Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nespím... ale to neznamená, že bdiem.

Neznámy autor

Nikdy som nebol, ako sa hovorí, dobrým spáčom.

Zo svojho detstva si najviac pamätám nie bitky, nadávky či fyzické ujmy, lež noci: zdanlivo nekonečné, plné temnoty a tieňov. Spomínam si, ako som zatváral oči pripravený zaspať, len aby som ich neskôr otvoril do ešte hlbšej tmy, do dlhých nehybných tieňov polnoci či skorého rána. Počítal som hodiny.

Naučil som sa počítať, pretože nemôžem spať.

Snažím sa zaspať, ach, ako sa snažím! Túžim po spánku, lebo ešte ako dieťa som pochopil, aký je oddych dôležitý, aby mi telo zosilnelo a myseľ sa stala bystrejšou a vnímavejšou k poznatkom, ktoré túžim vstrebať. No zakaždým, keď sa priblížim k tej priepasti, zakaždým, keď prstami dosiahnem jej okraj a urobím ten posledný skok na druhú stranu, nevznesiem sa do blaženej a prívetivej prázdnoty, zrútim sa a padám ako kameň veľkou rýchlosťou hlavou nadol, mávam rukami a prstami šmátram po stenách neexistujúcej čiernej bezodnej jamy, ktoré sa nedajú nájsť. Padám a padám, nečujne kričím a viem, že ak sa dostanem na jej dno, nikdy sa nezobudím. Samotná tá myšlienka ma noc čo noc privedie spať na okraj. Prebudím sa zaliaty studeným potom, so srdcom búšiacim proti rebrám a prstami zamotanými vo vlhkých špinavých prikrývkach, ktoré páchnu mojím strachom.

Aj keď sa mi môj život hnusí, nechcem zomrieť.

Takže.

Čo robí dieťa v noci o takom čase? Nemám žiadne knihy, žiadne hračky, žiadnych súrodencov, ktorí by mi poskytli aspoň minimálny pocit bezpečia či spoločnosť. Som len sám so svojou mysľou a uháňajúcimi myšlienkami. Modlenie neprichádza do úvahy, viera bola v tomto dome zakázaná pre každodenné uctievanie alkoholu a násilia.

Takže.

Počúvam zvuky noci, občas okolo idúce auto, opité hlasy z ulice, vŕzgajúce pružiny matraca v susednej miestnosti, keď môj otec priráža do matky, alebo sa obráti na posteli, aby na ňu naziapal, či sa prevalí v opileckom spánku a dávi na podlahu. Matka má tiež sklony k nespavosti, často sa zakráda po dome, zodraté podlahové dosky stonú pod jej ťarchou, no neodvážim sa k nej pridať.

Načúvam jej krokom.

Nespím.

Plánujem útek.

* * * * *

Ako dospelý v Rokforte zisťujem, že nespavosť – po dlhých rokoch výskumu to tak napokon pomenujem – mi skutočne uľahčuje zvolený spôsob života. Môžem noc čo noc hliadkovať na dlhých chodbách a byť za to odmenený! Dumbledore neustále chváli moju ostražitosť, lojalitu, s ktorou sa dobrovoľne hlásim na nočné dozory. Málo toho vie a ja mu o tom určite nepoviem, aj keď si občas želám, aby som tak učinil.

Celý život som si hovoril – či pokúšal sám seba presvedčiť – že mám rád samotu a že tie dlhé noci sú nevyhnutné pre môj brilantný a introvertný intelekt, pre moju samotársku povahu.

Zdá sa, že som veľmi zdatný v klamstve, v umení, ktoré mi dobre slúžilo po všetky tie roky. Ale ako to tak vyzerá, dokonca aj tí najrafinovanejší klamári sa presýtia lží, ktoré udržiavali a zatúžia po hodnotnom vzťahu.

Avšak v tom čase som so svojou rolou úplne spokojný. Trúfnem si povedať šťastný? Nie, asi nie, no navzdory svojmu výzoru – som si veľmi dobre vedomý, ako ma vnímajú študenti: umastený, nevrlý, sadistický – žijem život, o ktorom som sníval pred mnohými rokmi. Áno, moja Lily je mŕtva a musím uznať, že moje srdce tiež, no moja myseľ žije a prekvitá a ja som spokojný.

Až kým mi nevpadneš do života a všetko nezmeníš.

* * * * *

Vidím to na kilometre: strašidelné, ako modrina tmavé kruhy pod očami. Chvejúce sa končeky prstov pritisnuté na oči. Určitý, a predsa zreteľne unavený sklon krku nad stolom. Tiché vzdychy.

