Čím sa hnoja kaktusy?
Autor: Astreya
Preklad: solace
Originál: http://severushermione.clan.su/forum/22-6788-1#358468
Čo sa môže stať na stretávke absolventov desať rokov po skončení školy?
Pozn. prekl.: Túto poviedku napísala autorka na želanie k narodeninám svojej priateľky. Ja jej preklad venujem arkame k dnešným meninám.
Upozornenie: Bláznivá letná komédia so všetkým, čo k tomu patrí:-)
- Napíš fanfiction o pití tequily, čože?
- Ujasni si: kaktusy alebo fluff.
- Saňa, por favor, najskôr kaktusy, potom fluff! Chica, mám ešte v zálohe príbehy o hadoch a lekároch.
- Dobre! Najskôr – kaktusy. O hadoch a lekároch – to je akési intímne.
Veľká sieň Rokfortu žiarila vo svetle plameňov, dunela muzikou a šumela množstvom nôh kĺžucich sa v tanci po vyleštenej kamennej podlahe. Bývalí študenti sa dávno zmiešali s bývalými učiteľmi, stíchli výkriky spoznávania, vyschli prudké prívaly spomienok na vojnové detstvo a hrdinskú mladosť. Riaditeľka Minerva McGonagallová už dopovedala celú svoju uvítaciu reč, zaslzila a teraz sa o niečom potichu zhovárala s profesorom elixírov Severusom Snapom, tradične nespokojným s okolitým dianím.
„Čože, zasa vo vznešenej samote, Grangerová?“
Pri prvých tónoch toho hlasu sa Hermiona ihneď v duchu rozhodla, že sa na stretávke absolventov ukázala poslednýkrát.
„A teba čo do toho, Lavender?“ čo najmilšie sa opýtala a otočila k nej.
„No akože by nie – veď si takmer moja príbuzná! Neprejde deň, aby si Ron nespomenul na váš „šťastný rodinný život“! Doteraz ho trápia výčitky svedomia za to, že ťa, chuderku, musel nechať napospas osudu!“ Bývalá slečna Brownonová našpúlila pery. „Skoro sa utrápil pre to, že sa taká modrá pančucha* ako ty, bude do staroby povaľovať pod lavičkou zabudnutá a nikomu nepotrebná. Naozaj ťa za tie roky nikto nezdvihol?“
Hermiona sa zamyslela. Ak by chrstla Lavender do tváre zvyšok ďatelinového piva, mohla by získať naraz množstvo výhod: rozmazaný mejkap, čosi krikľavo šifónové ulepené hustou brečkou a taktiež si vychutnať upišťané kvílenie. Avšak takéto nevhodné správanie sa nehodilo k jednej z najlepších špecialistiek-kryptologičiek na svete. Bolo by, samozrejme, príjemné vidieť v zajtrajšom Dennom Prorokovi správu: V zápase Hermiona Grangerová – pani Weasleyová mladšia vyhrala prvá so skóre 3:0, s použitím techniky známeho muklovského „boja v blate“ a veľmi účinných kliatob „úplná hlupaňa!“ a „vypĺznutá mačka!“
„Kto by ťa už len chcel? Pozri sa na seba: večne strapatá, chodíš v akýchsi handrách... Už si niekedy počula o večernej róbe? V takých šatách, čo máš na sebe, môžeš akurát šváby pozývať na hostinu – rozutekajú sa!“
Slečna Grangerová si nervózne uhladila slávnostný čierny habit, silnejšie zovrela pohár a privrela oči: Som motýľ, krásny motýľ... poletujem z kvietka na kvietok... slniečko svieti...
„Však ty vôbec nie si žena! Každý normálny chlap od teba utečie po piatich minútach známosti! Bez ohľadu na všetky tvoje perverznosti v posteli – nikto ťa nechce na viac ako jednu noc!“
„Ty...“ Hermiona položila pohár a zovrela ruky do pästí. „Vy... Ron, on... Vy sa o mne bavíte?“
„Bolo by sa o čom baviť! Nedôchodča tvrdiace, že je géniom! Kto už len potrebuje tvoj mozog! Bez rodiny, bez detí – dokážeš iba otravovať priateľov svojimi problémami. Harry spomínal, že ťa zoznámil s akýmsi svojím kamarátom. A kde je teraz? „Oni sú s Hermionou príliš odlišní!“ posmešne ho napodobnila a tvár jej skrivila opovržlivá grimasa. „To ty si odlišná. Na nič súca špata a večný ufňukanec!“
Bodajúce ihličky sĺz pálili Hermionu v očiach. Zatackala sa a zaklonila hlavu.
