Preklady fanfiction Harryho Pottera

PREKLAD: 32jennifer2

Ani jeden z nich nevedel, čo by mohol spraviť, aby pomohol tomu úbohému dievčaťu. Jej trápenie bolo očividné. Harry nemohol uveriť tomu, že znova musí prežívať stratu matky, aj keď si nespomínala na to, keď ju stratila prvý raz. Pomaly sa k nej priblížil. Keď si ju dôkladnejšie prehliadol, všimol si, že má rany po celom tele, niet pochýb, že sú od ležania na zemi v bolesti, zatiaľ čo bola pod temnou kliatbou. Pristúpil o krok bližšie, ona sa stiahla k stene, pričom sa mierne potkla o lem šiat a cúvala do rohu kostola.

 „Čo je to za klamstvo? Vezmi ma za mojou matkou! Ty nie si môj bratranec! Moja matka nie je mŕtva!“  Avšak dokonca ako tie slová vyslovila, zasiahlo ju uvedomenie si, že pravda je veľmi rozdielna a zaplakala dlhým, zmučeným zármutkom. Tento vzlykot pochádzal zo samého dna jej duše.

Srdce Draca Malfoya puklo. Cítil bolesť kvôli tomuto dievčaťu, kvôli utrpeniu, ktoré zažila a ktorému teraz čelila, ale nebol schopný jej akýmkoľvek spôsobom pomôcť. Mohol by, ale cítil sa trochu zodpovedný a nebol si istý, prečo. Taktiež mal výčitky a ľútosť, kvôli láske, ktorú k nemu možno cítila a ktorá iste zmizla rovnako ako jej pamäť.

Spadla späť na zem, chrbát sa jej nadvihoval s novou vlnou čerstvých sĺz. Malfoy prišiel k lordovi Potterovi, ktorý stál presne na rovnakom mieste, s rukami  stále natiahnutými k svojej sesternici. „Len veľmi silný čarodejník jej mohol vymazať pamäť.“

„Máš niekoho na mysli?“

„Nie,“ odvetil. ´Áno,´ pomyslel si.

„Hermiona,“ začal Harry pomaly, „ja by som ti nikdy neklamal. Predtým, než si sem prišla, stretli sme sa asi dvakrát, a často sme si písali. Iste som sa nezmenil natoľko, aby si nespoznala vlastného príbuzného?“ Pomaly k nej prichádzal, až pokým nebol pri nej. Kľakol si na podlahu. „Môžem ťa odprevadiť späť na Potter’s Hall?“

„Čo je Potter’s Hall?“

„Môj domov, náš domov,“ objasnil jej. Vstal a ponúkol jej svoju ruku. Potriasla hlavou na znamenie nesúhlasu.

Ukázala na Draca. „Vy ste môj príbuzný?“

„Nie,“ bolo všetko, čo jej dokázal povedať.

„Kde je môj nevlastný otec?“ spýtala sa.

„V Kente.“ povedal Harry..

„Nečuduje sa, kde som?“

„Nie, vie, že žiješ tu,“ povedal Harry, „Hermiona, už sa oženil s inou.“

S týmto vyhlásením ju zlomila čerstvá vlna vzlykotu. Zostala na podlahe a dvaja muži, ktorí ju najviac milovali, zostali pri nej. Dvakrát vstúpili dnu dvaja iní ľudia. Keď vstúpil Remus, po niekoľkých minútach pochopil a šiel povedať ostatným, že ju našli. Druhá osoba, bez povšimnutia zavrela dvere a šla preč, tajne potešená. Hermiona si nikdy nebude pamätať, že milovala Draca Malfoya a možno odíde tak rýchlo, ako prišla.

Po niekoľkých dlhých, trýznivých hodinách, konečne prestala plakať. Obloha vonku bola čierna ako uhoľ. Padal jemný dážď, rovnaký ako väčšinu dňa. Bola na podlahe, na boku, skrútená do klbka. Harry si myslel, že by sa mal k nej konečne priblížiť. Prišiel k nej a dal jej ruku na rameno. To bola chyba. Vstala a bežala na druhú stranu kostola.

„Nepoznám vás!“

„Hermiona,  písali sme si, keď sme boli deti. Musíš si ma pamätať,“ podotkol Harry s výčitkami.

