Kto potrebuje objať?
Autor: cathedral carver
Preklad: solace
Originál: Who Needs a Hug?
Prístupnosť: bez obmedzenia
angst/romantika
Pozn. prekl.: Jednorázovka od jednej z mojich obľúbených autoriek. Dúfam, že sa vám bude páčiť.
P.S. Všetko najlepšie k narodeninám, pán profesor!
1.
Ako to začalo?
Kolená mala samú hrču (s neónovo-ružovými muklovskými náplasťami!), hebké vlasy, podkolienky, ktoré nikdy nezostali celkom hore, hlas a správanie, ktoré rozčuľujúco kolísali medzi nechutne všetečným a dievčensky upišťaným.
Bola neznesiteľná.
Jún, posledný deň školského roka, priveľmi slnečný, a s ním spojený blažený odchod do súkromia žalárov – tmavých, uzavretých a pohodlných.
„Len som sa prišla rozlúčiť!“ oznámila vo dverách so školskou taškou prehodenou cez plece. Trochu sa pod jej ťarchou zatackala. Stál za stolom a práve dokončil vyprázdňovanie zásuviek od skonfiškovaných predmetov zo Zonkovho obchodu. Prudko zodvihol hlavu a zamračil sa. Zazubila sa. Neveriacky na ňu zažmurkal a potom na okamih zavrel oči. Keď ich opäť otvoril, bola stále tam a usmievala sa. Vlasy si usporiadala do niečoho pripomínajúceho fontánu a on zistil, že je očarený jej vzdušným objemom a kudrlinkami.
Dovidenia.
Možno to zle pochopil. Vari odchádzala zo školy natrvalo? Nepočul nič také od Minervy, ani Dumbledora. Tak čo to bol za trik? Hádam za ňou nečíhal Potter pripravený zaútočiť? Študenti sa s ním nikdy neprišli rozlúčiť. Nevedel ju dosť dobre odhadnúť.
„Nemáte k tomu čo povedať?“ spýtala sa zdvorilo.
Bol to chyták? Opäť zažmurkal.
„Dovidenia...?“ riekol pomaly. Nadšene prikývla ako učiteľka nad tupým študentom a bez obáv mu vpochodovala do kabinetu, čím narušila jeho starostlivo udržiavaný odstup.
„Dúfam, že budete mať skvelé leto,“ pokračovala. „Vždy som nenávidela letné prázdniny. Neznesiem byť príliš dlho mimo školy, viete. Ale,“ povzdychla si a dlaňou potľapkala po prepchatej taške, „budem mať knihy. A o dva mesiace som späť.“
„To je hrozba?“
Zasmiala sa.
Zazrel na ňu. „Nemali by ste byť vo vlaku?“ Vzďaľovať sa odo mňa?
„Mala som trochu času nazvyš. Spravila som obchôdzku a vy ste boli posledný na zozname.“
„Som polichotený.“
„Nechaj si to najlepšie na koniec. Hovorí moja mama.“
„Ešte raz. Polichotený.“
A potom, čo je ešte strašnejšie, natrčila drobnú ruku a podržala ju blízo jeho zaťatej. Tvrdý pohľad presunul z tváre na ponúkaný prídavok, no nepohol sa, aby ho uchopil.
Napokon sa zohla, pevne ho schmatla za päsť a potriasla ňou raz, dva razy a potom ju pustila. Stále sa nezberala na odchod. Snape hlasno vydýchol nosom. Pozorovala ho a on temer mohol počuť, ako sa jej v hlave otáčajú kolieska, keď zvažovala... čosi. Vzápätí urobila dva rýchle kroky vpred, ovinula mu ramená vôkol hrude a objala ho.
Podarilo sa mu uvoľniť si ruky práve včas a zodvihol ich hore nad jej hlavu. Neurobil žiaden pohyb, aby sa jej dotkol, len s nechuťou hľadel na vršok jej spletitých vlasov.
„Čo to robíte?“ zasyčal.
Zamumlala mu niečo nezrozumiteľné do habitu.
