Preklady fanfiction Harryho Pottera

4. Poetická spravodlivosť, časť prvá

Zhrnutie človeka

Ľútosti by nám už viacej nebolo treba,

Kebyže neubližujeme nikomu okolo seba;

A žiadne milosrdenstvo by nemuselo byť

Kebyže vieme všetci rovnako šťastne žiť.

Ale vzájomný strach nám pokoj prináša,

Až pokiaľ silu nezíska láska sebecká;

Následne Krutosť slučku pospletá

A opatrne nástrahy porozkladá.  

Autor: William Blake (prvé dva verše)

"Čo to kur..." Draco Malfoy si bol poriadne istý, že ho klame zrak. V jeho izbe sa z ničoho nič objavilo jedno priveľmi živé dievča a teraz stálo vedľa jeho postele, skladalo si akýsi plášť a nervózne si vyrovnávalo vlasy a oblečenie. Nepozrela sa na neho; zdalo sa, že si ho vôbec nevšimla. Namiesto toho si kľakla na zem, otvorila tašku a teraz sa ňou horúčkovito prehŕňala.

Nie, bola skutočná.

"Čo tu dopekla robíš?" Jeho hlas bol aristokratický a vyrovnaný, keď na ňu povýšene hľadel. Musel niečo urobiť; nemal prakticky nič oblečené, na sebe len prikrývku a spal, keď sa rozprávkovo ako víla zjavila v jeho izbe (jeho súkromnej slizolinskej izbe hlavného prefekta, krucinál).

Hermiona Grangerová k nemu veľmi pomaly zdvihla hlavu; ako keby ju nútili pozrieť sa na škaredého, nákazlivého, mimozemského červa, zhlboka sa nadýchla a potom na neho vysypala svoje myšlienky:

"Ach, ver mi, že radšej by som bola v pekle než tu s tebou, ale ty si to spravil nemožným. Nevpúšťaš sovy? Nieee, samozrejme, že nie, to by bolo aspoň slušné. A prečo si hodil knihu na Dobbryho? Mal monokel." Znova sa zhlboka nadýchla. "Ani Pansy sa dnu nedostala a to som ju skutočne musela presviedčať. Toto celé je jedine tvoja chyba." Postavila sa, v ruke držala guľu, ktorú konečne našla vo svojej taške. Vyzerala trochu ako krištáľová guľa, ktorá sa používa vo veštení; bola priesvitná a dokonale jej pasovala do dlane. Na dlani štyrikrát tou guľou zatočila v smere hodinových ručičiek a potom ju nechala padnúť, ale tesne nad zemou sa začala vznášať a nakoniec zostala visieť v úrovni ich očí.

Draco zatínal zuby. Nemala o ničom potuchy, nemal právo prísť do jeho izby a...

"Nič z tohto nie je moja vina. Vypadni krucinál odtiaľto, inak ťa vyhodím. Ktorej časti o tom, že ťa zabijem, nerozumieš? Vypadni! VYPADNI OKAMŽITE!"

Ani sa nepohla z miesta a vystrela k nemu ruku.

"Daj mi ruku," prikázala, ale keď sa nič nestalo, posadila sa na posteľ a schmatla ho za ruku skôr, než ju stihol odtiahnuť.

"Héj, čo... Počkaj! Čo je?" Koktal tie slová dosť dlho na to, aby mu porezala palec (s nožom, ktorý si predtým nevšimol) a vytlačila pár kvapiek krvi do malej sklenenej fľaštičky. Pustila ho a potom sa porezala sama. Zmiešala kvapky krvi vo fľaštičke, keď vstávala.

Zízal na ňu s očami širokými a ústami dokorán, čo si čoskoro všimol a rýchlo ich zavrel.

"Máš tu nejakú sovu?" spýtala sa Hermiona, očami prehľadávala izbu, ktorá obsahovala len posteľ s nebesami, stôl a veľmi útulne vyzerajúce kožené kreslo. Očakávala, že bude vyzdobená v slizolinských farbách, ale namiesto toho jedinými farbami - okrem tmavých drevených panelov a nábytku - boli biela a čierna. Bol tu biely hrubý koberec s čiernym čínskym písmenom, ktorý pokrýval zem a čierne prikrývky na posteli, vďaka ktorým vyzerala mužne a trochu chladne. Na stenách neboli žiadne obrázky a dajako vyzerala, ako keby tu nikto nebýval.

