Preklady fanfiction Harryho Pottera

Čokoláda

Autor: Della D.

Preklad: solace

Originál: http://www.hogwartsnet.ru/mfanf/ffshowfic.php?fid=25656&l=0

Rating: G

Romanca

Všetko, čo potrebuje unavený pútnik počas fujavice, je šálka horúcej čokolády.

AN: Postavy a ich svet patria Rowlingovej, myšlienka filmu"Čokoláda". Mojím je tu, ako vždy, len samotný text.

Vietor sa skutočne hneval. Zúrivo vrhal do tváre ľadové kryštáliky, snažil sa strhnúť z hlavy kapucňu, dostával sa pod látku plášťa a prenikal do kostí. Prsty v tenkých rukaviciach dávno skrehli a stratili cit. Kvôli sneženiu nebolo vidieť ďalej od natiahnutej ruky. Slnko už zapadlo, čo ešte viac sťažovalo orientáciu v priestore.

Ak metelica okamžite neprestane, ten hotel dnes nenájdem, pomyslel si Severus. Čert mi našepkal, aby som sa sem vybral pešo. Mal som použiť kozub.

Zastavil sa, aby si napravil spadnutý šál a neustále sfukovanú kapucňu. Naokolo bola tma a sneh zasypal aj to, čo bolo predtým cestou. Mal pocit, akoby sa ocitol mimo času a priestoru, niekde na kraji sveta, bez minulosti a budúcnosti, bez iných ľudí...

Pokrútil hlavou a tú predstavu od seba odohnal. Ak nenájde miesto, kde by sa mohol ukryť, naozaj sa veľmi rýchlo ocitne mimo času a priestoru niekde na hranici, avšak druhého sveta. Sveta, do ktorého sa vôbec neponáhľal.

Našťastie pred sebou zbadal svietiacu vývesnú tabuľu akéhosi baru alebo kaviarne. Bol to skutočný úspech. V tejto krajine, na tomto mieste a o takomto čase bolo zložité nájsť otvorený podnik. Severus sa poponáhľal ku svetlu, pokým sa majiteľ nerozhodne zavrieť svoj obchodík.

Dvere sa poddali len s námahou. Pri ich otváraní mu bránil vietor, ktorý akoby nechcel, aby vošiel dovnútra. Ale podarilo sa mu to a o chvíľočku sa ocitol v spásnom teple. Zvonček prenikavo zazvonil.

Rozhliadol sa po miestnosti. Bolo to veľmi zvláštne miesto, žiadne stolíky, len pult s tromi vysokými stoličkami, niekoľko vitrín, obsah ktorých nemohol z tej vzdialenosti rozoznať. Veľmi malá miestnosť. Skôr sa podobala na obchod než na kaviareň, no aj tak by tu mohol prečkať metelicu. Bolo tu teplo a sucho, kdesi potichu vyhrávalo rádio, vo vzduchu bolo cítiť akési korenie. Príjemné miesto. Pokojné.

Severus sa zahľadel von. Fujavica ešte zosilnela, takže bude musieť byť trpezlivý. Z krku si stiahol šál, kapucňu si nechal na hlave a podišiel k pultu. V tom momente sa v bočných dverách objavila asi tridsaťročná žena. Bola oblečená v dlhej sukni z nekrčivej látky a tenkej blúzke. Ako sa zdalo, príliš tenkej pre toto ročné obdobie, pretože bola zavinutá do šatky ozdobenej farebnou výšivkou. Gaštanové vlasy mala na zátylku zopnuté do uzla, nie príliš pevného, pretože z neho vytŕčalo niekoľko prameňov.

„Dobrý večer, pane,“ neznáma ho privítala s úsmevom a postavila sa za pult. „Musíte byť riadne premrznutý. Dáte si horúcu čokoládu?“

„Radšej by som si dal čaj,“ oznámil zachrípnuto a posadil sa na stoličku. „Alebo aspoň kávu,“ dodal sťahujúc si rukavice a šúchajúc skrehnuté ruky.

