Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šiesta kapitola – Obrat k horšiemu

Desať predošlých skúseností pomohlo Hermione získať rutinu v zaobchádzaní s vyhostenými čarodejnicami a čarodejníkmi (väčšinou čarodejníkmi) v prvých dňoch. Poskytla im dvadsaťštyri hodín, aby sa mohli utápať v smútku, buď v jej prítomnosti alebo sami. Zisťovala, prečo boli deportovaní, ak sa to tak dá povedať, no nevyzvedala od nich novinky, ani ich nezahlcovala podrobnosťami.

Potom ich prehovorila, aby sa umyli, najedli, prezliekli do nových šiat a pustili sa do rýchlokurzu života a zvykov muklov, oveľa praktickejšieho než kedy poskytoval Rokfort. O dva týždne – plus-mínus – ich poslala do práce, spočiatku zvyčajne na čiastočný úväzok.

Ako Snape sarkasticky naznačil, nebola psychologičkou, no z vlastnej skúsenosti vedela, že keď je človek zamestnaný, nemá čas neustále sa zaoberať tým, „čo by bolo, keby“.

Naproti tomu vedľajším účinkom Malfoyovej filantropie bolo vytvorenie podpornej skupiny žijúcej pod spoločnou strechou, keďže všetci zostávali spolu i v čase voľna. Nad kanceláriou, kuchyňou a obývačkou boli tri poschodia so spálňami. Niektorí z obyvateľov zarobili dosť na to, aby sa osamostatnili, najmä Fred s Georgeom, napriek tomu nikto nezamýšľal odsťahovať sa. Dvojčatá dokonca nakúpili do domu rôzne muklovské vecičky, naposledy lepší počítač než používala Hermiona na názorné ukážky. Práve sa nad ním v obývačke hrbili, keď vošla zadnými dverami so Snapom.

„Hej!“ ozval sa Fred bez toho, aby sa obzrel. „Hermiona, tvoja lekcia o internete bola žalostne chabá.“

„Fakticky,“ pritakal George s očami prilepenými k obrazovke. „Mám dojem, že sme konečne naďabili na niečo, v čom majú muklovia nad čarodejníkmi navrch.“

Hermiona zahliadla na monitore kúsok obnaženej kože a zagúľala očami. „Napokon to vytrženie pominie,“ skonštatovala. „Pravdepodobne v čase, kedy dospelosť konečne zvíťazí nad vašou celoživotnou snahou pred ňou utiecť.“

„Takže nikdy,“ odvetili razom.

„Dajte si pozor – slintanie klávesnici škodí,“ oplatila im bez skutočnej uštipačnosti. Nikdy by to pred nimi nepriznala, ale bola rada, že tu sú. Občas bol ich neskrotný humor jediným, čo ju uchránilo pred zošalením. „Je tá prázdna spálňa pripravená?“

„Ocko ju včera upratal. Ďalší „bývalý“?“ spýtal sa Fred bez veľkého záujmu. Netrvalo dlho, kým dvojčatá otitulovali týmto výrazom vyhnaných čarodejníkov.

„Profesor Snape,“ odvetila a dúfala, že to nechajú tak.

Rýchlo sa zvrtli dozadu, tváre vyškerené od ucha k uchu. Ó, nie, pomyslela si zúfalo, avšak Snape zareagoval rýchlejšie.

„Som si istý, že umierate od túžby pomstiť sa mi za tie roky trestov s Filchom, no neradím vám robiť to dnes večer,“ povedal s typickým dôrazom v hlase.

„Ranili ste nás,“ ozval sa George a položil si ruku na srdce.

„Nevieme sa dočkať, aby sme vás privítali,“ pridal sa Fred.

„Presne tak, ako ste nás privítali vy na Rokforte,“ dokončil George.

„Tak, ako som vás privítala ja?“ skočila im do reči Hermiona, významne na nich pozrela a dúfala, že pochopili. „Tadiaľto, pán profesor.“

Vyviedla ho o tri poschodia vyššie – ohromená, že sa mu stále darilo udržať rovnováhu – do poslednej neobsadenej spálne. Mala by Malfoyovi poslať správu, že bude potrebné pridať ďalšie poschodie.

Po tom, čo mu ukázala najbližšiu kúpeľňu, vysvetlila, ako fungujú vypínače, a oznámila, že raňajky začínajú už o šiestej, pobrala sa pohľadať mu oblečenie na prezlečenie približne v jeho veľkosti.

