Preklady fanfiction Harryho Pottera

13. Kanáriková žltá

„Ak sa nad tým zamyslíte, bol to dosť amatérsky útok,“* podotkol Ron a s ľahkým capnutím na zátylok prinútil prváka, aby opustil pohodlné kreslo. „To prekliatie sa nedostalo ani do hradu. Vôbec nebolo spoľahlivé.“*

Navyše, ťažko by sa dostalo do hradu, Filchov snímač tajomstiev by ho odhalil, pomyslela si Hermiona. „Máš pravdu,“* povedala nahlas, pričom kolenom vytrvalo vytláčala Rona z kresla, až kým ho s grimasou neprepustil späť prvákovi. „Vôbec to nebolo dobre premyslené.“*

Keďže Ron teraz nemal miesto, sadol si na opierku jej kresla. Blízkosť jeho tela v nej vyvolala nezvyčajne príjemné chvenie. Je to rozhodne iná blízkosť, než akú vo mne vzbudzuje Harry. Ak by pohla nohou iba o kúsok – tak – zľahka ju pritisla na Ronovo stehno. Bolo tak príjemne teplé.

Zatiaľ čo Harry stále vyvádzal kvôli Malfoyovi, Hermiona vzhliadla na Rona. Zachytil jej pohľad a kamarátsky zagúľal očami. Usmiala sa naňho. Teplo spôsobené dotykom nohy sa rozšírilo na tvár. Rýchlo odvrátila pohľad – dúfala, že si jej rumenec nevšimol. Hodina legilimencie s profesorom Snapom v nej zanechala akýsi znepokojivý pocit viny voči ryšavému priateľovi.

„Uvedomujete si niekedy, čo si iní myslia?“ spýtal sa profesor Snape.

Hermiona sa nad otázkou dôkladne zamyslela. „Nuž, často musím Harrymu a Ronovi vysvetľovať, čo si dievčatá myslia, no vždy som sa nazdávala,  že je to preto, že sú, nuž...“

„Idioti?“ navrhol pokojne a zdvihol jedno obočie.

„Chlapci,“ strelila po ňom nesúhlasným pohľadom.

Na konci hodiny bolo jasné, že Hermiona videla do myšlienok iných ani nie tak vďaka ženskej intuícii, ako skôr tomu, že používala nízku úroveň legilimencie. Takže vedela, že ju Ron mal svojím zmäteným spôsobom rád. A samu seba poznala dostatočne na to, aby si priznala, že rozhodne nie je proti. No vedieť, čo cíti bez toho, aby jej to povedal, bolo tak trochu podvádzanie. Rovnako ako vysnoriť niečo osobné. Pritisla nohu k jeho stehnu trošičku silnejšie a pozrela naňho spod mihalníc. Bol naklonený dopredu a prehováral Harryho, aby si zahrali šachy. Rukávy mal vyhrnuté, na svale predlaktia mu vystupovala žila. Pri tlaku jej nohy na ňu pozrel a žmurkol. Hermiona sa usmiala popod nos a vytiahla domácu úlohu zo starodávnych rún. Nebola typom dievčaťa, ktoré vyčkáva, kým sa nejaký pochabý chalan rozhýbe. Bola úplne schopná vziať záležitosti do vlastných rúk a Slughornov nadchádzajúci vianočný večierok jej poskytoval skvelú príležitosť.

* * * * *

Počas svojej prvej hodiny legilimencie sa ocitla v nepríjemnej situácii: musela vstúpiť do mysle profesora Snapa. Ten zážitok v nej zanechal zmes hrôzy, nervozity a intenzívnej zvedavosti. Naozaj sa nemusela znepokojovať, Snape to mal po celý čas pod kontrolou. Nedovolil jej vidieť nič iné okrem sledu spomienok viažucich sa k hodinám elixírov – väčšinou sa v nich objavovala ona v rozličnom veku, ako pomáha Nevillovi s nespočetným množstvom zbabraných elixírov.

