archiv.hpkizi.sk
Peklo
Preklady krátkych poviedok od solace I.
Vložené: solace - 09.01. 2015
Téma: Preklady krátkych poviedok od solace I.

Peklo

Autor: wallyflower

Preklad: solace

Originál: https://www.fanfiction.net/s/2995544/1/Perdition

Učiteľova dilema. Dráma v troch dejstvách.



PP: Ako už prezradila úvodná poznámka, ide o príbeh pozostávajúci z troch častí. Rozhodla som sa, že budem dobrá čarodejnica a dám vám ho sem naraz aj s autorskými poznámkami;-) Užite si ho!

P.S. Všetko najlepšie k narodeninám, pán profesor!

 

 

A/N: Názov príbehu je odkazom na Othella a citát, ktorý začína: „Nech ma vezme čert.“

Názov kapitoly je z básne od E. E. Cummingsa.

 

I. Pravda o letnej lži

 

Nemohol si to nevšimnúť. Ako typická chrabromilčanka sa vo svojej podstate nevedela pretvarovať.

Prvýkrát to zaregistroval, keď v jedno októbrové popoludnie vošla do jeho kabinetu. Zaklopala na dvere, a keď zamrmlal znudené „Vstúpte“, otvorila ich na piaď. Na jej bujných kučerách sa odrazilo svetlo a zažmurkala naňho. Pri jej príchode pocítil obvyklý nával mrzutosti a pozornosť obrátil na práce, ktoré známkoval. Dvere sa so škripotom otvorili a ona sa vkradla dovnútra, bola taká nesmelá. Kútikom oka si všimol odlesk odznaku hlavnej prefektky a jej postoj, keď váhavo zastala pred písacím stolom. Pohľad upierala na zem a čakala, že ju vezme na vedomie.

„No, slečna Grangerová?“ povedal napokon. „Predpokladám, že ste sem neprišli pozorovať dlážku žalárov.“

Zodvihla oči. Boli také jasné a v jej výraze si všimol niečo, čo tam predtým nebolo. Niečo, čo zatiaľ odložil bokom, pretože to teraz nedokázal rozlúštiť.

„Poslal ma pán profesor Dumbledore, pane,“ ozvala sa. „Chce vedieť, či by ste sprevádzali hlavných prefektov ako dozor počas sobotňajšieho výletu do Rokvillu.“ Hovorila trochu prirýchlo, slová sa v tom chvate komolili. Zarazila sa, potom zamyslela, jej očakávanie bolo evidentné. „Profesorka Sinistrová odchádza na víkend preč, pane, a keby ste mohli...“

„Z čoho usudzujete, že by som sa sám odsúdil na celé popoludnie v spoločnosti najpochabejších sopliakov v Británii?“ prerušil ju, čím jej žiadosť v podstate zamietol.

Skoro na to odišla a on mohol pokračovať v známkovaní a už viac nemyslieť na hlavnú prefektku a jej prosby. No skôr, než obrátil pohľad na esej Colina Creeveyho, skôr, než ju poslal preč a počul zamrmlané ospravedlnenie za mrhanie jeho časom, videl, ako jej kútiky úst poklesli a z očí sa vytratil jas.

 

* * * * *

 

Potom prichádzala často, vždy s nejakou prosbou alebo otázkou. „Pán profesor, madam Pomfreyová sa pýta, či ste už pripravili zásobu hrejivého odvaru pre tento mesiac?“ „Pane, profesorka McGonagallová chce vedieť, či sa dnes popoludní zúčastníte zasadnutia rady zamestnancov a študentov?“

Postupom času, ako sa zvuk jej krokov na kamennej dlažbe stával čoraz známejším, boli aj jej otázky smelšie. Všimol si, že mala prižmúrené oči, keď klamala, až sa hory zelenali. „Pán profesor Snape, prepáčte, že vás vyrušujem, ale skrátka som zasa zabudla, dokedy treba odovzdať esej o odvare spánku?“ „Pán profesor, čo by som mohla urobiť, aby som získala vyššie hodnotenie?“ Zakaždým na ňu zavrčal, aby odišla, a zakaždým jej rovnako poklesli kútiky úst. No na ďalší deň tam bola znovu, neodradená. Bola taká priehľadná.

Nadišiel deň, kedy bol aj on sám prekvapený jej opovážlivosťou. Stála pre jeho stolom a informovala sa: „Pán profesor Snape, madam Pomfreyová mi povedala, že sa pre ňu chystáte variť dávku Bezsenného spánku.“

Začal sa báť, o čo by ho mohla požiadať, a pozbieral všetky duševné sily na sformulovanie náležite jedovatého „nie“. „Trávite priveľa času v nemocničnom krídle, slečna Grangerová,“ podotkol. Uvedomil si, že si už vlasy nezapletá do vrkoča, ale vždy ich má rozpustené a očividne starostlivo učesané. Všimol si, aký jej je sveter tesný. To bolo nemožné, nemožné. A predsa to bolo tak. Ako ju odohnať? „O čo ide? Vari sa už nemáte komu z profesorov podlizovať, že ste sa uchýlili k tunajšej čaromedičke?“

Stuhla. Čakal, že odíde. No neuveriteľne prekvapivo sa uvoľnila a venovala mu oslnivý úsmev. Zaregistroval, že zuby mala neprirodzene rovnaké.

