Preklady fanfiction Harryho Pottera

Pozn. prekl.: Opäť po roku všetko najlepšie k narodeninám, pán profesor!

GR-A-W... N... S.

S.

Drobček odstúpil pár krokov dozadu a s pôžitkom rozmrvil v prstoch zvyšok kriedy. To hlúpe „S“.

Včerajší človek spočíval na preležanom matraci ako mŕtvy. Drobček vedel, ako vyzerajú mŕtvi ľudia: sú úplne nehybní, bieli a majú na tvári taký zvláštny prekvapený výraz, ako by niekto povedal čosi, čomu nerozumejú a žiadajú, aby to zopakoval. Lenže keď ľudia hovoria, ústa sa im hýbu. U mŕtvych sa nehýbe nič.

Presne tak vyzerali tí ľudia – tie lesné nálezy, ktoré zbieral vlani v septembri. Hagrid mu potom povedal, že to bol „Hrozný september“ alebo „Ten september“, a vyzeral pritom veľmi... previnilo. Smutne a previnilo.

Drobček zavše našiel pár septembrových ľudí pod veľkou jedľou na okraji lesa, keď zbieral jahody. Alebo tých dvoch – na lúke pred starou chatrčou pod hromadou mokrého lístia. Boli studení a bez života – zvláštny pocit – nevnímal ich ako ľudské bytosti. Boli to skrátka predmety ako lopatka, vedro, krhla. Bolo ich možné zodvihnúť za palec na nohe a roztočiť vo vzduchu, no Hagrid to nedovolil.

Avšak ten – včerajší – človek nebol mŕtvy, hoci ležal bez pohnutia. Spal na bruchu s rukami podloženými pod bradou. Habit sa mu vyhrnul a odhalil obnosené nohavice. A dýchal: dych sa mu so zahvízdaním dral z hrude a mierne pohojdával závesmi.

Drobček hodil zvyšky kriedy do vedra so šupkami a POTICHU si prisadol.

„Tíško,“ hovorieval Hagrid, „nesmieš lomoziť. Si priveľký, vieš?“

LOMOZIŤ. To bolo príjemné slovo. Nečakane pokojné, oblé, s tichým syčaním sa topilo na jazyku. Tomu slovu rozumel.

No, i keď sa snažil robiť čo najmenej hluku, človek sa zachvel, precitol a náhle otvoril oči.

„Čo do pekla,“ zamrmlal a odhrnul si z tváre dlhé rozcuchané pramene vlasov, „čo je to za harmatanec?“

Drobček nerozumel významu tých slov a preto len TICHO sedel a klopkal naberačkou po mosadznom stolíku, sedel a prezeral si hosťa. Človek bol vysoký, tak ako bývajú ľudia, hrozne bledý a vlasy mal čierne, teda celý bol čierny.

Drobček chcel niečo povedať, no nevedel čo. Zato človek prehovoril bez okolkov.

„Prestaneš klopať, či nie?“ spýtal sa zamračene. „Nešlo by to tichšie?“

„Prepáčte,“ hlesol Drobček a položil naberačku.

Človek sa s námahou podvihol na lakťoch a so záujmom naňho pozrel. Potom zaklial a začal si silno trieť sluchy. Opäť zaklial a znovu sa zahľadel na Drobčeka.

„Aký veľký,“ podotkol. „Ty si ten Hagridov chránenec?“

„Pre-páč-te,“ zopakoval Drobček pomaly a po slabikách, ako ho učila Drahá a povedal ešte jednu frázu, ktorú dobre poznal: „Nerozumiem.“

Človek sa pousmial akýmsi svojim myšlienkam a ihneď si poznove chytil hlavu.

„Počúvaj, materinu dúšku a surové vajce... máte?“ pozrel priamo na Drobčeka a zastonal. „No, Hagrid je doma?“

„Nie je,“ odvetil natešene, keď začul známe meno. „Večer. Hagrid – večer.“

„Ach,“ povzdychol si človek s úľavou, „určite má vyučovanie.“

Vstal, skrivil sa už len na okamih a sebavedome vykročil po chalupe, akoby bol doma. Niekoľkými krokmi prepochodoval cez miestnosť, usilovne sa pohrabal v kuchynských zásuvkách a vylovil odtiaľ zopár jabĺk a kúsok syra, čo má Drahá tak rada a zakaždým vozí z Paríža.

