Preklady fanfiction Harryho Pottera

Vojaci s deťmi začali miznúť. Draco chcel práve chytiť svojho syna, keď náhle vykríkol, pretože mu niečo prebodlo plece. Modrý jotnar predsa len neodišiel.

"DRACO!"

Modrý ho zdvihol dohora a prudko odhodil. Draco preletel na druhú stranu. Modrý sa načiahol po kvíliacom Scorpiusovi, otvorené čeľuste mu takmer slintali, ale Hermiona sa premiestnila pred neho a strelila mu z bezprostrednej blízkosti do tváre.

Votrelec sa prehol dozadu, hrôzostrašne zareval a spakruky ju udrel. Tresla na zem, kde pomlátená a so závratom premýšľala, či nemá zlomenú čeľusť. Pretočila sa, aby sa vyhla Modrého udierajúcej ruke. Zaryl sa do nej výbuch mágie a prinútil ju vykríknuť, ale nebola to tá devastujúca sila ako pri ich poslednom súboji a ona si pomyslela, že Modrému musí dochádzať mágia.

Utrela si krv z tváre  a keď Modrého pred sebou nevidela, okamžite sa odmiestnila. Ihneď sa zvrtla, keď pristála, len, aby zistila, že ide rovno na ňu s otvorenými čeľusťami. Vrhla sa vpred, prehla dozadu a vrazila mu zlomený prútik rovno do oka. Súčasne on prešiel pazúrmi po jej čele, natrhol jej tvár, hruď.

Modrý zavrieskal ako šialenec, hrabal znova po jej tvári, ale Hermiona zdvihla zbraň a vyprázdnila mu zásobník do hlavy. Modrého maske podobná tvár sa rozletela, rozprskla bielu tekutinu a on s výkrikom zmizol.

Scorpius sa chúlil na zemi a kvílil.

Slnká nad nimi vydali prudký impulz a pavúčia sieť výbuchov žltej elektriny sa rozžiarila k životu a loď zahrmela. Pohybovali sa.

Hermiona v panike postavila Scorpiusa na nohy, len aby o chvíľu neskôr spadli na zem. Dieťa jačalo, keď ich gravitačná sila prirazila k zemi, drvila ich. Hermiona zúfalo zovierala Scorpiusa a naslepo kričala proti ohromujúcemu tlaku.

Práve keď si pomyslela, že sa všetko začína zhoršovať a obaja zomrú, drviaca tiaž zmizla. Zadýchaná Hermiona sa pretočila, odplazila sa kúsok od chlapca, aby sa vyvracala. Roztrasená sa k nemu priplazila späť a našla ho v bezvedomí, z nosa mu vytekala krv. Utrela ju svojim habitom, naklonila ho tak, aby mu netiekla do krku a vydýchla úľavou, keď zistila, že vyrovnane dýcha a malé srdiečko mu bije normálne.

Podobrala ho, oslabená ho vzala do náručia a chvíľu ho len objímala. V hrdle jej bublal zvláštny nariekajúci pocit, keď ho stískala a kolísala a bozkávala jeho nádhernú tváričku. Potácajúca sa vstala a tackala sa na roztrasených nohách. Silno krvácala a ak sa dalo súdiť podľa otupenosti jej mysle a tela, upadala do šoku.

Všade bolo ticho. Rozhliadla sa a uvidela, že všetci sú buď mŕtvi alebo preč. Dokrívala do ďalšej miestnosti, kde muklovia vyrezali veľkú, preveľkú dieru do trupu lode. Teraz tam iskrila mimozemská mágia ako dočasná záplata. Hermiona dlhý čas hľadela do tej temnoty, utierala si slzy a smrkance z tváre, potom sa otočila a šla pohľadať Malfoya.

Draco dolámane ležal opretý o jednu z klietok, ruku mal v zvláštnom uhle a pod hlavou kaluž krvi. Scorpius sa túlil k nej a v ústach si cmúľal palec. Olizla si suché pery, skontrolovala Dracov pulz, ktorý ako zistila, bol vyrovnaný a keď sa dotkla zranenia na hlave, zistila, že nie je hlboké. Dúfala, že nemá otras mozgu. Dracov prútik ležal nablízku a ona ho použila, aby rýchlo vrhla série kúziel.

