Preklady fanfiction Harryho Pottera

Strieborná laň

Autor: wallyflower

Preklad: solace

Originál: The Silver Doe

Prístupnosť: bez omedzenia

Snamione

romantika/dráma

Momentky z dohodnutého manželstva po rokoch. Občas trvá dlhšie, kým sa láska dostaví.

A/N: Neobvyklá reakcia na výzvu Manželský zákon, ku ktorej som dospela počas pohrebu. Moji krajania si zvyčajne vždy nájdu niečo na zasmiatie bez ohľadu na situáciu, takže každý sa v dome mojich starých rodičov smial a rozprával veselé príbehy pri jedle a káve. Až si sa pozrel na ženu môjho zosnulého starého otca, a to ti pripomenulo, že máš byť smutný. Začala som premýšľať o láske, ktorá môže existovať len medzi manželmi.

Mená detí Snapovcov sú z Rímskeho kánonu. Felicity (rozprávačka), Agathu, Perpetuu a Lucy možno nájsť v Prvej eucharistickej modlitbe a Peter, knieža apoštolov, sa spomína neustále.

(Poloha obchodného domu Harrods: Zabudla som, kde sa v skutočnosti nachádza Šikmá ulička, a že je od Harrodsu pomerne ďaleko. Ďakujem whitehound za pripomenutie. Šikmú uličku som jednoducho umiestnila, kam som chcela, a pre účely tohto príbehu ju tam ponechám.)

Oec učil mňa i mojich súrodencov – bolo nás päť, ak zarátame aj chuderku Agathu, ktorá umrela pár mesiacov po narodení – elixíry. Vyváženosť tejto vedy – logika v pozadí vzájomného pôsobenia prísad, nesmierna radosť z dosiahnutia dokonalých výsledkov: tomu všetkému sme sa naučili skôr, než sme nastúpili do školy. Profesor Slughorn nás vždy chválil za zručnosť, hoci v skutočnosti sa len u jednej z nás prejavil ozajstný talent – u Perpetuy, ktorá sa narodila hneď po mne. Ona bola vždy celá matka, od kníh, cez povahu, až po talent na elixíry a ten najnepochopiteľnejší z predmetov, pokročilú aritmanciu.

Pýtate sa, či nás otec učil aj množstvu iných vecí? Ak tým naznačujete, že nás mohol učiť temnú mágiu, nuž, nemôžete byť ďalej od pravdy. A nie preto, že by sme nechceli, to si buďte istí. No otec bol vždy zdesený pri pomyslení, že by sme mohli prísť do kontaktu s niečím z jeho minulosti. Učil nás však obranu proti temnej mágii. Veru áno. V čase, keď nám minulo jedenásť, sme už mali praktické znalosti o obranných kúzlach. Zvykol s nami trénovať v zelenej obývacej izbe na prízemí vedľa maminho salónika. Nikdy nezabudnem na jeho výraz, keď sme sa s Perpetuou po prvý raz súčasne odzbrojili.

Mama na tie lekcie nikdy nechodila. Občas nás učila elixíry, hoci keď bola tehotná, otec jej zakázal približovať sa k laboratóriu. Učila nás to, o čom sa domnievala, že by sme sa naučili v muklovskej základnej škole a viac; učila nás angličtinu, históriu a botaniku. No keď sme ju prosili, aby s nami precvičovala obranné kúzla, namietala – do zelenej obývačky by nikdy nevkročila – a otec ju o to ani nežiadal.

Nie som si istá, či to bolo preto, že nedokázala celkom zvládnuť spomienky, ktoré sa jej vybavili zakaždým, keď sme zodvihli prútik a zoslali obranné kúzlo. Z kníh a niektorých otcových príbehov viem, že bojovala vo vojne – presnejšie povedané, bola jednou z najdôležitejších postáv – keď mala sotva osemnásť a že na to bola pripravovaná od dvanástich rokov. Keď nám to otec povedal, viac sme sa nevypytovali.

