Preklady fanfiction Harryho Pottera

Plus jeden z kandidátov na banner (vďaka patrí Sally):

Kapitola č. 7

Nastalo ohromujúce mlčanie..

Tvár Narcissy sa zmenila, objavil sa na nej úprimný úsmev, keď zdvihla ruky dlaňami dohora v upokojujúcom geste. “Ty si na to prišiel. Vedela som, že to dokážeš.”

“Vážne?”

“Samozrejme. Si koniec koncov môj syn.”

“Na môj vkus mi to trvalo dlhšie, než by malo,” priznal Draco. “Spočiatku som svojím záverom neveril.”

“Prirodzene,” odvetila. “Slečna Grangerová si robila veľké starosti o to, ako to prijmeš. Vravela, že nevie, či si pripravený.”

Draco sa zaškeril. “Celkom sa nemýlila. Nebol som pri nej celkom zásadový.”

“Domnievam sa, že zistíš, že je pomerne trpezlivá.”

Draco si tak dlho šúchal ohybom zápästia oči, až kým nevidel hviezdičky. Toto bude dlhý, prazvláštny rozhovor. “Bude mi chvíľu trvať, než si zvyknem, že o nej hovoríš tak prirodzene, matka.”

“Prečo sa teda neposadíš,” ukázala Narcissa na kreslo oproti sebe. “Máme toho veľa na prebratie. Chceš trochu čaju?”

“Ohnivá whisky by sa hodila viac, ak ti to nevadí.”

Pokrčila plecami a prešla ku skrinke s likérmi. Odzátkovala krištáľovú karafu a štedro mu naliala.

“Ďakujem ti,” prijal nápoj a odpil si tak poriadne, že ho to pálilo celú cestu nadol hrdlom. Po krátkej pauze si odpil znova. Bude potrebovať odvahu, aby zvládol tento rozhovor. Jeho vlastná matka mu celé mesiace klamala… Všetky tie rozhovory, ktoré viedli, boli čistými výmyslami. Lenže on bol rovnako neúprimný, pričom nekonečne pochyboval o svojej lojalite. Nemala žiaden dôvod myslieť si, že ho môže vpustiť do svojho plánu.

Jednako. Aké to tajomstvo strážila! 

“Takže,” začala, spojila ruky a posadila sa. “Povedz mi, čo vieš.”

“Viem, že si sa nejako dozvedela, že otec nezomrel v bitke pri Fronders. Domnievam sa, že tým všetko začalo.”
“Správne,” odpovedala. “A takmer som to vôbec nezistila. V skutočnosti som začula, ako si o tom šepocú portréty. Odmlčali sa, len som ich začala spovedať, ale keďže môžeš urobiť veľmi málo, aby si poriadne mučil portrét, požiadala som domových škriatkov, aby trochu prebádali našich hostí.

“Oni kvôli tebe špehovali Temného pána? To bolo riskantné.”

“Som paňou tohto domu,” nedala sa. “Zodpovedajú sa predovšetkým mne a nikomu inému.”

Draco prikývol. To samozrejme dávalo zmysel. Domoví škriatkovia neboli len lojálni, boli životom zviazaní so svojím pánom, či Temný pán existoval alebo nie. “A čo zistili?”

“Započuli rozhovor medzi Temným pánom a Bellou,” zrazu vyzerala veľmi strhane. “Hádali sa. Temný pán zúril, že Lucius spochybňoval jeho metódy. Lucius mal totiž pocit, že sa vojna vlečie príliš dlho - mal pocit, že môžu urobiť viac, aby sa karta obrátila,, aby zvíťazili. Temný pán stratil trpezlivosť. Lucius neprežil.” Vzhliadla, oči uslzené. “Bella to vedela. Ona bola tá, ktorá mi povedala, že ho zabil Rád. Upravila ľuďom spomienky, aby podporila svoj príbeh. Bola som bez seba zármutkom - mala som to spochybniť viac, ale všetko sa zdalo byť také logické.”

