Preklady fanfiction Harryho Pottera

Draconic punishment*

One-shot

Originál:   http://www.harrypotterfanfiction.com/viewstory.php?psid=225461

Autor: moodwriter/Rebekka

Súhlas s prekladom:  autorka skončila v r.2012

Preklad: Jimmi  

 Žáner:  Romance, Angst

Pairing:  Draco/Luna 

Era: Post-Hogwarts

Rating: R

Zhrnutie:  Jediné, čo som kedy chcel...

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánom Medkom, ktorí túto ságu preložili do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Rebekka, ktorá napísala túto fanfiction.  

*Zámerne názov neprekladám, pretože sa dá vysvetliť rôzne.  Draconian je buď slovo odvedené od historickej postavy menom Draco (u nás je tento tyran preložený ako Drakont)  alebo spojené s jeho prísnými zákonmi. Prekladá sa ako drakonický, čo znamená krutý, prísny občas i drakónsky. Súčasne punishment nie je len trest, potrestanie ale aj trestanie, tvrdé zaobchádzanie, záťaž a podobne.   Alebo je to jednoducho náš Draco, ktorý kruto trestá sám seba.

****

 Draconian Punishment 

Úbohý. Taký presne som. Taký je presný stav. Dokonca ani nesedím, len sa rozvaľujem na zemi, príliš zmätený, aby som sa staral, že mám roztrhanú košeľu a že mi chýba jedna topánka. Vážne nemôžem použiť mágiu, aby som sa uchránil tohto poníženia - mohol by som skončiť s tým, že si pretnem čiaru života a na to ešte nie som pripravený, zatiaľ ešte nie. Zostáva príliš veľa otázok. Jedna mi  zamoruje myseľ, kým sa rozprávame... nuž, nie naozaj. Niet sa tu rozprávať s kým, som tu len ja a moje myšlienky, tie isté, ktorých sa pokúšam zbaviť posledné tri roky.

Vždy som býval dobrý v elixíroch, že? Vždy som vedel, ako sa pohrať s prísadami, aby tie lesknúce sa, bublajúce tekutiny robili čokoľvek, čo som chcel. Teraz som našiel spôsob ako zabudnúť, až na to, že to nie je skutočné zabúdanie, pretože nakoniec sa všetko ku mne vráti. Prebúdzanie je tá záludná časť. Kde budem? Ako ďaleko som zašiel? Budem schopný prestať?

Nuž, takže už som hore. Hoci netuším kde. Možno som sa konečne dostal do zahraničia, snáď Benátky? Je načase postaviť sa, načase zistiť, čo som v poslednej dobe robil. Som v novinách? Zase som zašiel za Potterom a žiadal po ňom, aby mi vrátil môj starý prútik? Hádam, že si dokážem spomenúť na niektoré časti môjho nešťastného život dokonca pod vplyvom elixíru, jedného z mojich výtvorov, ktorý som nazval Nezábudka. Oh, Snape by bol taký hrdý.

Zdvihnem zakrvavenú päsť, aby som zistil, či stále dokážem pohnúť prstami. Mávajú na mňa, vysmievajú sa mojej samotnej existencii. Všetko sa zdá byť v poriadku, hoci odporne smrdím a verím, že vyzerám ešte odpornejšie. Chýba mi moja tajomníčka. Tá prekliata ženská tu už mala byť. Je mojím majákom v temnote, sprevádza ma späť do života, ktorému sa tak zúfalo pokúšam uniknúť.

Opriem si hlavu o pevnú stenu za mojím chrbtom. Prehrabávam vrecká, pokúšam sa nájsť cigaretu. Nikdy neviem, či ich stále mám so sebou, pretože môj náprotivok je pomerne nepredvídateľný. Usmejem sa, prstami pohladím pokrčenú krabičku. Na krátku chvíľu som v nebi, keď ma obkľučuje dym, zotrváva nablízku dokonca po tom, čo je jeho zdroj dávno preč.

