Autor: Gravidy Preklad: Jimmi Beta: kapitola neprešla betovaním Banner: Jimmi
Originál: nie je k dispozícii
Prekladá sa cenzurovaná verzia.
Nedalo sa prestať, už ostáva len kúsok a Epilóg. Doplnila som nejaké nové zistenia k úvodu.
****
Zvyšok dňa ubehol v horúčkovitej aktivite. Plánovania, schôdze a prípravy, ktoré sa predtým uskutočňovali veľmi pokojne, zrazu zaradili rýchlobeh. Horšie bolo, že nikto nevedel celkom presne čo očakávať. Harry predtým nič nepovedal a teraz ho nebolo možné nájsť.
Hermiona strávila zvyšok dopoludnia s rodinou Weasleyových, potom sa stretla s Dracom, Jeremym, Troyom, Luciusom a rôznymi armádnymi a čarodejníckymi vodcami, ktorí sa zhromaždili. Lucius jej venoval malý, posmešný úklon, ktorý sprevádzal pohyb rukou. Draco sa na ňu srdečne usmial a ona mu ten úsmev znepokojená opätovala zamračením. Zdalo sa, že ho to len pobavilo.
Ako deň pokračoval, nálada v hrade začínala byť čím ďalej, tým viac temnejšia a napätejšia. Večera bola tichou a úzkostlivou záležitosťou. Hermiona sa bezcieľne pohrávala s jedlom na tanieri. Ron vedľa nej jedol mechanicky, ale stále si napchával plné ústa.
Jeremy sedel vedľa Troya s tvrdohlavým a zatrpknutým výrazom v tvári a Hermiona uvažovala, či nepremýšľa o úteku. V tejto chvíli by mu to nedávala za vinu. Väčšina čarodejníkov v miestnosti niesla meče, dýky alebo luky. Pár ľudí malo sekery, šable a krompáče.
Keď sa celý hrad zatriasol, Hermiona dospela k záveru, že tých pár hltov, ktoré dokázala dostať do žalúdka, nebol dobrý nápad. Sieň stuhla a stíchla a hlboko prehlboko pod nimi zaznel obrovský vzdialený ston.
Hrad sa znova zachvel, všetky sviečky zablikotali a zhasli, čím Veľká sieň upadla do naprostej temnoty.
Deti, samozrejme, začali kričať.
„TICHO!” zreval Lucius Malfoy a sieň opäť upadla do úplného ticha.
„Sakriš!” zašepkala Hermiona, v strehu a na nohách, a zavolala hlasnejšie než tie šepkajúce hlasy. „Prečo nikoho z nás nenapadlo muklovské osvetlenie?”
„Moja baterka funguje!” prekvapene vyhlásil jeden z vojakov a niekoľko ďalších ľudí začalo zapínať svoje svetlá. Čarodejníci skúsili použiť Lumos, ale to temnota rýchlo vysala. Hermiona z toho mala zlý pocit, premýšľala o všetkom, čo sa dozvedela, kým boli na úteku.
„Nemali by sme vrhať kúzla!” znova zavolala.
Vzduchom prerazilo ostré prasknutie, ktoré nasledoval syčiaci zvuk, ako keď zapálite rozbušku a strop s hviezdami nad nimi sa žiarivo roztvoril. Ale tam, kde bývala nočná obloha, bola teraz len černota, prázdnota a k životu sa prebrali dve obrovské spaľujúce oranžové gule ako slnká, ktoré sa trepotali, ale neposkytovali svetlo, a pomaly krúžili nad ich hlavami.
„Čo je to?” zajačala Hermiona. „Kto to robí?”
Miestnosť bola plná zmätených a tlačiacich sa tiel, nepokojných a mečiacich ako ovce v ohrade.
Dva strieborné tvary vpadli dnu cez dvere, patronusovia, holubica a žralok.
„Niečo sa pokazilo!” zakričala holubica. „Zdá sa, že sa všetko svetlo vcuclo späť do hradu. Ako implózia.”
„Prichádzajú bližšie než kedy predtým!” drsne ich informoval žralok. „Bariéra je preč. Snažia sa dostať do hradu!”
Zmätenie sa zmenilo na paniku.
Vojaci boli na toto zrejme pripravení, pretože o chvíľu neskôr už strkali vystrašených čarodejníkov do skupín a hnali ich von z dverí.
Hermiona vyštartovala vpred, ale Ron ju schmatol. „Počkaj!”
„Nemôžu bojovať na chodbách!” vykríkla Hermiona. „A tu ani nemôžu strieľať!” V diaľke začula ozveny streľby, ktorá vonku začala.
Ron ňou zatriasol, aby zastavil jej bľabotanie. „Luna je pri profesorskom stole!”
„Čože?”