Drobčekovi bolo zvláštne nepríjemné dívať sa na to, čo ten človek robí, ale neodvážil sa ho rušiť, len znervóznel väčšmi ako predtým. Vzal naberačku a začal ju TICHO točiť v prstoch hrubých ako zemiakové hľuzy, točiť a skrúcať do uzla.

„Idiotské počasie,“ opätovne prehovoril človek, „nenávidím jeseň. Zasa ten prekliaty september.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal: „No, čo sa na mňa tak podozrievavo pozeráš? Nie som zlodej, ani zbojník.“ Skúmavo sa zahľadel na Drobčeka, akoby odhadoval, či má alebo nemá vynakladať energiu na vysvetľovanie a potom dodal: „Som profesorom na Rokforte, z tamtoho hradu, vidíš? Profesor Severus Snape. Hagrid ma včera vpustil a dovolil mi zostať na noc. Mal veľa roboty, nepovedal ti to? Hneď odídem, neboj sa.“

„Snape,“ zopakoval Drobček.

Slovo ľahko zapamätateľné, i keď samo osebe nepekné. Akési rýchle, vytrvalé a uchopiteľné. A je v ňom mnoho „S“.

S.

„Správne.“ Snape si roztržito prehrabol zlepené vlasy. „Päť bodov pre obrov. No a našlo by sa niečo na pitie?“

„Whisky,“ Drobček pohotovo vyslovil ďalšie známe slovo a Snape viditeľne ožil.

Zvalil sa do Hagridovho kresla a kývol rukou: „Môže byť. Prines!“

Drobček sa pohol do vzdialeného kúta miestnosti a cestou obozretne obchádzal nábytok. Hosť ho sústredene sprevádzal pohľadom. Z Hagridovej zásuvky vytiahol zaprášenú fľašku jačmennej škótskej a opatrne ju otrel chrbtom ruky. Sklo bolo teplé, hladké a šírilo sa z neho mäkké matné svetlo.

„Mám opicu,“ nezrozumiteľne sa posťažoval Snape, „nalej!“

„Nerozumiem.“

Snape si odfrkol, vzal fľašu, zubami vytiahol zátku, potom vstal a natiahol sa k oknu. Trhol vŕzgajúcou kľučkou, roztvoril okenice a vzápätí sa v izbe objavil prievan, keďže dvere do predsiene zostali pootvorené a on si to nevšimol.

Medzi okennými rámami ulepenými od minuloročného maziva uviazlo pár suchých hrdzavých listov. Drobček ich opatrne vytiahol a hodil do vedra. Vzduch v miestnosti bol čerstvý, no chladný. Prinášal vôňu vlhkého lesa s miernym závanom vlažnej zeminy a plesne.

Snape si nalial whisky a Drobček k nemu pocítil čosi ako sympatiu, pretože si živo spomenul na Hagrida sediaceho v tom istom kresle s pohárikom whisky v ruke. Lenže Hagrid mal ruky veľké a červené, zatiaľ čo Snape dlhé a biele, ale to mu z nejakého dôvodu nepripadalo dôležité.

Snape vypil zopár dúškov, znovu sa zmraštil a na jeho mŕtvolne bledej tvári sa objavil neveľmi zdravý rumenec.

„No,“ riekol pomaly a lenivo si obzeral nemotornú postavu obra, „a ty si čo, slabomyseľný, hm?“

„Nerozumiem.“

„Slabomyseľný je ten, kto nerozumie. Chýba mu rozum, vieš.“

Snape pokrčil plecami a opäť si odpil.

SLABOMU... MO... To nebolo slovo, ale výsmech. Zlé slovo, nepolapiteľné – vyšmykne sa ti piatimi pretiahnutými samohláskami a presviedča ťa, že si naozaj taký... čo nemá dostatok rozumu.

„Ak mám byť úprimný, nechápem, ako tu môžete žiť traja. Dobre – Olympia s Hagridom sú poloobri, ale ty si skutočný obor. V takejto chatrči.“

Hovoril o Hagridovi a Drahej a to Drobčeka trochu upokojilo. Vždy vnímal intonáciu ľudí. Kedysi sa mu Hagrid snažil vysvetliť, ako odhadnúť ľudí podľa výrazu tváre. No bolo to nanič, pretože Drobček neveril úsmevom, úsmevy sú zlé.

Zato veľmi dobre vedel, kedy ľudia kričali alebo naopak, hladkali hlasom, kedy boli rozčúlení, leniví či spokojní.

Snape nebol zlý. Trochu udivený, no nie zlý. Možno bol unavený.

