Fénixova pieseň
alebo Hermiona Grangerová a Polovičný princ
Autor: grangerous
Preklad a banner: solace
Originál: http://www.fanfiction.net/s/4763572/1/Phoenix-Song-or-Hermione-Granger-and-the-HB-P
25. Felix felicis
Hermiona vedela, že to nebolo veľmi slušné, ale nemohla si pomôcť, aby Harrymu v súvislosti s Polovičným princom nešplechla: „Ja som ti to hovorila“. Jeho postoj ju privádzal do nepríčetnosti. Napriek zdanlivo nekonečnému sledu trestov ho výčitky svedomia obzvlášť netrápili a, samozrejme, len čo Chrabromil vyhral zápas a on sa dal s Ginny dohromady, väčšinu času trávil v akomsi romantickom opojení.
Hermionu znepokojilo viac, než si bola ochotná priznať, že nechýbalo veľa, aby Harry zabil Malfoya. Áno, Malfoy bol pravdepodobne smrťožrútom, no s Harrym sa nestretli v dueli na život a na smrť niekde na opustenom cintoríne. Boli v Rokforte, v umyvárni, a hlúpa chlapčenská rivalita stála bezmála jedného z nich to najcennejšie.
Trápilo ju, že sa Harry správal, akoby Snapov pohotový čin, ktorým odstránil stopy z Malfoyovho tela, zároveň uľavil jeho svedomiu. Pochopil vôbec, čo sa stalo? Pochopil to niektorý z nich? Hermiona na základe Harryho opisu rozpoznala protikúzlo: bola to „fénixova pieseň“, ktorou Snape pred rokom vyliečil jej zranenie z Oddelenia záhad. To znamenalo, že ten smrťožrút a Harry použili tú istú kliatbu. Okolnosti sa hrozivo podobali na prípad Percyho bývalého šéfa, pána Croucha, z predošlej vojny: bude víťazstvo dobra nad zlom skutočne morálne, ak sa obe strany znížia k podobným prostriedkom pre dosiahnutie svojich cieľov?
Hermionino spravodlivé rozhorčenie podporilo niekoľko hodín strávených prieskumom v knižnici. Dúfala, že odhalí niečo, čo by mohlo Harryho prinútiť prehodnotiť jeho spoliehanie sa na nebezpečné čarbanice napísané nevedno kým, no jedinou stopou bol článok o Eileen Princeovej. Pomerne neatraktívna dievčina navštevovala školu v správnom čase, aj keď v krátkej správe o medziškolskej pľuvadlíkovej súťaži, ktorú dopĺňala jej fotografia, nebola o elixíroch žiadna zmienka. To, pravdaže, nestačilo presvedčiť Harryho: po tom, čo sa skoro pohádali, nahnevaná Hermiona odišla a rozhodla sa poprechádzať po chodbách pred tým, než sa pustí do učenia.
O pár minút neskôr sa za ňou prihnal Ron.
„Hermiona!“ zvolal. „Hermiona!“
„Čo je, Ron?“ Bola ešte stále podráždená.
„Ide o Harryho,“ zastal pri nej sťažka dýchajúc. „Dostal správu od Dumbledora, aby ihneď prišiel do jeho kancelárie – myslím, že sa ho chystajú ísť hľadať!“
Nebolo potrebné upresniť, čo mal na mysli.
„Ó, bože môj!“ Hermiona si zakryla ústa oboma rukami, odrazu zabudla na všetok hnev. „Poď, počkajme naňho v klubovni.“
Našli si miesta dostatočne ďaleko od iných spolužiakov, s dobrým výhľadom na dvere. Na mieste, kde sa dotýkali, im v telách vibrovalo napätie. Harry sa vrátil oveľa skôr, než predpokladali.
„Čo chce Dumbledore?“* spýtala sa Hermiona. Vzápätí si všimla utrápený výraz na jeho tvári a znepokojene dodala: „Harry, si v poriadku?“*
„Som,“* odvetil. Bez zastavenia vybehol po schodoch do chlapčenských spální. Hermiona si vymenila s Ronom veľavravný pohľad a práve sa ho chystali nasledovať, keď pribehol späť. „Nemám veľa času,“* ozval sa zadýchane zo schodov. „Dumbledore si myslí, že som si išiel po neviditeľný plášť. Počúvajte...“* Rýchlo sa rozhliadol navôkol a potom zoslal Muffiato. „Dumbledore našliel ďalší horcrux a berie ma so sebou. Problém je v tom, že som cestou do jeho kancelárie stretol Trelawneyovú a tá...“ Harry sa na okamih odmlčal a skrivil tvár do zvláštneho výrazu. „Práve sa pokúšala dostať do núdzovej miestnosti a začula chlapčenský hlas výskajúci od radosti. Keď sa pokúšala zistiť, o koho ide, vyhodil ju odtiaľ.“
Hermiona zalapala po dychu.
„Myslíš, že to bol Malfoy?“ opýtal sa Ron.
„Kto iný?“ odvetil Harry zamračene. „Takže chápete, čo to znamená? Dumbledore tu dnes v noci nebude a Malfoy bude mať voľné pole na to, čo chystá.“*
„Harry,“ ozvala sa Hemiona, pretože veľmi dobre vedela, že slizolinčan nemôže bez Dumbledorovej prítomnosti uskutočniť svoj plán, no Harry sa nenechal prerušiť.
