Preklady fanfiction Harryho Pottera

12. Severus zachraňuje

Severus nevedel, čo Grangerová povedala Jocelyn, no nech to bolo čokoľvek, pomohlo to. Keď sa v sobotu po raňajkách stretli, podarilo sa mu na krátky okamih dostať za jej štíty.

Sedenie sa začalo rovnako ako každé predošlé: sadli si oproti sebe ďalej od stola, dotkli sa dlaňami a Jocelyn zavrela oči, aby sa sústredila na šťastnú alebo neutrálnu spomienku, o ktorú sa mohla podeliť so svojím učiteľom. Keď bola pripravená, otvorila oči a pozrela do Snapových. Zatiaľ mala štíty spustené, a tak vošiel do jej spomienok. Avšak v okamihu, kedy prekročil hranicu mysle, ho inštinkty okamžite vyhodili.

Severus sa díval na dievča pred sebou: vyzeralo prekvapene. Kútik pier sa mu zvlnil nahor. „Nebolo to zlé,“ poznamenal.

Jocelyn sa v sede trošku napriamila. Hoci sa neusmievala, oči sa jej na okamih rozšírili.

„Skúsime to znovu?“ spýtal sa. Energicky prikývla.

Ale o dvadsať minút neskôr, navzdory niekoľkým pokusom, neboli schopní znovu vytvoriť predošlé spojenie. Severus cítil, ako jeho rozčarovanie narastá a Jocelyn vyzerala čoraz skľúčenejšie. Do uplynutia vymedzeného času im zostával len týždeň. Ak ich terapia zlyhá a o jej stave bude spísaná oficiálna správa pre Nemocnicu svätého Munga, Jocelyn bude označená ako nebezpečná a celkom iste hospitalizovaná na oddelení škôd spôsobených kúzlami.

„Dosť,“ povedal nakoniec a rukou si prešiel po tvári. „Všimli ste si nejaký rozdiel medzi tým, ako ste sa cítili počas prvého pokusu a tými ostatnými?“

Jocelyn nakrčila obočie v snahe presne roztriediť pocity. „Prvýkrát som bola... viac uvoľnená.“

Uvoľnená ... Hmm. Všetka literatúra, ktorú čítal o terapii blokovania mágie zdôrazňovala dôležitosť upokojujúcich hlasov, priateľských gest a bezpečného prostredia. Našťastie sa malá vnímavá slizolinčanka nenechala zastrašiť jeho hrubou povahou a on bez váhania upustil od všeobecne prijímaného názoru. Jednako by len mal o tom popremýšľať.

„Aj na druhý pokus sa mi to takmer podarilo, ale potom som...“ jej hlas na sekundu zakolísal, než pokračovala, „som sa zľakla.“

„Čoho ste sa zľakli?“

Jocelyn prešla nechtom po opierke kresla. Radšej sledovala opatrný pohyb prsta, než by mu pozrela do očí. Prešlo niekoľko minút, kým prehovorila.

„Toho, že keď uvidíte, čo sa mi stalo, ma už nebudete mať rád.“

Krátka pauza, ktorá nastala, než prehovoril, bola ťaživá a presýtená jej strachom. „Jocelyn,“ riekol naliehavo, „skúsme to inak. Vyberte prútik.“

Vytiahla ho trochu zdráhavo. „Načo? Aj tak nefunguje.“

„Podajte mi ruku. Špičku prútika priložte sem, na moju sluchu.“

Jej malá rúčka vkĺzla do oveľa väčšej dlane. Koniec prútika mu najskôr zľahka narazil do obočia, než sa posunul na správne miesto. „Čo budeme robiť?“ spýtala sa.

„Chcem vám ukázať jednu spomienku,“ vysvetlil jej. „V podstate je to tiež mágia, no legilimencia je tak úzko spätá s oklumenciou, ktorú už používate, že by to azda mohlo fungovať. Okrem toho,“ dodal a v jej očiach si všimol záblesk záujmu, „vás zvedavosť možno vyláka z ochrannej ulity.“

„Čo mám urobiť?“ Hlas mala vzrušenejší, než kedy počul.

