Preklady fanfiction Harryho Pottera

Predsavzatie

Autor: sophierom

Preklad: solace

Originál: Resolution

Prístupnosť: od 13 rokov

dráma

Neexistuje nič také ako správny koniec.

AN: Toto bola moja odpoveď na výzvu rhitmcschanm pre zimné kolo SSHG Exchange 2007. Sviatočný fanfic. Nemusí to byť žiaden konkrétny sviatok, len čosi, čo vystihuje podstatu uvedeného sviatku.

Tento príbeh patrí pevne do oblasti AU.

Stehno má pritlačené na moje, keď zamumle: „V zlom čase na zlom mieste!“

Grangerová je navzdory všetkému rozvalená na mojich kolenách. Vlak s piskotom zastavil a ona stratila rovnováhu. Čakám, kým zo mňa zoskočí so zamrmlaným ospravedlním alebo rozpačitým rumencom.

Namiesto toho sa zachichoce. „Nikdy mi nenapadlo, že skončím v tejto pozícii.“

Keď vlak celkom zastal, svetlá zhasli, takže som si celkom istý, že nemôže rozoznať môj výraz. Napriek tomu sa nasilu uškrniem, hoci len pre vlastný duševný pokoj. „Nachádzame sa vo vzácnom okamihu zhody.“

Usmieva sa, alebo si to aspoň myslím. „Ďalšia nepredvídaná okolnosť.“

„Iste. Teraz buďte taká láskavá a presuňte sa...“

„Nečakala som, že vás tu uvidím,“ prerušuje ma a vrtí sa, no vôbec sa nepokúsi vstať.

„To bolo jasné z vášho vyjaveného pohľadu, keď ste nastúpili do vlaku.“

„Áno, vyzerala som dosť prekvapene, však?“ hovorí veselo. „Bolo to... ako dávno to bolo? Ešte keď som chodila na Rokfort, nikdy ste...“

„Som veľmi zaneprázdnený človek.“

„Klamár.“

Skĺzla mi z kolien a ja som sa usiloval myslieť na niečo iné než zostávajúce teplo v oblasti brucha. No od vojny – ale hlavne od ministerského rozhodnutia – sa moja myseľ stala vzdorovitou, nedisciplinovanou, zmätenou spleťou myšlienok a obrazov, ktorú som nevedel ovládať. Nevidel som ju niekoľko mesiacov –nehovoril s ňou vyše roka – a napriek tomu som nemal problém predstaviť si ju v akejkoľvek sexuálnej polohe, o ktorej som kedy čítal.

Tlmene sa zasmiala, takmer akoby to vedela.

„Pripadá vám to zábavné?“

„Pravdaže. Vám nie?“

„Ťažko si viem predstaviť, aké zábavné je uviaznuť v muklovskom vlaku s otravnou bývalou študentkou.“

„V podstate je to metro. A nie som si istá, že sme uviazli. Vravia, že by sme sa mali čo nevidieť pohnúť.“

„Aspoňže neprotestujete proti tomu, ako som vás charakterizoval,“ zahundrem a zízam do tmy. Málo dôverujem nehmotnému hlasu, ktorý nás informoval o „dočasnom výpadku prúdu“.

„Zrejme dokážem byť otravná.“ Jej hlas stíchne, akoby bol rozdrvený ťarchou poznania. „Na Rokforte som bola dosť rozčuľujúca, však?“

Znie to, ako keby chcela, aby som jej odporoval, takže odpovedám nekompromisným: „Áno.“

„Nuž, aspoň ste sa nezmenili.“

Odmlčali sme sa, akoby sme očakávali, že sa niečo stane. Civiem na strop a vyčkávam na muklovské svetlá – také fluoreskujúce a nepekné – aby sa znovu rozsvietili. No nič sa nemení a ticho sa zdá byť oveľa nebezpečnejšie než naše hlúpe reči o ničom, takže zanadávam: „Prekliaty, Dumbledore!“

„Áááha,“ zašepká. Ten zvuk je taký chlácholivý, že sa neviem udržať, aby som sa k nej nenaklonil, dosť blízko na to, aby som videl, že má oči zatvorené a tvár uvoľnenú. Ako keby bola celkom zvyknutá na tmavé pokazené vlaky.

„Mala som vedieť, že to je dôvod, prečo ste sa znížili k použitiu muklovského spôsobu prepravy,“ pokračuje a pery sa jej zvlnia do úsmevu.

„Nenamáhajte sa s tým vaším poučovaním o kultúrnej tolerancii. Nikdy by sa to nestalo, keby mágia...“

„A čo Rokfortský expres, keď som bola tretiačka?“ namieta s očami doširoka otvorenými.

Keďže je tma – len preto, že je tma – usmievam sa. Z toho, po čom sa mi v súvislosti s ňou cnelo, boli práve hádky temer na vrchole môjho zoznamu.

„Rokfortský expres sa nepokazil, a vy to viete. Vlak zastavil na pokyn rušňovodiča, aby nechal nastúpiť dementorov. Toto,“ mávam rukou v tme, „je zjavné zlyhanie muklovskej techniky a neželám si nič viac, než vypadnúť z tohto poondiateho metra.“

„Ak tak veľmi túžite utiecť, niečo pre to urobte!“ odsekne, prekríži si ruky a odvráti pohľad.