„...prosím?“
Odtiahla sa.
„Objatie je podanie ruky od srdca,“ povedala. „To tiež hovorí moja mama.“ Usmiala sa naňho, úprimne a široko, až mu zovrelo srdce.
A tak to začalo.
2.
Keďže si uvedomil, že je takmer nemožné uveriť, že by ju čokoľvek mohlo znehybniť, alebo, Merlin chráň, pripraviť o reč, osobne sa išiel na ňu pozrieť. Nečujne ako vysoký čierny duch prekĺzol neskoro v noci cez ošetrovňu popri Poppy, ktorá driemala v kresle, a ostatných obsadených lôžkach, kým našiel to, ktoré hľadal.
Pohľad na jej drobnú meravú a takú bledú postavu vo svite mesiaca ho zaskočil. Zastavil sa tesne pri posteli, pohľadom preletel po jej vzhľade. Pravdaže, skamenenie videl aj predtým, no z nejakého dôvodu ho v tomto konkrétnom prípade vyľakalo viac, než očakával. Sklonil sa k nej, až kým sa jeho tvár nenachádzala pár centimetrov od jej doširoka otvorených, nevidomých očí. Ruky mala nemotorne usporiadané a on si mimovoľne spomenul sa okamih, kedy ho pevne zvierali okolo pása.
„Severus?“ Pri zvuku tichého, zvedavého hlasu Poppy za chrbtom prudko zodvihol hlavu a otočil sa na päte.
„Takže žiadna zmena?“ spýtal sa, vyhýbajúc sa jej pohľadu.
„Nie, chúďatká maličké,“ povzdychla si. „Dlho potrvá, kým bude hotový?“
„Práve ho idem skontrolovať,“ odvetil trochu priškrteným hlasom.
Pred odchodom vrhol na dievčinu ešte jeden kradmý pohľad.
Potom ju zbadal, ako kráča s ďalším darebákom po chodbe priamo k nemu, a zastavil sa. Dych sa mu mierne zasekol v hrdle. Niesla sa vzpriamene, v ruke držala knihy a bez prestania rapotala.
„Doháňate stratený čas, slečna Grangerová?“ Nemohol si pomôcť.
Zarazila sa uprostred vety, upustila knihy a vrhla sa naňho. Snapov pohľad sa stretol s pohľadom jej spolužiaka, ktorého ústa sa sformovali do dokonalého, užasnutého „O“.
Zmieň sa o tom čo i len slovkom a draho za to zaplatíš.
„Ďakujem, ďakujem, pane,“ bľabotala Hermiona.
„Znovu sa pýtam, slečna Grangerová, čo to robíte?“ Pokúsil sa ju odtlačiť, no bezvýsledne. Zdalo sa, že jej vôkol neho skameneli ruky.
„Madam Pomfreyová mi povedala, že ste boli hore každú noc a pracovali na elixíre, takže musíte byť veľmi vyčerpaný, pane, a moja mama hovorí, že objatia sú univerzálny liek.“
„Iste,“ zatiahol. „Budem mať na pamäti, že najbližšie sa na ošetrovni budem musieť postarať o kŕdeľ skamenených detí.“
Na to sa nahlas zasmiala.
Neskôr, oveľa neskôr, sa mu Poppy zverila, že nikdy nemala takú účinnú várku elixíru z mandragory.
„Musel si doň vložiť srdce i dušu,“ doberala si ho.
„Kiežby som mal jedno či druhé,“ znela jeho odpoveď.
3.
Hlava ho bolela ešte niekoľko dní po tom, čo narazil do steny v Škriekajúcej búde, no vážne a temer nenapraviteľne bola zranená jeho pýcha.
A pomyslenie na to, že ona bola súčasťou celého toho debakla, že sa pridala na ich stranu, že počula a možno aj uverila všetkým tým hrozným urážkam vyrieknutým na jeho adresu po tom, čo upadol do bezvedomia, ho bolelo oveľa viac, než by si kedy priznal.