„Nie, počúvajte ma! Viem, že to Malfoy oslavoval v núdzovej miestnosti. Tu máte...“* Strčil Hermione do ruky Záškodnícku mapu. „Musíte ho sledovať a musíte sledovať aj Snapa. Využite každého z DA, koho zoženiete. Hermiona, tie kontaktné galeóny budú ešte fungovať, však? Dumbledore síce vravel, že je škola pod zvýšenou ochranou, ale ak je do toho zapletený Snape, vie, o akú ochranu ide, aj to, ako ju zrušiť – no nebude počítať s tým, že vy budete na stráži.“*
„Harry...“*ozvala sa Hermiona znovu, tentoraz naliehavejšie.
„Nemám čas sa dohadovať,“* odvetil a otočil sa k Ronovi. „Vezmite si aj toto...“*
„Vďaka,“* riekol Ron a poslušne uchopil ponúkaný predmet. „Hm... a načo mi budú ponožky?“*
„Budeš potrebovať to, čo je v nich zabalené. Je to felix felicis. Podeľte sa oň aj s Ginny. Pozdravujte ju odo mňa. Radšej už idem. Dumbledore čaká...“
„Nie!“ Hermiona sa pokúsila chytiť Harryho za rameno, no on ju striasol. „Nechceme to,“ povedala zúfalo. „Ty si to vezmi, ktovie, čo ťa čaká!“
„Budem v pohode, veď predsa idem s Dumbledorom.“ Jeho slová nepôsobili tak upokojujúco, ako očividne zamýšľal. „Chcem si byť istý, že sa vám nič nestane... nepozeraj sa tak, Hermiona, uvidíme sa neskôr...“*
Skôr, než jeho priatelia stihli prehovoriť, odbehol opäť preč. Hermiona sa otočila k Ronovi. Pôsobila nervózne, no ako sa im pohľady stretli, chlapec narovnal chrbát a povzbudivo sa na ňu usmial.
„Cítiš sa dobre?“ opýtal sa, natiahol ruku a stisol jej plece.
„Hej,“ odvetila. „Idem si vziať zhora ten galeón. Počkaj ma tu.“
Hermiona brala schody po dvoch. Galeón DA ležal v ozdobnej miske na nočnom stolíku spolu so súkromným prenášadlom, ktoré jej dal Viktor, hŕstkou mincí a gombíkom, čo jej prednedávnom odpadol zo školského habitu. Schmatla falošnú mincu a ponáhľala sa späť. Cestou dolu schodmi vopchala hlavu do Ginninej izby. Uľavilo a jej, keď ju našla sedieť na posteli obklopenú poznámkami z transfigurácie.
„VČÚ,“ objasnila ryšavka s roztržitým úsmevom.
„Ginny,“ Hermiona sa odmlčala. „Ehm, vážne nemám čas ti to teraz vysvetľovať, ale vyzerá to tak, že by do hradu mohli preniknúť smrťožrúti.“
Dievčina ihneď vyskočila, siahla po topánkach a rýchlo si ich obula. „Kde je Harry?“ spýtala sa.
„Vysvetlím ti to, len čo zoženieme čo najviac členov DA. Poďme!“
Hermiona zbehla dolu po schodoch s Ginny tesne v pätách. Ron čakal tam, kde ho zanechala, už aj s Nevillom po boku.
„Poďme,“ vyzvala ich a ukázala k otvoru v portréte. „Tu o tom nemôžeme hovoriť.“
Štvorica sa vyhrnula na chodbu a Hermiona ich zatiahla do prvej prázdnej učebne. Dvere otvorila pomocou Alohomory a vzápätí ich za nimi zamkla. Aktivovala galeón, aj keď jej napadlo, že to asi nezaregistruje nik iný okrem Luny. Keďže aj svoju vlastnú mincu nechávala vedľa postele, nevedela si predstaviť, že by sa ostatní obťažovali s ich nosením rok po tom, čo sa členovia DA prestali pravidelne stretávať. Medzitým, čo Ron v krátkosti informoval Ginny a Nevilla o udalostiach, pričom sa šikovne vyhol dôvodu, pre ktorý Dumbledore s Harrym odišli, aby sa nemusel zmieniť o horcruxoch, Hermiona aktivovala Záškodnícku mapu a rozložila ju. Hľadala Snapa a Malfoya. Polohu prvého z nich nebolo ťažké určiť, zdržiaval sa vo svojom kabinete. No Malfoya nebolo nikde vidieť.
Luna sa objavila práve vo chvíli, kedy Ron skončil s vysvetľovaním.
„Čaute, všetci,“ pozdravila. „Pôjdeme znovu na ministerstvo?“
„Nie,“ odvetil Ron zamračene. „Predpokladáme, že dnes večer prídu smrťožrúti sem.“
„Pekné od nich,“ Luna bola pokojná ako vždy.
„Pozrite,“ prerušila ich Hermiona, „Malfoy je v núdzovej miestnosti a Snape vo svojom kabinete. Mali by sme sa rozdeliť. Ron, ty s Ginny a Nevillom budete dávať pozor na Malfoya. Vezmite si so sebou mapu. A ja s Lunou budeme sledovať Snapa – pokým budeme čakať, oboznámim ťa so všetkým, Luna.“ Preletela pohľadom po tvárach ostatných. Všetci prikývli.
„Dobre,“ povedal Ron. „Takže zostáva nám len toto.“ Z vrecka vylovil felix felicis a malú fiolku zodvihol do výšky očí. „Odhadujem, že je tu toho dosť, aby sa každému ušiel jeden hlt.“ Ponúkol fľaštičku Hermione.
„Až po tebe,“ ozvala sa dojatá jeho galantným gestom.