Človek trpiaci nespavosťou vždy rozpozná spolutrpiaceho, v tomto prípade spolutrpiacu.

Prečo som prekvapený? Ako by sa ti, pre Merlina, podarilo dotiahnuť do konca všetko, čo robíš, keby si sa nevzdala jediného prostriedku potrebného na to, aby si zostala pri zmysloch? Spánku. Spánku. Keď sa zriekneš spánku, všetky ostatné neužitočné emócie zrazu vyplávajú na povrch, aby zaplnili prázdne miesto. Ale ten osudný deň, keď sedíš a žalostne plačeš vzadu v mojej triede, je prvým dňom, kedy sa moje srdce trochu pohne. Čosi krehké sa cezeň prederie. Možno rozvinie. Malé sladké uvedomenie. Nikdy som k tebe nepociťoval nenávisť – napriek všeobecnému presvedčeniu som nikdy nepociťoval nenávisť k nikomu, vrátane Pottera – ale nemal som ťa v obľube preto, že si predsa len bola jeho kumpánkou. Si, pravdaže, bystrá, to vie každý, ale samotná inteligencia nestačí, aby ma prinútila vidieť ťa v inom svetle. Je to spojitosť, čo ma k tebe priťahuje, poznanie, porozumenie, náhly záblesk pochopenia, že sme si podobní. Koľkokrát som sa krčil vzadu v spálni, v sprchovacom kúte prázdnej kúpeľne či chladných tieňoch žalárov a bojoval so slzami zlosti, frustrácie a samoty, pretože som sa chcel aspoň jednu noc vyspať? Dávno som stratil prehľad o počte.

Keď som ťa vzal za ruku, zodvihol na nohy a ty si sa na mňa pozrela, skutočne pozrela, pomyslel som si, že to vieš tiež.

Možno.

Dúfam, že práve od toho okamihu je medzi nami nepatrné spojenie a možno, len možno si uvedomíš, že k svojmu odpudivému majstrovi elixírov nepociťuješ až taký odpor.

Ak sa mýlim, ani o tom nechcem vedieť.

* * * * *

A tak sa míňajú noci.

V mojom živote ich prešlo mnoho, ale keďže počas jednej na seba natrafíme v temnote ozývajúcich sa chodieb plných tieňov, ďalšie plynú v príjemnej spoločnosti, ktorú som nikdy dosiaľ nepoznal.

Všetky tie noci, tie dlhé temné noci, keď už nie som viac sám! Prechádzame a rozprávame sa hodiny, ale ešte i dnes si spomínam len na pár slov: báseň napísanú značne vyspelým dieťaťom, spontánne zarecitovanú, aby si vyslúžila môj obdiv, a aj si ho vyslúžila. Nepamätám sa, čo vidíme, aké tiene, akých duchov. Nevybavujem si prenikavý zvuk našich osamelých krokov na starej kamennej dlažbe, postupnú premenu svetla z čiernej na sivú až po najsvetlejšiu fialovú. Napokon mi do dnešného dňa utkveli v pamäti iba dve veci.

Že som ťa držal za ruku.

A že som sa zaľúbil.

* * * * *

Je mi predurčené zomrieť.

Len čo prijmem tento nezvratný fakt, život sa stáva oveľa jednoduchším. Učím. Kričím. Hreším. Jem. Pripravujem sa.

Nespím.

Kráčam, prechádzam sa s tebou.

Nikdy si nevedela – ani teraz! – čo pre mňa tie noci znamenajú, lebo som odsúdenec a ty sa staneš mojím odkladom, omilostením a v najsentimentálnejších chvíľach mojím nádherným anjelom. A nikdy sa to nedozvieš. A ak to nechápeš a si nahnevaná, vysvetlím ti to: Si moja študentka. Moja študentka! Ako môžem pošpiniť tento vzťah bez ohľadu na to, aké silné city k tebe prechovávam? Nemohol by som spať, keby si vedela, čo k tebe naozaj cítim.

Odpusť mi ten žart.

Takže.

Zanechávam ťa v tú poslednú noc pri chrabromilskej klubovni a viem, že sa znovu nestretneme – pamätáš si moje oči? Spomínaš si, ako nedokážem prestať na teba hľadieť, lebo je to tvoja tvár, čo chcem vidieť, keď napokon opustím túto zem – a moje srdce, o ktorom som si dávno myslel, že je rozbité a mŕtve, sa trepoce a trpí a bolí ma tak, že som nútený pripraviť si nadmieru silný elixír Pectus Pectoris Sedo.

Takže.

Opúšťam ťa.

Bojujem.

Zomriem.

Nezomriem.

Ďalší z množstva neveselých žartíkov života.