„Snape,“ vyslovil pomaly a prekvapil tým sám seba. Mohutnou labou si neobratne zakryl ústa, ako by sa snažil vtlačil uniknuté slovo späť.

„Správne,“ povedal hosť prekvapene, „predsa len chápeš.“

„Áno,“ hlesol Drobček, „nie som...“ Zabudol to zlé slovo. A zasa prišiel do pomykova.

„Možno nie si úplný idiot.“

* * * * *

„Pamätáš sa, čo sa stalo včera? Spomínaš si, kam šiel Hagrid?“

Drobček sa zamračene odvrátil a mlčal.

Slová sa mu plietli a bol viditeľne rozrušený – vôbec sa nevedel vyjadriť, prehovoriť. Hagrid prišiel včera neskoro, priniesol so sebou známy pach spáleniny, fľaša spadla na zem a kotúľala sa po podlahe.

«Prepáč,» ozval sa chrapľavým hlasom, «prepáč, Drobček. To... bol... ten deň.»  

A potom sa dlho snažil chytiť chvejúcimi sa prstami ruky Drahej a tá sa hnevala a odvracala. Neskôr mu čosi nazlostene šplechla a odišla.

«Ty ma dokážeš len roztrpčovať! A neopovažuj sa mi tak hovoriť! »

Drobček sa skľúčene pobral upratať úlomky skla a zavrieť dvere za Drahou a Hagrid zachrápal v kresle. Drobček na chvíľu zaváhal a potom zatiahol závesy.

„Krik,“ pozrel na Snapa a vyslovil známe slovo, „krik v noci.“

Snape sa na neho opäť vážne a skúmavo zahľadel a Drobček si pomyslel, že nič nepovie. Ale povedal.

„To som bol ja. Ožral som sa ako doga. Hagrid, tá dobrá duša, ma vzal so sebou.“ Urobil rukou neurčité gesto. „A som tu. Zaujímalo by ma, čo teraz robí Slizolin s Chrabromilom na dvojhodinovke elixírov.“

Tie slová pripadali Drobčekovi povedomé; pravdepodobne ich počul od Hagrida alebo Drahej. CHRABROMIL – mäkké, funiace a nečakane klzké na konci. Prívetivé slovo, dôveryhodné.

SLIZOLIN – zvonivé, slávnostné. Trblieta sa a iskrí.

„Hoci stará McGonagallka sa isto dovtípila a nezačala ma hľadať. Alebo ju Hagrid upozornil, či niečo v tom zmysle,“ povzdychol si a s nečakanou beznádejou dodal: „Alebo už o tom vie celá škola. Veď tak sa u nás uchovávajú tajomstvá.“

Vstal a svižne podišiel k oknu.

„Kedy príde Hagrid? Dočerta! Nemôžem len tak ubziknúť, že?“

„Skoro,“ odvetil Drobček krátko. „Treba čakať.“

Človek očividne nemohol obsedieť na mieste. Niekoľkokrát vyskočil na nohy a znovu si sadol, prechádzal sa po miestnosti, bral do rúk rôzne predmety.

„Čo je to?“ spýtal sa a ukázal na tabuľku na písanie. „To je tvoje?“

„Uhm.“

Snape si zopár minút prezeral jeho čmáranice a potom sa uškrnul.

„Ty si tiež študent, však? To ťa Hagrid učí písať?“

Drobček mlčal, z nejakého dôvodu sa mu nechcelo odpovedať.

Spočiatku ho učila písať Drahá, bol to jej nápad. Prvá hodina vôbec nevyšla. Krieda bola rozdrvená na prášok, tabuľka zlomená vo dvoje a on ju len-len že nešmaril do Drahej. Spustila sa u nej migréna NERVOVÉHO PÔVODU, skoro sa rozplakala a povedala, že ju Drobček nenávidí a chce zabiť.

To bola jej najväčšia hádka s Hagridom.

Drahá takmer nadobro odišla. No potom sa vrátila a jeho, Drobčeka, začal učiť Hagrid, aby ho VZDELAL.

Rázne, nepriateľské slovo. Kričiace svojím „A“, brnkajúce ukazovákom po nose.

„Hagrid a Drahá,“ riekol Drobček. „Hagrid sa hnevá. Nedarí sa mu.“

„Nečudo,“ Snape ľahostajne pokrčil plecami, „sám má problém udržať brko v ruke.“

Drobček tiež mykol obrovskými plecami a prešiel k oknu. Vonku padali listy a všetko bolo akési neobyčajne hrdzavé. V izbe bolo chladno, no nezačal zatvárať okno. Zamyslel sa.

