Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 10. Spomienky

"Ministerstvo je na zbláznenie. Nedostaneme sa ani dovnútra," povedal Draco, keď sa ho spýtala, čo sa deje.
Stáli pred budovou ministerstva, všade naokolo boli nejakí ľudia.
"Ako to, že sa nedostaneme dovnútra?"
"Dostanú sa tam iba tí, čo majú špeciálne povolenie prejsť zaklínadlom, ktoré na budovu použili. Pretože sa nám tam stále dostávali civilisti, ktorí robili iba problémy."
"Problémy s Voldemortom už boli, tak prečo tá hystéria?"
Draco na ňu pozrel trochu pobavene, no i v jeho očiach bol znať strach.
"Tak som to nemyslela. Ja len, prečo vtedy sa toto nedialo a teraz áno?"
Odvrátil sa a pohľadom začal znova obhliadať budovu.
"Lebo mal byť definitívne zničený. Všetci v to verili. A on sa znovu dokázal vrátiť."
Hermiona sa zamračila. Áno. Znovu.
"Ako sa to dostalo von?"
Ministerstvo to vedelo už pár mesiacov. Tak prečo zrazu?
"Znovu zaútočil. Tentoraz takmer zabil dvanástich aurorov."
Hermiona zalapala po dychu.
"Čože?!"
"Sú v nemocnici. Do jedného."
"Nejdeme niekam inam? Dovnútra sa i tak nedostaneme," navrhla a on prikývol.

Zastavili sa v jednej muklovskej kaviarni. Objednali si kávu.
"Ako o tom všetkom vieš?"
"Rozprával som sa s tým rodinným priateľom, už som ti o ňom hovoril."
"Ten čo má byť ministrom?"
Draco prikývol.
Chvíľu bolo ticho, na konci ktorého im čašníčka doniesla dve kávy.
"Ako je na tom Potter?" spýtal sa zrazu Draco.
Hermiona naňho zdĺhavo pozrela.
"Ja... Neviem. Pred týždňom sme sa pohádali a odvtedy sa mi neozval."
"Vráti sa. Určite. Kto by sa k tebe nevrátil?" skúsil zažartovať, no jeho tvár bola strnulá.
"Myslí si, že medzi mnou a tebou niečo je," povedala Hermiona a nespustila pohľad z tmavého obsahu hrnčeka.
Draco sa zasekol a snáď to bola jeho vnútorná sila, ktorá ju donútila sa naňho pozrieť.
Hlboko sa do nej vpil očami a ona zrazu pocítila úpadok vlastnej vôle. Jediné, na čo mohla myslieť, bol on a jeho hypnotizujúce oči. A jeho pery, ktoré sa k nej blížili.
Cez malý stôl sa k nej nakláňal stále bližšie. Nakoniec ich pery delila iba žalostne malá vzdialenosť, keď sebou Hermiona trhla a odtiahla sa.
Bola tak blízko k tomu, aby konečne cítila jeho pery. Aby ho konečne pocítila, tak, ako si to želala už tak dlhú dobu... Áno, chcela ho. Ale nemohla ho mať. Niečo v jej vnútri ju zastavilo a ona ho nedokázala pobozkať. Nemohla...
"Voldemort ide po mojej rodine," ozval sa zrazu Draco a odtiahol sa i on.
Pozrela po ňom, viac vystrašene ako prekvapene.
"Čože? Ale potom je nebezpečné, aby si tu len tak chodil."
"Ja viem. Práve preto dnes mňa i mojich rodičov premiestnia. Neviem kam, neviem ako dlho tam budem. Neviem, či sa vôbec niekedy vrátim."
Hermiona naňho ostala zarazene hľadieť. A jediná myšlienka, ktoré jej vtedy bežala hlavou bola otázka. Ostane sama?

Potrebovala sa porozprávať s Harrym. Nutne. Potrebovala vedieť, ako na tom sú, aké majú šance. A on to vedel. Musel to vedieť. Pretože ak nie on, tak kto potom?
Tak ako ostatní, verila v neho. On bol ich nádej. Zase. Koniec koncov, on bol ten Chlapec, čo prežil.
Prišla k Ronovi.
"Hermiona," povedal zamračene, hneď ako ju uvidel.
"Je tu?" spýtala sa bez okolkov.
Ron bol ticho. Bolestne dlho bol ticho.
Potom však prikývol.
"Zavolám ho. I keď s tebou nechce hovoriť, verím, že by mal."
Hermiona vďačne prikývla a počkala, kým pred dvere prišiel Harry.
Kamenne na ňu pozrel.
"Harry, potrebujem sa s tebou rozprávať."
"Neviem o čom."
Rozhorčila sa.
"Nevieš o čom?! Čo tak o tom, že sa vrátil Voldemort, ty sa proti nemu chystáš ísť znovu do boja a ja o tom ani neviem?!"
"A prečo by si to mala vedieť? Nech ti povie svoj plán Malfoy."
Zakrútila hlavou a potlačila slzy, čo ju pálili vo očiach.
"Nikdy som s ním nič nemala."
"Tak kam ste dnes ráno pred ministerstvom išli?"
"Išli sme do kaviarne a vieš prečo? Pretože ma nepustli do budovy ministerstva. I keď môj priateľ tam očividne bol!"
"Bol som tam. Lebo majú problém. A ja ho viem riešiť a aj budem."
"Tak ma nechaj ti pomôcť!" povedala naliehavo a pristúpila k nemu bližšie.
"Nie. Nepleť sa do toho. Choď domov," povedal rozhodne a zavrel jej dvere.

Hermiona išla domov po tmavej ulici, keď zrazu ju ovanul podivný chlad.
Vietor okolo nej zašušťal a ona zovrela v ruke prútik. Niečo sa jej nezdalo. Niečo sa s ňou pekelne kruto hralo.
Premkol ju strach, no donútila sa zachovať pokoj.
Obzrela sa.
Nikto za ňou nebol.
Ale niečo predsa nebolo v poriadku. Určite bolo niečo zle. Ale čo?
Znovu sa poobzerala. Vždy tá ulica vyzerala takto? Pocítila ľadový pot, ako jej stekal po chrbte a medzi prsiami.
Zrazu okolím prešla vlna mágie a ulica okolo nej a zmenila na tmavú, slepú uličku.
Ako je možné, že sa tak hlúpo pomýlila? Že si to nevšimla?! To bola až tak mimo?
V rýchlosti sa otočila, no to už pred ňou stálo deväť čiernych postáv a jedna z nich jej vystrelila prútik z ruky skôr, ako Hermione vôbec došlo, kto to je.
Vedela, že je koniec. Tak predsa ostala sama.