Zatvorila oči, keď sa potvrdili jej najhoršie obavy. Pokrčila plecami, ale jej pokoj sa už zrútil a ona si schovala tvár v Scorpiusových vlasoch a tíško plakala. Ale na toto nebol čas a musela sa prinútiť jednať.

Otupene vrhla Ennevate.

Draco zastonal a otvoril jedno oko.

"Hermiona," zašepkal. "Ach, Scorpius!"

Hermiona sa predklonila a nežne ho pobozkala na ústa. Pokúsil sa za ňou načiahnuť a zasyčal v šoku. Nemohol sa hýbať. Jedna ruka zlomená, ďalšia prebodnutá s rozširujúcou sa dierou v pleci.

"Nehýb sa," zašepkala, keď sa jemne dotkla jeho napuchnutých úst. "Draco, pozorne počúvaj. Jotnarovia sa sem čoskoro vrátia."

"Tak poďme," potichu ju prerušil.

Roztriasli sa jej pery.

"Draco, už viac nie sme na zemi. Tá loď vzlietla."

Blondiak na ňu hľadel, ako keby nerozumel, čo hovorí. "Hermiona..."

Chlácholivo ho pohladila po krvou zmáčaných, zlepených vlasoch a v šoku si všimla, že už viac nie sú ľadovej blond. Teraz mali odtieň pšenice. Odtieň jej samej z rituálu.

Váhavo sa usmiala a pokračovala zľahka a pokojne. "Vznášame sa asi sto tisíc kilometrov nad Zemou." Navlhčila si pery. "Nemôžeme sa premiestniť späť. Je to príliš ďaleko."

Poposadol si dosť na to, aby sa strhol. "Ale máme prenášadlá!" zúfalo povedal.

Prikývla. "Prenášadlo vydrží asi polovicu obvodu Zeme. Asi dvadsaťtisíc kilometrov, hoci jednotlivec dokáže zájsť ďalej."

"Hovoríš, že sme tu uviazli?" spýtal sa potichu.

Znova sa dotkla jeho pier, pobozkala ho na čelo. Tentoraz bolo v poriadku byť k nemu nežná, pretože taká chcela byť. "Existujú štúdie, kde niekto precestoval celý obvod zeme bez zastavenia tým, že mal dve prenášadlá. Myslím, že ak použijeme moje prenášadlá, keď jedno vyprchá, ďalšie sa aktivuje a vy to možno dokážete zvládnuť späť."

"Čo si myslela tým 'vy'?" spýtal sa so zatajeným dychom, tvár bledá, pomliaždená a zatienená hrôzou.

"Myslím tým, že mi zostali štyri prenášadlá k tomu istému cieľu," nežne mu povedala. "Určite zoberú späť Scorpiusa. Mohli by späť preniesť teba so Scorpiusom. Ale určite nás nazad neodnesú troch."

Sledovala, ako mu uvedomenie preniká do očí. Pokrútil hlavou, z tej neviery vyzeral mlado a zraniteľne.

"Nie." Pokrútil hlavou. "Nie, to odmietam."

"Draco..."

"Ty vezmeš môjho syna a pôjdete," prikázal prudko.

Hermiona sa roztrasene nadýchla. "Nemôžem."

"Doriti s tým, že nemôžeš!" zavrčal. "Vybral som si ťa, aby si sa postarala o Scorpiusa! Teraz ma nechaj byť raz v živote chlapom a ochrániť svoju rodinu!"

Pery sa jej unavene stočili nahor. "Draco, toto je to, čo je najlepšie pre Scorpiusa..."

"Tebe na ňom záleží len preto, lebo som ťa prinútil!" kruto ju prerušil.

"Nie, to kúzlo bolo zrušené už pred časom. Ukotvil si ho k Harrymu. Troy ho našiel." Upokojila sa. "Draco, Scorpius ťa potrebuje. Ja nemôžem zaujať tvoje miesto. Ja neviem, ako sa o neho správne postarať. Keby... keby sa niečo stalo tebe, nemyslím si, že by sa z toho spamätal."