Pomerne prudko hádzal knihy do tašky, keď vycítil, že celá nervózna a uslzená stojí vo dverách jeho kancelárie.
„Čo chcete?“ zavrčal.
„Prišla som sa ospravedlniť, pane,“ riekla šeptom. „Veľmi ma mrzí, čo sme urobili...“
„Vy a vaši ničomní kumpáni by ste mali byť vylúčení,“ vyštekol.
„Viem, viem!“ žmolila si ruky. „My... nepremýšľala som, pane. Nikdy sme to nezamýšľali urobiť a nevedeli sme, kým naozaj bol v tom čase Sírius...“
V Snapovi pri tom mene vzkypel hnev a tresol knihu na stôl. Hermiona sa strhla a vážne sa rozplakala.
„...viem, že ste sa nás len snažili chrániť...“
Snape sa v duchu uškrnul.
„... a dúfam, že je vaša hlava v poriadku, a dúfam, že...“
„V čo? V čo? Že nepodám oficiálnu žiadosť, aby vás troch vylúčili z Rokfortu?“
Povzdychla si a zvesila hlavu. „Nemala by som vám za zlé, ak by ste tak urobili.“
Prudko vydýchol, zlosť nepatrne opadla.
„Zmiznite mi z očí, slečna Grangerová. Musím toho veľa dokončiť a vy ma pri tom vážne vyrušujete.“
Kútikom oka zazrel, že prikývla a utrela si rukávom oči i pomerne usoplený nos. Čo nevidieť, pomyslel si. Položil knihu a nachystal si ruky.
Čo... nevidieť...
Vrhla sa naňho.
„Dúfam, že mi môžete odpustiť, pane,“ zastonala mu do habitu. „Cítim sa strašne kvôli všetkému a dúfam, že vám to neprekáža, ale moja mama hovorí, že nemôžete objať bez toho, aby ste boli objatý.“
„Vaša matka,“ zasyčal, „sa nanešťastie mýlila.“
Potom sa otočila a utiekla. Počul ozvenu jej tlmených vzlykov na chodbe a cítil, akoby ho jej ruky stále objímali. Šmaril naprieč miestnosťou obzvlášť objemnú knihu a pomyslel si:
Prečo si ma vyhliadla?
4.
Vždy neznášal január.
Študenti sa vrátili a na hrade sa usídlila najhlbšia a najtemnejšia zima, tento rok aj v samotných jeho kostiach. Zdalo sa, že sa nemohol zohriať bez ohľadu na to, koľko kúziel zoslal.
A bola tu aj slečna Grangerová, postávala vzadu v učebni, lenivo usporadúvala knihy v svojej obrovskej školskej taške a čakala, pokým všetci ostatní odídu. Bolo udivujúce, ako pomaly sa študenti trúsili do učebne, a ako rýchlo z nej ušli.
Keď sa priblížila k jeho stolu, rezignovane si povzdychol.
„Ak ste tu, aby som vám pomohol s Potterovým najnovším rébusom na Trojčarodejníckom turnaji, ste na veľkom omyle,“ varoval ju.
„Nie!“ odvetila a hlas mala podfarbený úprimným prekvapením. Pohojdávala sa špičkách a zahryzla si do pery.
„Tak potom kvôli čomu? Von s tým!“
Očividne horela nedočkavosťou. Zazrel na ňu, podráždenie v ňom rástlo každou sekundou.
„No tak to vysypte! Mám lepšie veci na práci, než...“
„Napríklad oslavovať?“ spýtala sa.
Zamračil sa.
„Môžem vás uistiť, že „oslavovanie“ nie je na vrchole môjho dnešného zoznamu, iba ak vás, pravdaže, presvedčím, aby ste do desiatich sekúnd odišli.“
„Ale veď máte narodeniny!“ vykríkla rozradostene. Každú chvíľu začne poskakovať hore-dolu a tlieskať rukami.
Stuhol. Ďalší dôvod pre neznášanie januára. Deviaty január. Dobrotivý Merlin, práve dnes. Nebezpečne zafunel.
