Preklady fanfiction Harryho Pottera

Sedemnásta kapitola – Elixíry a rozhovory

„Nuž,“ ozval sa Snape, keď v ten večer čítal poznámkový blok s dlhými nohami natiahnutými na gauči, „dozvedeli sme sa pár zaujímavých vecí.“

Hermiona sa naklonila ponad operadlo pohovky dosť blízko na to, aby rozoznala, že použil vodu po holení, ktorú mu zohnala, a všimla si, že si červeným atramentom urobil krátke poznámky, ktoré dopĺňali kostrbatý čierny zoznam. Vedľa mien Weasleyovcov, Ollivandera a Amelie Bonesovej naškriabal „BVC“; vedľa Thea a Ernieho Pranga dopísal „Fudge“, k Lovegoodovi a svojmu vlastnému menu pripísal „zastav. šírenia informácií“, k Mundungusovi a Essexovi pridal otázniky.

„Ehm... BVC?“ spýtala sa

„Bol v ceste. Nemyslím si, že ktorýkoľvek z nich má užitočnú informáciu o sprisahaní, ktorú ešte nerozoznal, takže neboli vyhostení za niečo, čo vedeli. Lovegooda som skoro zaradil do tej istej kategórie. Jeho vyhostenie bolo pravdepodobne preventívne, aby mu zabránili náhodne získať informáciu a rozšíriť ju medzi ľudí.“

„Nezdá sa, že by niekto okrem vás mal užitočnú informáciu. Dnes popoludní som sa rozprávala s pánom Prangom a pevne trvá na tom, že „jeho Corney“ nie je na vine. Vraj spolu vychádzali veľmi dobre. Na niektorých nedávnych každotýždenných večeriach jeho synovec vyzeral unavene a zopár ich aj zrušil, ale podľa všetkého sa takisto správal aj pred poslednými voľbami. Napriek tomu Fudge musí vedieť o vyhostení, inak by na „prípad nezvestného strýka“ nasadil aurorov.“

„Možno si myslí, že Prang vpálil Rytierskym autobusom do skupinky muklov. A pokiaľ vieme, naozaj tak urobil.“

„Všimla som si, že dosť často naráža do stien,“ povedala s povzdychom.

Snape si prešiel dlhým prstom po perách, snažiac sa to rozlúsknuť. Uvažoval, či by mu stálo za to, aby osobne vypočul ostatných vyhostených. Jeho skúsenosti s výsluchmi z neho robili lepšieho kandidáta; mohol vysnoriť informácie, ktoré jej unikli – v prípade, že svojich spolubývajúcich najskôr nevydesí na smrť. Škoda, že bezprútiková legilimencia bola nad rámec jeho schopností.

Hermiona ho vytrhla zo zamyslenia. „Pokiaľ ide o Mundungusa, mala som v tom jasno... Je to, ehm, vynachádzavý typ...“

„To je zaujímavé tvrdenie.“

„Áno. Ak si spomínate, vždy robieval pochybné obchody s kotlíkmi, habitmi alebo metlami. Čo keby sa stále ponevieral po čarodejníckom svete? S čím by teraz evidentne kšeftoval?“

Snapovi sa nepatrne rozšírili oči, potom otočil hlavu a zazrel na ňu.

„S prútikmi. Prirodzene. Ste hrozne otravná, slečna Grangerová, keď prídete na niečo, na čo ja nie. Gregorovič nebude predávať cez prostredníkov, ale iní výrobcovia z východnej Európy by sa možno dali presvedčiť, a to by zanechalo nevedno koľko dier v spôsobilosti ministerstva sledovať, čo robia ľudia so svojimi prútikmi.“

Ryšavcovi sediacemu pred počítačom sa nepodarilo potlačiť smiech.

„George Weasley, si tou najdetinskejšou osobou, akú som kedy stretla,“ zareagovala Hermiona a chtiac-nechtiac sa tiež usmiala.

„No napriek tomu si pointu pochopila,“ odvetil jej.