Prekvapený jej náhlou zmenou nálady jej to oplatím rovnakou nevraživosťou. „Viete, že nemôžem! Tie prekliate ministerské predpisy...“

Povzdychne si. „Viem, viem.“

No nie som ochotný nechať túto tému. „Zatiaľ čo vy a vaši priatelia ste vždy stáli nad zákonom, ja som len obyčajný exsmrťožrút. Tí blázni na ministerstve čakajú na to, kedy urobím čo i len najmenšiu chybičku...“

Otočí sa ku mne tak rýchlo, že ju vlasy šľahnú po tvári. „To, čo vám urobili, bolo nesprávne!“

„Dámy a páni,“ z reproduktorov zapraská zdvorilý hlas, „ospravedlňujeme sa za pokračujúce meškanie. Mechanici sú už na ceste, no keďže výpadok prúdu má vplyv na celý systém, môžeme očakávať ďalšie zdržanie. Máme náhradný generátor, ktorý udržiava v chode komunikačný systém, takže, ak sa vyskytol nejaký naliehavý zdravotný problém, stlačte, prosím, privolávacie tlačidlo umiestnené v zadnej časti každého vozňa. Inak, prosím, seďte pokojne. Budeme pokračovať hneď, ako to bude možné.“

„Väčšina z toho je ako nejaký cudzí jazyk.“

„Pre mňa tiež,“ ozve sa. „Od jedenástich rokov nemám veľa skúseností s muklami a v tom veku som rozhodne nezvykla jazdiť metrom.“

„Tak teda čo tu teraz robíte?“

„Idem navštíviť rodičov. Presťahovali sa do Londýna po ... nuž, po tom. A keďže sa nemôžem premiestniť do ich muklovskej štvrte...“

„Nie je trochu privčas na návštevu?“ Je len pol siedmej, alebo aspoň bolo pred výpadkom prúdu. Siahnem po vreckových hodinkách, len aby som si spomenul, že nesvieti žiadne svetlo, aby som na ne videl. Na krátky okamih mám absurdný pocit, akoby sa čas zastavil rovnako ako vlak.

„Vlak je taký tmavý a tichý,“ zašepká. „Takmer akoby sa zastavil čas.“

„Smiešne táraniny,“ zašomrem vyľakaný podobnosťou našich myšlienok. „Neodpovedali ste mi na otázku.“

„Na akú otázku? Ach, moji rodičia! Áno, áno, je priskoro na návštevu, no chcela som to mať čím skôr za sebou.“

„Ak tomu dobre rozumiem, nebude to milá návšteva.“

„Vyzvedajte! Tak rada by som sa zverila bývalému profesorovi – tomu, ktorý ma zosmiešňoval a pozeral na mňa zvrchu – so všetkými svojimi problémami!“

„Chýba vám schopnosť sarkazmu.“ Na moment sa odmlčím. „Nechcel som byť neúctivý voči vašej rodine.“

„Div divúci.“

Znovu sme zostali ticho. Napadne mi, že sa konečne prestala usilovať so mnou konverzovať, keď vyhŕkne: „A čo vy? Nie je priskoro na návštevu Dumbledora?“

„Takmer už nespáva.“

„Aha!“

Po jej nedostatočnej odpovedi vo mne vzkypí zlosť. „Pravdaže mali by ste to vedieť a obťažovať sa ho navštíviť.“

„Navštívim ho! Ale v nejakom prijateľnom čase!“

„Vlastne, nieže by na tom veľmi záležalo.“ Môj hnev vyprcháva tak rýchlo, že v hrudníku cítim bolesť. „Nerozozná deň od noci.“

„Ále pozná rozdiel, aj keď ho nedokáže vyjadriť. Tí ľudia, ktorí ho tam držia a liečia, keď ho nechali u svätého Munga...“ Odmlčí sa a ja som vďačný, pretože nechcem premýšľať o Dumbledorovi viac, ako musím. Na druhej strane ako keby ju mlčanie posilňovalo, zhúkne: „Ako sa to mohlo stať?“

Čo mám povedať? Túto otázku si kladiem každé ráno, keď si uvedomím, že ešte dýcham.

„No?“ dožaduje sa. Vyskočí zo svojho miesta a prechádza sa hore-dolu po vagóne.

„Nemyslíte, že je zvláštne, že v tomto vozni nie je nikto iný? Žiadni muklovia?“ Zrazu mi celá táto situácia začína pripadať podozrivo: Severus Snape a Hermiona Grangerová, dvaja z najmenej obľúbených ľudí na ministerstve, uviaznu v pokazenom muklovskom vlaku bez akýchkoľvek legálnych prostriedkov na únik. Prsty na pravej ruke ma svrbia, a tak pomaly siaham do vrecka muklovskej bundy.

„Severus!“

Strelím po nej pohľadom; nikdy predtým som z jej úst nezačul svoje krstné meno, ani počas všetkých tých rokov, čo sme spolu pracovali.

Vracia sa na sedadlo vedľa mňa. „Ešte nie je sedem hodín. A je Nový rok. Väčšina muklov je dosiaľ v posteli a lieči sa z opice. Aj prekliati mechanici sú v posteli. Všetci sú v posteli okrem mňa, vás a sprievodcu. Preto tu nikto iný nie je a trvá im to tak dlho.“ Zaváha pred tým, než mi položí ruku na rameno. „Nie je to žiadna konšpirácia.“

„Tí idioti na ministerstve vám dobre vymyli mozog, však?“

Odvráti sa, akoby som ju udrel. „Seriem na vás!“

„Veľmi dospelé, Grangerová.“

„Ak nás vojna niečo naučila, tak to, že existuje dosť dobrý dôvod nepoužívať mágiu v muklovských priestoroch!“

„Muklovských priestoroch?“ Odfrknem si. „Celý tento poondiaty svet je teraz pre mňa muklovským priestorom. Okrem Rokfortu a môjho magického väzenia.“

„To, čo vám urobili, je zlé,“ zopakuje znovu, trochu sa ku mne nakloní.