Na ďalších hodinách bola prítomná aj Jocelyn Smithová a obe spoločne precvičovali svoje oklumenčné a legilimenčné schopnosti. Počiatočný hnev, ktorý k dievčine pociťovala, sa rozplynul, len čo sa dozvedela viac o jej zdravotnom stave a doterajšom živote a už ich prvý rozhovor položil základy veľmi priateľského vzťahu. Uvedomila si, že je prekvapivo príjemné hovoriť s niekým, kto mal rád profesora Snapa skoro tak isto ako ona.

Spočiatku Snape trval na tom, že precvičovanie bude prebiehať iba jedným smerom, Hermiona mala opakovane vstupovať do mysle Jocelyn. Mnohé spomienky, na ktoré pritom narazila, boli hrozne deprimujúce – náhodou vypočuté hádky medzi matkou Jocelyn a množstvom vulgárnych a často násilníckych chlapov, bitky, mizerné večere a chvíle samoty v špinavom byte – avšak keď sa zlepšila v orientovaní sa v cudzích myšlienkach, a keď sa Jocelyn naučila niektoré spomienky ukryť, bola tiež svedkom jej veľkej radosti z nedávno objavených magických schopností a priateľov, ktorých získala v Rokforte. Keď im Snape konečne prikázal vymeniť si úlohy, Hermiona si so zle skrývaným potešením uvedomila, že profesor považuje jej oklumenčné zručnosti za dostatočné, aby udržala v tajnosti každú zmienku o ráde a Harryho boji proti Voldemortovi pred sondovaním svojej bystrej priateľky.

V ten večer, keď spolu odišli zo Snapovho kabinetu, si dievča prehodilo tašku z jedného pleca na druhé a položilo Hermione nečakanú otázku:

„Naozaj si taká dobrá v transfigurácii, ako to všetci tvrdia?“

Hermiona prekvapene zaváhala. Po dlhej chvíli obrátila pozornosť z ťažkých kameňov v stene chodby na bledomodré oči dievčaťa. Pokrčila plecami. „Som celkom dobrá,“ priznala, „aj keď neviem, čo o mne hovoria ostatní.“

„Vraj si najlepšia študentka, aká sem kedy chodila.“

„To zjavne nie je pravda,“ odvetila automaticky. Ten rozhovor ju privádzal do rozpakov. To nemôže byť pravda, pomyslela si tak trochu skleslo. V mojom veku sa už všetkým Záškodníkom podarilo stať animágmi, dokonca aj Pettigrewovi. A profesorka McGonagallová mi povedala, aby som o tom do budúceho roku ani nesnívala. Hermiona sa otočila, akoby sa chystala na odchod.

„Počkaj!“ malá rúčka Jocelyn jej zovrela lakeť. Dievčatko sa zhlboka nadýchlo. „Premýšľala som, či by si mi mohla pomôcť s opakovaním učiva z transfigurácie. Na rozdiel od ostatných predmetov sa mi v nej nepodarilo dohnať látku, ktorú som zameškala počas týždňov, kedy som nemohla kúzliť.“

Jej slová boli balzamom na Hermioninu zranenú hrdosť. „Pravdaže! Vieš, celkom to dáva zmysel, pretože na rozdiel od iných prváckych predmetov transfiguračné zručnosti na seba nadväzujú. Takže budeme musieť začať úplne od piky!“

Jocelyn sa očividne uľavilo. „Ďakujem, Hermiona. Cením si to.“

„S radosťou. Čo zajtra po vyučovaní? Spýtam sa profesorky McGonagallovej, či môžeme použiť jej triedu.“

„To bude perfektné, vďaka!“ Jocelyn sa usmiala a rýchlo stisla Hermionin lakeť skôr, než sa otočila a odbehla smerom k slizolinskej klubovni.

