Preklady fanfiction Harryho Pottera

Piata kapitola

Každý, kto videl mladú ženu s hnedými kučeravými vlasmi pri bránach Rokfortu, si pravdepodobne pomyslel, že je mierne mimo. Chodila pomaly v malých kruhoch, šepkala zaklínadlá a mračila sa na zem. Bolo desať hodín v nedeľu dopoludnia a Hermiona Grangerová sa zo všetkých síl koncentrovala na trávu pod nohami. V ľavej ruke držala výtlačok Denného Proroka, v pravej zvierala prútik, špička ktorého sa pravidelne rozsvecovala na bledomodro. Asi po desiatich minútach vzdychla, vrátila sa k bráne školy a oprela sa o ňu. Na chvíľu privrela oči, silno sa sústredila, potom opäť vykročila do kruhu, spevavo odriekala latinské zaklínadlá a sústredene pritom hľadela do trávy. Náhle sa zastavila a cúvla o krôčik dozadu. Prútik namierila priamo na zem pod sebou a zopakovala zaklínaciu formulu. Na tvári sa jej rozžiaril víťazoslávny úsmev.

Rýchlo sa poobzerala, aby sa uistila, že ju nik nesleduje, a znovu sa zadívala na trávu, kde zablikali dve veľké stopy rovnakým odtieňom modrej ako špička jej prútika.

„Mám ťa!“ riekla nahlas a ešte stále sa usmievajúc postavila sa presne na stopy. No úsmev jej povädol, hneď ako si uvedomila, čo bude nasledovať. Posledných desať dní strávila prepracúvaním tohto variantu sledovacieho kúzla a vedela, keďže cieľ bol úplne neznámy, že jej hrozí veľké riziko rozštiepenia. Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila, a jej odhodlanie znovu narástlo. Nemohla takto ďalej pokračovať, musela to urobiť. Zavrela oči a s pomalým zatočením sa premiestnila.

Skôr, než oči opäť otvorila, vedela, že to vyšlo – osvetlenie sa zmenilo a počula spievať vtáky. Množstvo vtákov. Opatrne vykukla spod privretých viečok a naokolo uvidela stromy, potom skĺzla pohľadom dolu, aby sa ubezpečila, že neprišla o žiaden kúsok tela. Pod nohami sa jej rozprestieral koberec zo zvončekov, a keď zodvihla hlavu, oči sa jej pristavili na malom kurióznom dvojposchodovom domčeku obklopenom tou najočarujúcejšou ružovou záhradou, akú kedy videla. To predsa nemôže byť to pravé miesto?

S búšiacim srdcom sa pohla vpred a potisla dvere nízkej drevenej bránky. Čakala, že pánty zaškrípu, no neozval sa nijaký zvuk. Za zamrežovanými oknami nebolo vidieť žiadne známky života a maličká časť v jej vnútri dúfala, že nikto nie je doma. Došla až ku dverám a znovu sa rozhliadla navôkol, potom zasunula prútik do vnútorného vrecka habitu a stiahla po kovovom klopadle. Vo chvíli, kedy sa končekmi prstov dotkla jeho povrchu, sa dvere na domčeku prudko rozleteli a silná ruka ju schmatla za zápästie. Hrubo ju vtiahla dovnútra a zároveň jej skrútila ruku za chrbát. Keď začala kričať, druhá ruka jej zapchala ústa a dvere sa s kopnutím zabuchli. V záchvate paniky urobila jedinú vec, ktorá jej napadla, zahryzla do ruky, čo jej zakrývala ústa, tak silno, ako len dokázala. Zabralo to – útočník bolestivo vykríkol a pustil ju. Pootočila sa k nemu a vytasila prútik, no zistila, že on urobil to isté. Jeho prútik už mala zaborený v hrudi.

„Čo ste to, dočerta, urobili?“ nahnevane zasyčal Severus Snape a obzeral si uhryznutú ruku.

Hermiona otvorila ústa, aby mu odpovedala, no rýchlo ich zavrela. Zadívala sa na rozzúrenú tvár svojho bývalého učiteľa a mimovoľne sa rozosmiala.