Nesmierne opatrne vytiahol zátku. Váhavo zodvihol fľaštičku k perám, no potom sa zarazil. „Na porážku lorda Voldemorta!“ vyhlásil a pozdvihol fiolku, akoby prednášal prípitok. Opatrne si odpil dúšok a potom podal fľaštičku Ginny.
„Fíha!“ podotkol. „Tá vecička vyvoláva úžasné pocity už cestou do žalúdka.“
„Na porážku lorda Voldemorta!“ zopakovala Ginny a prehltla svoj podiel elixíru šťastia. Ako malá fľaštička s felix felicis kolovala v kruhu, každý si slávnostne pripil na ich víťazstvo. Hermiona bola posledná. Keď bol konečne rad na nej, schovala celú fiolku do dlane, zodvihla ju a predniesla prípitok, potom si ju priložila k ústam. No neprehltla. Pery pevne zovrela dohromady a ruku s elixírom rýchlo spustila nabok. Nenápadne vzala zo stola zátku, fľaštičku uzavrela a vsunula si ju do vrecka. Na jeho užitie bude dosť času aj neskôr, odôvodnila si.
„Dobre,“ ozvala sa, usilujúc sa o sebaistý tón niekoho, kto práve prehltol dúšok šťastia. „Poďme.“
„Keby som vopred vedela, že dnes večer budem mať šťastie, obliekla by som si krajšie nohavice,“ zavtipkovala Ginny, keď opustili miestnosť, načo sa Neville nervózne zahihňal. Pri schodisku sa rozdelili na dve skupiny: Neville, Ron a Ginny pokračovali ďalej k núdzovej miestnosti a Hermiona s Lunou zamierili dolu do žalárov.
Dlhé hodiny postávali pri Snapovom kabinete. Mali fúru času, aby Hermiona oboznámila Lunu so situáciou, a tá ju vďaka svojmu otcovi pobavila zjavne nepravdivými príbehmi. Až okolo polnoci začuli Flitwickov prenikavý hlas čosi vykrikovať o napadnutí smrťožrútmi, keď utekal ku Snapovmu kabinetu. Hermiona popadla Lunu za zadnú časť habitu a vstúpila s ňou do tieňa najbližších dverí. Flitwick prebehol popri nich bez toho, aby si ich všimol.
„SEVERUS! Na hrade sú smrťožrúti, musíš ísť okamžite so mnou! Sú na Astronomickej veži!“ pišťal Flitwick, keď sa prehnal bez zaklopania cez Snapove dvere.
„Asi by si už mala vypiť svoj dúšok felix felicis,“ šepla Luna Hermione do ucha.
Skôr, než jej dievčina stihla odvetiť, z kabinetu sa ozval výrazný hrmot a Snape vybehol na chodbu s prútikom v ruke. Hermiona sa mu vtackala priamo do cesty, ťahajúc Lunu so sebou. Snape odrazu zastal, pohľadom preletel z jednej dievčiny na druhú.
„Profesor Flitwick sa necíti dobre,“ zatiahol. „Zdá sa, že skolaboval. Postarajte sa oňho, mňa potrebujú inde: ako ste celkom iste počuli, na hrade sú smrťožrúti.“
Luna zalapala po dychu. „Profesor Flitwick!“ vykríkla a bez ďalších okolkov sa ponáhľala do kabinetu. Hneď ako sa Luna otočila chrbtom, Snape i Hermiona kývli rukou, aby upútali pozornosť toho druhého.
„Pán profesor,“ naliehavo zašepkala, práve keď prehovoril tichým hlasom.
„Grangerová.“ Rýchlo pokračoval: „V druhej zásuvke stola mám pre vás pár kníh. Vráťte sa po ne neskôr, ochranné kúzla som pozmenil tak, aby vás vpustili. Knihy si nechajte u seba.“
Pohol sa na odchod, no dievčina ho chytila za ruku a zadržala. Druhou rukou vylovila z vrecka fiolku s felix felicis a vtisla mu ju do dlane.
„To je pre vás,“ zamumlala a rýchlo sa obzrela dozadu, aby skontrolovala, či ich Luna nepočuje. Potom od profesora odstúpila.
Snape sa zahľadel na fľaštičku a prekvapene stiahol obočie dohromady. „Felix felicis?“ spýtal sa. „Odkiaľ ho máte?“
„Patrí Harrymu... je to dlhý príbeh. Dnes večer sme si ho rozdelili.“
„Toto je váš diel,“ riekol Snape.
„Nie,“ odvetila nepresvedčivo. Hneď nato vystrúhala grimasu, lebo vedela, že reč tela prezradila, že klame.
Snape jej chcel fiolku vrátiť, no Hermiona pokrútila hlavou. Ruky si schovala za chrbát a odmietla si ju vziať.
„Pane, potrebujete ho viac než ja,“ prehovárala ho.
Pozrel na ňu, potom na elixír a rýchlo sa rozhodol. Palcom odzátkoval fľaštičku, zodvihol ju k perám a obsah si vlial do úst. Keď Hermiona videla, že je fiolka prázdna, od radosti sa usmiala. Škerila sa ešte aj vtedy, keď udrel.
Pohol sa rýchlejšie, než si myslela, že je možné. Prázdnu fľaštičku presunul z ľavej ruky do pravej, potom sa natiahol a dlhými, kostnatými prstami ju schmatol za bradu. To bolelo. Prsty jej zaboril do líc a prinútil ju otvoriť ústa. Potom ju pobozkal. Tvrdo sa jej prisal na ústa a oddelil pery. Tekutý oheň felix felicis jej stiekol do hrdla.