Môže byť môj rozvrh ešte viac nabitý? Čudovala sa zmätene, usmievajúc sa popod nos, keď sa obrátila na druhú stranu a zamierila po schodoch hore, aby sa cestou do Chrabromilskej veže zastavila v knižnici.

* * * * *

Čím viacej času trávila Hermiona nad Vectorovej výpočtami, tým viac bola presvedčená o svojej role v nadchádzajúcich udalostiach: jej poslaním bolo udržať Harryho nažive. Zdalo sa, že v tomto roku to bude pomerne ľahké, no v budúcom... sa podľa prognózy rovníc všetko značne skomplikuje. Hermiona si povzdychla a rukou si prešla po vlasoch, snažiac sa prstami rozpliesť chumáč kučier, pri ktorom hrozilo, že zostane trvalý. Vectorová vzhliadla so súcitným výrazom od svojej práce. Jednou rukou niečo zúrivo písala a v druhej držala protistresové koráliky^[1], ktorými pohybovala sem a tam v neustálom a mierne nepravidelnom rytme, čo Hermionu naozaj rozčuľovalo.

„Nejaké problémy?“ spýtala sa.

„Nie,“ povzdychla si Hermiona. „Len si prajem, aby boli výpočty viac konkrétne pokiaľ ide o to, čo mám robiť.“

Vectorová sa na ňu kyslo usmiala. „Možno by pomohlo, keby ste rovnice hovoriace o vašej budúcnosti odložili na chvíľu bokom a sústredili sa na niečo iné. Čo tak znovu prepočítať niektoré rozdelenia pravdepodobnosti predchádzajúcich udalostí? Aj malé zlepšenie presnosti by mohlo ovplyvniť neurčitosť, ktorá vás trápi v následných vzorcoch.“

Bola to dobrá rada. Hermiona už začínala byť príliš posadnutá detailmi podmnožiny, ktorá označovala jej vzťah s Harrym a Ronom. V posledných týždňoch sa zaujímala najmä o kvaternióny. Trávila hodiny pozorovaním, ako sa ich grafické znázornenie otáča v štvorrozmernom priestore. V pevnom zvinutí zobrazenia ich trojice našla čosi hlboko upokojujúce, obzvlášť počas posledných pár dní, kedy ju Ron nepochopiteľne vytáčal. S ďalším povzdychom - adresovaným skôr svojmu neprítomnému a rozčuľujúcemu priateľovi než rovniciam – nechala zmiznúť graf vznášajúci sa pred jej tvárou a zrolovala pergamen, na ktorý písala. Prehrabala sa v taške, vydolovala z nej listy s predchádzajúcimi výpočtami a rozložila ich pred sebou. Hmm.

„Pani profesorka?“ – Vectorová ihneď pozrela hore, jej povzbudivý pohľad bol prerušovaný klopkaním protistresových korálikov – „Pridali ste k súboru aktuálnych udalostí aj nehodu Katie Bellovej?“

Vectorovej telo zmeravelo a kyvadlo z korálikov vydalo oneskorené klapnutie. „Nie. Myslíte, že by mohla byť súčasťou schémy? Priznávam, že mne sa javila ako celkom náhodná udalosť.“

„Hádam neuškodí, keď ju tam vložíme, všakže? Zakrátko uvidíme, či má význam alebo nie.“

„Dobre. Aj keď existuje veľa neznámych faktorov – dôvod, páchateľ, cieľ... Urobte to. Máte pravdu, možno sa ukáže, že má kľúčový význam.“

Hermiona pocítila prílev intelektuálneho vzrušenia a sústredila sa na úlohu s novou energiou. Pritiahla si k sebe abakus a pergamen obrátila na čistú stranu.