Keď Snape začul smiech čarodejnice stojacej pred ním, bol úplne zaskočený. V mysli mu bojovali o nadvládu rozhorčenie s pobavením. Naraz si však spomenul, že jeho súkromie bolo hrubým spôsobom narušené a pre túto chvíľu vyhralo pobúrenie.

„Čo tu robíte a ako ste zistili, kde bývam?“ vyštekol a čierne oči mu nebezpečne vzplanuli.

Hermiona si zahryzla do spodnej pery a smiech náhle ustal. Zasunula si späť za ucho zblúdený pramienok vlasov, vzhliadla hore a zadívala sa mu do očí. „Použila som zložitejší variant sledovacích kúziel, ktorý som vytvorila, aby som odhalila miesto pred rokfortskou bránou, odkiaľ ste sa včera večer premiestnili. Po nájdení presného bodu som aplikovala rovnaké zaklínadlo, aby som vystopovala trasu vášho premiestnenia, a tú som sledovala až k vašej bránke.“

Severus na ňu pozrel s náznakom obdivu, že vynašla také komplikované kúzlo, no stále bol rozčúlený, že mala tú drzosť ho nasledovať. „To ešte nevysvetľuje dôvod, prečo ste sa tu objavili,“ povedal a prevŕtal ju nahnevaným pohľadom. „Okrem toho ste mi sľúbili, že nikdy viacej nepoužijete sledovacie kúzla.“

Hermiona vzdorovito zodvihla bradu. „Sľúbila som, že ich nepoužijem na vaše listy,“ odvetila a snažila sa, aby sa jej hlas nechvel. „No nikdy som nesľúbila, že ich nebudem aplikovať na vás.“

„Bezočivé dievčisko!“ skonštatoval a cítil, ako ho hnev opúšťa. „Dávam vám päť minút, aby ste mi objasnili, čo je cieľom tohto všetkého. Nasledujte ma!“

So zašušťaním čierneho habitu sa zvrtol na päte, potom prešiel krátkou chodbou ku schodom a otvoril dvere do malej kuchyne. Pridržal ich a pokynul Hermione, aby vošla. Prekĺzla okolo neho bez toho, aby mu pozrela do očí a sadla si za stôl z borovicového dreva, ktorý stál uprostred miestnosti. Severus podišiel k pultu a začal chystať dve šálky čaju.

Hermiona sa rozhliadla navôkol a snažila sa ignorovať nepríjemné ticho. Kuchyňa bola neveľká, krížom cez vybielený strop sa tiahli krásne dubové trámy. Bola staromódna a útulná a ona si náhle uvedomila, prečo si Snape tak žiarlivo stráži svoje súkromie. Znovu naňho pozrela.

„Takto som si váš dom nepredstavovala,“ pripustila.

Obrátil sa k nej a zamyslene nadvihol obočie. „Bezpochyby ste očakávali, že sa ocitnete v nejakej jaskyni alebo vlhkom podzemí,“ zamrmlal mierne pobavene.

Nervózne sa zachichotala. „No rozhodne nie v malom domčeku obklopenom sadom ruží,“ odvetila.

Vrátil sa k príprave čaju. „Tento dom patril mojej babke,“ povedal ticho a odniesol dve šálky s pariacim sa čajom k stolu. Jednu položil priamo pred Hermionu a posadil sa na stoličku oproti. „Prečo ste tu?“ spýtal sa.

Ukázala na zložené noviny, ktoré položila do stredu stola. „Priniesla som vám Denný Prorok.“

Zmätene sa zadíval na denník a čakal, čo povie ďalej.

„Sme na titulnej strane,“ vysvetlila, zodvihla noviny a hodila mu ich cez stôl.