Ukázala na Malfoya. „Kto je to potom, ak mu nie som príbuzná?“

„Priateľ.“

Priateľ? To bolo všetko, čím bol? Príjme to vôbec, ak nekázala prijať ani svojho bratanca? Malfoy sa k nej priblížil a zažal svoj prútik. Zohol hlavu. Uvidel celý rozsah jej zranení, škrabance na tvári a modrinu na čele, natrhnuté jej krásne šaty, ale to boli len fyzické zranenia. Jej pamäť bola preč, čo bola snáď najväčšia rana zo všetkých.

Draco sa ozval. „Slečna, musíte nechať buď vášho bratranca alebo mňa, aby sme vám pomohli. Kvôli vašim zraneniam musíte navštíviť liečiteľa. Budete potrebovať aj nejaké lieky a potrebujete odpočinok. Viem, že máte strach, verte mi, viem to. Viem, že ste zmätená, ale hovoríme pravdu. Nikdy by sme vám neublížili.“

Vtom, čo povedal bolo niečo, čo ju upokojilo. Mala pocit, že obom mužom môže dôverovať. Pozrela na Harryho. „Ako sa volala moja matka? Ak si môj bratranec, budeš to vedieť.“

„Rose. Volala sa Rose, bola o dva roky staršia ako moja mama. Moja matka sa volala Lilly a môj otec bol James. Tvoj otec sa volal Edward. Narodila si sa v septembri a tvoja obľúbená farba je červená.“

Vydýchla a posadila sa do prednej lavice. „Nechcem žiť bez svojej matky,“ Harry prešiel uličkou a postavil sa vedľa nej. „Bratranec Harry, môžem si osamote pohovoriť s týmto džentlmenom?“

Harry sa pozrel z Draca na Hermionu. Bol zmätený, ale dovolil to. Prikývol a šiel po uličke k malým dreveným dverám. Draco prišiel k nej, a keď zaklonila hlavu, pozrel sa na ňu a usmial sa. Vstala. „Chcem si spomenúť. Potrebujem niekoho, kto by mi pomohol rozpamätať sa. Ak ste naozaj môj priateľ, pomôžete mi?“

Jeho vnútro sa naplnilo radosťou. Chcela si spomenúť! Možno si chcela spomenúť na neho! „Chcem, aby ste si spomenuli. Čo môžem urobiť, aby som vám nejako pomohol?“

„Vyzeráte láskavo, pane, po prvé, povedzte mi, či je to, čo povedal môj bratranec, pravda,“ žiadala.

„Podľa môjho najlepšieho vedomia, je to všetko pravda,“

„Vy ste priateľ môjho bratranca? Povedal, že ste priateľ,“ spýtala sa ho, pričom jej slzy tiekli po tvári.

„Nie, nepovedal by som, že sme priatelia, slečna,“ povedal Draco pravdivo, „váš bratranec tým myslel, že vy a ja sme priatelia.“ Opatrne sa k nej priblížil. „Sme dobrí priatelia.“

„Potrebujem priateľov,“ riekla smutne. „Nemôžem uveriť, že moja matka je mŕtva.“ Sedela ako z mramoru a plakala. Prešiel tých pár krokov k nej. Bez varovania sa vrhla na neho a dala ruky okolo jeho krku, rovnako, ako predtým, v priebehu dňa, v altánku. Jej prirodzené emócie spôsobili nedostatok slušnosti, ale bolo to roztomilé. nechal svoje ruky pri bokoch. Keď vstúpil lord Potter do kostola, priblížil sa k páru a pozrel na Malfoya a skôr než otočil svoju sesternicu, zovrel ju vo svojom náručí a premiestnil sa s ňou na Potter´s Hall.

Draco vedel naisto len jednu vec, keď sa obrátil a pozeral, ako odchádzajú, polovica jeho tváre v tieni, polovica v mesačnom svetle. Ktokoľvek jej to urobil, jemu, im, zaplatí za to svojím životom. Môže byť zamilovaný muž, ale bol tiež Malfoy a ten sa pomstí.