"Hermiona..." zasyčal zúrivo, prakticky penil.

Usmiala sa, slzy jej stekali po tvári. "Už ti viac nedovolím, aby si ma ovládal."

Vydal pridusený zvuk, ktorý bol takmer vzlyknutím. "Nerob to."

"Nikdy by som sa od teba neoslobodila."

"Nie!"

"Viem, čo za cestu si si zvolil napriek všetkému a myslím, že by ma to zničilo, keby som po nej musela kráčať s tebou."

"Prosím... prosím..."

Sklonila sa a tvrdo ho pobozkala so všetkou tou ľútosťou a túžením, ktoré hrozili, že ju zjedia zaživa. Ochutnávala a vychutnávala si ho, pretože vedela, že je to posledný raz.

Bolestivo pokrčil plecami, keď sa odtiahla, pretože sa za ňou pokúšal načiahnuť napriek svojim zraneniam.

Tíško Scorpiusovi hmkala, keď mu láskyplne zavesila všetky štyri prenášadlá na krk, potom pokryla spiacu tváričku dieťatka bozkami a snažila sa vryť si ho takéhoto do pamäte. Sladkého a dokonalého a ktorý nikdy nemal byť jej.

Draco na ňu hľadel s vlhkými očami, čeľusť zaťatá, tvár červená zúrivosťou a frustráciou, keď sa zúfalo pokúšal pohnúť.

"Prikazujem ti!" vydýchol kruto. "Prikazujem ti to ako tvoj pán!"

Pokrútila hlavou.

"Nemyslím si, že tieto veci fungujú na muklorodených."

"Hermiona, prosím. Milujem ťa," zašepkal roztraseným dychom.

Pohodila hlavou dozadu a hystericky sa zasmiala.

S trasľavými rukami položila malého chlapca na Dracovu hruď, jemne okolo neho ovinula Dracovu pažu. Slzy jej stekali po tvári, keď sa temne na Draca pozrela, namáhavo prehĺtajúc zatrpknutý smiech.

"Nie, nemiluješ. Keby si miloval, nikdy by si mi to nepriznal do očí. A prečo by mi na tom malo záležať?" chladne vyšplechla. "Tak či tak ťa stratím." Utrela si tvár zadnou časťou rukáva, zaksichtila sa nad množstvom krvi a postavila sa, cúvala od neho.

"Nie! Hermiona!"

"Toto robím kvôli sebe," ponuro ho informovala. "A nie preto, že je to tvoje zasrané právo čistokrvného, aby muklorodená zaujala tvoje miesto." Hlas sa jej zlomil.

"To by ma vôbec nenapadlo! Hermiona, prosím! Hermiona, mysli na Harryho. Toto mu nemôžeš urobiť! Dopekla, Hermiona, toto nemôžeš urobiť mne!"

"Vieš, čo je smutné?" spýtala sa, hlas sa jej lámal stále viac ako cúvala, rýchlo, pretože ju opúšťala odvaha. "Myslím, že ťa tiež milujem. Sanctuary!"

"NIEEE!" výkrik sa prerušil, keď otec so synom zmizli.

"To je tretí raz, čo sme ti zachránili život, ty zasraný bastard," povedala prázdnej miestnosti, citujúc Rona.

Hermiona tam roztrasená stála, trhane a sípavo dýchala, konečne sama a pokúšala sa nezosypať sa, keď sa modlila za ich bezpečný návrat. Krv, ktorá zmáčala jej tvár a hruď, jej pripadala ako závažie sťahujúce ju k zemi. Mlhavo premýšľala, či vydrží o chvíľu dlhšie.

Otočila sa od miesta, kde oni dvaja ležali, zbytočne si zovrela rany a stuhla. Modrý, s maskou na kúsky, len s polovicou vrčiacej tváre na mieste, sa vypínal pred ňou, zničená tvár znetvorená zúrivosťou, ústa otvorené vo vrčiacom zavytí a pazúry roztiahnuté, aby ju roztrhali na kusy. Objavil sa záblesk bielej a zrazu sa Modrý zviezol k zemi v mykajúcich sa kusoch. Jotnar vydal posledné spevavé zastonanie a zomrel.