Len pokrútil hlavou.

"Dobre teda, pozrime sa, ako toto funguje..." Nakreslila pred tou vznášajúcou sa guľou niečo vo vzduchu a tá začala blikať a potom sa na jej povrchu zjavil nejaký obraz - či skôr v jej vnútri. Draco to nevedel celkom presne.

"Zdravím, profesor, mám to tu." Zatriasla fľaštičkou, ktorá obsahovala ich zmiešanú krv. "Prosím, pošlite sovu, aby to vyzdvihla."

Draco bol každou sekundou viac a viac zmätený. Čo sa do pekla dialo? V jeho izbe. Palec mu stále krvácal, myseľ mu vrávorala, oblečenie mal tam, kde ho nechal pred... koľkými nocami? Štyrmi? Šiestimi? Ôsmimi? Nemal potuchy. Nechcel mať potuchy. Chcel, aby odtiaľ vypadla.

Dal jasne najavo, že nechce, aby niekto prišiel do jeho izby, aby nekládol otázky, aby mu nič neprial a hlavne, aby mu neporezal prst a nesprával sa, ako keby on nebol dôležitý. Nepotreboval ju tu. Nie, nie. nie. Nechcel. Nechcel ju tu.

Draco vstal z postele a omotal si okolo pása deku. Hermiona bola príliš zaujatá vznášajúcou sa guľou, aby si ho všimla, až kým nebol za ňou a netlačil ju von z izby.

"Povedal. Som. Vypadni. Von." Hlas mu pretekal pohoršením a jeho spôsoby boli tuhé, ako keby mal problém ovládnuť svoj hnev.

Nepokúsila sa ho zastaviť, až kým neboli pri dverách. Chcela, aby ju vyhodil; chcela, aby za ňou zatvoril dvere. Srdce ju bolelo, keď konečne začala klásť odpor.

"Nemôžem," povedala, oprela si ruky o dvere a tak mu zabránila vytlačiť ju von. Spustil ruky a ona sa váhavo otočila tvárou k nemu. Bola prinútená vzhliadnuť, pretože stál príliš blízko. "Nemôžem. Nech by som akokoľvek rada, nemôžem. Nič si si nevšimol? Nestratil si niečo?" Oči mala smutné a šeptala.

Keby bola kričala, keby sa chovala tak, ako sa obvykle správala v jeho blízkosti, bol by ju vtedy a tam vytlačil, ale teraz... teraz mala jeho pozornosť. Stratil niečo? A čo tak všetko? Nevedela o tom?

"Stratil čo?"

"Nejaké schopnosti, nejaké spomienky?" odpovedala, nemohla uveriť, že ju skutočne počúva.

Pár krokov cúvol, poskytol jej priestor medzi ním a dverami.

"Nemyslím, že som niečo stratil..." Zarazil sa. "Počkať, zjavne si nemôžem spomenúť na triviálne veci, ako aký je môj obľúbený predmet alebo kto ho učí..."

Objavila sa sova, ďobla do okna a obaja sa obzreli, aby sa na ňu pozreli. Draco chvíľu zaváhal, ale potom ju šiel vpustiť dnu. Sova priletela rovno k Hermione a pokúsila sa jej pristáť na pleci, ale bola príliš veľká, takže sa posadila na stôl pred oknom.

Hermiona vzala fľaštičku a priviazala ju vtákovi na nohu.

"Nechceš to vysvetliť?" prehovoril Draco po tom, čo sova odletela. Hľadal niečo, čo si obliecť, v skrini vstavanej do steny.

"Hm..." Toto očakávala, ale jednako nevedela, kde začať a ako veľa mu v skutočnosti chcela povedať. "Aby som dlhý príbeh skrátila; medzi nami existuje magické spojenie, kvôli tomu spárovaniu v starovekom magiku, ktoré si chcel prerušiť bez akejkoľvek prípravy. Čo znamená, že sme v riadnom maléri a postupne strácame časti samých seba. Čo znamená, že nakoniec skončíme v katatonickom stave, pokiaľ... héj, čo robíš?" Rýchlo sa otočila, červená ako rak.

