Preklady fanfiction Harryho Pottera

Paris sa zmätene zahľadel na tri bohyne, ktoré stáli pred ním.

„Ale ja som iba... obyčajný smrteľník, nemôžem len tak z ničoho nič... Skrátka to nie je v mojej moci!“ zamumlal, keď sa mu oči stretli s Aténiným rozhodným pohľadom.

„Máš pravdu,“ potvrdila. „Obyčajní smrteľníci nestačia na mnohé veci. Napríklad ani jeden obyčajný smrteľník nemôže najprv presviedčať Sparťana, že Atény prevyšujú ich úbohé mestečko v každom smere, a potom sa zachrániť útekom pred stovkami nahnevaných ozbrojencov... Alebo si to chceš vyskúšať? Stačí povedať, zariadim to...“

Paris si nechcel nič vyskúšať. Celý výjav videl jasne v sivých očiach bohyne vojny a múdrosti.

Afrodita Paridovi naháňala strach. Viac sa teraz podobala na pomätenú starenu než na bohyňu lásky a krásy... Peknými očami úkosom hľadela na kráľovského syna a čosi si mumlala pod nos ako šialená.

„...zdrevenie, ej, Zeus, zdrevenie!“ Len toľko vyrozumel Paris.

Héra zostala úplne pokojná. Sedela s nohami nebožsky pritiahnutými k brade a hľadela kamsi mimo Parida.

„Vy ste predsa múdra žena,“ povedal Paris žalostným hlasom. „Načo to potrebujete? Veď ste i tak... manželkou Dia. Bohyňou bohýň. Všetky očakávania ste už ako žena splnili... Nechápte ma zle, nechcem vás uraziť...“

Héra sa otočila ku kráľovičovi a ten pod ťarchou jej pohľadu skoro spadol z nôh.

„A bleskom do zadku nechceš?“ spýtala sa zamyslene.

Po desiatich minútach sa profesor Snape spamätal. Presnejšie povedané, dostal zo šoku. A o ďalšiu minútu sa mu vrátil aj dar reči.

„Takže si to zopakujme, načo ste vy tri za mnou prišli?“ Prísnym pohľadom si premeral dievčatá, ktoré stáli pred jeho stolom.

„Prišli sme sa za vami kvôli tomuto jablku,“ odhodlane prehovorila Pansy Parkinsonová.

Severus Snape sa zadíval na stôl. Skutočne pred ním ležalo jablko, zlaté jablko.

„Pán profesor Dumbledore povedal, že toto jablko má získať najlepšia študentka na Rokforte.“

A naozaj, jablko bolo okrášlené nejakými písmenami... ak by sa mu človek pozornejšie prizrel, dokázal by prečítať nápis Najlepšej študentke na Rokforte, ktorý bol na ňom umiestnený neznámo ako. No profesor Snape si nijako nevedel pripamätať použitú abecedu, a tak sa rozhodol veriť Parkinsonovej na slovo.

„A prečo ste prišli za mnou? Rozhodnite sa samy.“

„Rozhodnutie prijaté študentmi nebude v plnej miere odrážať objektívnu realitu,“ vyhlásila Hermiona Grangerová s vážnou tvárou. „Domnievame sa, že výber by mal uskutočniť niektorý z učiteľov, keďže pán profesor Dumbledore mal zjavne na mysli vzdelávacie aktivity...“

Severus Snape sa na ňu uprene zadíval. Tvárila sa víťazne.

„Ale prečo ste prišli ZA MNOU?“ spýtal sa s neskrývaným podráždením. Zdá sa, že práve pri tom sme pred štvrťhodinou skončili... pomyslel si.

„Podľa nás sa na to hodíte zo všetkých učiteľov jedine vy,“ pokrčila plecami Luna Lovegoodová.

„Áno? A to už prečo? Nie som tu jediným učiteľom...“

„Áno, ale ste jediný...“ Luna si povzdychla. Očividne si tiež pamätala, ako sa skončil jej predošlý pokus oboznámiť profesora so svojimi myšlienkami. „V skratke, pán profesor Dumbledore nám dal jasne najavo, že jablko má pripadnúť dievčine. Takže to znamená, že určiť, ktorá študentka sa má stať držiteľkou tejto ceny, by mal učiteľ-muž; to je úplne logické. No nie každý muž je na túto úlohu vhodným kandidátom. Vy spĺňate všetky podmienky.“

„Áno? A aké podmienky?“ spýtal sa so záujmom, hoci vo vnútri zamrel.