„Prepáč, drahá, Minerva ma zdržala. Tu je tvoja whisky,“ pevná chlapská ruka ju objala okolo pása a privinula si ju k sebe. Do poddajnej dlane jej hrubo vtisli studený pohár. Hermiona ešte vždy nemohla odtrhnúť pohľad od tváre bývalej spolužiačky, ktorá sa odrazu pokryla červenými fľakmi. Ústa Lavender sa zaokrúhlili a s tichým vypísknutím z nich vyletelo: „P-profesor Snape..?"
„Ááá... slečna Brownová, ak sa nemýlim?“ Hermiona sa nakoniec rozhodla zodvihnúť hlavu, aby uvidela tenké pery skrivené do chladného úsmevu.
„Pani Weasleyová,“ opravila ho Lavender a ešte stále zarazene prechádzala pohľadom z Hermiony na Snapa.
„Ó, áno, čo najsrdečnejšie vám gratulujem. Vyzeráte nádherne – priam prekvitáte. V tejto očarujúcej róbe mi veľmi pripomínate Molly. Čo pán Weasley dozaista mimoriadne oceňuje, keďže svoju matku tak ľúbi a váži si ju. Myslím, že už pôjdeme, drahá. Potrebujeme ešte niečo prebrať...“
Profesor odtiahol vzpierajúcu sa Hermionu nabok.
„Prestaňte už vzdorovať, slečna Grangerová!“ Snape ju vtlačil do akéhosi rohu. „Zakvačiť sa do hrivy pani Weasleyovej môžete aj neskôr. Teraz je žiadúce, aby vám na tvári žiaril šťastný majetnícky úsmev.“
„Môžem ju aspoň opľuť?“ žalostne sa spýtala.
„Nie!“ profesor bol neoblomný. „Nebuďte malicherná – nechajte tú vzorku vznešeného rodu Weasleyovcov osamote s úvahami o večnosti. Tým skôr, že všetka pozornosť cteného publika je v tejto chvíli sústredená na nás.“ Snape si pomädlil ruky. „Minerve teraz spadne sánka. Odporúčam, aby ste sa napili!“
Hermiona si odvážne odpila, vypleštila oči a rozkašľala sa.
„Fuj, čo je to za hnus?“
„Však som vám povedal – whisky,“ nástojčivo jej potlačil pohár k ústam. „No tak poďme, ako liek...“
Ešte raz si poslušne upila a napokon sa rozhodla vykuknúť spoza Snapovho pleca. Typické, všetkých už omrzelo hľadieť na mužský chrbát v čiernom habite a teraz si našli nemenej zaujímavú činnosť – obtierali si o nich jazyk.
Hermiona zavzlykala: „Naozaj som úplne na nič súca, však? Dokonca aj vám som sa zdala natoľko poľutovaniahodná, že ste sa mi rozhodli pomôcť? Naisto. Boh skrátka ešte nestvoril muža, ktorý sa do mňa zamiluje. Narodila som sa priskoro, k nikomu sa nehodím.“
Profesor obrátil oči stĺpkom a odkiaľsi z voľných záhybov habitu vytiahol bielu vreckovku.
„Alebo príliš neskoro – to vás upokojí? Dusiť v sebe poryvy v zárodku, to treba vedieť: ja som si predstavil Potterovu tvár, keď sa dozvie, že sa spolu stretávame...“
Hermiona sa vysmrkala a potiahla nosom.
„A Ronovu...“
„Dúfam, že pani Weasleyová veľmi rýchlo nájde v tejto tlupe svojho muža a pôsobivo mu opíše moje rozprávkové zjavenie.“
„To áno,“ slečna Grangerová sa slabo usmiala. „To vie.“
„Pre umocnenie efektu vám odporúčam chytiť ma pod pazuchu a prejsť sa po sále.“
Hermiona vyprskla: „A čo tak si zatancovať?“
„Za koho ma máte?“ pohoršil sa. „Vari ste sa úplne prestali báť? Zapamätajte si, že profesor Snape netancuje, nespieva, nepíše básne, ani ich nečíta.“
„A mohol by mi profesor Snape priniesť ďalší drink?“ Smutne zacinkala kockami ľadu, ktoré sa roztápali v pohári. „Slečna Grangerová si želá spiť sa do zabudnutia.“
„Whisky?“ spýtal sa súcitne.