“To urobila teta Bella?” spýtal sa Draco. Bolela ho hruď, keď premýšľal o posledných okamihoch svojho otca, ktorého zavraždila osoba, ktorý ich mala viesť k víťazstvu, ktorého zradila vlastná švagriná. “Nemôžem tomu uveriť… Matka, je to rodina. Prečo by to maskovala?”

“Moc,” jednoducho odpovedala Narcissa. “Moc, ktorú mám v úmysle prevziať.”

“To preto si vyhľadala Hermionu?”

“Vskutku. Bolo náročné prehovoriť ju, aby sa so mnou stretla - je to veľmi opatrná mladá žena. Nedôveruje tak ľahko.” 

Draco prehltol ďalšiu vlnu viny za to, že pri Hermione ustavične stráca svoju rozvážnosť. Niet divu, že mu všetko nepovedala okamžite. Choval sa ako prekliaty neriadený oheň.

“Našťastie pre mňa, onedlho mala slečna Lovegoodová to videnie a slečna Grangerová konečne súhlasila, že sa so mnou stretne. To vtedy som sa dozvedela, o jej…  situácii.”

“Myslíš Harryho?”

“Áno. To úbohé dievča bolo také zničené. Rýchlo strácala nádej. Vtedy sme prišli s naším plánom.”

“A toto je časť, ktorá mi stále nie je celkom jasná,” priklonil sa Draco. “Zdá sa, že plánom je, že podáš Temnému pánovi jed, aby zoslabol dosť na to, aby zomrel, keď ten čas nastane. Matka, pri všetkom rešpekte, nechápem, ako by nejaký elixír mohol uspieť, nech je akokoľvek diabolský. Viteály udržia Temného pána nažive bez ohľadu na to, aký bude slabý.”

“Och, ale to je presne to, kde svoju bývalú spolužiačku podceňuješ,” pokrútila hlavou. “Prijala riadnu výzvu, aby sa dostala takto ďaleko. V skutočnosti je príšerné, čo musela urobiť, ale trvala na to, že bude tou, ktorá to spraví…”

“Spravila, čo? O čom príšernom rozprávaš matka?” Draco pocítil silnú zlú predtuchu pred jej odpoveďou, keď si spomenul na knihy o Temnej mágii, na tie nebezpečné prísady, ten sladko voniaci červený elixír.

Narcissa sa mykla, zatvárila sa nepohodlne. Draco mal okamžite podozrenie, čo spravila, čo povzbudila. Jeho matka bola geniálna, ale súčasne bola bezcitná. Nedovolila, aby niečo stálo medzi ňou a úspechom jej poslania.

“Povedzme, napríklad, že slečna Grangerová so svojimi priateľmi zničili všetky viteály okrem jediného.”
“Všetky okrem jediného? Ako…  Nevadí, myslím, že ma to neprekvapuje. Je to výnimočná čarodejnica.”

“Súhlasím.”

“Takže ak zostáva len jediný, kde je ukrytý?”

Narcissa si prezerala ruky, ale potom vzhliadla a pozrela sa Dracovi do očí.

“Bol v tele Harryho Pottera.”

Draco na matku zažmurkal, točiac whisky vo svojom pohári, keď spracovával, čo tým myslela.

“Ale viteál by s Harrym nezomrel,” povedal pomaly. “Nezničí sa niečím takým jednoduchým ako je smrtiacia kliatba.”

“Správne.”

Draco zaklial pod nosom, ruka sa mu začala triasť. Vedel, čo to znamená. Konečne pochopil.

“Povedz mi, že sa mýlim.”

“Nepovedal si mi svoju teóriu.”

Dracova ruka sa zatriasla ešte viac, whisky mu obliala zápästie. Odložil pohár a napäl prsty, obchádzala ho slabá nevoľnosť. Tekutina mu odprskla z pokožky.

“Prosím, povedz mi, že Hermiona nemusela... že nemusela vytiahnuť viteál z Harryho tela. Prosím povedz mi, že sa ten elixír nevarí z jeho krvi.”