Začína byť zima. Nemôžem uveriť, že po mňa neprichádza.

Skúšam nápad postaviť sa, ale moje telo tak dobre nefunguje a spadnem späť, pokožka medzi mojimi lopatkami začína vlhnúť potom. Možno som konečne príliš unavený, aby som sa pohol. Možno som konečne príliš zbitý, aby som pokračoval. Možno je toto moje miesto odpočinku. Rozhliadnem sa, všímam si okolie, cítim sa pomerne ochromený tým, čo vidím. Nie som sám. Ako som vôbec prežil vojnu s takými vnímacími schopnosťami? Myslím, že musím priznať, že by som tu nebol, keby sa Potter necítil tak prekliato milosrdne.

Som v drogovom brlohu. Toľko dokážem dokonca posúdiť aj ja. Špinavé koberce a matrace, hnedé steny, ktoré nikdy nevideli farbu, ľudia, ktorých oči sú zatvorené, aj keď sú otvorené, bez zvuku, bez slnka, bez života. Ticho sa nadýchnem, v nádeji, že nemám príliš veľa stôp po ihlách na mojej dokonalej pokožke. Neviem ani posúdiť, či títo ľudia sú muklovia alebo čarodejníci. Stratil som svoj cit.

Časť zo mňa si želá, aby ma tentoraz nedokázala nájsť. Pomaly tu umriem, a ani jedinej duši nebudem chýbať. Ľahšie pre všetkých, ľahšie pre matku.... Prajem si, aby som dokázal byť lepším synom. Prajem si, aby som dokázal zniesť tú hanbu. Prajem si, aby som dokázal kráčať po pôde Anglicka a nemať pocit, že všetko ničím. Prajem si, aby ma vždy nenašla. Ženy. Je v nich príliš veľa sily. Táto jedna si myslí, že ma dokáže zachrániť.

Potom ma to trkne, ešte som ju nekontaktoval. Dokonca s jej nadľudskými schopnosťami nedokáže skutočne čítať moju myseľ. Ak jej nepoviem, že som späť, nevie, kde hľadať, nie, ak nie som v novinách, nie, ak som niekde neukázal svoju tvár. Ako dlho som bol preč?

Hľadám svoj prútik. Častejšie sa prebudím bez neho. Tipujem, že ten druhý Malfoy, ten, čo ma dostal do tohto zmätku, nenávidí mágiu alebo minimálne priťahuje nesprávny typ ľudí, ktorí sa veľmi zaujímajú o krádež niečoho tak cenného. Ako obvykle tu nie je; nikde sa nedá nájsť. Koľko prútikov som už stratil od toho prvého? Ten prvý stále ľutujem. Stále mi chýba. Stále hlúpo nenávidím toho bastarda, čo mi ho vzal. Zavrčím v hneve, udriem si hlavu o jedinú pevnú vec v mojom svete.

Takže nemôžem použiť prútik; musí sa to spraviť ručne. Vyhrniem si rukáv ľavej ruky, odhalím škaredé Temné znamenie - moje super tetovanie, ako ho nazýva moja drahá sekretárka - a potom zahryznem do kože nad červeným znamením tak silno, ako viem, aby mi začala tiecť krv. Keď prvá kvapka vstúpi do mojich úst, vystrčím jazyk, prajem si, aby mágia vo mne fungovala. Dovoľ jej nájsť ma.

Čas teraz, keď viem, že ma musela počuť, plynie pomaly. Je spojená s Temným znamením, podobne ako sme kedysi bývavali my, smrťožrúti s Temným pánom. Bolo to niečo, čo urobila, jej mágia, jej myseľ, jej podivný náhľad na svet. Zjavne si myslí, že ak od nej nedokážem utiecť, nemôžem byť úplne stratený. Tiež má absurdný zmysel pre humor.

Hlasné PRÁSK mi napovie, že prišla, môj drahý anjel. Cítim, ako vo mne buble smiech, potreba vydať ho je silnejšia s každým krokom, ktorý urobí. Je šialené, ako veľmi ju chcem vidieť znovu. Bolo to tak dávno. Cítim ju nablízku, hľadá ma.

