo to, ako keby sa nad ňu preplazila nejaká obrovská čierna zlovestná príšera, aby si pospala a prišpendlila ju svojou váhou.
Guča v hrdle, ktorú obvykle nazývala svojím srdcom, spôsobovala, že bolo takmer nemožné dýchať. Nohy mala studené, zápästia ju boleli od kovu, ktorý obkolesoval jej pokožku, a nedokázala vycítiť okolo seba nič dôverne známe.
Všetko jej pripadalo čudné a vlhké, zapáchalo tam po žumpe a korení.
Keď sa jej zmysly prebrali, uši zachytili škrabajúci zvuk, ktorý prichádzal odniekiaľ zľava. Zmrazilo ju až na kosť.
Čo to bolo? Skade to prichádzalo? Bolo to blízko?
Bolo to nejaké zviera?
Jej vydesená myseľ na tieto otázky reagovala obrazmi monštier a osudov horších než smrť.
Kde prepánakráľa bola?
To škriabanie vôbec neprestávalo, ale jej pozornosť sa obrátila na niečo iné; dvaja muži sa potichu rozprávali, obaja zneli hrozivo, a predsa šarmantne. Nebezpečná kombinácia. Priala si, aby ich nikdy nepočula; s tými hlasmi prišiel neprekonateľný strach zo smrti.
"Ten chlapec to zvládne," povedal prvý muž so zdanlivo úctivým hlasom.
Škrabanie zosilnelo a ona len s námahou počula ich rozhovor.
"Uvidíme, všakže...?" odpovedala druhá osoba s nádychom smiechu v hlase, "...uvidíme." Hlas mal krištáľovo jasný, tak ostrý, že si bola istá, že dokáže všetkým preniknúť. Dokonca mysľami...
Chladný pot zalieval Hermionin chrbát.
Ten hlas. Patril niekomu veľmi nebezpečnému, to jej bolo jasné.
Niekomu, kto sa nesmie menovať.
Niekomu, kto by ju neváhal okamžite zabiť.
Musela sa odtiaľto dostať; musela uniknúť. Musela utiecť. OKAMŽITE!
Zacítila výkrik v hrdle; panika prevzala kontrolu nad jej činmi. Bojovala s putami.
Musela sa dostať preč!
Ten škrabajúci zvuk bol teraz jasnejší a po chvíli to bolo to jediné, čo počula. Niečo sa jej na ňom zdalo povedomé; ako keby celý svoj život žila s týmto zvukom... brko, pohybujúce sa po pergamene. Sústredila sa na to, na nič iné.
Upokojilo ju to; dosť na to, aby ťažoba na nej ustúpila... Dosť na to, aby sa zdalo, že jej ruky sú zamotané len v prikrývkach...
Dosť na to, aby sa vrátila tam, kde mala byť.
Otvorila oči.
Miestnosť bola ponurá, osvetľovala ju len jediná sviečka, ktorá stála na stole pri okne.
Za tým stolom sedel Draco Malfoy a niečo písal. Ten škrabajúci zvuk brka... To bol on? Aké neočakávané. Vedel, že má nočnú moru?
Mlčky ho sledovala, snažila sa prísť na to, prečo sa s ním zrazu cítila v bezpečí. Hermiona Grangerová by mala byť znepokojená malým, ale rušivým faktom, že bola stále v jeho izbe, sama s tým istým chlapcom, ktorý ju posledných šesť rokov s vášňou nenávidel.
Ale znepokojená nebola.
"Takže si hore?" Neotočil sa, aby sa na ňu pozrel, len namočil brko do kalamáru a pokračoval v písaní.
Samozrejme, že má oči na chrbte.
Pohla sa tak, aby na neho lepšie videla a spýtala sa: "Čo robíš?" Chcela, aby sa všetci v miestnosti sústredili na niečo iné než na skutočnosť, že spala v posteli svojho nepriateľa.
"Píšem." Očividne nemal zhovorčivú náladu.
"To vidím," odpovedala, cítila sa dosť frustrovane. Bol vážne otravný.
Ale prečo ju nechal spať? Bolo šero, keď sa mu vkradla do izby a teraz okno odhaľovalo temnotu tak hustú, že by sa jej mohla dotknúť špičkami prstov. Pravdepodobne spala viac než dve hodiny.
V jeho posteli.
Chcelo sa jej kričať, ale neurobila to. Prečo urobil taký necharakteristický skutok a nechal ju spať?
S obtiažami vstala z postele; prikrývky sa zamotali okolo nej a habit sa ju takmer pokúšal zahrdúsiť. Slabý ston rozmrzenosti unikol z jej pier, keď sa zbytočne pokúsila skrotiť svoje vlasy.
