Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dvadsiata šiesta kapitola – Koža z bojgy

Hermiona strávila niekoľko hodín prechádzaním sa po svojej väčšinou prázdnej izbe. Nemilosrdne udupávala všetky nežné city k Snapovi a pripomínala si, čo bolo naozaj dôležité: zachrániť Harryho. Napokon sa objavila, nahnevaná a s vlasmi praskajúcimi od statickej elektriny, na skorej, osamote strávenej večeri. Najlepšie bude prísť na ministerstvo skôr, než o šiestej zatvoria hlavný vchod, aby mala dosť času nazvyš a jej prítomnosť nepôsobila podozrivo. Stále nemohla uveriť, že sa Harry a zvyšok skupinky, ktorá pred piatimi rokmi bojovala na Oddelení záhad, dokázali dostať dnu cez zadné dvere umiestnené v telefónnej búdke a nechcela sa spoliehať na to, že sa to opäť podarí.

Existoval, pravdaže, jeden značný problém: Jej meno bude zapísané v registračnej knihe v kolónke „DNU“ a vo vedľajšej „VON“ bude chýbať. Potrebovala nejako zaistiť, aby ju nešli hľadať, a počítala s tým, že nad tým dnes so Snapom popracujú. No teraz to vôbec neprichádzalo do úvahy.

Pri uvedomení si tejto skutočnosti pocítila pri srdci bolestivé pichnutie, potom príval rozčúlenia – nasledovaný náhlym vnuknutím.

Nie Snape. Weasley. Či presnejšie Weasleyovské výmysly.

„Hermiona?“ spýtal sa George, keď po jej slabučkom zaklopaní otvoril dvere spálne. „Si v poriadku?“

„Je mi úžasne,“ odvetila rozhodne. „Počuj, podarilo sa vám niekedy dočasne zneviditeľniť atrament? Nie ako ten Zonkov – čo pomaly mizol a potom sa znovu objavil s príznačným oranžovým sfarbením.“

Zazubil sa na ňu. „Odkiaľ si sa dozvedela o takom príšernom nedostatku kvality?“

„Od Harryho a Rona, ako inak?“

„Má to niečo spoločné s Harryho záchranou?“ spýtal sa zrazu vážne. Prikývla. „No,“ pokračoval, „máš šťastie. Jedna z posledných vecí, v ktorej sme sa s Fredom vŕtali, než sme boli vyhostení, bol návod na lepší neviditeľný atrament. Vydrž chvíľu.“

Zatvoril dvere a zanechal ju v úžase, či nemá vo svojej skrini, ktorú radšej držal v tajnosti, obrovskú skrýšu vynálezov. Za okamih sa objavil s hárkom papiera z notesu a obyčajne vyzerajúcim hnedým brkom z plamienky.

„Sleduj,“ povedal a bez namočenia do atramentu s rozmachom napísal – čosi. Nevedela povedať čo, lebo hneď ako hrot vytvoril tenkú čiernu čiaru, tá vybledla dostratena.

„Čo si to...“

„Uvidíš o štvrťhodinu,“ riekol s úškľabkom.

„Ach, George!“ zvolala s pocitom miernej radosti po prvýkrát v ten deň. „To je perfektné! Je to presne to, čo potrebujem. Ďakujem.“

Keď sa úhľadný čierny text napokon zobrazil na linajkovom papieri, nevedela, či ho má spražiť pohľadom, alebo objať.

Napísal naň veľkými slučkovými písmenami: Snape smrdí.

* * * * *

O 17:40 Hermiona vopchala brko s neviditeľným atramentom do vrecka habitu, z plátennej tašky vytiahla neviditeľný telefón so slúchadlami a nasadila si ich. Chvíľu nešikovne šmátrala po klávesnici na mobile, než našla tlačidlá s číslami 1 a 2 a s veľkou nechuťou ich stlačila, aby sa spojila so Snapom. Teraz už set ovládala celkom dobre aj naslepo. Pochybovala, že jej prútik s jadrom z knézla má dostatočne jemné ovládanie potrebné na začarovanie a odčarovanie krehkého mobilu.

„Odchádzam,“ riekla stručne, keď zodvihol telefón – prvý kontakt od ich nešťastného stretnutia.

„Dobre,“ odvetil. Do toho jedného slova sa mu podarilo vniesť dojem, že by bol šťastný, keby sa nikdy nevrátila.