"Obliekam sa, pokiaľ nechceš, aby som tu pobehoval nahý," posmešne odvetil, keď nechal deku klesnúť. Našiel boxérky (čierne), ponožky (tiež čierne) a habit, ktorý nebol pokrčený (opäť čierny).

"Pokiaľ čo?" spýtal sa, kým si zapínal gombíky na habite.

Nakukla cez plece, kým sa otočila. Už mal polovicu gombíkov zapnutých. Voči čiernemu oblečeniu bola jeho pokožka veľmi bledá a stále mohla vidieť jeho nahú hruď. Predtým si to nevšimla, ale vážne nebol tým najškaredším čarodejníkom na svete.

"Pokiaľ čo?" zmätená odpovedala.

"To som sa pýtal ja. Skončíme v katatonickom stave, pokiaľ čo?"

"Ach, áno. Ja... prepáč. Pokiaľ neurobíme to, čo nám povie Amadeus, aby sme urobili. Za dvesto rokov existovali len dve ďalšie dvojice, ktoré sa nemohli vzájomne vystáť na tak dlho, aby sa mohli naučiť bezprútikovú mágiu rýchlym spôsobom."

V tejto chvíli Draco náhle vzhliadol a spýtal sa: "Čo myslíš tým rýchlym spôsobom?"

"Amadeus nás učí ten najrýchlejší spôsob ako sa naučiť bezprútikovú mágiu. Obvykle to trvá roky a roky a mnoho čarodejníkov a čarodejníc sa ju nikdy nenaučí. Jeho ľudia študovali bezprútikovú mágiu celé stáročia a spárovaná dvojica má významnú úlohu vo vzájomnom tréningu . Bez toho druhého zošalejú. Farba magika je príliš silná, aby do nej vstúpil jeden človek. Spoločne majú dosť rovnováhy a sily, aby ju skrotili."

Kým rozprávala, prešla ku koženému kreslu a teraz premýšľala, či by bolo v pohode, keby sa posadila. Spôsobilo by to, že by sa všetko stalo finálnejším, ako keby už nemohla viac odísť, keď sa posadí. Toto bola jeho izba, nemala žiadne právo byť tu. Nakoniec sa si sadla na kraj kresla.

Nervózne ťapkala na opierke, plne vedomá, že ju pozorne sleduje, zvažuje jej slová, všíma si jej neistotu.

"Prečo tá krv?" spýtal sa Draco, keď prešiel k posteli a posadil sa oproti nej.

"Amadeus sa nás chystá rozdeliť a k tomu potrebuje našu krv. Je v riaditeľovej pracovni spolu s Dumbledorom a Snapom. Ale..." Hlas sa jej zlomil. Otočila pohľad, aby zízala na svoje ruky, ako keby sa pokúšala zakryť nejaký vnútorný nepokoj, spáliť ho vo svojom vnútri.

"Ale čo," spýtal sa a keď okamžite neodpovedala, spýtal sa dožadujúcejším spôsobom: "Ale čo, ty sprostá ženská?"

Pozrela sa mu rovno do očí a on sa z toho takmer strhol. Ten záblesk temnej nenávisti v jej očiach ho vyplašil; vyzerala, ako keby ho chcela uškrtiť.

"Ale možno to neprežijeme. Tie druhé dve dvojice sa nikdy nevrátili k normálu," povedala nakoniec Hermiona.

Hlas ju zradil. Napovedalo mu presne, ako sa bála zomierania; ako sa bála, že stratí samu seba. Možno nebola tou vševedkou, tou večne všetko vyhrávajúcou chrabromilskou kráľovnou. Možno bola slabá, presne tak ako každý iný. Ale na druhej strane, prečo tu len tak sedela, keď mala plné právo prekliať ho do ďalšieho sveta? On bol tým, kto ohrozil jej život; on bol dôvodom, prečo boli v maléri.

"Prečo sa nevrátili k normálu?"

"Pretože neurobili tie veci, ktoré urobiť mali."

"Aké veci?" znel placho, dokonca pre vlastné uši.