„Zaujímalo by ma,“ zamrmlala Vectorová skôr, než sa vrátila k svojim výpočtom, „zaujímalo by ma, prečo s týmto návrhom neprišiel už Albus.“

* * * * *

Hermiona vtrhla na metlobalové ihrisko, vo vnútri cítila riadny zmätok. Ako sa Harry opovažuje? felix felicis! Ten elixír mal ušetriť, aby mu pomohol v boji proti Voldemortovi, ale nie! On ho premrhá na metlobalový zápas. MUSEL vedieť, že je to nelegálne. Ako keby bola MOJA HLÚPOSŤ pri zoslaní Confunda na McLaggena OSPRAVEDLNENÍM! Pri myšlienke na vlastný konflikt so zákonom sa jej žalúdok zovrel ešte viac. Takto naňho vplývam? Mala chuť sa rozplakať, sťažka prehltla v márnom pokuse zbaviť sa v ústach kovovej chuti viny a bezmocného hnevu. A Dumbledore – v mysli sa jej prehrával riaditeľov komentár k vlastnej nerozvážnosti: „Chcete byť vylúčená?... Dobre. Pretože si nemôžeme dovoliť o vás prísť. Štatisticky by to bola pohroma...“ – Dumbledore by neurobil nič, ani keby o tom vedel.

Dorazila na tribúnu, sadla si na sedadlo a ukryla sa za rannú poštu. Dnes ráno netúžila po nezáväznej konverzácii s Nevillom. Roztvorila posledný list od Viktora a neprítomne naň civela. Ako Harry mohol byť taký idiot? Ako som mohla byť taký idiot? Keď hráči vyšli zo šatní, Neville do nej štuchol lakťom. Rozrušene poskladala ešte stále neprečítaný list a vrátila ho do vrecka. Rukami pevne zovrela šál a prudko si ho strhla dole, nezvyčajne zachmúrený výraz jej stiahol ústa do vodorovnej čiary. Neželaný stisk na zátylku len nepatrne zmiernil jej napätie.

„Si v poriadku, Hermiona?“ spýtal sa Neville starostlivo.

„Som,“ zavrčala.

Pochybovačne zdvihol obočie, no potom svoju pozornosť obrátil na prebiehajúcu hru.

Ron všetko vychytal. Lietal skvele, dlhé ramená a schopné ruky zakaždým bezpečne odviedli prehadzovačku od obručí brán. Pohyboval sa s ľahkou eleganciou a výbušnou silou, ktorá by v nej za iných okolností vyvolala hlboké uznanie. Avšak dnes v nej zanechala pocit nevoľnosti.

Ani si nevšimla, kedy Harry chytil ohnivú strelu, pretože nemohla odtrhnúť pohľad od Rona. Až vtedy, keď diváci okolo nej vyskočili na nohy, aby oslávili víťazstvo a zakryli jej výhľad, odvrátila pohľad. A potom, čo Ginny vrazila do komentátorského pódia, dospela k nepríjemnému rozhodnutiu. Aj keď z nej Ron s Harrym nebudú mať radosť, musí im to povedať do očí. Podvádzanie zostane vždy podvádzaním, dokonca aj – či najmä – keď sa Chrabromil snaží poraziť Slizolin. Pokúšala sa umlčať všetky úvahy o tom, ako toto ovplyvní už i tak naštrbený vzťah medzi ňou a Ronom.

„Uvidíme sa neskôr, Neville,“ zamrmlala, keď si začala raziť cestu medzi ostatnými divákmi, predierala sa davom ľudí a snažila sa dostať dolu k šatniam. Keď tam konečne dorazila, zostali tam už len Harry s Ronom.

Pozbierala všetku chrabromilskú odvahu, zhlboka sa nadýchla a obrazne vyložila karty na stôl. „Musím sa s tebou porozprávať, Harry. Nemal si to urobiť. Počul si Slughorna, je to nelegálne.“*

„A čo spravíš?“* podotkol Ron útočne. „Udáš nás?“*

„O čom to vy dvaja rozprávate?“* Harryho hlas znel, akoby sa ohromne bavil. Vari je naozaj taký ľahostajný k porušovaniu pravidiel?