Zhlboka vydýchnem. „Nie, vlastne nie je. Je to iba... nečakané.“

„Je to zlé!“ prie sa a narovnáva na svojom mieste. „Bez ohľadu na to, čo ste vykonali predtým, ste sa zaslúžili o víťazstvo vo vojne! Mali by si to uvedomiť!“

Som dojatý jej spravodlivým rozhorčením – dojatý, no neodradený. „Teraz by som mohol byť v Azkabane.“

„Je to kruté a nespravodlivé!“

„Nehovoriac o prekliatom mrhaní talentom.“ Dodávam a mimovoľne mi mykne ústami.

„Čo sa s vami stalo? Ako o tom môžete vtipkovať? A vy ešte tvrdíte, že mi vymyli mozog? Ako sa dokážete tak pokojne zmieriť...“

„Čo sa s vami stalo? Ako sa dokážete zmieriť s tým, že ste preložená na Oddelenie pre styk s muklami? Najbystrejšia čarodejnica svojej generácie robí papierovačky pre Artura Weasleyho...“

„To, čo robím, je dôležité! Po tom všetkom, čo sme urobili muklom počas vojny, im chcem pomôcť. A Artur je výborný mentor.“

„Áno, určite je, ak je vaším štýlom zmätená neefektivita.“

Zaváha, než sa ozve: „Pre život je toho potrebného viac než efektivita a renomé.“

„Koľkokrát denne si to hovoríte?“

„A vy si ako často opakujete, že sa dokážete zmieriť s hlúpym ministerským obmedzením?“

„Nerozmýšľam o tom.“

„Ale ak by ste tak urobili...“

„Preboha, ženská, nechajte ma na pokoji! Nerozmýšľam o tom z istého dôvodu. Ak by som tak robil, skončil by som s Dumbledorom v blázinci.“

„Prepáčte. Chápem. Úplne chápem, čo máte na mysli a nemala som...“ Stíchne a zhlboka sa nadýchne. „Pravdaže, moja situácia nie je ani zďaleka taká zlá. Iba mi zabránili v postupe a myslela som to naozaj vážne. Fakt to nie je dôležité.“

Odfrknem si.

„Myslím to vážne!“ vybuchne a hlas jej preskočí. „Vy ste slizolinčan, ja nie.“

„Možno ste boli v Chrabromile, no to vám nezabránilo, aby ste boli ambiciózna. Malá všetečná bifľoška!“

Myslím, že posledný postoj sa javí ako drsné obvinenie, ale i mojim ušiam tie slová znejú ako prejav náklonnosti. Nakloní sa ku mne bližšie.

„Na budúci týždeň mám pohovor,“ zašepká.

Neviem, či sa nad nádejou v jej hlase usmiať alebo uškrnúť. „Na ministerstve?“

„Na Čarodejníckom práve. Nízka pozícia, ale možno...“ Povzdychne si. „Nuž, nie je to isté, no napadlo mi, že by som to skúsila. Ale páči sa mi aj u Arthura na Styku s muklami. Je to celkom uspokojivé.“

„Ste blázon, Grangerová. Síce ambiciózny, ale tak zasrane hlúpy. Keby ste nevzniesli námietky k Dumbledorovej liečbe...“

„Vy poondiaty pokrytec! Ako som mohla mlčať? Vy ste nemlčali, ani Minerva, ani Harry.“

„Ja som nemal čo stratiť a Minerva s Potterom sú nedotknuteľní. Avšak vy – muklorodená s nulovými známosťami, priateliaca sa s Potterom – vy by ste mali držať jazyk za zubami! Scrimgerour vás nikdy nemal rád. Vedel, že ste mali ambície a bol z vás poriadne pokakaný. Dumbledorovi to nijako nepomohlo, akurát si neprestajne ničíte vlastnú budúcnosť.“

„Je mi to fuk! Spravila som to, čo bolo správne!“

„Spravili ste to, čo bolo čestné,“ opravujem ju s povzdychom.

„Ach, bože, akurát od vás dostávam lekcie o morálke!“

„Svet sa obrátil hore nohami, že?“

„Nemalo sa to takto stať.“

„Pravdaže nie,“ odseknem, jej porazenecký tón ma rozčuľuje. Posúva sa odo mňa a mne okamžite chýba teplo jej ruky na mojej. Pýtam sa o trošičku miernejším tónom: „Čo ste to povedali, keď vlak zastavil? V zlom čase na zlom mieste?“

Nakloní sa späť ku mne. „Je to muklovská...“

„Áno, viem,“ preruším ju ostro. Keď za začne znovu odťahovať, schmatnem ju za ruku.

Chvíľu sa ani jeden z nás nehýbe, dokonca ani nedýcha. Potom sotva počuteľným hlasom zo mňa vyliezajú slová: „Máte niekedy pocit, že všetko, čo sa stalo od konca vojny, bolo zlé? Dumbledore mal zomrieť ako hrdina. Ja som mal zomrieť, bodka. To by veci zjednodušilo. Ľudia mohli na všetko zabudnúť. Koniec príbehu. Starí uvoľňujú cestu mladým, temnota ustupuje svetlu. Ani jeden z nás nemal dobrý pocit z toho, čo sa od nás očakávalo, a pozrite, kde sme skončili.“

Drobnými teplými prstami mi vkĺzne pod rukáv muklovskej košele a na zápästí mi začne opisovať kruhy. Uvedomujem si, že mám problém sa nadýchnuť, keď zašepká: „A čo ja? Čo sa malo stať so mnou?“

„Mali ste si vziať Weasleyho a znovu zaľudniť čarodejnícky svet.“

Smeje sa, jej smiech zapĺňa prázdny vagón. „No, vďakabohu, táto časť nevyšla!“

„Áno, bolo dosť zlé sedieť na všetkých tých stretnutiach a pozorovať, ako Weasley obchytkáva slečnu Lovegoodovú. Keby som bol vami, ja...“

Stíchnem. Tie slová mi v hlave znejú smiešne. Viem, že vyslovené nahlas budú znieť ešte smiešnejšie.