Neschopný dlhšie čakať, Malfoy prešiel nadol dláždenou ulicou, okolo neho padal studený dážď. Všetky zvuky noci, občasné kroky, zvuky konských kopýt, hlasy v domoch, všetko zastavilo. Nepočul a nevidel nič, čo by mu stálo v ceste.  Musel nájsť toho, kto jej to urobil a prvým, koho navštívi, bude Marcus Flint.

Šiel do domu milenky Marcusa Flinta. Bolo známe, že aj keď bola tá dáma vydatá, jej manžel žil niekde inde, na neznámom mieste. Vzhľadom k tomu, že sa dymilo z komína, Draco si bol istý, že ten muž je dnu. Ulice v tejto časti dediny boli pokojné, dokonca tu ani nesvietili svetlá z pouličných lámp. Lord Malfoy nebude klopať na dvere. Chcel toho muža prekvapiť. Vzal prútik a poklepal na najbližšie okno. Čoskoro prišiel k oknu Marcus Flint a otvoril ho. Draco Malfoy zdvihol prútik a predniesol. „Incarcerous!“ V momente ho spútal a vytiahol z okna na zem.

Flint pozrel nahor zo zeme pod oknom. „Ak si chcel vojsť, Malfoy, stačilo zaklopať na dvere.“

Xxxxxxxxxxxxx

Liečiteľ opustil Hermionu izbu a prešiel do knižnice. Harry sa obrátil k mužovi. „Tak čo?“

„Známky mágie definitívne ukazujú, že bol na nej použitý cruciatus, stavil by som sa, že opakovane a predpoklad lorda Malfoya, že jej myseľ bola vymazaná, je tiež správny. Nepamätá si nič, čo sa stalo minimálne za posledných šiesť mesiacov. Snažil som sa skúsiť protikliatbu, ale nepomohlo to. Možno nikdy nezíska svoju pamäť späť. Možno bude musieť začať odznova, od tohto okamihu.“

Harry Potter bol nahnevaný! On vo svojom živote trpel dosť, ale jedinou útechou bolo, že jeho jediná žijúca príbuzná, jednoduchá, inteligentná, krásná, je mimo nebezpečenstva, ktoré jej hrozilo. Počas vojny s Voldemortom bola v nebezpečenstve iba pre skutočnosť, že bola jeho príbuzná a narodená muklom, takže zabezpečil ochranné opatrenia, aby ju sledoval. Všetci susedia, ktorých poznala, boli čarodejnice a čarodejníci, ktorí ju udržiavali v bezpečí.

Remeselník, ktorý pracoval na námestí, bol auror, ktorý pracoval pre ich vládu a ktorý ju mal udržať v bezpečí. Žena, ktorá pracovala v hostinci blízko jej domova, bola čarodejnica, ktorá na ňu dozerala. A predsa, tu, kde bola, kde skončilo ohrozenie od Temného pána, ju Harry neudržal v bezpečí. Kde bola spravodlivosť?

XXXXXXXXXXXXXXXXXX

“Povedz mi, čo vieš, Flint,“ povedal Draco so zábleskom v očiach a prútikom pod mužovou bradou.

„Draco, kamarát, dovoľ mi postaviť sa a ja budem viac naklonený hovoriť.“

„Nie, myslím, že ťa nechám zviazaného, takto bude oveľa jednoduchšie hodiť ťa do rieky a nechať ťa utopiť. Skôr padneš na dno.“ Riekol s nohou na mužovej hrudi.

„Fajn! Všetko, čo viem je, že traja muži sa snažili poškodiť tvoj kočiar v ten deň, pretože vedeli, že je tam slečna Grangerová. Iba jeden z nich poznal svoje skutočné poslanie. Ďalší dvaja mysleli, že vás okradnú. Tretí mal odviesť humusáčku ďaleko a potom jej vymazať pamäť tak, aby si ťa nepamätala, a cesta pre tvoj sobáš so slečnou Clearwaterovou by bola voľná.

Draco muža oslobodil. Zastavil sa a oprel sa o stenu malého domu.

„Kto tých mužov najal?“ požiadal ho.

„Neviem, ale počul som o tom od Blaisa Zabiniho, tak snáď to urobil on,“ odpovedal Marcus, oprašujúc si oblečenie.

“Prečo by sa Blaise Zabini staral, či si vezmem slečnu Clearwaterovú alebo nie? Prečo by chcel ublížiť slečne Grangerovej?“ spýtal sa.