Čo sa dá robiť, keď život, keď smrť nevyjde tak, ako sa očakávalo?

Nuž, zrejme živorím – asi, lebo väčšinu z toho si nepamätám – celý rok zatvorený v Nemocnici sv. Munga na uzavretom oddelení, oddelený od oboch svetov, čarodejníckeho i toho druhého, pokiaľ o mne neusúdia, že som „pripravený“ vrátiť sa medzi živých. Slabý a magicky poškodený – „nevyliečiteľný“, aspoň tak o mne dlhý čas zmýšľajú liečitelia. Len máločo z predošlého života mi utkvelo v pamäti.

Spočiatku si nespomínam na svoje meno. Nie je to zvláštne?

Nevybavujem si, kým som bol, ako som sa ocitol polomŕtvy, zranený, pripútaný na lôžko v nemocničnej izbe plnej kričiacich bláznov.

No na teba si spomínam.

Hermiona. Hermiona Grangerová.

Nie je to zvláštne?

Domnievam sa, že prvé slová, ktoré vyslovím, sú „zlatá rybka“, ale môžem sa mýliť a mala by si sa obrátiť na Winnifred Q. z „Nebezpečnej“ izby Daia Llewellyna, aby si si to overila.

Ak chceš.

Takže.

Čas plynie, ako to už býva. Dni a noci, viac nocí než dní, ako si spomínam. Zotavujem sa len preto, že liečitelia sa ma zo všetkých síl snažia presvedčiť, že nepodľahnem a nestane sa zo mňa kričiaci blázon. Mal by som byť vďačný. V tom čase som nebol, ale teraz som, navždy.

Takže.

V muklovskom svete sa to nazýva terapia. U svätého Munga o tom hovorím, ako o akomsi dlhotrvajúcom mučení. Láskavá, no celkom bezradná terapeutka skúma moju zmätenú myseľ, aby z nej vytiahla detské traumy – Dobrotivý Merlin! Traumy? Vari má celé storočie, aby ho kvôli mne premárnila? – zabudnuté zručnosti, špeciálne návyky a najhlbšie túžby.

„Na čo si spomínate?“ pýta sa Winnifred Q. deň za dňom.

A ja jej deň za dňom odpovedám: „Na prechádzky. Spomínam si na prechádzky. Tiene. Báseň.“

Deň za dňom jej recitujem tú istú báseň: „Nie som zlatá rybka.“

„Nie, Severus,“ súhlasí vľúdne a hlúpo. „Nie ste.“

Som si istý, že si všetci myslia, že som šialený, ale ja si nič iné nepamätám! Zlatá rybka! Nikdy v živote som nemal zvieratko, to viem naisto. A dostanem sa odtiaľto niekedy? Čas spomaľuje, stojí. Jeseň prejde do zimy, potom do jari.

Čas ďalej plynie, ako to už býva, plynú dni a noci.

Mám novú terapeutku (Pauline? Petru?), ktorá počúva moju báseň, ale hovorí, že potrebuje počuť niečo iné.

„Čo chcete robiť?“ pýta sa, keď sedím na slabom jarnom slnku. Hrdlo mám stále obviazané hrubými obväzmi.

„Robiť?“ zachrčím. Je normálna? Viem robiť len jedno! „Chcem sa vrátiť učiť!“

Ona však len pokrúti hlavou a smutne zacmuká, pretože vie – všetci vedia – oveľa skôr ako ja, že už nikdy nebudem učiť. Lebo som nielenže prišiel o svoje miesto v čarodejníckom svete, ale aj o svoj hlas.

„Čo iné, Severus?“ pýta sa zas a znova.

„Nie som zlatá rybka,“ hovorím cez slzy, neuvedomujem si, že plačem.

Vezme ma za ruku.

„Severus,“ osloví ma.

Pozriem na ňu.

„Zmätená,“ poviem.

„Áno,“ pritaká, spokojná s mojím pokrokom.

„Mätež,“ dodám.

„Áno,“ súhlasí a prikyvuje. „Viem, je to ťažké. Veľmi ťažké. Taká mätež.“

Smejem sa a smejem. Nemôžem prestať sa smiať, ani keď mi prinesú mimoriadne silnú dávku upokojujúceho odvaru.

Pýtaš sa, prečo? Lebo ťa ľúbim viac než kohokoľvek na svete, ale nedokážem to vysloviť, pred nikým.

Zomrel by som pre teba.

Pre teba.

A nikdy sa o tom nedozvieš.

* * * * *

„Terapia“ zahŕňa aj pokusy prinavrátiť mi hlas, masáž hlasiviek, konzumáciu akýchkoľvek známych i neznámych druhov elixírov na vyliečenie poškodení spôsobených tým prekliatym hadom. Ale je to beznádejné.