„Ďatelinové pivo,“ zabručala Hermiona.
„Aké vulgárne – opíjať sa takým svinstvom. Z toho sa veru neopijete...“
„Stavíme sa?“
* * * * *
Ležať bolo nadmieru nepríjemné. V hlave jej permanentne hučalo, v bruchu škvŕkalo.
„Vyhrali ste,“ ozval sa odkiaľsi zboku nevľúdny profesorov hlas. „Prvýkrát vidím niekoho, kto sa tak úspešne spil ďatelinovým pivom.“
„Prečo som tu?“ Hermiona i jedným okom dokázala rozoznať, že sa celkom pohodlne uvelebila na krátkej a úzkej pohovke. Súdiac podľa toho, že si Snape majetnícky prisvojil jediné kreslo vedľa kozuba, obývacia izba so všetkým príslušenstvom patrila práve jemu.
„Trápi vás amnézia? My dvaja sa predsa „stretávame“, takže Minerva požiadala práve mňa, aby som vaše telesné pozostatky premiestnil na vhodnejšie miesto. Okrem toho som múdry, zodpovedný a vôbec."
„Aaaaa...“ chápavo zatiahla slečna Grangerová a pokúsila sa vstať. No neúspešne. „Aaaaa...“ zastonala, držiac sa za solar plexus. Majster elixírov jej prstom ukázal potrebný smer a len sa uškrnul, keď sa za ňou zabuchli dvere kúpeľne.
O desať minút vyšla odtiaľ tackajúca sa, bledá a strapatá.
„Mohli by ste ma premiestniť domov?“
„Po prvé, máte zablokovaný kozub. Po druhé, na vašom byte je umiestnené také množstvo ochranných a bezpečnostných zaklínadiel, že som si okamžite spomenul na búrlivú mladosť. Žiaľ, do klubu samovrahov som sa nestihol zapísať. Čo tam máte, filiálku Gringottbanky?“
„Občas si nosím robotu domov.“ Hermiona si opatrne sadla na pohovku a načúvala svojím pocitom. „Musím byť opatrná.“
„Pravdepodobne vzrušujúca práca,“ Snape so záujmom sledoval jej neúspešné pokusy sústrediť sa. „Apropo, zabudnite, že vás teraz pustím, kam vás oči povedú, a už vôbec nie domov. V takomto stave, veľmi vzdialenom od ideálneho, bude pre vás dosť problematické poradiť si s odblokovaním. A Minerve som odprisahal, že dozriem na „najlepšiu absolventku Rokfortu“. A to znamená, že budete musieť zostať prinajmenšom nejaký čas živá."
„Navrhujete mi, aby som tu zostala?“ Hermiona sa ohromene zadívala do nepreniknuteľných čiernych očí.
„Prečo sa pýtate? S pohovkou ste sa temer zžili,“ pokrčil plecami. „Alebo máte strach, že vás pripravím o česť?“
Slečna Grangerová si odfrkla: „Kto?“
„Čo znamená to vaše „kto“?“ Severus sa oprel v kresle dozadu a prekrížil si ruky na hrudi.
„No...“ prišla do rozpakov. „Vy, profesor Snape. Som taká... strapatá. A Lavender... veď viete...“
„Vždy som si myslel, že ste oveľa výrečnejšia,“ ľútostivo pokrútil hlavou. „Ale keď už máme stráviť zvyšok dňa spolu... Čo navrhujete?“
„Mala som plány na večer.“ Snape spýtavo zdvihol obočie. „Chystala som sa opiť.“
„Opíjať sa ďatelinovým pivom je nebezpečné pre zdravie,“ riekol autoritatívne.
„Máte niečo lepšie?“
„To viete!“
Po mávnutí prútikom sa na stolíku vedľa pohovky zhmotnili: obrovská fľaša so žltkastou tekutinou, tanierik s citrónmi, soľnička a dvojica štamperlíkov. Hermiona prehltla slinu.
