Hate, Prejudice and Secret Intentions
Pracovný názov: Láska, predsudky a tajné zámery
Originál: http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=79866
Autor: moodwriter/Rebekka
Súhlas s prekladom: autorka skončila v r.2012
Preklad: Jimmi
Banner: Jimmi
Žáner: Mystery, romance, angst
Pairing: Dramione
2. Farba magika
Zhrnutie: Vojna sa blíži, nový učiteľ prichádza, Draco s Hermionou sa dostanú do problémov a je za všetkým Dumbledore?
“Vieš, ako vyzerá?” zašepkal Harry Hermione. Stáli pri stene a čakali na nového učiteľa. Všetci siedmaci sa zhromaždili pred zamknutými dverami učebne v jednej z mnohých veží hradu. Vážne tam pre nich všetkých nebolo dosť miesta a začínali byť podráždení. Niektorí sa už hádali.
Ich učiteľ meškal.
“Nie, ešte som o ňom nepočula. Nenašla som ho v žiadnej z mojich kníh,” odpovedala Hermiona. Musela sa prikloniť bližšie k Harrymu, pretože masa študentov sa stále tlačila okolo nich. “Ani netuším, o čom tento predmet bude. Ako určite vieš.” Toto vyslovila s náznakom kázania v hlase. “Nebol na žiadnom zozname s učebnicami a v rozvrhu bolo napísané len: ’Magikum’ - s ká.”
“Možno je to niečo, čo má čo robiť so starou mágiou,” pripojil sa k ich rozhovoru Ron. “Možno je to nejaký šaman…” Nemal šancu dokončiť vetu, pretože ho niekto silno sotil do ďalších chrabromilských študentov a spôsobil jeho pád na zem, kde pristál na dievčati menom Miriam. Hlasne vykríkla a Ron, keď sa pokúšal postaviť, očervenel od hlavy po päty, pretože mal pocit, že má okolo nej zamotané ruky aj nohy.
“Bacha, kam kráčaš,” bolo jediné ospravedlnenie, ktoré sa mu od narušiteľa dostalo. Malfoy a jeho gorily prešli okolo nich, doširoka sa usmievali, keď odtláčali ďalších ľudí z cesty rovnako zdvorilo, ako to urobili s Ronom.
Hermiona penila, keď podávala Ronovi pomocnú ruku a vyťahovala ho na nohy. To, čo spravil, bolo arogantné, čo si ten rozmaznanec myslí, keď sa takto správa k ľuďom? Bol to hlavný prefekt, u Merlina! Nechápal, čo to znamená? Tak veľa ľudí pred ním si ctilo túto česť. Absolútne toho fretčiaka nenávidela.
“Malfoy,” prikázala. “Vráť sa sem a ihneď sa im všetkým ospravedlň.” Znela ako učiteľka a ešte väčšmi tak vyzerala, keď mala ruky v bok a ponuro na neho zazerala.
Zarazil sa, veľmi pomaly sa otočil. V tvári nemal žiaden výraz, ale ruky zovieral v päste tak silno, že mu začali belieť hánky. Práve porušila ich nemý sľub, že medzi sebou už nič nerozvíria. Podarilo sa jej udržať zavreté ústa dva týždne, dva zasrané týždne! Bola neuveriteľná.
“Myslím, že ospravedlňovať by si sa mala ty za to, že si ku mne prehovorila takýmto tónom. Alebo vlastne za to, že si ku mne vôbec prehovorila. Až keď peklo zamrzne, Grangerica.”
Malfoy sa otočil a pokračoval v chôdzi spolu s rozosmiatymi priateľmi.
“Arogantný, rozmaznaný fretčiak…” mrmlala si pod nosom, kým divoko oprašovala Ronove oblečenie. Ten úbohý chlapec sa pokúšal ospravedlniť dievčaťu, Miriam, do ktorého narazil a súčasne sa vyhnúť Hermioninmu násilnému prejavu náklonnosti.
Zrazu tam bol ich učiteľ, stál v najvzdialenejšom rohu chodby, sledoval ich, počúval.
Nebol ničím, čo predtým očakávali.
Kde bol ten starý chlap s dlhou bradou, zemitým oblečením a túlavými očami? Bol príliš mladý, aby bol učiteľom a jeho vzhľadu chýbal akýkoľvek druh zdvorilej slušnosti. Mal dlhé, hladké, čierne vlasy, oblečený habit tehlovej farby, oči a nechty namaľované čiernou. Vyzeral skôr ako čarodejník v zácviku s príliš rozvinutým zmyslom pre dramatickosť než dôveryhodný učiteľ.
Ale najčudnejšia vec na ňom bolo to, že tu úplne nebol. Bolo to takmer, ako keby ste ho nemohli vidieť, ak ste sa pozreli z iného uhla, ale jednako tu stále bol. Časť z neho sa zdala byť niekde inde, ako keby bol príliš natiahnutý, príliš štíhly pre oči, aby videli. Z pohľadu naň vás rozboleli oči, ak ste sa príliš silno pokúšali získať na neho jasnejší výhľad.
Opieral sa o stenu, ruky prekrížené.