Pretlačili sa davom, aby sa dostali k skupine, ktorá sa tam zhromaždila a skutočne, bola tam Luna v priveľkom habite, vyzerala pokojne a pragmaticky. Blonďavé vlasy mala zviazané do strapatého drdolu a hľadela na Hermionu so zasnenými, nežmurkajúcimi očami, ktoré jej pripomenuli Scorpiusa na pokraji Tranzu.
„Naša ochrana zlyhala,” vyhlásila Luna svojím vysokým, spevavým hlasom. „Bababuláci veria, že teraz je ich šanca a prišli sem, aby bojovali. Ale teraz je naša šanca, nie ich. Pôjdeme do ich hniezda a vezmeme si späť naše deti.”
„Ako tú loď nájdeme?” spýtal sa Troy.
„Slizolinova beštia mi povedala, kde je.”
„Povedala ti?” neveriacky prskala Hermiona.
Luna sa na ňu pozrela. „Bababuláci sú mojimi prirodzenými nepriateľmi. Dokážem vidieť, ako poprepájali svoje kúzla a rozložiť ich. Mala by som byť schopná vziať nás priamo tam.”
„Poznáme všeobecnú polohu tej lode,” vysvetľoval generál Hermione. „Len ju nedokážeme určiť presne. Dúfame, že slečna Lovegoodová dokáže rozptýliť dostatok ich mágie na to, aby sa cez ňu dostali naše zbrane.”
Dverami vbehol dnu Patronus v podobe kozy. „Niektoré z ochranných rituálov zlyhali! Požierajú ľudí!”
Generál pobúrene zasyčal: „Ideme.”
Skupina sa vydala k prednému vchodu v opatrnom, náhlivom pokluse. Mohli počuť, že sa po celkom hrade bojuje. Niektoré skupiny mierili von z hradu. Ostatní sa rozhodli ísť hlbšie medzi kamenné steny. Bezpečne nebolo nikde.
„Dajte mi niekto zbraň!” vykríkla Hermiona, zadychčaná z behu.
„Sústreď sa na ochranu ľudí so zbraňami!” prikázal jej generál.
„Ale kúzla…”
„Fungujú normálne, pokiaľ nie sú namierené na tie príšery.”
To bola pre ňu novinka.
„Časom dokážu ochranné kúzla prekonať, ale z diaľky sú neoceniteľné.”
Vonku bol boj ešte horší. Jotnarovia skutočne prišli v plnej sile. Vojaci už na zasnežených pozemkoch postavili horiace hranice a rýchlo pálili na jotnarov, ktorí sa odmiestňovali a primiestňovali a preplietali sa sem a tam medzi skupinami. Votrelci zabíjali náhodne, porážali ľudí svojou mágiou, chytali ich a trhali rukami. Čarodejníci zúfalo nad všetkým vrhali ochrannú mágiu.
Niekoľko džípov a vozidiel dorazilo k Hermioninej skupine a tí, ktorí boli priradení na misiu, rýchlo na ne vyliezli. Vozy ich odvezú za antipremiestňovaciu oblasť okolo Rokfortu a Luna prvú skupinu zvyšok cesty premiestni. Ďalšia mala nastavené prenášadla tak, aby ich vzali za prvou skupinou. Keď tam budú, vojsko, ktoré obkľúči loď, použije lokátory na svojich vojakov, aby presne určilo loď.
Džípy uháňali krížom cez hradné pozemky a rýchlo pritiahli pozornosť jotnarov. Niekoľko votrelcov sa k nim prihnalo a jeden z vozov urobil otočku vo vzduchu, keď ho zasiahla mágia. Hermiona vykríkla a prikrčila sa, ale tie stvorenia už ustupovali, aby získali ľahšie ciele, kým na nich vojaci pálili. Zem sa znova zachvela a Hermiona zjajkla, chytila sa sedadla. Silný stonajúci zvuk sa ozval znova, tak ohromný, hlboký a ťahavý, že sa jej z toho roztriasli kosti a zostalo jej zle od žalúdka.
A potom niečo obrovské, väčšie než jotnarovia, sa zdvihlo zo zeme ako čierny mrak. Džíp so škripotom zastavil.
„Čo má byť sakra toto?” zjačal jeden z vojakov.
Hermiona stuhla v hrôze, keď ju zaplavila vlna chorej, zvrátenej mágie, musela si zakryť rukami ústa, aby nevykríkla.
Mesačný svit sa odrážal od strieborných kovových reťazí. Čierny tieň sa vystrel dohora, a keď sa vystrel ešte väčšmi, tie strieborné reťaze s ohromným chrupnutím praskli. Slizolinova kovová príšera pohodila hlavou dozadu a vykríkla. Zavyla ako prekliata cez znetvorené, takmer ľudské ústa.