„Pán profesor Snape, len som sa vás chcela spýtať, či by ste ma nechali pomáhať vám.“ Položila ruku na stôl a on na ňu pozrel ako na votrelca, znepokojene a zhnusene. „Veľmi by som vám bola vďačná za príležitosť získať skúsenosti pri príprave elixírov.“

Jeho stôl bol pevnosť a ona útočník. Už poznal jej pohnútky, nebolo priestoru na pochybnosti. Nechápal – nikdy celkom nepochopil – prečo namiesto posilnenia obrany dopustil, aby bolo jeho teritórium dobyté.

„Trúfalé dievčisko,“ vyhlásil a tie slová oľutoval, len čo ich vypustil z úst. Odradilo by ju iba úplné odmietnutie. Sám seba odsúdil, aby bola jeho pomocníčkou.

Usmiala sa ešte širšie. Táto jeho krátka veta bola takmer pozvaním.

 

* * * * *

 

Vždy bola blízko a zdalo sa, že je presvedčená, že jeho rozhodnutie neodmietnuť ju jej zaistilo v žalároch osobitnú pozíciu. Pripustil, že elixíry varí schopne, a aby sa vyhol tráveniu väčšieho množstva času s ňou, než bolo nutné, nechal ju pripravovať elixíry samu a zamykal sa v kabinete. Tvrdo využíval jej ponuku a občas si spomenul na všetky tie domáce úlohy, ktoré nerobila, aby si našla čas na varenie, no pustil to z hlavy. V duchu vymýšľal zdôvodnenia. Potrebovala skúsenosť. Súhlasil, lebo bol veľmi zaneprázdnený, a dávať mu variť elixíry bez príplatku k mzde bolo od riaditeľa tak či tak nefér. Ponúkla sa mu a on bol dosť veľkorysý, aby to prijal.

V deň, kedy našiel na stole dokonalé, lesklé červené jablko, sa rozhodol, že tá záležitosť musí skončiť.

 

 

A/N: Dôvodom oneskorenia okrem môjho odkladania je to, že sa koncept druhej kapitoly stratil. Neklamala som, keď som v čase publikovania prvej kapitoly tvrdila, že mám druhú takmer dopísanú. Aby som dokončila túto zrevidovanú kapitolu, musela som začať od piky, čo pre mňa nebolo ľahké.

Ak mám byť celkom úprimná, ľudia píšuci v komentároch, že by radi vedeli, kam tento príbeh smeruje, ma znepokojili. Tento krátky príbeh je vlastne len tým, čo hovorí zhrnutie – dilemou učiteľa. Nebude mať žiadne nepredvídané zvraty. Iba sa zaoberám myšlienkou na učiteľa, ktorý si nie je schopný predstaviť, ako alebo prečo by mal prejaviť nejaký druh záujmu a snaží sa takýto nezdravý záujem zastaviť. Je to myšlienka, ktorú by sme v subfandome SSHG mali brať ako samozrejmosť – študentka sa zamiluje do učiteľa (alebo naopak) a po prejavení niekoľkých zábran si padnú do náručia, alebo nie. Len som chcela preskúmať tento aspekt bez toho, aby som sa pustila do litánie: „Ach, nie! Som netvor, nezaslúžim si ju.“

 

II. Krutosť

 

Nebolo ťažké ju vypátrať. Ak by na nej dokázal nájsť niečo zlé, bol by to fakt, že je príliš predvídateľná. Dokázal ju vystihnúť niekoľkými vetami: Bola hrozne sentimentálna a veľmi sa za to hanbila, páčilo sa jej, keď ju považovali za bystrú, ale nikdy by neprijala žiadnu známku, ktorá by jej právom neprináležala; so svojou zvyčajnou vnímavosťou bola naivná a náchylná na zbožňovanie starších; túžila sa páčiť chlapcom, ale prevažne nemala čas ani trpezlivosť, aby to vyskúšala. A priťahoval ju.

Jej stôl v knižnici sa nachádzal (ako sa dalo čakať) vo vzdialenom rohu, obklopený knihami z herbológie, o ktoré sa nezaujímal nik okrem Nevilla Longbottoma. Stále si neuvedomovala jeho prítomnosť. Keď k nej kráčal, uvažoval, že aj jej záujem oňho sa dal očakávať. Mal niečo spoločné s jej tendenciou k zbožňovaniu a sklonom zastávať sa ľudí, ktorých považovala za outsiderov. 

Už bližšie k stolu sa na moment zastavil, aby ju pozoroval. Bola veľmi mladá. Až to bolo očividné. Možno, že v inom období života by mu to pripadalo podarené – obtiahnuté svetre, vyčesané vlasy, krátke sukne. Čím dospelejšie sa snažila vyzerať, tým viacej zdôrazňovala fakt, že bola stále dieťaťom. Stisol si koreň nosa, naraz sa cítil unavený. Nepotreboval byť obťažovaný pobláznenou školáčkou. Mal toho toľko, čo ho trápilo – povinnosti, lojalita, práca, zverenci jeho fakulty. Mal si robiť ťažkú hlavu, aby nezranil city blúzniaceho dieťaťa? Povzdychol si.

