Preklady fanfiction Harryho Pottera

Zazvonila. Domom sa ozvala príjemná melódia. Musela byť nejakým spôsobom začarovaná, pretože bola veľmi tichá, no dobyla sa človeku do celého tela a jemno ho rozozvučala. Príjemný pocit na povrch, no vo vnútri prázdny. Ako celý tento dom, celé toto divadlo.
Netrvalo dlho a otvoril jej škriatok. Zamračila sa. Necháva pre seba otročiť škriatkov?
"Je doma váš pán?" spýtala sa a úskokom nazrela dovnútra. Videla iba peknú miestnosť ladenú do biela. Nič prevratné, ale luxus bol cítiť z každého rohu.
"Pán neprijíma žiadne návštevy. Má veľa práce so zariaďovaním domu."
"Akoby to preňho nerobili škriatkovia..." zamumlala Hermiona, no to už malý škriatok zatváral dvere a tak ho rýchlo zastavila.
"Len to skúste. Uvidíte, že mňa príjme."
"Pán dal jasný príkaz, že ho nemá nikto rušiť."
"Všetku zodpovednosť beriem na seba. Verte mi, prijme ma."
No, vlastne si nebola až taká istá, že ju prijme. Možno už s ňou nechcel mať nič spoločné. Ona s ním v podstate tiež. Ale ak bol niekto, kto mal napísať tento článok, bola to ona. Kedysi bolo písanie článkov celý jej život. Nič iné nemala. A teraz prišla chvíľa na to, aby mu ukázala, aká dobrá je v živote.
Škriatok si ju prezrel.
"Myslím, že som vás už videl," zamrmlal si.
"To je skvelé a teraz sa ho bežte spýtať, či smiem ísť dovnútra, prosím."
Asi to bolo tým prosím, lebo škriatok prikývol a otvoril dvere.
"Tak počkajte v hale."
Hala, to bola tá malá miestnosť. A nakoniec nebola tak malá, ako sa zdala. Ale nebola ani taká veľká, akú by si ju Hermiona predstavovala.
Zamierila k bielej skrini. Boli na nej fotky. Na tvrdej väčšine boli fotky Harryho, ale bol tam aj Ron a na pár z nich bola aj ona. Zarazilo ju to. Mal vystavené jej fotky? Fotky z ich šťastného obdobia?

Pred 9 rokmi
"Ahoj zlatko," ozvalo sa za jej chrbtom a ona pocítila na krku teplé pery.
"Harry, ahoj," odzdravila ho.
Obišiel stôl a posadil sa.
"Meškáš."
"Nie, to len ty si tak prekliato presná," usmial sa a ona s ním.
"Tak ako si pochodil?"
"Výborne. Zohnal som všetky knihy, čo potrebuješ."
"Ďakujem. Naozaj ďakujem."
"Vieš, že nemáš za čo. Čo by som pre teba neurobil. Ako bolo v práci?"
Hermiona sa zamračila. Zasa ten tón...
"Výborne," usmiala sa.

"Hermiona... Pri Merlinovi, si to ty?" ozvalo sa za jej chrbtom a ona začula rýchle kroky po schodoch.
Otočila sa. Pozerala sa jasnej tváre svojho priateľa. Bývalého priateľa. Harry zbehol schody a pribehol k nej. Objal ju. Ostala strnutá, nepripájala sa k tej jeho hlúpej radosti. Nevideli sa už 6 rokov. Naposledy na Ronovej svadbe, a to bol, čo sa týkalo vzťahu ich dvoch, absolútny prepadák.
Ani sa moc nezmenil. Zmužnel, samozrejme. Ale inak mal stále tie veselé oči za okuliarmi a poblednutú jazvu na čele.
"Teda... Vyzeráš fakt skvele. Úžasne. Bože, nevideli sme sa už roky," povedal už trochu chladnejšie. Asi si všimol jej nezúčastnenosti.
"Áno, to je pravda. A z teba sa za tú dobu stala ešte väčšia celebrita."
"Nepreháňaj."
Mávol rukou. Akoby sám nevedel, že neexistuje čarodejník, ktorý by nepoznal jeho meno, jeho tvár, jeho činy. Navyše bol Harry Potter tvárou snáď stovky značiek. On sám podnikal v metlách. Zaujímavé, ako môžu roky človeka zmeniť. Kto by to bol vtedy doňho povedal.
"A čo robíš, Hermiona? Si stále novinárka?"
Bolo od neho milé, že nemal šajnu, čo robí. I keď nebola star roka, nebola až tak neznáma. Veď vlastnila najpredávanejšie noviny v Anglicku. Bola na pár titulkách rôznych časopisov a napísala nemálo skvelých článkov.
"Vlastním noviny."
"Naozaj? To je skvelé. A aké noviny?"
Mala chuť niečo rozbiť. Skutočne ho to zaujímalo? Alebo si nevšimol, že ju tento rozhovor absolútne netrápi?
"Lekcie."
No, vyzeral prekvapene. Takže to naozaj nevedel. Nebolo to iba, aby reč nestála. Ale vie o jej časopise. No, akoby nevedel. Pár článkov o ňom sa v nich vyskytlo, ale odkedy tu Harry Potter nežil, v Anglicku sa o ňom toľko nepísalo.
"Páni, gratulujem. To je skvelé."
"Vďaka. Ale nie som tu na zdvorilostnej návšteve. Chcem s tebou urobiť rozhovor."
Zamračil sa.
"Nerobím rozhovory."
"Ale doteraz to tak nebolo."
Kto vie prečo, ale mala útočnú náladu.
"Prepáč Hermiona, ale naozaj nemám záujem o akýkoľvek rozhovor."
"V tom prípade uverejním článok bez rozhovoru, ale článok uverejním."
Jeho výraz bol v tú chvíľu až prehnane nečitateľný. Proti jej vôli jej z toho naskočili zimomriavky na chrbte a na ramenách.
Asi pochopil, že nie sú priatelia. Známi - možno, ale priateľmi už dávno nie sú.
"Hermiona, neprajem si to."
"Sme noviny, nie cirkev. Nebudeme prví, ani poslední, čo uverejnia niečo bez tvojho súhlasu."
"Prečo ani raz nevyslovíš moje meno?" spýtal sa zrazu.
Zamračila sa.
"Je to dôležité?"
"Pre mňa áno."
"A dáš mi za to ten rozhovor?"
"Až tak ti na ňom záleží?"
"Nebudem kvôli nemu vraždiť, ale nebolo by zlé ho mať."
"Pár otázok, nič viac. Ak so mnou pôjdeš na večeru."
Pokrútila hlavou.
"Neuraz sa, ale nemám na také veci čas."
"Dúfal som, že kvôli tomu rozhovoru by si si čas našla."
"Kedy?"
"Dnes, o ôsmej."
"Fajn."
"Tak sme dohodnutí. Prídem po teba."
"A čo ten rozhovor?"
"Odpoviem na čo chceš, ale až na večeri."
Hermiona sa zamračila ešte viac. V tú chvíľu by po ňom niečo hodila. Niečo ostré. A veľké a ťažké.
"Fajn, vieš, kde bývam?"
"Nebude to ťažké zistiť."
"Nie, to nebude."
Hermiona zamierila ku dverám. Pocítila však jeho teplú ruku.
Otočila sa k nemu a s chladným pokojom si ruku oslobodila z jeho zovretia.
"Nepovieš mi ani ahoj?"
Pozrela mu do očí. Naozaj čakal niečo viac? Po tom všetkom?
"Tak večer."