„A ako,“ zatiahol, „sa vám podarilo dostať k tejto informácii?“
Potlačila chichot. Počul, ako sa skrýva za jej nedávno opravenými zubami.
„Pani profesorka McGonagallová sa preriekla, pane. Myslím, že v čase obeda pre vás chystá malé prekvapenie v kancelárii profesora Dumbledora.“
Privrel oči a stisol si koreň výrazného nosa. Áno. Samozrejme. Minervina roztomilá, rokmi preverená tradícia s narodeninovou tortou a medovinou, ktorej sa mu, chvalabohu, podarilo v posledných piatich rokoch vyhnúť.
„Nebojte sa, pane,“ sprisahanecky sa k nemu naklonila. „Vaše tajomstvo je u mňa v bezpečí. Neprezradím ho nikomu, ani Harrymu s Ronom.“
„Vážne? Ďakujem, lebo som si istý, že by sa sem všetci prihnali s darčekmi.“
Hermiona potlačila smiech.
„Nie, je mi ľúto. Len ja, pane.“
„Prosím?“ spýtal sa chladne.
„Nuž, nie je to celkom darček, lebo... pripravila by som vám niečo, ale nemala som dosť času, viete...“
Už je to tu zase.
Nachystal sa a skontroloval dvere, aby sa presvedčil, že sa v nich neobjavili žiadni nepodarení študenti. Objala ho. Nechal ju.
„Mama hovorí, že lásku nemôžete zavinúť do škatule, no človeka môžete zavinúť do objatia.“
„Čože?“
„Ach,“ zajachtala, líca jej zahoreli mimoriadne nepekným odtieňom červenej. „Nie ten druh lásky, pane. To sa... to sa len tak hovorí, viete?“
Vedel.
„Všetko najlepšie k narodeninám, pane,“ dodala, keď sa rozbehla preč.
Zvláštne, všimol si neskôr, že sa potom necítil úplne ľahostajne.
5.
Aký hrozný, desivý rok!
Medzitým, čo musel znášať takmer neznesiteľnú krutosť, ktorú predstavovala Umbridgeová, a „česť“ učiť Pottera oklumenciu, napísal Snape nie jeden, ale až dva veľmi kritické listy s výpoveďou. Napokon oba spálil, no samotný akt písania ho upokojoval v najhorších chvíľach.
A potom to hrozné fiasko na ministerstve. Opäť sa ocitol pri jej lôžku na ošetrovni. Pravdaže, blúznila od bolesti, no len čo jej podal pomerne zložitý elixír a zoslal protikúzlo, trochu sa utíšila a rozhliadla naokolo. Bol si istý, že v jednej chvíli sa jej zahmlený zrak celkom preukázateľne zameral naňho.
„Profesor Snape,“ zamrmlala.
Stroho prikývol.
„Vyzeráte hrozne, pane.“
„Rovnako ako vy.“
Skúmavo sa naňho zahľadela.
„Kto potrebuje objať?“ zamumlala a natiahla k nemu ruky.
„Slečna Grangerová,“ zasyčal a rýchlo sa obzrel navôkol, aby zistil, či si to niekto všimol. Našťastie, miestnosť bola zaplnená tak vážne zranenými študentmi a vydesenými učiteľmi, že nikto nezaregistroval kŕčovité pohyby ramien jedného halucinujúceho dievčaťa.
„Ľahnite si a nehýbte sa!“ prikázal. „Boli ste zranená rovnako ako väčšina vašich hlúpych priateľov. Narobili ste nám viac roboty, než sme schopní zvládnuť.“
„Ále, som si istá, že to zvládnete,“ zamrmlala, keď znovu začala upadať do bezvedomia. „Vy ste ten najbystrejší muž, akého poznám.“
Stretol sa s ňou až niekoľko týždňov po prepustení z ošetrovne, hoci ju dovtedy pozoroval z diaľky, keď tak mohol robiť bez povšimnutia. Pohybovala sa opatrne a váhavo, akoby ju niečo hlboko vnútri bolelo.