"Tá krv. A elixír. Musíme brať elixír a udržiavať kontakt tak dlho, ako bude elixíru trvať, kým nás nerozdelí."

"Ako..." Odkašľal si. "Ako dlho to bude?"

"Nuž, Amadeus povedal, že by to nemalo trvať dlhšie ako dva dni, ale..."

"Po dvoch dňoch sa ťa navždy zbavím?"

"Áno."

"Žiadne ďalšie spoločné povinnosti hlavných prefektov, žiadne dvojice, nič."

"Už nič viac."

Hermiona ho sledovala, ako si oprel čelo o stĺpik postele, blonďavé vlasy mu prikrývali tvár. Očividne zvažoval svoje možnosti. Po krátkej chvíli si uhladil rukou rozstrapatené vlasy, odhalil spýtavé, ostré šedé oči.

"Stále sa budem môcť naučiť bezprútikovú mágiu?"

"Áno, ale nie tak rýchlo ako ostatní v našom ročníku. Keď nebudeme pár, nemôžeš vstúpiť do Farby magika," prehovorila Hermiona dutým hlasom; bola veľmi unavená. Pracovala každý deň po viac než týždeň a už si to vyberalo svoju daň.

"Čo myslíš tým: udržať kontakt?" Draco sa snažil chovať tak, ako keby to pre neho nič neznamenalo, ale srdce mu začínalo pripomínať obrovský kameň a zdalo sa mu, že sa časť z neho topí.

"Držať sa za ruky."

Náhle sa postavil a začal sa prechádzať sem a tam po miestnosti. Čo bolo horšie? Dva dni a noci neustále s ňou alebo pravidelne po zvyšok celého roka? Ako by si zvolil jeho otec? Tá otázka bola hlúpa; on by tomto zmätku nebol.

Dokáže ju zvládnuť dva dni? Dokázal by ju vystáť dva dni? Dokázal by vystáť samého seba v spoločnosti iného človeka po dva dni? V jej spoločnosti? Úprimne, nevedel.

"Čo chceš ty?"

Hermiona nemohla uveriť, že sa jej to pýta a podarilo sa jej neveriacky vykoktať: "To-to sa má vážne pýtaš? Mňa?"

Prikývol.

Pozrela sa na neho, hlava naklonená doľava a odvetila, očividne sa pokúšala vyhnúť obviňujúcemu tónu v hlase. "Ak to vážne chceš vedieť... Chcem ťa dostať zo svojho života. Nepáči sa mi, keď sa mi ľudia vyhrážajú, že ma zabijú. Radšej by som sa naučila bezprútikovú mágiu ťažším spôsobom, než znášala tvoj fanatizmus a násilnú povahu o jedinú chvíľu dlhšie, než musím."

Ďakoval Merlinovi, že stojí čelom k stene; z nejakého dôvodu ho jej slová zaboleli. Bolo to kvôli tomu, ako ich povedala? Prinútila ho cítiť sa previnilo? Bolo to tak? Toto vážne nešlo smerom, ktorým chcel.

Mal práve čas nasadiť na tvár masku, než sa k nej otočil. "Potom je dohodnuté. Dva dni, začíname kedy?"

"Začneme, keď bude Amadeus pripravený, čo by malo byť teraz. So Snapeovou a Dumbledorovou pomocou by mal byť schopný dokončiť ten elixír. Zatiaľ sa naň budeme pripravovať." Odmlčala sa na chvíľu a potom dodala. "Občas nechápem, prečo sa tak o nás zaujímajú - možno v nás mali vysoké nádeje."

Draco sa na ňu zamračene pozrel. "Vysoké nádeje?"

"Ja, humusáčka. Ty, čistokrvný. My, pár." Pokrútila hlavou a zamrmlala si pod nosom. "Celý Tarzan."

Doteraz sa jej podarilo utajiť extrémnu vyčerpanosť, ale už začínala pociťovať vedľajšie účinky nedostatku spánku; cítila sa ako pripitá a dobitá.

V jeho prítomnosti sa nedokázala uvoľniť, takže sa postavila a začala sa nervózne prechádzať.