„Čo?“ pýta sa a prsty mi vtláča do kože. „Čo ste chceli povedať?“

Vyslobodím si ruku a vyhlásim: „Neznášam Nový rok.“

„To áno,“ odvetí, prekríži si ruky a odvráti pohľad.

„Vy ho nepochybne máte rada. Nové príležitosti, možnosti začať odznova, druhé šance...“ Ohrniem nosom. „Nechutné.“

„Viete, váš cynizmus je po chvíli veľmi únavný.“

„A z vášho optimizmu sa mi dvíha žalúdok.“

Bola to lož.

„Pripomína mi Lily,“ povedal raz Dumbledore, keď sledoval, ako pracuje v mojom laboratóriu.

Pozrel som mu do očí. „Nemusíte sa obávať.“

„Ach, áno, neobávam sa.“

Dumbledore mal, samozrejme, pravdu, no nie pokiaľ išlo o porovnávanie. Lily videla temné zákutia a premaľovala ich; to bol jediný spôsob, ako sa mohla spriateliť so mnou, a jediný spôsob, ako sa mohla vydať za Jamesa Pottera. A hoci Grangerová všetko analyzovala a rozpitvávala, každučký zlomený kúsok považovala za výzvu a stále verila, že by tie kúsky mohla znovu poskladať dokopy.

Lily bola oveľa rozumnejšia.

„Nie som optimistická,“ hovorí Grangerová a prekríži si ruky. „Som rozhodná.“

„Rozhodná?“ Pery sa mi zvlnia.

„Áno. Odhodlaná, pevná, neochvejná.“

„Môj synonymický slovníček. Zabudli ste na neústupčivú, zaťatú a tvrdohlavú. Bože, dostaň ma z tohto vlaku!“

„Chudáčik Snape! Ako ste vôbec prežili, keď ste pracovali so mnou?“

„Bolo to temer nemožné.“

A bola to pravda.

Keď som vyzradil svoj úkryt a ona si zlomila prútik, boli sme pre rád nepoužiteľní. Tak sme sužovaní nepriazňou osudu odišli do rokfortských žalárov a varili elixíry. Deň za dňom, aj keď sa vojna vliekla dlhšie, než sme očakávali. Pracovala bez námietok, dokonca s vervou, akoby to, čo sme robili, bolo dôležité. A neskutočne ma vytáčala.

Potom rád našiel Ollivandera a Grangerová sa vrátila na bojisko s novým prútikom.

Keďže som masochista, dal som prednosť tomu byť vytočený.

„Nezazlievajte mi, že sa mi páči Nový rok,“ povie a posunie sa na sedadle. „Je to lepší sviatok než väčšina ostatných. Žiadna komercia, skrátka deň na zamyslenie sa nad opätovným začiatkom.“

„Prečo by ľubovoľný deň v kalendári mal niečo znamenať?“

„Je to pripomienka toho, aby sme mysleli dopredu. Pohli sa ďalej,“ zdôrazňuje.

„Je to ilúzia. Naše cesty sme si zvolili dávno predtým.“

„Ó, aké patetické!“

„Prečo ste v tomto vlaku?“

Dlhú chvíľu mlčí. Nakoniec sa ozve: „Nuž, moji rodičia... Ale ja som sa rozhodla...“

„Áno, urobili ste drobné rozhodnutie, že vstanete a nastúpite do tohto vlaku. Ale dávno predtým, než ste si to uvedomili, vás vaši rodičia vycvičili, aby ste boli poslušnou dcérou...“

Zakloní hlavu a smeje sa, akoby nikdy nepočula niečo také vtipné.

„Smejte sa, ak chcete, Grangerová, no viete, že mám pravdu.“

To ju rozosmeje ešte viac.

„Už nikdy nepocestujem vlakom.“

„Na polovičného ste hrozný fanatik. Ako zvyčajne navštevujete Dumbledora?“

„Mám dovolené premiestniť sa cez hop-šup práškovú sieť na ministerstvo. A odtiaľ idem do nemocnice pešo.“

„Ale to sú určite aspoň štyri míle!“

„Chodím rád.“

„Chcete tým povedať, že nemáte rád muklovskú dopravu?“

„Nie, chodím rád. Myslíte, že sa mi páči byť zatvorený deň čo deň v tme, vo vlhkých žalároch? Návšteva u Dumbledora je jedinou chvíľou, kedy mám možnosť voľne sa pohybovať sem a tam.“

Zvesí hlavu. „Minerva sa zmienila o tom, čo sa stalo v Rokville.“

„Keby dnes nebola taká poondiata zima, išiel by som pešo a teraz by som už sedel s Dumbledorom.“

„Ó, áno, chýba mi možnosť použiť otepľujúce kúzla, keď som v Londýne,“ pritaká s rýchlym kývnutím.

Viem, že mi z ľútosti poskytuje príležitosť zmeniť tému, a to ma štve.