„Zaklínadlo je Legilimens, no dôležitejšie je, aby ste sa mi pozerali hlboko do očí a sústredili na moju myseľ. Musíte si predstaviť spôsob, ako sa tam dostanete. Chápete?“

Prikývla a niekoľkokrát si popod nos zamumlala zaklínaciu formulu.

„Ste pripravená?“

Z tváre jej vyžarovalo odhodlanie a z pohľadu dravosť. Prudko sa nadýchla nosom a na pár sekúnd zadržala dych, telo sa jej naplo. Potom čistým a vysokým hlasom vyslovila kúzlo: „Legilimens!“

Cez prútik sa valila energia a jej vedomie sa prepadlo do Severusovej mysle. Tú spomienku si vybral takmer náhodne, bolo ich tam toľko podobných. Pred očami sa im zjavila špinavá kuchyňa. Povrch béžovej farby, ktorý by vyzeral zastarane už v päťdesiatych rokoch, svedčil o desaťročie neskôr o úplnej chudobe. Osem či deväťročný chlapec sedel za otlčeným umakartovým stolom a z misky roztržito vyjedal cereálie. Lyžicu držal pomerne nemotorne a lakeť mal opretý o stôl. Jeho oblečeniu aj vlasom by sa zišla očista. Žena za kuchynským pultom smažila slaninu, zásteru mala hojne postriekanú mastnými fľakmi. Podobnosť medzi oboma nemohla byť náhodná: rovnaké tmavé spľasnuté vlasy, rovnako bledá pleť. Sieťové dvere sa so škripotom otvorili a potom s hlasným tresknutím zabuchli. Matka a syn sa strhli. Obsah chlapcovej lyžice vyšplechol na stôl. Stuhol.

„Kristepane!“ zahrešil muž, len čo vstúpil dnu. Natiahol ruku a drsne schmatol chlapca za golier, spolovice ho vytiahol zo stoličky a vystupujúci nos mu strčil do malej mláčky mlieka na stole. „Ten malý magor nie je schopný ani zjesť raňajky bez toho, aby nenarobil svinčík.“

Žena v pozadí sa rýchlo prihnala, aby mu naservírovala vajcia a slaninu. Pobiehala okolo stola a nešikovne kládla taniere na stôl. „Toby,“ vydýchla. „Raňajky!“ Hlas mala premknutý strachom, keď sa snažila rozptýliť manžela. „Aká bola nočná zmena? Hovoril si s...“

Jej bľabotanie bolo náhle prerušené, keď Toby bez toho, aby pustil chlapcov golier, natiahol dlhú ruku a prudko ju plesol po zátylku.

„Žena,“ zavrčal, „neprerušuj ma, keď vychovávam syna.“ Voľnou rukou si rozopol pracku na opasku a vytiahol ho z nohavíc. Tie mu skĺzli o trochu nižšie na boky, aby mu nespadli, rozkročil sa naširoko. Odkopol stoličku spod chlapcovho zadku, pričom mu po celý čas pritláčal tvár k stolu.

Chlapec sa triasol a oči mal pevne zatvorené. Keď ho muž menom Toby začal biť koženým opaskom po chrbte a stehnách, rozplakal sa.

„Dosť,“ povedal Severus nenáhlivo o chvíľu neskôr, keď prerušil spojenie medzi Jocelyn a svojimi spomienkami. Predmety v kabinete znovu nadobudli kontúry a on so záujmom pozoroval dievča pred sebou. Kúzlila – čo bolo výrazným prielomom blokovania – no nebol si istý, čo by sa mohlo diať ďalej. Skutočne, telo sa jej zaknísalo, balansujúc na okraji stoličky.

„Och,“ povzdychla si. „Vy...“ Odmlčala sa a zadívala na prútik. „Ja...“ S priduseným vzlykom sa vrhla k nemu a chudými rúčkami ho objala okolo krku. Severus ju mimovoľne zovrel v náručí a trochu pootočil, aby si ju mohol posadiť na kolená. Počas pätnástich rokov na poste vedúceho Slizolinu zažil viac ako dosť plačúcich detí, a tak trpezlivo čakal, kým sa utíši. Trvalo niekoľko minút, kým jej vzlyky utíchli, dosť dlho na to, aby mu niekoľko sĺz nepríjemne stieklo za golier habitu. Keď sa upokojila, položil ju späť na stoličku a bez slova jej podal vreckovku. Vzala si ju s tichým smrknutím. Nahlas a dôkladne si vyfúkala nos, než mu ten pokrkvaný a špinavý kúsok látky podala späť.