Draco chvíľu hľadel na Hermionu, zmätený jej slovami. Mala pravdu? Vážne si profesori mysleli, že by medzi nimi mohol nastať mier? Spomenul si na mierovú zmluvu; prečo ju Snape použil ako ich úlohu? Dialo sa niečo za ich chrbtom?

Jeho myšlienky náhle niečo prerušilo, keď veľmi morbídne vyzerajúca prírodná sila s hnedou hlavou sa postavila pred neho a začala ho ďobať do hrude a klásť čudné otázky obviňujúcim hlasom.

"Budeš tu stáť celú noc? Niečo plánuješ? Pokúsiš sa ma zabiť?" Obkrúžila ho, sotva stála na nohách. "Nič neskúšaj." Znela trochu hystericky.

Mal chuť sa usmiať, ale neurobil to. Bola vážna, hoci vyzerala, že sa chystá zrútiť. Čo robila predtým, než sa objavila v jeho izbe?

"Neublížim ti." Nemohol uveriť, že to vyšlo z jeho úst. Čo sa mu dopekla dialo? Robila ho... nervóznym.

"Radšej by si nemal. Neprišla som nepripravená. Vidíš?" Ukázala mu kameň, ktorý jej visel na krku. "Toto ma udrží v bezpečí. Je očarovaný, aby tak urobil. Nemôžeš mi ublížiť. Vidíš, nedôverujem ti."

"Nekladiem ti to za vinu. A chcem z tohto von tak bezbolestne, ako je možné. Nechcem ti ublížiť," stále ten nežný hlas. Čo za sentimentálneho idiota bol?

"Neverím ti," povedala naposledy a podarilo sa jej bolestivo ho štuchnúť do rebier. Potom sa otočila s rukami vbok a zvažujúco si prezrela izbu.

"Kde spím?"

Mal problémy prehltnúť. "Prepáč?"

"Blbeček. Kde spím? Som unavená."

"Ne-nejdeme niekam inam?" spýtal sa a v duchu dodal, "kde sú iní ľudia."

"Nie. Nepovedala som ti to? Musíme byť sami. Dumbledorovi sa táto časť vôbec nepáčila a pokúsili sme sa ťa dostať niekam, kde je to... nuž, menej osobné, ale ty si nevyšiel von a teraz je už príliš neskoro. V skutočnosti je to tvoja chyba. Všetko je tvoja chyba, keď o tom uvažujem. Nemám ťa rada." Bola veľmi unavená.

Šokovane vzhliadol. To mu určite nepovedala.

"Ja... čo? Kurva. Nie. Ja... nemôžeš tu zostať."

"Príliš neskoro, nemôžeš to vziať späť. Súhlasil si a to toto miesto zapečatilo." Jej oči nadobudli šibalský výraz, keď pokračovala. "Do piatich minút sa musíme rozhodnúť, ako strávime ďalšie dva dni."

"Do piatich minút? Musím ísť do kúpeľne, na záchod..."

Chvíľu ho sledovala, zlomyseľne ho sledovala, ale potom sa nad ním a jeho výrazom rozosmiala.

"Len som žartovala. Ešte som nehovorila s profesormi a nevypili sme ten elixír. Rob si čo potrebuješ urobiť." Potom sa šla hrať so vznášajúcou sa guľou a nechala ho, aby zúrivo funel.

Na chvíľu si ukryl tvár v rukách, snažil sa potlačiť ostrý hnev, ktorý sa v ňom rozhorel. Bola niečo úplne iné; privedie ho do šialenstva. Toto nezvládne.

Urobil pár krokov, ktoré ich oddeľovali, chytil ju za ruku a otočil tvárou k sebe.

"Prestaň hrať hry. Okamžite mi všetko povedz, inak ti rozpľaštím tú tvoju peknú tváričku o stenu." Jeho zovretie jej drvilo plece a ona sa strhla. Dajako to v ňom nevyvolalo dobrý pocit. Namiesto toho mal chuť pustiť ju a na kolenách sa ospravedlniť. Neurobil ani jedno.

"Už som ti všetko povedala." V jej tvári bola evidentná bolesť a hlas mala napätý.