„Tak prosím. Slečna Grangerová – tequila, tequila – slečna Grangerová. Mexická pálenka tej najvyššej kvality.“
Snape s bublaním nalial nápoj do pohárikov. Hermiona si vzala svoj, zdvihla ho k nosu a nedôverčivo k nemu privoňala.
„Vyrábajú ju z kaktusov, však?“
„Vždy ma udivovala všestrannosť vašich vedomostí. Áno, z nich, presne tak. A nevyrábajú, ale pália. Keď budem na dôchodku, pôjdem do Mexika a založím si kaktusovú farmu. Budem páliť pálenku vo veľkom. Mimochodom, toto je môj súkromný recept.“
Slečna Grangerová sústredila pohľad na zakalenú tekutinu.
„A ešte ich smažia.“
„Koho?“
„Kaktusy.“ Na chrbát ruky si opatrne nasypala soľ, zlízala ju a štamperlík vyprázdnila na jeden dúšok. Snape na ňu úctivo pozrel, keď ju striaslo. „Môžem vám dať recept.“
* * * * *
V Hermioninej hlave vytrvalo rachotili bubny.
...Sviatok smrti, Deň mŕtvych, noc umrlcov. Ohnivá rieka fakieľ cestou na starý cintorín Teotihuacánu. Bláznivé tance kostier na hroboch, lebky pokrývajúce cestu, hrôzostrašné karnevalové masky... Démoni, čarodejnice a umrlci na každom kroku. Hľadia do tváre, čosi šepcú, kričia, vťahujú človeka do svojho šialeného tanca. Hlava sa točí, čierne nebo s roztrúsenými hviezdami sa pokrýva kvetmi, stáča sa do tesnej špirály a vťahuje do rannej hmly...
Keď sa jej prestala točiť hlava, znovu sa pokúsila otvoriť oči, vyliezajúc z víru nočnej mory. Pološero, slabá vôňa vanilky...
Snažila sa otočiť a prekvapene zistila, že si absolútne necíti nohy. Pohľad zaostrila na vzdialenejší koniec postele: jedna, dve, tri, štyri... Niečo nebolo v poriadku, ale myseľ sa tvrdohlavo odmietala skoncentrovať na problém. Tak. Pod prikrývkou sa pomrvila ľavá krajná noha. Slečna Grangerová sa zhlboka nadýchla a rázne uštipla jednu z končatín. Tá sa kŕčovito mykla a pri uchu jej zaznel nespokojný chrapľavý barytón: „Vy ste každé ráno taká divoká?“
„Ihneď mi vráťte nohu!“ jej rozhorčenie nepoznalo hraníc. „Celkom ste ich pomiešali dohromady!“
„Vyberte si, ktorá z nich je vaša.“ Snape sa lenivo pretiahol a hlava čarodejnice sa mu ešte pohodlnejšie uvelebila na ramene. Hermiona sa zachvela a rukou vkĺzla pod prikrývku. Potvrdili sa jej najhoršie podozrenia – bola nahá. Nahá ako ju pánboh stvoril. Zacítila, ako jej po koži prebehli zimomriavky hrôzy, dvíhajúc chĺpky. Dlaň posunula vľavo.
„To šteklí,“ oznámil jej profesor. Slečna Grangerová stuhla a zmenila sa na kamennú sochu.
„Hneď teraz mi povedzte, že k ničomu nedošlo,“ vypískla a prižmúrila oči.
„Naivná ženská,“ blahosklonne zamrmlal Snape. „A vyzliekli sme sa preto, že nám bolo teplo? Alebo sme sa rozhodli zahrať na lekára a pacienta? Len mi nehovorte, že sa vôbec na nič nepamätáte.“
Slečna Grangerová sa pokúsila nesúhlasne zavrtieť hlavou. V mysli sa jej ktovie prečo neúnavne vynárali vášnivé bozky, požadovačné ruky, horúce telo vtláčajúce ju do pokrčených plachiet, horúčkovitý šepot a stony, od ktorých sa všetko vo vnútri sladko zviera do jediného tuhého uzla. Úmorné napätie rovnomerne a neodvratne narastá, exploduje v ohlušujúcej ohnivej vlne nechávajúcej za sebou spúšť a neuveriteľnú ľahkosť. Hermiona odohnala erotické fantázie a snažila sa odtiahnuť.
