Hate, Prejudice and Secret Intentions
Láska, predsudky a tajné zámery
Originál: http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=79866
Autor: moodwriter/Rebekka
Súhlas s prekladom: autorka skončila v r.2012
Preklad: Jimmi
Banner: Jimmi
Žáner: Mystery, romance, angst
Pairing: Dramione
Rating: R
Kapitola pre denice
Láska, predsudky a tajné zámery
1. Mierová zmluva
Ako prinútiť dvoch nepriateľov, aby zostali v jednej miestnosti dosť dlho na to, aby zviedli slušný rozhovor?
Ich posledný ročník na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej začal v tieni Veľkej vojny.
Obe strany zhromažďovali svoje sily, obe strany boli takmer pripravené, ale ešte nenastal ten správny čas. A potom tu bolo územie nikoho; používatelia mágie, ktorí nepatrili žiadnej strane. Boli to osamelí vlci, chodci po starých cestičkách, ktorí sa nezodpovedali nikomu. Temnota aj Svetlo sa snažili skontaktovať týchto cudzincov, pretože ich sila by mohla nakloniť rovnováhu; mohli by byť tou rozhodujúcou výhodou.
Blížiacu vojnu mal každý na jazyku a každý jeden z nich bol vydesený z tej predstavy, z tej zmeny, ktorá nevyhnuteľne prichádzala do ich životov. Nekládli sa žiadne otázky.
Hermiona, Ron a Harry neboli výnimkou.
V minulosti bolo v ich životoch tak veľa násilia, strachu a nenávisti, že sa stali príliš opatrnými, príliš podozrievavými. Dospeli príliš rýchlo, prijali zodpovednosť, ktorú vo veku sedemnástich rokov vôbec prijať nemali.
Práve stáli pred obrovskou tabuľou spolu s ďalšou polovicou študentov. Na tabuli bol zoznam školských pravidiel, ktoré sa mal každý naučiť naspamäť.
Atmosféra bola plná sklamaných výkrikov ako: “Čože, tento rok žiaden metlobal?” a “Nemôžeme ísť do Rokville?” alebo “Čo to znamená, že stále musíme chodiť po dvojiciach?”
Hermiona poznala tieto pravidlá naspamäť, pretože jej ich Dumbledore poslal spolu s odznakom hlavnej prefektky a zoznamom “vecí, ktoré treba zohnať pred začiatkom semestra.” V skutočnosti jedno pravidlo pridala sama.
10. Očakáva sa od vás účasť na vojenských cvičeniach.
Nerada to priznávala, ale bola vystrašená do morku kostí. Už požiadala Dumbledora, aby sa postaral o jej rodinu, aby ich vzal do bezpečného azylu, ktorý jeho armáda vytvorila. Aspoňže už boli v bezpečí, hoci ona nebola. Len si priala, aby mohla zaistiť, aby Harry s Ronom mohli byť v bezpečí tiež.
Hermiona si pomerne dobre uvedomovala, že Temný pán chce zajať Harryho viac než kedy predtým. Smrťožrúti sa menej držali v tieňoch, otvorene provokovali a boli ochotní riskovať. Niekoľkokrát sa pokúsili Harryho uniesť a teraz mal prísny zákaz niekam ísť bez telesného strážcu. To kvôli tomu cez leto zostával s Weasleyovcami a teraz ho strážil auror, ktorého ešte ani on sám nevidel. Len vedel, že tá osoba tu je a že ho sleduje.
Rozčuľovalo ho to viac, než bol ochotný priznať.
“Toto je zasrane skvelé, nemáme dovolené robiť nič iné len študovať? Kde je v tom sranda?” nešťastne vrčal Ron, kým si prezeral tie pravidlá.
Hermiona sa na neho ironicky usmiala, z čoho zastonal a pokrútil na ňu hlavu. “Si nemožná; v tejto škole existuje len jediný človek, ktorý by som mnou nesúhlasil a to si ty. Si hračka prírody.” Objal ju a roztočilo dokola. Nahlas vykríkla, ale čoskoro sa jej krik zmenil na smiech a chichot.
Vždy dokázal všetko zlepšiť; dokázal, aby sa cítila šťastná, slobodná. Všetko nebolo také desivé, keď bol nablízku.
Ron ju položil a pobozkal na čelo, než ju úplne pustil. Hermiona sa stále usmievala, keď začula za chrtom dôverne známy hlas.
“Uhni nabok, humusáčka. Aj iní ľudia chcú vidieť tie fašistické pravidlá.”