„Veľmi dobre vieš, o čom hovoríme!“* Hermiona cítila, ako jej preskočil hlas a potichu si vynadala za nedostatok sebaovládania. „Na raňajkách si Ronovi prskol do džúsu elixír šťastia! Felix felicis!“*

„Nie. Neprskol.“*

Už samotné podvádzanie bolo dosť zlé, ale ešte jej o tom aj klamať? Hermiona zovrela ruky do pästí, nechty sa jej zaryli do dlaní. „Ale áno, Harry, preto sa všetko darilo: slizolinskí hráči chýbali a Ron všetko vychytal!“*

„Nedal som mu ho!“* Harry vytiahol z vrecka malú fľaštičku zlatistého elixíru, zapečatený uzáver bol očividne neporušený. „Chcel som, aby si Ron myslel, že som to urobil, a tak som predstieral, že mu ho nalievam, keď som vedel, že sa dívaš.“ Otočil sa k Ronovi a priateľsky ho potľapkal po ramene. „Všetko si vychytal, lebo si mal pocit, že máš šťastie. Dokázal si to úplne sám.“*

Hermiona sa dívala na Harryho s očami rozšírenými v šoku. Ty sviniar! pomyslela si, jej hnev opadol len minimálne.

Ron vyzeral byť ohromený, ústa mal niekoľko sekúnd otvorené dokorán, kým sa zmohol na slovo. „Naozaj som v tekvicovom džúse nič nemal? Ale počasie bolo dobré... a Vaisey nemohol hrať... skutočne som nedostal elixír šťastia?“*

Harry sa uškrnul a poklepal si po vrecku, do ktorého si vsunul fľaštičku s elixírom. Hermiona presne videla okamih, kedy prekvapenie na Ronovej tvári vystriedal hnev. Otočil sa k nej a necitlivým falzetom napodobnil jej hlas: „Ráno si dal Ronovi do džúsu felix felicis, preto všetko vychytal! Vidíš! Vychytám góly aj bez pomoci, Hermiona!“*

Ty sviniar! pomyslela si znovu a šupla oboch priateľov do jedného vreca. Rozhovor sa uberal zlým smerom a ona nebola schopná tomu zabrániť. „Nikdy som predsa nepovedala, že nevychytáš... Ron,“* - bol už na odchode, ale zúfalo volala za jeho vzďaľujúcou sa postavou – „Ale veď aj ty si si myslel, že si ho dostal!“*

Keď zostala sama s Harrym, chrbtom ruky si utrela oči.

„Ehm...“* ozval sa Harry váhavo, po Ronovej reakcii jeho predošlé sebavedomie spľaslo. „Pôjdeme... pôjdeme teda na tú oslavu?“*

„Ty len choď!“* Hermiona prudko potiahla okraj pletenej čiapky a stiahla si ju nižšie na uši. „Momentálne mám Rona po krk! Čo som mu zase urobila?“* Rýchlo sa na Harryho usmiala a dúfala, že bude pôsobiť dospelo a zhovievavo, aj keď sa obávala, že vyzerá príliš skrúšene a potom rýchlo vyšla na pozemky. Prechádzka okolo jazera sa náhle zdala ako veľmi dobrý nápad.

Sadla si pod buk a prinútila sa prečítať Viktorov list s pozornosťou, ktorej bol hoden. Ako ho poprosila, poskytol jej ďalšie informácie o svojom pokročilom výskume v oblasti transfigurácie a detaily boli neobyčajne pozoruhodné. Okrem toho ju znovu pozval, aby ho navštívila v Bulharsku. Pri myšlienke na to očervenela: presne vedela, kam by záležitosti dospeli, ak by jeho ponuku prijala. Nuž, povedala si nahnevane, možno by som mala. Aspoň niekto dokáže oceniť môj pôvab. Rázne poskladala list a rozhodla sa, že je dostatočne pokojná, aby sa zvládla vrátiť do klubovne. Navyše vonku začalo byť chladno.