Keď ich chytil a roztvoril, oči sa mu rozšírili od prekvapenia. Očami prebehol text a fotografie na prvej strane. Článok bol venovaný oslave, ktorá sa konala včera večer pri príležitosti Flitwickovho odchodu do dôchodku. Dopĺňali ho dva obrázky. Na prvom bol sám Filius Flitwick s úsmevom od ucha k uchu a vzrušene mával do fotoaparátu. No Severusovu pozornosť väčšmi upútal druhý obrázok – on a Hermiona. Stáli pri stole a zhovárali sa. Fotka zachytila okamih, kedy jej podával pohár s punčom, ona naňho vzhliadla a oči sa im stretli. Na prvý pohľad úplne nevinný okamih, no na fotografii sa javil niečím viac. Zdalo sa, akoby medzi nimi existovalo nejaké porozumenie, určitý druh intimity. Napokon Severus odtrhol zrak od obrázka a zahľadel sa na Hermionu. Pozorne sledovala jeho reakciu, no nepovedala nič.

Odtisol noviny do stredu stola a znovu sa pozrel, ako si Hermiona na fotke berie punč a dvíha k nemu tvár. „Nie som si istý, či bude pán Weasley z tejto fotografie nadšený,“ zamrmlal a odpil si z čaju.

Hermiona pokrčila plecami s pohľadom upretým na noviny. „Som presvedčená, že je mu to fuk,“ povedala temer šeptom. „Rozišli sme sa.“ Vzhliadla naňho, snažiac sa rozlúštiť jeho výraz. „Presne pred štyridsaťjeden dňami.“

Sledovala, ako v duchu čosi prepočítava, a zdalo sa jej, že sa mu v očiach mihol záblesk pochopenia. Odvtedy, čo v jej byte spolu pripravovali druhý protijed, uplynulo štyridsaťdva dní.

Severus sa opäť zadíval na noviny. Bol rád, že si vďaka šálke čaju má čím zamestnať ruky a úporne sa snažil zastaviť poplašné zvony, ktoré sa mu rozozneli v hlave. „Je mi to ľúto,“ ozval sa. „Dúfam, že vás to príliš nerozrušilo.“

Hermiona znovu pokrčila plecami a zamerala sa na šálku pred sebou. „Ron bol trochu naštvaný.“ Odmlčala sa a odpila si z čaju. „Viete, iniciatíva vyšla z mojej strany.“ Odložila šálku nabok a tuho si preplietla prsty. Počula, ako jej srdce v hrudi prudko bije a nevdojak jej napadlo, že ho možno počuje i Severus. Bola si veľmi dobre vedomá toho, že by mohla urobiť najväčšiu chybu vo svojom živote, ale naklonila sa dopredu a zhlboka sa nadýchla.

„Nemohla som žiť naďalej v klamstve,“ prehovorila, no nedokázala sa mu pozrieť do očí. „Uvedomila som si, že pociťujem hlboké city k niekomu inému.“

Severus pozoroval, ako nervózne klopká nechtami o povrch stola v márnej snahe zakryť chvenie rúk. S povzdychom zavrel oči a uvedomil si ohavnosť činu, ktorý spáchal. Blázon, prečo jej len na tie listy odpovedal – nielen jeho srdce sa ocitlo v ohrození.

„Rozumiem,“ povedal nedbalo a tváril sa pritom nevinne. „A sú vaše city opätované?“

Hermiona sa pousmiala a zodvihla hlavu. Konečne nabrala dosť odvahy, aby mu pozrela do očí.

„V tom je ten problém, viete,“ odvetila. „Dotyčný nielenže ovláda oklumenciu ako nik iný na svete, ale i bez jej použitia pre mňa zostáva hádankou.“ Uprene sa naňho dívala a on od nej nebol schopný odtrhnúť pohľad.

„Takže,“ pokračovala, „vonkoncom netuším... Som presvedčená, že pokiaľ ide o nezáväznú konverzáciu, považuje ma za celkom znesiteľnú, ale inak neviem.“ Zodvihla Denný Prorok a znovu sa pozrela na fotografiu, potom ho položila priamo pred Severusa.

„Domnievam sa,“ riekla a ukázala na obrázok, „že moje city boli pomerne jasné.“

Šokovane sledoval, ako sa jej oči napĺňajú slzami, no stále v sebe nedokázal nájsť dostatok odvahy, aby zareagoval na jej otvorenosť.