Keď dokončila svoje úpravy, vycítila na sebe pohľad a otočila sa, aby sa na neho pozrela. Uvedomila si, že ju po celý čas sledoval. Zahanbená blúdila pohľadom po izbe, snažila sa zamestnať svoju myseľ niečím iným, aby nemusela myslieť na neho.
Čokoľvek bolo lepšie než jeho bezvýrazné oči. Prečo bol taký vážny? Než zaspala, usmieval sa. Teraz vyzeral, ako keby sa neusmial celé roky.
Zrazu jej to došlo. Izba sa zmenila. Bola útulnejšia a teplejšia, ako keby tu skutočne niekto žil. Vedľa postele sa objavila polica plná prastarých kníh o mágii a na nočných stolíkoch bolo pár obrázkov - na jednom z nich sa jeho matka a otec láskyplne objímali, kým uprostred stála mladšia verzia Draca Malfoy a doširoka sa usmievala. Hermiona sa naň prekvapene pozrela; myslela si, že jeho rodičia boli chladní a ľstiví ľudia, určite nie tento typ starostlivých rodičov.
Bola tak upriamená na ten obrázok, že si nevšimla, kedy sa postavil a prešiel k nej.
"Toto prišlo, kým si spala." Pri jeho slovách nadskočila a chcela na neho vyšteknúť, keď zbadala malú fľaštičku, ktorú držal.
Obsahovala oddeľujúci elixír.
Opäť pocítila, že má studené nohy a obrovská guča sa vrátila do jej hrdla. Posadila sa na posteľ, pritiahla si kolená k hrudi, pozrela sa na neho a potom znova na tmavú látku, ktorá sa leskla vo vnútri fľaštičky. Sviečka vrhala tiene na jej tvár, spôsobovala, že vyzerala rovnako desivo, ako sa cítila.
"Nepáči sa mi to," priznala. "Nemôžeš na chvíľku prestať byť blbcom? Som si istá, že by sme vychádzali, keby sme sa pokú..." Zarazila sa. "Ja viem, že by som to dokázala." V jej veľkých očiach bola nádej. Nádej, a dokonca prísľub odpustenia, ak ju tohoto ušetrí.
Jeho tvár nič neprezrádzala, ale oči mal chladné a vážne. "Videla si ma na tej chodbe, poznáš ma. Neočakávaj, že sa zniečo zmení len kvôli našej súčasnej situácii." Hovoril zreteľne, zdôrazňoval každé slovo, ako keby sa rozprával s dieťaťom. "Ver mi, nechceš ma vo svojej blízkosti a určite nie vo svojej hlave. Mohol by som ti ublížiť, spliesť ťa - spraviť z teba blázna, akým bol tvoj mŕtvy braček."
Šokovalo ju to, takmer ako keby ju udrel. Nádej zamrela v jej očiach a odpustenie sa zmenilo na nenávisť. Ľutovala, že mu niekedy povedala o svojom bratovi.
"Pohŕdam tebou," vykríkla a postavila sa. Pozrela na neho, kypela hnevom, ale skôr než mohla povedať niečo ďalšie, prerušil ju.
"Dobre. Potom začnime." Položil elixír na nočný stolík a zažal dve sviečky na protiľahlých stenách švihnutím prútika. Hermiona mlčky sledovala, ako sa krútiace hady donekonečna pohybovali na čiernych kovových držiakoch.
Vytiahol z vrecka nejakú knihu, nevšimol si záblesk v jej očiach, keď listoval stránkami, hľadal označené miesto.
"Tu je ohraničujúce kúzlo. Potrebujeme naše prútiky a atrament, aby sme nakreslili hraničné čiary."
Hermiona na neho len zízala, nedôvera a hnev žiarili okolo nej. Začal sa cítiť trošku nepohodlne, hlavne preto, že mala znepokojujúci talent pôsobiť zastrašujúco.
Raz z nej bude poriadny protivník. Na to nesmel zabudnúť.
"Pozri, mrzí ma to. Je..."
"Čo si práve povedal?" Hermione klesla sánka.
"Je mi... Čo tým myslíš?"
"Práve si sa ospravedlnil?"
"Nie, neospravedlnil," vzdorne tvrdil.
"Ale áno... nemôžem tomu uveriť." Usmiala sa. "Draco Malfoy sa ospravedlňuje humusáčke. Obloha padá. Obloha pa..."
"Sklapni, ty blbka. Musíme sa sústrediť na dôležitejšie veci." Znova nakukol do knihy, keď Hermiona potlačila svoj úsmev. "Myslím, že po naše lakte bude stačiť..." nakoniec prehlásil. "...áno."