Nebolo nám ani dovolené ukázať jej našich Patronusov. Bola som ohromená, keď sa ten môj konečne objavil, vytekal z konca prútika ako strieborný prúd vody a sformoval sa do podoby veľkej mačky podobnej knézlovi, ktorého kúpil otec mame, keď jej starý verný spoločník Krivolab uhynul. Perpetuin mal podobu líšky, bol vrtký a svižný a oveľa krajší než môj; Petrov bol veľký pes, zatiaľ čo Lucy, najmladšia z nás, nedokázala vykúzliť Patronusa – sovu až do pätnástich rokov. Patronus uja Harryho bol tiež nádherný – jeleň. Pamätám si ho jasne, hoci som ho videla len raz, keď poslal správu môjmu otcovi a jeho silný a zreteľný hlas vychádzal z jeho úst.

Otcovým Patronusom bola nádherná strieborná laň a my sme nikdy celkom nepochopili prečo, keďže mu vôbec nebola podobná. Otec nebol atraktívny, ani jemný, či mierny muž; nemohol mať vonkoncom nič spoločné so striebornou laňou, ktorá sa objavila – tichá a trblietavá – nosom nás nežne štuchla do líca a potom sa k nemu otočila. On si ju vôbec nevšímal a po skončení ukážky ju bez slova vyhnal. Zakázal nám zosielať kúzlo v matkinej prítomnosti. Spýtali sme sa ho, či tú nádhernú laň niekedy videla a čo na ňu hovorí, no nevyjadril sa k tomu.

Ale – áno, spomínam si na chvíľu, kedy mama laň nakoniec videla. Lucy sa vždy bála dementorov, ktorí strážili ostrov, kde väznili jedného zo starých otcových priateľov, pána Luciusa Malfoya. Videla ich v novinách, ako sa pomaly a ticho pohybujú, a odvtedy z nich mala hrôzu. Najznepokojujúcejšie bolo, keď spolu s Petrom otvorili skriňu niekde v starej časti domu a objavili v nej bubáka. Skôr, než sme si stihli uvedomiť, čo sa deje, vznášal sa pred nami dementor – príšerný a desivý. Vysával v miestnosti všetku radosť ako človek v púšti žiadostivo pijúci vodu.

Boli sme priveľmi paralyzovaní strachom, aby sme ušli. Lucy začala plakať a ani Perpetua nedokázala urobiť nič viac okrem toho, že zavolala na mamu a otca. Peter sa stočil do klbka, čierne vlasy mu zakryli tvár. Aj keby som chcela na tento deň zabudnúť, nemôžem – všetky detaily v mojej pamäti sú stále rovnako živé a skutočné.

Prvá pribehla mama, bujné vlasy povievali vôkol nej. V rukách držala prútik, no zastala a zdesene sledovala, ako sa k nám približuje dementor. Zdalo sa mi, že sa nemôže pohnúť, že je ochromená spomienkami, ktoré sa jej znovu mihali pred očami, no ja som ich nevidela. Modlila som sa, aby otec prišiel čo najskôr. Objavil sa len pár sekúnd po mame. Zbadal dementora, postavil sa medzi nás a jeho sivú tichú, strašidelnú siluetu a vykúzlil Patronusa. Ohromene som sledovala, ako pribehla strieborná laň, jej známy obrys bol nanajvýš vítaný.

O chvíľku bol bubák znovu bezpečne uväznený v skrini, no v okamihu, kedy sa otcov Patronus vytratil, mama sa rozplakala. Teraz v tej malej izbe plakali traja – mama, Lucy a Peter. Otec vzal Lucy a Petra do náručia, no keď sa otočil k mame, tá sa naňho ani nedokázala pozrieť a utiekla z miestnosti. O niekoľko hodín sme ju s Perpetuou našli, no nevedeli sme ju utešiť, a nemohli sme sa opýtať, prečo plakala.

* * * * *

Prečo sa ma to pýtate? Samozrejme, chápem, že manžestvo mojich rodičov bolo dohodnuté – neboli v tých časoch vzhľadom na archaický zákon jediní – no nikdy som nepochybovala, že mama otca ľúbila. Prejavovalo sa to v maličkostiach; napríklad v presnosti servírovania čaju a prísnom napomenutí, aby sme boli ticho, zatiaľ, čo si otec poobede zdriemol, keď bol deň predtým dlho hore. Jej konanie nikdy nepramenilo zo strachu a vy im obom krivdíte, pokiaľ predpokladáte opak.

