Preklady fanfiction Harryho Pottera

Deviata kapitola – Lekcie

„Dobre, pán Lovegood, tentokrát to skúsite vy“, riekla Hermiona povzbudivo štíhlemu mužovi s vypúlenými očami.

Vzal jej z ruky slúchadlo, bojazlivo vyťukal telefónne číslo, ktoré mu podala, a neisto sa započúval do vyzváňacieho tónu. Čarodejníci sediaci v kruhu vôkol neho počuli vzdialené: „Haló, môžem vám pomôcť?“

„Ehm, áno – áno. Rád by som si objednal štyri pizze. Hmm, jednu so šampiňónmi, jednu so salám... salámou... a dve obyčajné. N-nie, nie ďakujem, zastavíme sa pre ne.“

Položil slúchadlo a roztrasene sa zosunul do kresla. „Táto forma komunikácie sa mi nepáči, Hermiona,“ povedal plačlivo. „Nikomu nepatriace hlasy – pri spojení cez hop-šup sieť je vidieť aspoň tváre. Je to... je to neprirodzené.“

Potlačila nutkanie rozosmiať sa – strkanie hlavy do zelených plameňov jej nikdy nepripadalo prirodzené – namiesto toho vážne prikývla. „Všetko nové za zdá spočiatku čudné,“ zdôvodnila. „Ale telefónne prístroje sú naozaj veľmi užitočné a tentoraz to bolo lepšie, než ten minulotýždňový telefonát do knižnice. Má niekto pripomienky?“

„N-n-nie, nikto,“ robil si posmech George, rozvalený na podlahe.

„Tiež si mal svoje svetlé chvíľky,“ pokračovala Hermiona, pohla nohou a prstami ho štuchla do brucha. „Jasne si spomínam na tvoj prísľub, že do kaviarne Clarion pošleš svoj životopis po sove.“

„A čo ste doň napísali?“ zatiahol Snape, ktorý vyzeral oveľa hrozivejšie než zvyčajne; pre neschopnosť zoslať holiace kúzlo mal na bledej tvári dvojdňové strnisko čierne ako uhoľ. „V rokoch 1996 – 2001 dosiahnutý cieľ rozčúliť každého dospelého čarodejníka na Britských ostrovoch?“

„V rokoch 1996 – 2001 vlastnil a viedol hračkárstvo,“ prerušil ho Fred. „Chcel by som vidieť, ako pretransformujete elixíry na niečo rozumné.“

„Chémia,“ odvetil bez zaváhania.

„Ehm, pán profesor,“ ozvala sa Hermiona, „to nie je presne to isté...“

„To si, pravdaže, uvedomujem, veľká vďaka. Ale ohľadne tejto témy som toho prečítal dosť na to, aby som vyzeral presvedčivo ako bývalý učiteľ chémie, pokiaľ sa naozaj nepokúsim vstúpiť do tejto brandže.“

„Pekne prosím, neučte,“ pridal sa Fred. „Nemyslím, že by to tí krpatí muklovia dokázali vydržať.“

„Dosiaľ sme trvalo poznamenaní,“ zakontroval George a pošteklil Hermionu na chodidle.

„No nie doslova,“ dodal Fred zádumčivým hlasom. „Madam Pomfreyová sa postarala o stopy z posledného trestu v Zakázanom lese.“

„Kto vyzdvihne večeru?“ spýtala sa Hermiona, snažiac sa predísť hádke. Skutočne ju musel niekto priniesť; negatívom budovy pod kúzlom Fidelius bolo, že donášky do domu neprichádzali do úvahy.

