Preklady fanfiction Harryho Pottera

Titul  „Lord of Manor„, v překladu „pán na zámku„, není šlechtický titul, ale forma vlastnictví. Podobně v Čechách by se teoreticky mohl zvát např. majitel hradu Kokořín „pánem na Kokoříně„, s vědomím, že „pán„ je staročeský šlechtický titul, ale přitom jde pouze o zastarale vyjádřenou formu vlastnictví.

Preklad: Jimmi

Beta-read: soraki

Kapitola 5. Ty!

Bol to druhý deň v jej novom "živote". Po raňajkách s rodičmi a Audleym (z ktorého sa vykľul správca jej otca), bola Hermiona ponechaná sama na seba. V skutočnosti presné slová jej matky boli, "dúfam, že dnes budeš pracovať na svojom vyšívaní. Pracovitosť je dobrá vlastnosť, Hermiona."

Dobrá vlastnosť či nie, Hermiona urobila zopár pichnutí do komplikovanej loveckej scény a odhodila celú tú vec nabok. Nenávidela vyšívanie!

Za posledných 24 hodín zistila viac vecí o "sebe" v tomto "živote". Nevedela, prečo ju Thyme Eliminus preniesol do tejto osoby a v duchu uvažovala, kam "skutočná" majiteľka Hermiony Grangerová odišla, resp. či žili akousi rozpoltenou osobnosťou. Pretože zistila, že má útržky vedomia a záblesky o tomto živote, o ktorých na Rokforte v žiadnom prípade nemohla vedieť. Napríklad, inštinktívne poznala mená niektorých sluhov a... našťastie pre ňu, ako používať suchý záchod.  

V Hermioninej hlave nebolo pochybností, že toto je skutočná minulosť. Zistila, prostredníctvom dosť opatrného vypočúvania a toho, že mala uši otvorené, že je to rok 1486. Minulý rok Henrich Tudor porazil Richarda III. pri Bosworthe. Anglicko bolo stále katolícke a kúpanie bolo považované za neslušné.

Keď Hermiona včera večer trvala na tom, že si dá kúpeľ, jej slúžka Mary (pretože to bolo meno tej plnoštíhlej usmievajúcej sa dámy) dostala skoro amok. Napokon sa Hermione podarilo vykúpať sa vo vyhrievanom sude, ale len s Mary, ktorá jej počas celého procesu nepretržite liala do uší výstrahy pred morom a chorobami.

Hermiona kráčala chodbami panstva v hlbokom zamyslení. V jej hlave na prvom mieste jediná myšlienka... ako sa dostať späť na Rokfort? Dávno si uvedomila, že svoj prútik nemá so sebou. Bez neho bolo nemožné premiestniť sa do Rokfortu tohto času ako sprvu dúfala, že by mohla urobiť. Mysli, mysli, mysli... Mohla sa pokúsiť pohľadať ďalších magických ľudí, aby jej pomohli... ale samozrejme tu čarodejnice upaľovali, nie? Hermiona sa zachvela, keď si spomenula ako Audley, ten správca, podával jej otcovi správu o čarodejnici, ktorú upálili v Essexe. Každý, kto nebol katolík, každý, kto sa odlišoval... bol upálený zaživa.

Kroky ju zaviedli  do spodnej siene a zbrojnice. Panstvo bolo obrovské... skôr ako malý zámok. Na stenách zbrojnice bolo drevené obloženie ozdobené erbom Grangerových -  vydra a labuť. Boli sme kedysi naozaj pánmi na Manore? pomyslela si Hermiona hrdo. Jej rodičia, obaja zubári, by boli nadšení, keby to zistili! Hmm... uvažujem, čo nás pripravilo o bohatsvo? Hermiona sa zamyslela nad jej pohodlným malým Surrey domom. Ich najdrahšie 'dedičstvo' bol strieborný čajový servis jej  prastarého otca... ťažko sa mohol považovať za veľkolepý!       

