Preklady fanfiction Harryho Pottera

PP: Tak a máme tu prológ, dúfam že sa Vám poviedka bude páčiť :)

Prológ

Muselo to začať niekedy po Finálnej bitke. Áno, samozrejme. Keď všetko začalo alebo skončilo, záležalo na tom, z akého uhľa ste sa na to pozerali.

Dávalo to zmysel?

Hermiona zažmurkala. Podlaha sa krútila. To nebolo normálne, všakže? Znamenalo to, že sa hýbala ona alebo to znamenalo, že sa hýbala podlaha? A prečo by sa hociktorá z tých vecí diala?

Frustrovaná, že strácala prúd myšlienok, silno zavrela oči a snažila sa sústrediť svoju myseľ.

Muselo to začať niekedy po Finálnej bitke. Áno. Potom čo pochovala všetkých tých ľudí. Potom čo zverejnili mená nezvestných. Toľko mien. Tonksová. Moody. Ginny. Snape. Neville. Matne si spomínala na ten prechod zo šoku späť do reality, ten ťažký mrak, ktorý sa zdvihol len, aby jej ukázal devastáciu po búrke.

Realita bola náhle oveľa drsnejšia ako si pamätala. Či sa jej to páčilo alebo nie, zmenila sa. Všetci sa zmenili. Po Vojne sa nič nevrátilo do normálu. Niečo v jej vnútri chýbalo a ako sa snažila vyplniť to miesto, stratila kontrolu. Začínala mať pocit, že sa to nikdy nevráti.

Harry s Ronom tiež stratili kontrolu. Z Harryho sa stal pustovník, odsťahoval sa ďaleko a držal sa v úzadí. Ron upadol do víru sebadeštrukcie, príliš veľa pil, pokašľal okolo seba príliš veľa vecí, plný zožierajúceho sebapohŕdania, ktoré ho stravovalo rok za rokom. Vedela viac ako dala najavo a ostávala s ním aj napriek tomu všetkému, ale v tú chvíľu Hermiona si ani za svet nevedela spomenúť prečo. Možno preto, že to mala spraviť. Pretože sa to od nej očakávalo. Jej osud bol pre ňu napísaný: vezme si Rona, bude mať s ním deti, zomrie ako spoľahlivá vojnová hrdinka, chodiaca knižnica a večná dobrodinka.

Vždy robila to, čo sa od nej očakávalo, aspoň teda navonok. Spoľahlivá stará Hermiona.

Avšak vo vnútri sa všetko rozpadalo na kusy. Jej sila slabla. Jej viera zomierala. To miesto, to prekliate miesto vnútri nej, čierna diera prázdnoty, ktorú ako sa zdalo nebola schopná naplniť, vysávala ju dosucha. Začala hľadať spôsoby ako si s tým poradiť.

Začalo to po trošku, kúsok tu, kúsok tam, len aby to pomohlo utlmiť bolesť. Ovládnuť paniku. Vysporiadať sa so smútkom. Preniesť sa cez sklamanie, ktoré prišlo s dospelosťou. Nájsť ten chýbajúci kúsok. Nakoniec ona bola Hermiona Grangerová. Nič ju nemohlo vyviesť z konceptu.

Alebo aspoň taká bola predstava. Maják sily. Člen zlatého tria, ktorý ho mal držať pokope. Niekto so svetlou budúcnosťou.

Hermiona žmurkla v tlmenom svetle svojej kúpeľne, sedela na kachličkách na podlahe.

Má stále svetlú budúcnosť? Ťažko povedať. Dnes sa snažila, dokonca pre niekoho ako ona. Niekto s kým ju mala mať. Niekto s kým ju mala mať. Vidíte to? Takmer uverila svojej vlastnej lži. Nemôžete ju mať, keď ste zlomený. Všetci to vedeli.

Usmiala sa pre seba, na tvári mala zasnený výraz. Kachličky vyzerali tak vtipne, keď sa hýbali. Ako kaleidoskop, alebo mozaika ale na gramofóne.

Dávalo to zmysel? Isteže hej.

Zdalo sa, že z nej stres už opadol. Už viac nebola schopná jednoducho sa s tým vysporiadať, tak ako by to spravila v škole. Teraz bol stres spúšťač pre všetko ostatné. Čím viac stresu, tým viac sa snažila vysporiadať sa s tým. Čím viac sa s tým snažila vysporiadať, tým menej bola schopná zvládať stres. Nanešťastie, jej metódy riešenia začínali byť problém. Dokonca zvyk. A ako jej zvyk rástol, spolu s ním rástol aj priestor vnútri nej. Chýbajúci kúsok. Takýmto tempom ho nikdy nenájde. Pravdepodobne skôr zomrie.

Hermiona si uvedomila v mlhe neusporiadaných myšlienok, že teraz by bol dobrý čas zavolať o pomoc. Škoda, že nemohla pohnúť jazykom. Zdal sa opuchnutý alebo ako keby ho niekto vymenil za vankúš.

Aká zvláštna myšlienka.

Nuž, pomoc nepríde, ale to je v poriadku. Ona bola Hermiona Grangerová. Má to pod kontrolou. Nič ju nevyvedie z konceptu.

Až na tento malý problém na ktorý prišla. Muselo to začať niekedy po finálnej bitke.

Potom čo pochovala všetkých tých ľudí.