A tu je, pozerá na mňa, očividne nahnevaná, ale tiež sa jej uľavilo. Neprehovorí, ako vždy, len koná. Blonďavé vlasy má ešte dlhšie než predtým, a je taká malá, taká krehká, jej telo v pyžame sa trochu trasie. Človek by neveril, aká silná v skutočnosti táto krehká žena je. Kráča ku mne, udrie ma do hlavy novinami a potom ma chytí za ruku. Odmiestni ma z tohto pekla.

Keď dorazíme do jej bytu, vtlačí ma do pohodlného kresla pri kozube a posadí sa na konferenčný stolík oproti mne, hľadí, jej strieborné oči sú netypicky intenzívne a dožadujúce sa.

"Dva mesiace, šesť dní, dvadsať päť minút," hovorí, hlas má hlboký a bez jeho obvyklého zasneného tónu.

"Ach," zvládnem vykašľať, myslím si, že moje hrdlo mi musel obsadiť nejaký ňucháč. Kiež by mi už dala niečoho napiť. Snaží sa ma mučiť?

"Nič iné okrem ach nepovieš?" Tentoraz znie dosť podráždene. "Zopakuj mi, prečo znášam túto frašku?" zamrmle, spola čaká odpoveď, spola vie, že žiadna neexistuje. Dobre jej platím; nie je to moje dievča a ona to veľmi dobre vie. Ani nie je služobníčkou, len zábavným malým prídavkom k tým pár ľuďom, ktorým náhodou dôverujem. Pozná svoje miesto alebo by ho aspoň poznať mala.

Celé telo ma začína bolieť. Možno abstinenčné príznaky? Alebo mi niekto dolámal v bitke kosti? Moje zakrvavené hánky mi rozprávajú príbeh, ktorý naozaj nechcem počúvať. "Chcem sa okúpať," poviem a ona zhnusením zvraští nos. Vážne musím poriadne smrdieť.

Vytiahne ma na nohy, nechá moje chudé telo oprieť sa celou váhou o jej malú postavu. "Smrdíš," prizná a to ma rozosmeje. Vie, ako ma rozveseliť. Keď mi pomáha z muklovského oblečenia do vane, zisťujem, že si prajem, aby dokázala byť tým, čo bude stačiť na to, že už nikdy nepocítim potrebu odísť, už nikdy viac.

Strčí ma pod sprchu, najprv ma opláchne od špiny, potu a krvi, potom zaštupľuje a naplní vaňu, ustavične ma sleduje, zaujatá zvláštnymi stopami na mojom tele. Toto pre nás nie je rutina, ale jednako sa necítim ani trochu trápne. Som príliš slabý, aby som to zvládol sám a ona ma potrebuje späť. Je to dobrá dohoda.

"Povedz mi o práci," poviem, keď sa zakloním, zatvorím oči, nechám teplú vodu zahriať moje vnútro. Zavrčí, oprie si ruky o okraj vane, teraz hovorí potichu, teplo, príliš blízko pri mojom uchu. Najprv mi povie tie dobré správy: spokojní zákazníci, zmienky na ministerstve a v tlači, cena elixírov.... Sme úspešní, ale existujú problémy v raji.

"Spomínaš si na Eldridgeho?" spýta sa. "Opustil nás.  Frnk a je preč." Švihne rukou vo vzduchu, pripomenie z ničoho nič svoje staré ja a hoci jej slová sú znepokojivé, nemôžem si pomôcť a nezakryjem úsmev, ktorý sa mi formuje v tvári. "Je to náš najlepší dodávateľ," pokračuje, "a len mi jedného dňa poslal huláka, žiadal vedieť, kde si a prečo Denný prorok tvrdí, že si šialený." Prezerá si ma od hlavy po päty, vidí všetko tými svojimi bledošedými očami. Samozrejme, že si na Eldridgeho spomínam. Musel som sa plaziť na kolenách, aby začal dôverovať nám, mne a teraz som ho stratil. Plaziť, do pekla. Malfoyovci sa neplazia.