Môj hlas! Môj hlas. Jediné, čo bolo na mne skutočne nádherné.

Občas neskoro v noci, keď som osamelejší než kedykoľvek predtým, ešte oplakávam jeho stratu.

Môj hlas nikdy nebude ako predtým. Po všetkých tých ujmách utŕžených v poslednej bitke najviac smútim za svojím hlasom. Necitlivé? Možno. Ale nie márnivé. Nie som márnivým človekom. V skutočnosti len zriedkavo venujem sebe samému a svojmu výzoru viac než prchavú myšlienku. No neraz mi tvrdili, že môj hlas je mojou silnou stránkou, charakteristickou črtou, aby som tak povedal. Teraz zniem ako umierajúci človek, ustavične zachrípnutý a počas horších dní ako bublajúci odtok.

Takže.

A hoci nedokážem učiť, stále sa môžem vzdelávať a nejakým spôsobom odovzdávať svoje vedomosti. Predám svoj ponurý príbytok v Pradiarskej uličke, pripomínajúci moje nešťastné detstvo a kúpim prázdny obchod v Šikmej uličke. Samotná moja zbierka kníh vyplní polovicu regálov a tú druhú rýchlo naplním na nákupných výletoch po celom svete.

Prvýkrát od nášho posledného stretnutia cítim, že sa moje srdce zachvelo niečím ako život.

Alebo niečím ako láska.

Devia Lacuna sa stáva dôvodom mojej existencie. Ležím a po nociach uvažujem o tom mene, ticho sa v tme smejem. Aké dôvtipné!

Devia: Zastrčená. Nenavštevovaná.

Lacuna: Diera.

Prázdne miesto.

Stratené.

* * * * *

Ako to tak vyzerá, práca sa opäť stane súčasťou môjho života. A Graham Pritchard sa stane mojím dôverníkom, jediným priateľom, ak dovolíš. Je rovnako stratený ako ja, kráča po tenkej hrane medzi svetlom a tmou. Dúfam, že ho na strane svetla udržím čo najdlhšie.

Ako študenta na Rokforte si ho vybavujem iba matne, ale predsa len je to slizolinčan. Jeho rodičia boli odsúdení na dlhodobý pobyt v Azkabane, takže sa snažíme jeden na druhého dozrieť.

Aj keby bol bifľomorčanom, urobil by som to isté, alebo v to aspoň dúfam.

Keď naňho narazím v Zašitej uličke, je sotva oblečený, trasie sa a nie je úplne pri zmysloch. Som presvedčený, že má v ten deň v sebe už štvrtú dávku elixíru Deflua Animus, strašnej a silne návykovej drogy dnešných čias. Spozná ma navzdory kalným a žltkastým očiam. Po všetkom tom čase, po mojej údajnej smrti a zmiznutí, mi hľadí do tváre a vie kto som, kým som bol. Čo si myslí v tých prvých ponurých minútach? Napadne mu, že je tiež mŕtvy? Že smrť napokon natiahla čierne kostnaté prsty a vzala si aj jeho? Celkom isto, keď vidí moju ohavnú tvár a počuje ten nemožný chrapľavý hlas, pomyslí si, že je všetko stratené.

Potom plače, vzlyká, obzerá sa okolo, ako by nevedel, kto je, či kde je.

Natiahnem ruku, uchopím jeho studenú chvejúcu sa dlaň a vytiahnem ho hore tak, ako som kedysi pred mnohými rokmi vytiahol teba.

„Poďte,“ ozvem sa a on poslúchne. Čo iné mu zostáva?

„Kam ideme?“ spýta sa.

„Tam, kde sa uzdravíte.“

„Nepotrebujem vašu pomoc.“

„Prečo?“

„Myslím, že je mi predurčené zomrieť.“

„Prečo?“

Vôbec neodpovie.

No občas premýšľam, či som ho len jednoducho neprepočul.

* * * * *

Trvá týždne, kým sa jeho organizmus vyčistí a ja opäť využívam príležitosť, aby som znovu prenikol do hĺbky znalostí týkajúcich sa elixírov.

Curatio Victus a Curatio Pectus.

Minuo Purgo.

Crocinus Occulus Absens.

Pije ich všetky bez námietok, avšak i bez viditeľného zlepšenia.

Leží na posteli, mojej posteli, potí sa a trasie. A ja spím na stoličke. Stoná slová, ktorým nerozumiem a ukazuje na obrazy, ktoré nevidím. Pomaly, aj keď bolestivo, vracia sa na tento svet vychudnutý na kosť a nesmierne vyčerpaný.