„Bohužiaľ, pane, nepodávame čaj, ani kávu. Toto je čokoládovňa. Preto vám môžem ponúknuť pätnásť druhov horúcej čokolády, ale nie čaj.“

„Skvelé,“ zamrmlal Severus. „Neznášam čokoládu.“

„Ach, možno ste len neochutnali tú pravú,“ oponovala žena. „Myslím, že viem, aká vám zachutí.“

Zmizla za malými dvierkami za chrbtom a po malej chvíli sa znovu objavila. V rukách držala veľkú šálku, z ktorej stúpala voňavá para. Položila ju na pult. Odniekiaľ vytiahla mištičku s akýmsi práškom a štipku z neho do nej vhodila. Potom mu ju ponúkla.

„Skúste,“ povedala. „Ak vám nezachutí, nemusíte platiť.“

Severus si vzal do dlaní šálku a užíval si pocit tepla, ktoré mu prechádzalo cez porcelán k prstom. Podvihol nápoj bližšie k tvári a najskôr ho opatrne ovoňal. Vôňa kakaa sa miešala s akýmsi preňho neznámym korením, no necítil žiaden podozrivý zápach. Pomaly si usrkol. Trpká a trošičku štipľavá chuť ho prekvapila. Vskutku sa to nepodobalo na horúcu čokoládu, ktorú mal možnosť ochutnať predtým. Odpil si ešte jeden dúšok a cítil, ako sa všetko v jeho vnútri zrazu zohrialo a krv mu žilách začala rýchlejšie prúdiť.

„Chutí?“ spýtala sa majiteľka, pozorujúc ho s miernym úsmevom. Kvôli kapucni mu nemohla vidieť do tváre, ale podľa toho, ako sa mu uvoľnili stuhnuté plecia, ľahko zistila, že mu pohostenie bolo po chuti.

„Čo ak poviem nie len preto, aby som nemusel zaplatiť?“ spýtal sa posmešne bez toho, aby vzhliadol hore.

„Nepôsobíte ako podvodník, pane,“ podotkla majiteľka. „Ste dobre oblečený, slušne vychovaný. Nemyslím, že vám bude ľúto dať pár dolárov za čokoládu. Navyše pochybujem, že by Brit v cudzine dokázal oklamať svoju krajanku.“

„Ste všímavá,“ ticho zachripel Snape.

„Baví ma pozorovať hostí,“ poznamenala žena. „Robiť si vlastné závery, tipovať, odkiaľ sú. Počúvať ich príbehy,“ dodala už tichšie. „Iba kvôli tomu som začala s týmto podnikaním.“

„Aby ste počúvali cudzie príbehy?“ začudoval sa Severus a položil pred seba poloprázdnu šálku.

„Nie nejaké obyčajné príbehy, ale zaujímavé príbehy. A práve teraz sa mi zdá, že by váš príbeh mohol byť zaujímavý. Dávno ste odišli z Anglicka?“

„Dávno,“ odvetil Snape zdržanlivo.

„Vydali ste sa na cesty?“

„Aj tak sa to dá povedať.“

„Nie ste príliš zhovorčivý.“

„Dnes to nebude váš večer,“ Snape posmešne zachripel a odpil si ďalší dúšok. Potom sa pozrel z okna. Fujavica pokračovala vo vyčíňaní.

„Možno by ste sa cítili pohodlnejšie, keby ste si odložili plášť. Asi nebudete môcť tak skoro pokračovať v ceste.“

Ešte raz sa clivo zahľadel z okna a potom si s povzdychom stiahol kapucňu, rozopol gombíky a plášť zhodil z pliec. Postavil sa, celkom si vyzliekol vrchnú vrstvu šiat a spolu so šálom ju hodil na susednú stoličku. Automaticky si uhladil hrozne nakrátko ostrihané vlasy. Keď ostal bez svojho habitu podobného oblečenia, mal pocit, ako by bol takmer nahý. V nohaviciach a čiernom roláku sa necítil príliš pohodlne, ale vysoký golier spoľahlivo skrýval jeho jazvy pred zvedavými pohľadmi.

„Ešte čokoládu? Alebo niečo na zahryznutie?“ ponúkla mu pohostinná majiteľka.