Ticho počas cesty na ministerstvo bolo skľučujúce. Neuvedomila si, ako veľmi si už zvykla na jeho zvyčajné sarkastické poznámky. Tak či onak by mal počúvať, pomyslela si zatrpknuto. Rád sa počúva.

Bolo krátko pred piatou, keď prešla átriom a naškrabala svoje meno do starej registračnej knihy brkom, ktoré jej podal strážnik. Mala šťastie, že jeho pozornosť zaujalo niečo iné. Rýchlo ho vymenila za weasleyovské brko a urobila ním fajku v kolónke „VON“. Všimla si, že sa na papieri okamžite rozplynula.

Schovala sa v rohovej kabínke odľahlých toaliet na poschodí nad Oddelením zásobovania – o štvrť hodiny „odíde“ z ministerstva, takže si už potom nemôže dovoliť byť videná – a sadla si nepohodlne so skríženými nohami na nádržku na vodu.

O dve hodiny neskôr zmeravená a unavená z čítania jedného zo zväzkov encyklopédie Britannica (celkom dobrej, no nie ako Dejiny Rokfortu), sa ponorila do neradostného rozjímania o bezcitnom mlčiacom mužovi na druhom konci telefónnej linky. Čo si vlastne myslel? Keby podpísala tú jeho poondiatu zámienku na darček, bola by počas dvoch rokov magicky viazaná robiť to, čo povie. Bola to tradičná zmluva – v pohotovosti a pod palcom dvadsaťštyri hodín denne.

Možno bol šovinistom, ktorý nemohol zniesť, keď nemal nad ženou prevahu. Ale nie, nemala žiaden dôvod domnievať sa, že by tomu tak bolo; k čarodejniciam sa nesprával inak než k čarodejníkom – bol zástancom rovnakých príležitostí. Skrátka, chcel mať moc v každej situácii. Tá teória sa rozhodne zhodovala s jej skúsenosťou z jeho hodín.

To je pripomenulo rozhovor s Georgeom: Ako mohol Snape povedať, že nechce ďalší vzťah, v ktorom bude bezmocný? Kedy bol v takej situácii? Veď bol strašiakom pre niekoľko generácií študentov.

Až na to – zamyslene si zahryzla do pery – že si dokázala predstaviť, akí bezbranní sa smrťožrúti mohli cítiť pred Voldemortom. Bol to vskutku paradox, vzhľadom na to, že sa väčšina z nich k nemu pridala pravdepodobne preto, aby sa povyšovala nad ostatnými. S trochu väčšou pozornosťou pristúpila k Harryho poznámke, ktorú len tak mimochodom utrúsil na konci šiesteho ročníka a odmietol ju rozviesť, že Snape to nemal počas svojho štúdia na Rokforte s ostatnými študentmi ľahké.

Vari muž, ktorý vládol na hodinách elixírov železnou päsťou, naozaj prežil väčšinu života až doposiaľ – nie, vrátane dneška – s pocitom, že ho nemá pod kontrolou?

Hermionin hnev začínal proti jej vôli opadať. Tento znepokojujúci pohľad na Snapa dal trochu iný podtext tomu, čo sa na prvý pohľad zdalo byť strašným zneužitím dôvery. Nechystala sa mu nastaviť zlomené srdce na ďalší úder, ale bola ochotná pokúsiť sa opraviť to, čo zostalo z ich priateľstva.

„Pán profesor?“ zašepkala.

„Čo?“ zasyčal uštipačne.

Ach áno! Úchvatné! Zlosť sa vrátila v plnej sile. „Pusťte to z hlavy,“ sykla mu naspäť.

* * * * *

O 20:55 zliezla z nádržky toalety a čakala, kým jej stuhnuté svaly prestanú protestovať. V stŕpnutých nohách cítila príšerné mravenčenie, kolená ju boleli a krk jej zmeravel. Potlačila zakliatie – nechcela poskytnúť Snapovi pocit zadosťučinenia – vykrivkala von, čo najtichšie zišla dolu schodmi a vykukla spoza dverí, aby sa ubezpečila, že je chodba prázdna.

Vchod na Oddelenia zásobovania bol priamo naproti. Vytiahla z rukáva nelegálny prútik a pomaly – vyslovujúc slová veľmi opatrne – zoslala odhaľujúce zaklínadlo. Objavili sa ochranné kúzla, ktoré tajuplne modro-zeleno svetielkovali. Potom ešte pomalšie odrecitovala neutralizujúce kúzla, ktoré používal Essex na odblokovanie štvrtkových ochrán, dokiaľ tu šéfoval. Fungovali. Nebola si istá, či ju viac prekvapilo, že Mandy neprišla s vlastným súborom kúziel, alebo fakt, že prútik s jadrom z Krivolaba náhodne neodstrelil dvere.