Jedného dňa na mňa zameria pohľad.

„Profesor Snape,“ prehovorí.

„Áno.“

„Naozaj ste to vy.“

„Áno.“

„Myslel som si, že mám halucinácie,“ dodá.

„To ma neprekvapuje.“

„Všetci vraveli, že ste...“

„Viem.“

„Keď som vás uvidel, myslel som si, že som zomrel.“

Ani nevyzerá zarmútene. Typický slizolinčan.

„Kde to sme?“ Snaží sa posadiť. Jemne ho vtlačím späť do postele.

„V mojom obchode. Priviedol som vás sem takmer pred tromi týždňami.“ Nezdá sa, že by ho tá informácia aspoň trochu vystrašila a ja uvažujem, koľko ďalších týždňov a mesiacov premrhal zo svojho života po tom, čo odišiel z Rokfortu. „Skoro ste zomreli,“ doplním.

„Nebolo by to prvýkrát.“ Mykne plecom.

„Nie?“ Snažím sa, aby môj hlas znel neutrálne.

„Mali ste ma tam nechať.“

„Prečo?“

„Mal som na mysli zomieranie,“ odvetí s grimasou, avšak oči má plné sĺz. Jednou rukou si zakryje tvár a tú druhú naslepo natiahne ku mne. Chytím mu ju, vezmem do dlane a silno stisnem. V tej chvíli ho chápem a napriek mojim úmyslom sa medzi nami vytvorí puto. V tom okamihu, keď sa bez zábran rozplače, viem, že u mňa zostane, bude pre mňa pracovať a zostane poctivý a lojálny po celé roky.

A to aj robí.

* * * * *

Takže mám svoje knihy. Čo viac potrebujem?

Ako sa ukáže, potrebujem Grahama a aj on potrebuje mňa. Učím ho veľa vecí a len čo sa jeho telo zbaví drog, je z neho vnímavý a usilovný žiak s bystrou mysľou. Nikdy sme už nehovorili o tom, čo sa stalo v mojej izbe alebo uličke, aj keď viem, že ani na jedno nikdy nezabudne.

Nie som zvyknutý premýšľať o niekom inom, znepokojovať sa oňho. Je to otrava, ale aj úľava.

Po prvýkrát v živote sa mi umieranie zdá byť nespravodlivé, teraz, keď som konečne našiel niečo, pre čo sa oplatí žiť.

* * * * *

Nájdeš ma znovu v noci, pochopiteľne.

Nasleduješ ma do obchodu, a keď ťa uvidím, pomyslím si, že môžem konečne zomrieť, naozaj zomrieť od šťastia.

Ty, tvoj úsmev, tvár, vlasy a ruky! Tvoj hlas! Ten sa nezmenil. Je rovnaký, aký počujem vo svojich snoch, keď ich mám.

Potom sa hodiny prechádzame.

Neskôr sa vrátime do môjho stiesneného, ale čistého – úzkostlivo čistého – bytu nad obchodom a ty ma chceš. Túžiš po mne navzdory všetkému. Nemôžem prestať na teba hľadieť, hoci ma tvoj obraz nikdy neopustil, nemôžem sa ťa prestať dotýkať a potom som konečne v tebe, aj keď som v tvojom vnútri po celé tie roky.

Vyslovíš moje meno.

A zostaneš.

A usneš.

A ja pozorujem, ako spíš.

* * * * *

Urobil som strašnú chybu.

Vo svojom mizernom živote som ich urobil veľa, avšak táto ich všetky zatienila.

Som do teba priveľmi zaľúbený. Príliš mi na tebe záleží a ty odídeš. Nasledujúce ráno ma pri odchode letmo pobozkáš na líce a ja o tebe nepočujem niekoľko dní. Dní.

Keď mi napokon pošleš sovu, je to krátka správa, takmer lakonická: Zdravím ťa. Škola ma veľmi zamestnáva. Čoskoro napíšem viac. H.

Zdravím ťa? Zdravím ťa? Čo som tvoja teta, alebo nejaká kamoška zo školy? Pokrčím lístok, hodím ho do koša, neskôr ho vyberiem a vložím do zásuvky stola. Potom ho ignorujem, lebo som skrátka tiež veľmi zaneprázdnený, aby som odpísal.

Na druhý deň ďalšia sova. Dostal si môj list? Chýbaš mi.

No, o niečo lepšie, ale aj tak. Tento neskrkvem.

A ďalší lístok: Je všetko v poriadku? Kedy sa opäť stretneme?

Som hrdý, tvrdohlavý muž. Nikdy som to nepopieral.