Pri tom zvuku vzhliadla hore, vyplašene, neskôr potešene. Úsmev, ktorý sa jej rozšíril po tvári, mu pripomenul východ slnka a spôsob, akým sa svetlo kradlo lesom za svitania. To ho prehnane rozčúlilo. Predmet, ktorý držal v rukách – lesklé, poburujúce jablko – mu pripomenul, prečo bol tu.

Podišiel k stolu a prudko ho položil medzi nich. Úsmev jej zmizol z tváre a náhle vyzerala vyľakane. Zohol sa, až sa ich nosy temer dotýkali. Hánky zvierajúce okraj stola mal biele a v jej rozšírených, vystrašených očiach videl svoj odraz.

„Nemyslite si,“ povedal pomaly a čo najhrozivejšie, „že neviem, čo robíte.“

Dalo sa tiež čakať, že sa rozplače.

 

* * * * *

 

Keď o päť minút neskôr opúšťal knižnicu, stále počul jej vzlyky. Ako sa pohol, aby otvoril dvere, niekoľko krokov opodiaľ stola zbadal madam Pinceovú. Váhavo tam postávala, ako by sa nevedela rozhodnúť, či sa vrátiť k svojej práci, alebo ísť utešiť slečnu Grangerovú, ktorej tiché posmrkávanie bolo jediným zvukom v inak opustenej knižnici.

 

* * * * *

 

Bol prekvapený, keď zistil, že znovu stojí vo dverách. Myslel si, že tie návštevy zarazil a bojoval so začínajúcim záchvevom zlosti vo vnútri. Mala na sebe školský habit, a tak nemohol zistiť, či sa niečo zmenilo na jej oblečení pod ním; nevedel, čo má očakávať. Udržal si zamračený výraz, pripravil sa na najhoršie a v duchu si začal precvičovať, ako jej povie, aby odišla.

Nech už očakával čokoľvek, nebolo to toto. Svižne a sebavedome prešla k jeho stolu, aby pred neho položila kúsok papiera. Chvíľu trvalo, kým naň upriamil pohľad a všimol si, že to bol zoznam z ošetrovne.

„Madam Pomfreyová mi povedala, aby som vám ho odovzdala, keď pôjdem po poslednú várku,“ ozvala sa rýchlo. Bola zjavne nervózna. Zrazu si spomenul na čas, kedy prvýkrát zaznamenal, že sa oňho zaujíma a na vydesený pohľad, keď stál pred ňou v knižnici. Zrejme si priala, aby bola teraz niekde inde. Vykúzlila zapísaním Pomfreyovej poznámok ďalšiu zámienku, aby ho videla? Alebo to, čo rozumela pod poslednou pochôdzkou preňho, bola povinná vybaviť aj napriek svojim obavám? Bol udivený, keď zistil, že to nevedel s istotou.

„Áno,“ povedal pomaly a snažil sa vnímať ju, a nie lístok. Natiahol ruku, aby si ho vzal a cítil sa nielen víťazne, ale aj znechutene, keď sa odtiahla, aby sa vyhla akémukoľvek kontaktu. „To je samozrejmé. Ak to bude všetko?“

Prikývla a rýchlo odišla. Bol vďačný, že za sebou zavrela dvere, hoci ho obťažovalo, že miestnosť po jej odchode voňala fréziami a pocítil mierne hlodanie výčitiek svedomia.

 

* * * * *

 

„Vlož všetko do škatule,“ nakázal nasledujúci deň domácemu škriatkovi. „A polož ju vedľa dverí. Neporuš žiadne systémy usporiadania. Tie sú moje. Len zozbieraj poznámky, to otrasné obhryzené brko a tie zošity, ktoré vidíš tamto.“

Nezdržiaval sa, aby videl úklon, či počul škriatkovo zapišťané „Áno, pane!“ V okamihu bol preč z laboratória, kde stále zostávali upomienky na Grangerovú, a vo svojom kabinete. Posadil sa a pozeral do prázdna.

Prirodzene, bolo po všetkom. Bolo chybou nechať ju, aby mu pomáhala, dopustiť, aby sa domnievala, že bola akýmkoľvek spôsobom výnimočná a dovoliť, aby sa jej záujem naďalej rozvíjal, keď mal byť udusený v samom zárodku. Prečo by sa mladá dáma vystavila takému posmechu? Nechápal to. A prečo si vôbec myslela, že by mohol považovať mladú dievčinu – so všetkou jej neskúsenosťou a neúplným pohľadom na svet – za atraktívnu? Nemal žiadne ilúzie, čo sa týka vlastnej príťažlivosti – vlastne bol presvedčený, že jej náklonnosť k nemu mohla byť z jej strany len dočasným pominutím zmyslov – ale určite mohla vidieť jej neprimeranosť k dvakrát staršiemu mužovi.