„Obávam sa, že na zahryznutie tu máte tiež len samú čokoládu,“ zavrčal Snape. „Ale z tohto,“ ukázal na svoju šálku, „by som si ešte dal. Čo je to za špecialita? Veľmi zvláštna chuť.“

„To je zvláštny druh čili korenia. A taktiež špeciálny druh kakaových bôbov. Hneď vám prinesiem ďalšiu šálku.“

Opäť zmizla za dverami. Snape to využil, aby si lepšie obzrel miestnosť. Teraz, keď mu kapucňa nezakrývala výhľad, si mohol poriadne prezrieť obrazy na stenách, bizarné sošky na poličkách, rozmanité ručne vyrobené bonbóny vo vitrínach. Zdalo sa, že v tomto zapadákove narazil na veľmi zvláštne miesto. Zaujímalo by ho, čo ju sem zavialo?

„Chcela som sa ukryť pred rozčarovaním iných ľudí.“ Snape sa strhol od prekvapenia. Otočil sa a zahľadel priamo do jej tváre. Pozerala naňho so záujmom. „Boli ste už niekedy v tomto meste?“ spýtala sa. „Vaša tvár sa mi zdá povedomá.“

„Na žiadne miesto nechodím dvakrát po sebe,“ odsekol a znovu sklonil hlavu.

„Potom je možné, že sme sa stretli v Anglicku?“

„Málo pravdepodobné,“ vzal si z jej rúk ďalšiu porciu čokolády a poriadne si z nej odpil. Ktovie prečo sa pod vplyvom tohto nápoja odplavovala z jeho tela nielen triaška, ale i napätie, únava a nepokoj.

„Vari ste celý život strávili vo väzení?“ spýtala sa sarkasticky.

Keby len tušila, ako blízko pravdy bola.

„Niečo podobné,“ odvetil odmerane.

„A čo také ste vykonali?“

Nasledovala krátka pauza, po ktorej Snape príkro zachripel:

„Zabil.“

Nepovedala ani slovo a to ho primälo, aby na ňu úkosom vrhol zvedavý pohľad. Zdalo sa, že na ňu táto informácia neurobila žiadny mimoriadny dojem.

„Nebojíte sa? Veď sme tu úplne sami,“ hrozivo sa uškrnul.

„Nebojím sa vás, pane,“ podotkla chladne. „Tiež som zabíjala, takže sa ma nesnažte vystrašiť.“

Takmer mu zabehlo.

„Zabíjali?“ spýtal sa prekvapene a pohľadom skĺzol po jej útlej postave. „Boli ste na vojne?“

„Nie, jednoducho som chodila do školy,“ smutne sa usmiala. „A potom sa začala vojna.“

Severusovi v tom momente začalo byť horúco. Táto žena má tridsať rokov, to znamená, že do školy chodila pred desiatimi až pätnástimi rokmi. Pred takou istou dobou bola v Anglicku iba jedna vojna. Takže bola čarodejnicou. Nepodarilo sa mu vojsť do obyčajnej kaviarne, presnejšie povedané do obyčajnej čokoládovne, ale do čokoládovne k čarodejnici?

„Tvárite sa, ako by ste zbadali ducha,“ povedala súcitne. „Tiež ste odišli z Anglicka po skončení tej vojny, však?“

„Ako ste sa... Odkiaľ ste sa...?“ zasekol sa. Myšlienky mu vírili v hlave. Už tak dávno nestretol niekoho, kto by vedel o tej vojne. Prsty kŕčovito zovreli šálku a druhá ruka sa mu mimovoľne natiahla ku krku, kde mu tá vojna zanechala poslednú značku. „Áno, odišiel som odtiaľ po skončení tej vojny,“ priznal potichu. „Ako ste zistili, že som tiež čarodejník?“

„Podľa toho, cez ktoré dvere ste vošli,“ usmiala sa. „Sú tu dvoje dvere. Jedny vidia len čarodejníci a druhé muklovia. A oboje vidím len ja. Zahľadel sa na ňu pozornejšie. Chodila do školy pred desiatimi až pätnástimi rokmi, takže ju musel učiť. No zatiaľ ho nespoznala. A on si taktiež nevedel spomenúť na takú študentku. Čiže určite nebola v Slizoline. Ostatných nepoznal až tak dobre, nedíval sa im nejako osobitne do tvárí. Ubehlo priveľa času a ten ľudí mení.