Ešte raz obišla zbrojnicu a potom prešla k dolnej chodbe. Bola vždy preplnená služobníctvom prichádzajúcim a odchádzajúcim podľa lordových príkazov. Bola tam ťažká železná brána, ktorá oddeľovala vnútorný obytný priestor od vonkajšieho. Nakukla cez ňu a pomyslela si, že rozoznáva v diaľke stajne, polia a ďalšie budovy.

"Milady?"

Otočila sa. Bol to Fanhope, šafár. Bol to mladý muž, vysoký a jeho vlasy jej pripomínali Justina Fincha Fletchleya z Bifľomoru.

"Čo je to?"

Fanhope sa zdvorilo uklonil a odovzdal jej odkaz.

"Milostivá pani sa pýta, či by ste jej nechceli robiť spoločnosť v kaplnke?"

Hermiona sa čudovala, čo niekto robí "v kaplnke" uprostred dňa, ale naozaj nechcela uprostred tohto nádherného májového dňa uviaznuť v kostole.

"Musím odmietnuť," odpovedala rýchlo. "Prosím, ako sa dostanem von?"

"Von?" spýtal sa prekvapene Fanhope. "Pani, vy chcete ísť von?"

"Áno," popudlivo povedala Hermiona. "Prosím, otvorte bránu."

Šafár pokrútil hlavou. "Je to ako povedali, nie ste v týchto dňoch vo svojej koži. Obávam sa, že túto bránu nemôžem otvoriť, váš otec by mi utrhol hlavu, keby som dovolil jeho jedinej dcére ísť von samotnej."

"Potom poďte so mnou!" riekla Hermiona.

Fanhope sa zatváril ešte viac zmätenejšie.

"Pani, myslím, že chorľaviete. Možno by sme mali zavolať doktora? Nepotrebujete niečo?"

Hermiona pokrútila hlavou. Pozrela sa na pevne zamknutú železnú bránu a na Fanhopovu tvár a uvedomila si, že sa nikdy nedostane cez tú železnú bránu takýmto spôsobom.

"Len som žartovala..." povedala milo a bola rada, keď videla, že Fanhopov znepokojený výraz zmizol.

"Odovzdám váš odkaz jej lordstvu. A snáď... slovíčko obozretnosti?"  

Pozrel sa na ňu láskavo, "radšej by ste sa mali týchto vašich nápadov rýchlo vzdať, pani. Potulovať sa tu, hrať chlapčenské hry... je to neslušné. Váš otec si myslí, že by ste mali prevziať na seba viac ženských záležitostí. A ak smiem tak povedať, súhlasím s jeho lordstvom. Taká nádherná ruža by sa nikdy nemala chcieť usadiť medzi bodliakmi."

Sčervenal, uklonil sa a odkráčal od nej.

Hermiona po ňom zízala. Okrem toho, že bola rada, že ju ďalší človek nazval 'nádhernou' (Pansy Parkinsová zje svoj klobúk!), bola tiež rada, že sa niečo naučila. Podľa všetkého táto jej 'osoba' bola celkom divoška... dosť nestredoveká dáma. Nuž, to bolo dobre, pretože tieto korzety ju zabíjajú a mala pocit, že chce utiecť a oslobodiť sa od všetkého... mala pocit, že by čoskoro mohla urobiť niečo "neženské" a škandálne. Hermiona sa v duchu uškrnula a nabrala si svoje brokátové sukne okolo seba.

Odišla pohľadať ďalšiu cestu z tohto prekliateho panstva... tá zvedavosť, čo leží vonku, ju spaľovala. Možno tento svet nie je skutočný... a vonku je Rokfort! Keby len mohla vidieť tie polia, kopce a okolité mesta, vedela by, že je toto všetko reálne... Mala pocit, že čím viac spozná svoje okolie, tým lepšie bude schopná vymyslieť, ako sa vrátiť do svojho času. Ešte sa nevzdala nádeje.