“Bola to jediná možnosť,” potichu odpovedala Narcissa.

“Matka!” zajačal, náhle sa postavil, rozzúrený dobiela. “Ako si ju k tomu mohla prinútiť?”

“K ničomu som ju neprinútila!” protestovala. “Máš predstavu, aká je tvrdohlavá? To telo udržiavali v stázovom stave; bolo dokonale zachované. Predstavila som jej možnosti. Zvolila si plán, ktorý mal najvyššiu pravdepodobnosť uspieť.”

“Určite existovalo niečo iné, čo si mohla navrhnúť. Bol to jej najlepší priateľ! Vedela si, že je tvrdohlavá… Musela toto urobiť sama?”

“Trvala na tom!”

“Kurníkšopa, matka, ničí ju to!”

“Vojna nás ničí všetkých!”

“Takže čo,” zavrčal. “Má jed z toho, čo zostalo z niekoho, koho milovala, kým ty získaš slávu? To je ono? Odovzdá ti elixír, podáš ho, Avada Kedavra a to je ono? Čo zostane z nej, keď toto skončí?”

“Ako vieš koľko z nej zostalo, keď som ju našla? Lucius - “ Narcissa sa odmlčala, viditeľne rozrušená. “Lucius zabil muža, ktorého milovala. Väčšina jej priateľov bola mŕtva. Tento plán je poskytol nádej.”

“Doriti s týmto plánom!” zareval. “Ako vôbec vieš, že ten elixír zaberie?”

“Pretože už zaberá!” zasyčala. “Prečo myslíš, že sa každý deň stretám s Temným pánom? Prečo si myslíš, že posledný šesť mesiacov upadá? Nesedela som nečinne, Draco.”

“Čože.... Čo to hovoríš?”

“Hovorím,” vyštekla a postavila sa. “Že sme si nemohli dovoliť riskovať použitie len jedinej dávky. Každý deň Temný pán dostáva pohár medoviny. Vzhľadom na to, že medovina je získaná z medu, pridanie elixíru so sladkou vôňou šlo ľahšie, než som mohla dúfať. Pomaly, nevedomky konzumuje otrávené zvyšky posledného viteálu. Takmer som svoju úlohu dokončila.”
Urobila k Dracovi ďalší krok, tvár skrútená zúrivosťou. “Zabil Luciusa. Na oplátku ja skoncujem s ním.”

Draco na ňu v úžase zízal. “Koľko dávok ešte potrebuje?”

“Jednu. Dnes v noci. A teraz keď to vieš, nie je žiaden dôvod čakať so zvyškom plánu. Pripojíš sa ku mne a my mu poskytneme smrť, ktorú si zaslúži.”

“Dnes večer? To myslíš vážne?” Hlava sa mu točila. Toto sa nemohlo diať.

“Prečo si myslíš, že som nariadila bitku v Balnsmore? Vedela som, že ti to dôjde, keď si odišiel nájsť slečnu Grangerovú. Vyzeralo to ako najlepšia možnosť - nemôžeme si dovoliť, aby nás vyrušili.”

“Ježiši, matka,” vydýchol Draco. “Desíš ma.”

“Ďakujem za lichôtku,” potiahla nosom, aby sa upokojila. “To jediné, na čom  teraz záleží, je dokončiť prácu. Vzhľadom na to, že proroctvo nehovorí, kto z nás musí vrhnúť poslednú kliatbu…”

“Samozrejme, že pôjdem,” prerušil ju Draco. “U Merlina, po všetkom, čo ste s Hermionou dokázali… Samozrejme, chcem sa zúčastniť.”

“Mohlo by to byť mimoriadne nebezpečné. Stále je to Temný pán a bude besnieť, keď si uvedomí, čo sme urobili.”

“Je mi to jedno,” pokrútil hlavou. “Dlhujem to otcovi. A tebe. A Hermione, ak bude vôbec súhlasiť, že sa so mnou znova stretne.”

“Prečo by nesúhlasila?” zvraštila Narcissa čelo.