Hermiona vyplašene vykríkla, keď tlaková vlna výkriku vyhodila do vzduchu sneh a narazila do ich vozidiel dosť silno na to, aby nadskočili a rozhojdali sa. Draco ju prikryl svojím telom. Beštia sa postavila na zadné a oni ju mohli pozorovať. Mala tvar ako škorpión, alebo možno modlivka zelená s trupom človeka a kosákovité ruky modlivky a deformovanú humanoidnú tvár.
Tieto kovové kosáky zažiarili temnotou a jotnarovia vysoko a vydesene zakvílili, keď strieborná krv vystrekla do neba, kde sa vyparila do bielej hmly, keď sa dotkla vzduchu. Príšery spadli k zemi, kde šklbajúce sa úpenlivo kričali, potom sa vlajúci plášť premenil na niečo lámavé a čierne a o chvíľu jediné, čo zostalo, bola hlava, všetky tri tváre zmrazené v hrôze.
Beštia dychtivo skočila po vyparujúcej sa striebornej tekutine, aby si ju natrela na svoje kosákovité čepele. Bola škaredá, desivá a bola cítiť temnotou. Bola stelesnením nenávisti mocného temného čarodejníka.
„Choď! Choď!“ zakričal spolujazdec. Šofér odtrhol oči od beštie a pneumatiky zapišťali a šmýkali sa snehu, keď sa pokúsili o útek. Kovová beštia si prezerala ich voz, ústa skrútené a na chvíľu si Hermiona myslela, že na nich zaútočí. Chcela zaútočiť. Bola si vedomá toho, čo sú zač. Motáci a muklorodení. Uvedomovala si každého jedného z nich, uvedomovala si Hermionu, ktorá silu jej nenávisti a túžby po krvi pociťovala v mysli ako fyzický tlak.
Hermiona sa držala Draca a pokúšala sa nevzlykať. Pozrela sa mu do tváre a videla, že na tú vec hľadí v úžase a dychtivosti, keď skočila so všetkou svižnosťou modlivky, ktorú pripomínala, na svojich nepriateľov.
„Nie!“ vykríkla Hermiona.
Zmätene sa na ňu pozrel. Pokrútila na neho hlavou, odstraňujúc si vlhké kučery z tváre.
„Prosím nie. Ani na to nepomysli.“
Objal ju silnejšie a nič nesľúbil.
„Tu!“ zavolala Luna, keď terénne vozy obchádzali okolo Rokville.
Vozy s drnčaním zastavili a skupina rýchlo vyskočila a zhromaždila sa. Luna vzala Hermionu, Draca, Troya a piatich vojakov.
„Na dvakrát,“ riekla Luna zadýchane na vysvetlenie a schmatla Hermionu s Dracom. S ostrým PRÁSK ich odmiestnila.
Hermiona na to nebola pripravená, ale podarilo sa jej nezapotácať sa, keď pristáli. Teplý vzduch jej švihal do tváre, rozfúkaval dokola jej ľadové vlasy.
„Rýchlo, rozhliadnite sa,“ netrpezlivo prikázala Luna. Hermione sa len podarilo pozrieť nahor na niečo obrovské a žiariace v temnote. Vyžarovalo to v spodnej časti chladné modré svetlo a vznášalo sa to nad zemou, kde roztopilo všetok sneh a potom ich Luna premiestnila späť.
Objavili sa medzi ostatnými a Hermione sa motala hlava.
„Vzchop sa,“ riekla Luna milo a poťapkala ju po chrbte. „Pokračujeme. Premiestnime ostatných.“
Hermiona chápajúco prikývla, keď sa Troy a ďalší vojak ku nej postavili.
„Pripravení?“ zasipela. Prikývli a ona ich premiestnila.
Jotnarovia na nich čakali. Šiesti plachtili smerom k nim, keď sa objavili. Tri skupiny sa sotva stačili postaviť na nohy, než sa rozptýlili, keď sa uhýbali pred zákerným úderom mágie. Pomocou prenášadla prichádzala väčšia skupina a Hermiona sa stočila a vrhla ochranné kúzla na vojakov, keď začali strieľať.
„Niet času!“ zajačal Draca, keď schmatol Hermionu. „Musíme dostať decká, než sa vrátia jotnarovia z hradu!“
Prichádzali ďalší jotnarovia, objavovali sa okolo nich. Teraz ich tam bolo aspoň dvanásť a keď odpálila Protego a zapotácala sa, pretože jotnarská mágia naň narazila, pomyslela si, že títo boli divokejší, pohybovali sa plynulejšie a udierali s väčšou presnosťou a väčšou silou. Objavili sa reflektory, oslepujúco na nich žiarili a Hermiona ledva počula hukot helikoptér, než začal páliť guľomet.
Vytrhla sa a rozbehla.
Loď bola gigantická. Čierna a žiariaca a takmer sa... mihotala spôsobom, ktorý mal vsugerovať, že tam vôbec v skutočnosti nie je. Ako fatamorgána. Hermiona si skoro zúfala, keď videla, aká je obrovská. Ako v nej majú nájsť deti?