Hermiona sa ho vzpierala prehltnúť, ale hlavu mala naklonenú nahor v takom uhle, že nemala príliš na výber. Zúfalo ho chytila za ruku a snažila sa odtiahnuť mu prsty z tváre, no trochu sa zaknísala, keď stratila rovnováhu. Cítila, že sa jej podlomili kolená. Keď zaprskala a nasilu prehltla, Snapove ústa a zovretie odrazu povolili. Odtiahol sa natoľko, že sa ich pery oddelili, pomaly, takmer neochotne. Hermione v hrudi búšilo srdce nad nekonečnými, zimomriavky vyvolávajúcimi možnosťami zlatistého elixíru šťastia, ktorý sa jej šíril telom ako pieseň. So Snapom na seba hľadeli, ich tváre sa temer dotýkali. Cítila na perách jeho dych a osobitú dymovú vôňu. Dlaň na jej líci sa zachvela a potom skĺzla k spodnej časti krku, pričom prsty nežne pohladili líniu sánky.
Mala chuť ho opäť pobozkať.
„Hermiona!“ zavolala náhle Luna z kabinetu, hlas mala naliehavý a zaznievala z neho panika. „Poď rýchlo!“
Celé to stretnutie sa odohralo za menej než minútu, i keď sa zdalo, že trvalo oveľa dlhšie. Snape zažmurkal a vzápätí bol preč, dlhými, plavnými krokmi bežal ku schodišťu. Hermiona si zamyslene prešla prstami po perách. Ešte na nich cítila teplo jeho úst, ešte sa leskli od toho prudkého a výdatného bozku. Elixír šťastia klokotajúci v žilách otupil jej obavy o profesora. Bola si istá, že bude v poriadku, že všetko dopadne tak, ako má. S drobným tajným úsmevom sa obrátila k Snapovmu kabinetu. Luna potrebovala jej pomoc.
* * * * *
Flitwick si pri páde dosť škaredo udrel hlavu a ani jedna z dievčin nepovažovala za vhodné prebrať ho bez toho, aby mu najskôr ošetrili zranenie. Hermiona vykúzlila nosidlá a spolu s Lunou na ne odlevitovala drobnú postavu profesora čarovania. Hodnú chvíľu ešte poskakovala okolo, dokiaľ Flitwickovo telo neležalo na boku s mierne zaklonenou hlavou, aby boli dýchacie cesty priechodné – dávne spomienky z kurzu prvej pomoci a sérum v krvnom obehu posilňovali jej presvedčenie, že koná správne.
„Cestou k Astronomickej veži ho môžeme zložiť v nemocničnom krídle,“ rozhodla. „Odlevitujem nosidlá. Otvoríš, prosím, dvere?“
Luna ihneď priskočila ku kľučke a spolu sa potom vydali po chodbe ku schodisku. Ich tempo trochu spomaľovali nosidlá, ktoré sa pred nimi pohojdávali. Len čo Flitwicka zverili do opatery madam Pomfreyovej – a konečne sa vymanili spod jej pozorného dohľadu – pustili sa do behu. Keď sa blížili k veži, počuli zvuky boja odohrávajúceho sa pred nimi. Hermione sa dokonca zdalo, že cez hluk šarvátky začula, ako Snape niečo kričí. Ale keď napokon s vytasenými prútikmi prekĺzli okolo posledného rohu pripravené bojovať, v chaotickom výjave, ktorý sa im naskytol, smrťožrúti chýbali.
Hermiona sa trochu v pomykove rozhliadla vôkol seba. „Čo sa deje?“ spýtala sa zadychčane; po prebehnutí niekoľkých schodísk nemohla chytiť dych.
„Sú preč,“ odvetil Lupin, konštatujúc očividné. „Myslím, že už sú na ceste z hradu.“
„Bill!“ Panika v Tonksovej hlase pritiahla pozornosť všetkých prítomných, aj Hermiona sa otočila za tým zvukom. „Ešte žije! Rýchlo! Musíme ho dostať do nemocničného krídla!“
Hermiona sa rozbehla k miestu, kde Tonksová kľačala nad Billovým rozvaleným telom. Na podlahe sa nachádzalo značné množstvo krvi, rovnako i na jeho oblečení a tej kašovitej zmesi mäsa, ktorá mala byť jeho tvárou. Felix felicis teraz prišiel Hermione vhod: potlačil hrôzu z toho, čo videla, a pomohol jej sústrediť sa na to, čo musela spraviť. Zlatistý elixír jej stále spieval v žilách a ona inštinktívne cítila, čo má robiť. Skôr, než jej mozog spracoval danú situáciu, vyčarovala ďalšie nosidlá. Tonksová usedavo plakala a bola priveľmi rozrušená, aby na svojho zraneného priateľa dokázala namieriť prútik.
„Z cesty,“ nariadila Hermiona, keď levitovala Billa na nosidlá. Ron odtisol Tonksovú nabok a siahol po desivých kúskoch bratovho oblečenia.
„Čo je s ním?“ spýtal sa od úzkosti vysokým a slabým hlasom.
Zdalo sa, že Hermionino sebaovládanie popchlo Lupina, aby začal konať. Položil ruku na Hermionino plece a povzbudivo ho stisol, hoci prehovoril k Ronovi.
„Uhryzol ho Greyback. Ty s Hermionou ho okamžite vezmite do nemocničného krídla. Ja sa postarám o ostatných.“
„Poďme, Ron,“ riekla Hermiona láskavo a zodvihla nosidlá do vzduchu. Ron sa pozviechal na nohy, no svojho brata nepustil, tackal sa vedľa nosidiel, keď ich Hermiona viedla von z hlúčika znepokojených členov rádu. Len čo sa dostala ďalej, počula Lupina, ako vykúzlil ďalšie nosidlá a rozložil ich pre niekoho iného. Premýšľala, kto bol ešte zranený. Felix felicis zabránil, aby cítila také rozrušenie ako za normálnych okolností, a to ju trápilo.