Hermiona sa veľmi pomaly otočila a našla vznášať sa nad ňou Červeného, z jeho pazúrov mu kvapkala strieborná krv. Zhíkla a potkýňajúc od neho cúvala. Očami zaletela k zvyškom Modrého a potom späť k Červenému. Čakala, kedy Červený zaútočí, ale on sa tam len vznášal.

"Prečo?" chrapľavo sa spýtala, nekontrolovateľne sa triasla.

Jotnar neodpovedal.

"PREČO?" zaškriekala na neho a potom zanariekala, zvierajúc vlastné zranenia, začínajúc cítiť napätie z každého nádychu. Potichu vzlykala, triasla sa a bolo jej zima, a Červený tam len prosto zostával.

Potiahla nosom, potkýnajúc sa prechádzala pomedzi mŕtve telá, až kým nenašla opustený prútik. Trvalo jej to niekoľko pokusov, ale podarilo sa jej vyčarovať nejaké obväzy a trochu utlmiť bolesť. Nebola si celkom istá, prečo sa namáha, až na to, že to bola práca, ktorú bolo treba urobiť. Omotať si hruď bolo napriek kúzlu bolestivé, rozsah poškodenia príliš desivý pre pohľad.

Červený trúchlivo zatrilkoval.

"Nie!" zajačala na neho, zadychčane si zovrela bok. "Prestaň. Myslíš, že k tebe cítim nejaký súcit? Toto je VŠETKO IBA VAŠA VINA!"

Červený zostával apatický.

Zazrela na to stvorenie...  a upadla do sna.

Nastal hlad a zúfalstvo, keď sa úrodné polia stali jalovými a mŕtvymi a všetci jej milovaní schradli a zomreli. Nastalo pátranie, nekonečné pátranie a potom nádej. Nádej, ktorá bola rýchlo zriedená vinou, nepokojom a smútkom, keď sa mnohí odmietli toho plánu zúčastniť a radšej dovolili, aby schradli až na smrť. Nasledovala hrôza, keď sledovala ako zúfalstvo zmenilo jej ľudí na nenávistné, hašteriace sa, vražedné stvorenia, ktoré nachádzali v zabíjaní potešenie.

Vedela, že sa mohli zmocniť tohto sveta. Mohli sa do neho vkradnúť, vziať si, čo potrebovali a nikdy by ich neobjavili, ale hlad sa zmenil na nenažranosť a nenažranosť na nedôveru. Obrátili sa voči sebe, urobili príšerné rozhodnutia. Teraz zomierali, poslední svojho druhu a na pokraji vyhynutia.

Hermiona zažmurkala a zapotácala sa, realita sa bolestivo potvrdila chladom a bolesťou v jej pulzujúcom tele.

"Vy s nami viete hovoriť?" vydýchla a zrazu kričala. "Vy s nami dokážete komunikovať a namiesto toho, aby ste prišli a porozprávali sa s  nami, zaútočíte na nás a vezmete nám naše deti? AKO SA OPOVAŽUJETE? Všetko ste mi ukradli! Vzali ste mi moju rodinu! Vzali ste mi MÔJ ŽIVOT! Som RADA, že vymierate!"

Len čistou silou vôle sa vliekla ďalej, kráčala ku diere, ktorá rozpárala trup. S roztrasenými ústami sa usadila na zem, prevesila nohy cez okraj lode. Bol to pohľad, ktorý žiaden človek nikdy nevidel, nie takýto, keď hľadíte do vesmíru bez toho, aby medzi vami a čiernou prázdnotou bolo niečo iné než takmer nepostrehnuteľný mimozemský štít.

Nevyzeralo to ako nočná obloha vo Veľkej sieni. Žiadne nádherné rotujúce galaxie či mlhoviny. Bolo to príliš veľké a príliš vzdialené. Len temnota a mihotanie hviezd.