Severus sa pozrel na dievča a vreckovku s výrazom znechutenia. Skôr ako si ju zobral, namieril na ňu prútik a vyslal dôkladné čistiace kúzlo. Jocelyn to pozorne sledovala a pohľadom preskakovala z jeho prútika na svoj a späť. Vzrušenie vyžarujúce z jej tela bolo hmatateľné. Severus si s pohnutím uvedomil, že taktiež cíti jej mentálne vzruchy: štíty mala spustené. Letmo naňho pozrela spod mihalníc a s odhodlaným výrazom na bledej tvári namierila prútik na práve vyčistenú vreckovku.

„Vingardium leviosa,“ zvolala a vreckovka sa vzniesla do vzduchu. S radostným výkrikom ju poslala poletovať po miestnosti.

Severus vstal a pobral sa k stolu. Telom mu prešla vlna úľavy a uvoľnila zovretie v žalúdku. Jocelyn tiež vyskočila zo stoličky, poskakovala okolo nábytku a navigovala vreckovku po kabinete už v druhom víťaznom kole. Úsmev zmenil jej vzhľad: ostré črty tváre sa zjemnili a bledé líca pokryli rumencom. Keď sa vreckovka vznášala pri jeho hlave, šikovne ju chytil a strčil do vrecka; ešte cítil, ako sa raz zavlnila, než napokon úplne znehybnela.

„Sadnite si,“ nariadil a ukázal na stoličku.

Jocelyn si ihneď sadla a potlačila chichot.

„Keď odtiaľto odídete, ohlásite sa u madam Pomfreyovej. Urobí vám kompletnú prehliadku.“

„Áno, pane.“ Po odpovedi pevne stisla pery, ale Severus videl, že má na jazyku nevypovedanú otázku a trasie sa od nedočkavosti. Aká pozoruhodná zmena! Tiché a nezvyčajne pokojné dieťa, ktoré poznal ako Jocelyn Smithovú, bolo preč. Namiesto nej tu bolo dievča plné energie.

„Napriek tomu, že už nie je potrebné, aby sme sa vídali každý deň, navrhujem, aby sme sa stretli raz do týždňa a ďalej pracovali na oklumenčných schopnostiach. Musíte ich mať pokiaľ možno pevne pod kontrolou. Vyjadril som sa jasne?“

Prikývla.

„Môžete ísť,“ povedal s prepúšťajúcim mávnutím ruky. Jocelyn poslušne skĺzla zo stoličky a pobrala sa k dverám. „Slečna Smithová,“ zvolal v poslednej chvíli. S rukou na kľučke sa obzrela ponad plece. „Ak vás prichytím čarovať na chodbách, strhnem vám fakultné body.“

Odpoveďou mu bol úsmev, ktorý s ním zostal aj potom, čo odišla.

Keď zostal v kabinete sám, dovolil si jeden neospravedlniteľný, spokojný úsmev nad svojím nekonvenčným, ale veľmi uspokojivým vyriešením problému Jocelyn. Bude musieť napísať liečiteľom na Harvarde, ktorí boli autormi pôvodnej liečby, nepochybne by ich zaujali zvesti o jej úspechu.

Ako dlho jej vydrží prvý príval šťastia? premýšľal. Zrejme nie natrvalo. To už vedel z toho, čo si prečítal. Ale chvíľu jej prísun mágie a radosť z faktu, že vstúpila do nového sveta, veľmi vzdialeného od utrpenia jej predošlej existencie, umožní žiť šťastnejšie – možno po prvý raz v živote. V určitej fáze sa, samozrejme, bude musieť vyrovnať so spomienkami na predošlý život a nájsť nejaký spôsob, ako ich včleniť do toho súčasného. Azda to najlepšie, čo pre ňu môže urobiť, je aj naďalej pokračovať v hodinách oklumencie.

