Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 8 

V lese pri jazere bolo mrazivo, ako keby si ostrov zachoval pozostatky chladu po dementoroch, ktorí už dávno odišli.

"Azkaban je chránený rovnako ako Rokfort," povedala mu Hermiona. "Pretože je to miesto, kde Harry spí. Mňa vpustí dnu, pretože som sprievodcom, ktorý ho privedie späť. Ale keď tam vkročím, štíty sa uvoľnia a vojsť bude môcť ktokoľvek."

"Dobre, dobre, s tým si poradíme, ale najprv sa musíme dostať na druhú stranu jazera bez toho, aby nás zabili," zavrčal.

Neisto sa ošila. "Draco, chápeš, že som možno mŕtva."

Ostro sa na ňu zahľadel.

"Som… moje telo je v podstate spojením medzi týmto svetom a svetom duchov. Musím odprevadiť Harryho domov. Som tak nejako uprostred, akási čierna diera medzi svetmi. To preto na mňa nezaberá väčšina kúziel. To spojenie ich jednoducho vsaje či rozpustí, pretože tam nie je moje telo, ktoré by mohli zasiahnuť." Bezmocne rozhodila rukami.

"Prečo mi to hovoríš?" spýtal sa s chladnou tvárou.

"Pretože neviem s istotou, či prežijem, dokonca aj keby sa mi podarilo priviesť Harryho."

Intenzívne mu zovrelo hruď. "Nie."

"Draco."

"Nie! Skrátka nie, dobre."

Hľadela na neho so smútkom a ľútosťou. "Je mi ľúto, že si nespomínam," zašepkala.

Pokrčil plecami. "Som s tebou. Na ničom inom mi nezáleží." Zadíval sa na druhú stranu jazera. "Takže ako sa tam dostaneme?"

Chytila ho za ruku a so slabým úškrnom ju stisla. "Čierna diera, pamätáš? Drž sa ma."

Bolo to takmer ako asistované premiestňovanie, len tisíckrát dezorientujúcejšie. Všetko na svete sa zmrazilo a potom vtiahlo do seba, obloha potemnela, farby sa invertovali.

Rozprestrelo sa pred nimi jazero, čierne hlbiny sa trblietali zvláštnymi ligotavými impulzmi. Obloha bola čierna a nekonečná, rozťahovala sa do večnosti a on to videl. Videl to všetko okolo mesiaca a planét až k hraniciam večnosti. A zachvel sa.

Bola zima. Taká zima.

"Vydrž." Hermionin hlas, pokrútený a pochádzajúci z veľkej diaľky. Mal pocit, že mu do uší napchali bavlnu. Držal ju stále za ruku? Necítil to. Dokázal cítiť len chlad, mŕtvu hmotu svojho tela. Obklopovalo ho to zo všetkých strán, pochovávalo, ako keby bol lapený v hustom, vlhkom blate.

Nemohol dýchať!

Potiahla ho a on zakopol a panika ustúpila, keď si uvedomil, že ovláda toho hlineného golema, ktorým bolo jeho telo. Vydali sa spoločne po jazere, doslova si ponad naň vykračovali. Nedokázal posúdiť, či kráčajú vo vzduchu alebo po vode. Sprevádzalo ich niekoľko temných siluet. Draco hádal, že to bol Lucius s ostatnými. Ani jeden nebol dosť blízko, aby sa mohol lepšie pozrieť.

Hrad Azkaban bol proti čiernej oblohe a rozbúrených tmavých vlnách krvavočervený. Bola to ohavná, desivá farba. Draco dokázal rozoznať, ako sa niečo pohybuje cez steny, podobne ako sa červy pohybujú hlinou. V strede stavby rástol obrovský strom, týčil sa do výšky sto metrov a oslepoval bielou žiarou. Jeho korene obohnali hrad, ovinuli sa okolo neho a prenikli ním až do jazera.

"To je vetva Yggdrasilu. Stromu sveta," povedala mu Hermiona. Na tejto úrovni bol jej čierny habit oslepujúco biely a hnedé oči mala desivo modré. "Harry je vo vnútri."

Draco sa snažil udržať krok s Hermionou, vďačný, že ho ťahá za sebou. Vzduch bol taký chladný a ťažký a mal pocit, že má telo z kameňa. Pľúca mu zamŕzali.