O dvadsať sekúnd neskôr vkĺzla dovnútra a obnovila za sebou ochrany, až potom si dovolila povzdychnúť od úľavy.

„Som vnútri,“ povedala.

Snapovu reakciu – „Hmmm“ – pochopila ako znak toho, že nie je hodná ani jednoslovnej odpovede.

Koža z bojgy... koža z bojgy... Neodvážila sa ju privolať ako vlasy liečiteľky Basilovej, lebo by možno nezachytila sklenenú nádobku, keď by vyletela jej smerom. Ktovie, či ich Mandy začarovala, aby boli nerozbitné?

Keď pracovala na Oddelení pre výskum a vývoj, nikdy nemala príležitosť preskúmať usporiadanie v tejto miestnosti. Vždy požiadala pracovníkov zásobovania o prísady a oni jej ich doručili. No určite by nemalo byť priveľmi ťažké nájsť, čo potrebovala. Essex jej povedal, že všetko udržiaval zoradené podľa abecedy. Až na malý úsek vzadu boli steny od dlážky až po strop pokryté policami s fľašami. Zamerala sa na písmeno „B“.

„Dofrasa!“ vykĺzlo jej a žalúdok sa jej zovrel.

„Musím vám pripomínať, aby ste boli ticho, slečna Grangerová?“

„Nie je tu!“ šepla.

„Hľadajte ďalej.“

„Ach, vynikajúca rada, nikdy by mi to nenapadlo,“ zamumlala.

Aj napriek Essexovým inštrukciám týkajúcich sa usporiadania prísad hľadala pod „V“ ako všehodžús, „K“ ako koža, „H“ ako had, dokonca „Z“ ako zakázané. Už si začínala myslieť, že celá dnešná námaha bola úplne zbytočná. Asi nebude mať čas, aby prezrela tie tisícky a tisícky fliaš.

„Možno je niekde zamknutá,“ ozval sa Snape odmerane.

Zakúzlila Alohomora na každý stôl v miestnosti, no v zásuvkách sa nachádzali len písomnosti.

„Alebo niekde pod dvierkami v podlahe.“

Preverila každý centimeter štvorcový dlážky, no nenašla ani prasklinku.

„Tajná priehradka?“ navrhol, hlas mu znel skoro ustarane.

„Nie, steny sú... Ach, to je ono!“

Hermiona sa vrhla vľavo k meter širokej časti nepokrytej policami. Neboli však na nej žiadne viditeľné znaky, že by nebola tým, čím sa na prvý pohľad zdala. Chvíľu sa na ňu uprene dívala a horúčkovito sa snažila prísť na nejaký nápad.

„Finite Incantatum!“ povedala nakoniec, zvoliac si to najjednoduchšie riešenie.

Stena sa zachvela a zmizla, zanechajúc za sebou úzke dvere. Natiahla ruku, aby uchopila kľučku, no potom sa rozhodla, že bude lepšie staviť na opatrnosť, než neskôr ľutovať, a zamumlala: „Revela.“

Modro-zelené čiary sa kľukatili v oblúku bzučiacej obrannej siete.

„Tak čo? Ste ochotná ma informovať?“ zasyčal Snape.

„Myslím, že som našla miesto, kde ju držia, no je za ďalšími ochranami,“ zamrmlala podráždene. „Zrejme niet inej možnosti, než dúfať, že sú také isté...“

Essexove kúzla opäť fungovali. Opatrne otvorila dvere a videla, že je to vlastne neveľká skriňa s niekoľkými policami – na jednej z nich ležala trojica nádobiek naplnených kúskami kože z bojgy.

„Aleluja!“ uľahčene vydýchla.

Vzala dostatok kože na pol kotlíka všehodžúsu – neveľa, takže by im nemala chýbať, aspoň v to dúfala, ale dosť na prípadný omyl, pretože by túto infarktovú vlámačku neabsolvovala znovu ani za nič. Bolo to horšie, než keď kradla u Snapa. Vďaka Merlinovi bol ten husársky kúsok temer u konca.