To ho z blúdenia v myšlienkach priviedlo späť do reality. Každodenné stretnutia s Jocelyn ho úplne obrali o čas venovaný známkovaniu, a tak ho na stole čakali písomné práce študentov piatich ročníkov. S povzdychom si k sebe pritiahol dve hŕby a uvažoval, ako sa rozhodnúť: začať s jednoduchšími, kratšími a nekonečne nudnými prváckymi, alebo sa radšej prehrýzť zložitejšími prácami študentov pripravujúcich sa na MLOKy? MLOKy, rozhodol sa, ľahšie práce si nechám na neskôr, keď bude náročnejšie sa sústrediť.

Vo chvíli, kedy písal veľké „S“ na štvrtú esej v poradí, prestal predstierať, že ho Grangerovej práca nezaujíma. Dovtedy lovil vo zvitkoch vedľa, kým ju nenašiel. Keď pergamen rozvinul, so zlomyseľným úškrnom si všimol, že podľa očakávania k nemu pridala jedenásť palcov navyše. Toto, povedal si, si vyžiada novú fľaštičku červeného atramentu. O hodinu a štvrť neskôr dôrazne doplnil bodku za záverečnú kritickú poznámku a so samoľúbym výrazom sa zadíval na svoje dielo. „P“ napísal zreteľne na spodnú časť zvitku. Po stole bolo rozhádzaných asi pol tucta kníh, ktoré vytiahol, aby skontroloval jej citácie, či upozornil na niečo, na čo zabudla. Mal zvláštne potešenie z toho, že ju mohol informovať, že jedna z nádejných výskumných metód, pre ktorú sa vyslovila, bola vlastne vyriešená pred desiatimi rokmi – citoval pritom dosiaľ nepublikovanú štúdiu zo svojej súkromnej zbierky.

Severus sa oprel v kresle dozadu, prstom poklepkával po Grangerovej práci a usmieval sa ako mačka, ktorá zlízala príslovečnú smotanu. Okraje pergamenu boli zaplnené jeho kostrbatým písmom, červeň atramentu rámovala jej úhľadný rukopis ako ozdobná obruba. Nekompromisne rozobral všetky domnienky, pokarhal ju za niekoľko štrukturálnych rozhodnutí a jeden chýbajúci apostrof bol impulzom pre napísanie celého odseku o jej nedostatkoch v gramatike.

Za posledných viac ako päť rokov sa rozporuplnosť ich akademického vzťahu vystupňovala do súčasného impozantného rozsahu. Vedel, koľko úsilia vkladá do práce a svojím spôsobom to aj uznával – množstvom detailných kritických reakcií. Na rozdiel od svojich spolužiakov brala jeho poznámky vážne, nepatrne zmenila písomný prejav a pátrala po málo známych citáciách, o ktorých sa zmienil. Dlhý čas ho iba dráždila jej predčasná vyspelosť – a to podráždenie každým rokom narastalo. Na hodinách bola takmer neznesiteľná: rýchlosť, s akou odpovedala na každú jednu otázku zaistila, že žiaden zo študentov sa neobťažoval nad čímkoľvek premýšľať a otázky, ktoré kládla, sa vždy týkali takých oblastí, ktoré boli ďaleko popredu učiva, takže ostatní študenti úplne vypínali. Okraje jej esejí plnili spočiatku úlohu akéhosi bojového poľa, pomocou ktorého sa ju snažil potrestať, pokoriť a prinútiť, aby si uvedomila vlastnú nevedomosť, a tým zaistiť, aby na hodinách mlčala. Avšak nebolo to obzvlášť účinné. Grangerová si všetky pripomienky vzala k srdcu a zdvojnásobila úsilie, aby čelila výzvam.

Minulý rok ho to ešte doháňalo do zúrivosti. Domnieval sa, že sa ho snaží nachytať, alebo sa teší z vedomia, že mrhá jeho vzácnym časom. No tento rok sa ich vzťah od základov zmenil. Nie že by sa to prejavilo nápadným rozdielom vo vyznení jeho pripomienok – tie boli sarkastické ako obyčajne. Ale pobyt v jej myšlienkach ho donútil prehodnotiť jej pohnútky a to si následne vyžiadalo, aby zvážil aj svoje vlastné.