Na druhej strane jazera sa rozkladala čudná, hustá hmota, jej zradné úponky mávali v okolitom vzduchu. Bola zelená ako jed a nafúknutá a prebodnutá červenou. Úskočné úponky sa pokúšali prichytiť všetkého, čoho sa dotkli, nenásytne nasávali energiu, rozširovali vo svojich stopách smrť.

"Čo je to?" Hlas mu rezonoval a odrážal sa, hoci vedel, že neprehovoril nahlas.

"Pred Azkabanom čaká Temný pán. Je neprirodzenou bytosťou." Prinútil stuhnuté nohy k pohybu, mal pocit, že sa od neho Hermiona vzďaľuje viac a viac, hoci ho stále ťahala. Vzdialenosť medzi nimi sa rozširovala. Telo mu veľmi oťaželo. Odnášalo ho.

Svet okolo neho prepukol do svetla a života a farieb a Draco sa zúfalo nadýchol, zrútil sa k zem, zmietal sa a triasol. Premohol ho pocit, že má končatiny pokryté ľadom. Zmysly mal zahltené.

"Draco! Draco, si v poriadku? Je mi to tak ľúto. Šli sme tak rýchlo, ako sme bez rizika mohli." Uhladila mu vlasy z tváre. Čudné, že sa potil.

"Z-zima," vykoktal.

Hermiona si prehodila jeho ruku okolo pliec a vytiahla ho na nohy. "Musíme sa ponáhľať. Boj už začal."

V šoku sa rozhliadol a uvedomil si, že to vyšlo. Boli na ostrove Azkaban, hneď pred prístaviskom. V lese na druhej strane videli záblesky svetla. Paľba kúziel.

"Na-nabudúce… si ve-vezmeme… metly." Zuby mu cvakali, ale teraz, keď sa už hýbal, sa začínal cítiť lepšie, viac ako namazaný stroj a menej ako hlinený golem. Pokusne vyskúšal nohy a dokázal sa sám postaviť.

Brány Azkabanu sa s hučaním otvorili, keď sa Hermiona priblížila. Zaťala zuby a pohli sa vpred. Štíty sa dotkli Hermiony, ohromne zavibrovali a Hermiona sa ostro nadýchla. "Musíme sa ponáhľať!" zašepkala.

Prekročila prah a zrazu vykríkla a prehla sa v páse.

"Hermiona!"

Vyplávala z nej temná sila. Zjavil sa Lupinov vlkolak, pohodil hlavou dozadu a zavyl, dlho a žalostne. Hermiona srdcervúco zanariekala a čierna hmla v podobe vlka v svetle vybuchla.

Draco už bol pri nej, pomáhal jej vstať. "Čo sa krucinál práve stalo?"

Hermiona sa zmätene triasla, slzy jej stekali po tvári.

"Je preč," zašepkala, oči obrovské a rozšírené. "Remus prešiel na druhú stranu. Dokončil svoje poslanie."

"Sakra. Potom ho čoskoro budú nasledovať ostatní." Trhnutím ju postavil a rozbehli sa do hradu.

Len čo boli úplne dnu, ochranné štíty sa rozplynuli a okamžite sa ozvalo staccato prasknutí, ako sa primiestnili smrťožrúti a záškodníci.

"Bež!" vykríkla Hermiona, keď vzduch naplnili kliatby a kúzla.

"Kam ideme?" dožadoval sa. Zabočili na rohu, práve keď dôverne známe zelené kúzlo narazilo do steny nad Dracovou hlavou. "Neviem! Dole! Niekam dole!"

"Nikdy som nebol v Azkabane!" pripomenul jej Draco, chytil ju za ruku a strhol ju z cesty červeného kúzla. Okolo nich sa primiestňovali ďalší ľudia.

"Panenka skákavá!" Draco potiahol Hermionu z cesty rezavému kúzlu, práve keď zakopla, a zastonala a ešte raz zavzlykala.

Objavil sa záblesk temnoty a uprostred chodby stála Bellatrix Lestrangeová a šialene sa smiala. Niekoľko smrťožrútov a záškodníkov stuhlo v ohromení.

Bella zdvihla štíhlu ruku. "EXICIO!"