„Musíme ísť dnu!“ rozhodla Luna. „Môžeme skúsiť premiestnenie naslepo.“
„NIE, STOJ!“ vykríkla Hermiona, schmatla Lunu, ale už bolo príliš neskoro a Luna zmizla, Hermionu zobrala so sebou.
Znova sa objavili v surrealistickej nočnej more. Stihla zachytiť jeden dojem nekonečného priestoru a dvoch gigantických iskriacich gulí, jasných ako slnko, ktoré nad nimi viseli, točili sa, žiarili, ale nevydávali žiadne svetlo, ale potom to bolo, ako keď vás zasiahne tornádo. Oslepujúco jasné, neznesiteľne horúce, a úplne nehlučné tornádo. Hermiona zacítila, že jej telo letí, krúti sa a neprirodzene točí. Mohla cítiť, že kričí, ale nič nepočula. Zdalo sa, že sa mágia v nej nadula ako kvások v ceste, ako fyzický tlak, tak tesný a bolestivý. Bolo jej jasné, že vybuchne.
Jej záchranné prenášadlo sa rozžiarilo k životu a Hermionu odpálilo do chladnej temnoty. Bolestivo tvrdo treskla na drevenú podlahu a konečne počula samu seba kričať skrz drsné a zakrvavené hrdlo. Niekoľko minút jediné, čo dokázala urobiť, bolo ležať tam v neovládateľných kŕčoch a lapaní pod dychu, celé telo ju príšerne bolelo.
Pretočila sa na brucho, ešte stále nemohla popadnúť dych. Oblečenie mala spálené a vlasy jej zapáchali po oškvŕknutí. Potrebovala sa vrátiť a varovať ostatných predtým, než sa pokúsia premiestniť do lode. Nebolo to miesto, kde by mohol človek prežiť.
Čo znamenalo, že nemusia prehľadať celú loď, aby našli deti...
„Doriti,“ zachrapčala a premiestnila sa späť ku kozmickej lodi.
Malá čistinka v lese pod loďou bola teraz horiacou, dymiacou vojnovou zónou. Všade pobehovali vojaci a čarodejníci, kričali a bojovali s jotnarmi. Už tu boli stovky jotnarov; Hermiona len odhadovala, že sa zbiehali, aby ochránili loď - alebo ustupovali pred Kovovou beštiou.
Hermiona schmatla jedného z vojakov, ktorý sa krčil za malým svahom a požičala si jeho slúchadlá, aby ostatným zakričala, čo zistila.
„Hej! Rébéšnapsová, aká je tvoja poloha?“ ozval sa zo slúchadiel známy hlas.
„Doriti, ak viem?“ zakričala späť.
„Je tam časť lode, ktorá je úplne odlišná od zvyšku. Možno ju pridali po tom, čo tu pristáli.“ Vysvetľoval Jeremy cez slúchadlá.
„Ohraničená zóna?“
„Chceš to zistiť? Sleduj patronusa!“
Veľká strieborná mantichora sa prehnala vojnovou zónou, križovala ju, až kým sa nepostavila pred Hermionu. Švihla chvostom a vyrazila iným smerom. Hermiona rýchlo vrátila slúchadlá vojakovi a rozbehla sa za ňou. Mantichora ju zaviedla pod loď, kde bolo najteplejšie, zhora na ňu žiarilo chladné modré svetlo.
Nad ňou boli ľudia na metliach, ale nevidela, čo robia.
Jeden jotnar na ňu so zúrivým výkrikom zaútočil a Hermiona sa premiestnila niekoľko metrov za neho, len aby sa on okamžite primiestnil vedľa nej. S výkrikom sa uhla jeho udierajúcim rukám a použila prútik, aby sa vystrelila niekoľko metrov do vzduchu, keď na ňu znova zaútočil. Okamžite vyrazil za ňou a ona sa okamžite premiestnila, potom vytrhla balvany zo zeme, kde pristála a vrhla ich na tú príšeru, vďaka čomu ju treslo dozadu.
Jotnar znova zmizol a Hermiona využila príležitosť, aby premenila skaly na niekoľko veľkých psov. Mantichora sa vznášala nad ňou, neschopná pomôcť. Keď sa jotnar zjavil znova, psy zaútočili - len aby sa rozplynuli znova na skaly a padli na zem pri kontakte s jotnarovým telom. Hermiona zahrešila.
Hlupaňa. Útoky mágiou nepomôžu. Jej myseľ chcela okamžite preskúmať rozdiel medzi premenenými skalami a magicky poháňanými skalami. Podráždene zahrešila nad vlastnou absurdnosťou a odpálila sa asi meter dozadu, keď vztýčila silný štít pred ďalšou vlnou jotnarovej mágie. Nebol čas zaoberať sa magickou teóriou, snažila sa tu prežiť!