Narazili na seba na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť, keď sa chystal odísť po obzvlášť výbušnom stretnutí.
„Slečna Grangerová,“ povedal čo najznechutenejšie.
„Znovu ste mi zachránili život,“ začala. „Madam Pomfreyová...“
„Bolo by lepšie, keby ste si nechali jej nadmieru dramatické názory pre seba.“
„Ale vy...“
„Robil som si len svoju prácu, nič viac.“
„Ale...“
„Mlčte, slečna Grangerová, aspoň raz v živote. Prosím.“
Prikývla, povzdychla si a otočila sa, akoby sa chystala odísť. Snape bol ohromený. Ohromený, keď si uvedomil, že je... sklamaný.
Neobjíme ma?
Obrátila sa a na jeho zdesenie mala oči zaliate slzami. Našťastie bol pripravený. Keď sa naňho vrhla, šikovne zodvihol ruky, aby sa nechtiac nedotkol ani kúska jej tela.
„Ak mi nedovolíte poďakovať vám, tak aspoň toto,“ zamumlala proti jeho hrudi. „Objatie vydá za tisíc slov. Ak vás objímem, nemusím toľko hovoriť, to je...“
„Motto, ktorým by ste sa mali riadiť.“
„Objímať?“
„Nerozprávať toľko.“
Neskoro v noci, počas najťažšieho okamihu zaspávania, keď bola jeho myseľ naplnená obrazmi, a ani oklumencia ju nedokázala vyčistiť, jeden osobitý hlas prevládol nad ostatnými, ticho dookola opakoval tú istú otázku:
Kto potrebuje objať?
Uvedomil si, že na ňu jestvovala len jediná odpoveď.
Ja.
6.
A potom nadišiel skvelý rok, kedy dostal nie jedno, ale až dve objatia.
Prvé bolo, pravdaže, čisto náhodné, no jednako sa udialo, a neskôr, oveľa neskôr, keď si v mysli znovu prehrával zvláštne a zlé udalosti svojho života a chytal sa každého kúska ľudskosti, ktorého mohol, si uvedomil, že väčšinu z nich mu poskytla Hermiona Grangerová.
Doslova doňho vrazila, keď zabočila za roh so sklonenou hlavou, a tentoraz on chňapol po nej len preto, aby nespadli.
„Och!“ zvolala vyľakane a vzhliadla hore. Všimol si, že plakala a utekala pred niečím. Alebo pred niekým. Nepýtal sa. „Prepáčte, pane.“
Pustil ju a pohol sa ďalej, keď ho bez varovania zovrela. Nepodarilo sa mu uvoľniť si ruky, a tak tam stál bezmocne prišpendlený.
„Len pre istotu, keby som vás neskôr nemohla objať,“ zašepkala a on sa nezmohol ani na slovo.
Čo to znamená?
Potom, oveľa neskôr, keď sa blížil neodvratný záver, ho znovu vyhľadala. No táto Grangerová sa na rozdiel od predošlých rokov značne zmenila. Táto mladá žena bola zamĺknutá a tichá. Vyžaroval z nej pokoj, no pod ním sa skrývala obrovská nervozita, ktorú nedokázal rozlúštiť ani pomocou legilimencie.
Stáli sami na chodbe priamo pred jeho učebňou – nevedel, ako ho vypátrala, keďže sa všetkým zámerne vyhýbal – no bola tam a dívala sa naňho tými očami.
Opätoval jej pohľad a čakal na nevyhnutné.
„Slečna Grangerová,“ ozval sa sucho, keď ho objala oveľa pevnejšie, než si kedy pamätal. Z nejakého dôvodu sa mu rozbúchalo srdce. „Nespomínam si, že by som vám v poslednom čase zachránil život.“
Neprehovorila, čo len vystupňovalo jeho znepokojenie. Iba tam stála s tvárou pritisnutou k jeho habitu a všimol si, ako podrástla, ako jej vlasy konečne skrotli a voňala pergamenom a niečím kvetinovým. Jazmín. Spustil jednu ruku, až sa takmer dotkla temena jej hlavy. Vtedy sa odtiahla, pomaly, neochotne.