A tak Severus priznal, aj keď len sám sebe, že známkovanie jej prác bolo preňho jedným zo svetlých bodov týždňa. Rovnako ako ich súkromné hodiny. Grangerová, oslobodená od intelektuálnej nepodnetnosti prostredia na hodinách, prechádzala učebnou látkou závratnou rýchlosťou. Teraz, keď nešlo o dávno osvojené učivo, sa javila menej mudrlantskou a viac zvedavou a intuitívnou študentkou, ako jej predurčoval osud. Zavrieť myšlienky do knihy v knižnici, uvažoval, bol geniálny ťah. Tento týždeň ju začnem učiť legilimenciu. Severus netúžil, aby sa mu niekto prehrabával v spomienkach, ale keďže dokázal – do značnej miery – kontrolovať prístup Dumbledora i Temného pána, nejaká rokfortská šiestačka ho nemohla vážnejšie znepokojiť, bez ohľadu na to, aká nadaná mohla byť. Keď sa do toho dostane, možno ju nasadím na tréningy s Jocelyn.

Pri myšlienke na obe študentky pocítil ostré pichnutie niekde medzi hrudnou kosťou a pupkom. Čo povedala včera Grangerová Jocelyn? Neskoro si všimol, že jej jeho prítomnosť sťažuje prácu, vlastne si ani neuvedomil, že by nevydržal počúvať, ako opisuje dané udalosti. Čo keď sa jej verzia podstatne líšila od tej jeho? Čo keď ich vzájomná spolupráca pre ňu nič neznamenala?

Márne sa snažil sám pred sebou ospravedlniť svoju reakciu na epizódu v nemocničnom krídle počas minulého školského roka. Pravdaže bolo príjemné, že sa k nemu správala s takým rešpektom. A ochota, s akou Albus zvažoval obetovať jej život, ju náhle vyhodila zo škatule s nápisom Zvýhodňovaný Chrabromilčan, ktorý potrebuje zraziť hrebienok, kam ju v minulosti zaradil. A keď ho zdanlivo prirovnala k fénixovi, fénixovi!, neomylne sa trafila do jeho zbabelej túžby temných nocí. Po tom, ako si dokonale zbabral život, čo by len dal za to, aby zhorel na popol a začal odznova? No aj tak stále Grangerová – stále Grangerová až priveľmi zamestnáva moju pozornosť, prerušil sa a s povzdychom si pred seba pritiahol prácu Draca Malfoya. A pritom by som ju mal sústrediť na iné veci.

* * * * *

Sobotné popoludnie o týždeň neskôr ho zastihlo v podobnej situácii – pri známkovaní prác z obrany, hoci tentoraz si jeho invektívy vyslúžil jeden tretiak. „Uistite sa, či naozaj máte nejaký názor, kým ho dáte na papier,“ napísal na okraj. Chvíľu uvažoval nad paškvilom pred sebou, pierkom na konci brka si prechádzal po zovretých perách. „T“, rozhodol sa nakoniec a ponoril brko hlboko do červeného atramentu. Keď oheň v kozube vzplanul jasno zeleným plameňom, zastavil sa. Na povrch práce dopadla kvapka atramentu.

„Snape!“ Bol to Hagridov hlas. Do kozuba dokázal vtesnať len temeno hlavy, preto ho nebolo dobre počuť, no v hlase mu jasne znela panika. „Poďte friško!“ dodal, než odrazu zmizol.

Severus podráždene zasyčal. Ako by nestačilo, že ma volá tento hlupák neovládajúci gramatiku, ten blázon mi dokonca zabudol povedať, kam mám ísť. Našťastie skôr, ako vstal, odstránil škvrnu od atramentu a pohol sa ku kozubu, sa oheň opäť rozžiaril na zeleno a objavila sa v ňom Minervina hlava.

„Á, Minerva,“ zatiahol, „aké príjemné prekvapenie.“

„Severus, teraz nie je čas na impertinentné poznámky – jedna študentka bola vážne prekliata. Potrebujeme ťa okamžite v nemocničnom krídle.“ Taktiež zmizla bez toho, aby počkala na odpoveď.

V priebehu pár sekúnd si privolal tašku s liečivami a prešiel cez kozub do kancelárie Poppy, kde si narovnal dlhé telo s nonšalanciou, ktorá bola v rozpore s rýchlosťou, akou sa pohyboval. Čakal tam naňho Hagrid a schmatol ho za rameno.

„Čo vás zdržalo?“ spýtal sa a vykročil ku dverám do ošetrovne tak rýchlo, že Severus musel urobiť niekoľko náhlivých krokov, aby zabránil pádu.