„Lady, na zem!“ niekto zavolal.
Hermiona šla okamžite k zemi a streľba rozčesla vzduch nad ňou. Jotnar zaškriekal. Keď sa plazila po bruchu cez vlhké krovie, ledva sa vyhla útočiacim pazúrom, pretože sa ju jotnar napriek svojim zraneniam pokúsil zabiť. Plazila sa za mantichorovým patronusom, nevstala na nohy skôr, kým si nebola istá, že je dostatočne ďaleko od streľby.
Oblúk spodku lode sa nad ňou ostro dvíhal dohora a Hermiona mohla vidieť, ako modré svetlá skončili a čierny mihotajúci materiál stvrdol do niečoho pevného a skutočného.
Mantichora sa vrhla nadol k miestu, kde na ňu čakali Troy a Jeremy so skupinou vojakov.
„Myslíme si, že toto je ono!“ zakričal Jeremy. „Zvyšok lode je pre naše stroje mŕtva zóna, okrem tejto časti práve tu. Tu niečo prijímame. Je to slabé, ale je to tam.“
Troy jej hodil metlu a dvojica vyletela dohora. Už tam boli tri metly so šiestimi jazdcami. Muklovia na metliach medzi sebou zložito manipulovali s ťažkým kusom zariadenia, ktoré vyrezávalo dosť veľkú dieru v plášti lode. Čarodejníci vyčarovali akési vznášajúce sa priečky, na ktoré umiestnili ťažšie a horšie ovládateľné vybavenie.
„Máme tú akési šialené ochrany,“ povedal jeden z čarodejníkov. „Nedokážeme ju otvoriť s mágiou.“
„Nemôžeme ani použiť výbušniny. Obávame sa, že zabijeme deti,“ vysvetľoval ďalší muž, pot mu stekal po špinavej tvári. Toto je hydraulická rozpera a rezačka. Poháňa ich benzín a hydraulika, takže ich mágia neovplyvňuje“.
„Hydraulické nožnice?“ spýtala sa Hermiona.
„Niečo trošku silnejšie,“ uškrnul sa muž.
„Je to zasrane hrubé!“ dychčal ďalší muž.
„Je to kozmická loď, somár!“ odpovedal ďalší. „Samozrejme, že je to hrubé.“
Začínalo to trvať pridlho. Hermiona poprosila o Troyove slúchadlá.
„Musíme nájsť Lunu Lovegoodovú!“ zavolala do mikrofónu. „Draco Malfoy, kde do pekla trčíš? Ja som vo vzduchu tam, kde sa brucho lode dvíha dohora. Priveď mi Lunu Lovegoodovú.“ U Merlina, ani si nemohla byť istá, či je Luna nažive.
„Musíme to dokončiť, kým nás tí parchanti nezbadajú,“ zamrmlal Troy nervózne, keď mu vrátila slúchadlá, sledujúc ako sa na zemi popri nich mihol nejaký jotnar.
Niekoľko napätých minút sledovali prácu mužov, než sa ku nim vzduchom prihnal strieborný zajac a kolembajúci sa tučniak.
„Luna!“ vykríkla Hermiona. „Luna, vďakabohu!“
Draco s Lunou preleteli priestorom pod loďou na Dracovej metle a stočili prudko nahor. Luna vyzerala oveľa horšie a Draco mal cez oko krvavú reznú ranu.
„Tučniak, Draco?“ spýtala sa Hermiona.
Vyceril na ňu zuby, ale nechal ju manévrovať, aby ho pobozkala na líce.
„Dokážeš nás dostať dnu, Luna?“ spýtala sa Hermiona. „Majú kúzla, ktoré nás držia vonku.“
Luna dlho hľadela na loď, než sa odvážne rozhodla: „Môžeme sa znova premiestniť naslepo.“
Len pri tej predstave Hermionu zalial studený pot. „Zbláznila si sa? Naposledy nás to takmer zabilo. Myslela som si, že sme mŕtve!“
„Nakoniec to bude rýchlejšie a bezpečnejšie.“ Kývla hlavou na pracujúcich vojakov. „Nemajú potuchy do čoho sa prerezávajú. Čo keby to bolo niečo výbušné?“
„Sakriš.“ Bez odvahy niet slávy, chrabromilčanka. Zovrela záchranné prenášadlo, ktoré mala pod tričkom, len aby si bola istá, že tam je. „V poriadku.“
Pripravila sa a chytila Lunu za ruku. Odmiestnili sa.