“To je on?” naznačila Hermiona ústami Harrymu s Ronom, rukami stále oprašovala neexistujúcu špinu z Ronovej košele. Obaja chlapci len pokrčili plecami a pokračovali v zízaní na ich profesora. Bolo na ňom niečo hypnotické.
Ten muž si stiahol vlasy dozadu a zaviazal ich na zátylku do copu. Potom prešiel popri zízajúcich pohľadoch (ľudia mu viac než ochotne poskytovali priestor) k zamknutej učebni, ktorej dvere sa otvorili bez toho, aby zo svojej strany vynaložil akékoľvek úsilie a vkročil dnu.
Nechal dvere otvorené a pokynom ruky ich zavolal dovnútra.
V učebni neboli žiadne stoličky či lavice, len veľký luster v strede stropu a vankúše a koberčeky po bokoch miestnosti. Pred čiernou tabuľou na nich čakal ich učiteľ, ktorý na ňu napísal: Oslovujte ma Amadeus.
Keď Hermiona vstúpila do miestnosti, okamžite sa začala cítiť nepríjemne. Srdce sa jej vyštveralo až do krku, ruky sa začali potiť a nohy jej pripadali ako zo želatíny. Bola si istá, že pred vchodom musela byť nejaká bariéra - magická bariéra, ktorá prečítala jej auru alebo niečo také. A nebolo to len tou miestnosťou, aj z učiteľa mala obavy. Koľko zlých jabĺk mali v minulosti medzi učiteľmi, skutočne koľko?
Bude ho pozorne sledovať.
Nakoniec, keď sa všetci chrabromilčania, slizolinčania, bystrohlavčania a bifľomorčania zhromaždili vo veľkej miestnosti, Amadeus prehovoril. Mal veľmi hlboký, oduševnelý hlas, ktorý sa niesol až do zadnej časti.
“Nemám v úmysle nútiť vás, aby ste mali radi mňa či moje vyučovanie. Mojom jedinou povinnosťou je naučiť vás ako prežiť, nič iné.”
Začal sa medzi nimi prechádzať.
“Byť tu nie je pre mňa ľahké, takže od vás očakávam, že nebudete plytvať mojím časom. Vyžadujem vašu plnú pozornosť a ak mi ju nemôžete poskytnúť, prajem si, aby ste okamžite odišli.”
Amadeus si ich dôsledne prezeral, prenikal do ich myslí, ako keby boli pre neho otvorenými knihami, z čoho si pripadali malí a odhalení.
“Vy dvaja,” ukázal na dvoch bystrohlavských chlapcov. “Zdá sa, že by ste radšej lietali vonku ako druháčikovia. Bez obáv odíďte.”
Chalani vyzerali šokovaní a pokúsili sa namietať, ale Amadeus len čakal, kedy odídu. Vyšli von ako spráskaní psi a zatvorili za sebou dvere.
Amadeus pokračoval v chôdzi medzi nimi, ako keby sa nič nestalo.
Z jeho pohľadu mala Hermiona pocit, že je pre neho len zdrojom informácii a vôbec nie človekom. Blúdil jej mysľou takmer násilne a keď konečne uvoľnil jej oči a pokračoval v štúdiu ďalších študentov, sotva dokázala stáť s tak roztrasenými nohami. Potrebovala priateľské plece, o ktoré sa dalo oprieť.
Ron sa k nej otočil so znepokojením v očiach, keď ho kvôli podpore chytila za rameno. Ukázala mu palec nahor a k jej úľave sa trošku uvoľnil. Zjavne uveril, že nebola tým, o koho sa bolo treba báť, pretože vždy bola taká rozumná a silná. Občas ju ani jej priatelia vôbec tak dobre nepoznali.
Po chvíľke “spoznajme sa lepšie” sa Amadeus vrátil k čiernej tabuli a vytiahol z habitu svoj prútik. Niekoľkokrát si ho prehodil v rukách, nechal, aby si ho všetci všimli a potom ho zlomil na polovicu.
Tým získal ich plnú pozornosť.
Následne odhodil jeho časti na opačné konce miestnosti a díval sa, ako sledovali skackavé pohyby jeho poškodeného prútika.
Zdalo sa, že sa miestnosť zmenšila a potemnela.
“Čo sa stane, keď stratíte svoj prútik? Čo sa potom stane s vašou mágiou?” Jeho slová sa ozývali v inak tichom priestore.
V miestnosti dominovalo zmätenie. Ich tváre boli obrazmi neviery a šoku, ale nikto nič nepovedal. Amadeus nechal to ticho pracovať vo svoj prospech, keďže z neho boli nervóznejší a možno dokonca vystrašenejší. Potrebovali tieto emócie, čím viac cítili, tým lepšie príjmu zmeny. Načúval, ako ich dýchanie oťažievalo každou sekundou a čoskoro sa napätie v miestnosti stalo takmer neznesiteľným.
V duchu sa usmial, keď nakoniec prikázal: “Sadnúť”.
Moc toho slova ich zasiahla všetkých súčasne, prinútila ich padnúť na zem s jemným buchnutím - bolo takmer nemožné v jeho prítomnosti udržať si nad sebou kontrolu.