Jej dospelácke ambície v rozpore s detinským správaním... boli nesprávnym spôsobom, ako upútať jeho pozornosť – prinajmenšom vhodným spôsobom, doplnil, pretože musel uznať, že jeho pozornosť bola presne tým, čo mala. Nejaký čas sa k tomu problému vracal v myšlienkach stále dookola – bol ním takmer posadnutý. Bol ako boľavý zub. Hoci sa mu zdala otravná, nedokázal sa ubrániť špekulovaniu nad tým, prečo by sa taký nádejný jedinec, ktorý sa predtým prejavoval v kladnom zmysle, mal pustiť do niečoho tak evidentne beznádejného. Znovu si spomenul na jej vlasy a spôsob, ako si ich česala, a uvažoval, či by si to všimol, ak by bol, povedzme, mladší, alebo jej priateľom.

Ozvalo sa klopanie na dvere. Vyskočil, narovnal sa a mimovoľne si uhladil predok habitu, zatiaľ čo v ňom vzrástla zlosť do nových výšin. Veď jej to povedal, či nie? Krčila sa za stolom v knižnici a on si bol taký istý, že to pochopila. Bojazlivo prikývla na všetko, čo riekol. Bol dočasne rozptýlený poskakovaním jej kučier, ale nakoniec sa mu podarilo dať jej bez okolkov najavo, že nie je vítaná...

„Pane?“ Dennis Creevey strčil hlavu dovnútra.

Snape sa spustil späť do kresla. Cítil sa hrozne a iracionálne, ako keby bol podvedený.

 


A/N: Po rokoch príbeh končí. Podarilo sa mi ho dokončiť! Je tu uznanie Jane Austenovej (láska pramení z vďačnosti a tak podobne) Taktiež ako niekto, kto žije v tropickej oblasti, sa ospravedlňujem, ak som prekrútila čokoľvek týkajúce sa ročných období; je to jediná záležitosť, o ktorej nemôžeme predstierať, že ju poznáme.

Pokiaľ mi je známe, na Oxforde nie je titul magister humanitných vied doktorským titulom. Na väčšine iných univerzít – okrem iného aj na mojej – majú byť tituly skôr hodnotením postgraduálnej či dizertačnej práce, než pôsobenia na vysokej škole. Takisto je možné usilovať sa o získanie doktorátu z filozofie ako bakalár, a na Oxforde ste automaticky magistrom, ak dokážete dosiahnuť oba stupne naraz. (Prosím, pokojne ma opravte.) „Kláštor“ je použitý v súvislosti so životom v internátnej škole, nie ako sľub celibátu.

 

III. Nádej


Ako už po mnoho rokov, znovu nadišiel september s prílivom študentov a príchodom jesenného chladu, ktorý ho mrazil v kostiach. S akýmsi druhom smútku pozoroval údiv na tvárach detí kráčajúcich v zástupe vedľa neho; ich výrazy, keď zočili vznášajúce sa sviečky, hypnotizujúcu krásu oblohy vo vnútri Veľkej siene. Nemal žiadne radostné spomienky na tento hrad. Ako viedol študentov do siene a nahlas čítal ich mená, premýšľal, koľko jesení a zím takto prešlo – koľko študentov mu prešlo rukami a odišlo bez jediného obzretia a vľúdneho slova.

Ľahostajne sa díval, ako boli študenti zatrieďovaní do iných fakúlt, i tej jeho. Už dávno ho prestali zaujímať ich životy. A s neúprosnou jasnosťou si spomenul na tie krátke, búrlivé roky predošlej vojny – na tých posledných študentov, ktorých chránil svojím životom a teraz si už razili cestu svetom. Zdalo sa, ako by na ich ochranu vydal zo seba priveľa síl a teraz mu ich zostávalo len neveľa či vôbec žiadne, aby ich poskytol tamtým žiariacim tváram, ktoré naňho každý ďalší september s očakávaním hľadeli. Usiloval sa tú spomienku ignorovať, len čo sa vrátil k svojej stoličke a hostina sa začala... no nedokázal skryť prekvapenie, keď hmatateľná spomienka na tie roky sedela pár miest od neho a pokojne jedla večeru, akoby neprešlo päť rokov – päť rokov od čias, čo jej tieň prekročil prah tohto hradu.

Zarazil sa a nevydal ani hlások, keď ho riaditeľka Minerva zavolala k sebe a šepla mu do ucha:

„Som presvedčená, že sa pamätáš na Hermionu Grangerovú.“

 

* * * * *

 

Ten príbeh bol tak jednoduchý a obyčajný, až sa čudoval, že s niečím takým nepočítal. Nekládol riaditeľke žiadne otázky, bol opatrný ako vždy, aby sa neprezradil žiadnym náznakom záujmu, no napriek jeho mlčaniu ho Minerva štedro zasýpala dôležitými i nepodstatnými informáciami.

Hlas mala pokojný, mierne vystatovačný a vrúcny, s osobitou hrdosťou na svoju najobľúbenejšiu študentku, keď hovorila o úspechoch slečny Grangerovej na Oxforde a jej poslednej publikovanej práci. Stále bifľoška, chcel povedať, no tie slová mu nejako uviazli kdesi v hrdle a nikdy neprekĺzli cez ústa.