Šiestich smrťožrútov a troch záškodníkov zachytilo v ceste zákerné oranžové svetlo a oni kričali, zatiaľ čo sa zdalo, že ich po malých kúskoch prehĺtala temnota, až kým nič nezostalo.

Bella sa hystericky rozosmiala a vybuchla v červenom ohnivom kúzle. Hermiona bola popolavá. "Je preč," zašepkala.

Draco ju vliekol dopredu a zúfalo hľadal nejakú cestu dole.

"DRACO!" vykríkla Ginevra Weasleyová, ktorá sa práve primiestnila po ich ľavici. "Uvoľni runy!"

"Ako sa dostanem dole?" zakričal na oplátku.

Weaslíčka rýchlo prehodila zopár slov s ďalším záškodníkom a muž v maske s parožím kývol Dracovi, aby ho nasledoval. Ginevra ich pri úteku kryla.

Neochotný čakať si Draco priložil ruku k čelu. "Ja, Chiméra, Pán otrokov, Pán rún, týmto ruším všetky zmluvy, so všetkými, ktorí sú označení. UVOĽNIŤ!"

Spätný náraz ho zasiahol ako buldozér a on vykríkol, keď tisícky a tisícky slabých povrázkov popraskali, zanechali ho prázdnym.

Svet vonku zošalel.

Muklovia v Cotswolds, ktorých Celosov kontingent hnal z ich mesta, stuhli ako jeden, keď ich runy zažiarili a uvoľnili sa znalosti, ktoré za ne Draco uzamkol. Nastal čas na celonárodné povstanie.

Celos zbadal signál, vydal vojnový pokrik a celý dav sa obrátil na vojakov Temného pána.

Na veliteľstve v Londýne vošiel mladý nečistokrvný do pracovne veliteľa Mauriceho.

Veliteľ zavrčal. "Čo je?"

Chlapec s úsmevom zdvihol prútik. "Avada Kedavra!"

Kasárne vonku pohltili plamene.

Na hrade Temného pána stonala Geraldine, hladila si prsia a pohybovala bokmi nad jedným zo smrťožrútov. Jej runa v svetle explodovala a ona vykríkla, stuhla a zazvíjala sa v extáze. Zadychčaná a pradúca otvorila privreté oči a pozrela na mladého muža, ktorý na ňu užasnuto zízal. Arogantne sa nafúkol.

"Také dobré?" spýtal sa.

Venovala mu temný úsmev. A vrazila Lestrangeovej dýku do jeho srdca.

V Temnom meste čistokrvní otroci chytali masky zvierat, ktoré im zhadzovali dve červenovlasé dvojčatá v maskách opíc a ktoré riadili technomagické lietajúce bicykle. Medzitým žena v maske potáplice vybuchovala bomby, ktoré v čase svojho otroctva ukryla v meste.

Hermiona začínala byť stále viac neistejšia. Záškodník s parožím ich viedol k tmavému schodisku a boli už v jeho polovici, prenasledovatelia ich však rýchlo doháňali. Hermiona sa prehla a zaskučala a vysoký, tmavý prízrak profesora Snapa prešiel popri nich nahor schodmi a vydesil pri tom losieho záškodníka tak strašne, že to Draca utvrdilo v domnienke, že to musel byť jeho bývalý študent.

Draco sa neobzrel, ale o chvíľu neskôr bolo počuť ohlušujúce výkriky paniky a agónie. Takmer sa usmial. Schodisko ožiaril záblesk svetla a Draco vedel, že ich prenasledovatelia sú preč, rovnako ako aj jeho profesor.

Hermiona mu teraz prakticky visela v náručí. Draco od nej vzal kopiju a sklonil sa, aby si ju prehodil cez plece. Zdala sa teraz akosi ľahšia; predtým bola kopou sily a moci z druhého sveta. Teraz vyzerala malá a krehká, ale tiež reálnejšia, hrejivejšia, ľudskejšia.

Na úpätí schodov ležalo ďalšie podlažie väzenských ciel. Odtiaľ už záškodník s parožím netušil kam ísť. "Čo hľadáme?" spýtal sa, rýchlo a zľahka dýchal, prútik pripravený.

"Miestnosť so zvieratami. Nikdy som ju nevidel."

"Zvieratami? Nikdy som o takej miestnosti nepočul." Zadíval sa za nich. "Vytiahni prútik! Prichádzajú!"