Všetci sa cítili ako prikovaní, Hermiona, Ron a Harry spolu s ostatnými. Nebolo jednoduché prijať, že ktosi môže vami postrkovať zjavne bez zapojenia mágie. Ale než niekto mohol čokoľvek urobiť či povedať, niečo sa stalo.
Po krátkej chvíli úplného ticha značne poklesla teplota miestnosti a bolo to takmer, ako keby boli presunutí na iné miesto.
Hermiona cítila, že sa celá miestnosť zmenila. Zdalo sa, ako keby ožila, ako keď pulzuje, dýcha, živí sa ich energiou. Vzduch sa zmenil na tmavočervený a zem pod ich nohami sa začala pohybovať ako loď na mori; zdalo sa, že zmysly jej už viac nefungujú. Cítila, že musí vytvoriť nejaký druh pohybu, ťapnúť po zemi prstami alebo sa rozhojdať dozadu a dopredu, dozadu sa dopredu. Mozog mala zaplavený informáciami, ktorým nedokázala porozumieť a miesto, kde sa nachádzala, bolo príliš plné silných spomienok, pocitov, farieb a myšlienok. Hermiona sa v tom všetkom začínala strácať.
Svet okolo nej spomalil, ale jej myseľ a srdce uháňali rýchlejšie než kedy predtým. Bola jedinou vecou, ktorá sa pohybovala príliš rýchlo. Začula šepot, slová, ktorým nerozumela a videla príšery bez tváre všetkých možných farieb a tvarov, ale najhoršia časť nastala, keď si uvedomila, že to všetko je v jej mysli. Skutočný svet bol rovnako reálny ako vždy a nezdalo sa, že by v ňom bolo niečo v neporiadku. Všetko neprávne bolo v nej.
Pokúsila sa zistiť, ako reagujú ostatní - či videli veci, čo videla ona - ale zdali sa byť príliš ďaleko. Bola úplne sama so stále rastúcim strachom z pádu.
A nikde nebol nikto, kto by ju zachytil.
“Toto je Farba magika, presne to miesto… nie, presne ten stav, ktorému sa samotný Voldemort pokúša porozumieť, ovládnuť. Toto je vaša moc, toto sú vaše slová, vaše prútiky, vaše elixíry. Toto je úplný základ magika.” Stiahol ich späť k realite normálneho života, a k ich nohám doleteli vankúše a deky.
“Teraz si potrebujete odpočinúť. Toto bolo naposledy, čo ste tam šli sami. Pätnásť minút si pospite a zobuďte sa s čerstvými mysľami.”
Nezostala v nich žiadna vôľa, okrem potreby odpočinku, takže bez slova sa zamotali do diek a okamžite zaspali. Amadeus strážil ich spiace postavy s unaveným výrazom v tvári. Skutočne bolo pre neho náročné byť na tomto mieste.
Hermione sa snívalo o tom, že je malá, chlpatá, ružová loptička obklopená miliónom ďalších loptičiek. Keby ako loptička, mohla niečo cítiť, cítila by, že je tou najšťastnejšou loptičkou na svete. Jej život bol plný poskakujúceho, ružového šťastia.
A potom sa zobudila.
Bolo počuť, ako sa ľudia pretáčajú, zívajú, vstávajú, ale ona mal chuť vrátiť sa k svojmu snu; bol taký mäkkučký a chutnučký. Ale ako vždy pocítila nutkanie zachovať sa správne a postavila sa so zvyškom skupiny.
Placho sa na seba pozerali, ako keby si neboli istí reakciou ostatných na ich zraniteľný stav náhleho vedomia. Ľudia sotva spali s cudzincami a na to existoval dobrý dôvod. Niečo sa deje, keď zaspíte: všetky bariéry, ktoré ste si rokmi vytvorili, zmiznú a zmocní sa vás dieťa vo vašom vnútri. V okamihoch prebúdzania môžete skutočne vidieť do sŕdc ostatných.
“Toto nemusíme naťahovať,” prehlásil Amadeus potom, čo sa všetci zrovnali. “Vytvorte štyri rady a zatvorte oči. Zaberie to len sekundu.”
Takmer všetci chceli protestovať, ale nikto to neurobil. Zvedavosť mohla byť najsilnejším dôvodom, ale na druhej strane zjavne Amadeus dokázal dosiahnuť všetko, čo chcel.
Než Hermiona zatvorila oči, rýchlo sa pozrela na Harryho. Stál od nej napravo, niečo šepkal Ronovi, a aby zaujala jeho pozornosť, ďobla ho do ruky. Otočil sa k nej, široko sa usmievajúc a dotkol sa jej líca chrbtom ruky. Bolo to neočakávané gesto láskavosti a k jeho pobaveniu sa začervenala.
Práve sa mu chystala odplatiť objatím, keď na sebe zacítila niečí pohľad.