Theo, ktorý sedel v kúte s výtlačkom Čarodejníka z krajiny Oz a tu a tam sa nad ním pochechtával, zodvihol hlavu. „Prinútili ste ma ísť po jedlo hneď v prvý týždeň, takže teraz je na rade pán profesor. Nehľaďte na mňa tak nahnevane, pane, bude to poučné.“

„Tak dobre,“ povedala Hermiona a natiahla ruku, aby spurnému mužovi pomohla z kresla. „Poďme! Kým sa tam dostaneme, mali by byť hotové.“

„Hej!“ zvolal George. „Mňa si poslala samého!“

„Dovtedy som ťa už naučila používať muklovské peniaze.“

„Hmmm, myslím, že ma má radšej než vás,“ prehovoril Snape a uškrnul sa na dvojčatá, keď vyrazil ku dverám. No kým ich za sebou pribuchol, Fredovi sa podarilo vyriecť posledné slovo.

„Áno, mňa nikdy nekúpala!“

Hermiona schmatla Snapa za ruku drsnejšie, než bolo potrebné, a popohnala ho na preľudnenú ulicu. Jej zamračený výraz bol zreteľný aj v slabnúcom svetle. „Nemám vás rada, viete!“ ozvala sa. „Len čo sa dvojčatá niečoho chytia, budú nás bez prestania podpichovať.“

Pozrel na ňu po očku a so zaujatím si všimol, že sa červená. „Nebuďte smiešna, slečna Grangerová. Som od vás o dvadsať rokov starší. Nemôžu myslieť vážne, že sa vám páčim.“

„Je jedno, že je to nepravdepodobné. Tí darebáci nepravdepodobné veci milujú.“ Pokrútila hlavou a chtiac-nechtiac sa usmiala. „Robia život zaujímavejším, ale takmer si prajem, aby ministerstvo vyhostilo zopár rovnako starých čarodejníc, aby ma už neotravovali.“

Rozhovor trochu uviazol, keď prechádzali cez križovatku – Snape zamrmlal niečo nelichotivé na adresu muklovskej dopravy, no upokojil sa, len čo sa bezpečne vrátili na chodník.

„Nevylučoval by som, že sa objavia ďalší vyhostení“, povedal potom. „Mimochodom, ako sa vám darí mať dobrý prehľad o správach, keď neodoberáte Prorok? Pravda, niežeby poskytoval mnoho užitočných informácií, no zdá sa, že ste práve tak izolovaná ako my.“

„Malfoy mi každý týždeň posiela sovu. A pani Weasleyová nás skoro denne navštevuje s Ronom a Ginny, aj keď momentálne je celá rodina v Rumunsku u Charlieho. Teda všetci tí, ktorí neboli vyhostení. Až na Percyho. V každom prípade je pre mňa jednoduchšie zostať tu.“

„Necnie sa vám?“ spýtal sa ticho.

Nemusela sa pýtať, čo tým myslel. „Niekedy. Svoju prácu som mala rada a taktiež i svojich kolegov – viete, Dean Thomas s Rogerom Daviesom sú ďalší začínajúci bádatelia a vývojári a je s nimi veľa zábavy. Ale čarodejnícky svet je... nuž...“

„Nie práve príjemným miestom pre muklorodených.“

V tóne jeho hlasu zaznela určitá miera súcitu a ona si uvedomila, že možno po prvýkrát v živote chápal, ako sa cítila.

„Vždy som si musela niečo dokazovať. Myslela som si, že som sa cez to preniesla, keď som dokončila školu,“ vysvetlila. „To miesto som získala bez problémov, ale potom som uviazla. Viem, že som tam strávila iba rok a pol, no videla som, ako rovnako starým čistokrvným čarodejníkom zvýšili plat, dokonca ich povýšili, a to vás časom začne žrať. Nerada sa cítim v jednom kuse roztrpčená – je to nezdravé.“

Mlčky prešli okolo bloku budov a potom Hermiona vyhŕkla: „Preto sme ma nevzali do učenia? Lebo sú moji rodičia muklovia?“

Snape vyzeral urazene. „Už som vám povedal prečo. Rozčuľovali ste ma.“

„Použili ste minulý čas, pán profesor?“ Dobiedzavo doňho štuchla lakťom. Pocítila nejasnú úľavu, že čarodejnícka verzia rasizmu podľa všetkého nepatrila do zoznamu jeho nedostatkov. „Vari vás už nerozčuľujem?“