„Vzhľadom k tomu, že sa musíš oženiť s čistokrvnou k zachovaniu tvojho majetku, na ktorom sa plánuje Zabini priživiť, rovnako ako pijavica, ktorou je. On a Penelopa majú, povedzme, medzi sebou predbežnú dohodu. Avšak nie všetko pracovalo tak, ako plánovali. Ja nič iné neviem.“

„Dnes uniesli vikomtovu sesternicu,“ riekol Draco.

Flint na neho znepokojene pozrel. „Vážne? Nevedel som. Už ju našli?“

„Áno,“ zagánil Draco, „jej spomienky boli vymazané. Aký by to mohlo mať účel?“

„Možno si zúčastnené strany uvedomili, že vám na sebe záleží. Nemohli upraviť tvoje spomienky, niežeby sa vôbec pokúsili, ale urobili to spomienkam tej mladej dámy. Hoci si nie som istý, či mi to dáva zmysel, ale ja nie som taký inteligentný ako ty, nie je tak?“ riekol Marcus. Vtedy sa jeho milenka objavila vo dverách.

„Vráť sa dnu, láska moja. Som v poriadku. Lord Malfoy sa chcel so mnou porozprávať, nič viac.“

„Si ten, kto oznámil lordovi Potterovi o tom sprisahaní na môj koč?“ žiadal Draco.

„Nie, pretože som to zistil až potom, čo sa to stalo.“

„Povedali mu to až potom, čo sa to stalo,“ povedal Draco.

„To som ešte nevedel, keby som to vedel, bol by som všetkých varoval,“ pokračoval Marcus, „Blaise bol v tú noc tak opitý, ako len mohol byť, mával jazykom, zatiaľ čo ja som počúval. Viem len toto, nič viac. Nemyslím si, že to bol Zabini, kto tentoraz slečnu prenasledoval. Predtým bol videný v hostinci. Vyhodili ho, pretože nemal s čím zaplatiť. Myslím, že ho odviedla slečna Pansy. Veľa šťastia, aby si zistil, čo sa stalo mladej slečne,“ povedal Flint, obzerajúc sa po okolí, aby sa ubezpečil, že je sám, „Neverím, že je koniec, ale verím, že je v tom viac ako len tvoj sobáš s Penelopou. Nazvi to moja intuícia.“

Draco muža naposledy postrčil proti múru a premiestnil sa domov. Musí veľa premýšľať a veľa odhaliť.

XXXXXXXXXXXXXX

Draco dorazil na Potter´s Hall na druhý deň spýtať sa na slečnu Grangerovú. Pri dverách pozdravil a prešiel do haly. Harry mu povedal, že od predošlej noci neprehovorila ani slovo o svojej matke. Zdalo sa, že nakoniec prijala všetko, čo jej povedali ako pravdu. Oznámil Dracovi, čo mu povedal liečiteľ. „Bola prekliata, bolestivo a zlomyseľne a ja, ktorý som ju mal chrániť, som bol bezmocný.“

Lord Malfoy videl v očiach druhého muža trápenie. Ako by mu mohol povedať, že sa cíti rovnako vinne? Nedokázal to urobiť, tak to neurobil.

“Poď so mnou do záhrady zistiť, či jej môžeš pomôcť z jej ulity.“ Harry kráčal s lordom Malfoyom do záhrady a ukázal mu ju. Skutočne, slečna Grangerová sa sama prechádzala, vyzerajúc zmierene, ale bol si istý, že sa cítila inak. Napätie v jeho hrudi nezmizne, pokiaľ bude vyzerať tak stratená. Cítil, že ju vyrušuje v jej samote, a práve chcel odísť, keď pozrela hore a uvidela ho. Rýchlo odvrátila zrak.

Zvuky jej topánok na štrkovom chodníku sekundovali zvuku krvi, ktorá mu hučala v ušiach. Chcel sa k nej rozbehnúť, objať ju a pobozkať jej sladké pery, ohnivo. Vrátil sa k predošlému dňu, keď ju držal v potešení a teraz sú zase cudzinci. Považoval za ťažké to vydržať. Chcel zakričať „Spomeň si na mňa!“

Stále sa k nej približoval a pomyslel si, že ona je stále apatická. Vyzerala krásna ako vždy. Aspoň on mal svoje spomienky, takže aj keď sa s ňou rozlúči, stále bude môcť vidieť jej krásu. Venoval pohľad jej dlhému krku, bohatým prsiam, červeným lícam, jej dlhým vlasom, čiastočne visiacim nadol, jej perám, pootvoreným a vlhkým, jej očiam, hlbokým a plných citov a v tej chvíli sa pozrela priamo na neho.