"Vážne?" Stočil ju a vytočil jej ruku za chrbát v nepohodlnej pozícii. "Si si istá?" Ubližovať jej malo byť ľahké. Jediné, čo cítil, však bola ľútosť oveľa silnejšia než akýkoľvek jeho hnev predtým. Pokúsil sa s tým pocitom bojovať.

"Pusti ma!" Pokúsila sa ho kopnúť, ale on si ju pritiahol bližšie, takže sa nemohla pohnúť. Teraz bola zajatcom, jednou rukou ju objímal okolo pása a tou druhou stále držal jej ruku dohora, čím vysielal vlny bolesti jej lakťom až k ramenu.

"Nie kým nebudem presvedčený, že nič netajíš." Jeho teplý dych ju šteklil na krku. Pokúsila sa vykrútiť, ale nepustil ju. Ach bohovia, prečo ten náhrdelník nefungoval?

Toto nebol dobrý nápad. Bola v jeho náručí, priveľmi sa hýbala. A čím viac sa jej snažil ublížiť, tým viac sa cítil... čo to cítil? Toto bolo presne to, čo nechcel, aby sa stalo. Toto bol ten dôvod; chcel, aby zmizla z jeho života. Cítil sa...

Jedným rýchlym pohybom ju otočil, chytil za hrdlo a pritlačil o stenu.

"Hovor. Všetko čo vieš."

Dokázal skutočne odolať sile náhrdelníka? Ak áno, mala problém. Nestisol ju dosť silno, aby sa dusila, ale dosť na to, aby sa cítila neobyčajne nepríjemne.

"Ak ma pustíš, poviem ti, čo viem," prehovorila bez stopy strachu v hlase. Aj ona už mala po krk hier. Chcela, aby všetko už skončilo.

Chvíľu ju ostražito sledoval a potom ju nakoniec pustil, oči z nej nespustil.

Chytila sa za hrdlo, obviňujúco sa na neho pozrela a potom začala hovoriť.

"Toto nebude ľahké. Elixír nás... zmení. Čokoľvek cítiš, budeš cítiť desaťkrát silnejšie. Naše mysle sú spojené, tvoja s mojou, moja s tvojou. Nebude sa nám to páčiť. Bude to bolieť, bude to páliť, pokúsi sa to brániť. Mágia v nás. Nepáči sa jej, že sa chceme rozdeliť. Ale je to možné. Len to musíme dostatočne chcieť." Myseľ jej uháňala. Vycúva teraz? Odoprie jej slobodu? Zlyhajú len kvôli tomu, že je zbabelcom? Och, ako ho nenávidela.

"Čo si stratila?"

Otázka ju prekvapila, prečo pre pánabeka to chcel vedieť práve teraz?

"Čo ťa prinútilo prísť, hoci ma tak veľmi nenávidíš? Čo si stratila?"

Videla, že je vážny. Ale nechcela mu to povedať. Prečo by mala?

"Neviem, prečo by si to mal vedieť. Nič to nezmení."

Opäť ju pritlačil o stenu, tentoraz za plecia. Tvrdo si udrela hlavu o drevené panely a na chvíľu uvidela hviezdičky.

"Povedz mi, čo tak podlomí kolená spupnej chrabromilskej kráľovnej, že si sem jednoducho musela prísť. Povedz mi to!" začínal pripomínať osobu, ktorou bol na tej chodbe tej noci, keď jej hrozil, že ju zabije.

"V poriadku! Poviem ti to, ty zasraný idiot!" Tie slová vyšplechla. "Zabudla som aritmantiku. Zabudla som, ako vyzerá moja matka. Zabudla som, aké je moje obľúbené jedlo..." Odmlčala sa a potom zašepkala. "Zabudla som, že milujem Rona. A krutosť toho všetkého je v tom, že si stále pamätám, čo som stratila. Viem, že by mali byť v mojej mysli." Zarazila sa. "A všetko je to tvoja chyba!" Posledné slová jej dali dosť sily, aby ho odstrčila. S námahou udržal rovnováhu.

"Už si šťastný? Už si šťastný?" V jej očiach boli slzy a odvrátila sa od neho, zakryla si tvár rukami.

