Preklady fanfiction Harryho Pottera

Dvadsiata tretia kapitola – Londýnska prechádzka

Hermiona strávila utorok premiestňovaním sa z miesta na miesto cez hopšup sieť a dúfala, že zmena prostredia jej vnukne nejaký náhradný plán na záchranu najlepšieho priateľa. Začala na ministerstve, kde sa iba potulovala z poschodia na poschodie. O pol jedenástej sa ocitla vedľa Eckharta Scrimgeoura, vysokého zhrbeného chlapa podobného supovi, keď s plnou náručou dokumentov schádzal výťahom na Oddelenie informácii. Keď mu popriala „dobrý deň“, podozrievavo sa na ňu zamračil.

O dve hodiny neskôr v Nemocnici svätého Munga zbytočne flirtovala s Kevinom Whitbym, ktorý strážil Harryho izbu zvonka. Tri hodiny po tom prešla okolo budovy číslo deväťdesiattri v Šikmej uličke, vyše štyri mesiace tmavej a prázdnej, odvtedy, čo boli jej ryšaví majitelia vyhostení. V čase, kedy sa všetky obchody navečer zatvorili, sa stihla porozprávať s väčšinou ľudí pracujúcich v čarodejníckej obchodnej štvrti a nedozvedela sa vonkoncom nič užitočné.

O ôsmej večer vkĺzla do kuchyne na neskorú večeru s Essexom a Snapom, jedinými dvoma, ktorí ešte nejedli. Čoskoro po nich vošiel dovnútra aj Fred, zrejme aby si len posedel. Nevedela si vysvetliť, čo ho k tomu viedlo; zvyčajne totiž nahádzal jedlo do seba približne za tri minúty a zvyšok večera strávil „muklovaním“ – jeho slovo pre zabíjanie času s technikou. Natiahol sa na stoličke naproti Snapovi a trochu sa mračil.

„Bol to nanič deň,“ ponosovala sa, keď napichávala vidličkou lístky šalátu, „pokiaľ jeho účelom nebolo dospieť k presvedčeniu, že neexistuje žiaden spôsob na záchranu Harrryho.“

„Záchrana Harryho?“ spýtal sa Essex dychtivo, zjavne počul len posledné dve slová.

„Upokojte sa,“ ozval sa Snape podráždene. „Slečna Grangerová prišla na dôvtipný plán premeniť sa pomocou odvaru všehodžúsu na Potterovu liečiteľku a uniesť ho z nemocnice, no zdá sa, že kožu z bojgy africkej nemožno zohnať za žiadnu cenu.“

„Ach áno – akútny nedostatok,“ skonštatoval Essex zamračene. „Ale na ministerstve sme ešte nejakú kožu mali, pokým som tam bol. Mandy uzavrela dohodu s Alchýmiou na všetky zásoby, čo im ostali, takže ľudia z výskumu a vývoja mohli ďalej pracovať na novom liečebnom elixíre. Niečo na regeneráciu kože.“

Hermiona sa rozosmiala. Koža jej brnela, keď v zlomku sekundy prešla od nevľúdnosti k radosti. Jej plán s odvarom všehodžúsu práve znovu ožil – a úplne celý, pretože Oddelenie pre výskum a vývoj naozaj pracovalo na tom projekte, ktorý včera kvôli Samovi na mieste vymyslela.

„Je to úžasný deň!“ poznamenala a usmiala sa na Snapa. Potom sa znovu otočila k Essexovi. „Povedz mi – myslíš, že by som tam vedela prekĺznuť po pracovnej dobe a potiahnuť trochu kože z bojgy bez toho, aby ma prichytili? Poprosila by som Mandy o kúsok, no som presvedčená, že by jej nedovolili dať mi či predať takú vzácnu prísadu.

„No, budú to už skoro tri mesiace, ale kým som viedol Oddelenie zásobovania, odchádzal som vždy posledný, a to okolo ôsmej. Ak počkáš do deviatej, mala by si byť v bezpečí. Jediný problém by mohol vzniknúť pri ochranách, no možno Mandy ponechala systém nezmenený – rozdielne nastavený pre každý deň v týždni. Naučím ťa ochranné kúzla pre utorok, ak tam chceš ísť dnes večer.“

„Som vyšťavená – radšej by som počkala do zajtra,“ povedala ľútostivo.