Potulovala sa po kuchyniach a služobníctvo hundralo, keď kráčala popri nich. Nikto ju v skutočnosti nezastavil, hoci sa na ňu zvedavo pozerali.

Tie kuchyne boli obrovské. Očividne to bola jedna z najdôležitejších častí panstva. Umiestnené pod Veľkou sieňou boli kuchyne dlhé dobrých päťdesiat stôp, s ťažkými drevenými stolmi uprostred, každý preplnený zeleninou a ulovenou zverou. Pozdĺž stien bolo situovaných niekoľko pecí rovnako ako niekoľko čerpadiel na vodu. To miesto voňalo skôr nepríjemne, všade bol dym...

Hermiona si všimla, ako otrhane bolo služobníctvo oblečené. Doposiaľ videla len slúžky, obsluhujúcich chlapcov, správcu a šafára, všetci, čo boli oblečení dosť slušne. Ale služobníctvo v kuchyni malo na sebe hrubé, zaplátané tuniky, špinavé bledé košele a otrhané pančuchy. Nepozreli sa nahor, keď prechádzala popri nich, len kývli a zamrmlali 'milady' alebo 'pani'.

Hermiona sa cítila neuveriteľne nesvoja. Vlasy mala stále vypletené stužkami a perlami, šaty mala z tmavozeleného brokátu olemované benátskou čipkou. Dokonca aj jej topánky vyzerali drahé, jemné a nádherne vyrezané z jemnej kože. Šperk zo zlata obkolesoval jej krk, tak nádherný na poschodí vo Veľkej sieni, ale tu v kuchyniach vyzeral nevkusne nákladný.

Hermiona sa začervenala sa a priala si, aby sa rýchlo dostala z tohto miesta, kde nepatrila. Náhlivo opustila kuchyne a našla sa kráčať po úzkej kamennej chodbe. Na jej konci boli dvere s drevenou závorou, ktorú rýchlo otvorila. Kam viedli?

Hermiona čakala, že vyjde v ďalšom rade izieb na panstve, ale k jej prekvapeniu ju zasiahol nával chladného vetra spolu so záplavou slnka.

Našla cestu von zo zámku!

********************************************

Hovno. Pomyslel si Draco Malfoy. Hovno. Hovno. Hovno.

Nielen klial. V skutočnosti komentoval svoje okolie. Draco v stajni s troma mladíkmi naberal veľkou lopatou konský hnoj.  

Čo je toto za trest! Pomyslel si Draco trpko. Na jeho rukách sa už vytvorili mozole a každý záber lopatou rozpaľoval jeho dlane. Aaargh.

"Pohnite si s tým," riekol muž v rohu. "Jeho lordstvo má zajtra návštevu. Nikoho menej než krvilačného lorda Camvila."

Draco si už vytvoril neprekonateľný odpor k mužovi v rohu. Hibbings. Dohliadal na prácu na pozemkoch lorda a bol ľstivý a hrubý. Včera dokonca vlepil Dracovi zaucho za 'hubatosť'. Keby bol mal Draco svoj prútik...  aby sa cítil lepšie, pomyslel na všetky kúzla, ktoré by rád poslal na Hibbingsa...  Napríklad  Furnunculus (PP: hnusné vyrážky na koži). Hmm... Tiež Želatínové nohy.   Densaugeo (PP: rast predných zubov)... ani to by nebolo zlé. 

Ruky ho bolestivo štípali, jeho neopracované topánky už boli polepené konským hnojom a on z neho smrdel. Jediné, čo mohol urobiť, bolo vyhnúť sa tomu, aby sa dostal na jeho košeľu a tiež pančuchy.

"Nemáte na to celý deň," povedal Hubbings. "Po tomto ešte záhon rastlín a trávniky."