Otočila sa, aby zistila, kto ju sleduje a takmer si prehltla jazyk, keď prichytila jeho nepripraveného. Jeho chladné, šedé oči boli plné zmiešaných pocitov: hnev, nenávisť a - niečoho iného, čo sa predtým pokúšal pred ňou skryť. Ale ona to uvidela. Nevedela, čo to je, ale videla to. Pre nedostatok lepšieho slova by to popísala ako žiarlivosť. Striaslo ju pri tej predstave a vytlačila ju k vzdialeným okrajom svojej mysle.
Muži okolo nej sa skutočne zbláznili.
Rozhodla sa ignorovať ich, zatvorila oči a čakala, kým ten čudný mužíček začne svoje vyučovanie.
“Prvá a tretia rada sa otočí o 180 stupňov. Dobre. Teraz chyťte pravú ruku osoby, ktorá stojí oproti vám a odtlačte sa od nej alebo od neho. Narazíte do ľudí, ale neprestávajte, až kým sa nebudete môcť pohnúť. Nechajte sa viesť svojím pohybom.”
Hermiona urobila, ako sa jej povedalo. Pokúsila sa chytiť za pravú ruku človeka, ktorý stál pred ňou v prvom rade, ale bolo to pomerne náročné. Nakoniec sa dokázali chytiť za ruky a odtlačiť sa, aby sa pohli. Podarilo sa jej vyhnúť kolízii s osobou stojacou za ňou a začala sa krútiť dokola rýchlejšie, než si myslela, že je možné.
Úplne stratila pojem o smere a čase.
Boli tam neviditeľné sily, ktoré ju nútili točiť sa, nútili ju lietať, nútili ju cítiť sa vyčerpane, ako keby bežala veľa kilometrov po veľa hodín. A potom to všetko prestalo. Po najdlhší čas mohla cítiť len tlkot vlastného srdca a trhané dýchanie. Nakoniec si všimla, že Amadeus už nejakú chvíľu rozpráva, ale začula len jeho posledné slová, “...je váš partner. Teraz jeho alebo ju chyťte za ruku a otvorte oči.”
Tápala po osobe pred sebou, ale nemohla nikoho dočiahnuť. Na prchavú sekundu sa bála, že zlyhala, že spravila niečo príšerne zlé a že tam nikto nestál, ale potom cítila, že sa okolo jej prstov omotali iné. Úsmev, ktorý rozžiaril jej tvár, bol plný čistého triumfu.
Otvorila oči, len aby si uvedomila, že pred ňou stojí jej najmenej obľúbená osoba a drží ju za ruku. Jediné, čo spôsobilo, že sa cítila dokonca vzdialene dobre, bol výraz v jeho tvári; vyzeral nekonečne šokovaný.
Presne v rovnakom čase sa pustili.
Dôsledok bol okamžitý: obaja stratili pevnú zem pod nohami a padli na kolená. Hermiona sa prvá pokúsila vstať, ale nemohla pohnúť ani svalom vo svojom tele. Mala pocit, ako keby mala celé telo zablokované.
“Povedal som niečo o tom, že sa máte pustiť? Myslím, že nie. Dávajte pozor, vy dvaja,” vravel Amadeus, keď sa k nim dostal. Chytil ich za ruky a spojil ich. Znova bol účinok okamžitý a mohli sa normálne pohybovať; obaja sa rýchlo postavili.
“Toto je staroveké magikum.” Namáhavo si vzdychol a potom pokračoval. “Moji ľudia zdedili tieto znalosti od svojich predkov, takže kiežby ste to brali vážne. Poviem vám všetko, čo potrebujete urobiť alebo vedieť. Neprekračujte hranice.”
Hermiona s Dracom tam stáli, obviňujúco na seba pozerali, pomerne dobre si uvedomovali, že sú proti tejto situácii bezmocní. Nemohli s tým urobiť absolútne nič. Ale mohli sa postarať, aby sa ten druhý kvôli tomu cítil nešťastne a to odhodlaní urobiť boli.
Hermiona sa strhla bolesťou, keď jej Draco stisol ruku, takmer jej rozdrvil prsty. Skutočne sa ho snažila ignorovať, ale vďaka jeho detinskosti toho nebola schopná. Ruka jej začínala meravieť a ona so zvyškami síl zaťala nechty hlboko do jeho dlane. Dracovi narážka došla a trochu povolil zovretie, ale stále ju držal za ruku tak, ako keby bola tou najodpornejšou vecou, na ktorú kedy narazil. Pretočila nad ním očami.
“Váš partner vás dokáže sprevádzať, kým budete trénovať bezprútikovú mágiu. Ona alebo on vás udržia v bezpečí, keď budete sústredení na skrotenie magickej energie. Aj tej vo vás, aj tej okolo vás.” Amadeus im potom vysvetlil, prečo bolo také dôležité po celý čas udržať medzi nimi spojenie. Na začiatku výcviku boli zraniteľní voči trikom, ktoré na nich skúšala ich vlastná myseľ. Neskôr sa všetko zmení. Po niekoľkých varovaniach nechal steny medzi odlišnými svetmi znova padnúť a vyslal ich späť do Farby magika.