“Pretože, keď toto skončí, nemá žiaden dôvod vyhľadať moju spoločnosť,” riekol, snažil sa vyzerať, že ho to netrápi. “Pre niekoho ako ona nie som práve výhra, matka. Moja jediná skutočná zručnosť bola zabíjať vojakov svetla, ale dokážeš si predstaviť, že to nám neposkytuje veľa tém na rozhovor.”

Výraz pochopenia sa vkradol Narcisse do tváre.

“Tebe sa začala páčiť.”

Draco sa rozhodol neodpovedať, keď dopil zvyšky ohnivej whisky a vyzrel z okna. “Kedy to urobíme?”

“O pol hodinu,” odpovedala, elegantne tú tému prešla, ale nie bez výrazu mimoriadneho záujmu. “Môžeš sa v tom čase znova so mnou stretnúť?”

“Samozrejme.”

***

Draco sedel na posteli, pripadal si úplne ochromený. Po všetkom, čo sa dozvedel, horko-ťažko dokázal uveriť, že sa to naozaj deje.

Jeho matka viedla dvojitý život.

Hermiona Grangerová vykonávala srdcervúcu mágiu, aby vyhrala vojnu.

A blížil sa koniec Temného pána.

Dopočuť sa o tom, čo v mene tej úlohy musela Hermiona podstúpiť, ho zaplavilo emóciami. Súcitom, samozrejme, hoci sotva sa dalo uveriť, že to bolo dostatočne silné slovo na to, čo cítil. Viac sa možno hodil zármutok. Pomyslenie na to, aká Hermiona bývala vtedy na Rokforte - keď mala oboch svojich najlepších priateľov, pred návratom Temného pána - bolo neskutočne skľučujúce. Ukradli jej nevinnosť a mladosť. Teraz sa musela sústrediť na misiu, ktorá v skutočnosti možno bola to jediné, čo jej zostalo. Ak mal byť úprimný, Draco mal otravujúce podozrenie, že Hermiona nemyslela ďalej za koniec vojny vo zmysle jej vlastného života. Jednoducho nečakala, že tak dlho vydrží.

Ani nebola sama. Draco nebol hlúpy - bolo mu jasné, že možno túto misiu neprežije. Toto by mohlo byť ono. Teraz to u neho vyvolávalo menšiu paniku, keď poznal celý príbeh. Hermiona spolu s jeho matkou podstúpili obrovské riziko, aby sa dostali do tohto bodu. Riskovať vlastný život sa zdalo byť tým najmenším, čo mohol urobiť, napriek tomu, že teraz viac než kedy chcel tu byť, keď sa dym rozplynie. Len aby zistil, aké to je. Bolo by nekonečne lepšie, keby pri jeho boku stála Hermiona. Striaslo ho, chlad v izbe mu prenikal do tela. Okno bolo otvorené a práve keď uvažoval, že by ho mal zavrieť, zbadal na rímse vrabčiaka.

Niečo sa mu v hrudi zatrepotalo. Neočakával, že sa vráti späť. Možno všetko nebolo také beznádejné, ako sa zdalo.

“Ako dlho tam sedíš, Grangerová?”

Vtáčik poskočil bližšie, naklonil hlávku.

“To je v poriadku. Došlo mi to. Nie som totálne tupý.”

Po chvíľke vrabčiak doskákal do izby, zamával krídlami a premenil sa na veľmi rozcuchane vyzerajúcu Hermionu Grangerovú. Trochu sa zapotácala, ale potom sa vyrovnala, napravila si sveter. Draco pokrútil hlavou a postavil sa, stále v úžase nad tým, ako veľa mu ušlo. Ale narážky tu boli, on si ich len jednoducho neposkladal dokopy. Samozrejme, že bola tým vrabčiakom, ktorý poletoval po jeho obľúbenej stanici metra. Bol to skvelý spôsob, ako na neho dozerať, nehovoriac o možnosti pohybovať sa bez povšimnutia Londýnom. Geniálne, naozaj.