Pohľad do klubovne by ju však šokoval aj za najlepších okolností. Ron zozadu objímal Lavender v grotesknej paródii puberťáckeho nadšenia. Hermiona sa otočila na päte, rukou zadržala portrét Tučnej panej pred tým, než sa za ňou zavrel, a prepchala sa späť na chodbu. Musela sa dostať preč.

Prvá dvojica dverí bola zamknutá, pri treťom pokuse zamumlala, „Alohomora“, než s povzdychom úľavy vkĺzla dovnútra. Zatiaľ čo kráčala do prednej časti prázdnej učebne, v myšlienkach prešla zopár Snapových mentálnych cvičení. Som pokojná, opakovala si. Som pokojná. Sadla si na katedru a rukou pohladila povrch stola. Som pokojná. Vytiahla prútik a premýšľala o Viktorovom liste. Pokusy, ktoré robí s transfiguráciou zvierat sú naozaj zaujímavé. Len tak z ničoho vykúzlila kanárika a poslala ho krúžiť okolo svojej hlavy. Som pokojná. Vykúzlila druhého. Viktor je veľmi inteligentný a svetovo známy metlobalový hráč. Okrem toho býva v Bulharsku, dodal oveľa cynickejší vnútorný hlások, no nemilosrdne ho potlačila. Som pokojná. Vykúzlila tretieho kanárika a pridala ho k jeho bratom. Bolo nepravdepodobné, že ju rodičia pustia druhýkrát do Bulharska, ale stále môže pozvať Viktora, aby ju navštívil. Rozhodla sa, že tak urobí práve v ten večer. Som pokojná. S prasknutím vznikol štvrtý kanárik a pripojil sa k poletujúcemu kruhu. Rozhodne ma nezaujíma milostný život Ronalda Weasleyho, priemerného metlobalového hráča, ktorý by sa nedokázal vytransfigurovať ani z papierového vrecka. Piaty kanárik sa objavil vo chvíli, kedy Harry otvoril dvere a vkĺzol do miestnosti.

„Och, ahoj, Harry. Len som trénovala.“* Hermiona sa sústredila, aby jej hlas znel vyrovnane a kanáriky krúžili plynule. Som pokojná.

„Hej... sú... ehm... fakt dobré...“*

To sa ti podarilo Harry. Milé a logické. Trochu sa upokojila, že ju priateľ prišiel hľadať. No tiež by sa mohli postaviť tvárou v tvár skutočnosti, prečo sú obaja tu.

„Zdá sa, že Ron si tú oslavu užíva,“* vyhlásila. Želala si, aby svoj hlas dokázala kontrolovať ako profesor Snape. Vyrovnaný a sarkastický, to bol ideál, o ktorý sa usilovala, nie to prenikavé pišťanie vyvolané stresom.

„Ehm... myslíš?“*

Harry bol vždy strašne zlý klamár. „Netvár sa, že si ho nevidel. Vlastne to ani neskrýval, že...“* Hermiona sa zarazila uprostred vety, keď sa dvere opäť rozleteli. Pri pohľade na Rona jej srdce poskočilo a vzápätí opäť pokleslo, len čo vtiahol dovnútra trochu hystericky sa smejúcu Lavender. Cundra. Hlas v Hermioninej hlave bol zvláštne nevzrušený.

„Och,“* povedal Ron a zastavil sa, keď si všimol, kto sa nachádza v miestnosti.

„Hops!“* Lavender sa zachichotala a s rukou pritisnutou k ústam vycúvala na chodbu.

V učebni sa rozhostilo trápne ticho a Hermiona si stále dookola opakovala svoju mantru: Som pokojná, som pokojná. Ron sa na ňu ani nepozrel.