* * * * *

Jej city k nemu boli očividné. Obliekala sa k jeho spokojnosti. Počas piatkových večerov vždy bývali nejaké večere či večierky, ako dieťa som si zvykla sadnúť v nočnej košeli a pozorovať, ako si mama rozžiarená vzrušením vyberá šaty, ktoré si získajú otcovo uznanie (tmavé či rubínové odtiene, s neveľkým výstrihom a patričnou dĺžkou, vypasované v drieku). Ako debutantka večer pred prvým plesom urobila z príprav veľkolepé predstavenie: dlhý kúpeľ – polhodina strávená aplikáciou vlasových elixírov – starostlivý výber šiat a šperkov – pracné nanášanie mejkapu a parfumu. A to všetko pre pretrvávajúce potešenie, keď jej otec pri schádzaní dolu schodmi povedal, že jej to v ten večer veľmi pristane. Žiarivá červeň na jej lícach bola zakaždým dosť výrečná, aby mne a sestre – vždy sme sa na nich dívali spoza zábradlia na schodisku – dosvedčila, že si mama myslí, že jej úsilie stálo za to.

A mali by ste ich vidieť, keď spolu tancovali. Zbožňovanie nie je dosť silné slovo pre výraz, ktorý sa zračil v maminých očiach.

Pýtate sa, či otec ľúbil mamu? Myslím, že áno. Bol k nej rovnako vľúdny a láskavý ako k nám všetkým, ba možno ešte viac, lebo keď bol rozčúlený, alebo zle naladený, a schoval sa v svojich izbách či laboratóriu, neexistovalo nič, čím by sme mu dokázali zlepšiť náladu – mohli sme chodiť po dome len po špičkách a čo najmenej hrmotať. Matka však uvarila čaj a vkradla sa do jeho izieb. O desať minút neskôr ho vylákala von v takom dobrom rozpoložení, aké bolo u človeka s jeho povahou vôbec možné.

Krutosť? K vlastným deťom? Prečo vás to zaujíma? Ach, vy máte na mysli to chodenie po špičkách. Nie, otec bol súčasťou generácie, kde deti museli byť na očiach, ale potichu, a on sa k nám odmietal správať týmto spôsobom. Vždy s nami zaobchádzal ako s malými dospelými. Nikdy nám nedal na zadok, ani nekričal. Vlastne k nám bol oveľa zdvorilejší než k niektorým maminým vrstovníkom. No na druhej strane som si všimla, že jeho najúčinnejším prostriedkom nebola sila hlasu, ale šepot, tie tiché sykavky v jeho reči, keď nás vyhrešil, pýtal sa, prečo sme niečo urobili a neboli dosť bystrí, aby sme si uvedomili následky svojich činov.

Určite sme sa ho do istej miery báli, ale nebol to strach z nejakého trestu neprimeraného previneniu. (Vlastne matkine tresty, ktoré prichádzali v podobe domácich prác a nepríjemnej návštevy starej tety Molly, ktorá nám vždy hovorila, že sme príliš chudí a vyziabnutí, boli často neznesiteľnejšie.) Skôr sme sa báli pocitu hanby, že sme u otca vyvolali nevôľu – že sme ho sklamali.

Čo však neznamená, že v našej domácnosti neplatili prísne pravidlá. Rodičia dostali dom od starej tety z otcovej strany a my sme museli vždy opatrne zaobchádzať s nábytkom, ktorý bol starý, ale krásny. Nikdy sme tiež nevkročili do otcovej izby – aj keď matkina, ktorá sa nachádzala na druhej strane chodby, bola pre nás stále otvorená. Môj otec bol uzavretý človek, i keď nás uisťovali, že nemá čo skrývať. No existovali mená, ktoré sa v tomto dome nikdy nespomínali. Strýko Harry nás oboznámil s jedným z nich – Albus Dumbledore.

Jestvovalo však ešte jedno zakázané meno a nebolo dôležité, či sme ho vyslovili nahlas. Jeho prítomnosť sme cítili ako prítomnosť ducha. Aj keď sme s Perpetuou o ňom nehovorili, vždy sme vedeli, že je v dome, ukryté medzi záhybmi záclon, klávesami na klavíri a stránkami kníh.

Meno, ktoré sa ako šepot ozývalo vo všetkých miestnostiach toho veľkého domu, a to meno bolo Lily.