Kráčal hlbšie do záhrady a sledoval, ako šla po ceste medzi ružovými kríkmi, vyzerajúc tak sama, ale neuveriteľne smutná. Ruky mala zovreté a oči, ktoré na neho hľadeli, boli uprené na zem. Oči mala sklopené až kým ho nepočula sa priblížiť. Na to sa mu znova pozrela do tváre, jej hruď sa dvíhala a klesala. Ranný vzduch bol svieži, kvôli dažďu v predchádzajúcom dni, a fúkal studený vietor. Vánok zachytil jej dlhé kučery, ktoré jej viseli po bokoch hlavy, vypadli jej z drdolu, ona zachytila dlhý pramienok a zastrčila si ho za ucho. Opäť na neho pozrela. Uvažoval, čo vidí?

Spomalil kroky, až kým neboli na ceste spolu. „Váš bratranec povedal, že dnes na tom ešte nie ste lepšie ako včera. Slečna, je mi ľúto vašej straty a vašej bolesti.“

Uklonila sa. „Ďakujem, vaše lordstvo. Ospravedlňujem sa, ale nepamätám si vaše meno. Dnes som stretla toľko dobrých ľudí.“

Neexistovalo odopieranie pravdy: Miloval viac ako včera a ona si ani nepamätala jeho meno! Toho sa bál. Bolo to všetko nanič? Spomenie si? Mohol by začať od nuly? Mohol by si vystačiť s prostými pohľadmi, obyčajnými dotykmi, keď mal pocit, že to už prekonali? Spomenul si, s akým potešením včera cítil jej holú kožu špičkami prstov. Len včera mu vzala dlaň k ústam a pobozkala ju, akoby to boli jeho pery! Bolo to niečo, za čo by dal všetko, čo mal, len aby to cítil znova.

Jeho srdce váhalo, keď povedala, „bratranec mi dnes povedal, že práve dnes sa mal oženiť. Zaujímalo by ma, čo by sa stalo so mnou.“ Chcel ju objať a povedať jej, nech sa toho znova neobáva. Nemohol.

„Nebol som si vedomý, že by sa už dohodnutý sobáš vášho bratanca,“ riekol Draco čestne. „Myslel som, že sa dohodli dať tomu nejaký čas.“ Hermiona začala kráčať smerom k stredu záhrady, tak ju nasledoval.

„Povedal, že po tom, čo sa mi stalo, vie, že život je príliš drahocenný a netreba ním plytvať,“ riekla.

Pravdivé slová, myslel si lord Malfoy. Nikdy neboli vyslovené pravdivejšie slová.

Prestala kráčať, naklonila hlavu a pozrela na neho. „Ste zasnúbený?“

Zasmial sa. Keby len vedela. „Nie, nie som a pochybujem, že by ma niekto chcel.“

Zasmiala sa. „Ste darebák?“

„Keby som povedal áno, použijete to proti mne?“ zažartoval.

„Nie, nepoužijem.“ Sedela na kamennej lavici, ktorá bola miestom stretnutia dvoch ciest, jedna z nich mierila na sever a juh a druhá na východ a západ. Oproti nej bola druhá lavica. Sadol si na ňu a hľadel na jej tvár. Ich oči sa stretli a on nemohol odvrátiť zrak, jeho dýchanie bolo pokojné, ale jeho srdce búšilo hlasnú symfóniu. Ona mala toľko otázok vtých krásnych, hnedých očiach. Túžil jej ich zodpovedať. Túžil jej povedať, že všetko bude v poriadku. Avšak, na jeho perách nevznikali žiadne slová. Preto len hľadel.

„Pán Lupin povedal, že ste ma učili. Vždy som milovala štúdium. Povedzte mi, čo ste ma vyučoval.“

„Premiestňovanie a boli ste celkom dobrá. Zvládla ste to na prvýkrát.“

„Vždy som sa chcela učiť premiestňovať.“ Riekla s malým úsmevom.