Hermiona pretočila očami, premýšľala, či dupnutie nohou by jej poskytlo trošku duševného pokoja. Ten chalan nebol len otravný... bol priamo neznesiteľný. "Po naše lakte..." zamrmlala, snažila sa prísť na to, čo mal na mysli.
"Prečo po naše lakte?" spýtala sa, oči dokorán. Musel byť blázon, ak si myslel, že mu niekedy dovolí dotknúť sa jej paží.
Malfoy k nej zdvihol pohľad, hriešne sa usmieval. Toto bola jeho šanca na odplatu.
"Ver mi, bude chvíľa, kedy si budeš želať, aby som nikdy nenavrhol hraničné kúzlo. Ak ten elixír tvoje pocity desaťkrát zosilnie, budeš cítiť bolestné túženie bez ohľadu na to, čo zač ten pocit je..." Očami pomaly prebehol po jej oblečenom tele. "Budeš chcieť mať možnosť uľaviť tej bolesti."
Jej myseľ spadla do kanála a bolo treba všetku jej vôľu, aby sa nezačervenala. Striasla sa pri pomyslení na neho, ako sa skutočne pokúša uľaviť túženiu v jej vnútri. Oh, skutočne bol stelesnením diabla.
"T-ty..." prskala v hneve a zhnusení.
"Viem." Vysmial sa jej, očividne oceňoval účinok, ktorý mali na ňu jeho slová. Jej nálada, jej rozpálený hnev, ktorý vrel pod chladným povrchom, ju robili neodolateľnou.
A tak ľahko sa dala vyviesť z rovnováhy.
Hermiona ho chcela zmlátiť. Nebola násilným človekom, ale jemu sa dajako podarilo vždy v nej vyvolať to najhoršie. Oh, ako chcela zotrieť ten namyslený úškrn z jeho tváre. Draco Malfoy bol oficiálne top na jej liste najhorších svetových idiotov.
"Mohol by si prestať s narážkami a sústrediť sa na to kúzlo?"
"Ale ty si sa pýtala," tvrdil, tváril sa úplne nevinne.
"Daj mi to." Schmatla knihu, než ju stihol zastaviť a začala sa to kúzlo učiť naspamäť. Bolo načase zbaviť sa tej úžasnej poskakujúcej fretky.
Draco si ju chvíľu prezeral, premýšľal, či by ju nemal postrčiť ešte viac, ale zamietol to. Tvár už mala pomerne dosť červenú a tú knihu držala, ako keby ju chcela roztrhať na kúsky.
Lepšie nebudiť spiaceho leva... zatiaľ.
Kým pokračovala v čítaní, šiel zobrať zo stola atrament.
Nejako zvlášť si nechcel zašpiniť ruky, ale tie čiary sa museli nakresliť prstami. Prečo bolo všetko na mágii také primitívne? Brko bol dokonale vhodný vynález.
Čoskoro bolo všetko pripravené. Sedeli oproti sebe v tureckom sede, prútiky mali po bokoch, kniha v Hermioninej ľavej ruke a kalamár v jej pravej. Tvár mala zádumčivú, keď sa sústredila na aktuálnu úlohu.
Podala fľaštičku Malfoyovi. Vzal ju ľavou rukou a namočil do nej pravý ukazovák. Obaja mali vyhrnuté rukávy. Chytil ju za pravú ruku a obkreslil kruh okolo jej lakťa.
Ona súčasne čítala nahlas: "Ohranič túto pokožku, ohranič túto pokožku, ohranič túto pokožku, pokiaľ sa dvojica môže dotknúť. Každý s piatimi prstami. Ohranič túto pokožku hranicami čiernej."
Potom mu podala knihu, vzala fľaštičku a namočila si do nej prst. Keď sa dotkla jeho pokožky, zopakoval rovnaké slová ako ona.
Jeho hlas ju vábil do tranzu a z nejakého dôvodu jej oči vyhľadali vypálené znamenie na jeho pravej ruke.
Had a lebka. Temné znamenie, takmer skutočné.
Zdalo sa, že had na ňu zasyčal.
Zrazu jediné, čo mohla vidieť a cítiť bol on; jeho vôňa zaplnila jej nozdry, jeho dýchanie zaplnilo jej uši. Bol všetkým v jej svete, keď kúzlo začalo pracovať.
Posledné dve čiary nakreslili v podivnej atmosfére, keďže sa zdalo, že ani jeden z nich nevie, kde je a čo presne robí.
Kúzlo bolo náročné, oveľa viac než pôvodne očakávali. Všetky ich zmysly boli príliš posilnené, a bolo mimoriadne náročné udržať sústredenie.