A ešte jeden: Prosím, odpíš mi. H.

Graham ho, pravdaže, uvidí prvý. Pozná ma lepšie než ktokoľvek iný, keďže som ho videl nahého, chvejúceho sa a pokrytého zvratkami a exkrementmi, asi si myslí, že ho nezabijem holými rukami.

„Od koho je ten list?“ pýta sa, keď sa stretneme.

„Od nikoho.“

„A chystáte sa tomu nikomu odpísať?“

„Nie.“ Zasuniem knihu tak silno, až sa regál zatrasie.

„Prečo nie?“

„To nie je vaša vec.“

„Zachránili ste mi život,“ povie a všetok predstieraný humor je fuč. „A teraz sa ja pokúsim zachrániť ten váš. Vpustite ju dnu.“

„Koho?“ Takmer upustím knihu, ktorú držím.

„Hermionu Grangerovú,“ vysloví veľmi pomaly a zreteľne. „Ľúbi vás. A vy ľúbite ju.“

„Ľúbi ma?“ zopakujem skôr, než sa stihnem zastaviť.

Graham zagúľa očami. „Všimol som si, ako na vás hľadí. To by videl aj slepý na kilometre ďaleko. Pre Merlina, človeče! Naozaj ste taký hlúpy?“

Prikývnem. „Som,“ pripustím. „Naozaj som.“ Moje srdce! Bije mi v hrudi ako splašené.

„Hermiona Grangerová, prekliata chrabromilčanka,“ dodá a znovu sa usmeje. „Myslel som si, že máte lepší vkus.“

* * * * *

Sľúbila si mi, že sa nikdy nebudeš prechádzať v noci sama. Prisahala si mi.

V jeden večer prídeš neskoro, práve keď končím s usporadúvaním políc. Máš na hlave kapucňu plášťa, ktorá ti zakrýva tvár. Usmejem sa – nemôžem si pomôcť, vidíš, čo si so mnou porobila? Zodvihneš ruku na pozdrav a ja okamžite vidím, že sa trasie. Srdce sa mi bolestivo zovrie.

Niečo sa stalo – to môžem povedať aj odtiaľto. V inom živote by som skríkol, zreval, no ten život je preč. Namiesto toho upustím knihu a kráčam k tebe na nohách, ktoré ma sotva nesú.

Schytím ťa za plecia – tie sa tiež chvejú – a dívam sa ti do odvrátenej tváre.

„Hermiona,“ zachripím. „Čo sa stalo?“

Pokrútiš hlavou. Ešte stále na mňa nepozrieš. Graham nás pozoruje spoza pultu, oči má veľké ako dva mesiace. Zazriem naňho a vediem ťa preč, oveľa drsnejšie, než mám v úmysle, ale som vystrašený, pochop. Ťahám ťa za sebou úzkou tmavou chodbičkou k zadnej miestnosti. Zatvorím dvere, stiahnem ti z hlavy kapucňu, bradu uchopím do studených rúk a donútim ťa, aby si sa na mňa konečne pozrela.

Tvoja tvár. Tá tvár!

V očiach sa mi musí zračiť zdesenie, lebo sa okamžite schúliš a pokúšaš skloniť hlavu, ale nenechám ťa. Pevne priložím dlane na obe strany tváre, palce tvrdo pritisnem na lícne kosti.

„Kto to urobil?“

„Neviem.“

„Čo sa stalo?“

„Nejaký hlupák. Ani neviem. Chcel... peniaze...“

„Kde bol tvoj prútik?“

„Stalo sa to tak rýchlo. Nebol čas ani...“

Horúčkovito ti prechádzam rukami po tele a hľadám... ani neviem čo. No pevnosť tvojej kostry ma do istej miery upokojí.

„On... on ťa...“

Ústa máš pevne zovreté, skrútené a v doširoka roztvorených očiach sa ti objavia slzy. Žmurkneš. „Znásilnil?“

Privriem oči.

„Nie, Severus. Už som ti povedala. Prebehlo to veľmi rýchlo. Pritlačil ma k stene a požadoval všetko, čo mám. Povedala som mu, že nemám nič a nech okamžite odpáli. Tak aj urobil, po niekoľkých úderoch. Inak mi nič nespravil.“

S pocitom úľavy ma zaplavuje i hnev a moje zovretie zosilnie.

