Preklady fanfiction Harryho Pottera

Piata kapitola – Fľaša whisky a ty

Snape sedel v tmavom kúte miestnej krčmy, dopíjal druhý pohárik whisky a dumal nad tým, že jeho prianie potlačiť bolesť alkoholovým opojením určite nebolo prvým. Hermiona sa netvárila ani šokovane, ani odmietavo, iba prikývla a odporučila mu nebrať si so sebou redingot.

Nedohadoval sa. Ona tu bola teraz odborníčkou, okrem toho každý hlupák musel uznať, že muklovia sa obliekali oveľa neformálnejšie než čarodejníci. Nuž, väčšina čarodejníkov. Ale necítil sa dobre, bolo mu temer nevoľno – po rokoch strávených v hrubých vrstvách mu chodenie po vonku v nohaviciach a ľanovej košeli pripadalo... neslušné. Odsunul si stoličku ďalej do rohu a prekrížil ruky, keď sa Hermiona vrátila s ďalšími dvoma pohárikmi a postavila ich pred neho.

„Keby som vás nepoznal, povedal by som, že schvaľujete moje úsilie spiť sa do nemoty,“ zamrmlal.

„Neschvaľujem,“ povedala a šupla si do úst hranolček s kečupom, „ale chápem. Asi by som reagovala rovnako. Vzali vám vašu najdôležitejšiu súčasť, ste stále v šoku a nechcete na to práve teraz myslieť. Len čo sa dostanete z fázy popierania, pravdepodobne pocítite zlosť...“

„Ušetrite ma muklovskej psychológie, slečna Grangerová. Bráni mi pokojne sa napiť.“

Stíchla a sledovala, ako obracia do seba tretí pohárik.

Na jednej strane jej ho bolo veľmi ľúto. Tiež by sa cítila zle, keby jej zlomili prútik, a to o existencii mágie netušila, kým sa pred desiatimi rokmi neobjavil na prahu rodičovského domu list z Rokfortu. Pre čarodejníka narodeného v čarodejníckom svete to bolo porovnateľné so stratou zraku.

Na druhej strane bola rada, že bol tu – bývalý špión s čerstvými informáciami, ktoré v okamihu zmenili jej rolu guvernantky a koordinátorky hľadajúcej zamestnania, na rolu bojovníčky za slobodu. Teraz vedela, že nebojuje s veternými mlynmi. Tajné sprisahanie skutočne existovalo. Len myšlienka na to, že profesor potrebuje trochu času, aby sa dal dokopy, jej zabránila, aby trvala na okamžitom vypracovaní stratégie.

A skrytá študentka v nej bola hrozne zvedavá, aký mukel by bol zo Severusa Snapa.

Aj bez svojho odstrašujúceho odevu majstra elixírov vyzeral v tejto krčme pre robotníkov, kam zákazníci zvyčajne prichádzali v džínsoch a zablatených topánkach, nepatrične. Pozorovala, ako sa mu po plecia dlhé čierne vlasy obtierajú o bielu košeľu, ten kontrast ju šokoval. A bavila sa predstavovaním si Snapa odetého v džínsoch. Bolo ťažké predstaviť si ho v modrej – s tou bledou pokožkou vyzeral, akoby utiekol z čierno-bieleho filmu. Skôr by povedala, že sa to k nemu hodilo.

Zatiaľ čo naňho nenápadne hľadela, Snape sa zamračene rozhliadal po krčme. Uvedomil si, že nikdy patrične neoceňoval – takmer si odfrkol – čaro Deravého kotlíka. Toto miesto bolo svetlejšie, čistejšie a malo by byť aj veselšie, no obrázky na stenách sa nehýbali, jedlo a pitie nebolo servírované levitujúcimi kúzlami a muklovskí zákazníci boli deprimujúco jednotvárni. Navzdory všetkým jeho farbám bol tento svet jednofarebný.

To nevyhnutne priviedlo jeho myšlienky k téme, ktorá pred ním neustále vyvstávala od nedávneho pobytu v umyvárni na ministerstve. Celé popoludnie mu šklbalo pravou rukou smerom k puzdru v ľavom rukáve, než mu to docvaklo a pripomenul si, že prútika tam viac niet. Odvtedy, čo mu ho pán Ollivander podal, sa s ním nikdy nerozlúčil, ako dieťa s ním spal kvôli ochrane pred otcom, a tento zvyk nikdy neporušil.

Napadlo mu, či by to nemohla byť len dlhá nočná mora, z ktorej by sa ešte mohol prebudiť. Trochu neisto položil na stôl teraz už prázdny štvrtý pohár a povzdychol si.

„Bolo pochabé si myslieť, že mi látka s upokojujúcim účinkom zlepší náladu,“ povedal Hermione, ktorá si usrkávala z akéhosi neznámeho hnedého nápoja s bublinkami.

„Nemôžem uveriť, že ste po takom množstve alkoholu stále schopný jasne uvažovať.“

Neveselo sa zasmial. „Doprajme mu čas, aby sa jeho kúzlo prejavilo. Je jediné, ktoré mi ostalo.“

„Pán profesor...“

„Ach, nerobte si starosti. Nemám v úmysle robiť to pravidelne. Spravidla nepijem, a ak áno, potom temer vždy sám.“

„Nespoločenský netopier.“

Odfrkol si. „Z toho dôvodu tiež, no predovšetkým preto, že sa ma zmocňuje hrôza, čo by som mohol pod vplyvom alkoholu narozprávať.“

„Tak prečo ste mi dovolili ísť s vami?“

Zodvihol jedno obočie. „Vari to tu vyzerá ako v Troch metlách?“

„Som presvedčená, že by ste si poradili.“

„Dobre. Povedzme, že som vám provizórne oplatil láskavosť.“

Hermiona nad jeho slovami chvíľu zmätene premýšľala. Alkohol už musel začať účinkovať – akú láskavosť? Spätne si v hlave premietala ich rozhovor, keď znovu prehovoril: „Viete, veľmi málo ľudí mi dôveruje.“

Nedokázala zadržať užasnuté och! nad práve pochopenou narážkou.