Zhlboka si vzdychnem, ponorím sa, chcem dýchať pod vodou, ale ona mi chytí vlasy a začne ich umývať, ako keby mi práve nezabránila byť veľmi mŕtvym obchodníkom s elixírmi.

"Luna?" Vychutnávam si jej meno na jazyku a ona zastaví to príšerné drhnutie, ale potom rýchlo pokračuje, neochotná dať mi najavo, ako veľmi ju jej meno na mojich perách ovplyvňuje.

"Mmm..." Núti ma spýtať sa, čo potrebujem vedieť. Ale aj tú otázku som stratil. Nenávidíš ma? Čo by som mal urobiť? Ako môžem dostať svoj život späť? Nechcem poznať jej odpovede.

"Nič." Opriem sa do dotyku jej nežných prstov v mojich vlasoch. Už viac nie je taká prudká vo svojich pohyboch, len mi masíruje pokožku, len je blízko. Občas si myslím, že sa ma dotýka, pretože jej chýba ľudský kontakt. Minulý rok zomrel jej otec, nešťastie, ktoré čakalo na to, až sa stane, to vám poviem, ale bol jedinou rodinou, ktorá jej ostala.

Pripadám si ako jej domáci miláčik, keď čistí pokožku za mojimi ušami, šteklí ma. Teraz si hmká, potichu, ako keby si vôbec neuvedomovala vlastný hlas. Milujem ten zvuk; je chlácholivý. "Ginny ma prišla včera navštíviť," povie zrazu, pohne sa za mňa, aby mala lepší prístup k mojim divokým vlasom. "Ona a Harry... budú sa brať. Ginny je tehotná a chce mať svadbu skôr, ako sa dieťa narodí."

Vie, že nenávidím, keď rozpráva o Potterovi. Cítim, ako sa začínam príšerne mračiť a ozýva sa bolesť hlavy... krucinál, ženská!

"Nemám záujem."

"Samozrejme, že nemáš," hovorí, a ja počujem úsmev v jej hlase. A potom ovije ruky okolo mňa, oprie si hlavu o moje plece, nadýchava sa mojej vône, tej čistoty. Nič nepovie, nemôže. Neexistujú slová, nikdy neexistovali, nikdy existovať nebudú. Nakoniec sa pustí, postaví, prejde k dverám.

"Zakrič, keď budeš potrebovať vstať," zavolá vo dverách a potom je preč.

Osamotený so svojimi myšlienkami naozaj nedokážem uniknúť smeru, ktorým sa vybrali. Vždy je to takéto. Keď sa vrátim, som pripravený zostať. Keď sa dni zmenia na týždne... Keby som si dokázal požičať jej silu, možno potom by ma tá všetko konzumujúca hanba nevytlačila za okraj. Mohol by som skúsiť zmocniť sa podstaty jej sily? Možno existuje recept na odvahu. Prísady začínajú plávať okolo mňa, šepkajú mi svoje vedomosti, vravia mi, ktorú skúsiť, ktorú vyradiť. Moja myseľ už pracuje, snaží sa vyriešiť nevyriešiteľné puzzle. Prečo to nemôže byť takéto, keď čelím problémom svojho skutočného života?

Voda vychladne a ja stále rozmýšľam nad možnosťami takéhoto elixíru. Potrebujem mať niečo na písanie. Nedokážem si toto všetko zapamätať. Pokúsim sa vstať, ale tie prekliate nohy sú stále ako zo želatíny. Vytlačím sa z vane a padnem na zem, schmatnem uterák, ktorý mi nechala. Musím písať, potrebujem sa dostať von, potrebujem to vyskúšať. Potrebujem brko.

Plazím sa kolenačky, odtlačím dvere dokorán. Daj mi brko, ženská.

