Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.
Prezliekla sa do džínsov a obyčajného čierneho trička. Na to si dala hnedý
sveter. Pohodlné oblečenie na noc strávenú v práci.
Pozrela na seba do zrkadla. Oči mala celkom červené a opuchnuté, tvár celkom
bledá. Takto to ďalej nejde. Už nie. Veď, čo to do nej vošlo? To nebola ona!
Zavalila sa prácou. Každú voľnú chvíľu si zaplnila. Aby nemala čas rozmýšľať.
Nemohla rozmýšľať.
Nechávala si iba viac času na spánok ako pred tým. A taký bol jej denný rozvrh.
Práca, spánok. Práca, spánok.
A tak aj po týždni sedela vo svojej kancelárii, keď sa ozvalo klopanie na dvere.
"Ďalej."
"Slečna Grangerová, prišiel ten pán z ministerstva. Tak ako ste chceli."
Hermiona si matne spomenula. Áno. Chcela urobiť článok s Bobbym McRoyom. O
oddelení čarodejníckych hračiek.
"Pošli ho ďalej."
"Vlastne, neprišiel sám."
Hermiona sa zamračila.
"Kto ešte?"
"Pán minister."
Stuhla. Cítila, ako sa jej naplo telo a ona mala zrazu pocit, že bude zvracať.
"Pošli ďalej pána McRoya. Pán minister nech príde inokedy."
Plavovlasé dievča, Roseline, sa trochu vyplašilo.
"To... To myslíte vážne?"
"Smrteľne," povedala Hermiona prísne. Tým jej tvár, ktorú nelemovali žiadne
vlasy, pretože ich mala stiahnuté v úzkostlivom drdole, nadobudla priam neľudský
výraz.
Dievča pri tom slove trochu nadskočilo a odišlo z kancelárie.
Po malej chvíli sa dvere otvorili a dnu vošiel Draco Malfoy.
Hermiona naňho zarazene pozrela a potom sa postavila.
Jeho tvár bola stiahnutá ako mračno. Videl na nej, že nie je v poriadku. A ona
to vedela, len si nepripúšťala, že by mohol mať pravdu. Bola v poriadku. V
absolútnom.
"Čakala som človeka z oddelenia pre hračky," povedala chladne.
Draco si ju skúmavo prezrel a viac sa zamračil.
"Môžeš sa na čokoľvek spýtať mňa. Viem to čo on."
"Tak čo je potom Strelbočka?" spýtala sa so stále kamennou tvárou.
Ešte viac sa zamračil, no jemne mu zacukalo kútikmi úst.
Vykročil smerom k jej stolu a posadil sa na stoličku pred ním.
"Dostala si ma. Toto neviem."
"V tom prípade náš rozhovor skončil."
Stále stála. Ak by si sadla, dala by mi tým najavo, že môže ostať. A on
nemohol ostať.
"To si sa Bobbyho chcela spýtať iba na toto?"
"Áno."
"Tak to si mohla napísať sovu."
"To už by nebol rozhovor."
"Mohla si povedať, že áno."
"V mojich novinách sa neklame."
Draco prikývol na znak súhlasu a porozumenia.
"Z tej večere si zmizla ako duch. Mohol som ťa zaviesť domov."
"To by dlho trvalo. Ponáhľala som sa do práce."
Zamračil sa. Znovu. Začínalo jej to byť nepríjemné. Nemala rada, keď sa mračil.
A už vôbec nie, keď sa mračil
takto.
"Ty si potom išla ešte do práce?"
Prikývla a ukázala na dvere.
"A teraz prosím odíď. Mám veľa práce."
"Teraz si mala robiť rozhovor s Bobbym, takže teraz určite nič nemáš."
"Tak to sa mýliš, pretože miesto, na ktorom
mal byť rozhovor s pánom McRoyom, musím niečím zaplniť a ty
zaberáš môj voľný čas. Takže prosím ospravedlň moju
žiadosť, ale odíď."
Draco sa postavil a cez stôl sa k nej naklonil. Jeho tvár bola od tej jej sotva
dvadsať centimetrov.
"Niečo sa s tebou deje, Hermiona. Nie som slepý. Tým, že sa zavalíš prácou nič
nespravíš. Prosím, môžem dnes večer k tebe prísť?"
Neodpovedala. Iba mu chladne pozerala do očí.
"Hermiona, môžem?"
A keď i naďalej ostala ticho, prikývol a vyšiel z jej kancelárie.
Zrútila sa do kresla, no to už dovnútra vošiel Bobby McRoy.
Pred 1 týždňom
Pocítila silné paže, ako sa okolo
nej ovinuli a pritiahli si ju k sebe.
Prekvapene otvorila oči a zalapala po
dychu. Akoby sa zrazu vrátila do normálneho sveta.
Oblial ju chlad, tvár jej ošľahával vietor
a stopy po slzách za sebou nechávali štipľavú stopu. Zdvihla pohľad k mužovi,
ktorý si ju tisol k hrudi a ktorého srdce tak upokojujúco bilo. Až teraz k nej
doľahol jeho šepot.
"Neboj sa Hermiona, to som ja... Všetko
bude v poriadku... Neboj sa... Ty nie si sama... Vždy budem s tebou... Ver
mi..."
Znova zavrela oči a pritisla sa bližšie k
mužovi, ktorý ju objímal.
"Prepáč mi to... Už ma nikdy nenechávaj
samú... Prosím..."
"Sľubujem."
"Ďakujem, Draco..."