„Ste nestranný, pohlavne zrelý muž, ktorý sa naďalej zaujíma o ženy, bez zjavných psychologických či sexuálnych úchyliek...“

Áno, práve v tomto okamihu prišlo predtým Snapovi zle... No dievčatá si podistým svoj nezdar všimli a stihli sa pripraviť, zatiaľ čo on... povedzme chýbal. Hermiona Grangerová mu chvatne vsunula pod nos flakónik s čpavkom.

A Luna Lovegoodová medzitým pokračovala: „... čo vám umožní rozhodnúť sa náležite, bez pociťovania takpovediac istej náklonnosti ku kandidátkam.“

Profesor Snape nevedel presne povedať, čo naňho zapôsobilo takým poľutovaniahodným spôsobom – či obsah vyrieknutého, chladná sebaistota, alebo znudený tón, ktorým Luna Lovegoodová rečnila.

„Takže čakáme na vaše rozhodnutie,“ dokončila.

Tieto tri dievčatá boli podľa všetkého naladené veľmi rozhodne a nechystali sa odísť skôr, kým jedna z nich nezíska zlaté jablko. Profesor sa s tým musel zmieriť.

„A prečo ste tu potom len tri?“ spýtal sa. „Pokiaľ si spomínam, nie ste jedinými... študentkami na Rokforte.“

„Sme siedmačky,“ znovu sa chopila iniciatívy Lovegoodová. „Už sme v podstate absolvovali celý učebný kurz, a preto iba nás možno považovať za plnohodnotné uchádzačky o titul najlepšej študentky na Rokforte. Boli sme vybrané prostredníctvom priameho tajného hlasovania, aby sme reprezentovali svoje fakulty.“

„A kde je študentka z Bifľomoru?“ spýtal sa Snape uštipačne a v duchu sa zaradoval, že sa mu v tom ich sofistikovanom systéme podarilo nájsť chybu.

„Pôvodne boli vybrané štyri študentky,“ pokračovala Luna, nevšímajúc si sarkastickú poznámku. „Ale keďže hovoríme o zlatom jablku, všetko by malo prebehnúť rovnako ako v báji o Paridovi a troch bohyniach...“

„Dobre, nemusíte ďalej pokračovať,“ mávol Snape rukou. „Nechajte ma hádať... slečna Grangerová, vy budete akiste Aténa...“

„Áno, pán profesor.“ Hermiona očervenela, ako keby dostala najväčší kompliment v živote.

Snape sa zachmúril. „No čo už... vidím, že sa mi z toho nepodarí vykrútiť...“ povzdychol si. „Víťazku tohto vášho improvizovaného konkurzu by som mohol určiť metódou... skrátka len tak z brucha, no pri objasňovaní, prečo by som to mal urobiť práve ja, ste vyplytvali dosť veľa môjho času a nervov... Teraz buďte také láskavé a vysvetlite mi, kvôli čomu to mám robiť?“

Dievčatá upadli do rozpakov.

„Navrhujete nám, aby sme vám dali... úplatok?“ Ako prvá dospela k záveru Pansy.

„Nie, slečna Parkinsonová,“ zmraštil tvár Snape. „Navrhujem, aby ste mi poskytli rozumné vysvetlenie... Ako vám, pre Merlina, napadlo, že ma zaujíma vaša ženská rivalita?“

„Možno...“ zamyslela sa Pansy, „viete, že môj otec má dobrého známeho. A ten sa venuje genealógii. Môže sfalšovať rodokmeň vašej rodiny tak, že nikto na svete nezistí, že...“ stlmila hlas do šepotu, „že váš otec bol mukel...“

„Slečna Parkinsonová, o tom i tak málokto vie... A kto vie, ten mlčí. A keď sa len tak z ničoho nič objaví rozsiahly rodokmeň s dvadsiatimi piatimi pokoleniami dokonale čistokrvných čarodejníkov... vyvolá to podozrenie!“ No potom trochu zmiernil tón: „Celkom dobrý pokus, slečna Parkinsonová, aspoň ste išli ostatným príkladom... Kto je ďalší na rade?“ Očami sa pristavil na Hermione.

„Nuž...“ zaváhala. „Môžem si pohovoriť s Harrym a Ronom a prestanú vás... zlostiť...“ Pod profesorovým prísnym pohľadom zmĺkla.