Draco tam chvíľu stál, omráčený. Vážne nemal rád úprimnosť. Bolo ťažké hádať sa s úprimnosťou. Bolo ťažké hádať sa s ňou, keď sa zdalo, že jediné, čo chce, bolo dotýkať sa jej. To nebolo logické. To nebolo tak, ako by to malo byť. Bola niečím, čo nikdy nemohol mať alebo chcieť. Bola to muklovská čarodejnica, bola... Žiadna z hádok mu neposkytla nič, s čím by mohol pracovať. Už sa mu dostala pod kožu. Už tam bola. A ako s tým mohol bojovať, ak to ten zasraný elixír ešte zdesaťnásobí? Potreboval jej pomoc. Aké trápne.

"Nemám ťa rád," začal a okamžite to oľutoval. Škaredo na neho zazrela a on pár krokov cúvol. Zdvihol ruky, aby jej ukázal, že sa nechce hádať a potom pokračoval: "Ale chcem sa z tohto dostať rovnako ako ty. Chcem, aby sme sa obaja dostali z tohto zmätku a späť tam, kam patríme. Ale je tu jeden problém," prikročil bližšie k nej, pritlačil ju k stene svojím telom. Zašepkal jej do ucha: "Chcem ťa."

Bola tak šokovaná, že jej srdce vynechalo úder. Toto bolo priveľa, dokonca na neho. On ju chcel? To je ale žart. Prečo musí byť taký kretén?

Cítil, ako jej telo absolútne stuhlo, ako sa pokúsila vyhnúť akémukoľvek kontaktu medzi nimi. Neverila mu a prečo by mala? Neposkytol jej k tomu žiaden dôvod. Úplne naopak. Ale teraz keď bola v jeho rukách, teraz, keď jej chcel ukázať, čo za problém tu je, mohol cítiť, ako jeho pokožka horí túžbou. Chcel ju tak veľmi, že sa to zmenilo na fyzickú bolesť. Bolo desivé pustiť ju po tom, čo sa tak tvrdo snažil nepriznať to ani sám pred sebou.

"Neveríš mi, však?" znova jej zašepkal do ucha, nechal pery takmer sa obtrieť o jej pokožku.

"Nech by si rád hral akékoľvek hry, Malfoy, vynechaj ma z nich." Pokúsila sa pohnúť, aby ho odtlačila, ale ruky mala blokované ich telami. Jediné, čo dokázala, bolo otočiť ich a oprieť ich dlaňami o jeho brucho.

"Toto nie je hra, toto je dôvod, prečo chcem, aby si vypadla z môjho života. Okrem iných vecí," povedal, trochu sa od nej odtiahol a vzal jej ruky do svojich. Pritlačil ich na stenu nad jej hlavou, oprel koleno medzi jej nohy a zahryzol jej do krku dosť na to, aby ju to trošku zabolelo. Znova sa voči nej pohol, trel sa o ňu, takmer, ako keby s jej telom tancoval.

Začínala mať závrat. Toto nebolo dobré, vôbec to nebolo dobré. Bláznivý slizolinčan medzi jej nohami. Bláznivý slizolinčan, čo ju hryzie na krk, bozkáva na čeľusť. Ako to mohla dovoliť? Ako to mohla zastaviť? Myseľ mala nebezpečne prázdnu a jediné, na čo dokázala myslieť, bol on, ako voči nej tancuje, tvrdne voči nej. Och môj bože, on ju chcel. To nie je dobré, to nie je dobré, to nie je dobré.

"Prestaň," prosila. Bála sa ďalšieho výdychu v jej hrdle, hrozilo, že vyjde von ako jemné zakňučanie.

"Veríš mi?" vydýchol a prestal sa hýbať, ale nepustil ju.

Nemohla odpovedať, tak prikývla, nakoniec sa od nej odsunul.

"Predstav si, že je to desaťkrát silnejšie a dokonca ani ja tomu nedokážem odolať," nakoniec povedal, keď oprel ruky o stehná, nevyrovnane dýchal.

"Kam tým mieriš?" spýtala sa, keď si trela zápästia. Toto bolo ešte horšie, než si predstavovala. Bol oveľa horší. Bol nepredvídateľný.

"Mierim tým k tomu, že musíme stanoviť hranice, magické hranice. Môžeš sa dotknúť len mojich rúk; ja sa môžem dotknúť len tvojich rúk. Tak si nemôžeme vzájomne priveľmi ublížiť."