Fred, ktorý sa spolu s Essexom díval na televíziu, otočil hlavu a prebodol ju pohľadom. „Odvolaj, čo si povedala o mojom bratovi! Som prinajmenšom dvojnásobne detinskejší ako on.“

„Do mojej spálne?“ navrhol Snape sucho. Už si zvykol, že nikde inde nenájde pokoj.

„Opatrne, Hermiona,“ zakričal Fred zvesela za ich vzďaľujúcimi sa chrbtami, „nestrať jeho prútik z dohľadu!“

Snape, ktorý si vrúcne želal mať teraz jeden po ruke, aby mohol toho darebáka prekliať, sa odvážil pozrieť na adresátku podpichovania a všimol si, že si mumle popod nos: „Nesmiem zoslať Neodpustiteľnú, nesmiem zoslať Neodpustiteľnú...“

„To je od vás naozaj šľachetné,“ šepol jej s úškrnom. „Vďaka Ollivanderovi by sa nedala nikdy vystopovať.“

* * * * *

Po hodine bezvýsledného hľadania riešení sa vrátili k príprave elixírov. To bolo aspoň prínosné a meditatívna stránka krájania a miešania jednoduchých receptúr sa im obom potajme páčila. Hermiona sa o tom pred Snapom nezmienila, lebo si vybavila jeho pohŕdavý postoj k všetkému, čo mohli uvariť „poondiati štvrtáci“, a on sa jej nechystal prezradiť, že to s tými námietkami prehnal.

„Krájame synchrónne,“ podotkla v jednej chvíli.

„Mám vo zvyku pohybovať nožom v rytme pulzu srdca,“ povedal ľahostajne.

Zasmiala sa hlbším hlasom než zvyčajne, lebo po celodennom rozprávaní mala hrdlo vyschnuté. „Ja tiež.“

Snape urobil grimasu a snažil sa nájsť dosť pevnej vôle, aby ju poslal preč. Nechcel počuť, že mali niečo spoločné. Nechcel myslieť na túto ženu – dievčinu, túto dievčinu – inak, než ako na nutné zlo, ktoré musí strpieť, kým nevyduria nového Temného pána. Rozhodne si nechcel predstavovať, že ich srdcia bijú ako jedno.

„Pán profesor,“ ozvala sa nesmelo, „môžem vám položiť jednu otázku? Ehm – pochopiteľne okrem tejto.“

„Nevidím žiaden zmysel v odďaľovaní nevyhnutného.“

„Ako ste to robili? Ako ste dokázali po celé tie roky špehovať Voldemorta s vedomím, že jediný chybný krok vás môže priviesť do záhuby?“

Takú otázku vôbec nečakal a nemal pripravenú odpoveď. Nikto sa predtým neobťažoval pýtať sa ho na niečo také. Dumbledore nemusel – ten prekliaty chlap tak či tak vedel všetko – a kto iný by sa staral?

„Viete, strávila som tak len deň a pol, aj to zatiaľ mimo životunebezpečných situácii,“ pokračovala, „a už som skoro zlyhala. Ten hrozný okamih u Malfoya a potom keď som narazila v lekárni na aurorku – v oboch prípadoch som pocítila... závrat. Asi adrenalín. Ide o to, že som zvyknutá uvažovať pohotovo, nahovorila som Umbridgeovú, aby išla so mnou a Harrym do Zakázaného lesa, preboha, ale teraz, keď je osud čarodejníckej Británie závislý na mojej schopnosti získať informácie a nevzbudiť pritom podozrenie...“

Odmlčala sa. Snape sa obzrel a všimol si, že tiež prestala krájať.

„Je to veľký stres, to je všetko,“ šepla. „Myslím, že nemáme veľa času.“

„Na vašich pleciach... je naložená nepríjemná úloha. Nemôžem vám ponúknuť útechu...“

„Očividne,“ odvrkla.