„Hagrid,“ zasyčal, „pusť ma!“ Ten sa na okamih zastavil a s mierne zmäteným výrazom pozrel dolu na rozzúrenú tvár Severusa Snapa.

„Máte pravdu, pán profesor,“ povedal hlasom niekoho, kto celkom nechápe, čo zlé urobil a dobromyseľne ho potľapkal po ramene, ktoré práve stískal. Severus si povzdychol a s rozpačitým pokrútením hlavy odstúpil nabok. Byť hrubý k Hagridovi, je ako kopať do psa.

Len čo sa oslobodil zo zovretia nadmieru nadšeného kolegu, prešiel do ošetrovne. Pohľadom preletel po prázdnych posteliach a bez váhania zamieril k tej blízko východu, ktorá bola oddelená plentou. Keď odtiahol záves a prešiel cez umlčiavacie zaklínadlo zoslané Poppy, uši mu zasiahol krik Katie Bellovej. To úbohé dievča sa zvíjalo na posteli, zatiaľ čo sa ho Poppy snažila neúspešne upokojiť.

„Vďaka Merlinovi,“ zvolala pri pohľade naňho a ihneď ustúpila dozadu, aby ho pustila bližšie.

„Diagnóza?“

„Nič, čo by som poznala. Zdá sa, že sa niečoho dotkla, nejakého prekliateho predmetu.“

Severus vytiahol prútik a mávol ním nad zmietajúcim sa telom študentky. Vytvorili sa nad ním tmavé, dymové útvary, ktoré sa sformovali do rún skôr, ako sa rozplynuli.

„Dotkla sa ho?“ spýtal sa pre istotu. „Rukou?“

„Neviem.“

Bellová bola ešte stále teplo oblečená, mala na sebe čiapku, plášť a rukavice. Šál, ktorý podľa všetkého patril k oblečeniu, ležal na nočnom stolíku; v súčasnom stave by sa ním mohla uškrtiť. Rukami mlátila okolo seba tak divoko, že Severus použil kúzlo, aby jej stiahol rukavice. Len čo to urobil, bolo jasne vidieť miesto dotyku, koža na jednom prste sa znepokojivo nafúkla. Chytil ju za zápästie a pritlačil ho k matracu, aby mohol prst dôkladne preskúmať, i keď ruka sa jej stále silno triasla. Poppy sa postavila vedľa neho a šedivú hlavu sklonila vedľa jeho tmavej.

„Severus...“ začala ustarostene.

„Kým ten prekliaty predmet neuvidím,“ prerušil ju, „nemôžem nič viacej urobiť.“

Počas nasledujúcich minút chodila Poppy nervózne hore-dolu a zalamovala rukami. Ako liečiteľka zle znášala, že sa nedalo vôbec nič robiť. Severus si vyčaroval stoličku, sadol si a pozoroval znepokojivo sa skrúcajúce telo Katie Bellovej. Jednu štíhlu nohu si prehodil cez druhú, prsty spojil dohromady a ukazováky pritisol k perám. Jeho pokoj ostro kontrastoval s Bellovej neustálymi trhavými pohybmi. Našťastie čoskoro dorazil Filch, v ruke niesol zviazaný chrabromilský šál a nešikovne ho držal čo najďalej od tela.

Severus ukázal smerom k bielizníku a vstal. Filch opatrne položil balíček a bleskurýchle uskočil dozadu. Bol vystresovaný, že prenášal čosi také nebezpečné.

„Tak dobre, profesor, pane,“ zachripel vtieravým hlasom, „ja už teda pôjdem.“

Severus ho prepustil bez toho, aby naňho znovu pozrel a celú pozornosť sústredil na balíček. Keď pomocou prútika odoslal šál na neďalekú stoličku, objavil sa pred ním masívny opálový náhrdelník, nad ktorým vykonal rad zložitých gest. Vedľa špičky prútika sa opäť sformovali dymové útvary, pomaly sa presúvali a otáčali v nehybnom vzduchu nemocničného krídla, až kým sa neusporiadali do tajomného runového písma. Severus si niečo zamrmlal pod nos, runy zoradil dokopy a vyvodil z nich závery. So zamračenou tvárou sa obrátil k Poppy a Katie Bellovej.