Jej úsmev zamrel, keď sa otočila, aby čelila svojmu dávnemu nepriateľovi. Bol vyšší než predtým a teraz takmer biele vlasy mu cez leto podrástli a siahali mu po plecia, čím mu lemovali tvár.
Keby nemal večne v tvári ten nadradený, znechutený výraz, bol by to fešák.
“Ty zo všetkých ľudí chceš poznať pravidlá? Hm, tak to je prvý raz. Och áno, musíš ich poznať, aby si ich mohol porušiť.” Usmiala sa na neho a už-už chcela odísť s Ronom a Harrym, keď ju schmatol za ruku. Priklonil sa, takmer sa dotkol jej ucha a zašepkal: “Túto vojnu neprežiješ.”
Zatvárila sa šokovane a inštinktívne zareagovala pokusom streliť mu voľnou rukou facku, ale tú zachytil tiež a zmocnil sa jej. Niekoľko sekúnd len na seba zazerali, ale potom mu napľula do tváre.
Keby sa práve vtedy nevložil medzi nich Ron a neodtlačil od nej Malfoya, asi by jej ublížil. Vyzeral, že dokáže zabíjať a možno, len možno, skutočne mohol.
“Nechaj ju na pokoji, ty trolí kretén. Ak sa jej ešte raz dotkneš, zmlátim ťa na kašu. Rozumieš?”
Malfoy si utrel tvár a prenikavo Hermionu sledoval, úplne pritom Rona ignoroval. Ukázal na ňu prstom.
“Máš to spočítané, humusáčka. Celá tá vaša banda má.” Mohol vidieť, ako do nej jeho slová prenikajú, ovplyvňujú ju, ubližujú jej. Zahryzla si do spodnej pery tak silno, že sa na nej objavila kvapka krvi. Nedokázala sa upokojiť, nie teraz, nie potom, keď zatlačil na všetky tie správne gombíky, aby sa každý sval v jej tele napäl a pripravil.
Jej oči po ňom vrhali dýky a práve keď sa chcela odplatiť, nakráčal na scénu profesor Snape.
Musel ich sledovať z diaľky, vidieť ako ich sotva ovládaná nenávisť otvorene prepukla. Nebol veľkým podporovateľom medzifakultných vzťahov, ale všade navôkol bola vojna a on ju nechcel mať na prahu svojich dverí. Takéto správanie nikomu nepomáhalo.
A okrem toho, dnes mal veľmi zlý deň, veľmi preveľmi zlý, vrátane niekoľkých návštev nemocničného krídla. Čo to vôbec bol žalúdočný vred?
Vzduch okolo neho stuhol.
“Čo sa tu deje?” Spýtal sa s takou nenávisťou v hlase, ako len bolo možné. Pozrel sa každému, skutočne každému, do očí, z čoho sa cítili malí a bezcenní spôsobom, akým dokázal len on. Bola to jeho špeciálna zručnosť.
Nedal im čas odpovedať na svoju otázku, ale oboch, aj Draca, aj Hermionu odtiahol preč, ako keby to bola tá najprirodzenejšia vec čo urobiť.
Ostatným sa mimoriadne uľavilo vďaka tomu, že už znova mohli normálne dýchať, keď ich opustil jeho ničivý pohľad.
Hermiona sa pokúsila namietať proti tomu násilnému odvlečeniu, ale profesor Snape nepočúval. Nakoniec jej došlo, že je nekonečne rozzúrený a že ich vlečie do žalárov.
Nepáčila sa jej predstava, že bude sama v žalároch s dvoma slizolinčami, ktorých najviac zo všetkých neznášala, ale bolo obtiažne prísť na únikový plán, keď obe vaše ruky zviera veľmi mocný čarodejník.
“Takže teraz ma počúvajte, decká,” prehovoril Snape, keď ich vsotil do jednej z obyčajne vyzerajúcich učební. “Máte potuchy, čo sa deje vo svete, v tomto hrade, všade navôkol? Nemôžete sa hádať na verejnosti, nie kým ste hlavnými prefektami, nie keď vaše správanie má byť príkladom pre ostatných študentov. Odteraz sa budete správať ako ukážkoví občania, povedal som to jasne? Ak váš ešte raz uvidím hádať sa, postarám sa, aby ste obaja prišli o svoje odznaky.”
“Profesor…” začala Hermiona, ale Snape ju chladne prerušil.