Nebolo pochýb, že Hermiona Grangerová odišla z Rokfortu, aby dobyla svet. Nad pohárikom brandy v Minervinej kancelárii mlčky počúval o podrobnostiach z jej života, ktoré sa neobťažoval zistiť v uplynulých rokoch. Doteraz nemal tušenia o sérii románikov, ktoré slečna Grangerová podnietila a ukončila, a ak ich aj Minerva považovala za nezvyčajné, nepovedala nič; bola oveľa zhovorčivejšia pokiaľ išlo o veľké pokroky jej obľúbenkyne, ktoré urobila v oblasti aritmancie a ešte ďalšie, menšie – ale napriek tomu dôležité – prínosy pre čarovanie (dva články) a práva bytostí a tvorov (jeden návrh zákona v záujme práv vlkolakov pripravený na schválenie).

Jej blízke priateľstvo s ministrom mágie a ešte známejším Harrym Potterom živilo špekulácie, že sa bude uchádzať o funkciu. Avšak ona tieto očakávania sklamala odsúdením sa na život v kláštore, keď sa rozhodla pokračovať v štúdiu aritmancie a rozšíriť si bakalárske vzdelanie o doktorát z filozofie.

Snape sa stihol spýtať, čo robí v Rokforte, a dočkal sa odpovede, že doktorát z filozofie vyžadoval, aby bola na Oxforde len pár dní v týždni. Ostatné trávila tu, učila nižšie ročníky a pracovala s profesorkou Vectorovou na dizertačnej práci. Nie je to pôsobivé? Vari nenaplnila všetok potenciál svojho mladšieho ja?

Pri poslednom dúšku jantárovej tekutiny farby očí Hermiony Grangerovej sa Snape ospravedlnil a odišiel.

 

* * * * *

 

Stál pri vchode do izieb profesorky Grangerovej a bojoval s nutkaním utiecť ako vyľakané dieťa. Bol už vyrovnanejší než predošlý deň v Minervinej kancelárii, ale po niektorých stránkach ho Grangerovej prijatie na miesto učiteľky prekvapilo väčšmi, než to, ako rýchlo sa z toho spamätal. Ako zástupca riaditeľky by mal byť lepšie pripravený, skoršie informovaný. Ľahostajnejší.

Apartmán na štvrtom poschodí sa len málo podobal na ten jeho a hodil sa k nej veľmi dobre; povedal by, že farby budú teplé a lákavé, aj keď obývačka bola pokrytá škatuľami, poznámkami a povaľujúcimi sa chlpmi profesorkinho kocúra. Samotná majiteľka sedela s prekríženými nohami na podlahe chrbtom ku dverám, kde Snape nerozhodne postával. Strhol sa, keď sa ozvala:

„Ako dlho tam budete stáť, profesor Snape? Musím vás požiadať, aby ste zavreli dvere. Spravili ste dosť veľký prievan.“

Zvyšok večera strávili vybaľovaním kníh a zväčšovaním rozmerov izieb podľa potreby. Chcel jej pár vecí povedať. Napríklad, že nebyť jeho pozície zástupcu – nemohol jej dať väčšiu kúpeľňu, či menší kozub, keďže Rokfort nerozpoznával jeho mágiu tak dobre ako riaditeľkinu – nebol by tu. A potom sa chcel ospravedlniť za to, čo povedal. Tiež jej chcel prezradiť, že bol rád, že prišla, chcel sa tváriť nonšalantne, akoby sa medzi nimi dvoma nič zaujímavé nestalo. Chcel sa opýtať, či už na to zabudla, či to bol dôvod, prečo tu dokázala sedieť a ticho sa s ním zhovárať, aj keď jej neodpovedal vôbec alebo len jednoslabične.

Mal chuť sa jej spýtať, či dosiaľ pociťuje to isté.

Keď bola aj posledná kniha uložená na mieste a Krivolab, ten poloknézel, odišiel na noc do profesorkinej spálne, nastalo trápne ticho. Zostávalo ešte tak veľa vecí, ktoré jej chcel riecť a sotva sa vedel rozhodnúť, ktorá z nich bola najdôležitejšia, no nedalo sa poprieť, že skôr, než je povie čokoľvek iné, musí jej oznámiť niečo dôležité, niečo, čo mu trvalo päť rokov...

„Profesorka Grangerová.“ Odkašľal si, otvoril ústa – zarazil sa a skúsil to znova. „Profesorka Grangerová, je niečo, čo by som vám... Totiž, chcel by som sa ospravedlniť...“

Sledoval ako stuhla, potom sa uvoľnila a ticho zasmiala. Nebol schopný pokračovať. S obavami sledoval jej tvár – pozoroval zmeny výrazu, díval sa na všetky miesta, kde sa jej tvár, vlasy a postava líšili. Prial si, aby sa v nej dokázal vyznať tak ľahko ako pred rokmi. Ľahostajne mávla rukou a povedala: „To je už dávno minulosť, pán profesor. Už na to nemyslite.“

Usmiala sa. A nech už jej slová vyzneli akokoľvek, úsmev bol úprimný.