Draco si ju prezeral, prekvapený ako sa mu zrýchlil tep len pri púhom pohľade na ňu v pokrčenom oblečení. Vyzeralo to, ako keby mala džínsy postriekané krvou niekoho iného. Vlasy boli úplná katastrofa.

Vyzerala zasrane nádherne.

“Ahoj,” pozdravila, rozhliadala sa neohrabane po jeho spálni. “Aby si vedel, normálne nedovolím, aby si ma zazrel.”

“Oh? Takže moju spálňu navštevuješ často?” uškrnul sa.

Začervenala sa. “Vieš, že to som tým nemyslela.”

“Viem, viem,” vzdychol si. “Nevzrušuj sa. Ty s mojou matkou ste príliš bystré pre svoje vlastné dobro. Ty si ten vrabčiak a ona je ten havran, však? Plánujete svetovú nadvládu pierko po pierku? Minule som vás obe videl na nástupišti metra.”

“Takže vážne vieš,” vyzerala prekvapene. “Povedala ti aj túto časť?”

Zazrel na ňu. “Prišiel som na to sám, ďakujem veľmi pekne. Chvíľu mi to trvalo, ale nebolo to najočividnejšie z puzzlí. Posledné, čo som kedy očakával, bolo, že vy dve budete pracovať spolu.”

“Áno, nuž o to práve šlo. Vtáky sú logické… Ľahko sa pohybujú nevidené, ľahko sa stretnú bez toho, aby vzbudili podozrenie.”

“Vyšlo to. Všetkých ste nás oblafli. Dobrá práca.”

“Pripíš uznanie svojej matke,” riekla Hermiona. “Ja som kvôli tomu nebola spočiatku nejak extra nadšená.”

“Nemôžem ťa obviňovať,” znova sa uškrnul. “Je to desivá ženská.”

Hermiona sa rozosmiala, presne ako dúfal. Napätie mierne poľavilo. Nastala prirodzená pauza v rozhovore, Draco sa pohupoval na podpätkoch, hyper vedomý všetkých vecí, ktoré zostali nevypovedané. Vedel, kde stál, nech to bolo akokoľvek čudné, ale bol poriadne zmätený ohľadne jej citov k nemu.

Bol to ten prekliaty dotyk. Nemôžete sa niekoho dotknúť tak nežne a pohŕdať ním. Skrátka by to nedávalo zmysel… Dávalo?

Súčasne by ani nedávalo zmysel, kebyže sa jej páči. Väčšinu ich rozhovor strávil tým, že bol úplne odporný, vrátane Rokfortu. Ešte neurobil nič, čo by sa mohlo skutočne páčiť.

Draco si vynadal, cítil sa nezvyčajne nesmelo. Toto bolo smiešne. Mysleli by ste si, že sa mu nikto predtým nepáčil.

“Si v poriadku?” spýtala sa Hermiona a Draco na ňu zažmurkal, keď si uvedomil, že mlčal pridlho.

“Takže aké to bude?” vyhŕkol.

“Prepáč?”

“Keď sa pripojím k tvojmu malému Audubon klubu. Čo za vtáka by som bol?”  Opatrný úsmev zahral na jej perách. “Ty vieš, kto bol Audubon?”

“Bol to čarodejník,” odfrkol si Draco. “Samozrejme, že viem, kto to bol.”

Hermiona sa teraz usmievala naplno. “Veril by si, že ja som nevedela?”

“Nie som si celkom istý, či je to možné. Vyhýbaš sa mojej otázke?”  

“To by mi ani nenapadlo. Čo za vtáka by si chcel byť?”

“Orol, prirodzene,” odvetil. “Mocní, silní lovci… “ Zarazil sa, keď si všimol divný výraz v Hermioninej tvári. Rýchlo mu došlo, že sa pokúša nezasmiať.

“Orol?” Viditeľne si hrýzla vnútrajšok líca, aby si udržala výraz v tvári.

“Problém?” zamračil sa. “Čo si myslíš, že by som teda bol, keď si taká múdra?”

“Bol by si pávom, samozrejme.” Usmievala sa ako slniečko.