„A nemožnosť zoslať Impervius, keď prší.“ Zasmeje sa. „Spomínam si, že som v treťom ročníku začarovala Harryho okuliare počas metlobalového zápasu. Bol to môj jediný prínos k chrabromilským úspechom v metlobale, aj keď myslím, že sme ten zápas v skutočnosti prehrali.“

„Weasley bol prekvapujúco dobrý.“

„Čo tým chcete povedať? Mala som dojem, že bol sklamaný rovnako ako Harry, keď prehrali s Bifľomorom. Neodpustil Cedricovi Diggorymu, až pokým ten chudák chlapec nebol mŕtvy.“

„Nehrajte sa na hlúpu, Grangerová. Nemám na mysli metlobalový zápas, ale to, že Weasley bol dobrý, pokiaľ ide o ten incident v Rokville.“

„Aha!“ Dlhú chvíľu je ticho. „Áno, nuž, Ron je dobrý človek.“

„Predpokladal... predpokladal som, že z tej situácie bude mať radosť.“

„Je už dospelý. A auror. Jeho prácou je ochraňovať...“ Náhle sa odmlčala.

„Áno, jeho prácou je ochraňovať slabých, však?“

„Vy nie ste slabý.“

„Bez prútika som.“

„Mali by ste môcť použiť mágiu! V sebaobrane! A Terryho mali posadiť do väzenia. Mali urobiť viacej, než mu dať pokutu!“

„Mali, mali, mali. Vy ste mali ísť na Magické právo.“

Prudko dýcha a ja si hovorím, aby som sa nevzdával, votrel soľ do rany, no môj hlas zmäkne sám od seba. „Ste príliš zapletená do svojich ideálov, Grangerová, do ideálov, ktoré sú predovšetkým naivné. Aj tak to bola moja chyba. Nedával som pozor.“ Vydá nesúhlasný zvuk, keď pokračujem. „Čakal som, že to niekto urobí. Len mi nikdy nenapadlo, že to bude Boot. Tipoval som Longbottoma.“

„Neville? On by čosi také nikdy neurobil!“

„Prečo nie? Po tom čo som ho v jednom kuse trýznil...“ Zasmejem sa nasilu. „Niet nad poníženie bývalého nenávideného profesora potkýnacím zaklínadlom a kúzlom Conjunctivitis v strede námestia v Rokville. Bola by to skvelá pomsta.“

„To je ten rozdiel medzi Nevillom a vami, Severus,“ ozve sa. „On je schopný hodiť minulosť za hlavu.“

„Musíte sa rozhodnúť,“ precedím cez zuby a otočím sa k nej. „Zabudnúť na minulosť, alebo nie. Čo to bude, Grangerová?“

Odvráti pohľad, čo ma ešte viac rozzúri. „Vážený profesor Snape,“ napodobňujem fistulou, „domnievam sa, že vzhľadom na našu niekdajšiu spoluprácu pre rád toho máme veľa spoločného. Veľmi rada by som na tej podobnosti stavala.“

V okamihu ticha, ktorý nastal, môžem takmer cítiť bolesť vyžarujúcu z nej.

„No, konečne viem, že ste si ten poondiaty list prečítali. Mohli ste naň odpovedať.“

„Ále, naozaj? A ako som to mal urobiť?“ Pýtam sa s dostatočným sarkazmom, aby som zamaskoval znepokojenie. Keď som ju videl vkročiť do vlaku, sľúbil som si, že ten list nespomeniem.

„Stačilo by obyčajné áno alebo nie!“

„Neodpovedám na nekonkrétnu a nevyžiadanú korešpondenciu. Navyše nikdy som si nebol istý vaším zámerom. Také formálne, strojené vyjadrovanie mohlo znamenať čokoľvek. Možno ste ma chceli naverbovať do vašich ďalších zle vymyslených charitatívnych kampaní?“

Odfrkne si. „Áno, dalo by sa to tak povedať. Založila som nové združenie s názvom POSERO – Pomoc otáľavému Snapovi elegantne reagovať na okolie.“

Ústa sa mi formujú do prísnej čiary. „Vymysleli ste to v tejto chvíli? Alebo ste to plánovali počas minulého roka?“

„Ale áno, celé som si to naplánovala!“ vyhlási a vyletí zo svojho miesta. „Použila som svoje psychické sily spolu s krištáľovou guľou Trelawneyovej, aby som zistila, že náhodou budete práve v tomto vlaku. Potom som mávla prútikom a šups! Vlak zastal a ja mám istého zatrpknutého, zlého, umasteného starého chlapa celkom pre seba!“

„Grangerová, čo som to hovoril o sarkazme? No a dovoľte, aby som vám pogratuloval k vašej šikovnosti nafľaku vytvárať urážlivé skratky. POSERO...“ Tvárim sa, že nad tým premýšľam. „Geniálne! Zlepšili ste sa od... ako sa to volalo, SOPLOŠ?“

„S.O.P.L.O.Š bol v podstate jednou z lepších chvíľ v mojom živote.“ Sadne si naspäť na svoje sedadlo. „Bože, to je deprimujúce.“

„Úplne súhlasím.“ Po mojej úsečnej odpovedi sa jej plecia nahrbia, a tak musím dodať: „Hoci Dobby stále nosí vaše čiapky.“

„Dobby je kráľom medzi škriatkami.“

„Ostatní škriatkovia by s tým nesúhlasili.“

„Odkedy načúvate klebetám škriatkov?“

„Odvtedy, čo moja kariéra špióna skončila. Dumbledore si zrejme myslel, že moje postavenie dvojitého agenta u Temného pána mi poskytlo náležitú kvalifikáciu pre vypočúvanie domácich škriatkov.“

„Vypočúvanie! Vari si Dumbledore myslel, že plánujú vzburu? Vždy som tvrdila, že otrocká drina domácich škriatkov bola škvrnou na dobrej povesti Rokfortu!“