“Žiadne ale, žiadne čo ak a určite žiadne nezmysly typu 'ja som to nezačala'. Ak vás uvidím, ste zodpovední. Veľmi prosté.”
Potom prešiel k učiteľskému stolu, odomkol vrchnú zásuvku a vytiahol odtiaľ nejaký papier. Zvitok vyzeral starší ako Merlinove ponožky, ako keby videl viac dažďa a búrok ako pyramídy a Stonehedge dohromady. Teatrálne ho rozvinul a významne sa na nich pozrel.”
“Posaďte sa. Vedľa seba.” Obaja sa nad tým príkazom pohoršene zatvárili. “Ešte dnes by bolo fajn.”
Po prvý raz, odkedy sa Snape zamiešal, sa na seba pozreli a rozhodli sa posadiť tak ďaleko od seba, ako len bolo možné, keď ste mali sedieť v jednej lavici. Nebolo to ľahké.
“Toto je prvá z mnohých úloh ako hlavných prefektov. Zapíšte každú myšlienku, ktorá vás napadne, ako by ste zjednotili fakulty.” Obaja sa zatvárili šokovane.
“Vážne, profesor, nemôžete odo mňa očakávať, že budem pracovať s tou… s tou ženskou,” prehlásil Draco, kým si ju pohŕdavo prezeral.
“Máš niečo voči ženám?”
Draco nič nepovedal, len zízal na stôl pred sebou.
“Dobre. Takže už môžete začať. Vrátim sa o dve hodiny.”
Okamžite ako profesor za sebou zavrel dvere, Draco vstal, prešiel k učiteľskému stolu a posadil sa naň. Nemal náladu spolupracovať. Vytiahol z vrecka mincu a začal si ju pohadzovať vo vzduchu.
Hermiona sa sústredila na ten zvitok. Podivným spôsobom priťahoval pohľad a bol nádherný. Nútil ju dotknúť sa ho. Spôsoboval, že dychtila po pocite histórie na špičkách prstov.
Ďobla so neho ukazovákom.
Zvitok začal potichu hmkať, ale čoskoro sa to hmkanie zmenilo na neznesiteľný škrekot, ktorý zaplnil celú miestnosť. Hermiona videla, že Draco niečo kričí, ale nedokázala rozumieť ani slovka. Pribehol k nej, chytil ju za ruky a pritlačil ich na zvitok. Škrekot okamžite prestal.
“Ty krava jedna, teraz sa nemôžeme pustiť, ak nechceme ohluchnúť. Nevedela si sakra, čo robíš? Čo si to za hlupaňu!” Stále jej nadával, ale ona nepočúvala. Snažila sa spomenúť si.
“Och, môj bože, toto je Mierová zmluva. Že? Sú mimoriadne vzácne, neoceniteľné. Ako sa mu nejaká dostala do rúk?” spýtala sa, oči veľké vzrušením.
Draco odtrhol od nej ruky a strelil jej facku. Škrekot znova začal, ale tentoraz bol hlasnejší než predtým, ako keby sa mu vôbec nepáčila nenávisť alebo násilie.
Znova položil ruky na jej.
V ušiach mu zvonilo a chvíľu nedokázal jasne vidieť. Ten hluk bol taký silný. Vplazil sa pod lebku, nabobtnal váš mozog po úroveň, kedy máte pocit, že vám exploduje hlava. Nie pekný spôsob ako skončiť.
Draco škrípal zubami, aby neurobil niečo oveľa horšie, niečo, čo by mu ublížilo rovnako ako jej. S naprostým odporom sa na ňu pozrel. Myslel si, že v skutočnosti toto všetko vie.
Bola šokovaná. Nikto ju nikdy neudrel, tobôž chlapec. V jej svete to nebolo správne. Hádali ste sa, jačali, kričali, rozčúlili ste sa, ale… bola šokovaná. A potom sa nahnevala. Postavila sa.
“Nikdy to znova neurob inak ťa… “ vyšplechla tie slová z úst.
“Inak ma čo?” hrubo ju prerušil. “Nie si v postavení niekomu sa vyhrážať.”
Nemal čas zareagovať, pretože Hermiona mu skočila po hrdle. Zahryzla silno, ani na chvíľu pri tom nezdvihla ruky zo zvitku. Nepremýšľala, pred očami sa jej zatemnelo.
Žiaden človek ho nikdy nepohrýzol a bol za to celkom rád. Jej zuby sa mu zaborili hlboko do jemnej kože a on zavyl bolesťou. Mal pocit, že sa mu rozpadá pokožka, horí pod jej lačnými ústami. Ak sa jej nezbaví, prinúti ho vykríknuť. Jednou rukou ju schmatol za hrdlo a škrtil, až kým ho konečne nepustila.