„Čauko, Harry! Čudoval som sa, kam si zmizol!“*

Ty sviniar. Čauko, Harry? Zrejme ťa ani nenapadlo čudovať sa, kam som zmizla ja?! Čo najopatrnejšie a najrozvážnejšie sa posunula na okraj stola, skĺzla z neho dole a pobrala sa k dverám, aureola z kanárikov sa v závese ťahala za ňou. Som pokojná.

Keď míňala Rona, prehnane sladko sa naňho usmiala. „Nemal by si Lavender nechať čakať vonku,“* podotkla a v duchu sa pochválila za pokojný tón hlasu. „Bude sa čudovať, kam si sa podel.“* Výraz úľavy, ktorý sa po jej poznámke mihol na Ronovej tvári, bol takmer komický, jej falošne sladký úsmev sa zmenil na samoľúby. V poslednej chvíli sa k nemu otočila s prútikom v ruke. „Oppugno!“* vykríkla a kanáriky preťali vzduch v zlatom prúde vtáčieho besnenia. Zaplesla za sebou dvere, čím náhle prerušila Ronove bolestivé výkriky.

V relatívnom bezpečí chodby sa Hermiona pustila do behu. Lavender sa bezpochyby vrátila do Chrabromilskej veže a ona nemala chuť, aby sa ich cesty opäť skrížili, či už v klubovni alebo spálni. Preto zamierila do kabinetu profesorky Vectorovej – na jediné miesto, kam ju jej priatelia nemohli nasledovať a kam mohla mať povolený vstup bez ohľadu na hodinu. Chodby boli, našťastie, prázdne, a tak slzy mohli voľne stekať. Hoci pre ne videla rozmazane, cestu poznala tak dobre, že mohla napredovať takmer inštinktívne. Ibaže pár odbočiek pred cieľom sa prehnala cez zákrutu a vrazila do niekoho. Bola by padla, keby ju silné ruky nechytili za lakte. Na moment sa zaknísala a tvárou zaborila do hrubého učiteľského habitu z čiernej vlny. Srdce jej bilo až v hrdle. Poznala tú vôňu – zvláštna zmes byliniek a dymu, ktorá nasledovala Snapa z laboratória elixírov až k učebni obrany. Unikol jej tichý vzlyk. Otočila sa rozhodnutá znovu utiecť, no ruky na lakťoch ju zadržali. Uvedomila si, že jej poníženie bolo práve dovŕšené.

„Slečna Grangerová, keď som vám nariadil, aby ste sa venovali behu, nemyslel som tým, aby ste trénovali na chodbách.“

Hermiona sa rozochvene nadýchla bez toho, aby pozrela hore. „Je mi to ľúto, pane, už sa to nestane.“

Snape si ju držal ďalej od tela, ale nepovolil zovretie. Cítila intenzitu jeho pohľadu, no odhodlane civela na jeden z gombíkov na habite. Bol ozdobený mierne vystupujúcim „S“ pripomínajúcim hada. Zhlboka sa nadýchla nosom a snažila sa znovu nadobudnúť akú takú sebakontrolu. Pre každý prípad zdvihla štíty oklumencie aj napriek tomu, že sa mu nepozerala do očí.

Keď jej pustil ruky, mierne sa zaknísala udivená intenzívnym pocitom straty, ktorý ju zaplavil. Na jej prekvapenie vytiahol z vrecka vreckovku a ponúkol jej ju. Vďačne si ju vzala, utrela oči a odvrátila sa, aby si poriadne vyfúkala nos. Potom ju poskladala a podala mu ju, pričom mu po prvýkrát pozrela do tváre. Na ponúkanú vreckovku sa pozeral s výrazom mimoriadneho znechutenia. Zadívala sa na premočený kúsok plátna, ktorý zvierala medzi prstami, a tvár spuchnutú od plaču skrivila do kyslého úsmevu.

„Môžem vám ju vyčistiť,“ navrhla rýchlo.