To by zaslúžilo Crucio, pomyslel si Draco a nakrivo sa usmial. Toto všetko je chyba tej prekliatej Grangerovej, pomyslel si. Ak sa necítila dobre, prečo do pekla pokračovala MLOKmi z Elixírov? Dalo sa predvídať, že sa také dačo stane, hlúpe dievčisko.   

Draco si príliš jasne pamätal výbuch jej elixíru. Bol ním obliaty rovnako ako ona. Hermiona omdlela a spadla na zem. Bol to inštinkt, ktorý ho prinútil pokúsiť sa jej pomôcť zdvihnúť sa.

Inštinkt. Vravel si to, vážne. Len inštinkt, nič iné.

Keď ju držal v náručí, mal divný pocit, ako keby ho to niekam ťahalo... ako keby jeho telo bolo zmagnetizované a ťahané k záhadnému obrovskému magnetu bohviekam. K jeho hrôze mu začala Grangerová blednúť v náručí, potom začali blednúť jeho vlastné ruky... a padal, padal... do hlbokého spánku.

Zobudil sa nezranený, ale krajne nepohodlne vo veľmi tmavej, zatuchnutej izbe. Bol nahý až na jeho malfoyovský pečatný prsteň. Posadil sa a uvedomil si, že je na akejsi nízkej posteli. Matrac bol tenký a naplnený slamou... niet divu, že ho bolelo na sto miestach! Okamžite sa obzeral po svojom prútiku... ale uvedomil si, že ho nechal na pracovnom stole na elixíroch v Rokforte. Vypustil prúd nadávok, mnoho naučených od Luciusa.

Na nízkej stoličke pri posteli bolo nejaké oblečenie - ak to vôbec mohol nazvať posteľou. Sakra. Čo toto bolo? Nejaká forma plátenej košele a pančuchy. Špinavé. Jednako sa tu nemohol ponevierať nahý. Draco si navliekol oblečenie a dosť zvláštne, sedelo mu.

Do akého života ho to v tomto čase vtiahlo? Ako mu mohlo pripadať toto miesto trochu povedomé? Šiel rovno ku kredencu a vybral odtiaľ bochník chleba. Ako vedel, že je v kredenci? Draco pokrčil plecami. Na kamennej doske pri stene izby bol džbán s vodou a v neopracovanom kozube horel oheň. Dosť dymil.

Draco zistil, že je vyhladovaný a zjedol celý bochník obschnutého chleba a vodu. Chutilo to hrozne. Do čerta s tebou, Grangerová, pomyslel si. A okrem toho, kde si?

Ale nemohol stráviť celé dopoludnie premýšľaním o Grangerovej, musel ísť von a zistiť, čo je čo. Možno toto bolo všetko nočná mora. Opatrne. Draco otvoril dvere na svojej chatrči. Prvá vec, čo uvidel, bol zámok v diaľke. ZÁMOK! Tam by som mal byť!

Vyrazil na cestu k nemu. Po nejakom čase sa zľava ozval výkrik. Bol to ten chlap, ktorého teraz poznal ako Hibbingsa. Vtedy jeho nočná mora naozaj začala...

Draco vopchal lopatu na hnoja v rohu a utrel si topánky o okruhliakovú cestu vonku. Tí traja mladíci urobili to isté. Tá práca začínala byť horšia a horšia. Včera ich Higgins prinútil pracovať na stavbe dodatočnej stodoly pre úrodu, ktorá sa ukazovala byť tento rok hojná. Lord z Manoru získal ďalšie pozemky. Draco nemal absolútne tušenia ako niečo postaviť a bol objektom mnohého nadávania. Keď odsekol, Higgins mu dal zaucho.

Najhoršia časť tej nočnej mory bolo zistenie, že pánom na Manore je lord Granger zo Suffolku. Draco sa zasmial nahlas. Mal dobrú predstavu o tom, čo sa stalo. Doteraz nedokázal zazrieť hrdopýšku-hlavnú-prefektku Grangerovú, ale nechával svoje oči otvorené. Poď von, poď von, kdekoľvek si.