Nie, nezamyslel, len si spomenul na ďalšieho človeka, ktorý ho učil písať, keď to Hagrid úplne vzdal.

Tá dievčina ku nim prichádzala po večeroch, pila s nimi čaj a jedla Hagridove nechutné koláčiky. Občas ku nim priviedla ešte dvoch ľudí, no tých Drobček dobre nepoznal. Hagrid povedal, že kedysi boli dobrí známi. No Drobček na to úplne zabudol.

Keď sa začala VOJNA, chlapci k nim prestali chodiť. Zostala len dievčina. Sedela s Drobčekom po večeroch, keď nebol nik doma, a písala jeho meno. Drobček kedysi vedel, ako sa volala, ale jej meno taktiež zabudol.

Bolo zložité.

Hagrid povedal, že to bolo prvé slovo, ktoré on, Drobček, vyriekol. Prvé!

„No, čo mlčíš?“ nejako smutne sa opýtal Snape. „No tak, pusť sa do niečoho. Zober tu prekliatu kriedu a napíš svoje meno!“

GRAW... S.

„Nie... Nie. Tak sa to nepíše.“

Snape k nemu podišiel a vzal jeho ruku do svojich dlhých prstov; bolo to veľmi zvláštne, pretože sa ho iba zriedka niekto dotýkal. Drahá sa ho bála z NERVOVÉHO PÔVODU a Hagrid ňou bol stále zaneprázdnený.

Snapove prsty boli veľmi studené a zdalo sa, že sú vlhké, no v skutočnosti boli suché.

P.

Rázne písmeno. Raz-dva, palička a oblúčik. No Drobčekoví sa to písmeno zapáčilo. V ňom, na rozdiel od „S“, nebolo nič podlé. Je to poriadne, čestné písmeno.

„Vidíš? Dokonca sa ti darí.“

Snape si odfrkol a Drobček pochopil, že v tom bol «aj» posmech. Ale nijako zvlášť urážlivý.

Raz, pomyslel si Drobček, si spomenie na jej meno a napíše ho správne. Zvládne to, hoci je veľmi zložité.

* * * * *

Dievčina ku nim prichádzala na návštevu aj potom, čo Zakázaný les spustol a okolo začali obchádzať tie zvláštne prízraky. Zakaždým, keď na ne Drobček narazil, mu zostalo veľmi smutno a chladno. A vtedy bol nahnevaný; strhol nenávidenú kapucňu, chytal sa slizkých dlaní a prízraky sa ho naľakali a vzdialili sa od ich chalupy.

Všetci sa ich báli, dokonca aj Hagrid. A dievčina sa ich bála ešte viacej – keď večer pribehla do chalupy, vo dverách sa jej podlomili kolená a po tvári stekali slzy veľké ako hrachy – taká bola vystrašená.

„Vari si ufrnkla svojmu obdivovateľovi?“ šibalsky sa jej pýtala Drahá, keď sa s ňou stretla u Hagrida. „To nie je dobré, dieťa moje. Nebude ťa schopný vždy ochrániť.“

Dievčina sa začervenala.

Prestala prichádzať vlani v septembri, keď bolo po všetkom. Ak by Drobček vedel vtedy hovoriť, spýtal by sa na ňu. No nevedel a nepýtal sa.

„Dnes je mizerný deň,“ neočakávane prehovoril Snape zo svojho kresla, „mimochodom, výročie. Myslíš, že budú mať tú drzosť pokarhať ma za neodučené hodiny?“

„Nerozumiem,“ priznal sa Drobček.

„Už len to by chýbalo, aby si rozumel,“ odfrkol si Snape. „Apropo, prečo ťa Hagrid nazýva Drobčekom? Pretože si taký drobný a dojímavý, čo?“

Drobček nevedel, čo povedať a Snape sa naňho díval tým svojím nepekným, zlým pohľadom. Civel naňho, civel a potom sa náhle rozosmial. Bolo to škaredé a Drobčeka to úplne zmiatlo.

Ľudia sú takí odlišní.

„Chcel by som sa ocitnúť v tvojej koži,“ zavrčal Snape a hlas mal takisto zlý, až priveľmi, „veď ty si tam bol tiež, ty dubová hlava. Hagrid mi rozprával, ako si sa po tom septembri zabával. Chodil si po lese a...“

Bolo to celkom nevysvetliteľné, ale Drobček pochopil, o čom Snape hovoril. O tých lesných nálezoch, o tých ľuďoch, čudných a neživých, čo ležali všade až do zimy, kým ich nezasypal sneh.