„Prečo si sa sem nepremiestnila? Rovno k týmto dverám?“

„Noc bola taká krásna, zachcelo sa mi poprechádzať...“

„Sľúbila si mi, Hermiona. Sľúbila...“

„Viem. Ja viem. Prepáč.“

„Prepáč! Prepáč? Mohla si byť...“

Nedokážem už hovoriť, ani myslieť. Moje sny. Moje najhoršie sny, jeden z dôvodov, prečo už nemôžem spať. Zakaždým, keď zavriem oči a mám pocit, že padám, cítim, ako sa smrť približuje nielen ku mne, ale aj k tebe. A ak zomrieš, nuž, kvôli čomu by som ešte ostával na tomto bezútešnom svete?

Na tvári cítim tvoje ruky, v ušiach počujem tvoj hlas.

„Severus, som v poriadku, naozaj. Nestalo sa nič, s čím by si neporadilo pár kvapiek Dictamnu...“

Nedokážem hovoriť, takže ťa len držím. Tvoju doráňanú tvár si pevne tisnem k hrudi, nie preto, že by som nezniesol pohľad na teba, lež preto, že nemôžem dopustiť, aby si ma videla plakať.

* * * * *

Poď k mojej posteli. Poď do postele.

Nie som si istý, čo ťa sem privádza, alebo čo ťa tu drží. Možno súcit. Možno láska. Ak sa spýtam, čo mi odpovieš?

Nikdy sa nespýtam.

* * * * *

Keďže je spánok podobný smrti, spím iba zriedka a s veľkou nechuťou.

Nie som zvyknutý mať vo svojej posteli niekoho iného.

Keď sa mi konečne podarí zaspať, som na svojej strane pevne zvinutý v takzvanej embryonálnej polohe, no od bábätka mám tak ďaleko, ako si len dokážeš predstaviť. Nikdy som sa necítil chránený, nikdy som sa necítil v bezpečí.

Noc čo noc sa vytrhnem z priepasti a v túto noc sa asi vytrhnem prudko, súdiac podľa tvojej reakcie. Posadíš sa s rukou pritisnutou k hrudi. Aj tvoje srdce bije tak prudko ako moje?

„Čo to bolo?“ spýtaš sa s rozšírenými očami.

„Nič,“ odvetím. „Nič.“

Je to pád. Čiernota pod nohami. Myšlienka na umieranie, smrť a čo je ešte horšie, že ťa už nikdy viac neuvidím.

* * * * *

Noc čo noc ku mne prichádzaš, ohlasuješ sa zvončekom nad dverami, vrhneš plachý úsmev na Grahama, ktorý sa usmeje rovnako nesmelo, ale žmurkne na mňa, keď sa nedívaš.

Noc čo noc mi vkĺzneš do postele – dobrovoľne! – a miluješ ma, dovolíš mi milovať ťa, držíš ma, keď sa približujem k priepasti, prsty mi voľne visia a hrozí, že mi srdce vyskočí z hrude.

Jednej noci pri usínaní prehovoríš: „Severus.“

„Hmm?“

„Spi.“

„Zaspím.“

„Kedy?“

„Čoskoro.“

„Severus.“

„Áno?“

„Ne...“ začneš.

„Čo?“

Prehltneš. Náhle som očarený tým, ako sa ti svetlo s tieňom pohrávajú na krku. Chcem ťa tam pobozkať. Tak ľahko ma rozptýliš!

Skúsiš to znovu: „Nezomrieš, blázonko.“

Usmejem sa v tme. „Odkiaľ to vieš?“

Mykneš plecom. „Skrátka viem.“

Prikývnem. „Nuž, teraz sa cítim oveľa lepšie.“

Objímeš ma. Držíš ma.

„Pretože ti nedovolím zomrieť,“ povieš napokon a to mi stačí. Priepasť sa rozširuje, pristúpim bližšie, roztvorím ruky a padám.

* * * * *

Roztiahnem ti nohy. Dovolíš mi to. Priložím tam svoju tvár, ústa. Nadychujem sa ako umierajúci. Pijem ako umierajúci. Čakám, kedy sa zachveješ pod mojím dotykom, jazykom. „Tam!“ hlesneš. „Tam! Tam! Neprestávaj!“ žobroníš. Mám chuť sa rozosmiať, keď to hovoríš. Prestať? Prestať? Prisuniem sa bližšie, vnorím hlbšie jazyk, pery, tvoje boky sa vlnia a tlmené vzdychy silnejú, keď reagujem na tvoje ubezpečenie, že to, čo robím. je správne a dobré a božebožebože... na chvíľu zabudnem, že si koniec koncov muklorodená a usmejem sa proti tvojej vlhkej, klzkej, jemnej koži, keď stonáš, prsty mi zaboríš do vlasov a zatneš do kože na zátylku. Lapám po dychu spolu s tebou a uvedomím si, že som napokon konečne našiel vieru.

* * * * *

Noc čo noc takmer zomieram.

Noc čo noc ma počuješ, ako takmer zomieram.