Hermiona zažmurkala, aby potlačila slzy, a pokračovala roztraseným hlasom: „Tú fotku som si všimla dnes ráno a bola pre mňa zábleskom nádeje. Preto som sem prišla. No ako tu teraz sedím, stále netuším, čo si o mne myslíte.“

Nedokázala dlhšie zniesť jeho pohľad a mlčanie, vstala od stola a prešla cez miestnosť k oknu, kde sa neprítomne zadívala do záhrady.

Čelo si oprela o sklo a sťažka si povzdychla. „Nemôžem takto ďalej. Keď ste navštívili Hagrida u Svätého Munga, tešila som sa, že vás znovu vidím. Bolo zvláštne hľadieť na vás očami dospelého človeka – vnímať vás ako muža, nielen učiteľa. Už som sa viacej nebála vášho ostrého jazyka, naopak, zistila som, že váš sarkazmus je inteligentný a atraktívny. Vtedy bolo ešte všetko v poriadku, odišla som domov a pokračovala vo svojom predošlom živote. No všetko sa zrazu zmenilo, keď sme spolu pripravovali druhý protijed. V ten večer som si užívala vašu spoločnosť, no nielen to – vychutnávala som si aj vašu fyzickú blízkosť, zvuk vášho hlasu, temnotu očí. Nič z toho som si však neuvedomovala, pokiaľ ste neodišli. Len čo ste vyšli za dvere, mala som pocit, akoby ma niekto udrel päsťou do hrude. Pri myšlienke, že vás možno nikdy viac neuvidím, sa ma zmocňovala panika.“

Obzrela sa a zadívala sa mu na zátylok, na plecia odeté v čiernom súkne. Nepohol sa od chvíle, čo odišla od stola.

„Musela som sem prísť a dostať sa z toho – tak či onak. Nemôžem jesť ani spať, nedokážem jasne uvažovať.“

Zaklonila hlavu dozadu, dotkla sa okenného rámu a privrela oči. Zrazu začula, že vstal od stola a v tom momente v nej nádej pohasla. Bola si istá, že sa chystá odísť z miestnosti.

Severus napokon nabral dostatok odvahy na to, čo jej chcel povedať. Prešiel cez kuchyňu a zastavil sa vedľa nej pri okne. „U mňa sa to začalo ešte skôr,“ podotkol potichu a zahľadel sa na záhradu rozprestierajúcu sa za oknom.

Hermiona sa k nemu prekvapene otočila, udivená, že ju nevyhrešil.

„Vo chvíli, kedy som vstúpil do nemocničnej izby,“ pokračoval, „a všimol si, aká nádherná mladá žena sa z vás stala.“

Obrátil sa k nej, a keď sa im pohľady stretli, Hermiona bola prekvapená úprimnými emóciami, ktoré mu vyžarovali z tváre – zmes nehy a zúfalstva.

„Vari je naozaj také ťažké všimnúť si to, Hermiona?“ zašepkal. „Tiež nemôžem jesť ani spať.“

Chcela natiahnuť ruku a položiť mu ju na hruď, no niečo v jeho pohľade ju zastavilo. „Ak máte rovnaké pocity ako ja, prečo sa na mňa dívate s takou úzkosťou v očiach?“ spýtala sa ustarostene.

„Lebo je to nemožné,“ odvetil s náznakom podráždenia v hlase. „Som pre vás príliš starý, príliš škaredý. Zatiaľ čo vy s Potterom a Weasleym ste miláčikmi čarodejníckeho sveta, mňa nenávidí priveľa ľudí. Neprichádza to do úvahy!“

Hermiona sa zamračila. „Kto to povedal? Vážne si myslíte, že ma zaujíma, akú mienku má o nás čarodejnícka spoločnosť?“

„Okrem príležitostných posmešných článkov od Rity Skeeterovej ste nikdy nemuseli čeliť negatívnej publicite, slečna Grangerová. Verejnosť očakáva, že vás uvidí s nejakým mladým hrdinom. Ak spojíte svoj osud s niekým ako ja, ľudia si budú myslieť, že ste pod vplyvom kliatby Imperius.“