„Ale nebol vlkolakom,“ zamumlal Ron vyplašene, „lebo to by bol aj Lupin. Dnes nie je spln.“
Aj napriek mäkkému teplu elixíru šťastia dievčinu zabolelo srdce nad trápením jej priateľa.
Boli asi v tretine cesty, keď ich dobehla Ginny. Pridala sa ku nim z druhej strany nosidiel, a tak ako Ron, zovrela najbližšiu časť tela svojho brata, ako by mu samotný fyzický kontakt dokázal prinavrátiť vedomie a vyliečiť ho.
„Vie niekto z vás, kam sa podel Harry?“ vyzvedala.
„Vrátil sa?“ opýtala sa Hermiona na oplátku, panika sa na zlomok sekundy predrala cez pokoj vyvolaný sérom. Jej pevná kontrola nad vznášajúcimi sa nosidlami ochabla, no po kratučkom zakolísaní sa spamätala. „Kde bol Dumbledore?“
„Neviem,“ odvetila Ginny. „Nevidela som ho. Harry sa pustil za smrťožrútmi, hneď ako sa dali na útek.“
Zaplavili ju obavy o Harryho a Snapa. A Dumbledora, to znamená, že Snape... ten myšlienkový pochod prudko prerušila. Čoskoro to zistí. Zatiaľ sa musela vysporiadať s Billom.
Madam Pomfreyová si ho vzala na starosť od okamihu, kedy prekročili prah ošetrovne. Uložila ho do postele a na tvár mu zoslala rozmanité diagnostické kúzla. Zachmúrene mu začala čistiť zranenia. Hermiona obrátila pozornosť na dvoch najmladších Weasleyovcov. Účinky ich dávok felix felicis zjavne vyprchali a obaja boli viditeľne rozrušení. Povzbudená elixírom, ktorý jej stále bez obmedzenia prúdil v krvnom obehu, chytila Ginny za ruku a Rona hladila krúživými pohybmi po chrbte. Ginny sa na ňu vďačne pozrela, no Ron akoby vôbec nevnímal, čosi si mrmlal popod nos a nespustil oči z bratovej tváre.
Keď do miestnosti dorazili ostatní, madam Pomfreyová odbehla, aby sa pozrela na Nevilla, no o chvíľočku bola späť. Ginny si so zamračenou tvárou všímala, kto prišiel, a kto nie.
„Idem pohľadať Harryho,“ oznámila, vytiahla si ruku z Hermioninej dlane a odkráčala ku dverám. Ron sa nepohol. Hermiona sa cítila rozpoltene, no rozhodla sa zostať. Bola si istá, že by Harry prišiel do nemocničného krídla hneď, ako by mohol: nič by ho nezadržalo od jeho zranených priateľov.
V čase, kedy sa ku nim pripojili Lupin s Tonksovou a Lunou, madam Pomfreyová dokončila čistenie početných rezov a odrenín, ktoré hyzdili Billovu zvyčajne veselú a prívetivú tvár, a začala ich mazať prenikavo páchnucou zelenou masťou.
Hermiona sa spýtavo pozrela na Lupina. „Neville bude v poriadku,“ odvetil povzbudivo.
„Neville?“ zopakoval Ron. Informácia, že bol zranený aj niekto iný, prenikla cez zámotok jeho vlastných obáv o staršieho brata. Hermiona ho potľapkala po ruke a on sa na ňu slabo usmial. „Vďaka, Hermiona,“ šepol.
Krátko nato dorazili Harry s Ginny a zbavili tým Hermionu jednej z pálčivých obáv. Harry ich zakrátko oboznámil s faktami a okolnosťami Dumbledorovej smrti. Chudák Snape, pomyslela si Hermiona, keďže vedela, pod akým veľkým psychickým tlakom sa kvôli tejto úlohe nachádzal.
„Pssst! Počúvajte!“* zvolala odrazu Ginny a prerušila tým nárek madam Pomfreyovej a Hermionino rozjímanie.
Spoznala tie zvuky, hoci ich v skutočnosti nikdy nepočula: fénixova pieseň. Vonku na pozemkoch spieval Félix boľavý žalospev o Dumbledorovej smrti. Podobne, ako obavy o Snapa a Harryho, aj fénixova pieseň ľahko prenikla cez tlmiaci opar felix felicis. Prúdila do nej zvonka i zvnútra, rozvibrovala jej vnútro, vnikla do srdca a obklopila ju plášťom tónov. Ten pocit jej bol mimoriadne povedomý, natoľko, že ju jazva tiahnuca sa naprieč hruďou zabolela zo solidarity. V jej podvedomí tá pieseň a zážitky s ňou spojené korešpondovali so spomienkami na Snapa. Po lícach jej samovoľne tiekli slzy, keď plakala pre muža, ktorého Dumbledore opustil. Uvažovala nad tým, kam odišiel a čo robí, a tiež nad tým, aký bude odteraz osamelý.
Félixova pieseň predstavovala intenzívnu agóniu. Želala si, aby znela večne, nikdy nechcela prísť o ten pocit, ktorý jej pulzoval v žilách.
Nevedela, ako dlho tam stáli a počúvali. Čaro náhle pominulo, keď do miestnosti vstúpila McGonagallová a zatvorila za sebou ťažké dvere.