„Šikovné,“ poznamenal a potom si znovu odpil z čokolády, hľadiac na ňu ponad šálku spoza nepatrne privretých viečok. „Tiež ste odišli z Anglicka po skončení vojny? Alebo kvôli nej?“

„Odišla som oveľa neskôr,“ priznala. „Iba pred pár rokmi.“

„Čo vás prinútilo utiecť a usadiť sa medzi muklami?“

„Nikdy som nemala nič proti muklom,“ podotkla. „Sama som muklorodená. A čarodejnícky svet mi nepriniesol veľa šťastia...“

„Aj v Anglicku je dosť muklov, ale žijete tu, v Kanade.“

„Pochopte, pane,“ prisadla si na stoličku zo svojej strany pultu a ruky zložila pred sebou, „veľmi dlho som nevedela, čomu sa venovať. V škole sa mi darilo rovnako dobre vo všetkých predmetoch. Niektoré boli zaujímavejšie, iné menej... No po jej skončení som veľmi rýchlo pochopila, že práca v ministerstve, kariéra váženého vedca, či verejného činiteľa, alebo niečo podobne významné ma neoslňuje. Pokúšala som sa pustiť do rôznych vecí; pokračovala som v štúdiu, získala som titul, bola som verejným činiteľom, podarilo sa mi pracovať aj v ministerstve. Avšak nič z toho mi neprinieslo uspokojenie. Bola som veľmi unavená.“ Vstala, zmizla za malými dvierkami a vrátila sa s vlastnou šálkou horúcej čokolády. „A navyše som sa vydala. Nie príliš šťastne. Bol dobrým mužom, ale boli sme príliš rozdielni a mali sme odlišné názory na rodinný život... Jedného dňa som to skrátka nevydržala. Pochopila som, že ak to bude aj naďalej takto pokračovať, zbláznim sa.“

Odmlčala sa, zdvihla šálku k perám a odpila si zopár dúškov. Snape ju nesúril, pomaličky pil svoju čokoládu, pokukoval po nej a snažil sa predstaviť si ju mladšou. V jej črtách videl niečo povedomé, ale čosi ešte stále chýbalo.

„A vtedy som sa sama seba spýtala, čo mám skutočne rada? Čo mi prinesie ozajstnú radosť, nielen preto, že je to dôležité alebo prospešné?“

„A k čomu ste dospeli?“ neodolal, pretože sa znovu odmlčala.

„Čokoláda,“ odvetila jednoducho. „Mala som ju rada od detstva. Vždy mi zlepšovala náladu. Napadlo ma, že by bolo fajn spraviť to isté pre ľudí: zlepšovať im náladu čokoládou.“

„Vedeli ste ju variť?“

„Nie,“ rozosmiala sa, „nikdy som to nevedela. Ale som veľmi učenlivá. Našla som niekoľko kníh so starými receptami. Viete, po hodinách s naším učiteľom elixírov nebolo vôbec ťažké uvariť čokoládu podľa receptu.“

„To ste mali takého dobrého učiteľa?“ Snape sa neovládol a odfrkol si.

„Dobrého...“ zopakovala zamyslene, „niekto by povedal, že hrozného. Jednoznačne bol vynikajúcim majstrom elixírov,“ pripustila, „no pravdepodobne nie veľmi dobrým učiteľom. Chcem tým povedať, že nešlo o to, že bol prísny, ale jeho netolerancia k zlyhaniam iných mu komplikovala prácu.“ Smutne si povzdychla a dodala: „Ale bol to dobrý človek. Žiaľ, pochopili sme to až príliš neskoro.“

„Zomrel?“ spýtal sa Severus so zatajeným dychom. Bolo veľmi zvláštne počuť niečo také o sebe.