„Neviem, čo si Dumbledore myslel. Stalo sa to po vašom odchode... tesne pred koncom vojny. Vtedy bol už z tej kliatby napoly mimo.“

„Nikdy som si nevšimla, že sa to začína prejavovať. Ale vždy bol tak trochu blázon, však? Všetky tie jeho príhovory na začiatku školského roka... Mešuge, tak či onak.“

„Nie, to bolo iba divadielko.“ Myslím na tú dávnu noc v jeho kancelárii. Ja na kolenách úpenlivo prosíkam, plačem, modlikám a jeho oči sú studené ako ľad. „Teraz ho mám radšej.“

Začne lapať po dychu, ale zarazí sa. Nemôžem si pomôcť, no páči sa mi viac pre ten čiastočný povzdych, pre tú naivitu a porozumenie vtesnané do jediného zvuku. „Dokázal od ľudí žiadať nemožné.“

„Požiadal ma, aby som ho zabil,“ priznám skôr, než si to uvedomím.

Tentoraz je lapanie po dychu živelné. „Čože? Kedy? Ešte keď som pracovala s vami?“

„Zvykol som počítať, koľko otázok za sebou ste sa dokázali spýtať.“ Ďalšie priznanie, no teraz úmyselné. Už nechcem hovoriť o Dumbledorovi. „Raz ste bez zastavenia dali dokopy osem otázok.“

„Nie, nie, tentokrát vám nedovolím, aby...“

„Chodili ste ešte do školy,“ stíchnem z ničoho nič unavený. „A Draco bol ešte nažive.“

„Počkajte, chcete tým povedať... Dumbledore o tej kliatbe vedel? Vedel, že Malfoy mal...“

„Nie. Nie, nevedel. Nikto z nás. Došľaka, Draco netušil, že to naozaj funguje. Ak by čo i len tušil, nebol by sa musel zabiť, že?“

Povzdychne si. „Pred tým dňom by mi nikdy nenapadlo, že mi bude ľúto Narcissy Malfoyovej. Je... hovorili ste s ňou od vojny?“

„Nie, od pohrebu nie.“ Zatváram oči. Prosila som ťa, aby si ho ochránil, Severus, prosila! „S Narcissou sme sa pohádali po tom, čo sa zmienila o mojej tak trochu rozpoltenej úlohe vo vojne voči Temnému pánovi.“

„To ona bola tou, ktorá... tá suka!“

„Grangerová, keď kľajete, pôsobíte ako blázon. Prenechajte to dospelým, dobre?“

„Strčte sa, Snape!“

„Čo som vám hovoril?“

„Meníte tému.“

„Ktorá je...“

„Narcissa Malfoyová je suka.“

„Nie je suka,“ odpovedám s povzdychom. „Zradil som ju. Žiadala ma, aby som niečo spravil, a ja som to neurobil. Bol som...“ Nemôžem to slovo vysloviť. Ale cítim ho pochované hlboko vo mne: zbabelec, Zbabelec, ZBABELEC!

„Čokoľvek od vás žiadala, muselo byť zlé.“

Trpko sa zasmejem. „Uvedomujete si, ako šialene zniete, Grangerová? Nečudo, že vás má Potter tak rád. Vďaka vám si musí pripadať ako svätec.“

„Je dobrým človekom! Viete, že keď našiel Dracovo telo na chlapčenských záchodoch, naozaj plakal? Je mi jasné, že ste ho vždy nenávideli, ale mali by ste vedieť, že ...“

„Preboha, nechcem počúvať o cnostiach Harryho Pottera. Mal som toho dosť už od Dumbledora.“

Je to mladý muž, ktorý vie, ako robiť správne rozhodnutia, však, Severus?

„Takže... urobili by ste to?“

„Čo?“

„Zabili ho. Zabili Dumbledora.“

Predstavím si to: môj prútik namierený na jeho hruď, díva sa mi do očí ponad okraj polmesiačikovitých okuliarov. Áno, hovorím si, urobil by som to.

„Nie,“ vysloví nahlas. „Neurobili ste to.“

„Prečo ste si taká istá?“

V tme cítim na sebe jej pohľad. „Skrátka to viem. Spýtajte sa bárskoho. Vždy mám pravdu.“

„Nie, stále ste pokrytecká.“

„Nebavili sme sa o tom už predtým?“ Povzdychne si a natiahne nohy – nie sú dlhé, nie ako nohy Lily, a predsa sú čímsi príťažlivé, dokonca aj v tme. „Bože, je mi zima. Rada by som vedela, ako dlho to potrvá?“

„Večnosť.“

„Ak dorazím k našim prineskoro, budú nútení predstaviť ma svojim priateľom a klientom; vždy majú počas sviatkov spoločnosť.“

„Privádza ich to do rozpakov?“ Cítim, že sa mi hrudník zviera, keď mi mysľou preblesne spomienka na ňu, ako pred zrakmi rodičov poslala k zemi Antonina Dolohova. „Zachránili ste im život a sú ...“

„Ach, nie, to nie sú rozpaky,“ nesúhlasí. „Je to... je to iba nepríjemné, to je všetko. Nepríjemné pre všetkých, i pre mňa. Oni ma majú radi, ale ako by svojim priateľom dokázali vysvetliť, čo som zač? Naozaj nepatria do čarodejníckeho sveta. Každopádne, nezachránila som im život. Keby nebolo mňa, nikdy by sa neocitli v nebezpečenstve. Mala som ich poslať preč, upraviť im spomienky... Viete, skoro som to urobila. Uvažovala som nad Austráliou. Teplo, slnko, dostatočne ďaleko...“

„Takže vám to dávajú za vinu.“

„Nie, nie! Oni len... skrátka sme sa odcudzili. Už ma berú ako čarodejnicu. Občas som úplne iná než oni. Vždy som po tom túžila, naozaj.“

„A takisto ste vždy snívali, že skončíte ako asistentka Artura Weasleyho.“

„Ste odporný, zlomyseľný chlap,“ zašepká ustato.