„Nepamätám sa. A keďže sa nepamätám, to znamená, že k ničomu nedošlo!“
„No len sa na ňu pozrite! Najskôr ma bezočivým spôsobom zvádza tak, že mi uprostred obývačky usporiada striptíz a potom mi s úprimným pohľadom oznámi, že k ničomu nedošlo! Ja to tak nenechám! Kde je náhrada za morálnu ujmu? Za naveky zničenú reputáciu nemloz... nezlom... skrátka ozajstného slizolinčana! Hľa, čo znamená spriahnuť sa s opitou chrabromičankou!“
Skormútený tón profesorovho hlasu prinútil Hermionu vykrútiť krk v márnej snahe nazrieť mu do tváre. Srdnato si odpľula.
„Robíte si posmech, však?“
„Iste! A teraz si dajte tú námahu a vysvetlite mi,“ majster elixírov ukázal do stredu spálne, „čo je toto?“
Priamo z kamennej podlahy vyrastal kaktus. Podobal sa na trojmetrového banditu zmiereného s útlakom, unaveného z prenasledovania a vzdávajúceho sa šerifovi na milosť a nemilosť. „Ruky“ mal zdvihnuté nahor a robustnou hlavou sa opieral o strop.
„Opuncia vulgaris, mohutná viacročná rastlina dorastajúca do výšky štyroch až šiestich metrov, ktorá sa vyskytuje v subtrópoch Južnej Ameriky,“ mechanicky odrapkala prekvapená Hermiona.
„Ani zamak nepochybujem o vašich vedomostiach z botaniky a herbológie. Len mi, dočerta, vysvetlite, prečo mi táto vec blokuje výhľad z okna?“
„Nemáte okno.“
„Ale ak by som ho mal, určite by mi ho blokovala!“
„Aké kaktusy ste použili vo svojom recepte na tequilu? Viete, existujú také – halucinogénne... Vtedy by hneď všetko začalo dávať zmysel.“
„Určite vám to zavesím na nos. Môj recept je už obchodným tajomstvom. A inak sú to halucinogénne huby. Kaktusy sú zelené a užitočné.“
Hermiona to už nevydržala a vybuchla smiechom s tvárou zaborenou do Snapovho pleca.
„Ako krokodíly. Treba ísť po Nevilla. On je špecialistom na huby a kaktusy.“
Severus objal smejúcu sa ženu a poriadne si ju k sebe pritisol.
„Kto vás len odtiaľto vypustí, pokiaľ z mojej spálne nedostanete tú ohyzdnosť?“
Hermiona stíchla. Ležala v tieni kaktusu na nahej hrudi svojho bývalého profesora elixírov, sužovala ju príšerná opica a pociťovala absolútnu nereálnosť toho všetkého.
„A čo bude potom?“
„Samotné „potom“ nenastane tak skoro. Prázdniny sa skončia až o mesiac a do začiatku nového školského roka som úplne voľný.“
„A mne zostali ešte tri týždne dovolenky.“
„Ešte týždeň vynaložíme na liečenie vašich zvláštnych výpadkov pamäti, slečna Grangerová.“
„Je to vážne, pán doktor?“
„Keď dožijeme – uvidíme. Navrhujem vyskúšať terapiu pomocou obnovenia postupnosti posledných činností, ktoré ste robili.“
„Piť už viac nebudem! Bolí ma potom hlava. A pôžitok absolútne žiadny.“
„V tom prípade môžeme začať rovno týmto,“ šepol jej Severus a prevrátil ju na chrbát. Poddajné telo vtlačil do mäkkej periny, oprel sa na lakťoch a zadíval do jej očí, akoby sa v nich snažil nájsť odpoveď na svoju nevypovedanú otázku. Hermiona zatajila dych a cítila, ako jej srdce zvnútra láme rebrá. „Však povieš „áno“?“
„Áno...“
V nenáhlivom bozku sa jej pritisol k perám a ochutnal ich. Hermiona ovinula ruky vôkol jeho šije a prsty vnorila do prešedivených čiernych vlasov. Odhodená, nepotrebná prikrývka skĺzla na podlahu.
A potom bolo všetko správne.
*modrá pančucha – prehnane emancipovaná žena, spravidla bez ženského pôvabu