Snape si zahryzol do pery, aby nezreval, keď ho Fred kopol pod stolom do píšťaly. Spražil toho ryšavého lagana pohľadom – bol si veľmi dobre vedomý, že Hermiona ten večer potrebovala stráviť v dome. Sám netrpezlivo odratúval čas.

„Možno by ste mali počkať do štvrtka, slečna Grangerová,“ ozval sa.

„Prečo?“ spýtala sa nechápavo.

„Au! Lebo... ehm... v stredu prichádzajú nové dodávky,“ riekol Essex, šúchajúc si koleno. „Zamestnanci môžu, ehm, zostať dlhšie, aby doplnili zásoby.“

„Aha, dobrý postreh,“ podotkla, keď odnášala tanier do drezu. „Dobre, pán profesor, myslím, že by sme mali vymyslieť časový rozvrh na zajtra.“

„Prečo to neurobíte tu?“ navrhol Fred pokojne.

Snape otvoril ústa, aby nástojil na svojej spálni, kde mohol pripravovať elixíry – spolu s Hermionou – no Fred ho znovu bolestivo kopol.

„V poriadku,“ súhlasil objekt ich machinácií, ktorý vôbec netušil, aká dráma sa odohráva za jeho chrbtom.

* * * * *

Snapovi to vôbec nebolo podobné a Hermiona nemohla pochopiť, o čo mu ide.

„Dnes sme urobili všetko, čo sme mohli,“ zamumlala do neviditeľného mikrofónu, vrhla letmý pohľad na hodinky a všimla si, že bolo skoro päť. „Nevidím dôvod potĺkať sa ďalšiu hodinu okolo ministerstva v nádeji, že Fudge azda vyjde na prechádzku – nie je to ani v rozpise.“

„Myslel som si, že ste presvedčená, že je pod kliatbou Imperius. Naozaj sa naňho nechcete pozrieť?“

„A ja som si myslela, že ste povedali, že to bol stupídny nápad, slečna Grangerová.“

„Možno sa vám naskytne príležitosť overiť si, kto má pravdu.“

„Nie! Musela by som s ním prinajmenšom hovoriť a aj potom je len mizivá šanca na odhalenie, keďže toho muža sotva poznám, aby som vedela posúdiť, či sa správa čudne. Vraciam sa domov a hotovo.“

Snape zložil telefón a mrmlal si pritom pod fúzy čosi o chrabromilskej zaťatosti. Prehnal sa dolu schodmi do kuchyne, kde sa Fred pokúšal upiecť tortu s pomocou Ernieho Pranga, ktorý mu vďaka svojej krátkozrakosti stále podával nesprávne prísady.

„Nie, nie, Ernie, to je soľ! Merlinove gule!“ zvolal Fred, opakom ruky si utrel čelo a zanechal na ňom bielu stopu po múke. „Snape, vy ste bezpochyby posledným človekom, ktorého chcem teraz vidieť.“

„Nápodobne. Myslel som si, že by ste radi vedeli, že slečna Grangerová práve v tejto chvíli odchádza z ministerstva a bude tu za desať minút.“

Fred šťavnato zaklial. „Tak ju zastavte! Odchyťte ju pri dverách a vezmite niekam!“

„Domnieval som sa, že sa usilujete nenechávať ma s ňou osamote,“ odvetil s úškrnom.

„Všimli ste si, však? No ak ste vonku, nie ste sami. Tak len do toho! Na tejto oslave som pracoval príliš tvrdo, aby sa prekvapenie zničilo v poslednej chvíli.“

Snape sa nakrátko usadil v obývačke a práve vymyslel začiatok rozumnej výhovorky, ktorú podsunie Hermione, keď sa George vrátil z práce.

„Akú metódu používajú muklovia na nájdenie bydliska jeden druhého?“ spýtal sa mladíka.