„Nemusíte sa učiť, už to viete,“ odpovedal. Ak bude pokračovať s takýmito formálnymi rozhovormi, jeho srdce určite pukne. Jeho náruč po nej prahla, skutočnou, ale neprirodzenou túžbou. Túžbou držať ju a nikdy nenechať odísť. Keď k nej opäť obrátil pozornosť, zistil, že sa na neho usmieva. Pokúšal sa prísť znova k rozumu, aby jej opätoval úsmev, ale dopadlo to zle.

Vstal a prehlásil. „Toto nepôjde!“

Tiež vstala. „Prepáčte, pane? Urobila som alebo povedala niečo, čo vás urazilo?“

Chcel sa obrátiť k nej a usmiať sa, vymeniť poklony, ale viac ako to chcel vyriešiť. Chcel, aby jeho trápenie skončilo! Chcel sa obrátiť a povedať ´Vy a ja sme boli zamilovaní! Je mi ľúto, ak vás to šokuje, ale je to pravda. Nehorím to len o svojom srdci, ale aj o vašom!´ Nemohol však povedať ani slovo, keby sa o to pokúsil, povedať presne tieto slová, navždy by ju odplašil!

Vydržala jeho uprený pohľad a on prehovoril, „ospravedlňujem sa za môj výbuch. Nepovedali ste nič urážlivé. Som len zarmútený, že ste stratili pamäť, to je všetko. Áno, je to pravda, ale asi si nespomínate, ale spomínanie by vám mohlo spôsobiť bolesť, okrem tej, čo už máte. Niekedy človek musí cítiť bolesť, aby vedel, že je nažive. Musí sa povedať pravda. Nedokážem skrývať svoje city, a ani ich skrývať nechcem.

„Potom ich neskrývajte, Sire. Povedzte mi pravdu. Aspoň jednu pravdu. Túžim po pravde,“ žiadala. „Nepoznám vás,“ povedala zrazu v obavách. Vstala z lavice a odtiahla sa od neho. „Prepáčte.“

Zostal sedieť ako prikovaný, ale prehovoril. „Nebojte sa. Rozprával som od veci. Mal by som vás nechať, aby ste si na tieto veci spomenula sama.“

Cúvla. „Boli sme zasnúbení?“

Uvažoval, čo jej povedať. „Nie,“ odpovedal pravdivo.

„Boli sme viac ako priatelia?“ spýtala sa váhavo so sklopeným zrakom.

„Nie tak presne.“

„Takže sme sa nemali vziať?“

Tieto slová ho hlboko zranili, až na kosť, až sa cítil otvorene ranený a odkrytý. Nemali sa vziať, nebol voľný, aby sa oženil! Nemohol povedať ´Milujem a túžim po vás!, keď ďalšia veta nemohla byť ´chcem, aby ste bola moja žena´.  Možno to bolo najlepšie, že si to nepamätá. To ju bude bolieť menej. „Nie, nemali sme sa vziať. Ja som sa chystal oženiť s niekým iným.“

„Potom nerozumiem, myslím, že ani nechcem. Prosím vás, nehovorte nič, čo by nám obom mohlo spôsobiť bolesť a ľútosť. Musíte vedieť, ja si viac nepamätám, netuším, čo som cítila k niekomu alebo k niečomu !“ vyzerala tak zúfalo, ako sa on cítil. „Možno je to lepšie, keď si na vás nepamätám. Cítim, že som sa o vás zaujímala, ale očividne, ak sme neboli zasnúbení a vy hovoríte, že sme neboli viac než priatelia, a boli ste zasnúbený s inou, možno je môj cit jednostranný. Cítim rozpaky v mojich slovách a činoch. Odpusťte mi, milord. Prosím vás o odpustenie.“ Rozbehla sa po ceste, ale zastavila sa.  Podľa toho, ako sa jej dvíhali ramená, pochopil, že plače.