„Práve teraz áno,“ odvetil ponuro. „A vtedy bol problém v tom, že som sa na vás nemohol spoľahnúť, že urobíte presne to, čo vám poviem. Povedal som: „Slečna Grangerová, nepomáhajte Longbottomovi“, a vy ste nevinne prikývli a počkali, kým sa ku vám otočím chrbtom, aby ste urobili práve to... Uvedomujete si, že mu temer nedovolili pracovať na ministerstve v Oddelení herbológie, lebo jeho výsledky zo vstupnej skúšky v oblasti elixírov boli natoľko hrozné?“

„Ach,“ riekla potichu, „to som nevedela.“

„Vy sa nehodíte do učenia,“ pokračoval bez príkras. „Chcete šéfovať. Neustále by sme sa hádali.“

„Nie je to tak, že by som chcela šéfovať – no dobre, chcela,“ poopravila sa, keď si odfrkol. „Ale ja som naozaj schopná plniť inštrukcie. Len sa mi zdalo, že s Nevillom zle zaobchádzate. Vedeli ste, že sa vás istý čas bál viac ako Voldemorta? Nedokázal sa na vašich hodinách sústrediť, tak som si myslela, že trocha pomoci to môže vyvážiť.“

„Vari ste nepovedali, že ste mi verili, slečna Grangerová?“ zapriadol, zjavne sa jej snažiac odplatiť za ten okamih vo vani.

„Ako členovi rádu – do posledného dychu. Ako učiteľovi – ani náhodou.“

„A napriek tomu ste sa chceli ku mne pripútať na dva roky,“ riekol a prebodol ju pohľadom. „Je to záväzná čarodejnícka zmluva neodlišujúca sa od manželstva až na to, že tu niet pochýb, že jeden z páru je ovládaný tým druhým. Prečo by ste sa, preboha, tomu vystavovali?“

„Lebo musím poznať.“

„Čo presne?“

„Všetko.“

Nastalo ticho. Otočila sa k nemu a zbadala, že má zovretú čeľusť a prižmúrené oči.

„Pán profesor?“

„Všetky hrozné chyby v mojom živote boli priamym následkom túžby po poznaní,“ povedal chladne. „Nenechajte sa poblázniť, ani elixírmi.“

Dostali sa k pizzérii, a to bolo len dobre, lebo Hermione nenapadlo vonkoncom nič, čo na to povedať.

* * * * *

Len čo vošli dnu, podala mu pol tucta bankoviek, aby si ich prezrel, kým čakali v rade. Pozorne ich preskúmal, hoci nebolo veľmi na čo pozerať; na každej bola vyobrazená žena s korunou na hlave a mdlým úsmevom. Líšili sa iba farbami a číslami. Tento systém sa mu zdal trochu jednoduchší než jeho čarodejnícky náprotivok, aj keď honosnejší.

„Dvadsaťštyri libier a desať pencí, prosím,“ prehovoril pokladník znudeným hlasom.

Keď sa Hermiona otočila, aby si vzala peniaze späť, Snape vložil do vystretej ruky mladého muža fialový papierik s dvadsiatkou a modrý s päťkou. Výraz údivu na jej tvári bol na chlp rovnaký, v aký dúfal.

„Ako ste, dokelu...“ začala, keď vyšli na ulicu, odnášajúc si teplé škatule.

„Podarilo sa mi nedať sa zabiť Voldemortom, ministerstvom a mojimi nešikovnými žiakmi,“ riekol nanajvýš ľahostajným hlasom. „Myslím, že som schopný zvládnuť jednoduché sčítanie.“

„Ale pence...“

„Sú podľa mňa skoro ako knuty.“

„Pánovi Weasleymu trvalo týždeň, kým to pochopil. Som úplne ohromená, pán profesor!“

Už druhýkrát v to popoludnie neodvetil nič. Hermiona sa naňho zadívala ponad plece a všimla si, že sa mu v kútikoch pier objavil náznak úsmevu.