„Skončili ste?“ zatiahol cez hučanie v ušiach.
Prikývla a uprene sa naňho dívala, akoby ho skúmala. Nie, snažila sa zapamätať si ho.
„Za čo to bolo?“ spýtal sa, srdce mu nepríjemne tĺklo o rebrá. Začínala ho vyvádzať z miery viac než obvykle.
Zhlboka sa nadýchla, na tvári sa jej neobjavil ani náznak úsmevu. „Len som mala pocit, že to potrebujete.“
„Iste.“
Znovu prikývla.
Odmlčal sa. Cítil, ako ho premohla naliehavá potreba po sarkazme, uštipačnosti, výsmechu. Niečom, čo by potlačilo rastúcu paniku. „Čože? Žiadne srdcervúce frázy? Žiadna múdrosť od vašej milovanej mamičky?“
Prehltla a potom znovu prikývla. „Tiché objatie je ako tisíc slov nešťastnému srdcu.“
Zažmurkal, aby potlačil slzy, ktoré sa mu náhle zjavili v očiach. Neúprosne ich potlačil a ona si ich nikdy nevšimla, alebo možno áno, lebo, keď povedal veľmi ticho „Ďakujem“, poslednýkrát prikývla a vyzerala, ako by ho chcela pred odchodom znovu objať.
Z celého srdca si prial, aby tak urobila.
Pretože, keď ronil horké slzy nad temnou cestou, ktorá sa pred ním rozprestierala, keď premýšľal o tom, čo je potrebné urobiť a kto to musí urobiť, a keď bolo všetko dokonané, bol si celkom istý, že ho nikdy znovu neobjíme.
7.
A ako to skončilo?
Na špinavej, studenej dlážke Škriekajúcej búdy, kde z neho nezadržateľne unikal život spolu s krvou. Práve s tým idiotom Potterom, kľačiacim nad ním a hľadiacim naňho so zmesou odporu a súcitu na doráňanej tvári.
„Vezmi si... to... Vezmi si... to...“
Potter to podľa očakávania prijal a napokon sa, chvalabohu, odtiahol a odkryl tvár, ktorú Snape naozaj túžil vidieť.
Grangerová.
Nikdy nevidel nič také krásne a plné smútku. Jej tvár zvyčajne taká rozžiarená, plná života a energie bola zronená, nenapraviteľne zlomená. Bezmocne sa naňho dívala a potom zaborila tvár do dlaní a rozplakala sa. Vtedy pochopil, pretože to dovtedy nevedel, že je tiež nenapraviteľne zlomený. A bola tu len jedna osoba, jediná na svete, ktorej azda záležalo na tom, že Severus Snape čoskoro prestane existovať. Spustila ruky. Usmial sa na ňu.
„Ach, pane,“ vydýchla. Cítil, ako mu pritláča prsty na krk. Cítil na sebe jej pohľad. Cítil na tvári jej slzy. Usmiala sa naňho, anjelsky, vykupiteľsky, upokojujúco.
S bolestnou námahou zodvihol ruky a natiahol sa po nej. Objal ju a pritiahol si ju k sebe.
Bola neskutočná.
Ani raz nezavrela oči. Naklonila sa nad neho. Cítil, ako ho objíma vôkol pliec, tvár mala pritisnutú k nezranenej časti jeho krku. Cítil, že mu krv ustavične uniká, ale už ho to neznepokojovalo natoľko ako predtým.
Kým ma budeš držať, som v úplnom bezpečí. Kto to povedal? Nebol si istý, no mohla to byť Grangerovej mama. Tá múdra, veľmi múdra žena.
A potom pocítil uvoľnenie, úľavu a čosi, čo mohla byť láska, keď bol unášaný k akémusi predurčenému miestu či osudu.
Len si prial, aby mohol zotrvať v objatí trochu dlhšie. Grangerová skutočne vyzerala, že potrebuje objať.
A tak to skončilo.