 

* * * * *

 

Jeho kroky sa ozývali v chodbách, ktoré viedli do žalárov. Cestou rozohnal študentov a vôbec si ich nevšímal.

Pred tými piatimi rokmi nadišlo ukončenie štúdia skôr, než malo – a s ním množstvo úloh, ktoré ho rozptýlili po väčšinu mesiaca. Vyrovnávanie účtov za rozbité fľaše a roztavené kotlíky ho zamestnalo natoľko, že mohol ignorovať nepríjemnú myšlienku, že bolo potrebné niečo urobiť, niečo povedať.

Mlčky sledoval, ako sa Hermiona Grangerová – lebo ešte nebola profesorkou, iba obyčajnou dievčinou oslňujúcou rozvíjajúcim sa potenciálom – v  jej úplne posledný deň na pozemkoch otočila a možno navždy opustila hrad a jeho obyvateľov. Bolo to sklamanie a on si hovoril, že to nebolo o nič lepšie, než si zaslúžila. Bol vďačný, že bol ušetrený hrôzy z toho, že by ho vyhľadala a poďakovala mu, ako to urobila so všetkými ostatnými profesormi. Bol rád, že nedostal darček ako všetci ostatní, pretože jediný dar, ktorý od nej prijal – to jablko, tak intenzívne červené, že bolo nemožné zabudnúť na jeho odtieň – bol krajne neželaný.

A napriek tomu nebol schopný dostať z hlavy prízrak očí Hermiony Grangerovej, ako sedela a plakala v knižnici, keď vzal jej prirodzenú náklonnosť a rozdrvil ju pod nohami. Už niekoľko rokov si nedokázal získať obdiv žiadnej ženy. Občas mu pripadalo, že jeho imidž je celkom kultivovaný, priveľmi neprirodzený, aby bol úplne pravý. Nemohol zabudnúť, že aj vďaka tej zveličenej forme všetkého, čo na ňom bolo protivné, sa niekto vystavil posmechu, len aby k nemu mohol byť bližšie.

Pri učiteľskom stole pozorne načúval každučkej zmienke o nej a z novín dokázal zistiť dosť, aby vedel, akú prácu robila a akú odozvu vyvolávali jej aktivity v spoločnosti. A ak aj boli jeho kolegovia prekvapení, že odoberá Denného Proroka, nepovedali nič, a on ochotne počúval, keď klebetili o románikoch bývalých študentov, rozlišujúc jej meno v spleti rozhovorov. Uložil tie myšlienky bokom, aby nad nimi hĺbal neskôr večer, v čase medzi uložením sa do postele a spánkom.

V spánku nemohla uniknúť. Pripadal si absurdne a domnieval sa, že jeho sny a rastúca posadnutosť sú typickými znakmi škaredého muža vďačného za akýkoľvek druh pozornosti bez ohľadu na to, aká bola spočiatku nežiadúca. Hovoril si, že nemohol konať inak, že aj keby bol bezcharakterný a dostatočne pochabý, aby sa chcel zaoberať jej náklonnosťou, následky by ho takmer okamžite prinútili oľutovať svoje činy.

To takmer ho trápilo. Isto nemohlo byť úplným bláznovstvom premýšľať, aké by bolo, mať ju pre seba. Uvažoval nad podobnosťou ich pováh a domnieval sa, že všetko by bolo inak – keby bola staršia a jeho postavenie by bolo iné – rád by s ňou čítal vo svojej obývačke. Ich rozhovory v žalároch, keď si dovolil tešiť sa z jej ambícií pracovať tam pre vyššiu známku, boli presným obrazom tohto domáceho pohodlia. Predstavoval si jej vlasy vo svetle ohňa – predstavoval si, ako jej rozpráva o všetkých tých veciach, ktoré na nej obdivoval a nikdy nebol schopný vyjadriť ich slovami.

Hľadal ju všade, zahrabával sa stále hlbšie a hlbšie do jamy, z ktorej možno nikdy znovu nevylezie; lebo neexistovalo žiadne riešenie jeho problému a všetky tie otázky, ktoré jej chcel položiť – či ho naozaj chcela, či by ho mohla teraz chcieť, či to iba neprimerane zveličil a prisúdil jej citom väčší význam, než si zaslúžili – nebudú nikdy zodpovedané. Nikdy sa nespýta, pretože nemal odvahu vyhľadať ju, sledovať a zistiť, či by mohla byť skutočne taká úžasná, ako si vysníval.

Posledných päť rokov pozoroval, ako láska dokázala zapustiť korene, aj keď jej objekt nebol prítomný.

 

* * * * *

 

Zaklopal na dvere jej kabinetu a nadával si do bláznov.

Bolo najväčšou trúfalosťou myslieť si, že by takáto návšteva mohla priniesť ovocie. Ale nemal by pokoja, pokiaľ by sa o to nepokúsil. Donútil sa pomyslieť si: Zbabelec, a to slovo mu narovnalo chrbát a prinútilo ho konať s odvahou, ktorú ani nepoznal.