Snapovi sa rozšírili nozdry, ako by ho už samotná tá myšlienka urazila. „Nechajte si ju,“ odvetil hlasom prestúpeným pohŕdaním. „Povedzte mi,“ pokračoval skôr, než mu mohla poďakovať, „máte niekam namierené, alebo tu pobehujete z čírej radosti z pohybu?“

„Išla som do kabinetu profesorky Vectorovej.“

„Vlastne by som vás mal poslať späť do spálne.“

Hermiona viditeľne zbledla. „Prosím, pane, nie!“ Hlas mala náhle podfarbený predošlým plačom.

Snape zdvihol jedno obočie. „Prípadne by ste si mohli odpykať trest u mňa.“

„To,“ odvetila Hermiona sebavedome, „by bolo oveľa lepšie.“

Snape zdvihol aj druhé obočie a potom odrazu zmenil tému. „A čo ak profesorka Vectorová nebude vo svojom kabinete?“

„Upravila ochrany, pane. Môžem prísť kedykoľvek.“

Hermiona sa ani neodvážila nadýchnuť. Pošle ju späť do Chrabromilskej veže? Alebo jej dovolí ísť do Vectorovej kabinetu? Dlhú chvíľu stál a zvažoval možnosti, prstom si prechádzal po spodnej pere.

„Poďte, slečna Grangerová,“ prikázal jej a otočil sa na päte. Rýchle ho nasledovala a uľavilo sa jej, keď zistila, že ju vedie ďalej od klubovne. Pred Vectorovej dverami zastal. „Nech vás neprichytím na chodbe po večierke, slečna Grangerová, inak z toho bude trest.“

Hermiona zľahka zaklopala na dvere, aby si bola istá, že je kabinet prázdny a potom ich klepnutím prútika otvorila. Keď cez ne prechádzala, obzrela sa ponad plece. „Ďakujem, pán profesor.“ Snape neodpovedal, iba ju ľahostajným pohybom prstov povzbudil, aby vstúpila dnu.

Hneď ako sa dvere zavreli, mávnutím prútika rozsvietila v miestnosti. Profesor Snape bol neuveriteľne milý, pomyslela si. Vreckovku položila na pracovný stôl a ľavou rukou ju uhladila. Možno by som si užila aj trest. Zhlboka sa nadýchla a pretiahla sa, ruky vystrela nad hlavu a prehla chrbát. Keď už je tu, mohla by aj niečo urobiť. Rázne odsunula na jednu stranu výpočty, ktoré sa týkali ich trojice, a pred seba si pritiahla rovnice súvisiace s nehodou Katie Bellovej. V čase, kedy sa pobrala do postele, sa jej výlet mohol považovať skôr za „skoré vstávanie“, než „pobyt vonku po večierke“, no našťastie nestretla nikoho okrem Sivej dámy, ktorá pomerne nevšímavo preletela povedľa nej. Vkĺzla do spálne skôr, než sa ktokoľvek zobudil a opatrne zatiahla závesy vôkol postele. Vďakabohu bola nedeľa a ona mohla pokojne prespať väčšinu dňa.

A/N: Takže situácia je takáto: moja posledná aktualizácia (12. kapitola) získala *najviac* kliknutí a *najmenej* komentárov, odkedy som niečo zverejnila. To ma robí skutočne paranoidnou, že sa ľuďom celkovo nepáči, kam sa príbeh uberá. Snažila som sa utešiť vedomím, že stránka cez víkend nefungovala, ale pravdou je, že najviac rušno tu bolo vo štvrtok a piatok, kedy stránka v pohode šliapala a ja nedokážem nájsť obzvlášť vierohodné vysvetlenie. Ak túto poviedku čítate a páči sa vám, prosím, dajte mi to vedieť! Bola by som vám vďačná viac, než si dokážete predstaviť.

Pozn. prekl.: [1] protistresové koráliky Komboloi http://cs.wikipedia.org/wiki/Komboloi 

Vety označené hviezdičkou sú priame citácie z HP6, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.