Oh, má viac než dvesto mihalníc, v úžase si v duchu pomyslela Hermiona.
Ako to, že som si nevšimol, že má na pravej lopatke vlasovú zlomeninu, uvažoval Draco, zjavne si myslel, že je pre neho prirodzené, že vidí skrz jej pokožku a svaly.
A stále potrebovali dokončiť to kúzlo svojimi prútikmi.
"Vieš nájsť svoj prútik?" S veľkou námahou dostala tie slová z úst, pretože sa zdalo, že nič nefunguje správne, ani v jej tele, ani v jej mysli. Nedokázala nájsť ani svoje vlastné ruky.
"Snažím sa, ale..." odmlčal sa, potom neochotne dodal. "...jediné, čo vidím, si ty."
Okolo nich začal zavíjať vietor, bolo takmer nemožné sa počuť. Hermiona mala chuť smiať sa, s ním sa vždy všetko zbláznilo.
Predklonila sa a zakričala mu do ucha. "Vidíš môj prútik?"
"Napravo, pri tvojom kolene."
"A čo moje ruky?
"Robíš si srandu?" V jeho hlase bol smiech.
"Nie! Len mi to povedz!" Vážne netušila, kde sú časti jej tela.
Mali len pár minút, aby dokončili kúzlo, než bude príliš neskoro. Po miliónty krát si Hermiona priala, aby mala za partnera niekoho iného, niekoho znesiteľného. S tým súčasným bolo náročné pracovať.
Draco sa predklonil, chytil trasúcou sa rukou Hermionin prútik a načiahol sa po jej ruke. Zapišťala, keď sa obtrel o jej stehno, hoci si nebola istá, či to urobil náročky. Nakoniec sa jej prsty zovreli okolo prútika. Odklonil sa s výkrikom: "Povedz mi, kde je môj!"
Po tom, čo ho naviedla k jeho prútiku, sa postavili a namierili prútiky do ohybu paže toho druhého.
"Finis!" vykríkli súčasne.
Účinok bol okamžitý: neviditeľná sila ich oboch odhodila, Draca jedným smerom, Hermionu druhým. Bolestivo narazili na opačné steny a sťažka dopadli na zem.
Hermiona sa prvá pokúsila vstať. V hlave jej búšilo a v ústach mala chuť po prevarených vajíčkach. Bolo jej zle.
"Už to nikdy nechcem zopakovať," stonal Draco, keď sa pokúšal postaviť. Prehltol, v tvári zhnusený výraz. "Tiež máš divnú chuť v ústach?"
Hermiona sa usmiala a prikývla, a k jej prekvapeniu sa usmial aj on, tesne predtým ako sa zvalil chrbtom na posteľ. Ľavou rukou si zakryl oči.
"Môžeme tie sviečky vyhodiť z okna? Bolia ma oči," durdil sa, z čoho sa Hermionin úsmev ešte rozšíril - nakoniec mal nejaké rozkošné vlastnosti.
Sfúkla dve sviečky, nechala horieť len tú na stole.
"Lepšie?" spýtala sa, keď sa vedľa neho posadila na posteľ.
Nakukol pomedzi prsty, než úplne stiahol ruku. Otočil sa, aby sa na ňu pozrel. Ich oči sa spojili a na pár sekúnd si bola istá, že jej dokáže čítať myšlienky.
Váhavo sa posadil a chytil ju za ruku, nechal prsty prechádzať po jej pokožke až k ohybu ruky. Keď sa pokúsil prekročiť rozmazanú čiaru z atramentu, jeho prsty sa nadvihli z jej pokožky silami, voči ktorým nedokázal odolať.
"Funguje to," uškrnul sa, znova sa jej pozrel do očí.
"Samozrejme, že to funguje." Trhnutím si uvoľnila ruku, cítila sa príliš odhalená. Mala chuť postaviť sa, ale zjavne jediné, čo mohla robiť, bolo nadskakovať ako králik, takže sa nehla z miesta a snažila sa ignorovať chlapčenskú radosť v jeho očiach.
"Ale je to temná mágia. Nikdy predtým som nevykonal takto silnú temnú mágiu." Očividne bol vzrušený, ale pre Hermionu boli jeho slová ako studená sprcha.
"ČOŽE?" vykríkla, prudko sa postavila. Úsmev mu zmizol z tváre. "Čo myslíš tým, že temná mágia? Ja som ne.. Je som ne.. Ja...Ty! Ty diabolský, manipulátorský flákač... Ako sa mi toto odvažuješ urobiť?
"Myslel som, že vieš..."