Tentoraz to Hermione spočiatku pripadalo takmer normálne. Nech to akokoľvek nenávidela priznať, dokázal ju udržať v lepšej rovnováhe a domnievala sa, že ona mala na neho rovnaký efekt. Bolo čudné sa na to všetko pozerať. Bolo to, ako keby bola mimo vlastnej mysle, sledovala to všetko očami niekoho iného. ’Bizarné’ bolo slovo, ktoré hľadala.
Pre Draca bola celá táto situácia na smiech. Bol si celkom istý, že tam bol nejaký boh a ten ho určite nenávidel. Bolo to ako hrať s ním práve teraz šachy - bol len pešiakom v nekonečnej hre poníženia. Cítil sa mizerne a tak scenéria pred ním bola mizerná tiež. Draco kráčal po púšti, takej prázdnej a takej mŕtvej, až to bolelo sledovať, ale on si nič nevšímal. Bol príliš zaneprázdnený tým, že ľutoval sám seba.
Hermiona sa na blondiaka pozrela a okamžite kráčala po tej istej púšti vedľa neho. Takmer ju to vydesilo na smrť, pretože určite nechcela skúmať jeho myseľ; nechcela poznať jeho démonov. Malfoy bol príliš ďaleko (stratená duša - tak by to asi popísala spolužiakom), aby to spoznať mohla. Čo za príšery číhali v kútoch jeho mysle - vážne to nechcela zisťovať.
Ale nech sa akokoľvek snažila, nedokázala sa dostať z jeho mysle. Uviazla s ním, bola prinútená ho nasledovať, kamkoľvek ju mohol zaviesť. Jediný problémom bolo, že zjavne nevedel, kam ide. Bolo to, ako keby mal zaviazané oči alebo bol… stratený.
A potom zrazu Hermiona stála sama v tmavej uličke. Malfoy bol preč a nikto iný nebol na dohľad; po druhý raz toho dňa bola úplne sama. Dážď dopadal na chladný, tvrdý chodník a pripomenul jej starú pieseň, ktorú počula ako dieťa. Nedokázala si spomenúť na pôvodný názov, len na melódiu, z ktorej ju mrazilo viac než z čohokoľvek, čo doteraz kedy videla alebo počula.
Nemala dôvod byť vystrašená. Iste, bola tma a záhadne ticho, ale pripadala si normálne a v temnote nič nebolo. Vôbec nič. Jasne tu nebol na paniku dôvod.
Srdce jej vynechalo úder, keď začula hlasy, ktoré sa ku nej približovali. Namáhavo prehltla, keď si uvedomila, kto to je.
“Je tu jedna rodina, ktorej by sa tiež zišla návšteva. Možno tam neskôr večer zájdeme, ale poďme si to najprv vybaviť s týmito ľuďmi.” Skupina maskovaných smrťožrútov, ktorá sa dostala do Hermioninho zorného uhla, ťahala za sebou troch ľudí; úbohých muklov, ktorí vyzerali, že ich už mučili. Chcela vykríknuť, skutočne chcela, ale jediné, čo mohla urobiť, bolo skĺznuť popri stene za jej chrbtom a objať sa. Chystali sa ich zabiť!
Jeden z maskovaných mužov, ten, ktorý predtým prehovoril, schmatol prvú ženu za vlasy a pritlačil ju na zem. Prosila o svoj život, vzlykala, ale to nič pre toho muža neznamenalo. Zdalo sa, že tie slová zabili všetko zostávajúce svetlo na ulici.
“Avada Kedavra.”
Hermiona vykríkla. Vyskočila zo svojho úkrytu, pokúsila sa nájsť svoj prútik, ale nemohla ho dočiahnuť. Nevadilo jej to, jediné, čo chcela, boli jeho oči, tie chladné oči, v ktorých nebola štipka milosrdenstva. Ale keď sa dostala k smrťožrútom, prebehla cez nich. Pre ňu boli len duchmi, neboli tam, aby mohla zaútočiť. Pokúsila sa ich dotknúť, pokúsila sa ich kopnúť, ale nič sa nestalo. Kričala tak hlasno, ako dokázala, až ju z toho bolelo hrdlo.
Frustrovaná odkráčala späť k miestu, odkiaľ ich sledovala. Nemohla nič urobiť, neboli skutoční a neboli ani tam. Ale necítila sa kvôli tomu o nič lepšie. Toto sa stalo.
Zabijak zo skupiny kývol na ďalšiu z maskovaných postáv, aby prišla k nemu a skoncovala so zvyšnými dvoma vystrašenými muklami. Zdalo sa, že na sekundu zaváhal, ale potom vytiahol prútik z vrecka a namieril na muža, ktorý kľačal pred ním. Čarodejník vyslovil slová, ktoré ukončili mužov život, ako keby si objednal jedlo v reštaurácii. Nič mimoriadne.
Slzy stekali Hermione po lícach, ale neuvedomovala si ich. Jediné, čo si všímala, boli tí mŕtvi ľudia na chodníku, jej druh, jej rasa, jej budúcnosť. A čím viac na nich hľadela, tým viac jej pripomínali jej rodičov, jej milovanú matku a otca. Kľačala na všetkých štyroch, neschopná sa už viacej ovládať. V bezvedomí sa zrútila na zem.