Menej by zranilo, keby niekto vzal meč a vyrezal mu srdce. Chcel jej povedať, čo boli jeden pre druhého, ale nevedel, ako to vyjadriť slovami, slová nestačia. Miloval ju, ale ťažko jej mohol niečo sľúbiť. Miloval ju, ale neodvážil sa tvrdiť to. Cítil sa osamotený a stratený v mori neistoty. Obrátila sa mu tvárou. Uklonil sa v drieku. „Už vám viac nespôsobím zármútok, madam. Vedzte, že som nikdy nemal v úmysle spôsobiť vám nepohodlie. Sotva vám môžem povedať, čo sme, keď ja sám to ťažko rozoznám. Možno to, čo som myslel, bol omyl. Bolo by lepšie, kebyže si na mňa viac nespomeniete a udržíte si svoju ľahostajnosť. Lúčim sa s vami.“ Znova sa sklonil a pobral sa dolu cestou, búchajúc zovretou pravou päsťou do ľavej.

„Lord Malfoy!“ zavolala za ním.

Obrátil sa.

“Ospravedlňujem sa.“

„Nie, to nie je potrebné. Len kladiete otázky, na ktoré nemám odpoveď. Tá chyba je vo mne, nie vo vás.“ Znova sa obrátil, keď na neho volala ešte raz.

“Lord Malfoy!“

Dvakrát sa zhlboka nadýchol skôr, než našiel odvahu otočiť sa. Mohol cítiť jej pohľad. Počul jej kroky, ako kráčala po ceste bližšie k nemu. Bola priamo za ním.

„Sire, prosím, ospravedlňujem sa. Nechcem vás spôsobiť bolesť. Možno si čoskoro spomeniem.“ Cítil jej malú ruku na predlaktí. To letmé gesto, pretože letmé bolo, jednú minútu tam bolo, ďalšiu bolo preč, poslalo búrku do jeho hlavy. Otočil sa tvárou k nej. Prehovorila. „Neprajem si cítiť k vám ľahostajnosť, pretože viem, hlboko v mojom srdci, že ľahostajnosť nie je to, čo som cítila predtým.“

Snažil sa usmievať, ale vyšlo to falošne. „Nechajte nás začať odznovu a nechať nové priateľstvo spojiť nás.“ Bolestivý výraz, o ktorom si bol istý, že mal, zmizol,  keď sa v jej črtách usadila radosť.

„Súhlasím s tým, aby sme sa znovu stali priateľmi. Možno by ste mi mohli dať ďalšiu hodinu.“

„Premiestňovanie alebo slušné správanie?“ spýtal sa s úsmevom.

I ona sa usmiala. „Pane, verím, že ma naozaj poznáte.“

Nemohol z nej spustiť oči. Jeho myšlienky boli opäť zmätené, ale vzal ju za ruku a jemne priviedol k ústam. Pobozkal teplú pokožku jej ruky. Zase bol spokojný. „Áno, slečna, poznám vás, rovnako, ako poznám vlastné srdce.“

Pustil jej ruku a ona si ju prezrela. Uvažoval, čo si myslí, že vidí. Obrázok jej teraz a obrázok a obraz jej včera v altánku, prebýval v jeho mysli, víril okolo v nepochopiteľnom chaose a on nemohol rozlúštiť jednu myšlienku od druhej. Ktorý bol skutočný a ktorý nie? Čo sa ešte malo stať a čo sa ešte nestalo?

Načiahol sa, už nepremýšľal o dôsledkoch, a zastrčil jej ďalší zatúlaný prameň vlasov za ucho. „Uvidím vás znova, slečna, sľubujem.“ Uklonil sa pred ňou a obrátil sa na odchod, ešte raz na ňu pozrel, sledujúc jej dokonalú krásu. Nechcel sa ešte zahrávať s jej spomienkami a pocitmi. Zamilovala sa do neho pomerne rýchlo. Mohol by to spraviť znovu, koniec koncov, bol Draco Malfoy a on sa zdala menej váhavá, ako prvýkrát, keď sa do neho zamilovala. Zdala sa otvorenejšia a prístupnejšia, prijímala jeho pozornosť. Nebola pod jeho úroveň a ani on sa nepovyšoval nad ňu. Tentoraz sa nikomu neublíži. Nikto sa jej nedotkne. Naposledy sa pozrel späť, neustále tam stála. Nechcel váhať a mal pocit, že ani ona nie.

(Nabudúce: Niekto má tajomstvá, a nie je to Draco, Hermiona ani Harry.)