Preklady fanfiction Harryho Pottera

Hermiona stuhla a pozrela do zeme.
"Vďaka."
"Ale niečo sa mi nezdá. Predstavoval som si vás trochu inak. Možno viac... Veselú."
Hermiona po ňom sekla pohľadom.
"Teda, prepáčte," dodal a usmial sa.
"To nič," povedala po pravde a počkala, kým odíde.
Keď sa za ním zavreli dvere, uľahčene si vydýchla.
Potom sa postavila a vzala si kabát.
"Idem si niečo vybaviť, nezabudnite zamknúť moje kanceláriu," povedala, keď prechádzala okolo Roselinho stolu.
Tá iba nemo prikývla a prikrčila sa.
Hermiona to nevnímala. Treba sa zbaviť problémov. Tak ako vždy. Keď sa problém nedá vyriešiť, zabudne sa naňho. A keď sa naňho nedá zabudnúť, treba ho vyriešiť. Tak to bolo vždy.

Zaklopala. Už nebude zvoniť. Tá hnusná - i keď neuveriteľne čarovná - melódia jej začínala liezť na nervy. Rozmýšľala, či by tých škriatkov vnútri popohnala, keby do tých dverí kopla.
Zrazu sa dvere otvorili a vo dverách nestál žiadny škriatok, ale sám Harry.
"Eh... Ahoj," povedal trochu prekvapene.
Iba prikývla. Akosi nevedela, aký pozdrav by sa hodil. Vždy s tým mala problém.
"Ja... Môžem ísť dovnútra?"
Jeho črty boli tvrdé, ten úsmev, ktorý sa vždy skvel na jeho tvári bol zrazu fuč.
"Samozrejme," prikývol a trochu ustúpil. Prešla okolo neho, no cítila sa ako pred popravou.
A ani jeho blízka prítomnosť jej nepomáhala. Pretože medzi ňou a Harrym vždy niečo bolo. Už v škole a tie roky potom... Bolo to krásne. Rozumeli si, ona vypĺňala jeho prázdne miesta a on zasa tie jej. Milovala ho vždy. I keď niekedy viac a niekedy menej. No nič to nemenilo na tom, že ho stále milovala.
A teraz si potrebovala urobiť jasno.

Pred 7 rokmi
Sedela v staršom kresle a sledovala jazero. Dom pri jazere. Aké poetické... Ale inšpirujúce. Mala chuť písať. A tak, počas dlhých monotónnych mesiacov strávených tu, vo Francúzsku, občas niečo napísala. Proste ju tu inšpiroval každý strom, každý vták, záchvevy vetra opierajúce sa do okolia. A keď to dopísala, hodila to do ohňa.
Ozval sa zvonček a ona sa postavila. Občas ju ešte bolievala hlava pri každom rýchlejšom pohybe a tak sa musela chytiť operadla. Počkala, kým prešla vlna nevoľnosti a jej zahmlený zrak sa vyjasnil.
Otvorila Olivierovi a tak ako vždy ho zaviedla na terasu. Vonku fúkal studený vietor, ale inak bolo celkom teplo.
"Dáš si čaj?"
"Som Francúz, ja poobede čaj nepijem," usmial sa.
"Jasné," usmiala sa tiež, no zachvela sa.
Posadila sa na prútenú stoličku a zababušila sa do deky.
Olivier sa rozrozprával, no ona, tak ako vždy keď za ňou prišiel, mlčala. Nebolo jej do reči. Odkedy sa prebrala a zistila, že pri jej posteli nikto nie je, uzavrela sa do seba. Často myslievala na Harryho. Zaujímalo ju, kde je a čo robí. Dozvedela sa, že žije a je zdravý. Porazil Voldemorta. Ale prečo za ňou neprišiel, prečo nezavolal?
Veľmi ho potrebovala vidieť, rozprávať sa s ním, byť v jeho objatí.
"Chcem sa vrátiť späť do Anglicka. Pozerala som ponuky a o pár mesiacov sa uvoľní miesto v jedných novinách. Už som tam poslala svoj životopis."
Olivier na ňu prekvapene pozrel. Ani nie pre to, že by také niečo nečakal. Vždy bolo jasné, že sa bude chcieť vrátiť domov. Ale toľko slov naraz? Nebola taká zdielna. Väčšinou rozprával iba on a nevadilo mu to.
"A?"
"Ešte neodpísali, ale mám šancu. Poslala som im na ukážku niečo, čo som napísala."
"Tak to ťa určite prijmú. Píšeš skvelo."
Jemne sa usmiala.
"Ďakujem."
"Ale, ty začínaš byť veselá!"
Hermiona po ňom pozrela a neudržala sa- rozosmiala sa.

Zaviedol ju do veľkej kuchyne. Sadla si na barovú stoličku.
"Dáš si niečo?" spýtal sa a otvoril ľadničku.
"Nie, vďaka," povedala ticho a obzrela sa. Moderný štýl, nič lacné.
"Aj tak nič nemám," zaškľabil sa a oprel sa o dres.
Zahľadel sa na ňu, no ona mala sklonený pohľad. Sledovala, akú zrnistú farbu majú jej ruky. Ako vždy keď bola nervózna.
Vzdychol a otočil sa. Napustil si vodu a s pohárom zamieril preč z kuchyne.
"Harry," povedala pevne, no stále ticho.
Šokovane na ňu pozrel.
"Musíme si vyjasniť..." hlas sa jej zachvel a tak stíchla.
Cítila jeho prítomnosť priam fyzicky a po toľkých rokoch zatúžila byť znova v jeho objatí.
Počula, ako položil pohár a ako sa ticho pohyboval po lesklých parketách.
Postavil sa hneď vedľa nej a ona cítila teplo sálajúce z jeho postavy.
Položil jej ruku na rameno a donútil ju pozrieť sa naňho. A nemusel sa priveľmi snažiť. Chcela ho vidieť.
Zodvihla k nemu svoju tvár. Sklonil sa k nej a skôr ako sa nadela, pocítila jeho teplé pery.
Zachvela sa, no ostala chladná. Nepociťovala žiadnu odozvu. A i keď jeho pery boli jemné a teplé, necítila nič.
Odtiahla sa od neho.
"Prepáč," šepla.
"Miluješ ho?" spýtal sa ticho a zahľadel sa jej hlboko do očí.