Luna ku mne priskočí, všimne si výraz v mojej tvári. Nepomôže mi postaviť sa, ale beží k svojmu stolu pri okne, prehľadáva zásuvky. Vďaka Merlinovi, pozná ma. Behom sekúnd mám pekný zvitok pergamenu, brko, kalamár, a veľkú šálku kávy, ktorá mi robí spoločnosť na podlahe. Posadí sa obďaleč, čaká, ruky založené a tvár bez výrazu. Ani nedýcha, to vidím. Na tom teraz nezáleží. Na jedinom, na čom záleží, je ten nápad.

****

Nazývajú ma géniom - alebo šialeným vedcom, záleží na konkrétnom dni - ale to nie je pravda. Len som našiel svoj jediný skutočný talent a zužitkoval som ho. Viem ako pripraviť elixíry. Bodka. Keď Snape zomrel, potom, čo som strávil pár mesiacov v Azkabane (vďaka Potterovmu klanu bol môj pobyt pomerne krátky), zistil som, že vlastním všetky Snapove poznámky, všetky jeho prísady, fľaštičky, váhy, knihy a jeho prútik. Všetko mi odkázal, okrem jeho domu - ten vyhorel do základov. Mal som osemnásť, bývalý väzeň a nemal som domov. Otec bol stále v Azkabane, a matka žila s Andromedou, pretože nuž, Malfoy manor nám zabavili. Z nejakého čudného dôvodu našla pokoj so sestrou, ktorej sa zriekli. Obe všetko stratili a vďaka ich stratám sa našli. Stále si myslím, že tiež prišla o rozum, ale ak ju to robí šťastnou, nemôžem jej to upierať.

Vydedenec bez domova a bývalý nepriateľ Harryho Pottera bol pomerne nadšený, keď našiel niekoho, kto nepreklial jeho švihácku tvár pri prvom pohľade. Na najnepravdepodobnejšom mieste som náhodou narazil na dosť zvláštnu a celkom neznámu Lunu Lovegoodovú. Na schodoch katedrály svätého Pavla v Londýne sa posadila vedľa mňa a povedala: "Práve som videla hrobku Johna Constabla. Myslím, že je mŕtvy." Žiadne ahoj, žiadne čo-tu-robíš, len toto. Bola fascinujúca a vôbec nie vážna v jej podivnosti. Bol to jej spôsob, ako mi povedať: "Myslím, že si dosť bystrý na to, aby si vedel, že žartujem."

Vzala ma k sebe, prenajala mi izbu, čo mala navyše, nakŕmila ma, ale najviac zo všetkého, bola tam. Dokonca mi dovolila vybudovať svoje prvé laboratórium na elixíry v jej kuchyni a neskôr v malej študovni, ktorú používala ako skladisko.

Všetci si mysleli, že Luna Lovegoodová bude nasledovať kroky svojho otca a stane sa po škole snaživou reportérkou. Všetkých dôkladne umlčala vyhlásením, že sa stane dobrodruhom. Spočiatku podnikala dobrodružstvá, ale veľmi často sa nedostala ďalej ako na druhú stranu ulice, pretože ju tak nadchli kvidlíkovia a korytnačí trpaslíci. Dokonca mne urobila náhrdelník z pancierov tých príšerným trpaslíkov. Hlúpe dievčisko.

Bol to šťastný a pokojný spôsob života, ale netrvalo to veľmi dlho. Tlač si všimla dômyselné elixíry, ktoré som pripravoval a súčasne začali vŕtať do všetkej tej špiny, čo som mal pod nechtami. Vedeli, kto som. Všetci to vedeli. Potter sa pokúsil zasiahnuť, pokúsil sa zabrániť im, aby ma roztrhali na franforce, snažil sa dovtedy, až kým sa to tiež neotočilo voči mne. Žiaden smrťožrút sa nikdy znova nestane slušným občanom. Už ich raz zradili.  Mal som byť ukameňovaný na smrť.