„Áno, zahynul. Počas vojny.“

„To znamená, že ste sa zásobili knihami a rozhodli sa začať variť čokoládu.“ Snape sa poponáhľal zmeniť tému, pretože sa mu melanchólia na jej tvári páčila omnoho menej ako úsmev. „Prečo v Kanade?“

„Neodišla som do Kanady ihneď. Prvú čokoládovňu som si otvorila ešte v Anglicku, no viete... Najlepšia absolventka školy, priateľka Harryho Pottera a zrazu – predáva čokoládu... Príliš veľa rečí sa šírilo poza môj chrbát...“

Ruka sa mu zachvela a len-len, že neupustil šálku, iba zázrakom ju dokázal rýchlo postaviť na pult. Doparoma, Grangerová! Ako je možné, že ju nespoznal? Samozrejme, že v jej výzore vždy udierala do očí ako prvá bujná hriva vlasov a bez nej sa ani nepodobala na seba. No napriek tomu nespoznať dievčinu, ktorá ho šesť rokov otravovala svojou večne zdvihnutou rukou – to už bolo trochu moc. Bezpochyby sa zmenila, dospela... a on vôbec neočakával, že najlepšia absolventka školy začne proste predávať čokoládu.

„Preto som sa najskôr presťahovala do štátov,“ pokračovala nevšímajúc si jeho zdesenie. „Ale čoskoro sa mi to tam zunovalo a pricestovala som sem. Tu sa zrejme zdržím. Páči sa mi tu...“

Len čo to do dopovedala, zhaslo svetlo a navôkol zavládla neuveriteľná tma a ticho. Severus zamrel a započúval sa do tmy. Tento návyk si vypestoval pred mnohými rokmi, kedy sa nemohol spoliehať na zrak; načúval a vetril, aby nedal protivníkovi šancu znenazdajky ho prekvapiť. Chvíľu trvalo, kým si pripomenul, že sa tu nemá čoho obávať.

„Pravdepodobne vietor pretrhol vedenie,“ oznámila Grangerová. „Je dobré, že ste čarodejník, nechcelo by sa mi hľadať sviečky potme. „Accio sviečky! Incendio!“

Mihotajúce sa plamene troch sviečok trochu rozptýlili tmu. Hermiona vzala jednu z nich, podišla k oknu a vyzrela von.

„Áno, určite sa pretrhli drôty. Celá štvrť má výpadok.“ Pootočila sa k nemu. Vo svetle plameňov bola jej tvár neuveriteľne bledá. „Kamkoľvek ste mali dnes namierené, budete musieť ešte počkať.“

„Nenamietam,“ zamumlal a nebol schopný odtrhnúť pohľad od jej tváre.

Vrátila sa za pult. Sviečky rozostavila tak, aby osvetľovali čo najväčší priestor.

„Ešte čokoládu?“ na pery jej skĺzol potmehúdsky úsmev.

„Nie, ďakujem, ešte mám,“ nevedomky jej opätoval úsmev. „Pravdupovediac, za šálku pravého Earl Grey by som bol teraz schopný vraždiť... Vaša čokoláda... je lepšia než tá, ktorú som mal možnosť ochutnať predtým, ale i tak sa nevyrovná dobrému čaju.“

Pokrčila plecami, akoby sa ospravedlňovala. Sadla si na svoju stoličku, zasunula za ucho neposlušný prameň vlasov a znovu sa pozorne zahľadela do tváre svojho hosťa.

„Porozprávala som vám svoj príbeh. Nechceli by ste mi to oplatiť rovnako?“

Severus pootočil šálku, starostlivo skúmal vzor na jej boku a pokrčil plecami.

„Môj príbeh nie je ani zďaleka taký zaujímavý. Žiadne manželstvo, ani školské časy, na ktoré by som chcel spomínať a možnosť venovať sa svojej obľúbenej práci som stratil pred mnohými rokmi. Väčšinu svojho života som sníval o slobode, a keď som ju nakoniec získal, ukázalo sa, že – je synonymom zbytočnosti a bezcennosti. Teraz sa túlam po svete a hľadám niečo...“

„Alebo utekáte pred niekým?“ usúdila, súcitne naňho hľadiac.

Prikývol.

„Pred sebou.“

„To nemá zmysel.“

„Viem,“ opäť pokrčil plecami. „No... je to aspoň nejaký... cieľ.“

Severus podráždene mykol hlavou a dlaňou si pretrel tvár, ako by sa snažil odohnať mámenie. Potom sa skúmavo zahľadel na Grangerovú.