To, čomu Draco nerozumel, bolo, prečo ho každý stále poznal ako Draca Malfoya. Keby bol prišiel do života niekoho iného, iste by mal iné meno, inú identitu? Určite nikto v rodine Malfoyovcov nebol nikdy záhradník, sluha?!

Pod košeľou pocítil váhu pečatného prsteňa na svojom krku. Zavesil ho na koženú šnúrku, aby ho schoval. Bolo by iste čudné vidieť záhradníka nosiť taký drahý prsteň. Kým kedysi to bolo stálou pripomienkou bremena povznesenia mena Malfoy, teraz to bola potešujúca pripomienka, že nepatrí sem, do tohto času, do tejto životnej zastávky. Nie, Malfoy nikdy predtým nemohol klesnúť tak nízko. Čo sa stalo? Lucius mu vždy vravel, že Malfoyovci boli bohatí a mocní viac než osem storočí. Keby sa len mohol dostať na Rokfort, mohol by sa dať spoznať... tam by ho poznali! Grrr... ale nemal svoj prútik... V jeho hlave bola jediná myšlienka a to ako sa dostať do budúcnosti?

"Gaaah!" zalapal po dychu.

"Zase snívaš s otvoreným očami? Si najhorší sluha na tejto zemi. Ak si nedáš pozor, stiahnem z teba kožu! Fanhope si ťa nikdy nemal zobrať k sebe. Neviem, čo ho prinútilo obľúbiť si ťa."

Draco nasadil chmúrny výraz a sklonil sa k záhonu bylín. Naľavo od neho Thomas, ďalší sluha, mu venoval sympatický pohľad. Sedliak!  pomyslel si nazúrený Draco. Nepotrebujem sympatie od sedliakov!

Sledoval, ako sa Hibbings pohol a udrel Cliftona po hlave. Nevôľa a hnev, ktorý Dracom prešli, boli také silné, že prudko mykol burinou v záhone, keď použil holé ruky, aby preklopil zeminu "úhorom". Bylinky už boli zakorenené a začnú rásť na budúci týždeň. Bola to ťažká, namáhavá práca... ale čoskoro sa do toho zabral, zúrivo trhajúc burinu, čím ventiloval svoju zlosť a zmätok.

Tá pôda sladko, úrodne voňala. Draco nikdy predtým nebol tak blízko k zemi. Celkom sa tešil z čiernej hliny medzi svojimi  prstami. Bola chladná a tak pravá. Zvláštne, pomyslel si, vychutnávam si podradnú úlohu oveľa viac, než by som mal.

Bol tak zaujatý, že si nevšimol mladú slečnu, ktorá ho sledovala z rohu záhrady. Tá dáma nadvihla okraje svojich sukní a začala kráčať k nemu.

Až vtedy, keď bola tesne pri ňom a jej tieň dopadol na miesto, kde pracoval, Draco vzhliadol nahor a všimol si ju.

V májovom slnečnom svite sa tá dáma vedľa neho jagala v mladistvej kráse. Jej husté gaštanové vlasy boli prepletené perlami a vinuli sa elegantne okolo jej hlavy. Jej šaty boli drahé vo farbe lesnej zelenej, ozdobené jemnou čipkou a elegantne sa vinuli ku všetkým jej krivkám. Jej tvár bola krásna ako sneh a na jej lícach rozkvitala zdravá ružová. Voňala ako levanduľa a sladké korenie a teraz sa na neho pozerala veľkými, šokovanými, karamelovo sfarbenými očami.

Bola tou najroztomilejšou vecou, ktorú videl odvtedy, čo sa vrátil do minulosti. Možno dokonca najroztomilejšou, ktorú kedy videl v celom svojom živote.

Prižmúril oči.

"Ty!" zavrčal.