* * * * *

Keď zomrela moja sestra Agatha, otec neplakal. Myslím si, že matka vyronila dosť sĺz za oboch, aj keď tak robila len v noci, v súkromí svojej izby. Lucy a Peter boli príliš malí, aby pochopili, čo sa stalo, a tak sa matka počas dňa, keď si vzala v nemocnici voľno, hrala s mladšími deťmi a my s Perpetuou sme čítali vecné knihy a naďalej po očku hľadeli na zvyšok rodiny.

Keďže sa pýtate: Otec svoj žiaľ nedal najavo. Spomínam si len na to, ako mu Perpetua kládla otázku za otázkou, prečo maličká rozkošná Agatha zomrela. Skúšala otcovu trpezlivosť, až kým ju neusadil a neporozprával jej o vrodenom ochorení srdca. Otec nám vždy vedel vysvetliť veci tak, že sme ich dokázali pochopiť.

V noci sme sa s Perpetuou vkradli do maminej izby a ľahli si vedľa nej, kým plakala. Mama bola veľmi veselým človekom – a stále nádhernou mladou ženou, i keď mala nás – a v týchto dňoch jej smiech v našom veľkom dome chýbal. Ako sme spolu s ňou ležali pod prikrývkami, počúvala som tlkot jej srdca, jeho stabilný, upokojujúci rytmus a premýšľala, v čom sa líšilo od Agathinho. Pokračovalo to mnoho nocí, až kým otec v jeden večer neotvoril dvere, nevyhnal nás a nezavrel ich za nami.

Spomínam si, že sa v nasledujúcich mesiacoch a rokoch stal oveľa starostlivejším, pokiaľ ide o rodinu. Nebol sentimentálnym človekom – a v tom sa veľmi líšil od matky – ale po Agathinej smrti sa čosi v jeho správaní zmenilo. Hĺbka v jeho pohľade, keď sa díval na nás a na mamu, ma celkom presvedčila, že nás ľúbil. Znervóznila ho i tá najmenšia maličkosť – Lucino kýchnutie, Petrovo porezané a pomliaždené koleno – a nikdy sme nevyšli z domu bez jeho sprievodu.

A moja mama? Áno, samozrejme, otec k nej bol veľmi pozorný. Po tej noci, keď sme boli vyhnané z matkinej izby, sme sa (ja a Perpetua) pokúsili ďalší večer vrátiť, a aj nasledujúce večery; no dvere spálne sme vždy našli zamknuté a zakúzlené ochrannými kúzlami, a tak sme usúdili, že naše miesto v posteli obsadil otec. To bolo možno len dobre, lebo otec vždy vedel vylúdiť na maminej tvári úsmev spôsobmi, ktoré boli nad naše chápanie. Jej city k nemu boli natoľko otvorené, úprimné a silné, že preňho muselo byť hračkou trošku zmierniť jej žiaľ, i keď jeho vlastný mohol byť omnoho väčší.

A pravdaže, ten incident z dvadsiateho februára... ach, možno ste o ňom ešte nepočuli. Strýko Harry urobil veľmi dobre, keď nepovolil, aby sa dostal do novín, keďže je taký vplyvný. Alebo ako rada hovorieva moja mama, urobí to pre vás, lebo je námestníkom ministra. Tak či onak, asi rok po Agathinej smrti sa mama rozhodla vziať nás na výlet do muklovského Londýna.

Ja a Lucy sme protestovali, pretože nás otec prosil, aby sme neodchádzali z domu bez jeho vedomia, no my sme už tak dávno neboli vonku a narodeniny starkej Grangerovej boli o dva týždne a nemali sme pre ňu žiaden darček. Mama nechala Lucy a Petra na starosť škriatke, mňa s Perpetuou zababušila do teplého oblečenia a vyrazili sme do Londýna.

Po premiestnení cez hop-šup sieť do Šikmej uličky a päťminútovej svižnej chôdzi sme sa ocitli pred obchodným domom Harrods. Mali sme to tu so sestrou rady – páčilo sa nám dívať na všetky tie doplnky muklovského života, od ich nezvyčajného oblečenia až po hromady priemyselne vyrábaných hračiek a nečarodejníckych sladkostí, ktoré sa tak líšili od našich.