„Ty si len tak žiješ a nič si nepamätáš. Aké pohodlné... aké znamenité nemať rozum, ani pamäť.

Snape sa odmlčal a odvrátil sa.

Drobček mal odrazu chuť si sadnúť na zem, rukami si objať hlavu a rozplakať sa. Čas od času to urobil a vyviedol tým Drahú z rovnováhy. Konal tak v snahe potlačiť svoje vlastné myšlienky, keď ich bolo priveľa a mal z nich strach. Úplne ho ochromili.

Snape mal naisto NERVOVÝ PÔVOD. Drobček si nevedel nijako inak vysvetliť jeho správanie.

Vonku bolo všetko rovnako pochmúrne a sivé, ale už bolo cítiť, že sa deň dostáva do svojej polovice. Snape vstal, zobral zo stola jablko a ľahko ho rozlomil na dve časti.

Keď Drobček otvoril oči, uvidel vystretú ruku s plátkom jablka. Nie, presnejšie spočiatku zacítil vôňu – zrelú s nádychom hniloby, vôňu jesene, arómu zatuchnutého ovocia, veľmi teplú, zohriatu augustovým slnkom.

„No,“ ozval sa Snape zmierlivo, „nejako som sa rozšupol. Mám pocit, že sa to pre mňa stane tradíciou: opiť sa na každé výročie v snahe zabudnúť, spomenúť si... a čert ho vie... na, vezmi si. To je pre teba. Chutné.“

* * * * *

VOJNA – desivé slovo. Päť písmen a „A“ ich jediným panovačným mocným pohybom rozmetáva na všetky strany. To strašné, bláznivé „A“ je divoké písmeno. Robí si čo chce a nič ho nemôže zastaviť.

„Vnímaš slová, však?“ spýtal sa Snape vážne, keď sa mu to Drobček pokúsil vysvetliť. „No, vidíš, aký si, zdá sa...“

Drobček by rád vedel, čo je zač, no Snape nedokončil vetu. Vstal, lakťami sa oprel o parapet a zadíval z okna.

„Hagrid sa vracia z vyučovania.“

Drobček sa postavil vedľa neho a spolu ho vyzerali z okienka. Spoza hustej spleti konárov a hmlistého jesenného oparu sa naozaj vynorila mohutná postava hájnika v huňatom kabáte z krtích kožtičiek.

Podobalo sa to tej chvíli, keď Drobček dohliadal na dievčinu, zatiaľ čo šla od ich chalupy k hradu a znovu o nej začal premýšľať. Ako sa len volala?

Mala múdre teplé oči a ešte večne zodrané kolená a nos zababraný od atramentu.

„Je to drobné žieňa,“ povedala raz Drahá, „a doteraz sa nenaučila využívať to, čím ju obdarila príroda. I keď poniektorým je to celkom jedno. Len si predstav!“

Hagrid sa rozpačito usmieval pod fúzy, zatiaľ čo si Drahá prekvapene obzerala v naberačke odraz svojej krásnej tváre.

Skutočne bola veľmi milá a láskavá. Nebyť jej NERVOVÉHO PÔVODU, možno by zostala u nich navždy.

„Ký čert ho posadol?“ spýtala sa. „To naozaj nik nečakal, že? Pozrimeže, do svojej študentky...“

„Šak sa chcú to, zobrať,“ podotkol Hagrid. „Pozvú nás na svadbu?“

Drobček v tom čase ešte nechápal význam toho rozhovoru, no teraz dospel a rozpamätal sa. Celkovo si začal na mnohé spomínať. Tak sa Hagrid s Drahou rozprávali naposledy, predtým, ako odcestovala späť do Paríža a vyhrážala sa, že tam zostane. A ešte neskôr Hagrid pomedzi vzlyky mumlal, že je vraj dobre, že odišla a vyhla sa tým najväčším hrôzam.

Drahá odišla v auguste. A potom nadišiel Hrozný september, kedy Hagrid zamkol Drobčeka v podzemnom kryte podobnom sloniemu hrobu a zvrchu k nemu doliehali iba zvuky.

Hovorí sa, že došlo k bitke, no Drobček doposiaľ nechápe, čo to slovo znamená.

Stará závora zaškrípala a vošiel Hagrid. Niekoľko minút sa so Snapom o niečom ticho zhovárali.