“To odmietam,” potiahol nosom. “Príšerné vtáky.”

“Oh, nie sú také zlé,” vysvetľovala. “Majú nádherné perie, na vtáka. Sú prekvapujúco statočné. Sú v starovekom Grécku symbolom nesmrteľnosti a často sú zobrazované ako strážcovia koruny.”

“Pekné perie? No teda, Grangerová, to bol kompliment?” Mal v úmysle si ju doberať, možno aby sa znova začervenala, ale namiesto toho sa pozrela priamo na neho, stále s úsmevom.

Kurnikšopa, pomyslel si Draco. Bol to skutočne kompliment.

To nemohol len tak nechať byť.

“Nemajú tiež prepracované rituály dvorenia?” zamrmlal.

Rumenec, ktorý predtým očakával, sa jej začal vkrádať na líca.

“Nespomínam si,” odpovedala, hlas priškrtený.

Draco sa na ňu usmial. Oh, toto bolo príliš dobré. Chcel sa vydať na najnebezpečnejšiu misiu vo svojom živote a Hermiona k nemu niečo cítila. Bol to prekliaty zázrak. Radšej by mal urobiť niečo užitočné, než zmení názor.

Konečne pre neho nastal čas naučiť sa byť statočný.

“Zdajú sa byť zbytočné,” riekol.

“Čože?”

“Tie zložité rituály dvorenia,” naklonil sa dozadu na pätách. “Zdajú sa byť zbytočné. Všetko to pózovanie, všetko to predvádzanie sa. Vážne to nepotrebuješ robiť, keď si našla toho pravého.”

Zažmurkala na neho. “Nuž. To je evolúciou. V skutočnosti som raz čítala knihu o…”

Draco ju prerušil tým, že priložil pery na jej. Nadšene pocítil len sekundu zaváhania, než otvorila svoje pery, pritiahla si ho bližšie a vydala ten najnádhernejší zvuk v pozadí svojho hrdla. Zovrel ju pevnejšie okolo pása, potom presunul ruky do jej vlasov a na to ju pohladil po chrbte, ako keby sa nemohol rozhodnúť, kde nakoniec tie ruky skončia. Prehĺbil ten bozk, a ona ho na oplátku zovrela silnejšie. Prešiel jazykom po jej spodnej pere, takmer sa mu podlomili kolená, keď zareagovala, keď švihla jazykom voči jeho a vkĺzla mu rukami do vlasov. Bozk sa stal rozpálenejším, a keď ho Hermiona zúfalo potiahla za vlasy, Draco nedokázal umlčať zastonanie v svojom hrdle. Pevnejšie ju zovrel rukami, drvil ich telá voči sebe, cítil sa absolútne uchvátený.

Odtiahli sa, zadychčaný. Draco znervóznel, keď si uvedomil, že ma uslzené oči.

“Bolo to… nie to, čo si chcela?”

“Spravíte to dnes večer, však?” odvetila, hlas jej sprenikavel, tak ako to robieval, keď mala obavy. “Práve som si to dala dokopy. Keď teraz o tom vieš, na čakanie už nie je dôvod.”

Prikývol, zúfalo sa snažil vymyslieť spôsob, ako zmazať z jej tváre výraz naprostej paniky. “O chvíľu sa mám na prízemí stretnúť s matkou.”

“Dokurníka,” zašepkala. “Dokurníka, nemala som… Pozri, môžeme jednoducho zabudnúť…”

“Nie! Nie, Hermiona, nežiadaj ma, aby som zabudol.”

“Musíš. Dnes večer sa nemôžeš rozptyľovať. Bolo to odo mňa hlúpe - “

“Pozri, ja som ten, kto to začal…”

“Ale  ja som reagovala a nemala som… Nemala som sem vôbec prísť.”

“Prečo nie?” Schmatol ju za plecia, keď sa pokúšala odvrátiť. “Povedz mi to. Po prvý krát, odkedy vojna začala, mám pocit, že mám skutočne dôvod bojovať. Hermiona, nežiadaj ma, aby som to pochoval.”