“Nech si urobil čokoľvek, nepusti jej ruku,” prikázal Amadeus v pravý čas. Draco sa ju práve chystal pustiť, pretože Hermiona spadla na zem.
Amadeus ich všetkých priviedol späť v rovnakom čase, ako sa Hermiona zrútila a po chvíli zotavenia spomínanú dvojicu obklopili.
“Čo si jej urobil?” naraz sa spýtali Ron s Harry, obaja pripravení skočiť na neho.
Otrávene na nich vzhliadol, kým kľačal vedľa jej bezvedomého tela. “Nič, len omdlela. Staral som sa o vlastné veci a ona jednoducho spadla. Bláznivá mrcha.”
“Bacha na jazyk, Malfoy.” Harry vytiahol svoj prútik.
“Okamžite prestaňte,” prerušil ich Amadeus. “Práve teraz ťa potrebuje, musíš ju nájsť. Jej myseľ je v tvojich rukách.” Hovoril priamo k Dracovi, hodnotil ho pohľadom.
Draco videl, že je viac než vážny, ale jemu sa chcelo iba zasmiať. Myseľ tejto drahocennej humusáčky. Čo by sa stalo, keby ju práve pustil? Bola by naveky stratená v nejakom temnom mieste, bola by tam sama až do konca sveta, však?
“Neopovažuj sa ju pustiť,” potichu prehovoril Harry. Pohľad mal vyrovnaný a prútik v ruke namierený na Malfoya. “Ak to urobíš, nasekám ťa na kúsočky a nakŕmim tebou Aragoga.”
Blondiak na neho pozorne pozrel, ale úškrn na jeho tvári bol väčší než kedy predtým. “Pchá, ani som nechcel. Chcem zistiť, ako toto dievčisko funguje.” Výraz sa mu zmenil na bezstarostný, keď pokračoval. “Takže teraz láskavo sklapnite, aby som mohol ísť zachrániť túto prekliatu ženskú.”
Zatvoril oči a sústredil sa na jej myseľ; na ich spojené ruky a s Amadeouvou pomocou sa vydal na cestu.
Draco sa cítil oveľa menej istý sám sebou, než dával najavo. Kde bola a ako ju do pekla nájde? A čo má akože urobiť, keď sa mu to podarí? Toto bolo pre neho úplne nové územie. Nikdy predtým nikoho nezachraňoval, teda až na seba samého a ani tým si nebol celkom istý.
Draco začal kráčať po ulici, pieseň, ktorá hrala v tieňoch si neuvedomoval. Poľahky sa stratil vo svojich vlastných myšlienkach, ako kedysi postrehol jeho otec. “Nikdy sa nenaučíš ovládať svoju myseľ, ak sa necháš unášať svojimi myšlienkami,” vravieval mu znova a znova.
Čo mal s týmto všetkým spoločné jeho otec? Nechcel myslieť na toho stroskotanca, väzňa na úteku, na toho, kto nedokázal udržať svoju česť. Ale Lucius tu zostane, či sa mu to páčilo alebo nie. Takže ho tak nechal, nechal ho kráčať spolu s ním.
Draco sa pokúsil udržať svoju myseľ chladnú, vyrovnanú, silnú, ale niečo číhalo v tieňoch, niečo šlo po ňom a dýchalo mu za krk. Otočil sa, aby zistil, či je niekto za ním, ale bola tam len čierna prázdnota; všetko skutočné bolo pred ním. Chcel sa otočiť, nechať tú mrchu tam, otvoriť oči a povedať, že ju nedokázal nájsť, ale niečo ho nútilo stále pokračovať ďalej. Nebol si istý, čo to bolo a bol si poriadne istý, že to ani zistiť nechce. Nebol vznešený či niečo také, skrátka si neprial prehrať.
Zrazu sa na niečom pošmykol a spadol na chrbát. Nahlas zaklial, zovrel si boľavé zápästie a pokúsil sa zistiť, na čom sa šmykol. Keď mu to došlo, takmer vykríkol - nie mužským výkrikom, ale dievčenským ála Som-oh-taký-vystrašený!
Ležal v kaluži krvi a čím dlhšie tam zostával, tým hlbšia sa tá kaluž stávala. Ale najhoršie na tom bolo, že tam s ním boli nejakí ľudia, mŕtvi ľudia. A dajako vedel, že to všetko boli jeho obete, budúce obete jeho krutej povahy a fanatizmu kvôli krvi. A vtedy skrátka vykríkol, bolo mu jedno, či znel slabo alebo žensky.
Stále kričiac sa vytiahol z tej kaluže späť na chodník. Utekal tak rýchlo ako vládal, ani sekundu nemyslel na nič iné.
Zrazu prudko zastavil, keď si všimol Hermionu, ktorá ležala na bruchu. Neočakával, že ju tak ľahko nájde a spočiatku vôbec neveril, že je skutočná. Bol to nejaký trik, musel byť.
Ale potom sa trochu pohla a jej zablatená tvár sa otočila k svetlu lámp, čím mu poskytla potvrdenie, ktoré potreboval. Hoci nedokázal vidieť nikoho iného; nebolo tam nič, čo by spôsobilo, aby upadla do bezvedomia.