“Čo robíš? Čo si pes? Možno fena?” vyštekol, ale okamžite to oľutoval. Hlavou ho silno udrela a teraz mal aj rozrazenú peru.
Zazrel na ňu spod obočia, oči sa mu leskli.
Vôbec nevyzerala ako svoje obvyklé ja. V očiach mala divé svetlo a na perách a zuboch stopy krvi. Ešte aj vlasy mala rozstrapatené. Kto to bol? Kto bolo toto dievča, ktoré sa správalo ako beštia? Práve teraz by ani Hermiona nedokázala odpovedať, pripadala si tak mimo.
“Dúfam, že tam budem, keď ťa zabijú… pomaly a bolestivo,” zasyčal Draco a otočil svoj pohľad k stene.
Nabilo ho dievča a pre neho to nebolo ľahké zniesť.
Jeho ruky na jej pôsobili čudné, ťažké a nepohodlné, rovnako ako vzduch okolo nich. Stáli mlčky oproti sebe už asi dvadsať minút a ona sa začínala nudiť. Všetok hnev už z nej vyprchal a nahradili ho rozpaky. Skutočne ho pohrýzla. Mohlo by to byť vtipné, keby nestál priamo pred ňou a zreteľne každou sekundou nezačínal byť nazúrenejší.
Všimla si, že ťapká jedným prstom na chrbát jej ruky.
“Nech ma to akokoľvek bolí priznať, musíme sa pokúsiť pracovať spoločne, ak sa odtiaľto chceme dostať,” prehovorila nakoniec Hermiona, neschopná dlhšie zostať pri ňom v tak tesnej blízkosti. “Toto je Mierová zmluva, správne? Ak áno, musíme odtiaľto odísť s nejakým druhom dohody. Nemôžeme takto pokračovať, vieš to ty a viem to ja.”
Jedinou odpoveďou bolo mlčanie.
Skúsila to znova. “Je mi to ľúto, že som ťa udrela… a pohrýzla, dobre?”
Nič nepovedal, ani sa na ňu nepozrel.
“Čo mám povedať? Vyvolávaš vo mne to najhoršie,” vzdychla si a sklonila hlavu.
“Čo človek nespozná, chrabromilská kráľovná sa ospravedlňuje,” povedal so zákerným úškrnom, ktorý zanechal Hermionu veľmi znepokojenú. V jeho postoji bolo niečo nové. Krútil hlavou zo strany na stranu, prezeral si ju, ako keby bola jeho korisťou. A zrazu bol príliš blízko.
To, čo sa následne stalo, bolo niečo, na čo nebola pripravená. Spojil oči s jej, oblizol si pery a vyslovil slovo, ktorému nerozumela a ani ten jazyk nespoznávala.
Preklial ju, len tak.
“Čo si urobil?” vykríkla. Niečo sa malo stať a jej bolo jasné, že sa jej to nebude páčiť. Niečo sa dialo. Zacítila na hlave niečo čudné, jej vlasy jej pripadali… živé. A potom sa to na ňu pozrelo, rovno do očí. Had, celé hniezdo hadov. Mala vlasy plné hadov, jej vlasmi boli hadi!
“Ach, môjbože! Daj ich preč. Daj to preč! DAJ TO PREČ!”
Len sa hlasne smial.
“A čo ak nedám?” podarilo sa mu vysloviť medzi výbuchmi smiechu.
Odskočila od neho a tvrdo narazila do lavice za ňou. Nesúvisle kričala, pokúšala sa odtlačiť hady z tváre.
Zvitok im znova pripomenul svoju prítomnosť omračujúcim kvílením a z nejakého dôvodu Hermionine výkriky spôsobovali, že do svojho repertoáru pridával vyššie tóny.
Draco sa stále smial, dokonca keď mu začala z nosa tiecť krv. Veľmi skoro potom zistil, že je veľmi náročné zostať vzpriamene stáť, ale stále si s tým nerobil starosti. Toto bola jeho pomsta, detinská možno, ale tak či tak pomsta. Mohla sa považovať za šťastlivca, že neurobil niečo horšie.
Už si ho viacej nevšímala, už si nevšímala vôbec nič. V hlave nemala jedinú jasnú myšlienku; naprostou panikou nebola pri zmysloch. Jej telo ležalo v rohu, triaslo sa a jej myseľ sa potulovala dokola a opakovala znova a znova jedinú vec: “Toto sa nemôže diať, toto sa nemôže diať.” Bola už len sekundy od bezvedomia.