„Severus?“ liečiteľkin hlas bol naplnený úzkosťou. Odkedy sa objavil náhrdelník, prestala chodiť sem a tam a stála nachystaná prijať pokyny.

„Neviem to napraviť, no môžem ju stabilizovať na dosť dlhý čas, kým ju dostaneme k Svätému Mungovi. V terajšom stave ňou nemôžeme hýbať. Poppy, dávaj pozor,“ – vymenoval jej zoznam elixírov – „ak nejaký chýba, musíš prinútiť Slughorna, aby ho pripravil. Ja budem mať dosť práce tu.“

Poppy sa naňho meravo usmiala a otočila na päte. Len čo dostala konkrétnu úlohu, hneď bola pokojnejšia. Severus sa obrátil k posteli a zhlboka nadýchol. Bude to dlhá noc.

* * * * *

Nebo už sfarbovali ružové ranné zore, keď sa konečne dostal z nemocničného krídla. Vyčerpanie mu prehĺbilo vrásky na tvári, hrdlo mal boľavé a hlas zachrípnutý. Avšak Katie Bellová bola stabilizovaná. Časť prekliatia sa mu podarilo „vyspievať“ z jej tela úplne, i keď väčšina v ňom stále zotrvávala a dievčina upadla do bezvedomia. Aby dosiahli viac, bude potrebné spoločné úsilie profesionálneho kliatborušiteľa a tímu liečiteľov.

Ako kráčal, klopkanie opätkov na čižmách sa strašidelne rozliehalo hradom. Cez okná už prechádzalo dostatočné množstvo svetla, takže fakle boli zhasnuté, no nie dosť na to, aby spestrilo scénu zahalenú v odtieňoch sivej. Zastavil sa pri veľkom rohovom okne, chvíľu tam stál a hľadel na pozemky. Jazero pod ním vyzeralo ako tmavá mláka a na horizonte sa črtali siluety stromov Zakázaného lesa. Čelo si oprel o studené sklo a zatúžil po posteli. Aspoň že je dnes nedeľa, uvedomil si. S hlbokým nádychom sa otočil a pokračoval ďalej. Dumbledore je vždy poslednou prekážkou pred spaním.

Keď dorazil do riaditeľne, našiel Albusa samého. Viac-menej očakával, že tam nájde aj Minervu, bdieť s riaditeľom za prísneho striedania čaju a ohnivej whisky. A naozaj, letmý pohľad na špinavé poháre svedčil o tom, že tam bola nielen ona, ale aj Hoochová. Premýšľal, kedy asi odišli, a ako dlho tam bude musieť zostať. Ak by tam ešte boli, mohol podať správu o Bellovej stave a rýchlo odísť.

„Dobré ráno, chlapče môj.“ Zdalo sa, že Albus bol zaujatý nejakými Vectorovej výpočtami, ale pri jeho príchode ich odsunul bokom.

„Albus.“ Severus sa spustil do kresla oproti stolu, natiahol si nohy a vychutnával pocit, že konečne sedí.

„Ako sa má pacientka?“

Pokrčil plecami. „V tejto chvíli už nie je pod mojou kontrolou.“

„Počul som od Poppy, že je to druhá študentka, ktorej si tento týždeň zachránil život.“ Dumbledore sa mierne naklonil dopredu, vetu predniesol tak, že bola zároveň pochvalou i otázkou.

Opatrnosť si ihneď prerazila cestu unaveným zámotkom Severusových myšlienok. „Poppy preháňa. Riešil som záležitosť týkajúcu sa kompetencií vedúceho Slizolinu, niet k tomu čo dodať.“

Dumbledore si povzdychol. „Takže slizolinčanka?“ Severus vedel, že to bola rečnícka otázka, a tak neodpovedal. Riaditeľ zahral celkom slušné divadielko, keď si oprášil rukáv nad sčernetou rukou. „Čo sa stalo, Severus?“ spýtal sa napokon a z tváre mu vyžarovalo starootcovské znepokojenie.

Snape si položil lakte na opierky kresla a končeky prstov zľahka spojil dohromady. Ako odpoveď zdvihol jedno obočie a dovolil, aby sa mu na tvári usadil výraz zdvorilého nepochopenia.