„Aha, takže som opäť slečna Grangerová, však?“ zvolala Hermiona a hlas jej silnel. „Kašlem na to, koľko máte rokov! Veľmi dobre viete, že ste najväčším hrdinom spomedzi všetkých čarodejníkov, čo som kedy stretla. Prečo vám zrazu záleží na tom, aký názor má na vás tlač?“

„Nejde o mňa,“ zavrčal Severus. „Skrátka si neželám, aby sa v takom citlivom období vašej kariéry prepieralo na verejnosti vaše súkromie. Ste neuveriteľne naivná, vôbec netušíte, aký vplyv to na vás môže alebo nemôže mať. Smiešny je už samotný fakt, že sa o tom vôbec bavíme!“

„Vy ste taký sakramentsky blahosklonný!“ vykríkla podráždene. „Som úplne schopná rozhodovať o tom, s kým sa budem vídať. Vážne čakáte, že sa len tak zoberiem a zutekám, keď som si pred vami vyliala svoje prekliate srdce?“

„Ale áno,“ precedil cez zuby a otočil sa, „presne to od vás očakávam.“ Vzdialil sa od nej a zastal pri stole, očami sa pristavil na prvej stránke Denného Proroka. „Chcem, aby ste odišli, hneď teraz,“ dodal.

Hermiona sa naňho neveriacky pozrela. Jedna vec by bola, ak by jej city zostali neopätované, ale toto bolo niečo celkom iné, priznal sa, že k nej cíti to isté, no teraz tvrdohlavo odmietal konať v súlade s tým.

„To je absurdné!“ vykríkla. „Výhovorky! Samé výhovorky! Jednoducho máte strach. Tak dlho ste žili osamote, že i len myšlienka na to, že by ste mohli s niekým zdieľať svoj život, vás desí!“

Otočil sa k nej s temným pohľadom. „Na vašom mieste by som zvažoval slová, slečna Grangerová,“ zasyčal cez zaťaté zuby.

Pozrela mu do očí. „Ste zbabelec, Severus. Obyčajný zbabelec!“

S nečakanou prudkosťou sa na ňu vrhol a schmatol ju za ruku. Šokovane pre ním cúvla.

„Nikdy sa neopovažujte nazývať ma zbabelcom,“ zavrčal s planúcimi očami. „Vypadnite!“

Vytrhla si ruku zo zovretia a zúfalo sa snažila dostať pod kontrolu chvejúcu sa spodnú peru. „Fajn!“ Rozbehla sa ku kuchynským dverám a zabuchla ich za sebou s čo najväčšou silou. Keď sa dostala ku vchodu, už jej tiekli slzy. S rukou na kľučke sa oprela hlavou o dvere a rozplakala sa – ticho a žalostne.

Severus si stisol prstami koreň nosa a snažil sa skrotiť emócie, ktoré v ňom zúrili. Schmatol jednu zo šálok a šmaril ju o stenu, s rinčaním sa rozbila a zafŕkala bielu omietku. Pokrútil hlavou. Bol úplný blázon. Toľko týždňov mu Hermiona mátala v mysli a teraz, keď k nemu dobrovoľne prišla a zložila mu srdce k nohám, surovo ho rozdupal a vyhnal ju preč. Prečo? Bál sa. Mala pravdu. Karty boli rozdané, no on nebol pripravený riskovať, i keď mal možno najlepšiu kartu vo svojom živote. Schytil zo stola druhú šálku, tresol ju o múr a vytvoril ďalšie fľaky. Za spŕšky hlasných nadávok kopol do drevenej stoličky a zhodil ju na zem.

Potom si prstami prehrabol dlhé čierne vlasy. Práve tak mu prekĺzla pomedzi prsty. Stála za to riziko? Jediné, čo dával do stávky on, bola samota. Bola hodna viac než jeho prázdny život, ktorý viedol v posledných rokoch? Otočil sa a zadíval na zavreté dvere. Mal by ísť za ňou. Vykročil k dverám a na svoje prekvapenie zistil, že sa pomaly otvorili.

Hermiona váhavo vstúpila dnu a opatrne za sebou zavrela dvere. Pozrela na Severusa, pohľady sa im stretli.

„Už ste skončili s ničením svojho majetku?“ spýtala sa ustarane.