„Čo do tej vašej čokolády sypete? Ani raz vo svojom živote som sa nikomu nezveroval.“

„Je to jednoducho samotná čokoláda,“ usmiala sa. „Robí nás takými, akí sme.“

„To nie je pravda, ja taký nie som.“ Mierne sa zamračil. „Všetkých svojich hostí takto mučíte? Čo je toto, čokoládovňa alebo spovednica?“

Rozosmiala sa. Takým zvonivým, celkom dievčenským smiechom. Pripomenul mu minulosť. Roky, ktoré strávil v Rokforte, spočiatku ako študent, neskôr ako učiteľ. Smiala sa tak Lily. Smiali sa tak deti, keď ho nevideli. Bol to symbol bezstarostnosti a šťastia, ktoré stratil v ranom detstve. Ktovie prečo mu z jej smiechu zostalo teplejšie na duši.

„Nie, kdeže. Mojimi hosťami sú v podstate ľudia z mesta. Viete, toto mesto je dosť veľké, aby mi dokázalo zabezpečiť stabilnú klientelu, a pritom dosť malé, aby sa moji zákazníci stali zároveň mojimi priateľmi. No občas,“ pozrela sa do okna, „začne od severu fúkať tento vietor, nastane nepohoda a v taký deň ostáva čokoládovňa do noci otvorená. Vietor spravidla ku mne privedie pútnikov, ktorí hľadajú miesto, kde by sa mohli zohriať a prečkať búrku. A ja rada počúvam ich príbehy. Rozprávajú mi o ďalekých krajinách, kde som nikdy nebola, zdôverujú sa mi s tým, čo ich prinútilo vydať sa na cesty. Občas tu sedia niekoľko hodín a niekedy až do úsvitu. Zvyčajne sa rozlúčime ako najlepší priatelia,“ sklonila hlavu. „Priatelia, ktorí sa nikdy viac nestretnú. Povedzme, že je to môj variant ideálnej romance.“

„Spíte s nimi?“ spýtal sa náhle.

„A vy by ste sa chceli so mnou vyspať?“ šibalsky naňho žmurkla.

„Merlin chráň!“ zamumlal Snape a zadíval sa do šálky. „To by skrátka všetko pokazilo. Čokoláda je sama o sebe afrodiziakum, a ak sa do nej ešte niečo pridá, dajme tomu akýsi zvláštny druh čili korenia...“

„Máte pravdu, všetko by to pokazilo,“ poznamenala sucho. „Práve preto nič také do čokolády nepridávam. Nespím so svojimi hosťami. Iba sa rozprávame pri šálke horúcej čokolády. Ničím ich neomamujem, no keď odchádzajú, sú presvedčení, že sú do mňa tak trochu zaľúbení. Garantujem vám, že odtiaľto odídete s rovnakým pocitom.“

Snape si pomyslel, že stav trochu zaľúbený uňho nastal ešte pred piatimi minútami a teraz to smerovalo niekam ďalej.

„Podstata spočíva v tom, že ich počúvam a oni počúvajú mňa. Predstavujem si, že sú výnimoční, smelí, silní. A oni si predstavujú, že som prívetivá, pohostinná, štedrá. Rozlúčime sa po niekoľkých hodinách, a tak sa nestihneme jeden v druhom rozčarovať, nestihneme si nazhromaždiť vzájomné pocity krivdy. Vieme, že sa nikdy viac nestretneme, preto v sebe neživíme zbytočné nádeje. A práve kvôli tomu je to ideálna romanca.“

„A to vám stačí?“ spýtal sa Snape prekvapene.

Zosmutnela a zadívala sa do šálky. Zakrúžila ňou, prelievajúc po dne zvyšky čokolády.

„Samozrejme, že nie,“ priznala úprimne. „Zakaždým, keď počúvam zavýjanie severného vetra a nechávam svetlo rozsvietené a dvere otvorené, dúfam, že sem zavíta niekto, kto ma nebude obťažovať svojím príbehom, ale si vypočuje ten môj. Nebude mať o sebe žiadne ilúzie a nebude si ich vytvárať o mne. Keď utíchne búrka, odíde ako všetci pred ním, ale kdesi tam, na ceste, pochopí, že na tomto svete niet nič krajšie než moja čokoláda, že už nikam nemusí ísť, pretože našiel to, čo hľadal. A pokiaľ ide o mňa, poruším svoj zvyk a budem čakať, že sa raz vráti. A on sa vráti.“

„To znie ako plán,“ zachripel Snape. Momentálne bol rád, že mu kedysi zranenie poškodilo hlasivky a jeho hlas znel odvtedy vždy zachrípnuto, a preto bolo ťažké zistiť, kedy sa mu hrdlo zovrelo od rozrušenia.