Znova sa objavili v teple a tme. Hermiona sa trhane zhlboka a zúfalo nadýchla a s istým prekvapením zistila, že môže dýchať. Zovrela ruku v Luninej a tá jej stisnutie opätovala. Stáli na obrovskej kovovej plošine so stenami, ktoré sa tiahli dohora a nahor k stropu, ktorý nedokázala vidieť. Ďaleko preďaleko nad nimi videla dve žiarivé slnká pomaly sa otáčať okolo seba, horúčava viditeľne šľahala vzduchom, ale zastala tesne pred ich plošinou.
„U Merlina, sme dnu,“ zašepkala. „Dostaň sem ostatných; môžu asistovaným premiestňovaním začať privádzať viac ľudí.“
Luna zmizla a o chvíľu sa vrátila s Troyom a Dracom. Troy s Lunou sa znova odmiestnili a Draco ju chytil za plece.
„Poďme. Deti.“
Plošina, rovnako ako steny, vyzerala, že ide do nekonečna, ale prvý klenutý vchod bol našťastie blízko. Draco ju schmatol za ruku, keď sa k nemu pokúsila rozbehnúť a významne na ňu zazrel a priložil si prst k perám. Pomaly podišli vpred a Hermiona radosťou vykríkla, čím zničila ich zakrádanie, keď zbadala rozľahlú miestnosť, ktorá vyzerala, ako keby bola míle dlhá a široká. A bola plná. Všade boli ľudia a zvieratá. V klietkach, zmrazené v svetelných lúčoch, plávajúce v obrovských akváriách.
Ďalšia skupina primiestňujúcich sa prasknutím zjavila a Hermiona ich privolala s divokým krikom. „Našli sme ich! Našli sme ich! Zožeňte viac prenášadiel! Tak veľa prenášadiel ako môžete!“
Hermiona bežala k prvej obrovskej klietke, kde dupalo stádo kentaurov a kopalo do mreží svojimi kopytami.
„Nie!“ Odtiahol ju Draco. „Deti najprv!“
Otvorila ústa.
„NEHÁDAJ SA! Ako tvoj pán ti to prikazujem!“
Hermiona v šoku prikývla a začala rýchlo prehľadávať klietky, aby našla deti. Každé vnímajúce stvorenie v uzavretej oblasti sa šlo zblázniť, takže musela utekať niekoľko minút, než začula deti kričať.
„TAMTO!“ Mávla na Draca. „TAMTO TAM!“ Hermiona pribehla k nim a dotýkala sa malých načahujúcich sa ručičiek, plakala a bozkávala tie pršteky, prehľadávala tváre a bola taká šťastná, hoci nikoho z nich nespoznávala. „Sme tu. Dostaneme vás domov!“
Na rozdiel od vonkajšku lode klietky neboli odolné voči mágii a skupiny rýchlo začali otvárať klietky dokorán. Volajúci a kričiaci a objímajúci sa vyťahovali deti von, strkali prenášadlá do detských rúk a posielali skupinu za skupinou na niekoľko odlišných a silne opevnených bezpečných útočíšť ukrytých v muklovskom svete.
Niektoré z detí viseli nehybné v lesknúcich sa lúčoch modrého svetla, nedýchali, nežmurkali. Záchranári sa niekoľkokrát neúspešne pokúsili to svetlo rozptýliť, ale nakoniec strčili prenášadlo do oblečenia a aktivovali ho.
„Sonorus!“ niekto vyslovil. „PRICHÁDZAJÚ! JOTNAROVIA PRICHÁDZAJÚ!“
Všetko zošalelo. V žiadnom prípade tu nemohli použiť zbrane. Napriek Dracovmu želaniu začala Hermiona otvárať ostatné klietky, oslobodzovala kentaurov a obrov a hodila prenášadlo do nádrže s morskými pannami.
Uháňala uzavretou oblasťou. Nebola taká veľká, ako si pôvodne myslela, mohla vidieť, že je včlenená do iného prostredia. Do takého, ktorý pravdepodobné nebol vhodný pre ľudí podľa toho, ako vyzeral. Jednako to nikdy nezvládnu. Nikdy neoslobodia všetko. Spomalila, keď si uvedomila, že už viac nie je medzi stvoreniami, ktoré spoznáva. Aj klietky sa zmenili. Niektoré z nich boli obklopené modrými silovými poľami, iné boli vytvorené celé z niečoho, čo vyzeralo ako elektrina. Niektoré mali dvere, iné nie. Otočila sa v pomalom kruhu, aby zízala na bytosti, ktoré nikdy predtým nevidela, kým oni rovnako zízali na ňu.
Boli to iní votrelci.
Mali všetky možné tvary a veľkosti, boli všetkých možných farieb. Mnohé z nich mali na sebe akúsi formu oblečenia a zrejme vnímali.
Jej prvým impulzom bolo začať ich oslobodzovať, ale zaváhala a začala nakúkať do klietok, úplne ohromená rozvažovala nad každým stvorením. Čo ak niektoré z týchto stvorení bolo nebezpečnejšie než jotnarovia? Čo by títo votrelci spravili, keby zistili, že uviazli na Zemi?