A potom zrazu zacítila ruky vo vlasoch, v jej skutočných vlasoch. Niekto ju nadvihol a odniesol ju k miestu, kde ležal zvitok. A ten pekelný zvuk znova stíchol. Obklopovalo ich nádherné ticho.
“Ste vážne tvrdohlaví,” niekto povedal.
Jej oči ešte nefungovali, myseľ mala otupenú, a nebola si istá, či je skutočne tam, nech bolo 'tam' čokoľvek.
“Nechám vás tu tridsať minút a takmer sa vzájomne zabijete. Aký nádherný príklad spolupráce.” Profesor Snape sledoval svojich dvoch najlepších študentov s výrazom, ktorý sa podobal takmer zúfalstvu. “Čo mám s vami urobiť? Toto kúzlo nedokážem zlomiť. Nikto okrem vás to nedokáže. Je to starodávna mágia.” Vzdychol si. “Mal som byť opatrnejší, ale čo už… Možno by som vám mal tie ruky k zvitku pripevniť lepidlom.”
Mohol sa kľudne rozprávať sám so sebou; chlapec a dievča boli v inom svete.
“Budem musieť na vás dozrieť. Skúste sa správať slušne, kým sa nevrátim.” Odkráčal preč, aby ich opustil, s pocitom bezradnosti.
“To všetko je tvoja chyba.”
Bola to prvá vec, ktorú si povedali po čase, ktorý sa zdal byť hodinami zotavovania. Teraz sedeli oproti sebe, ruky na zvitku, jeho na jej.
“Toto je šialené. Nikdy sa odtiaľto nedostaneme,” povedala.
“Hovor za seba.” Vyslovil to, ako keby pre neho existoval únik z tejto situácie. Samozrejme, že blafoval.
“Chceš stráviť zvyšok svojho úbohého života sedením so mnou?” spýtala sa, nevzdávajúc sa po miliónty krát nádeje, že toto je len sen.
“Čo myslíš? Toto je splnená nočná mora. Čo si do pekla ten zradca myslel?” Znova začínal byť nahnevaný a to ona nechcela. Jeho posledné slová ju tiež znepokojili; vedel, že profesor Snape je v skutočnosti jeden z Dumbledorových agentov? Vedel o tom jeho otec?
“Čo je?” vyštekol. Jej obavy museli byť viditeľné v tvári.
“Nič,” náhlivo odpovedala.
Chvíľu ju pozorne sledoval, ako keby sa pokúšal zistiť, čo tají. Po minúte či dvoch sa rozhodol, že to nestálo za to, pretože zažmurkal a stočil pohľad k ich spojeným rukám.
Nahlas vydýchla, keď si uvedomila, že pod jeho pátrajúcim pohľadom zadržiava dych. Bála sa ho, viac než predtým. Zistila, že by jej mohol ublížiť len slovami. Nepotreboval na to ani prútik. Znepokojovalo ju, že jeho mágia bola odlišná od jej. Ale ich súčasná situácia ju znepokojovala ešte viac.
“Mohli by sme sa o tejto situácii porozprávať? Môžeme na chvíľu uzavrieť prímerie? Nemusíme o tom nikomu povedať.” Hermiona takmer prosila. Nepáčila sa jej predstava noci strávenej s ním v chladnej učebni. Spať pri tomto scenári nepripadalo do úvahy.
“Hovor,” vyhlásil chladne.
“Dobre. Myslím, že by sme mali urobiť, čo nám povedal Snape a prísť na aspoň dva nápady, ako zjednotiť fakulty.”
“Vieš vôbec niečo? To ani zďaleka nestačí. Musíme si prezradiť tajomstvá, také, čo sme sľúbili naveky dodržať,” jeho úsmev prekypoval posmechom.
“Si mi ochotná dôverovať?”
“Čože? Tento pergamen potrebuje dohodu, nie tajomstvá.” Bola si istá, že ju určite klame.
“Si si istá? Nuž, môžeme to skúsiť. Daj nejaký nápad a budem s tebou spolupracovať.” Znova sa bavil. Na jej účet.
“Hmm… a čo keby sme zmenili fakultné farby za rokfortské, keďže sme všetci študentmi Rokfortu. A potom by sme tiež mohli popresúvať stoly vo Veľkej sieni, tak aby mohli ľudia sedieť za zmiešanými stolmi. A možno by sme mohli zvážiť otvorenie spoločenských miestností, takže by mohli vojsť študenti z iných fakúlt, keby chceli. Čo si myslíš?