„Znie to ako sen,“ usmiala sa. „Je možné, že tou osobou ste vy?“ zahľadela sa mu priamo do očí. Nedokázal odvrátiť pohľad.

„Nikdy nechodievam dvakrát na to isté miesto,“ pripomenul jej.

„Jedného dňa obídete celý svet. Kam pôjdete potom?“

„Vydám sa na ďalší okruh, len po inej trase. Svet je veľký.“

„Takže to bude niekto iný,“ zamrmlala a pozrela sa z okna. „Fujavica sa skončila,“ oznámila. „Cesta je voľná.“

„Áno...“

Severus vstal zo stoličky, zaplatil za čokoládu, okolo krku si omotal šál, obliekol plášť a pobral sa ku dverám. Nechcelo sa mu odísť, no nemohol zostať. Otočil sa na prahu, držiac kľučku od dverí. Hermiona stála hneď za ním zavinutá do šatky. Za ňou horeli sviečky, preto bolo ťažké rozoznať výraz jej tváre.

„Aj tak budem dúfať, že sa ešte stretneme,“ povedala a podľa zafarbenia hlasu zistil, že sa usmieva. „Možno sa opäť presťahujem a náhodou sa ocitnem na vašej druhej trase.“

„Možno, slečna Grangerová. Všetko je možné.“

Prekvapene naklonila hlavu nabok a spýtala sa:

„Azda som vám prezradila svoje meno?“

„Nie, avšak povedali ste mi toho dosť na to, aby som si naň spomenul.“ Otvoril dvere, ale opäť sa zastavil, keď naňho zavolala:

„A vaše meno, pane? Nie je fér, že vy moje poznáte a ja vaše nie.“

„Moje meno?“ spýtal sa stojac jednou nohou na ulici. Vlasy a cípy plášťa mu povievali vo vetre. „Neprezradím vám ho,“ povedal tvrdo, naťahujúc si rukavice.

„Prečo?“

„Lebo by som chcel, aby ste na mňa istý čas čakali,“ uprene sa na ňu zahľadel. „A ak vám ho prezradím, nebudete čakať.“ Ráznym pohybom si natiahol na hlavu kapucňu, otočil sa a pobral preč.

Hermiona sa za ním dívala, až kým ho nestratila z dohľadu. Vietor jej nadvihoval sukňu a prenikal pod blúzku ako nezbedný nápadník. Prinútil ju ešte pevnejšie sa zavinúť do šatky, ale nevošla dnu a nezavrela dvere, pokiaľ mohla vidieť jeho vzpriamený chrbát. Až keď zmizol za zákrutou, ticho zašepkala:

„Šťastnú cestu a veľa šťastia... pán profesor...“

Potom sa vrátila do čokoládovne a zatvorila za sebou dvere.

*****

Od toho dňa severný vietor ešte neraz bránil pútnikom dôjsť do ich cieľa. Raz víril sneh, potom kvapky dažďa a inokedy páperie z púpav, či  topoľov. Avšak to mohlo byť vážnou prekážkou azda iba pre alergikov. Nech to už bolo akokoľvek, Hermiona viac nenačúvala vetru. Nenechávala dvere svojej čokoládovne otvorené do neskorých hodín, nečakala náhodných okoloidúcich a netúžila viac počúvať ich príbehy. Mala pocit, že to, kvôli čomu kedysi začala s týmto podnikaním, sa už stalo. Teraz sa musela rozhodnúť, čo bude robiť ďalej. Či sa naozaj opäť presťahuje, alebo úplne skončí s obchodovaním a bude sa venovať niečomu inému. Zatiaľ to ešte nevedela. Zatiaľ ešte stále čakala.