„Netvárte sa, že ste prekvapená,“ zahundral, mylne si vysvetľujúc jej reakciu. „Ani po vojne som nebol populárny. Riaditeľom som sa stal len preto, že Minerva odišla do dôchodku liečiť si vojnové zranenia.“

„Vy iba priveľmi dobre hráte úlohu „krutého a zlého“, však? Možno keby ste boli menej nespoločenský netopier...“

„Prečo mi veríte, slečna Grangerová?“ spýtal sa temer plačlivo.

„Prosím, prestaňte s tou slečnou Grangerovou a volajte ma Hermiona. Mám pocit, akoby ste sa mi chystali čo nevidieť strhnúť fakultné body.“

„Váš návrh zvážim, keď ma prestanete oslovovať „pán profesor“.“

„Hmmm. Zdá sa, že sme sa dostali do slepej uličky.“

„Vyhýbate sa odpovedi na otázku.“

„V ktorom okamihu sa na vás prejaví nejaký účinok whisky?“

Šklblo mu perami. „Bavím sa s vami“ – grimasa – „o citoch. Vari to nestačí?“

„To je pravda.“

Hermiona sa chvíľu spamätávala a zisťovala, či by dokázala vyjadriť slovami svoj vnútorný pocit, ktorý ju sprevádzal v posledných rokoch detstva i počas dospelého veku. Pravdaže jej celkový názor na Snapa bolo priveľmi ťažké usporiadať. Hrozne sa jej dotklo, keď ju odmietol vziať do učenia, a to nielen preto, že sa chcela stať majsterkou elixírov, ale i kvôli tomu, že obdivovala jeho schopnosti, a tak veľmi sa snažila získať si jeho rešpekt. Zhruba polroka po skončení školy sa napokon rozhodla skončiť s lipnutím na jedinom učiteľovi, ktorý neuznal jej brilantnosť (okrem Trelawneyovej, ktorá sa však nepočítala), a pokračovať v živote ďalej.

No aj keď sa jej teraz nepýtal, čo si o ňom myslí, možno by mu mohla odpovedať.

„Počas prvého ročníka som vám vôbec neverila,“ riekla pomaly. „Bola som presvedčená, že sa snažíte ukradnúť kameň mudrcov a popritom zabiť Harryho. Bol to pre mňa hrozný šok, keď som zistila, že som si tak nesprávne vyložila situáciu: nielenže ste neboli zloduchom, ale ste sa Harryho snažili pred ním ochrániť.“

„Bolo by bývalo lákavé nechať toho ukecaného truľa spadnúť z metly,“ dodal Snape.

„Vidíte, o to práve ide. Harryho ste zjavne neznášali. K chrabromilčanom ste boli odporný a občas aj krutý, a pokiaľ viem, tak aj k bifľomorčanom a bystrohlavčanom. A celé tie roky ste sa stále snažili udržať nás nažive, predovšetkým Harryho. To sa zdá sa byť v takom  kontraste, že sa väčšina ľudí sústreďuje na tie očividné – ehm – povahové problémy a prehliada vašu hrdinskú stránku.“

„Neromantizujte si ma, slečna Grangerová,“ povedal trošku sa zadrhávajúc. „Potter musel prežiť, aby čelil Voldemortovi. Nemal som v úmysle zostať po zvyšok svojho mizerného života pod palcom toho megalomana.“

„Neromantizujem si vás. Len poukazujem na to, že navzdory všetkým vašim uštipačným poznámkam – mimochodom, nezabudla som na tú o mojich zuboch – ste ťažké situácie vždy prestáli. Mnohí ľudia riskovali svoje životy pre tých, ktorých majú radi, ale len zopár pre tých, ktorých radi nemajú... a tak som dospela k záveru, že vy ste boli natoľko oddaný zámerom profesora Dumbledora, že ste boli asi hneď po ňom najdôveryhodnejším členom rádu.“

Zhlboka sa nadýchla a odvážila naňho pozrieť.

Uprene sa na ňu díval s nečitateľným výrazom. „Vaše zuby sú úplne v poriadku,“ povedal napokon.

Hermiona sa zasmiala. „Už dávno som vám to odpustila. Koniec koncov boli trochu väčšie, dokiaľ ma vaša posmešná poznámka nepresvedčila požiadať o malý kúzelný dentálny zásah. Je úžasné, čo všetko dokáže prútik.“

Stuhol. Bol to taký nepatrný pohyb, že by si ho ani nevšimla, keby vzápätí neoľutovala tú nešťastnú voľbu slov.

„Je mi to veľmi ľúto, pán profesor...“

„To nič,“ povedal ostro. „Myslím, že by som už mal ísť.“

Vstal prekvapivo ľahko na muža, ktorý vypil štyri poháriky na prázdny žalúdok, no keď vyrazil k dverám, jeho chôdza sa zdala neistá. Len čo ho Hermiona vonku dobehla, vsunula mu ruku pod lakeť skôr, než si to stihla premyslieť.

„Nepotrebujem vašu...“

„Už je tma,“ riekla pokojne. „Cítim sa takto bezpečnejšie, ak vám to neprekáža.“

Neodpovedal. No ani sa neodtiahol.