„Severus, ak sa jeden z našich študentov ocitne v nebezpečenstve, očakávam, že sa o tom dozviem, bez ohľadu na to, do ktorej fakulty patrí.“

„Odporúčam vám, aby ste sa porozprávali s Poppy. Je oveľa kompetentnejšia, aby vám poskytla informácie, po ktorých túžite.“

Všimol si, ako Dumbledorovi zašklbalo perami, keď sa snažil premôcť podráždenie ukryté pod povrchom vľúdnosti. „Teraz sa však pýtam teba, Severus. Ukrývanie tajomstiev predo mnou nie je súčasťou tvojej pracovnej náplne.“

Takže takto sme na tom? „Mám tomu rozumieť tak, Albus, že pochybujete o mojej lojalite?“

„Nie, Severus, samozrejme, že nie. Zveril by som ti... aj svoj život.“ Bol to nemiestny vtip, a tak aj vyznel. „Práve naopak, mám obavy, že ty neveríš mne.“

Severus si skúmal nechty na pravej ruke, než odvetil: „Už som to spomínal, Albus, niektorí študenti pre vás znamenajú viac ako iní.“

Dumbledore siahol po pohári s whisky, sčernetá ruka sa mu mierne chvela. Predviedol dokonalý prejav urazenej hrdosti. Severus potlačil nutkanie obrátiť oči stĺpkom. Radšej ich nakrátko zavrel a cítil, ako ho premáha únava. Najlepšie bude ukončiť to čím skôr.

„Volá sa,“ povedal s povzdychom, vzápätí si všimol Dumbledorov pozorný pohľad a pripravil sa na následnú prednášku o ohrození väčšiny študentov, „Jocelyn Smithová a je prváčka. Blokovala mágiu, ale vyriešil som to.“

Reakcia, ktorú jeho slová vyvolali, bola oveľa dramatickejšia a menej konfrontačná, než očakával. Dumbledorova tvár pohasla, nezranená ruka vyletela k ústam takmer v komickom vyjadrení prekvapenia. „Blokovala mágiu?“ spýtal sa takmer šeptom.

Severus so znepokojením stiahol obočie dohromady. „Albus?“ spýtal sa. Keď však Dumbledore namiesto odpovede roztržito mávol rukou, zopakoval jeho meno zreteľnejšie.

„Ja... ach... vyriešil si to?“ Hlas mal váhavý a neveriaci.

Severus si nechal nenápadne skĺznuť prútik z rukáva do ruky, pričom držal zápästie pod stolom mimo Dumbledorovho pohľadu. „Áno,“ odvetil. „Nový harvardský výskum využívajúci techniku oklumencie vyzeral sľubne.“ Dumbledorova reakcia ho aj naďalej znepokojovala.

„Aké zaujímavé.“ Dumbledore sa viditeľne otriasol a Severus sledoval, ako sa jeho obrany ihneď obnovili – narovnal sa, napravil si okuliare a znovu sa vrátil do módu kúzelného starčeka. Nečakane zmenil tému. „Takže s mladým Malfoyom si nemal šťastie?“

„Nie,“ Severus prižmúril oči. Niečo tu nesedí. „Aj napriek mojej maximálnej snahe sa mi Draco naďalej vyhýba. Nemôžem si jeho dôveru vynútiť násilím.“

„To nič,“ odvetil Dumbledore, jeho správanie bolo až príliš ľahostajné. „Dúfajme, že sa ti pošťastí skôr, než sa pustí do ďalšej takejto nepodarenej záležitosti.“

Severus úctivo sklonil hlavu, no naďalej sledoval muža pred sebou.

„Potrebuješ si oddýchnuť, Severus. Porozprávame sa neskôr.“ Rozhovor bol celkom isto ukončený.

Navzdory neskorej hodine mávnutím ruky odmietol ponúkaný hop-šup prášok. Riaditeľovo čudné správanie mu nedalo pokoja. Keď sa vydal po teraz už svetlých chodbách, v myšlienkach sa neustále vracal k sledu nedávnych udalostí.

A/N: Viem, že nie som prvou autorkou fanfiction, ktorá prirovnáva hrubé správanie k Hagridovi ku kopaniu do psa – stále je to veľmi výstižné, i keď tak trochu klišé.