Nenechala ho dokončiť vetu. Skočila na neho, pokúsila sa ho schmatnúť za predok košele, ale nedokázala to kvôli tomu kúzlu. Čiastočne nad ním sedela, hoci jej koleno spočívalo nad jeho bruchom, nedotýkalo sa ho.
Kúzlo jej zabránilo, aby mu ublížila, ale stále sa jej podarilo vypľuvnúť tie slová z úst. "Okamžite to vysvetli alebo ťa premením na knihu a hodím do ohňa." Nejako zvládla dostať do ruky prútik a teraz mu mierila na ľavý spánok.
Urobil tú najhoršiu vec, ktorú mohol a usmial sa nad jej rozkošnou hrozbou. Štuchla ho prútikom, len tesne mu minula oko.
Takže to myslela vážne? Skutočne si myslel, že vie, že ide o temné kúzlo.
"Vysvetliť čo? Tá kniha sa volá Sto spôsobov ako zviazať magických ľudí. Nehovor mi, že si neskontrolovala autora alebo názov, než si vrhla také silné kúzlo." Oprel sa o lakte, hľadel na ňu so samoľúbym úškrnom v tvári. "Toto kúzlo sa dá použiť mnohými rozličnými spôsobmi. Použili sme ho, aby sme medzi nami vytvorili hranice, ale, napríklad, mohol som ťa zviazať so mnou a len so mnou, takže nikto iný by sa ťa nemohol dotknúť. Nikdy."
Dôverovala mu vo výbere kúzla. Ako mohla byť taká hlúpa? Teraz bola na seba nazúrená. Samozrejme, že vyberie také hlúpe kúzlo; bola to jeho prekliata povaha. Mala to vedieť.
Roztržito sa od neho odtlačila a vložila si prútik do vrecka, premýšľala, aké účinky, ak nejaké, to na ňu bude mať. Čo temné kúzla robili? Spôsobili, že ak ste ich vrhli, zošaleli ste alebo ste sa stali zlým? Postupne alebo okamžite? Bola teraz zlá čarodejnica? Oh, Mala by sa upáliť za to, že bola taká hlúpa.
Draco ju chvíľu sledoval, obdivoval vnútorný boj, ktorý zažívala pred jeho očami.
"Nie si bláznivá," prehlásil nakoniec, cítil ľútosť k celkom nevinnému a neznalému (prinajmenšom keď prišlo na temnú mágiu) dievčaťu. "Alebo zlá. Chce to viac, aby sa čarodejnica zmenila na zlú. Si rovnako rozkošná a chutnučká ako predtým."
Nahnevane na neho zazrela. "Ja nie som chutnučká."
"Áno, si. Si príliš chutnučká, aby si bola zlá," posmieval sa, prezeral si zo svojej pohodlnej polohy na posteli.
"Asi si istý, že mi to nijako neublížilo?"
"Áno. Nijako ti to neublížilo. Nepoužila si ho na nič odporné. Šťastná?"
"Mohol si mi to povedať," sťažovala sa, ale len vlažne. Viditeľne sa po jeho chlácholivých slovách uvoľnila, a teraz premýšľala, či možno nakoniec nebol stratenou dušou. Možno v ňom bolo niečo dobré.
Niekde.
"Myslel som, že vieš čítať." Hlas mal plný smiechu, keď sa posadil. Načiahol sa po fľaštičke na nočnom stolíku a zamával ňou na ňu. "Si pripravená na ďalšiu jazdu?"
Určite nebola, ale už nemala na výber. "Pripravená, keď si ty," vyhlásila, snažila sa vyzerať silne a vyrovnane, hoci jej pocity boli úplne opačné. Zdalo sa, že v jej mysli boli všetky druhy zmätených a divných myšlienok, kvôli ktorým si sama sebe pripadala ako cudzinec.
Rozptyľoval ju. Veľmi.
Niekoľko sekúnd ju pozoroval, snažil sa ju pochopiť. Bola divným stvorením, skutočne náročným nasledovať. Videla veci v čiernej a bielej, bez šedých oblastí.
Postavil sa, stále ju uprene sledoval. Prečo všetko považovala za dobro a zlo? Prečo nevidela všetky možnosti? Prečo nemohla pochopiť moc?
"Mali by sme... Chceš... Ak začneme..." Nevedela, čo povedať. Bola k nemu teraz tak blízko, že mohla cítiť, ako z neho vyžaruje teplo.
Neodpovedal, len jej podal elixír.
Chcela ho odtlačiť, vyhŕknuť, že ho nechce, ale uvedomila si, že je jediná, čo vie, čo s ním robiť. Vzala fľaštičku a vzdychla si, podrobila sa svojmu osudu.