V skutočnosti mal pravdu. Len to nemusel dať najavo tak jasne. A prečo to dovolila? Zahrával sa s jej mysľou.

Cítila sa v pasci. Toto nešlo podľa jej plánov, s ním nikdy nič nevychádzalo. Existoval iný spôsob ako sa ho zbaviť? A prečo ten náhrdelník nefungoval?

"Povedz mi jednu vec. Prečo si sa mi vyhrážal, že ma zabiješ?" Posadila sa na posteľ, vzala si jeho vankúš a objala ho. Necítila sa v bezpečí.

Očami sledoval jej pohyby a keď schmatla jeho vankúš, zamračil sa, ale nič nepovedal.

"Povedzme len, že sa mi nepáčil spôsob, akým si sa prepracovala do môjho života."

"To je nezmysel." Oči jej zažiarili, vpaľovali diery do neho. "Nič som neurobila. Nikdy som nechcela mať s tebou niečo spoločné. Hnusíš sa mi."

"Oh, vážne?" posmešne sa uškrnul. "Takmer ťa môžem cítiť, drahé dievčatko."

Zniesla jeho pohľad, dobre vedela, že toto nemôže prehrať, nie ak ho chcela dostať zo svojho chrbta.

"Ty si vážne myslíš, že si niečo mimoriadne. Vážne si myslíš, že som neochutnala nič lepšie. Nič mi nedávaš. Nič od teba nepotrebujem. Od teba nechcem nič. Nechaj si svoje myšlienky pre seba a možno sa môžeme z tejto nevítanej situácie dostať."

Zdalo sa, že v jeho postoji nie je nič nepriateľské. Len sa na ňu vyrovnane pozrel a povedal: "Fajn. Nech je tak."

Hermiona nemohla uveriť, čo ako ďalšie uvidela; úsmev formujúci sa na jeho tvári dosiahol jeho oči a spôsobil, že vyzeral ľudsky a dokonca rozkošne; vyzeral presne ako to, čím bol, sedemnásťročným chalanom. Žiadna slizolinská spodina, žiaden vrah, žiaden ľstivý, diabolský malý potkan. Vyzeral ako skutočný človek, presne ako ona.

Žmurkol na ňu a potom, keď ju tam nechal stáť s ústami dokorán, prešiel do malej kúpeľne spojenej s prefektskou izbou. Mal veľa vecí na práci, vyčistiť si zuby, umyť si telo, uvoľniť napätie. A niečo sa mu stalo s tvárou; jednoducho sa nedokázal prestať usmievať.

Hermiona sledovala dvere kúpeľne pridlho pre jej vlastné dobro. Určite sa zahrával s jej mysľou, zahrával sa s ňou. Uff, ten ľstivý bastard.

Znova sa načiahla do tašky, našla knižku v koženom čiernom obale, tú, ktorú si požičala z knižnice a rýchlo prelistovala stránkami. Bolo tam kúzlo strážneho anjela a nič v texte nenaznačovalo, že by nemalo fungovať. Všetko spravila správne. Až na to - možno jednoducho nemal svedomie. Mala na to myslieť skôr, než toto konkrétne kúzlo vykonala. Jasne tam stálo, že kúzlo ovplyvňuje svedomie osoby. Ako mohla byť taká hlúpa? Skutočne bola príliš láskavá, keď si myslela, že každý má svedomie.

Ale nezdalo sa, že ju chce zabiť alebo jej v tejto chvíli ublížiť, hoci určite bol nepredvídateľný a príliš ľahko sa prestával ovládať. Ale mala svoj prútik a Dumbledore, Snape a Amadeus boli na dosah, ak by sa stalo čokoľvek neobvyklé. A ak medzi sebou vytvoria magickú bariéru... možno budú v poriadku.

Keď si toto Hermiona uvedomila, uvoľnila sa dosť na to, aby sa jej zmocnilo to zákerné vyčerpanie. Vankúš v jej lone začínal pôsobiť celkom lákavo, jemne a teplo. Dovolila si ľahnúť na posteľ. Len na sekundu, len aby si oči odpočinuli, len aby...

***