Stisol pery, aby sa neusmial, a pokračoval. „No myslím, že pomôže pripraviť sa na to najhoršie, aby ste sa netrápili neznámymi strachmi. Vo vašom prípade sa javí byť primárnym nebezpečenstvom vyhostenie a aj ja musím uznať, že je to lepšie ako smrť.“

„Ale čarodejnícky svet...“

„Nemôžete premýšľať nad osudom celého sveta. To, čo sa deje, nie je vaša vina; vy ste tomu nijako nenapomáhali.“

„Musíte sa prestať obviňovať,“ povedala Hermiona ticho. Bola si veľmi dobre vedomá, že už nehovoria o súčasnosti.

„Chceli ste vedieť, ako som dokázal špehovať: Ako by som nedokázal? Niet silnejšej motivácie než nezvratné vedomie, že ste strašne chybovali – idiotsky.“

„Prečo ste sa...“ Zdalo sa, že si to rozmyslela a stíchla.

„Pridal?“ Zasmial sa. Bol to desivý zvuk. „Lebo som bol nezdravo zvedavý, pokiaľ ide o kúzla, ktoré sa na Rokforte nevyučovali. Lebo som túžil po sile. Lebo som nenávidel celý svet a všetkých v ňom. A až potom, čo som začal zabíjať, som si uvedomil, že na to predsa len nemám žalúdok – predstavte si, nefunkčný smrťožrút – a na dôvažok som bol pripútaný k šialencovi.“

„Ak by ste tú chybu neurobili, asi by sme nevyhrali. Možno to bol – huch, neznášam to slovo – osud.“

„Veľmi pravdepodobne,“ zamrmlal. „Osud sa so mnou rád zahráva.“

Možno na overenie toho tvrdenia – nevedel si predstaviť iný dôvod – ho neočakávane objala vôkol pása a jej hlava mu spočinula na hrudi. Stuhol a pokúsil sa ju odtlačiť.

„Prestaňte!“ prikázala mu hlasom stlmeným jeho svetrom. „Potrebujete objať. Vlastne to potrebujem tiež.“

Vršok jej hlavy mu šikovne zapasoval pod bradu. Z vlasov sa šírila vôňa marhúľ. Bola teplá a mäkká.

„Určite máte špinavé ruky,“ ozval sa hlasom prestúpeným hnevom, aby sa mu nezachvel.

Jej smiech ucítil skôr, než sa nahlas rozosmiala. Bola pobavená miesto toho, aby sa urazila. „Som presvedčená, že to tieto čierne šaty znesú. Mimochodom, tie korene, čo som nasekala, už možno pridať do kotlíka. Dobrú noc.“

Naboso vycupitala von a zavrela za sebou dvere. Nemohol sa nadýchnuť. Prečo sa nemohol nadýchnuť? Korene nemotorne vysypal do bublajúceho hrejivého odvaru a netrpezlivo pozoroval zmes, kým nezískala bledoružový odtieň. Potom uzavrel ventil na propánovom horáku pod kotlíkom.

Práve teraz sa tešil na vedľajšie účinky bezprútikovej mágie. Nič tak neprečistí hlavu ako žalúdočná nevoľnosť.

Včera večer sa mu podarilo vykúzliť niekoľko malých predmetov, no teraz sa potreboval zamestnať niečím naozaj zložitým. Sadol si na posteľ, zavrel oči a predstavil si sám seba na druhom konci izby. Každá jeho čiastočka túžila byť tam. Koža mu brnela – pocítil zvláštne zaťahanie a na hrozivý zlomok sekundy bezmocnosť – „Primiestniť!“ vyriekol – a potom nič, okrem známej nevoľnosti. Opatrne tvoril oči a videl, že je stále na posteli.

Ďalší pokus, ten istý výsledok, až na to, že teraz sa cítil natoľko zle, že nadnes musel skončiť.

Rozčarovaný sa oprel o vankúš. Nemalo by to byť nemožné. Ako dieťa sa premiestňoval čírou náhodou, keď sa pokúšal dostať cez zatvorené dvere, aby pomohol kričiacej matke. Zjavne to išlo ľahšie, keď ste to nechceli.

No, povedal si s povzdychom, aspoň prestal myslieť na slečnu Grangerovú.

Dokelu!