"Elixír sa v nás musí usadiť, než sa chytíme za ruky. Ale nemôžeme čakať príliš dlho, inak nás rozdelí - a myslím doslova - na kúsky. Tentoraz tej sile nedokážeme odolať." Odmlčala sa a rozhliadla sa.
"Máš poháre? Musíme ten elixír vypiť naraz."
Prešiel ku skrinke, ktorá bola ukrytá v stene a vytiahol drevenú krabičku. Otvoril ju a vybral dva medené poháre.
"Dokonalé. Polož ich na stôl. Musíme vypiť presne rovnaké množstvo."
Keď nalievala elixír do pohárov, oprel sa o stôl, hľadel všade možne len nie na ňu. Z celej tejto veci mal zlý pocit. Nevedel povedať prečo. Nebol si istý, či mal zlý pocit kvôli nej alebo kvôli sebe.
Alebo preto, že sa od nej nechcel oddeliť.
Alebo preto, že sa od nej potreboval oddeliť.
Už viacej nevedel. Chcel ňou zatriasť, prinútiť ju povedať mu, že...
"Vezmi si toto." Dala mu jeden pohár a druhý zdvihla k svojim perám.
Spojenie medzi nimi sa stalo hmatateľným, keď ich tekutina začala páliť v hrdlách. Na jeden krátky okamih sa hnedé a šedé oči v sebe rozpustili, videli sa v mysli toho druhého, dotýkali sa pokojných časti ich neurčených ja. A potom bol koniec.
"To je ono?" spýtala sa Hermiona, takmer sklamane.
Ale Draco neodpovedal. Len zízal na svoje ruky, ako keby videl niečo zaujímavé, niečo rozptyľujúce. Zorničky mal rozšírené a veľmi pomaly dýchal, veľmi pomaly, na nič nereagoval.
Zamávala mu rukou pred tvárou, ale on stále zízal dopredu.
Zaksichtila sa na neho. Dvakrát nahlas povedala jeho meno a nakoniec ho urazila rozličnými kreatívnymi spôsobmi, ale nič nefungovalo. Nebol tu.
Hermiona ho skúmala, snažila sa nájsť vodítka k tomu, prečo sa takto správal, keď sa zrazu s trhnutím vystrel a dopadol na zem kričiac v agónii. Pretočil sa, trhal si chumáče vlasov, škriabal si pokožku ostrými nechtami. Telo mal stuhnuté bolesťou, oči podliate krvou a pokožku farby bledého odtieňa sivej.
V šoku ho sledovala, nevedela, čo urobiť, aby mu pomohla. Zjavne ju vôbec nepočul. Nezdalo sa, že by tam s ňou bol. Bojoval voči niečomu?
Prečo mal také veľké bolesti? Čo sa dialo?
"Nie.. nemôže... nemohla... ona je... to sa nedeje..." Hlas mal slabý, sotva šeptal, sotva pridusený výkrik. Stočil sa do klbka, zakryl si uši rukami.
Spomienky? Mohlo by to byť? O čom toto všetko bolo, ak nie o ich mysliach, ich snoch, ich pocitoch? Mohla to byť spomienka.
"Nechaj to odísť!" kľakla si vedľa neho, ľutovala, že sa ho nemôže dotknúť. Mohli to kúzlo urobiť až po vypití elixíru. Potrebovala sa ho dotknúť.
"Malfoy! Držíš sa pocitu alebo spomienky." Ľahla si nabok vedľa nebo a dotkla sa prstami jeho pravej ruky. "Daj mi ruku, prosím. Dovoľ mi pomôcť ti."
Odsúval sa od nej, vôbec sa nevyrovnal zo svojej stočenej pozície, neprestal, až kým nebol v rohu. Stále mrmľal podivné veci, hovoril s ľuďmi, ktorí tam neboli, ale hlavne hovoril sám so sebou. Posadil sa v rohu, tvárou k stene, vyzeral ako pacient, ktorý utiekol zo Svätého Munga.
Hermiona pocítila dôverne známe bodnutie strachu, ktorý cítila, keď navštevovala brata. Nebola dobrá s bláznivými ľuďmi a určite nie s tými, ktorých nemala rada. Ale jej vlastné zdravie bolo spojené s mentálnym zmätkom osoby a ona s tým musela niečo urobiť. Dosť prekvapujúco k nemu niečo cítila. Ľútosť? Ale tú nepotreboval. Potreboval cítiť silu, kontrolu. Takže mu to musela poskytnúť. Ale ako?
Vzala vankúš z postele a posadila sa naň vedľa neho.