Draco chvíľu sledoval jej nehybnú postavu, potom si ju prehodil cez plece a začal ju niesť späť do reality reálneho sveta. Nemal potuchy, čo s ňou urobiť, keď by to nevyšlo.
“Dopekla, Grangerová. Si ťažká,” zamrmlal jej. “Nemôžem uveriť, že taká drobná osôbka, ako si ty, môže tak veľa vážiť. Mala by si schudnúť.”
Scenéria sa opäť zmenila. Boli teraz v lese s obrovskými stromami a rastlinný porast bol taký silný, že mal problémy udržať tempo. Stále bola v bezvedomí, ale jej oči sa pohybovali, ako keby snívala. Vážne potreboval, aby sa prebudila, už v ňom nezostávalo veľa sily a tento svet vyzeral byť viac jej než jeho. Potreboval, aby ich odtiaľto vyviedla.
“Doriti,” zastonal. “Otvor oči, ty sprostá krava. Už ťa dlhšie nezvládnem niesť.” Pustil ju neohrabane na zem a potom sa posadil vedľa nej, nohy prekrížené. Pokúsil sa spomenúť si na niečo, čo by mu mohlo teraz pomôcť, ale nič do tohto obrazu nezapadalo. Stratil sa v jej mysli a ona tu nebola, aby mu pomohla. To bola tá najneznesiteľnejšia situácia, v ktorej kedy bol. Musel počkať na ňu, až sa prebudí.
Netrvalo dlho a zaspal tiež.
Nebol to dobrý nápad.
“Vieš, ktorá moja časť si ty?”
Ležal vedľa nej, uvedomoval si jej vôňu, v ktorej bol náznak jari a čerstvo pokosenej trávy.
“Si si istý, že chceš odísť?”
Čím viac sa jej nadychoval, tým odhalenejšie sa cítil. Plazila sa mu pod kožou.
“Chceš sa ma dotýkať, však?”
Prebudil sa, odskočil od nej, namáhavo dýchal. Oči mal dokorán šokom, keď sa na ňu pozrel. Potom ich prižmúril a diabolský výraz zahalil jeho tvár.
“Čo mi to robíš, mrcha?” zavrčal na ňu.
Hermiona otvorila oči. Chvíľu jej trvalo, kým sa prispôsobili svetlu, ale nakoniec mohla vidieť Malfoya, ako pred ňou stojí so škaredým výrazom v tvári.
“Čože?” zamrmlala. Hlava ju bolela a necítila si nohy. Nemala potuchy, kde je. A prečo sa na ňu pozeral, ako keby bola nejakým diabolským monštrom? Len zaspala. Čo mu mohla urobiť? Otravný nedospelý idiot.
Postavila sa a urobila niekoľko trasľavých krokov jeho smerom.
“Zostaň tam, nepribližuj sa ku mne.” Hlas mal chladný a oči ešte chladnejšie. Pár krokov cúvol.
Niečo s ním bolo v neporiadku, čo zošalel? Ako dlho tu boli, ako dlho spala? Prečo to musel byť on? On zo všetkých ľudí?
Zdvihla ruky na znak mieru a povedala: “Dobre, dobre, nechám ťa na pokoji, len mi povedz, čo sa stalo. Na nič si nespomínam. Kde sme? Kde sú všetci? Čo sa stalo?”
Trochu sa uvoľnil. Bol to len sen, nič iné, len sen.
“Sme v tvojej mysli, humusáčka. Farba magika, spomínaš si? Odpadla si; musel som ťa prísť nájsť. A tu sme.”
Chvíľu nič nepovedala, pretože nad niečím uvažovala a potom sa spýtala: “Spomínam si, že som bola v tvojej mysli, ako sme sa teraz dostali do mojej?”
“Ako to mám vedieť? Len viem, čo je v mojej, žiadne stromy a rozkošné vtáčiky tam nie sú.” Ukázal na malého, červeno-čierneho vtáčika na vetve stromu.
“To dáva zmysel,” povedala viac pre seba ako pre neho. A potom pokračovala nahlas. “Myslím, že toto je Zakázaný les. Veľa som o ňom snívala, takže je prirodzené, že to bude jedna z výziev, pred ktorú ma postaví moja myseľ. Sme blízko domova, takže by sme pravdepodobne mohli nájsť cestu späť s troškou meditácie alebo niečoho takého.”
“Myslíš tým držať sa za ruky a mrmlať hlúpe slová? So mnou nepočítaj.” Bol otrávený, že sa tak rýchlo spamätala, ale ešte viac pretože ju nechcel držať za ruky. Bola to… nuž, bola to špinavá humusáčka.
“Áno, to mi už došlo. Môžeš tam len stáť, ja nás dostanem domov.” Kľakla si na zem, posadila sa na lýtka, ruky spojené. Začala sa sústrediť na miestnosť v jednej z veží Rokfortu. Netrvalo jej dlho nájsť ju. Najprv uvidela seba a potom tiež Malfoya, ako kľačí vedľa nej a drží ju za ruku. Vyzeral lepšie, teraz, keď sa s ňou nerozprával alebo ju nesledoval so zhnusením v očiach. Vyzeral takmer normálne a veľmi mlado.