V nasledujúcom okamihu začula hlasy, tlmené, rozliehajúce sa a očividne sa blížiace jej smerom.

„Okamžite odtiaľ vypadnite!“ nariadil Snape.

„Nemôžem!“ ohradila sa. „Nestihnem znovu nastaviť ochrany a falošnú stenu – bude jasne viditeľné, že tu niekto bol!“

Zoslala kúzlo, aby napodobnila stenu pred regálom, no skôr, než sa pustila do zložitejšieho čarovania, hlasy – oba mužské – sa zastavili pred vchodovými dverami do Oddelenia zásobovania.

„Keby si bol taký láskavý. V tejto budove je priveľa ochranných kúziel, aby som si ich všetky pamätal,“ povedal jeden z nich nosovým a mierne nafúkaným hlasom. Vedela, že ho pozná, no teraz nemala čas nad tým premýšľať.

„Idú dovnútra,“ zašepkala zúfalo.

„Zmestíte sa do tej priehradky na elixíry?“

„Áno, ale...“

„Urobte to a obnovte ochrany zvnútra.“

Preskočila cez „stenu“ – veľmi zvláštny pocit – a napchala sa do priestoru pod spodnou policou. Bolo to oveľa horšie, než sedieť hore na nádržke toalety, no rozhodne tam nebol žiaden iný úkryt. Bez zdržiavania vztýčila ochrany práve v okamihu, keď sa otvorili vonkajšie dvere a muži – predpokladala, že dvaja, hoci ich tam mohlo byť viac – vošli dnu.

Pre istotu sa ešte zneviditeľnila. Zahryzla si do pery, aby zadržala výkrik pri šokujúco studenom závere kúzla. Bol to pocit, akoby jej vyliali na hlavu vedro skoro ľadovej vody. Jedného nádherného dňa sa vrátim k svojmu skutočnému prútiku a nikdy viac ho nebudem brať ako samozrejmosť, prisľúbila si.

„... a je dobré, že sme sa to tiež rozhodli preveriť.“ Počula hovoriť nadutý hlas, keď sa jej vrátil sluch. „Vieš si predstaviť tie potenciálne škody? A keď si pomyslím, že si chcel, aby...“

„No, ako som mal vedieť, čo robí?“ ozval sa druhý hlas, mladší a nazlostený. Dean, uvedomila si a cítila sa trochu lepšie. „Veril som jej na slovo.“

„Zajtra tam znovu vyšlem Cornera. Tentoraz ju privedie.“

„Sama neurobila nič nezákonné, mohli by sme len...“

„Nie. Nedovolím jej všetko zničiť, Thomas.“

Hermiona si hrýzla spodnú peru. Bol to veľmi zvláštny rozhovor. Hovorili o Mandy? Alebo o Basilovej? Ach, bolo to pridobré, aby sa nádejala, že...

Prestala premýšľať – dokonca sa snažila prestať dýchať – keď počula, ako Dean pred jej úkrytom prednáša kúzla odstraňujúce ochrany. Zvolal Finite Incantatum a potom uvidela, s kým sa rozprával.

Cornelius Fudge.

„Čokoľvek poviete, pán minister,“ riekol Dean s hlasom prestúpeným sarkazmom temer hodným Snapa. „Pokiaľ nedávate prednosť osloveniu „Lord“.“

Hermionu zamrazilo, čo nemalo nič spoločné s kúzlom, ktoré ju zneviditeľňovalo.

„Veľmi vtipné! Švihni si, do desiatej zostáva už len minúta! Nemali sme to nechávať na poslednú chvíľu.“

Mladší muž natiahol ruku k hornej polici, vzal odtiaľ fľaštičku s blatisto-hnedou zmesou a odzátkoval ju.

„No?“ obrátil sa k Fudgeovi.

„Vydrž, nemôžem ho nájsť,“ odvetil minister podráždene, keď sa prehrabával v početných vreckách svojho habitu s tenkými prúžkami. „Viem, že som ho dal do jedného z nich – aha!“

Vytiahol malú obálku a vybral z nej jeden šedivý vlas. V diaľke sa ozvalo odbíjanie hodín.

„Doriti!“ zaklial emotívne Fudge a za okamih to už vôbec nebol on.

A/N: 1. „Revela!“: Latinské slovo pre „odhaliť“, alebo to aspoň stojí v slovníku.

2. Mrzí ma ten cliffhanger. Vlastne nie, vôbec nemrzí. Muhaha!