“Žiadam!”
“Prečo?” prosil. “Povedz mi prečo.”

“Pretože nikto sa nikdy nevráti!” zajačala, odtiahla sa z jeho zovretia. “Každý zomrie. Každý odchádza. Nežiadaj ma, aby mi na tebe záležalo, keď ťa dnes večer budem musieť oplakávať. Nezvládnem to. Nemôžem si tým znova prejsť.”

Draco na ňu vyvalil oči, na chvíľu onemel.

“Sľubujem, že sa k tebe vrátim,” riekol. Nechápala to? Narazil na niečo, o čom si nikdy nemyslel, že bude mať. Neexistovala žiadna možnosť, že zomrie, než to nepreskúma. Bohovia, skutočne s ňou mohol byť. Ona ho chcela. Dracovi Malfoyovi, absolútnemu zlyhaniu muža, sa dajako podarilo získať náklonnosť Hermiony Grangerovej. Ako sa k tomu mohol nevrátiť?

“Nerob sľuby, ktoré nedokážeš dodržať.” Teraz už bola nahnevaná a on nedokázal rozlíšiť, či bola nahnevaná viac na seba alebo na neho.

“Prisahám.”

“Dobre teda, choď si,” odsekla, chladná a uzavretá, ukazujúc na dvere. “A neurob zo seba klamára.”

“Hermiona, toto nerob.”

“Choď.” Hodila mu fľaštičku tmavej tekutiny a on ju vo vzduchu zachytil. Zamračený otvoril ústa, aby protestoval. Nemal ďaleko od žobronenia. To, čo chcel, bolo niekoľko hodín ju bozkávať, až kým v jej hlave nezostanú žiadne pochybnosti, nech si ide misia do pekla, ale niečo ho zastavilo.

Pravda bola, že ju nemohol obviňovať, že chráni to, čo zostala z jej utýraného srdca. Bolo nemožné predstaviť si, že si prejdete tým, čím ona a zostanete v jednom kuse.

Avšak keď toto všetko skončí mal v pláne ubozkávať ju tak, až zabudne svoje vlastné meno.

“V poriadku, pôjdem,” prehovoril v snahe budiť tak pokojný dojem, ako mohol.

“Ak zostaneš na manore, neopúšťaj túto izbu. Ak sa niečo pokazí, vypadni odtiaľto.”

“Samozrejme.”
“Myslím to vážne, Grangerka. Žiadne hrdinstvo.”

“Sľubujem,” odpovedala, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla a potom sa pokúsila usmiať. Po líci jej stiekla slza, a hoci si ju rýchlo utrela, Draco mal pocit, že mu puká srdce po tiažou toho všetkého. Vykročil z izby a obzrel sa na jej krehkú postavu. Vyzerala úplne porazenecky.

“Čoskoro ťa uvidím,” zopakoval, ale potom sa prinútil zatvoriť dvere a oddeliť sa od toho, ako zlomene vyzerala, keď sa zapotácala na mieste, kde stála.

Mohol prisahať, že počul jej potláčané vzlyky celou cestou po chodbe.

Zavrčanie si našlo cestičku nahor jeho hrdlom.

Vráti sa. Uspeje. Srať toho parazita, čo už šesť rokov žil v jeho dome. Po všetkom, čo Temný pán urobil jeho rodine, po tom, čo urobil Hermione, Draco ho prinúti plaziť sa.

Ako kráčal, vystrel chrbát, narovnal plecia, zdvihol bradu dohora a cítil, ako sa pomaly mení na muža, ktorým kedysi býval.

Toto nebol Draco Malfoy, ktorý sa zlomil z tlaku vojny.

Toto bol Draco Malfoy, ktorý mal neodškriepiteľne víťazný počet zabití, ktorý bol dedičom tohto manoru a ktorý bol posledným v hrdej línii čarodejníkov z rodiny Malfoyovcov.

Ani Temný pán mu nezabráni, aby nemal to, čo chcel.