Bolo to päť rokov, päť dlhých rokov samoty a nenaplnenej nádeje, že ju uvidí, keď zabočí za roh, či otvorí dvere obchodu. Bolo iba vhodné, že ich pozície boli teraz obrátené.

Len čo vstúpil, vzhliadla hore. Sedela na stole a robila si poznámky z knihy levitujúcej pred ňou. Keď sa im pohľady stretli, kniha s prenikavým treskom dopadla na stôl a oboch vyľakala. Teraz alebo nikdy.

Prešiel cez miestnosť, pociťujúc pritom neistotu v samotných kolenách. Sekundy sa vliekli a ona nepovedala nič, keď zastal pár centimetrov pred jej stolom. Vážny výraz na jeho tvári jej musel naháňať strach.

Bola to azda tá najodvážnejšia vec, akú kedy urobil. Zodvihol chvejúcu sa ruku, pohrabal sa vo vrecku redingotu a vytiahol niečo, čo opatrne položil na stôl, na vrch spadnutej knihy. Skúmal jej tvár, na tej jeho sa zračilo očakávanie a strach; a nebol sklamaný. V jej očiach farby vylešteného jantáru bola len spokojná vďačnosť a rastúca nádej.

Takže, keď zbadala na stole dokonalé, lesklé červené jablko, vedela, čo má robiť.

 

Koniec



Užívateľské meno:
Heslo:
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: zuzana44 - 28.10. 2018
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
Týmto dávam vedieť, že očakávam ďalší príspevok. Ďakujem.

Archivované komentáre (pôvodne v archíve)


Re: Peklo Od: Lemurka - 08.02. 2018
Krásně neuspěchané. Diky

Re: Peklo Od: teriisek - 04.09. 2015
Povídky, ve kterých jsou stále ještě v pozici učitel - studentka, mám ráda, ale k tomuhle příběhu by to jaksi nesedělo. Je dobře, že Severus oběma (i když neúmyslně) poskytl čas dozrát a nic neuspěchat. Moc díky za překlad!
Re: Peklo Od: solace - 04.09. 2015
Súhlasím s tebou. Čas im bol v tomto prípade veľmi nápomocný. Vďaka za komentár, teriisek:-)

Re: Peklo Od: marci - 16.02. 2015
To bylo TAK uvěřitelné!!!! Všechny tři části! Nechtěl - nemohl - si ji pustit do života, takže ji odehnal, pak si léta říkal co by, kdyby... Jsem ráda za úžasný závěr. Tím jablkem bylo i beze slov řečeno tolik!
Opravdu krásný příběh, solace! moc se mi líbil a velice děkuji za překlad. Zase jeden z těch, které se zadírají pod kůži!

Re: Peklo Od: solace - 05.03. 2015
Súhlasím. Záver s jablkom bol aj podľa mňa dokonalý.
Mám radosť, že sa ti poviedka páčila. Veľmi pekne ďakujem, marci:-)

Re: Peklo Od: tiberia - 11.01. 2015
Severus prostě ten čas potřeboval, aby si na tu myšlenku zvykl, ujasnil si co chce a začal o Hermionu sám usilovat. A jsem ráda, že se nedali dohromady ještě ve škole... s trochu zralejší Hermionou je ten scénář tak nějak uvěřitelnější. Je teda fakt, že tady to skoro až do konce vypadalo, že se dohromady snad nedají vůbec... Díky za krásnou povídku, solace!
Re: Peklo Od: solace - 12.01. 2015
Máš pravdu, na Severusa sa nedá ísť zhurta. Ale krásne sa postupne namotal, keď mu bol dopriaty čas. Ani Hermionu k tomu nepotreboval, stačili predstavy. Občas to tak osud zariadi. Veľmi pekne ďakujem za milý komentár, tiberia:-)

Re: Peklo Od: mami - 10.01. 2015
Obaja museli dozrieť :-)
Re: Peklo Od: solace - 12.01. 2015
Pravda:-)

Re: Peklo Od: denice - 10.01. 2015
Pravda o letní lži, Krutost a Naděje - to je velice výstižné. Bez té poslední by povídka nebyla úplná, a jsem moc ráda, že autorka dala oběma těch pět let času, protože teď je ten správný čas, kdy by mohlo navázat několik dalších kapitol, už ze života dvou zralých a rovnocenných lidí.
Díky.
Re: Peklo Od: solace - 12.01. 2015
Tú tretiu časť autorka dopisovala po dlhšom čase a bolo to aj trochu poznať (aspoň ja som mala ten pocit). Ale máš pravdu, bez nej by poviedka nebola úplná. Ďakujem za komentár, denice:-)

Re: Peklo Od: arabeska - 10.01. 2015
Líbí se mi, že se v časech Hermionina studia mezi nimi nakonec nic nestalo. Některé autorky by neodolaly a nechaly by je aspoň se políbit. Severus opravdu nemohl nic dělat. Občas se prostě stane, že se student zamiluje.
Ale nechtěla bych se zamilovat do svého učitele. Nebo on do mě! Jenom si představte, co byste dělali, jak byste mu to vysvětlili...
No, ten konec, jak říká Lupina - to je prostě Severus :)
Děkuji, solace, vážně krásné :) 
Re: Peklo Od: solace - 12.01. 2015
Aj mne sa tento príbeh páčil z rovnakých dôvodov. Vymyká sa zo zaužívaného klišé. A koniec bol ako čerešnička na torte - v tomto prípade jablko:-) Ďakujem, arabeska.