Jej zvyčajne dokonalý vzhľad bol teraz narušený: vlasy mala strapaté, šaty potrhané a špinavé. Tiež ju museli informovať o Dumbledorovej smrti a Snapovej role. Po Harryho objasnení sa zosunula na stoličku.
Hermiona si uvedomila, že rýchlosť, s akou členovia rádu okolo nej zmenili názor na profesora Snapa, mohla byť názorným príkladom medzí dôvery. Horela túžbou môcť ho brániť, hoci by tým zničila všetky radikálne opatrenia, ktoré Dumbledore so Snapom urobili s cieľom zachovať zdanie vraždy. Mala tiež svoju vlastnú úlohu a felix felicis jej znova prišiel vhod, prinútil ju schovať tvár do dlaní, keď vykresľovala veľmi upravenú verziu udalostí, ktoré sa odohrali pred Snapovým kabinetom. To, že klamala svojim najlepším priateľom, akýmsi zvláštnym spôsobom uľahčovala prítomnosť ostatných a strašný pohľad na Billovu spustošenú tvár.
Len čo profesorka McGonagallová odviedla Harryho, aby sa s ním porozprávala medzi štyrmi očami, Hermiona sa ospravedlnila a nechala Weasleyovcov osamote s Billom. Predstavitelia ministerstva boli už na ceste a ona vedela, že to môže byť jediná šanca získať knihy, ktoré jej Snape zanechal v kabinete. Našťastie, chodby boli pusté a jej sa podarilo zísť do žalárov bez toho, aby niekoho stretla. Cítila sa čudne, keď sa priblížila k dverám Snapovho kabinetu, spolovice očakávala, že zahliadne čierny habit, alebo začuje jeho hlas. Nutkanie zaklopať na dvere bolo takmer nezdolateľné. Namiesto toho priložila dlaň na drevený povrch a zatlačila. Dvere sa ľahko poddali. Pevne ich za sebou zavrela a rýchlo prešla cez miestnosť, obišla Snapov písací stôl a otvorila druhú zásuvku. Boli v nej tri knihy. Najväčšia, Tajomstvá temných umení, bola viazaná v čiernej koži a pod obalom knihy bol zasunutý zložený útržok pergamenu. Nedočkavo ho vytiahla a rozložila. Vo vnútri sa objavilo jediné slovo: Všehodžús.
Pochopiteľne.
Všetky tri knihy si schovala pod habit a otočila sa ku dverám, čo viedli do Snapovho súkromného laboratória. Aj tie sa po jej dotyku otvorili. Všehodžús, ktorý spolu pripravili, bol naplnený vo fľaštičkách, označený štítkami a zoradený do úhľadného radu na pracovnom stole. Bolo tam tiež niekoľko fioliek s výťažkom Dictamnus albus a zopár jednoduchých liečivých odvarov. Hermiona hľadala niečo, v čom by ich odniesla. Na zadnej strane dverí našla zavesený čierny plstený organizér s našitými malými vreckami. Fľaštičky zastrčila do rôzne veľkých vreciek, potom látku šikovne zvinula a schovala pod habit ku knihám. Naposledy sa rozhliadla po miestnosti, zatvorila za sebou dvere laboratória a vrátila sa do kabinetu. Nemala veľa času.
Zrazu začula vonku na chodbe kroky, ako by tá myšlienka pričarovala aurorov: zdalo sa, že felix felicis – povzbudivé šťastie práve vyprchal.
„Páni, zrušenie týchto ochranných kúziel chvíľu potrvá. Nestrácal čas, však?“ Mužský hlas trochu stlmili dvere a Hermiona počula, ako mu nezreteľný ženský hlas niečo odpovedá. Oči sa jej v panike rozšírili a rozhliadla sa po miestnosti. Pohľad jej s úľavou pristál na kozube a hneď sa k nemu rozbehla. Vzala si štipku hop-šup prášku a vhodila ho do plameňov. „Chrabromilská klubovňa,“ povedala potichu, ale zreteľne. Plamene vzplanuli nazeleno a ona cez ne prešla s počuteľným úľavným povzdychom.
Vytackala do prázdnej klubovne. Zastavila sa len na okamih, aby skontrolovala, či tam niekto nie je, potom sa rozbehla hore schodmi do spálne. Skopla topánky, vyškriabala sa na posteľ a pevne pozaťahovala závesy. Predtým, než vytiahla spod habitu tri knihy, aby ich dôkladne preskúmala, zoslala všetky ochranné kúzla, ktoré ju Snape naučil.
Keby ho konkrétne nehľadala, meno napísané na obale Tajomstiev temných umení by ani nezbadala. Pre dôvtipné a sotva postrehnuteľné kúzlo Nevšimnutia ho ostatní mohli len ťažko rozoznať. To, čo si prečítala, ju prekvapilo temer viac, než hrozný obsah toho zväzku: „Táto kniha je majetkom Eileen Princeovej.“
* * * * *
Večer pred Dumbledorovým pohrebom Hermiona prezradila Harrymu, že Eileen Princeová bola Snapovou matkou – a preto bol Snape spolovice Princ. Zobral to lepšie, než čakala, no nezaobišlo sa to bez niekoľkých škaredých poznámok na jeho adresu. Neuvážene mu skočila do reči, keď ho prirovnal k Voldemortovi. „Zloduch je silné slovo, Harry,“* povedala prísne, vzápätí si spoly želala, aby tie slová tak skoro nevyslovila. Si členkou Fénixovho rádu a máš dôležitú úlohu, vynadala si. Existujú informácie, o ktorých Harry nesmie vedieť.