Že si detinský idiot a snilko najhoršieho druhu, pomyslel si, ale povedal: “Mohli by sme to skúsiť. A možno by sme tiež mohli zriadiť diskusné krúžky, kde by sa mohli ľudia rozprávať o tom, čo si myslia o blížiacej sa vojne a rozpore medzi hu… muklorodenými a čistokrvnými. Čo toto?”
“Posmievaš sa mi.”
“Ach, slečna Grangerová, čo vás núti niečo také povedať? Mám na mysli jediné dobré úmysly. Sľubujem.” Vyzeral takmer ako skautík (teda keby skauti nosili habity a mali dlhé biele vlasy).
“Neznášam ťa,” povedala na rovinu.
“Ten pocit je vzájomný.”
A opäť boli na začiatku.
***
“Nemôžeme niečo urobiť?” spýtal sa profesor Snape riaditeľa.
Dumbledore s uznaním sledoval svojho starého priateľa. Počas rokov sa zmenil, viac než ktokoľvek iný, koho mal tú česť poznať. Dnes to bol dobrý človek.
“Obávam sa, že to je ich ortieľ. A všeobecne, možno je to to najlepšie, čo sa kedy medzi Slizolinom s Chrabromilom stalo.”
“Hmm, nie som si istý, či môžem súhlasiť,” odvetil Snape, ale potom dodal: “Len sa obávam, že neprekonajú alebo nedokážu prekonať svoje rozdiely. Ako viete, sú nepriateľmi od prvého dňa.”
“Ale tiež reprezentujú to, o čom je celá táto vojna. Ich zmierenie by mohlo zmeniť budúcnosť. To je to, v čo dúfam.”
Podľa Snapovho názoru mal Dumbledore príliš veľa viery vo svojich žiakov, ale musel priznať, že títo dvaja by mohli niečo zmeniť. Boli takí populárni a mocní.
A tiež chcel vidieť ruku Draca Malfoya čistú, bez znamení, bez krvi. Takže podporil Dumbledorov plán, aj keď neochotne.
***
“Teraz si šťastný? Musíme tu stráviť noc. Si nemožný.” Mala toho dosť; jeho postoj jej začínal čím ďalej tým viac liezť na nervy. Chcela vypadnúť a na to potrebovala jeho. Bola to najhoršia možná situácia.
“Spinkaj sladko, humusáčka,” odpovedal.
“Prečo musíš byť taký kretén?”
“Vážne chceš poznať odpoveď? Možno ju potrebuješ poznať?” Vypustil tie slová so všetkou nenávisťou a frustráciou, ktorú cítil. “Musím sa ťa dotýkať, musím byť v tvojej blízkosti, zatiaľ čo si ma pošpinila svojou krvou. Musím tolerovať tvoju hlúposť a totálnu škaredosť. A najhoršie zo všetkého, nezatvoríš svoje zasrané ústa.”
Poslednú časť vyslovil varovným hlasom.
Celé jej telo stuhlo a odklonila sa od neho tak ďaleko, ako sa len dalo. Očividne jej jeho slová dokázali ublížiť tiež. Vôbec sa jej to nepáčilo, tá moc, čo nad ňou mal. Teraz sa ho už chcela zbaviť.
“Takže som nečistá a škaredá, správne? Nuž, ty si ten najneznesiteľnejší lúzer, ktoré som kedy stretla. Vždy sa zameriavaš na ľudí menších, ako si ty. Lúzer v metlobale, lúzer v popularite, lúzer v láske a lúzer v sile. Nikdy nebudeš taký dobrý ako Harry. Nikdy! Budeš sa plaziť po zemi, keď ti konečne ukáže svoju skutočnú silu. Vlastne si myslím, že ty by si prehral aj s Nevillom, kebyže máte spolu niekedy duel. Si tým najhorším z najhoršieho, pretože jediné, čo máš, sú hrozby a žiadna moc. Si idiot, rádoby smrťožrút.”
Zaskočilo ho to. Jej výbuch ho prekvapil, pretože si bol istý, že sa ho bála. Takže nakoniec mala nejakú chrbtovú kosť.
“Lúzer v láske, o tomto to všetko je?” Usmial sa takmer úprimne.