Re: Peklo Od: TaraFaith - 10.01. 2015
Já si nemohla pomoct, ale při poslední části mi vážně zaslzeli oči. :) Moc díky za překlad.
Re: Peklo Od: solace - 12.01. 2015
Záver bol dojímavý, však? Ďakujem za odozvu, Tara. Som rada, že sa páčilo:-)

Re: Peklo Od: Lupina - 09.01. 2015
Je pochopitelné, proč se Severus tehdy tak zachoval. Hermionino pobláznění nemohl brát vážně, vždyť byl jejím učitelem. Moc se mi ale líbí, že tímto svým nerozvážným chováním Hermiona zasela semínko zájmu do Severusova srdce. A závěr s jablkem - to je Severus. Moc pěkné. Děkuji za krásný překlad, solace.
Re: Peklo Od: solace - 09.01. 2015
Tiež tam tú logiku jasne vidím. Aj keby mu Hermionina náklonnosť lichotila, nemohol podniknúť nič bez toho, aby si to neskôr nevyčítal. Ďakujem za odozvu, Lupina. Mám radosť, že sa ti poviedka páčila:-)

Re: Peklo Od: Zuzana - 09.01. 2015
Už som sa bála, že sa nedokážu dať dokopy:) Páči sa mi, že Severus sa vzdal a prišiel za ňou s takmer vyznaním:) ale mu to trvalo:) Ďakujem za preklad.
Re: Peklo Od: solace - 09.01. 2015
Trvalo, lebo skôr to akosi nešlo - najprv bola Hermiona jeho študentkou a potom sa nenaskytla príležitosť. A v neposlednom rade potreboval čas. Aj ja ďakujem za komentár, Zuzi:-)

Re: Peklo Od: lucky - 09.01. 2015
Trochu smutné, ale velmi pěkné.A ta náděj, která neumírá. díky.
Re: Peklo Od: solace - 09.01. 2015
Nádej je večná. Ďakujem, lucky:-)

Prehľad článkov k tejto téme:

Arevik: ( solace )09.01. 2018„Raz za sto rokov“ a elixír lásky
Your Worshipfulness: ( solace )11.09. 2017Trichofília
cathedral carver: ( solace )01.08. 2017Keď je spánok podobný smrti
cathedral carver: ( solace )03.07. 2017Nie som zlatá rybka
Arevik: ( solace )28.02. 2017Ako ideálne skúšať
wardedportal: ( solace )14.02. 2017Mesačný svit
Arevik: ( solace )06.02. 2017Severus Snape a zlaté jablko
StormySkize: ( solace )29.01. 2017Horúca láska
Fatinah: ( solace )23.01. 2017Skriňa
Hannoie: ( solace )15.01. 2017Neočakávané oznámenie
Цыца: ( solace )09.01. 2017Septembrový človek
georgesgurl117: ( solace )14.02. 2016Trochu očividne
cathedral carver: ( solace )09.01. 2016Kto potrebuje objať?
georgesgurl117: ( solace )05.05. 2015Smola pri špehovaní
wallyflower: ( solace )09.01. 2015Peklo
Astreya: ( solace )11.08. 2014Čím sa hnoja kaktusy?
grangerous: ( solace )09.01. 2014Tlkot srdca
Scattered Logic: ( solace )21.08. 2013Fénixovský charakter
sophierom: ( solace )17.08. 2013Proti svojej vôli
Scattered Logic: ( solace )11.08. 2013Čarodejnícky valčík
zanthia122 : ( solace )14.02. 2013Koľkými spôsobmi možno zbaliť babu?
Černoknižnica: ( solace )09.01. 2013Európa môže počkať
Shy Violet: ( solace )31.10. 2012Ako sa zdá
JenMK1216: ( solace )26.09. 2012Vážne zdravotné problémy
JenMK1216: ( solace )22.09. 2012(Nie tak) dlho očakávané pokračovanie Špongiového kúpeľa
JenMK1216: ( solace )17.09. 2012Špongiový kúpeľ
Deeble: ( solace )08.06. 2012Je nepochybne jasné, že sa to môže stať
vanity fair: ( solace )10.05. 2012Tajný ctiteľ 2/2
vanity fair: ( solace )05.05. 2012Tajný ctiteľ 1/2
Astreya: ( solace )02.05. 2012Medzi nebom a zemou
Astreya: ( solace )01.04. 2012Spýtal som sa jaseňa...
Astreya: ( solace )14.02. 2012Kto hľadá...
Astreya: ( solace )09.01. 2012Zažínam sviecu
. Úvod k poviedkam: ( solace )08.01. 2012Úvod