Krátko nato sa Harry s Ronom odobrali do postelí. Hermiona využila príležitosť a vykĺzla cez otvor v portréte. Bol už temer čas večierky, no ju to netrápilo. Rýchlo prešla cez budovu ku kabinetu Vectorovej a zaklopala na dvere. Profesorka ju vyzvala, aby vstúpila.
„Hermiona, dobrý večer,“ úsmev Vectorovej bol viac strnulý ako zvyčajne, no i tak bol srdečný. Po privítaní sa zamračila na stenu, čosi zamumlala, a hneď nato sa znovu objavili maticové rovnice. Profesorka stála nad tabuľou so šálkou gréckej kávy v jednej ruke a kúskom kriedy v druhej. „Snažím sa prísť na to, prečo som nedokázala predvídať našu terajšiu situáciu,“ ozvala sa hlasom podfarbeným osobným i profesionálnym sklamaním.
„Mne sa to podarilo,“ riekla Hermiona ospravedlňujúco.
„Vážne?“ Vectorová sa prekvapene otočila. „Posaďte sa,“ vyzvala ju, rukou pokynula k písaciemu stolu a zamierila k svojej stoličke.
„Mala som pár informácií z nedôveryhodného zdroja. Mrzí ma, že som sa o ne s vami nepodelila, no nebola som si istá...“ Zatiaľ čo hovorila, vytiahla z vrecka kópiu vlastnej verzie rovníc a podala ju profesorke.
Tá zhovievavo mávla rukou, v ktorej držala šálku. Potom si k sebe pritiahla malú príručnú tabuľku a začala na ňu energicky čmárať, pozerajúc z Hermioninej práce na svoju. „A viete tiež, kam to všetko smeruje?“ spýtala sa a bez zastavenia pokračovala vo výpočtoch.
„Áno.“
Hermiona trpezlivo čakala, kým Vectorová vyrieši rovnicu. Staršia žena po chvíli zodvihla hlavu a usmiala sa. Pevne si zastrčila za ucho prvý biely prameň v jej inak čiernych vlasoch. „Pokiaľ viete, Hermiona, stále existuje nádej.“ Z vrecka vytiahla prútik a klepla ním na rám malej tabuľky, aby skopírovala výpočty na vyčarovaný kus pergamenu. „To je vaše,“ riekla a podala dievčine kópiu. „Je to krivka noumenálnych zmien, cez ktorú môžeme prefiltrovať jestvujúce údaje, aby odrážali skutočný stav udalostí – Albusa ponecháva ako pôvodcu celého plánu, no hlavní aktéri a držitelia informácií sa menia.“
Na Hermionu to urobilo dojem. „To je mimoriadne ťažká matematika!“ ohradila sa.
„Vďaka,“ odvetila Vectorová so svojou zvyčajnou iskrou. „Budete ju, pravdaže, musieť zásobovať novými informáciami, inak budú rovnice stagnovať.“ Starostlivo poskladala útržok pergamenu, ktorý jej dievčina dala, a vsunula si ho do vrecka habitu.
„Hermiona,“ pokračovala vážnejším tónom, „tieto výpočty sa pre vás v budúcom roku môžu ukázať ako veľmi dôležité – a som si dosť istá, že to bude jeden rok. Dnes večer by ste si mali skopírovať všetko, čo vám chýba. Po pohrebe totiž zničím všetky záznamy.“
„Ale...“
Profesorka ju umlčala zdvihnutým prstom. „Pravdaže, Severus maticu videl, no keďže sa neustále mení a on aj tak väčšinu informácii poznal, nemyslím, že to spôsobí nejaký výrazný rozdiel. Podstatné však je, že teraz, po Albusovej smrti, padne ministerstvo veľmi rýchlo.“ Vectorová dopila kávu a šálku položila na stôl. Chvíľu šmátrala vo vrecku a potom z neho vytiahla veľmi povedomý strieborný predmet. „Poslal mi ho váš priateľ Viktor.“
„Prenášadlo?“ Hermiona bola v rozpakoch, lebo v rozhovore nastal veľmi nečakaný obrat.
„Podľa záznamov na ministerstve je Septima Vectorová muklorodená.“ Profesorka pokrčila plecami. „Len pre upresnenie, Anastasia Papavasilopolousová bola tiež muklorodená. Len čo ministerstvo padne, čakajú nás všetkých veľmi ťažké časy, no pre zahraničné muklorodené čarodejnice žijúce pod narýchlo zosmolenou falošnou identitou by záležitosti mohli veľmi rýchlo nabrať nepríjemný spád. Takže myslím, že nadišiel čas pre naplánovanie únikovej cesty.“
„Ach,“ riekla Hermiona bezvýrazne. „Iste.“
Vectorová sa usmiala a poklopala prstom na vedľa ležiaci hárok s výpočtami. „Vidím, že ani vy sa na budúci rok nevrátite na Rokfort.“
„Áno,“ odvetila chabo.
„Máte predpoklady stať sa výnimočnou aritmantičkou, Hermiona. Ak všetko dobre dopadne, bude mi v budúcnosti potešením znovu s vami spolupracovať.“ Natiahla ruku cez stôl k dievčine. Tá ju pevne uchopila a energicky ňou potriasla. „Dávajte na seba pozor,“ dodala, ukončujúc ten prekvapivý rozhovor.
Cestou späť do Chrabromilskej veže si Hermiona spravila obchádzku povedľa gobelínu s Barnabášom Bláznivým a tancujúcimi trollmi. Po vypočutí dosť detailného opisu, ktorý jej poskytol Harry, bolo pre ňu pomerne jednoduché dostať sa do núdzovej miestnosti a nájsť Snapovu starú učebnicu elixírov. S trochu previnilým pocitom si ju schovala pod habit. Nebolo by dobré nechať ju tam.