Ale potrebovali ma, och,  ako potrebovali moje schopnosti. Bol som jediný, kto dokázal vytvoriť elixír, ktorý pomohol odhaliť všetkých zvyšných smrťožrútov; privolal ich, nechal Pottera a jeho chlapcov zatknúť ich s takou ľahkosťou. Ja som bol tým, kto zbavil choroby Kingsleya Shacklebotla. Bol veľmi šikovne otrávený, a len poznámky Severusa Snapa a bystrosť mojej mysle dokázali zachrániť jeho úbohý zadok.

Jednako ma stále nenávideli, ale nie tak veľmi, ako som ja sám pohŕdal tou slabou a odpornou bytosťou, ktorá na mňa hľadela zo zrkadla. Bol som na obtiaž sám sebe  a ostatným. Vždy dychtivý potešiť, vždy neschopný tak urobiť. Vždy sa tak veľmi snažiaci urobiť správnu vec alebo aspoň niečo, čo by prinútilo túto malú figúrku zapadnúť.

Narodil som sa nesprávne, časť zo mňa nikdy nikam nezapadala, ako keby som mal príliš veľa rúk a nôh, príliš veľa hláv, príliš veľa tvári. Nikdy som sa nedokázal s nikým spriateliť, nikdy som nič nedokázal vyhrať, nikdy som nedokázal nikoho potešiť, nikdy som nedokázal zabiť čo i len jediného človeka. A tak veľmi som sa pokúšal zapadnúť. Tak prekliato tvrdo. Nič nikdy nefungovalo.

Strkali mi to každý deň do tváre, vraveli mi, čo sa bezcenný kus spodiny som. Ako si môžu myslieť, že to neviem? Pozriem sa na Lunu, dúfam, že dokáže vycítiť, čo cítim, že skutočne môže vedieť, aké je to byť mnou. Ale ona modrie od toho, ako nedýcha. Snaží sa mi poskytnúť pokojnú atmosféru na prácu. Nevie, že ma to upokojuje, keď ju cítim nablízku každým zmyslom, čo mám? Ona ma upokojuje.

Nakoniec vydýchne dlhý, vyčerpaný výdych, pozrie sa na mňa tými veľkým očami farby mesiaca. Ústa ma suché a ukradne glg z mojej šálky teraz už studenej kávy.

"Čo to je?" Ukáže na pergamen, ktorý som popísal prísadami ešte netestovaného elixíru.

"Ty," poviem a ona sa zatvári zmätene. Úsmev, ktorý následne rozžiari jej tvár, má núti chcieť si ju pritiahnuť si bližšie. Vie to. Dokáže ma prečítať.

"Ukáž mi to." Luna berie zvitok odo mňa, drží ho pred sebou. Potrebuje len okuliare, aby vyzerala ako skutočná profesorka. "Mohol si tiež požiadať Harryho o krv na základ," zamrmle a číta ďalej. "Má viac odvahy ako ja."

"Nepotrebujem jeho krv," vyšteknem, ale okamžite to oľutujem. Len sa na mňa pozrie ponad neexistujúce okuliare a vráti sa späť k pergamenu. Po desiatich dlhých minútach mi ho vráti so slovami: "Je to dobré."

Dobré? Krucinál. Je to geniálne a ona to vie.

Skryje úsmev za rukou, snaží sa zatajiť fakt, že sa baví na môj účet. Na mňa je to príliš a zaútočím na ňu, šteklím ju, až kým sa v mojich rukách slabá a smejúca sa neroztopí. Len vtedy si všimnem, že stále na sebe nič nemám okrem bieleho uteráka a že ona leží podo mnou, oči široké uvedomením si. Kľačím medzi jej nohami, ruky mám opreté vedľa jej pliec. Stuhne, nedýcha, nežmurká, hľadí do mojich očí, tak podobným tým jej. Čas sa zastaví a ani ja nemôžem dýchať, jediné, čo dokážem je nezrútiť sa na ňu. Potom z toho najváhavejšieho dotyku jej skúmajúcich prstov na mojom bruchu sa mi zasekne dych. Trhnem sa dozadu, takmer vstanem, keď ma chytí za ruky, spojí svoje oči s mojimi. "Nie," zašepká a pritiahne si ma bližšie. Vo mne už nezostáva veľa sily, a pretože ona nepúšťa moju ruku, nemám na výber, klesnem svojím telom  na jej. Je taká teplá, taká živá podo mnou a na sekundu si dovolím cítiť len ju a nič iné.