Otočila sa a zasekol sa jej dych. Bola omráčená.
Nohy ju samé niesli dopredu.
V tejto klietke bol len jeden votrelec. On - vedela, že to je 'on' - tam stál vyšší než Draco a mal takmer humanoidnú podobu. Pokožku mal perleťovo modrú, rozlietané vlasy najtmavšej modrej a z hlavy mu medzi lopatkami rástla takmer hriva. Divoké, takmer vystupujúce oči podobné mačke boli strihnuté rozpálenou žltou ako u leva a hľadel na ňu bez žmurknutia s intenzitou, ktorá jej bola podivne známa. Okolo uší a na zátylku mal vyvýšeniny, ktoré ľudia nemajú a ruky, ktorými chytil mreže, mali tri prsty s pazúrmi.
Vedela, že je magický, takmer cítila, ako z neho iskrí mágia. Vedela, že ju považuje za rovnako fascinujúcu ako ona jeho. Pousmiala sa na neho, takmer bez toho, aby si to uvedomila a načiahla sa dopredu, neschopná potlačiť svoju zvedavosť...
„Hermiona!“ Draco sa k nej celým telom pritisol a odtiahol ju preč. „Vypadni od týchto vecí! No tak! Musíme nájsť Scorpiusa!“ Začal ju ťahať preč.
„Našli sme ďalšie deti!“ dobehol k nim Jeremy.
„Počkať!“ vytrhla sa mu zo zovretia a mávla prútikom na klietku votrelca. Dvere nepovolili.
„Čo robíš?“ zjačal Draco. „Nevieš, čo tá vec urobí! Nechaj ju tak!“
Skúsila ďalšie kúzlo a ďalšie. Draco sa ju znova pokúsil popadnúť, ale ona, frustrovaná, ho odstrčila a kopla do dverí klietky tak silno, ako mohla. Votrelec zostával apatický, sledoval ju.
„Dokelu!“ Popadla Jeremyho pištoľ.
„Hermiona!“ vykríkol moták, ale Hermiona len kývla na votrelca, aby uhol z cesty a vyprázdnila zásobník na kľučku, ktorú roztrhalo na franforce.
„Sakra! Škoda streliva!“ zakričal Jeremy, ale Hermiona dosiahla svoj cieľ. Kopla do dverí, chytila Draca s Jeremym a rozbehla sa, srdce jej divoko búšilo nad vlastnou odvahou. Za sebou počula, že sa votrelec pohybuje a keď si trúfla otočiť sa, videla, ako otvára ďalšie klietky.
„To bolo hlúpe!“ kričal na ňu Draco. „Tá vec sa nás mohla rozhodnúť zjesť, čo ty vieš!“
„Ale nezjedla nás! Vedela som, že to neurobí!“ nadšená zajasala. Jeremy jej neochotne podal ďalší zásobník a vytiahol ďalšiu zbraň pre seba.
Celá loď sa zrazu rozhojdala a oni spadli, okolo nich sa ozvali spanikárené výkriky.
„Čo sa do pekla deje?“ zvolal Draco.
„Kto sa stará?“ zajačala Hermiona miesto odpovede.
Okolo nich nastal chaos. Čarodejníci sa primiestňovali a odmiestňovali a všade sa preháňali magické príšery, niektoré nezaujímal útek, len útočili na bytosti, ktoré ich zavreli do klietok. Jotnarovia boli naštvaní, ale opäť boli v nevýhode kvôli tomu, že potrebovali, aby svoje uniknuté jedlo nezabili. Niekto priniesol kuše, aby nahradili zbrane a pomedzi všetok ten dav nebezpečne lietali šípy. Loď sa znova zakymácala, násilne, a všetci spadli na zem.
„Musíme odtiaľto vypadnúť!“ dobehol ich Troy a chytil Draca za ruku. „Je tu kovová príšera. Snaží sa túto zasratú loď zožrať! Po celej lodi sme zvonka nachystali bomby! Ak ich tá beštia spustí, je po nás!“
So zavytím sa na nich vrhol jeden jotnar, ale zrazu z klietok vyskočil tucet tmavých tieňov a začali útočiť na jačiaceho jotnara. Hermiona zazrela modrého votrelca, ktorého predtým oslobodila, ako sa prechádza, príležitostne odpaľuje jotnarov z cesty, ako keby to boli listy. Niečo si podivne a trochu mrazivo uvedomila, pretože Luna na druhej strane robila takmer to isté.
„Čo sú zač?“ Troy zízal s otvorenými ústami na malé temné stvorenia, ktoré útočili na jotnarov.
„Kto sa stará! Vypadnime odtiaľto!“ Draco toho chlapíka postrčil a dali sa do behu.