„Adresár,“ odvetil George stručne. Napísal na počítači adresu web stránky a spýtal sa ponad plece: „Aké meno?“

O päť minút stál Snape na schodoch domu s útržkom papiera vo vrecku a prvýkrát sa bavil pozorovaním diania na Delfskej ceste, kým čakal na príchod Hermiony. Bola to spustnutá ulica lemovaná starými radovými domami, ktoré by mohli byť malebné, keby sa ich majitelia obťažovali urobiť na nich za posledných sto rokov nejaké úpravy. Pár obchodov na prízemí patrilo k typu, do akých by nóbl ľudia nevkročili. V uličke naproti domu číslo dvadsaťsedem ležal tulák obklopený prázdnymi fľaškami od whisky a zavinutý v niečom, čo vyzeralo ako veľmi stará a veľká deka.

Snapovi, ktorého muklovské oblečenie sústavne vytáčalo, pripomínala čarodejnícky habit – vzápätí mu prišla na um znepokojivá myšlienka, že napriek preventívnej ochrane domu kúzlom Fidelius tu boli hrozne na očiach. Šanca, že vonku náhodou narazia na utajených sprisahancov, bola pomerne mizivá, no tá krátka cesta z ústredia ministerstva znamenala, že to bolo možné.

Hoci on bol vonku iba štvrtýkrát, odkedy sem prišiel, ostatní obyvatelia domu prichádzali a odchádzali každý deň. Z hľadiska bezpečnosti to bola nočná mora a on nemohol prísť na postup, ako sa tomu vyhnúť. Premiestňovanie zjavne neprichádzalo do úvahy.

Keď sa na rohu objavila Hermiona s plátennou taškou na pleci, rozhodol sa, že o riešení pouvažuje neskôr. Prekvapene nadvihla obočie, len čo ho zočila; jeho tmavá postava ostro kontrastovala so sivastým chodníkom.

„Myslela som, že ste alergický na čerstvý vzduch,“ povedala drzo.

Kútiky úst sa mu zvlnili. „Tento vzduch by som len ťažko nazval sviežim.“

„Tak potom čo tu, preboha, robíte?“

„Poďte so mnou!“ nariadil a ponúkol jej rameno gestom, ktoré sa k nemu hodilo viac než k Deanovi Thomasovi. Bol to jasný dôkaz Snapovho dominantného charakteru, takže aj keď jasne neuposlúchla jeho predošlé príkazy, najprv ho chytila za ruku a potom sa spýtala „kam“?

„Napadlo mi, že navštívime Justina Finch-Fletchleyho,“ riekol a hnal ju preč od domu číslo dvadsaťsedem, kde prebiehali prípravy tajnej oslavy.

Hermiona zdvihla obočie ešte vyššie. „Vážne býva v Londýne? Nemôžem uveriť, že mi to nenapadlo preveriť! No počkať“ – pozrela naňho vyčítavo – „povedali ste, že by som ním mala prestať byť posadnutá, že sa o seba dokáže postarať sám.“

„Nezaujíma ma, či sa má dobre; môže mať užitočné informácie.“

„Hmmm,“ zahmkala nepresvedčene. S výnimkou Snapa, a do menšej miery Ollivandera a Essexa, nikto z bývalých nemal užitočné informácie. „Čo ste mi zamlčali, pán profesor?“

„Nemám ani najmenšieho poňatia, na čo narážate,“ odvetil pokojne.

Nasadli na hlavnú linku metra, hlučnú a preplnenú uťahanými ľuďmi vracajúcimi sa po práci domov. Všetky sedadlá boli obsadené, takže museli stáť pritlačení k sebe davom cestujúcich. Snape ju objal vôkol pása, asi aby ju upokojil, hoci to na ňu malo presne opačný vplyv.

Zatvorila oči, aby si vychutnala pocit, že je tak blízko za ňou a nechala sa uniesť predstavou, že sú pár. Myšlienka, že by o ňu mohol mať tak trochu záujem, pred týždňom nepredstaviteľná, jej teraz nepripadala až taká absurdná – mäta riediaca krv, iste.

No bola to len chvíľková fantázia, ktorá sa rozpadla pri komickej vidine profesora Snapa ako niečieho priateľa. Už pri samotnom tom výraze by sa posmešne zaškľabil. A slovo milenec sa nezdalo o nič vhodnejšie, lebo súviselo s láskou, a ona dosiaľ nepostrehla žiaden náznak, že by bol takého citu schopný.