Keď sa vrátila, našla ho stáť pri okne a uprene hľadieť von, tmavá silueta v tmavej izbe s ponurým výhľadom. Potichu položila kôpku šiat na posteľ a bez slova odišla.

* * * * *

Nasledujúci deň na poludnie Hermionine dobré úmysly nechať najnovšieho zverenca na pokoji do večera ochabli pod náporom zúfalej túžby dozvedieť sa o všetkom – od usporiadania Harryho nemocničnej izby, po Snapove hypotézy o temných silách stojacich za všetkým. Po niekoľkých mesiacoch ničnerobenia, okrem zmierňovania napáchaných škôd zvonka a uisťovania sa, že vyhnanci z čarodejníckeho sveta nezomrú na ulici, mala konečne nejaké vodidlo a cítila, že musí niečo urobiť.

Už pre Mundungusa našla novú dočasnú prácu. Poslala ho k partii mestských smetiarov a zamračene ho vyzvala, aby tentoraz našiel niečo, čo možno šlohnúť. Vybrala zodpovedajúce pracovné oblečenie pre pána Weasleyho, ktorého radosť z pozície predavača v obchode s elektronikou bola trochu posilnená pochmúrnym odhodlaním nemať nič viac spoločné so svetom, ktorý sa mu obrátil chrbtom. Vysvetlila Essexovi Stebbingsovi, ako správne používať muklovskú poštu, a pripomenula mu, že nie všetky schránky s otvorom sú vhodné na odosielanie listov.

Teraz sa nervózne prechádzala po kancelárii, no keďže bola iba dvakrát väčšia ako šatník, neprinieslo jej to uspokojenie.

Predstava Harryho na pokraji smrti – nebol napokon dúšok živej smrti toxický? – definitívne nalomila jej odhodlanie.

„Pán profesor?“ ozvala sa ticho pri zatvorených dverách jeho izby. Potom trochu hlasnejšie: „Pán profesor?“

„Okamžite odpovedzte, inak vojdem dnu!“ zakričala nakoniec. „Tri, dva, jeden... Ach, panebože!“

Snape ležal dolu tvárou na zemi. Rozbehla sa k nemu, otočila ho a s úľavou zistila, že nekrváca. Rýchle ju však premohol strach, keď pocítila, že celý horí.

„Pán profesor!“ skríkla. „Preberte sa!“

Na odpoveď len zastonal.

„Ó nie, ó nie, ó nie!“ zafňukala a zalomila rukami. „Vedela som, že som sa mala od madam Pomfreyovej naučiť základy čaromedicíny! Ehmm – ehmm – Accio voda!“

Pohár z nočného stolíka preletel do jej natiahnutej ruky. Odložila prútik nabok, aby mohla zodvihnúť Snapa do sedu.

„Albus?“ zamumlal a viečka sa mu zachveli.

„Ja nie som Albus! Dofrasa!“ povedala ostro, už vážne vyľakaná, že sa chystá zomrieť. „Otvorte ústa!“

Podarilo sa jej doňho dostať štvrtinu obsahu pohára. Zvyšok vody mu vyliala na hlavu.

„Ešte,“ zachrčal. „Horím.“

Nemusela mu merať teplotu, aby stanovila, že má vysokú horúčku. Usilovala sa spomenúť si na kurz prvej pomoci počas leta medzi tretím a štvrtým ročníkom – neodporúčala sestrička kúpeľ? Znovu schmatla prútik, zoslala naňho chladiace kúzlo a potom ho pomaly vylevitovala so znepokojivo zvesenou hlavou cez dvere do kúpeľne.

Vložila ho do vane tak, ako bol oblečený, a chystala sa naplno pustiť kohútik so studenou vodou, keď sa jej v pamäti vybavilo: Iba vlažnú vodu. Dávať pacientovi piť dostatočné množstvo tekutín. Zohnať protizápalové analgetikum.

„Prehltnite to, dočerta s vami!“ skríkla naňho, keď mu tabletka panadolu po druhýkrát vykĺzla z úst do napúšťajúcej sa vody. Opäť mu ju vopchala do úst a temer sa rozplakala od úľavy, keď mu zmizla v hrdle.

„Tak je to správne. Neopovážte sa mi tu zomrieť, vy netopier,“ dodala, utierajúc mu čelo frotírovou rukavicou.