* * * * *
Pohreb bol rovnako hrozný, ako Hermiona predpokladala. Obzvlášť deprimujúca bola pohrebná reč – Dumbledore bol výnimočný človek a nič z toho, čo drobný kňaz zahrnul do svôjho dlhého príhovoru, ani zďaleka nevystihovalo jeho inteligenciu či šľachetnosť, nehovoriac o manipulatívnej genialite jeho machiavelistických intríg.
No ešte horší ako pohrebná reč bol pohľad na strhanú tvár Jocelyn Smithovej. Hermiona zachytila pohľad útleho mladého dievčaťa obklopeného ostatnými študentmi zo Slizolinu – ich skupinka stála bokom od zvyšku školy, ociachovaná Snapovou plánovanou zradou. Utrápená tvár dievčiny sťažka doľahla na Hermionino svedomie. Premýšľala nad tým, aké dôsledky bude mať Snapov čin pre tých, ktorí ho poznali, a najmä pre neho samotného. Spomenula si na stručný zoznam mien jeho priateľov, ako ho prednedávnom vymenovala profesorka Vectorová. Z tých piatich mien zostal už len Lucius Malfoy – a ten bol v Azkabane. Kto iný z rádu by toľko obetoval pre porážku Voldemorta? uvažovala.
Nielen pre Dumbledora, ale i pre Snapa žalostne vzlykala na Ronovom širokom a upokojujúcom pleci. Jeho priateľské a chlácholivé objatie bolo zároveň pevným bodom i pripomienkou toho, aké hrozné bolo prísť o jedného z priateľov.
Onedlho potom, čo Rufus Scrimgeour odišiel, dobehli Harryho a usadili sa pod ich obľúbeným bukom, kde bolo vďakabohu voľno. Bolo zvláštne sedieť na tom známom mieste a debatovať o hrozivej úlohe, ktorá po Dumbledorovej smrti spočívala na Harryho pleciach.
„Kedysi si nám povedal,“ zareagovala na jeho vyhlásenie s rozhodným výrazom na tvári, „že sa ešte máme čas vrátiť, ak chceme. Mali sme dosť času, nie?“*
„Sme s tebou, nech sa stane čokoľvek,“* prisvedčil Ron. „Ale kamoško, kým niečo podnikneme, hoci len cestu do Godricovej úžľabiny, musíš sa zastaviť u našich.“*
„Prečo?“* Harry bol naozaj zmätený, na tvári sa mu stále zračilo dojatie vyvolané úprimnými prehláseniami priateľov.
„Svadba Billa a Fleur, spomínaš si?“* našepkal mu.
„Hej,“* odvetil Harry po chvíli omračujúceho ticha. „To by sme si nemali nechať ujsť.“*
Hermiona otočila hlavu a pozrela z jedného najlepšieho priateľa na druhého. Láska a politika, pripomenula si, sú divokou kombináciou. Roztiahla obe ruky, jednou objala vôkol pliec Harryho, druhou Rona a pritiahla si ich k sebe do neohrabaného objatia. Ona a Ron mali kľúčový význam pre Harryho úspech, to vedela veľmi dobre: videla výpočty. Kým budú spolu, bude existovať nádej. A ona, Hermiona Grangerová, mala istú úlohu: musí udržať Harryho nažive.
Zahľadela sa ponad jazero a premýšľala, kde je teraz Snape a čo chystá. Spomienka na jeho sľub pomôcť jej upraviť spomienky rodičov ju hriala pri srdci. Vedela, že príde bez ohľadu na to, aké ťažké bude preňho dostať sa preč. Severus Snape bol mužom, ktorý si stál za slovom.
--- Koniec prvej časti ---
Pozn. prekl.: Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP6, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.
A/N: Chcem využiť túto príležitosť, aby som sa poďakovala všetkým, ktorí dočítali tento príbeh do konca, a dala najavo svoju nehynúcu vďačnosť tým, ktorí ho komentovali. Je to prvý fanfic, ktorý som kedy napísala... (možno okrem niekoľkých krátkych poviedok na základnej škole) a spätná väzba od vás, spolu s konštruktívnou kritikou z toho pre mňa spravili neuveriteľne obohacujúcu skúsenosť. Viem, že som občas dosť úboho žobrala o komentáre ;-), no nechcem príliš zdôrazňovať ich dôležitosť. Vždy, keď to bolo možné, som odpovedala na každú odozvu, ale tým, ktorí neboli podpísaní, či nemajú na FFnet vytvorený účet, alebo len potrebovali upozorniť: ďakujem, každučký komentár ma nesmierne potešil.
Po nadšených ohlasoch na otázku týkajúcu sa pokračovania príbehu vám s radosťou oznamujem, že som pevne odhodlaná napísať ďalšiu časť: Fénixove slzy alebo Hermiona Grangerová a Dary Smrti. Hrozivo sa mi blíži termín odovzdania RL, ale sľubujem, že niekedy potom sa vrátim s ďalšou časťou príbehu (určite niekedy počas leta). Pre všetkých, ktorí mali Fénixovu pieseň medzi sledovanými poviedkami, tu zverejním ďalšiu kapitolu s odkazom na novú poviedku.
xo grangerous
Pozn. prekl.: Tak a máme tu koniec! Síce iba prvej časti, no tretina cesty je už za nami. Ďakujem za množstvo milých komentárov a teším sa, že si tento príbeh našiel svojich verných čitateľov. Dúfam, že sa všetci opäť stretneme pri pokračovaní.