Bez varovania prekĺzne rukami po mojich bokoch nahor mojím chrbtom, zľahka ma objíme, takmer milujúco, ako keby nebola ochotná ma niekedy pustiť. Schovám svoju tvár do jej vlasov, prajem si, dúfam, že toto nie je sen.

"Draco?" odtlačí ma rukami na mojich pleciach a ja jej to neochotne dovolím urobiť. Ale nie sú to slová, čo hľadá. Zdvihne hlavu dosť na to, aby jej pery boli na vlások od mojich. Pohne sa podo mnou, prehne sa bližšie - a neexistuje nič iné, čo by som mohol urobiť. Len ju pobozkať. Len si ju vziať. Len ju milovať.

Pery ma teplé, ako všetko ostatné na nej. Otvorí sa mi, roztiahne nohy, objíme ma nimi. Jej jazyk chutí ako med, hoci v skutočnosti nechutí, ale ona tým všetkým pre mňa je: sladkým medom, letnými nocami a vôňou ľalií vo vetre.

Práve tu, na zemi pri otvorených dverách kúpeľne, nad rozliatym atramentom sa s ňou pomilujem prvý raz. Držím ju pri sebe, žiadam ju, aby ma zachránila pred ničotou, žobrem, aby mi za všetko odpustila a keď sa nadýchnem jej vône, keď stratím samého seba v jej vnútri, keď necítim nič okrem jej prstov stočených okolo mojich, podľahnem. Nemôžem bez teba žiť.

Neskôr keď znova cítim samého seba, zisťujem, že je náročné nedotýkať sa jej. Zaplavujem jej tvár drobnými bozkami, nachádzam jej zavreté viečka roztomilými, šepkám nezmysly jej uchu. Nemôžem sa pohnúť; nemôžem ju opustiť. Chcem, aby vedela, že je pre mňa všetkým. Nechcem, aby zmizla. Nechcem, aby to skončilo.

Leží tam so zatvorenými očami, vyzerá, ako keby sa celý svet usmieval spolu s ňou. Zbožňujem ťa. Jej slová nie sú počuť, nehovorí ich mne. Sú len pre jej uši, len pre ňu. Pritiahne si ma do mocného objatia a na sekundu sme úplne pohltení. Som jej súčasťou; ona je mojou súčasťou.

Spoločne sa dovrávoráme do sprchy, umývame sa vzájomne z dozvukov. Ešte nikdy som ju nevidel nahú a keby som nebol taký slabý, zmocnil by som sa jej tam a teraz. Je taká nádherná žienka s blonďavými, po pás dlhými vlasmi a malými bokmi a prsiami. Zahryznem jej do pleca len, aby som ju nazlostil.

Zachichoce sa. Luna Lovegoodová sa chichoce a znie to, ako keby zvonili vílie zvončeky. Dokázal by som niekedy od tohto utiecť, dokázal by som niekedy utiecť od nej?

"To," povie zasnene, keď vykročíme zo sprchy, "bolo jednoducho báječné."

Nemôžem súhlasiť viac. Keď sa pozriem do zrkadla nad umývadlom, vidím mladého muža s ostrou bradou a dlhými, blonďavými vlasmi. Nie je tam žiadna odporná bytosť, len normálny človek s chybami. Dokážem s takým človekom žiť? Potrasiem hlavou, vlasy mi lemujú tvár, spôsobujú, že vyzerám ako niekto, kto je veľmi zamilovaný. Som to len ja. Dokážem žiť sám so sebou?

Budem sa snažiť.  S každým ďalším krokom sa o to pokúsim.

Koniec.