„Možno, ale hovorím pravdu.“

„Áno, na špióna ste hrozne úprimný, však?“

Otočí sa odo mňa a objíme sa rukami, akoby sa usilovala, a to doslova, udržať pokope.

Hľadím jej na zátylok a som vo veľkom pokušení dotknúť sa jej vlasov. Je také silné, až som presvedčený, že nezistí, keď bruškom ukazováka prejdem po jednej či dvoch kaderách. Ruka sa mi vznáša nad hebkými prameňmi, keď jej z úst unikne povzdych, dlhý a hlboký. Prsty zovriem do päste a nahnevane ju vopchám do vrecka bundy.

„Vlastne som až do večera neplánovala navštíviť rodičov,“ hovorí naraz.

Žmurknem celkom zaskočený. „Takže predsa len nie sú v rozpakoch.“ Snažím sa hovoriť pokojne, akoby som na túto odbočku čakal. No srdce mi prudko búši; konečne mi dôjde, že to koniec koncov naozaj mohla naplánovať.

„Nikdy som nepovedala, že boli v rozpakoch,“ pokračuje stále ku mne otočená chrbtom. „Vlastne som povedala, že neboli v rozpakoch. Povedala som, že to bolo nepríjemné a...“

„Povedali ste... ále, kašlem na to! O čo tu ide?“

Pomaly sa obráti, pozrie mi do očí. „Sledovala som vás. Z ministerstva.“

„Ale...“

„Odchádzala som z kancelárie a všimla si, ako ste prišli cez hlavný kozub.“

„Ale to bolo o šiestej.“

„Ja... prišla som skoro.“

„Vo sviatok?“

„Oddelenie pre styk s muklami má naozaj dosť veľa práce s novými muklovskými zákonmi a ...“ Náhle stíchne.

„Uvedomujete si, že ste mizerná klamárka.“

„Áno, vyzerá to tak, že?“ Prenikavo sa zasmeje. „Je to len... do kelu s tým! Minulý týždeň som navštívila Dumbledora a na zozname návštev som videla vaše meno. Všimla som si, že prichádzate skoro, že prichádzate skoro každý týždeň v nedeľu. A hoci je dnes pondelok, premýšľala som, nuž, domnievala som, že keďže je sviatok, možno, vlastne spýtala som sa Minervy, či sa chystáte... A tak mi napadlo... minulú noc som nemohla zaspať a vždy som sa čudovala, ako to robíte, a vedela, že mi nikdy neodpoviete na list, takže mi napadlo, že skrátka...“ Odmlčí sa a vzdychne si. „Znie to, akoby som bola šialená, však?“

„Áno, mali by ste byť v blázinci s Dumbledorom.“

Uplynie niekoľko sekúnd. „Dumbledore by o tom vtipkoval. Alebo nie?“

„Odkiaľ to mám vedieť?“ odseknem prudko.

Ozve sa rinčanie kovu a obaja vzhliadneme. Čakám, že sa vlak pohne a uvažujem, aký bude svet na druhej strane tohto tmavého tunela. Rovnaký ako vždy. A stále je tu žena sediaca vedľa mňa, očividne si niečo nahovára, no napriek tomu sedí vedľa mňa.

„Spôsobili ste tiež, že vlak zastal?“

„Nie.“

Zazriem na ňu. Zdá sa, že vytušila, že pochybujem, lebo dodáva: „Čestné slovo. Ak by som mala v pláne, aby sme uviazli v decembri, mala by som na rukách palčiaky.“

„V januári,“ opravím ju.

„Ach, áno, je Nový rok.“

Prišla mi na myseľ hrozná myšlienka. „Som vaše poondiate novoročné predsavzatie.“

„Čože? Čože? Nie! Naozaj!“

„Dovoľte mi zasvätiť vás do malého tajomstva, Grangerová. Keď opakujete slová, klamete. Keď použijete slovo „naozaj“, klamete.“

„Ale ja hovorím pravdu! Nedávam si novoročné predsavzatia.“

„Vy, kráľovná vytvárania zoznamov, si nedávate novoročné predsavzatia?“ V myšlienkach sa vraciam k vojne a snažím sa spomenúť na jej novoročné predsavzatia v tom čase. No sviatky sme neoslavovali. Aspoň ja nie.

„Tak dobre, občas si dávam novoročné predsavzatia, ale toto nebolo... Toto som nemala v pláne. Pomyslela som si, že by som vás sledovala. Možno by sme spolu hovorili a zistila by som, či sa vám darí. Možno by ste spomenuli, že idete navštíviť Dumbledora, a ja by som povedala: „Ó, mohla by som ísť s vami?“ A potom by ste povedali: „Ak musíte.“ A ja by som povedala: „Už som ho dávno nevidela.“ A vy by ste povedali: „Neskôr by sme mohli zaskočiť na šálku čaju,“ ktorá, ako som si vedomá, je najmenej pravdepodobnou časťou scenára, no potom sa vlak pokazil, a tak sa stalo, že najmenej pravdepodobná časť scenára... či najviac pravdepodobná, pretože sa udiala.“

Nie som si úplne istý, čo práve povedala; môj mozog sa ešte drží myšlienky, že to zosnovala. „Grangerová...“

„Ach, dopekla, mohli by ste ma, prosím, volať Hermiona? Práve som priznala, že sa stávam úplným bláznom, a vy ma stále voláte...“

„Počúvajte,“ preruším ju, „ak ste niečo porobili s muklovským vlakom, to ešte len bude harmatanec. Scrimgeour vám zakrúti krkom.“

Zasmeje sa trošku zúfalo. „Neviem, ako vás mám presvedčiť, že som ten vlak nezastavila! Pozrite, ak by som ho zastavila, hneď teraz by som ho znovu spustila! To musí byť tá najtrápnejšia...“

Vlak sa trhne a zapraská, svetlá sa rozsvietia. Vidím jej zdesenú tvár a potom nič. Vo vozni je opäť tma.