Konfrontovala jeho pohľad, ale nebola si istá ako odpovedať. Tamto jej len tak vyletelo z úst. Možno preto, že Harry bol taký šťastný s Ginny a ona sa kvôli tomu cítila... Nuž, sama si pripadala ako lúzer. Nedokázala nájsť nikoho, kto by ju miloval. Bola pre každého príliš podivínska.
“Zabudni na to. To zo mňa hovoril len hnev,” odvetila.
“Áno, správne. A prasiatka vedia lietať.”
Hermiona nedokázala pochopiť tú náhlu zmenu v Malfoyovom tóne. Vyzeral takmer slušne. Kráčala po tenkom ľade, to jej bolo jasné, ale chcela odtiaľto vypadnúť, takže skúsila svoje šťastie.
“Malfoy, mohli by sme si vzájomne pomôcť dostať sa odtiaľto?” potichu sa spýtala.
Dlho nič nepovedal a ona si začala myslieť, že sa s ňou nerozpráva. Začínala byť podráždená, ale potom nakoniec prehovoril.
“Dobre, vypadnime odtiaľto.” Pozorne ju sledoval. “Ide o toto. Obaja musíme prezradiť dve tajomstvá a k tomu musíme napísať naše mená na Mierovú zmluvu pod niekoľko bodov, na ktorých sa zhodneme. Zvládneš to?”
Prikývla, neschopná prehovoriť.
“Dobre. Môžeme zdvihnúť ruky zo zvitku. Nebude kričať, keď sme teraz ochotní spolupracovať.”
Mal pravdu. Len si potichu pobrukoval.
“Teraz mi povedz svoje tajomstvá,” prikázal.
Zaváhala. “Hm, možno by sme si ich mohli prezradiť na striedačku?”
“Čo len chceš, mrcha.”
Zase ho rozčuľovala a zvitok nevedel, ako reagovať na túto zvláštnu spoluprácu, ktorá bola plná nedôvery. Trošku zakvílil, ale potom stíchol.
“Čo za typ tajomstva by to mal byť?” spýtala sa, nevediac čo povedať.
“Ten typ, ktorý si nikdy nikomu nepovedala, ktorý si nechávaš pre sebe, osobné tajomstvo.”
“Dobre, toto je moje prvé.” Hlas jej zaváhal. “Mám bláznivého brata, ktorý sa nedokázal vyrovnať s faktom, že má v krvi mágiu. Bojím sa, že prídem o rozum rovnako, ako prišiel on.” Oprela si hlavu o ruky, vydesená, že by mohol povedať niečo kruté alebo ponižujúce, ale len jej prezradil svoje tajomstvo.
“Toto ti nechcem povedať, ale… Nespomínam si na nič z minulého leta. Otec povedal, že si spomeniem, keď ten čas nastane. Ale nie som si istý, či si spomenúť chcem.” Každé slovo vychádzalo z jeho úst neochotne. Nechcel, aby zistila, aký posraný v skutočnosti jeho život je.
Nevedela, čo mu povedať, takže pokračovala so svojimi ďalšími odhaleniami.
“Takmer ma znásilnil smrťožrút, ale jeden z našich učiteľov ma dokázal zachrániť.” Vždy bude Snapovi vďačná, naveky. S rizikom odhalenia svojho utajenia omráčil útočníka a vzal ju do bezpečia. Od tej chvíle mu úplne dôverovala, hoci bol stále otravný a zle naladený a chýbala mu akákoľvek slušnosť voči Harrymu. Alebo bol to dobrý človek a pre ňu to znamenalo celý svet. Samozrejme, chalani nikdy nepochopili jej náhlu zmenu postoja voči nemu, ale o tomto nevedeli. Teraz bol Malfoy jediným človekom, ktorý to vedel. Naozaj dúfala, že si to nechá pre seba.
Vôbec sa mu táto téma nepáčila. Mal z toho pocit, ako keby z neho kvôli tomu zliezala koža.
“Toto nezvládnem.” Povedal a chytil ju za ruky skôr, než zvitok začal znova škriekať. Hermiona sa zatvárila zradene a ublížene, a pod tým všetkým, čo cítila, bol jasný hnev. Ohromil ju jeho nedostatok charakteru.
“Čo myslíš tým, že toto nezvládneš? Pokračuj, ty bastard. Povedz mi svoje tajomstvo. Chcem odtiaľto vypadnúť. Ja som ti svoje povedala, ty mi musíš povedať svoje. Malfoy, ty retard. Skutočne ťa nenávidím. Nenávidím ťa. Nenávidím ťa! NENÁVIDÍM ŤA!” Pokúsila s dostať svoje ruky spod jeho, ale držal ich mocne.