Mama bola trochu otrávená, a tak nás nechala v obchode. Požiadala nás, aby sme odtiaľ neodchádzali, zatiaľ čo si na dve minútky odskočí von. Pohľad mala upretý na niečo za sklom výkladu a chcela si to pozrieť. S Perpetuou sme už boli dosť veľké na to, aby sme sa mohli potĺkať po obchode samé. Pamätám sa, že som sa zastavila pri stojane so šatami, aby som sa pozrela na mamu, ktorá stála za oknom a dívala sa do výkladu. Mala oblečený kabát v tej nažiarivejšej červenej farbe. Otec o jeho odtieni vyhlásil, že ho neznáša, no ja viem, že sa mu tajne páčilo, keď ho mala na sebe. Bola to najhoršia chvíľa môjho života, keď som uvidela mamu, jej drobnú pokojnú postavu zrazenú neviditeľnou silou zvonka.

Stále nemôžem pochopiť, ako mohla mať takú smolu. Perpetua sa dostala ku dverám rýchlejšie ako ja, prudko ich otvorila a vrhla sa do hlúčika ľudí, ktorý oblopil mamu nehybne ležiacu v bezvedomí na zemi v malej kaluži krvi. Všimla som si, že z cesty zišlo auto, no nemala som čas zisťovať, či mamu zrazilo, ani kde bol v tej chvíli vodič. Niekto zavolal záchranku. Perpetua plakala po prvýkrát od čias, čo bola malá. Povedala som jej, aby zostala na mieste a čakalo na mňa to najťažšie, čo som kedy musela urobiť: bežať do úzkej uličky, vyloviť prútik z vrecka a vybaviť si svoju najšťastnejšiu spomienku, aby som vykúzlila Patronusa a odoslala správu otcovi.

„Mama je zranená,“ prikázala som povedať striebornej mačke. „Čakáme na príchod sanitky. Sme v Londýne pred obchodným domom Harrods. Prosím, príď.“

* * * * *

Približne o dvadsať minút neskôr sme sa ocitli kdesi v nemocnici; nepamätám si už jej názov či polohu, len to, že stropy v nej boli žlté a vo vzduchu bolo cítiť jemný závan mäty a dezinfekcie. Perpetua stále plakala, aj keď nám lekár povedal, že mama neutrpela žiadne zranenie hlavy alebo nejakých dôležitých orgánov – len si rozsekla ruku na niečom ostrom, keď padla, a napriek tomu, že rany boli hlboké, neboli vážne alebo životunebezpečné.

Na pokračujúce Perpetuino vzlykanie sa mama prebrala a to bol pre mňa ten najpotešujúcejší pohľad. Nedokážem vyjadriť pocit strachu, ktorý mi zvieral srdce od tej chvíle v obchode a radosť a úľavu, ktoré sprevádzali prvé zachvenie maminých viečok. Nemohla som venovať pozornosť ani zvláštnym scénam a zvukom, ktoré boli spojené s mojou prvou návštevou muklovskej nemocnice. Nezmohla som sa na slovo, vlastne som nepovedala nič od momentu, čo som vykúzlila Patronusa. So stiahnutým hrdlom som dovolila mame, aby si ma so sestrou privinula k hrudi. Sedeli sme spolu ukryté za tenkou plentou, ktorá oddeľovala zvyšné postele na pohotovosti, chránené ticho zašepkaným Perpetuiným umlčiavacím kúzlom.

No hovorila som o otcovi. Stále sa neobjavil. Boli sme však prekvapené pri pohľade na malú siluetu krásnej striebornej vydry, ktorá prekĺzla popod závesy obklopujúce mamino lôžko. Preletela vzduchom okolo nás, a hoci som ju nikdy predtým nevidela, pripadala mi zvláštne povedomá – možno niečím v jej očiach...

Zastavila sa pri maminých nohách a sadla si na končeky jej prstov. Mama ju ostražito pozorovala. Potom vydra otvorila ústa a prehovorila hlbokým a nezameniteľným otcovým hlasom.

Už si nespomínam, čo Patronus povedal, pretože v okamihu, kedy prehovoril – vo chvíli kedy mama pochopila, že patrí otcovi – sa rozplakala. Ja s Perpetuou sme ju nedokázali uchlácholiť a bolo nám jasné, že jej slzy nemajú nič spoločné s nedávnym poranením ramena. No nevedeli sme, či sú to slzy horkého utrpenia alebo radosti, či oboje.

A keď o päť minút neskôr dorazil otec, ešte stále plakala, no dovolila mu, aby ju objal a pobozkala mu ruku, zatiaľ čo sa Perpetua neprestajne vypytovala, kam sa podela strieborná laň.