„Ešte mi povedzte, že sa potom začnú pripravovať na moje hodiny,“ odsekol jej britko. „Slečna Grangerová, ste samozrejme talentovaná študentka, ale pochybujem, že v tomto smere čosi zmôžete. To po prvé. Po druhé, trpel som tých laganov šesť a pol roka. Ešte šesť mesiacov a vytratia sa zo školy a prestanú ma zlostiť prirodzenou cestou. Obávam sa, že váš návrh nie je aktuálny.“

Hermiona si čosi zamrmlala pod nos, oči sa jej podozrivo zaleskli. Otočila sa a uprene zadívala na skriňu s prísadami.

„Zostali ste už len vy, slečna Lovegoodová... Nie, nič nehovorte. Sám sa dovtípim. Doživotné zásoby koreňa drncálky? Alebo narglov? Prípadne obetujete i tú zvláštnu vecičku, ktorú váš tatko naivne považuje za diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“

„Nie,“ odvetila Luna krátko. „Radšej sa budem pridržiavať starej báje.“

Nastalo napäté ticho.

„Čože?“ spýtal sa napokon Snape. „Chcete mi ponúknuť...“

„Áno, najkrajšiu ženu na svete,“ pokojne prisvedčila Luna.

„Myslíte to... vážne?“

„Samozrejme.“

Profesor Snape sa skúmavo zahľadel do chladných modrých očí.

„Čo už,“ prehlásil po minúte, „myslím, že moja voľba je jasná. Slečna Lovegoodová, jablko je vaše. No najprv,“ zodvihol ukazovák, „najprv tá najkrajšia žena na svete.“

„Samozrejme, pán profesor,“ prikývla Luna. „Ale iste chápete, že ju nemám so sebou...“

„Áno, preto toto jablko dostanete až vtedy, keď splníte svoj sľub.“

„V poriadku.“

Tri dievčiny naďalej stáli pred profesorovým stolom. Luna Lovegoodová bola veľmi spokojná a Hermiona s Pansy deprimované.

„Nebudem vás zdržiavať,“ napovedal im Snape.

Študentky sa pozdravili a pomaly vyšli z kabinetu.

Profesor hodnú chvíľu premýšľal, či sa mu podarilo definitívne zbaviť tých otravných siedmačiek. Jablko sa chystal poslať späť Dumbledorovi s nahnevaným odkazom.

Tu ho zrazu vytrhlo z myšlienok rázne zaklopanie na dvere.

Neochotne vstal z kresla a pobral sa ku dverám.

„No, kto je tam ešte?“

Na prahu miestnosti stála Luna Lovegoodová a podávala mu ťažkú knihu v koženej väzbe.

„Nech sa páči, vypožičala som si ju od vás. Dúfam, že sa nehneváte.“

Kniha Jedované rastliny mangrovových lesov naozaj patrila profesorovi Snapovi. Práve ju čítal, keď mu na dvere kabinetu zaklopali tri študentky domáhajúce sa spravodlivého rozsudku. Ako, a hlavne kedy sa táto kniha ocitla u Luny Lovegoodovej, ale nedokázal pochopiť.

„Kde je zlaté jablko?“ znepokojene sa zaujímala Luna.

„Čože? Jablko?“ Snape odtrhol zrak od foliantu a prekvapene sa prizrel študentke.

„Čo sa deje?“ donieslo sa k nemu odkiaľsi z chodby.

Vyzrel von. O stenu vedľa dverí sa opierala Hermiona Grangerová. Vyzerala trochu začudovane a rukami si držala hlavu, ktorá ju zrejme bolela.

„Prepáčte, prosím,“ riekla Luna a vzala mu z rúk Jedovaté rastliny. V nasledujúcej chvíli tou hrubou knihou ovalila Hermionu po hlave. Nie silno, ale dosť na to, aby znovu stratila vedomie a začala sa zosúvať na dlážku.

„Svoju časť dohody som splnila. Kde je moje jablko?“ zopakovala otázku.

Profesor sa uškrnul a zavrel dvere. Ale o malú chvíľku ich znovu otvoril.

„Tu máte to vaše filigránske jablko,“ zahundral a podal jej ocenenie. „A mohli ste byť trochu opatrnejšia,“ podotkol, keď dvíhal Hermionu zo zeme. „Dúfam, že nebude potrebovať lekárske ošetrenie.“

„Bolo mi potešením s vami obchodovať,“ riekla Luna tónom ostrieľaného kšeftára.