„Neznesiteľné... dievčisko!“ vyslovil s námahou.

Nikdy nebola taká rada, že ju urazil.

„Čo sa stalo so vševedkou?“ spýtala sa, aby ho udržala pri vedomí.

„Keby ste boli vševedkou... prišli by ste ma... skontrolovať... keď som sa neobjavil na raňajkách,“ podarilo sa mu vyriecť.

„Snažila som sa poskytnúť vám dostatok času na spamätanie sa!“ zdôvodnila, predošlý strach vystriedal pocit viny. „Mrzí ma to...“

„Nie je to vaša vina,“ zachripel.

„Prestaňte!“ okríkla ho. „Nikdy by ste to nepovedali, keby ste sa necítili tak zle!“

To ho rozosmialo, no smiech rýchlo prešiel do záchvatu kašľa.

„Čo mám urobiť?“ spýtala sa. „Musí existovať niečo...“

„Som hladný,“ priznal.

„Accio, nanuk!“ zvolala a mávla prútikom. Počula, ako sa o tri poschodia nižšie otvorili dvere na chladničke, nasledované sotva počuteľným, ale celkom iste nahnevaným „Hej!“. O pol minúty neskôr jej privolaná vec vletela do dlane.

Snape sa pokúsil nanuk vziať, ale ruka sa mu triasla tak silno, že mu ju so šplechnutím spustila naspäť do vane a mrazený dezert mu podržala pred ústami.

„Čo ste to so sebou porobili?“ opýtala sa oveľa neskôr, keď sa mu podarilo nanuk s námahou zjesť a spláchnuť celým pohárom vody.

„Milé vedieť, že predpokladáte, že som si to zavinil sám,“ odvetil takmer normálnym hlasom.

„Nuž, včera večer ste vyzerali úplne zdravý. Nevypili ste toho až tak veľa. A žiaden z vyhnancov neochorel vážne hneď na druhý deň, takže to nie je obvyklý následok vyhostenia. Čo... ste... urobili?“

„Príliš som sa vysilil,“ zamrmlal. „Predtým to u mňa vyvolávalo len miernu nevoľnosť.“

Hermiona naňho zazrela. „Vy idiot, vari ste celé ráno strávili skúšaním bezprútikovej mágie?“

„Polovicu rána.“

„Ale to je nesmierne nebezpečné! Udržiavať silu s využitím tela ako jediného vodiča...“

„Nemôžem žiť bez mágie,“ povzdychol si a zavrel oči. „A nebudem.“

„Pomôžem vám.“

„Nechcem, aby ste mi pomáhali,“ povedal zlostne, zdôrazňujúc každé slovo.

„No v tejto chvíli pomoc potrebujete,“ odsekla mu. „Povedali ste, že mi dôverujete, pán profesor.“

„To nie je o dôvere, slečna Grangerová.“

„Nie... to veru nie,“ súhlasila zamyslene. „Je to o riadení. Nedokážete sa ho vzdať. Nedokážete zniesť, že sa o vás starám.“

Ako sa mu podarilo v tomto stave zlostne na ňu zazrieť, bolo nad jej chápanie.

„Počúvajte, vy rozčuľujúci slizolinčan,“ nariadila mu chladne. „Potrebujem vás rovnako, ako vy mňa. Ste špiónom a majstrom elixírom – len vy mi môžete pomôcť zachrániť Harryho. Keď sa do toho pustíme, čaká nás dlhá cesta k odhaleniu pána alebo pani Voldemortovej číslo dva. A potom vám tí hlupáci na ministerstve musia dovoliť vrátiť sa.“

Keď sa odmlčala, aby chytila dych, dostala nápad a dodala: „Ale dovtedy nebude v tomto dome žiadna hlúpa bezprútiková mágia, počujete? Neočakávam od vás, že dokážete v plnej miere oceniť nuansy splynutia s muklami, ale môžem vám ich objasniť za predpokladu, že nebudete takou istou bandou tupých hláv, aké zvyčajne učím.“

„Hmmm. Ste oveľa pôsobivejšia než ja,“ zareagoval a okolo pier mu zaihral drobný úsmev.

„Tak ako? Sme dohodnutí?“ spýtala sa energicky.

Zodvihol premočenú ruku, chytil tú jej a potriasol ňou. Jeho koža bola – vďakabohu – už len trochu horúca.

„A teraz ma, dofrasa, dostaň z tejto vlažnej vody, Hermiona.“