Väčšina klietok pred nimi už bola prázdna. Magické zvieratá unikali dierou, ktorú rozpárali muklovia. Loď sa znova rozhojdala, tentoraz násilne, nasledoval zvuk výbuchu.
„Doriti. Dochádza nám čas.“
Narazili na najväčšiu skupinu vojakov, ktorí mali plné ruky práce so zhromažďovaním detí a udržovaním jotnarov na uzde.
„Toto je posledná skupina!“ víťazne sa na nich usmial jeden z mladíkov, keď si utrel obočie.
„Tati!“ zakričal malý blonďavý chlapček a Hermionino srdce prestalo biť. Len tam hlúpo stála, neschopná sa pohnúť, keď sa tá milá tvárička otočila k nej a rozžiarila sa ako slniečko.
„Mama!“
Nikdy by ho nedokázala opustiť. Zrazu to vedela. Nikdy by toto dieťa nedokázala opustiť.
Draco vyhral.
Narazil do nich ako keby nákladný vlak. Ľudia lietali všetkými smermi, keď vlna zloby za vlnou na nich narážala. Hermiona si treskla hlavou o jednu z klietok. Prútik jej praskol.
Jeden jotnar sa objavil rovno pod nimi a teraz pridržiaval deti. Kričali v agónií. Hermiona sa pokúsila postaviť na nohy a zakopla, nevidela jasne. Ale už vedela, že tento jotnar je jej starý známy Modrý. Mohla vidieť, ako sa okolo neho ligoce kobaltová modrá.
Jotnar schmatol jedno z detí a zdvihol ho k ústam.
„NIE!“ vykríkla Hermiona.
„REDUCTO!“
Jotnarova ruka vybuchla, keď Luna Lovegodová vypálila ďalšie dve kúzla. Votrelec sa odmiestnil a malé dievčatko padlo s plačom k zemi.
„BERTE DETI!“ kričal Draco. „DOSTAŇTE ICH ODTIAĽTO!“
Nastala šialená zhánka, ktorú takmer zastavil Lunin výkrik bolesti. Hermiona sa s hrôzou prizerala, keď sa Modrý znova objavil, Luna cez brucho nabodnutá na jeho obrovské prsty podobné pazúrom. Blondína ochabla a zmizla, keď sa jej záchranné prenášadlo aktivovalo. Skupina vojakov začala chytať deti a strkať im do rúk prenášadlá.
Jeremy na sekundu zaváhal, pozrel sa na Hermionu, v jeho náručí nejaké dieťa. Hermiona ho rýchlo pobozkala na ústa a pritlačila prenášadlo na jeho hruď.
Zmizol.
Modrý ich znova napadol v takmer psychotickej zúrivosti, brutálne na nich útočil, nestaral sa, koho zabije. Ďalší jotnarovia stúpali nahor.
„Všetci odtiaľto vypadnite!“ prikázal Draco. „Chyťte nejaké decko a použite svoje prenášadlá! Skončili sme tu! Už viac nemôžeme bojovať!“
Loď sa znova zakymácala a potom začala chvejúco hučať, to hučanie naberalo na intenzite. Jotnarovia sa zarazili, a ako jeden sa odmiestnili. Hermiona stuhla, keď zacítila, ako sa vzduch okolo prebral k životu. Vedela, čo to je, inštinktívne, bez štipky pochybností.
„Kurva. VŠETCI OPUSTITE LOĎ! TÁTO LOĎ ODLIETA!“ vykríkla.
Gravidy: ( Jimmi ) | 07.10. 2017 | * Kapitola 7*: Časť 7 zo 7 Epilóg | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 06.10. 2017 | *Kapitola 6*: časť 6 of 7 (3/3) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 05.10. 2017 | *Kapitola 6*: časť 6 of 7 (2/3) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 04.10. 2017 | *Kapitola 6*: časť 6 of 7 (1/?) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 01.10. 2017 | *Kapitola 5*: Časť 5 zo 7 (3/3) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 28.09. 2017 | *Kapitola 5*: Časť 5 zo 7 (2/3) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 27.09. 2017 | *Kapitola 5*: Časť 5 zo 7 (1/3) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 24.09. 2017 | *Kapitola 4*: Časť 4 zo 7 (2/2) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 21.09. 2017 | *Kapitola 4*: Časť 4 zo 7 (1/2) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 04.08. 2017 | *Kapitola 3*: Časť 3 zo 7 (2/2) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 22.07. 2017 | *Kapitola 3*: Časť 3 zo 7 (1/2) | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 26.05. 2017 | *Kapitola 2*: Časť 2 zo 7 | |
Gravidy: ( Jimmi ) | 11.05. 2017 | *Kapitola 1*: Časť 1 zo 7 | |
. Úvod k poviedkam: ( arabeska ) | 26.05. 2016 | Úvod | |