"Tu nemôžeš zostať." Znova sa dotkla jeho ruky končekmi prstov. "Možno je to niečo nedávne, možno je to niečo, čo sa stálo pred dávnym časom, ale už sa to stalo. Je to v minulosti, nemôžeš urobiť nič, aby si to zmenil." Odmlčala sa. "Ale môžeš sa rozhodnúť, ako sa s tým vyrovnáš."
Nezískala od neho žiadnu reakciu.
"Neviem, čo povedať. Prosím, len sa prebuď. Uraz ma, ak chceš. Buď zlý, ak musíš. Len sa prebuď." Chytila jeho ruku do svojich.
"Pripomínaš mi môjho brata. Uzavrel sa do seba, nikoho nevpustil dnu. Pozri, čo sa mu stalo. Dovoľ mi pomôcť ti," prosila, cítila, ako v nej začína bublať elixír. Čas sa krátil.
Čo mohla povedať? Čo by pomohlo? Ako sa s ním mohla spojiť? Ďalšia otázka ju vydesila viac než čokoľvek iné v jej živote: čo ak neuspeje? Pozrela sa na neho, priala si, aby mohla čítať jeho myšlienky - a potom jej to svitlo: Farba magika. Mohla čítať jeho myšlienky; len ho musela nájsť.
Pripravila sa. Výdych. Nádych. Výdych. A potom sa sústredila na nájdenie spojenia medzi nimi. Bolo slabé, dobre ukryté, ale nakoniec našla vodítko, ktorú ju zaviedlo do jeho mysle. Chytila sa ho a nechala na mágii, aby urobila zvyšok. Potiahnutie bolo také silné, že jej zatemnilo videnie, spôsobilo, že stratila pár drahocenných minút, keď upadla do bezvedomia.
Prebudila sa v hale.
Naľavo bolo obrovské schodisko, viedlo nahor, napravo dvoje zatvorených dverí, ukrývali miesta v jeho mysli, o ktorých sa bála čo i len uvažovať. Pred ňou bol obraz, z ktorého sa ostro nadýchla. Čarodejník, zrazený k zemi ďalším s magickým ostrím, keď zapadajúce slnko zakrvavilo oblohu so silnými odtieňmi červenej, oranžovej a žltej. Hermiona chcela ten obraz zakryť. Vyvolával v nej pocity zla, hnevu, dokonca vražednosti; nútil ju zraziť rovnako každého, kto by jej vkročil do cesty.
Striasla sa, odtrhla pohľad od obrazu a okamžite sa jej myšlienky vrátili k normálu. Už čítala, že obrazy mali moc nad ľudskou mysľou, ale nikdy sa s takým nestretla. Až teraz.
Kde na zemi bola? Kto by dal taký obraz vo vstupnej siene?
Bez toho, aby si to uvedomila, pohla sa nahor schodiskom, nasledovala dôverne známu starú pieseň, ktorá sa zdala, že sa ozýva zvnútra stien. Nohy mala ťažké a každý krok jej robil problémy. Čoskoro mala pocit, že kráča v tekutom cemente alebo v kaluži z lepidla. Musela sa oprieť o stenu, aby dokázala pokračovať v ceste.
Bolo to, ako keby sa ju niekto alebo niečo pokúšalo zastaviť.
"Už idem, Malfoy. Nech sa deje, čo sa deje. Predo mnou ťa neukryjú," zavolala do prázdnej chodby.
Otvorila všetky dvere, jedny po druhom, hľadala ho, teraz si istá, že tam je. Bol tu niekde, ukrýval sa, snažil sa, aby si ho nevšimla.
Otvorila jedny dvere naľavo a vykríkla. Otvorené okno odhalilo plamene, ktoré oblizovali kamenné steny toho veľkého domu. Dopotkýnala sa do ďalšej izby a roztiahla závesy. Ten istý pohľad ju privítal v každej izbe: dom bol v plameňoch. Bola vo vnútri horiaceho domu a elixír tikal v jej bruchu ako časovaná bomba.
"Malfoy? Kde si? Potrebujem ťa!"
Nakoniec narazila na dvere, ktoré nedokázala otvoriť; zamykalo ich množstvo rozličných kúziel.
"Malfoy, pusti ma dnu! Viem, že si tam. Otvor dvere. Zomrieme tu, ak sa nevrátime. Prosím..." Bola neskutočne vydesená. Sotva dokázala pohnúť rukami, pred chvíľou jej prestali reagovať nohy. Hermiona Grangerová sa plazila na zemi na všetkých štyroch.
Keby o tom uvažovala predtým, nebola by sa schopná pohnúť vôbec, ale jej jediná myšlienka bolo nájsť ho. A našla ho. Mohla ho cítiť, bol hneď za dverami. Cítila strach a hnev. Bol z niečoho vydesený. Alebo z niekoho.