Vzduch okolo nej sa pohol a ona sa nenamáhala obzrieť na Červeného, ktorý sa pri nej vznášal ako duch. Z toho pohľadu sa hlúpo zachichotala. Obaja sa zmierili so smrťou.

Aspoň jej rodičom jej smrť neublíži. Nikdy sa to nedozvedia.

A Harry - to ľutovala. Práve stratil Ginny a teraz mal stratiť aj ju. Modlila sa, aby Ron zostal silný a pomohol ich priateľovi zotaviť sa. Modlila sa, aby žili dlhé šťastné životy bez ďalších bláznivých sračiek, ktoré zjavne ich životy zamorili.

Zrazu sa zasmiala, uplakane.

"Žobrák som. A zlodej," ironicky zašepkala, premýšľala, kde tieto slová počula. "To je to, čo som." Aj tak všetko zomrelo; každučká chvíľka, ktorú mali, im ukradli. Vážne chcela žiť dosť dlho nato, aby bola poslednou, kto sa udržal na nohách?  

Pomyslela si, že konečne ten príbeh pochopila, nakoniec. Zobrala ho tak doslova, keď verila, že Ron je tým žobrákom a ona je princeznou. Potom verila, že Ron bol tým princom, pretože jeho kráľovstvo sa zdalo pre ňu také dokonalé, ale nebolo to to, čo potrebovala a že Draco je žobrák, bohatý žobrák, ktorý kradol bez výčitiek svedomia.

Ale to tiež nebolo ono.

Ten príbeh vôbec nebol o princeznách, princoch a žobrákoch. Bol o žene, ktorá tak lipla na svojom presvedčení o tom, čo je správne, že nebola ochotná vidieť dobro v komkoľvek či čomkoľvek inom. Ale keď našla svoje dokonalé kráľovstvo, našla súčasne zdrvujúce sklamanie. Jej dokonalosť bolo rovnako omylná a zraniteľná voči skazenosti ako ľudia a miesta, ktorým sa vyhýbala. Až keď bola prinútená vidieť širší svet, tá žena si uvedomila, že jej vlastná ideálna dokonalosť nebola jediným dobrom na svete.

Princeznej sa podarilo vydať sa a žiť šťastne až naveky.

Pre Hermionu bolo príliš neskoro.

Priala si, aby predtým tak ostro neodsudzovala.

Priala si, aby strávila menej času tým, že bola nahnevaná a nešťastná kvôli tomu, že svet nie je dokonalý a fér.

Priala si, aby bola menej puritánska vo veciach ako pravidlá a práca a dokázala viac ľuďom odpustiť ich chyby.

Priala si, aby dokázala odpustiť svoje chyby samej sebe. Jej najhorším kritikom bývala večne ona sama. Nič, čo kedy urobila, nebolo dosť dobré, aby ju to uspokojilo. Niet divu, že chalanov na Rokforte privádzala do šialenstva.

Od straty krvi začínala byť malátna.

Bola smutná. Tak smutná a tak veľa toho ľutovala. Dúfala, že Scorpius na ňu zabudne. Tak to bude menej bolestivé. Alebo Draco môže tomu chlapcovi znova povedať, že je humusáčka. Tak už potom nebude viac smutný.

Slzy jej stekali po lícach.

"Neskončila som," zamrmlala a v závrate zažmurkala, keď si uvedomila, že prehovorila nahlas. Vrhla ďalšie otupujúce kúzlo a niečo, aby zastavila krv, ktorá jej presakovala cez obväzy.

Pomaly, opatrne, vstala na nohy. Ešte neskončila. Musela ochrániť Scorpiusa. Nedokázala mu odovzdať svoju muklovskú ochranu. Stále bol zraniteľný. Malfoy bol neužitočný ako zvyčajne. Toto bolo na nej.

"Je mi jedno, čo Jeremy hovorí, nikdy vás tu hore nedokážu zasiahnuť." Odhodlane sa otočila späť k zaisťovacej oblasti. "Pustím ich," povedala Červenému. "Všetkých ich pustím a oni toto miesto roztrhajú na kúsky."

Čakala, či ju jotnar nezastaví. Nezastavil.