Bol taký obozretný, pokiaľ išlo o všetko okrem hnevu. Hoci aj ten bol v skutočnosti súčasťou jeho čara. Vzhľadom na to, že rada prichádzala veciam na koreň, domnievala sa, že tajomstvo by bolo z dlhodobého hľadiska frustrujúce. Cítil k nej niečo? Dal by jej čo i len slovkom najavo, ak by tomu tak bolo? Pokračovali by jednoducho ako doteraz – blízko seba, no bez úspechu?

Ticho si povzdychla, keď sa vlak zatriasol a zastavil niekoľko míľ pred najsevernejšou stanicou, kam mali namierené. Otvorila oči práve vo chvíli, keď dvaja vystupujúci cestujúci uvoľnili sedadlá priamo naproti nim. Snape sa ani nepohol, aby sa vymanil z objatia a posadil; naopak, pritiahol si ju trochu bližšie.

Sotva postrehnuteľne, prinajmenšom pre kohokoľvek iného. Jeho konanie sa zdalo byť nesmierne mnohovravné. Hermiona pocítila nával eufórie, po ktorom ju zamrazilo od strachu – fantázie boli jedna vec, no toto bolo skutočné. Bol to Snape, pre Merlina, a ona sa evidentne a nepochopiteľne rútila do vzťahu s mužom, ktorý jej jasne povedal, aby mu neverila. Zdravý rozum na ňu kričal z plného hrdla. No zomrel potupnou smrťou.

Bolo to desivé, ako keby bola začarovaná – prekliata? – presne opačným kúzlom, ktoré odosielalo prútiky preč od Snapa. Pochopila, že už nemá zmysel bojovať s tou nezadržateľnou príťažlivosťou a rázne prešla od neopováž-sa k ako-sa-odvážiť. Evidentne sa niekto chystal byť chrabromilčanom v tejto... tejto... nech to bolo čokoľvek... no zatiaľ sa uspokojila s opretím hlavy o jeho plece.

Bolo to zopár príjemných minút.

* * * * *

„Nikto tu nie je,“ povedala Hermiona sklamane potom, čo chvíľu čakali na odpoveď, keď zaklopali na dvere udržiavaného mestského domu, ktorý zodpovedal adrese, čo našiel George.

„Možno je vonku,“ skonštatoval Snape, predstierajúc mierny záujem. Pozrel na hodinky na jej zápästí, aby sa utvrdil, že môžu zamieriť späť bez obáv, že prídu do domu na Delfskej ceste číslo dvadsaťsedem pred šiestou. A zároveň horúčkovito zvažoval, či by mal dať Hermione darček pred všetkými, alebo neskôr osamote.

„Nuž, napadlo mi, že by bolo čudné, keby žil v meste. Viete, Justinova rodina patrila k vyššej vrstve. Možno má niekde vidiecke sídlo. Ale bol to dobrý nápad, pán profesor. Mala by som zistiť, či dokážem vypátrať aj Goyla. Ak bol naozaj vyhostený, teraz iste naliehavo potrebuje pomoc. Nemala by som voči nemu prechovávať nevraživosť zo školských čias. No obávam, že to bude ako hľadať ihlu v kope sena. A pokiaľ ide o Justina, mohli by sme vyhľadať jeho adresu mimo Londýna, keď sa vrátime...“

„Keď už o tom hovoríme...“ ozval sa Snape a opäť jej ponúkol rameno.

O tridsaťtri minút neskôr vošli do domu, v ktorom na to, že bol podvečer, panovalo nezvyčajné ticho. Hermiona stuhla.

„Čo sa deje?“ zašepkala napäto, šokovaná predstavami o strašnom zlyhaní kúzla Fidelius. „Kde sú všetci?“

„Prekvapenie!“ vykríklo deväť hlasov a ich majitelia sa náhle vynorili spoza rôznych častí nábytku.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ riekol Snape s úškrnom.

„Ha! Justin Finch-Fletchley, určite!“ zvolala. „Vedela som, že máte čosi za lubom.“