"Som moták, ty ťumpas!" vykríkol a zahol za roh, aby ukryl Hermionu.

Ozvali sa výkriky a niekoľko prasknutí z primiestnení. Priestor rozžiarili záblesky kúziel. Losa odhodilo žlté kúzlo, ale Draco videl, že sa začal okamžite štverať na nohy. Pred ním sa zjavili ďalší dvaja záškodníci a kryli ho, kým sa dával dokopy.

"Kde sú?" zareval nejaký hlas. Bol to Weasley.

"Prichádza Temný pán!" Doriti.

"Weasley!" vykríkol Draco, neodvažoval sa vystrčiť hlavu.

Záškodníci smerovali k jeho miestu. Weasley si strhol masku leva. Oči mal divoké, keď sklonil pohľad k Hermione. Nežne ju od Draca prevzal a pritiahol si ju k sebe.

"Ron…" zašepkala Hermiona.

"Áno, Hermiona?" Hlas mal zachrípnutý, keď ju pobozkal na čelo. Snažil sa nevzlykať. "Ron, tam." Ochabnuto ukázala na blok ciel po ich pravej strane.

"Tak počuli ste ju!" zavolal Zabini. "Tadeto!"

Skupina sa ponáhľala. Weasley a Draco v čele, so Zabinim v závese a ďalšími troma záškodníkmi, ktorí im kryli chrbát. Okolo nich sa stále primiestňovali smrťožrúti, ale Zabini švihal prútikom dosť rýchlo a o chvíľu sa primiestnila Ginevra.

Hermiona ich viedla ku kamennej stene s nástennou rytinou rodinnej línie Azbakanovcov, spolu s erbom a rodinným mottom v latinčine. Ron ju pustil. Niekoľko mučivých minút skúmala maľbu a hrýzla si peru, a potom stlačila erb piateho pokolenia rodu Azkabanov.

"Adstringo purus." 

Stena sa zatriasla a ustúpila, zaškrípala, keď sa rozdelila vo dvoje, aby im poskytla prístup k širokému schodisku vo vnútri. Skupina stuhla pri pohľade na to, čo na nich čakalo.

"Zdravím, drahé detičky," zasyčal Temný pán, lačne sa uškŕňajúc.

Draco schmatol Hermionu, strhol ju chrbtom k sebe a pevne ju objal.

Hlúpi, boli takí hlúpi! Temný pán vedel, kam majú namierené. Jediné, čo musel urobiť, bolo primiestniť sa tam pred nimi!

Zubatý úškrn sa rozšíril nad ich omráčenými výrazmi. "Ale no tak, hlupáčikovia, skutočne ste si nemohli myslieť, že to bude také ľahké." Rozoklaný jazyk šľahol po jeho bezperých ústach, zatiaľ čo na nich postupne zízal. "Ale no nie, Malfoy, Zabini, dvaja moji najvernejší. Som taký sklamaný."

Zdvihol obe ruky, otočené dlaňami k nim, prsty zohnuté. Medzi jeho dlaňami prebíjala mágia. Stále na nich ceril zuby, ale v tých červených očiach iskrila zúrivosť a zákernosť a nenávisť a strach. Nebude strácať čas ich zajatím a vypočúvaním.

"Zbohom detičky. ABSTERGO!"

Nebol to zelený úder, bol to zelený oceán. Prílivová vlna zlej smrtiacej mágie. Nezostal im čas uhnúť či brániť sa. Draco sa stočil okolo Hermiony v márnej snahe zaštítiť ju.

Ale kúzlo narazilo do neviditeľnej bariéry, vlna sa roztrieštila o stenu, ktorá sa rozochvela, ale vydržala. Temný pán sa nachádzal stále v rovnakej pozícii, keď sa svetlo vyjasnilo, oči teraz rozšírené šokom.

Pred skupinkou stál Lucius Malfoy, zrkadlil Voldemortov postoj. "Nedotknete sa môjho syna, pane."

Voldemort v skutočnosti o krok cúvol, než sa s nahnevaným úškrnom vzchopil. "Si mŕtvy! Si duch! Si bezmocný!"