“Pusti ma, tupohlavec. Nezostanem tu s tebou už ani minútu. Pusti ma, dopekla.”
Pozrel sa na ňu s neostrým výrazom v tvári a povedal: “Sadni si. Nič ti nepoviem. Počkáme na profesora Snapa. Dostane nás odtiaľto.”
“Vieš dobre, že nedostane. Och môj bože, ty si tu ten hlúpy. Nevidíš, ako sme boli blízko k oslobodeniu? Nikomu to nepoviem, ani poriadne nebudem počúvať, ak nechceš. Nič nepoviem. Prosím, Malfoy. Prosím, Draco. Prosím,” žobronila, je oči kúsok od jeho.
Odtlačil ju, ale bolo to nejaké iné, pretože zvitok nezačal znova svoju šou na umŕtvenie mozgu. Začala dúfať a po chvíli bolo jej úsilie odmenené.
“Nechcem tu s tebou byť. Musí to niečo znamenať.” Zhrbil sa nad stôl a sklonil hlavu do rúk. “Vo mne nie je nič iné, len môj otec; som jeho kópiou. A chce, aby som nasledoval jeho kroky, očakáva odo mňa… ani sa nespýtal…” Vyhrnul si pravý rukáv a ukázal jej znamenie, ktoré mu jeho otec vypálil na pokožku. Podobalo sa Temnému znameniu, ale nebolo urobené magicky. Musel tam byť len kov a veľká teplota.
Prešla palcom po poškodenej pokožke, smútok v očiach. Neexistovali roky týrania, zlého správania, verbálneho zneužívania. Bol to len čin ľudského súcitu.
V tej chvíli medzi nimi nebola žiadna nenávisť. Dala mu niečo, čo mu nikdy nikto neposkytol. Z jej dotyku jeho srdce poskočilo a len na chvíľu jej dovolil zostať v jeho svete. Potom ruku odtiahol a posadil sa na stôl vedľa zvitku.
Nastalo trápne mlčanie.
“Zapíšme naše nápady,” nakoniec povedala Hermiona. Nechcela to mlčanie prerušiť, ale bolo to vážne neskoro a chcela ísť do postele. V tento deň sa stalo veľa udalostí; potrebovala byť sama.
Posadila sa, vzala brko a fľaštičku atramentu z vrecka a začala na pergamen zapisovať “Ako zjednotiť fakulty?”
Nič sa nestalo.
“Čo teraz?” spýtala sa frustrovaná.
Sadol si vedľa nej a vzal jej ruku do svojej.
“Musíme to napísať spoločne.” Nevedel, čo si viac myslieť. Myseľ mal unavenú rovnako ako telo. Už v ňom nezostal žiaden odpor. Len chcel nechať celý tento incident za sebou. Toto skutočne nebol jeho obvyklý svet.
“Och...” Hermiona si ho uvedomovala, keď sedel tak blízko pri nej a držal ju za ruku. Mala z toho zlý pocit. Nemala ho rada. Vôbec nie.
Zapísali nápady, na ktoré predtým prišli. Potom vymysleli nejaké ďalšie, ako maškarný ples spojených fakúlt a tabuľa, na ktorú mohli ľudia zapisovať pekné veci o ich medzifakultných vzťahoch.
Na konci mal ich zoznam desať položiek. Hermionu celkom potešil, hoci bol príliš krátky a neobsahoval žiadne úžasné nápady, len tie dobré. Dracovi to nemohlo byť viacej ukradnuté, len chcel z tejto situácie vypadnúť, pretože ju nemohol kontrolovať a bol preto ochotný súhlasiť s čímkoľvek.
Teraz zapísali svoje mená. Bolo to po prvý raz, čo videla celé jeho meno, Draco Bellator Malfoy. Jej bolo jednoduchšie, Hermiona Jean Grangerová. A potom bol koniec.
Zvitok sa sám zatvoril.
Pustil jej ruku, postavil sa a bez slova odkráčal.
“Bellator…” začala. Bolo to vtipné meno, celé jeho meno bolo Dračí bojovník (Dragon Warrior). Vyvolala to u nej úsmev.
Nakoniec to nebol zlý deň. Poznala nejaké jeho tajomstvá, takže jej boli možno tiež v bezpečí. A Bellator, to nezabudne. Ešte o tom neskôr bude počuť, ak ju stále bude šikanovať.