"Draco, dom horí. Musíme sa odtiaľto dostať." Prosila teraz, chrbát opretý o dvere, hlava naklonená nabok. Príliš unavená, aby sa pohla. "Snažíš sa ma zabiť? Chceš ma zabiť?"
Zrazu sa dvere poddali a ona chrbtom prepadla dozadu, do tmavej miestnosti. Jej ruky mali dosť sily len na to, aby potiahli jej ako keby mŕtve telo blízko k oknu, kde stál chlapec s blonďavými vlasmi. Nemal viac než päť či šesť a držal v ruke panáka s čiernym oblečením a podobne blonďavými vlasmi, len dlhšími.
"Myslíš, že by som mu mal odtrhnúť ruky a nohy?" spýtal sa chlapec, keď jej ukázal panáka z plastu. "Nemám ho rád."
Hermiona vzhliadla, snažila sa prísť na to, s kým sa rozpráva. Bola toto mladšia verzia Draca Malfoya? Jeho vlastný obraz? Duch? A prečo ten panák vyzeral, že sa ku nej načahuje svojimi plastovými ručičkami?
"Ja... ne..." Hlas sa jej zasekol v hrdle a musela si niekoľkokrát odkašľať. "Nemusíš mu ubližovať. Nemôže ti ublížiť."
Chlapec si vedľa nej kľakol a poťapkal ju po hlave. "Mám ťa rád." Pozrel sa na ňu s veľkými sivými očami, pousmial sa. "Vezmeš si ho? Je pre mňa príliš ťažký... a... a... vezmeš?"
Bola to úprimná prosba o pomoc, hoci chlapec držal hlavu zvysoka, vôbec nedal najavo žiaden znak slabosti. Ale tie slová tam boli. Bol veľmi unavený; pripravený vzdať sa. A toho sa bál. Ničoho iného. Presne toho.
"Rada ju podržím... jeho." Postavila sa, pozbierala všetky zvyšky síl, ktoré v svojom tele mala - magickom aj ľudskom. Načiahla sa po panákovi, ale nechala na ňom urobiť posledné rozhodnutie.
Bez zaváhania jej ju podal.
Keď sa bábka dotkla jej rúk, pochopila, prečo sa jej tak chcel zbaviť. Bola ťažšia než čokoľvek, čo predtým držala. Nohy sa jej podlomili, keď sa pokúšala udržať rovnováhu a telom jej vystrelila ostrá bolesť, z ktorej nahlas vykríkla.
Chlapec sa pokúsil vziať si figúrku späť, ale nedovolila mu to. Tá váha bola na neho príliš, aby ju zniesol. Nikdy mu nedovolí vziať si ju späť, nikdy.
"Ponesiem ho. Len mi povedz, ako sa odtiaľto dostaneme."
Chlapec ju chvíľu sledoval s výrazom dieťaťa, ktoré dospelo príliš rýchlo, ktoré vedelo príliš veľa vecí.
"Jediným východom sú hlavné dvere. Môžem ťa tam vziať, ale nemôžem s tebou odísť." Vyzeral smutne, takmer v slzách.
"Bez teba neodídem," zamrmlala pod nosom, keď sa pomaly plahočili po chodbe. Opierala sa o neho, priala si, aby každý krok, čo urobila, bol tým posledným. Nikdy nemala také veľké bolesti.
"Musíš," zašepkal potichu, snažil sa tie slová prehltnúť, aby ich nepočula. Nezamýšľal ich povedať nahlas; nikdy by jej niečo také nepovedal.
Keď sa dostali k hlavným dverám, padla na kolená, neschopná pohnúť sa už ani. Ale jej myseľ nebola v rovnakom stave; jej myseľ fungovala správne. Držala v náruči Malfoya, správne? Toto bolo to, čím bol a on sa jej podal sám. Prečo? Čo ho zlomilo? Čo sa mu dialo v mysli? Čo spôsobilo, že všetko spôsobovalo takú bolesť?
Pozrela sa na chlapca stojaceho pár krokov od nej, panika jej rástla v očiach. Ktorá časť z Malfoya bol tento malý chlapec? Nevyzeral ako dieťa. Možno si myslel, že ona bude lepšie reagovať na dieťa.
"Teraz musíš odísť. Toto nie je pre teba bezpečné miesto. Vezmi to so sebou; prebudí sa." Chlapec otvoril vchodové dvere a začal ju vytláčať von.
"Počkať. Kto si? Prečo nemôžeš odísť?"
"Pretože nechcem. Teraz choď!" A posledný krát zatlačil.