„No chvalabohu!“ ozve sa.

Nemôžem sa ubrániť smiechu – krátkemu a nepríjemne znejúcemu, ale skutočnému. „To vám nepomôže, Grangerová.“

„Prisahám, že ja som to nebola, nič som s vlakom neurobila! Je to určite zákon schválnosti.“

„Zákon schválnosti?“

„Čo sa môže pokaziť...“

„...to sa aj pokazí,“ dokončím. „Áno, viem. Môj otec to nazýval muklovská mágia.“

„Muklovská mágia?“

„Jeho jediná sila, hovorieval.“

„To je dosť depresívne.“

„Bol to dosť depresívny človek.“

„Už chápem, odkiaľ to máte.“

„Vy ste tá, ktorá zastavila vlak, aby...“

„Nezastavila som ho! Iba som vás sledovala. Nestačí to?“

Opäť sa rozosmejem.

„Vidíte, nemôžem byť taká zlá, však?“ pýta sa potichu. „Vždy som bola skôr hrdá na fakt, že som vás práve ja dokázala trochu rozosmiať.“

„Ste šialená, Grangerová. Potrebujeme sa dostať z tohto vlaku.“

„Už som povedala, že som s ním nič neurobila.“ Stíchne na dlhú chvíľu. „Ale mám teóriu.“

„Vážne? A čoho presne sa...“

Až keď sa jej nos zrazí s mojím, uvedomím si, čo sa chystá urobiť. Pokiaľ ide o bozky, je to katastrofa. Jej predné zuby narazia do mojich a na jazyku mám pár vlasov – neviem rozoznať či jej alebo mojich.

Odtiahne sa a povie: „Tak to by sme mali.“

Proti mojej vôli sa ma to dotkne. „Už ste so mnou urobili čo bolo potrebné, Grangerová?“

„Nie, len... som skúšala protikúzlo na vašu muklovskú mágiu.“

„Bozk? Aké banálne.“

„Nie, nie bozk. Nuž, áno, ale to nie je univerzálna odpoveď. Dospela som k záveru, že ak by existoval scenár, v ktorom by sme chceli, aby vlak zostal stáť, potom by zákon schválnosti zariadil, že by sa znovu pohol, lebo...“

Hovorím si, že to bude dlhodobým vystavením sa jej pôsobeniu, že je jej hlúposť nákazlivá. Alebo to možno bude tmou, či azda zimou. Nech je za tým čokoľvek, nechávam sa zatiahnuť do jej falošnej predstavy. Je lichotivá; ani nie tak záujem ako jej presvedčenie, že naozaj môžeme získať to, čo chceme.

Naše nosy a zuby do seba stále narážajú. Netuším, či mám tie vlasy stále v ústach, a je mi to fuk. Je mäkká, teplá, skutočná a ja mám pocit, ako keby...

„Zákon schválnosti,“ zastoná proti mojim perám.

Otváram oči a vidím, ako na mňa hľadí môj odraz v tmavom skle okna vagónu.

„Dámy a páni, konečne sme na ceste!“ oznámi hlas v reproduktore s určitým triumfom. „Ďakujeme vám za trpezlivosť a prajeme šťastný Nový rok!“

Keď sa motor roztočí, zašepká: „Hovorila som vám, že som s tým vlakom nič neurobila.“

Pozriem na ňu dolu. Na brade má vyrážku a v kútiku ľavého oka jej zostal kúštik karpiny. Tiež sa na mňa díva a ja čakám, že príde k rozumu. Jediné, čo povie je: „Na nasledujúcej zastávke vystupujem.“

Pravdaže. Napokon hodina v tme nič nezmenila. Som stále bývalým smrťožrútom, mužom v strednom veku, šmuklom bez prútika, nespokojným učiteľom elixírov. Boli časy, kedysi dávno, kedy by veci mohli skončiť inak. Možno som bol do istej miery šľachetnejším, niečím viac než mužom, ktorý svoj voľný čas trávi navštevovaním blázna, ktorý ho nikdy nemal rád, spomínaním na ženu, ktorá ho nikdy nemilovala a ľutovaním záležitosti, s ktorou sa nikdy skutočne nevyrovnal.

„Možno máte pravdu, pokiaľ ide o naše dávne rozhodnutia,“ hovorí a vstáva, keď hlas v reproduktore oznamuje ďalšiu zastávku. „Len mi napadlo, keďže je Nový rok...“

„Grangerová.“

Pozrie na mňa, oči má plné nádeje.

„Neverím v novoročné predsavzatia,“ hovorím neústupne.

Na tvári sa jej zračí sklamanie. „Pravdaže neveríte.“

A neverím. Neexistuje nič také ako správny koniec. Ten cit pre koniec a nový začiatok, čo používame, aby sme sa cítili lepšie.

A napriek tomu, keď vlak spomaľuje, aby zastal, dvere sa roztvoria a ona sa pohne preč, nemôžem inak. Som len človek; potrebujem svoje ilúzie rovnako ako ktokoľvek iný.

„Jedna šálka čaju by neuškodila, však, Hermiona?“