Zaťal zuby a prikývol. Keď si všimol jej tvár zaliatu slzami, pichol ho osteň viny.

„Úprimne povedané, Severus, nemôžem odtiaľto len tak odísť. Ak by ste mi naznačili, že ma nedokážete vystáť, v tom momente by som z vášho života zmizla – ale pokiaľ existuje čo i len nepatrná možnosť, že by sme sa mohli k niečomu dopracovať, v žiadnom prípade pred ňou nezutekám.“

„Je mi ľúto, že som vás nazvala zbabelcom,“ dodala.

„Ospravedlňujem sa, že som reagoval tak prehnane.“

„Mrzí ma, že som vám tak neohlásene vrhla do súkromia.“

Potlačil smiech. Hermiona sa usmiala a utrela si slzy.

„Nemôžeme to len tak ignorovať. Prečo by sme to neriskli? Nevieme vopred, ako budú ľudia reagovať. Nezáleží na tom, čo si kto pomyslí, Severus. Nech len klebetia, koľko len chcú, je mi to jedno.“

Oči mu potemneli. „Ja riskujem nanajvýš svoj pokoj, Hermiona. U vás je však v stávke oveľa viac než len verejná mienka. Čo vaši priatelia? Sotva som bol ich obľúbeným profesorom. Ako zareagujú? A vaši rodičia asi tiež nebudú skákať od radosti, keď si domov privediete starého nevrlého majstra elixírov.“

Prosebne naňho pozrela. „Všetky tieto problémy môžu nastať, ale aj nemusia, Severus. Vysporiadame sa s nimi, keď sa vyskytnú.“ Pokrútila hlavou a odhrnula si vlasy za uši. „Nemala som to v pláne. Nezobudila som sa raz ráno s úmyslom zaľúbiť sa do starého nevrlého majstra elixírov. Skrátka sa to stalo! Obávam sa, že „nie“ nebudem akceptovať ako odpoveď,“ doplnila.

Severus k nej podišiel s pohľadom upreným na jej tvár a zastavil sa len niekoľko centimetrov od nej. Kútiky úst mu zvlnil drobný úsmev.

„Ak nechcete prijať „nie“ ako odpoveď, aké možnosti mi ešte ostávajú? Obaja vieme, aká ste tvrdohlavá. Vyhovel som každej vašej požiadavke. Súhlasil som, aby ste Hagridovi povedali, že som pripravil prvý protijed, dovolil som vám, aby ste mi pomáhali pri príprave druhého. Dokonca som sa od vás nechal prehovoriť, aby som sa zúčastnil na tom prekliatom večierku.“

Hermiona nervózne prehltla. „Znamená to „áno“?

„Vyzerá to tak,“ zatiahol.

„Už vás nezaujíma, čo sa objaví v novinách?“ spýtala sa.

„Nečítam noviny.“

„A netrápi vás, čo povedia moji priatelia?“

„Vari ma to niekedy predtým trápilo?“

„A ani vám neprekáža, že som od vás o toľko mladšia?“ spýtala sa roztraseným hlasom.

„Hermiona?“ oslovil ju šeptom.

„Áno?“

„Prestaň mi klásť otázky!“ prikázal jej a na perách sa mu objavil úsmev. „Myslím, že nadišiel okamih, kedy by som ťa mal pobozkať.“

„Dobre,“ vyhŕkla.

Prekvapivo jemne jej zotrel palcom z líca poslednú slzu a pery sa im stretli. O malú chvíľu sa odtiahol.

„Chcel som to urobiť už tak dávno,“ povedal trochu udýchane.

Hermiona sa usmiala a objala ho okolo krku. „Tak neprestávaj!“ nariadila.

A on sa opäť podvolil jej požiadavkám a pokračoval v tom ešte veľmi dlho.

Pozn. prekl.: A to je naozaj koniec. Ako sa hovorí, dobrého veľa nebýva;-) Dúfam, že vám tento rozkošný romantický príbeh spríjemnil začiatky posledných týždňov. Veľmi pekne ďakujem za všetky nadšené ohlasy a budem sa tešiť na stretnutie pri ďalších prekladoch.