Máš trpezlivosť svätice, moja milá.

Noc čo noc padám. Viem, že zomriem. Vytrhnem sa z priepasti a nájdem ťa vedľa seba.

Strhneš sa, prebudíš, nadvihneš na lakťoch. Opäť som ťa zobudil. V tých zriedkavých prípadoch, kedy sa ti podarí zaspať, ťa budím.

„Prepáč, mrzí ma to. Prepáč,“ reagujem automaticky. „Je mi to ľúto.“

Povzdychneš si, hlasnejšie než je potrebné. Zošuchneš sa späť pod prikrývku – neodchádzaš. Si namrzená, rozospatá, frustrovaná, ale zostávaš.

Neodchádzaš.

„Priala by som si, aby si s tým prestal,“ povieš len.

Usmejem sa v tme. Neodchádzaš.

„Ja tiež,“ odpoviem.

* * * * *

Raz v noci sa zobudíš a pristihneš ma, ako sedím vedľa postele a čítam pri sviečkach, ale potajomky ťa sledujem, ako spíš. Si taká krásna, že sa mi srdce láme s každým tichým výdychom.

„Si hore,“ ozveš sa a skrivíš rozkošné ústa.

„Vyzerá to tak,“ odpoviem. Neviem, čo čítam. Ani na tom nezáleží.

Stále ležíš, dívaš sa na mňa a ja na teba. Mohol by som takto zotrvať hodiny. Vlastne tak aj robím, ale ty máš ako zvyčajne iný nápad.

Oprieš sa o lakeť, nakloníš hlavu.

„Prejdeme sa?“ spýtaš sa.

Nie, chcem povedať. Musíš spať, mám na jazyku.

No namiesto toho hovorím áno, lebo chcem, chcem ísť s tebou, hoci viem, že to nepomôže, nie celkom. Dlhé roky som sa prechádzal úplne sám a neviedlo to absolútne nikam.

* * * * *

Nikdy predtým som toho veľa nepotreboval. Jedlo, Knihy. Spánok. Teraz už ani nespím.

Avšak veci sa menia.

Teraz potrebujem teba.

Kráčame hodiny po prázdnych tmavých uliciach, povedľa neosvetlených okien. Kráčame cez polia, popri stromoch, ktorých vetvy sa kníšu a pohojdávajú, keď ich míňame. Mlčíme, ale rozumieme si a chápeme sa ako dlhé roky predtým. Prechádzame okolo spiacich a mŕtvych, a keďže nepatríme ani k jedným, pokračujeme, až kým nie sme natoľko vyčerpaní, že nedokážeme urobiť ďalší krok. Stúpame po vŕzgajúcich schodoch obchodu Devia Lacuna, ktorý už viac nie je prázdny a nateraz ani stratený. Potme sa vyzlečieme. Studenými rukami kĺžem po tvojej koži, cez boky, pozdĺž rebier, po prsiach, prikrývam nimi tie hebké obliny, bradavky ti v mojich dlaniach tvrdnú, na krku cítim tvoj teplý dych.

Pobozkám ťa. Nemôžem prestať ťa bozkávať. Naše ústa sú chladné, neskôr horúce a potom som opäť v tebe. Tam, kde potrebujem byť. Pohybujem sa, pokiaľ vládzem, až kým konečne necítim, že môžem usnúť bez strachu.

„Potrebuješ spať,“ povieš a usmievaš sa proti mojim ústam. Ach, ach! Spánok. Privieram oči a prikývnem. Pre teba urobím všetko.

Pre teba zaspím.

Zaspím. Áno, zaspím. Hoci je spánok podobný smrti.

Prečo? Lebo ťa ľúbim viac než kohokoľvek na svete. Pre teba by som zomrel a ak mám zomrieť, niet iného miesta, kde by som umrel radšej.

Možno ti to jedného dňa poviem.

„Poď,“ vyzveš ma a ťaháš za ruku, ako to vieš iba ty. „Poď.“

Ťaháš ma bližšie, bližšie, blízko k priepasti, ktorá nie je ani taká čierna, ani bezodná ako predtým. Prstami dosiahnem jej okraj, visia nad ním, dívam sa dolu. Vezmeš ma za ruku.

Usmeješ sa.

„To je v poriadku,“ povieš, lebo to vieš. Vieš to. To je v poriadku a teraz to viem aj ja.

Objímeme sa. Nachádzam tvoje vlasy, prsia, pulz, kožu.

Dýchame. Stále dýchame.

Padáme. Pomaly, zľahka.

Neumierame.

Spíme.

Konečne.

Naozaj spíme.

Mal by som to vedieť.