Nestalo sa to neskoro večer, ale skoro ráno, keď sa väčšina obchodov a kaviarní ešte len otvárala. Nefúkal ani zvláštny, mystický, severný vietor, ale úplne obyčajný, ľahký, južný vetrík, ktorý víril žlté lístie padajúce zo stromov. Nevyčíňala fujavica, ani búrka, práve naopak, svietilo jasné, ešte takmer letné slnko. Ojedinelí okoloidúci začudovane pokukovali po vysokom chlapovi v čiernom plášti, spod ktorého mu vytŕčali čierne nohavice a rolák. Avšak tento muž sa už dávno naučil nevnímať cudzie pohľady. Kráčal po ulici malého mestečka, prižmurujúc oči pred jasným slnkom a už videl pred sebou obchodík, do ktorého mal namierené.

Poryv teplého vetra pred ním roztvoril dvere skôr, než ku nim stihol dôjsť. Majiteľka čokoládovne stála k nemu otočená chrbtom a handričkou utierala sklo na vitríne, v ktorej boli rozložené ručne vyrobené čokoládové bonbóny bizarných tvarov. Na zvuk otvárajúcich sa dverí sa prudko otočila a pohodila hrivou bujných, gaštanových vlasov. Severus zamrel a neodvážil sa prekročiť prah. Usmiala sa naňho.

„Myslela som si, že nikdy nechodíte dvakrát na to isté miesto,“ povedala veselo.

„Nezdá sa, že by vás môj príchod prekvapil,“ poznamenal Severus a vošiel dovnútra.

„Ani trochu,“ potvrdila. „Čakala som vás.“

„Ani ja sám som nevedel, že prídem,“ riekol zachrípnuto a blížil sa k nej. „Ako ste to mohli vedieť?“

„Dnes oslavujem tridsiate narodeniny,“ tiež urobila krok smerom k nemu. „Osud bol skrátka povinný darovať mi niečo vzácne.“

„Skôr, než sa s konečnou platnosťou rozhodnete, že som vzácnym darčekom osudu,“ povedal viditeľne rozrušený Severus, „musím vám prezradiť svoje meno.“

„To už nie je žiadnym tajomstvom, profesor Snape,“ hravo mu odvetila a pobrala sa k pultu. „Dáte si čokoládu?“

„Ale ako... kedy... odkiaľ...“ opäť upadol do rozpakov a nevedel, čo povedať.

„V tej chvíli, keď ste si dali dole kapucňu,“ odpovedala vážne. „V tom okamihu som vás spoznala.“

„Ale veď ste si mysleli, že som mŕtvy. Naozaj vás môj príchod ani trochu neprekvapil?“ spýtal sa. Vyzliekol si plášť a položil ho na jednu z vysokých stoličiek.

„Od čias, kedy sa zistilo, že vaše telo zmizlo zo Škriekajúcej búdy, som dúfala, že žijete. Mŕtvoly samy neodchádzajú. Ale živí ľudia áno.“

Naliala čokoládu do šálky a postavila ju pred neho. Severus si sadol na stoličku, v rukách zamyslene pootočil šálku a nakoniec sa spýtal:

„Prečo ste sa tvárili, že ma nepoznáte?“

„Muklovské oblečenie, krátky účes, nechuť si dať dole kapucňu... Nechceli ste, aby vás niekto spoznal, preto som nič nepovedala. A potom... Bolo veľmi zaujímavé môcť sa s vami porozprávať úplne prirodzene.“

Lakťami sa oprela o pult a naklonila sa k nemu. Tak blízko, že mohol cítiť vôňu lúčnych bylín, ktorá vychádzala z jej vlasov. Zahľadela sa mu do očí a ticho sa spýtala:

„Prečo si sa vrátil?“

Severus hneď neodpovedal. Odpil si niekoľko dúškov z čokolády, nespúšťajúc pohľad z jej očí. Potom sa k nej naklonil. Tak blízko, že tiež mohla cítiť vôňu čili korenia šíriacu sa z jeho pier.

„Austrália nebola taká zaujímavá, ako som sa domnieval,“ povedal. „A okrem toho, na celom svete nie je nič krajšie než tvoja čokoláda. Myslím, že som našiel to, čo som hľadal.“

Jej pery chutili ako škorica a jemná, mliečna čokoláda. Keď ich Severus bozkával, pomyslel si, že sú takisto veľmi chutné.