„Ale, ale,“ povedal ten, „to nie je nutné. Včera toho bolo dosť.“

„Šak... ty... Drobček, nebodaj by si odišiel, čo?“

„Nerozumiem,“ zaklamal Drobček a ten pocit prvej lži v živote bol preňho zvláštny. Klamať bolo jednoduché.

A lož bola nezvyčajne atraktívna.

„Už pôjdem,“ začul Snapov hlas.

Šero miestnosti skrývalo Hagridovu tvár, ale to vôbec nevadilo, lebo i tak mlčal. Aj keby sa mu objavil na tvári nejaký výraz, Drobček by všetko pochopil z hlasu.

„Aspoň si si dačo zahryzol, čo?“ spýtal sa Hagrid.

„Kúsok syra. Jablko. Veľmi sa nenaješ v labách tvojho domáceho obra.“ Snape sa tlmene zasmial, no tentoraz to bol dobrý smiech, nebolo v ňom ani zamak hnevu. „Máš fajn brata, Hagrid. Chápavého.“

„Je až nadmieru chápavý, galgan. A najmä ty mu never, očuješ? Chápe viac, než sa zdá. Pretvaruje sa... hrá sa...“ Hagrid sa usmial, Drobček to zistil podľa hlasu, a dobrosrdečne dodal: „No, šak nech sa len pohrá... Decká v našom svete odchádzajú skoro.“

A potom Drobček nepočul nič, akoby niekto vypol zvuk. Len tichý šum listov za oknom, keď vietor šklbal ostrou vetvičkou po hustej tráve pokrytej námrazou. Rozhovor takmer nebolo počuť.

Ľudia sú odlišní, správajú sa rôzne, nevyznáš sa v tom.

„Nebuď zatrpknutý,“ povedal zrazu Hagrid, „s tým už ništ nenarobíš. Odišla – nevráti sa.“

„No mne sa zdá, že som stále tam. Bežím k nej cez vlhký les, pamätáš sa? V TOM roku bola strašná čľapkanica.“

Snape si bez toho, aby sa obzrel, prehodil kapucňu cez hlavu a prekročil prah. Hagrid chcel už-už zavrieť dvere, no Drobček nečakane vstal, prešiel cez celú miestnosť a vyšiel na podstienku.

Vonku bolo mokro a do nosa sa mu drali všelijaké vône. Snape pomaly kráčal k hradu po chodníčku – po tom, JEJ chodníčku. Šiel, nezastavoval sa, neobzeral sa. Drobček chcel na neho zavolať, no z nejakého dôvodu sa hanbil a nepreriekol ani slovo. Stál tam, pokiaľ sa nezotmelo.

Ak Snape tvrdí, že zostal v TOM septembri, prečo je potom tu a možno sa ho dotknúť? Prečo hovorí a chodí? To znamená, že aj on je taký septembrový človek, akých Drobček našiel v lese zamazaných od hliny a zafúkaných suchým lístím.

No toto je iný septembrový človek. Tiež je mŕtvy, no ktovie prečo dýcha. Dýcha – no zároveň je mŕtvy.

Ľudia sú úplne nepredvídateľní. Zakaždým sa správajú inak, nič nevysvetlia, jedine ich hlas ťa nepodvedie a slová nikdy neklamú. A tváre... v tých sa vždy mýli. No hlavne nepochopí, prečo Snape pije na výročie TOHO septembra, prečo je nos dievčiny stále od atramentu, prečo Drahá odcestovala, a prečo k nemu dievčina neprichádza.

Buď je to NERVOVÉHO PÔVODU, alebo je naozaj SLABOMYSEĽNÝ, nevyznáš sa v tom.

Ale raz áno, Drobček to vedel, raz sa to naučí. Dospieva, rastie, začína trošku klamať a tiež si trošku spomína. Raz sa v tom všetkom istotne vyzná, raz to pochopí.

A potom ho Hagrid zavolal dnu. Len čo vošiel dovnútra, vzal kriedu a sebaisto schmatol tabuľku na písanie.

A na Hagridovo prekvapenie na ňu napísal veľkými pravidelnými písmenami svoje meno: GRAWP. Písmeno „A“ bolo takmer správne, veľmi špicaté, nôžka „W“ vyletela do nekonečna a „P“ bolo presne také, ako ho napísal Snape: palička a oblúčik.

A potom si spomenul a napísal jej meno: HERMIONA

Napísal by aj jej priezvisko, ale bolo hrozne zložité, celá kopa neznámych písmen. No hoci sa mu ho zatiaľ nepodarilo napísať, pamätal si ho presne: GRANGEROVÁ.

HERMIONA GRANGEROVÁ