Všetci mali v tvárach znepokojené výrazy. Harry s Ronom stáli pri sebe, uprene ju sledovali. Zaplavilo ju teplo, keď sa na nich pozrela. Jej dvaja najlepší priatelia.
Amadeus tiež Hermionu sledoval, ale nie osobu, ktorá ležala na zemi, ale osobu, ktorou bola, keď ich pozoroval. Vyplašil ju, ale Amadeus sa len usmial a naznačil jej, aby sa pohla k miestu, kde ležalo jej telo.
Urobila tak a posadila sa, kvôli čomu všetci poskočili.
“Si v poriadku?” spýtali sa všetci súčasne, ale Harry s Ronom len na ňu zízali. Hodinu čakali na túto chvíľu a teraz toho bolo na nich príliš. Ron bol prvý, kto ju objal a čoskoro sa k nim pripojil Harry.
“Zožeňte si izbu,” poznamenal Malfoy a potom posmešným hlasom pokračoval. “A neskutočne by som ocenil, keby mi táto fajnová dáma konečne pustila ruku. Si v bezpečí, ako vidíš.”
Pustila ho a odpovedala rovnako posmešným hlasom. “Och, musela som byť predtým taká zmätená, keď som si nevšimla, že ty zachraňuješ mňa. Ospravedlňujem sa a rada by som ti vyjadrila svoju najúprimnejšiu vďaku.”
“Sklapni, vieš, že som ti zachránil krk. Si mojou dlžníčkou.”
“Nebola som pri vedomí dosť dlho na to, aby som vedela, čo si urobil.”
“To si myslím, že nebola,” povedal s diabolským úškrnom, z ktorého sa začervenala.
“Ach, choď do pekla, Malfoy.”
“Až po tebe, maličká. Až po tebe.”
Amadeus obďaleč sledoval ich hašterenie. Celkom ho potešilo, že sa odtiaľ dokázali vytiahnuť vlastnými silami. Ale cítil sa unavený a bolo na čase ísť, takže povedal: “Všetci ste si viedli úžasne. Mali by ste byť na seba pyšní, hlavne vy dvaja. Bola to veľmi náročná úloha, ktorú sa vám práve podarilo vyriešiť. Nabudúce začneme precvičovať bezprútikovú mágiu. Želám si, aby ste ju trénovali s vašim partnerom, ale buďte opatrní. Cvičte len po krátkych intervaloch a zostaňte vo Farbe magika len tak dlho, kým sa nebudete cítiť v pohode. Zakaždým, keď tak urobíte, to bude ľahšie, ale nezačnite si namýšľať. Vaša myseľ je vaším najväčším nepriateľom; existujú veci, s ktorými nechcete byť konfrontovaní. Teraz sa choďte najesť. Ste veľmi hladní.”
Nastal okamih ticha. Nikto zjavne nevedel, čo povedať alebo čo urobiť, ale potom mágia zoslabla a všetci začali opúšťať miestnosť. Každý hovoril o tom, na čo narazil vo vlastnej mysli. Medzi ich zážitkami boli podobnosti, ale každý jeden mal v Farbe magika unikátne vlastnosti. Bolo čudné všimnúť si, že svet sa vôbec nezmenil a že ľudia v ňom sú stále tí istí.
U Hermiony to vyvolalo úsmev. Jej priatelia mali v mysli tiež desivé obrazy, stratili sa, trpeli svojimi vlastnými slabosťami a predsa tu boli s ňou, smiali sa s ňou. Tá myšlienka bolo niečo veľmi utešujúce.
Ale istá jej časť niečo hľadala.
Očami preletela cez skupinu slizolinčanov a keď zachytila jeho pohľad, uškrnul sa na ňu. Nebol to úsmev, nebolo to znamenie civilizovaného vzťahu medzi nimi, ale tiež to nebola čistá nenávisť. Úškrn mu opätovala a on trochu zakopol. Vážne by mal dávať pozor, kam kráča.
Keď sa dvere za jeho študentmi zatvorili, Amadeus ich chvíľu sledoval, nevyrovnane dýchal. Potom sa zviezol na zem na všetky štyri. Jeho oči sa prestali sústrediť a vyzeralo to, že má veľké bolesti. Nikdy nebolo dobré zostať mimo veľmi dlho. Tep srdca sa mu spomaľoval a jeho myseľ sa menila na čierny bod v nekonečnej ničote.
Bolo nebezpečné vrátiť sa bez toho, aby si bol sám seba vedomý, ale tentoraz na seba tlačil príliš. Potreboval sa vrátiť domov, okamžite.
Amadeus sa už dlhšie nedokázal udržať na všetkých štyroch a musel odísť. Bolo to pokorujúce a ponižujúce len tak tam čakať, neschopný čo i len sedieť. Prial si, aby prišla chladivá temnota a ona sa nakoniec objavila.
Jeho telo tam chvíľu ležalo a potom zmizlo, zanechalo za sebou len šepot o jeho prítomnosti a kôpku oblečenia.