Lucius sa pre seba zasmial. Okolo neho zahučala temná sila a Hermiona zastonala. Voldemortov pohľad dopadol na ňu a netvor švihol zápästím. "Avada Kedavra!"

Stĺp rotujúcej, víriacej čiernej hmly skočil pred ňu, prehltol kúzlo a potom zaútočil na Temného pána. Ron so záškodníkmi okamžite začali na Temného pána páliť a rozptýlili ho tým dosť na to, aby do neho narazila Luciusova temná mágia a zostrelila ho zo schodov.

Lucius sa pozrel na Hermionu. "Ponáhľaj sa." Svetlo preniklo jeho bytosťou, zažiarilo a Lucius bol preč.

"Otec, nie!" vykríkol Draco, načahujúc sa k miestu, kde ešte pred okamihom stál prízrak.

"Choď…" posledný šepot mu doľahol k ušiam a Draco zaškrípal zubami a vrhol sa dole schodmi, s Hermionou v závese.

Ron s ostatnými búšili do Voldemorta kúzlami. Hadí lord nemal na výber, musel sa chrániť a čakať na priestor. Šupinatá ruka sa načiahla po náhliacom sa Dracovi a pokúsila sa ich schmatnúť. Hermiona vykríkla, keď sa pazúrom uhla.

Miestnosť dole bola obrovská a obdĺžniková a zahltená pozostatkami bitky spred deviatich rokov. Steny pokrývali vypálené značky a rozdrvený kameň zasypal podlahu. Draco sa zadýchane zasmial, keď zbadal, čo je na stenách vyobrazené.

Bola to freska z finálnej bitky z vojny škriatkov. Mnoho zo spojencov škriatkov boli zvieratá. Každú stenu pokrývali vytesané zvieratá, s ústami otvorenými vo výkrikoch, a ich kamenné telá pokrývali zranenia.

"Čo urobíme?" zakričal Draco.

"Musíme ho zavolať späť!" vykríkla Hermiona. "Musíme odprevadiť Harryho domov!"

Za nimi niečo vybuchlo a niekoľko záškodníkov odhodilo. Miestnosťou vystrelila temná mágia a oboch zhodila k zemi. Počuli, ako Ron zachrípnuto vydáva príkazy. Draco vytiahol Hermionu na nohy a obzrel sa, aby zbadal, ako sa k nim približuje rozzúrený Voldemort.

"Vy špinaví paraziti! Bezvýznamné decká!" Nazúrene kričal Temný pán. "Zjem vás zaživa!"

Záškodníci sa pokúsili zasiahnuť, ale neboli dosť rýchli. Praskajúce červené švihnutie mágie Draca s Hermionou rozdelilo. Draco narazil do steny, najprv tvárou do kamenného bloku, až mu to rozrezalo líce. Hermiona vykríkla, červený bič sa obtočil okolo jej členku a ťahal ju späť.

"Hermiona!" Draco sa štveral a plazil cez trosky smerom k nej.

"NIE!" Nahnevane na neho zakričala. "Harry! Potrebujeme Harryho!"

"Ale…"

"OKAMŽITE TO SPRAV!"

Draco vyskočil na nohy, schmatol oštep a hnal sa do zadnej časti miestnosti.

"Ty špinavá mrcha!" zavrčal Temný pán a Draco začul Hermionin výkrik bolesti.

Neotočil sa. Ron niečo zareval a uprostred vety ho prerušilo nechutné prasknutie.

Tam! Takmer úplne vzadu na zemi žiaril obrovský červený symbol. Sústredené kružnice obkolesené runami.

"Avada Kedavra! Avada Kedavra!" Temný pán, ktorý teraz mieril na neho, reval kliatby tak často, ako len mohol.

Zem pri Dracových nohách explodovala smrtiacim zeleným svetlom. Draco bežal, oštep zdvihnutý, namierený na stred kruhu ako skokan do výšky. Nepoznal slová rituálu. Nevedel, čo povedať, okrem: "Harry! Harry, vráť sa!"

Zarazil oštep tak silno, ako vládal. A zacítil, ako ho smrtiaca kliatba zasiahla doprostred chrbta. Jeho telo sa prehlo, oštep mu praskol v rukách. Začul, ako Hermiona v agónii zdeseného žiaľu zakvílila.

A zvyškom bolo ticho.

Spoznal večnosť ničoty. 

***