Preklady fanfiction Harryho Pottera

10. Oklumencia

Severus potlačil sklamaný povzdych. Prvá hodina Hermiony Grangerovej neprebiehala tak dobre, ako predpokladal. Práve sa štvrtýkrát zdvihla zo zeme, doposiaľ sa jej nepodarilo odraziť žiadny z jeho útokov. Ešte i on sa cítil ubitý prívalom jej spomienok. Zdalo sa, že nemala horšie detstvo než Potter, ale aj tak bola až do príchodu na Rokfort osamelým dieťaťom, vylúčeným krutosťou iných detí pre svoju prirodzenú inteligenciu. Na základe spomienok, ktorých bol práve svedkom, si človek mohol myslieť, že sa jej život odvíjal od tých čias ako séria dramatických a hrôzostrašných zážitkov: videl ju ohrozovanú trollom, skamenenú baziliskom a premenenú na mačku; díval sa na jej hrôzu, keď Minervine obrovské šachy omráčili Ronalda Weasleyho a niekoľkokrát znovu prežili bitku na odbore záhad. Vlasy mala uvoľnené z početných sponiek a na tvári príznaky vyčerpania. Kvôli množstvu pádov sa pohybovala opatrne a utrápený výraz vôkol jej úst mu prezradil, že sa cítila rovnako rozčarovaná ako on.

Keď opäť stála na nohách, chrbtom ruky si pošúchala oči. „Čo robím zle?“ spýtala sa.

Severus jej pokynul, aby si sadla, a ona sa s povzdychom podvolila.

„Kde si robíte domáce úlohy?“ spýtal sa.

„Prosím?“ Náhla zmena témy ju podľa všetkého prekvapila.

„Len odpovedzte na otázku, slečna Grangerová.“ Sadol si do svojho kresla za stolom.

„Nuž... ako kedy. Niekedy v knižnici, občas v klubovni... A sem-tam v posteli...“ Pri zmienke o posteli mierne očervenela.

„Nie je klubovňa trochu hlučná?“

Hermiona prevrátila očami. „Vždy,“ potvrdila.

„Ako sa v tom hluku dokážete sústrediť?“

„Len ho vytesním.“ Zdvihla jedno obočie. „Och!“

Severus sa otočil v kresle a prezrel si knižnicu za sebou. Po chvíli premýšľania natiahol ruku a vybral tenký zväzok s názvom: Všehodžúsový zverinec:Teoretické prístupy k medzidruhovej transfigurácii založenej na elixíroch a s úškrnom jej ho podal.

Vzala ho s kyslým úsmevom. „Neuvedomila som si, že to bola mačacia srsť! Nechcela som sa premeniť na mačku!“

Snape na ňu pozrel s prižmúrenými očami. „Naozaj? A čo ste si mysleli, čí vlas to bol?“

Hermiona sa naňho ostražito pozrela. „Nezabudnite, žiadne strhávanie bodov.“

„Pamätám sa.“

Trochu rozpačito sa pohmýrila na stoličke. „Millicent Bulstrodová.“ Odmlčala sa a potom na obranu dodala. „Ale elixír som pripravila správne, viete? Harry s Ronom sa premenili dokonale.“

„Naozaj?“ Severus bol hnaný zvedavosťou, aj keď sa mu na tvári neobjavil žiadny náznak. „A ak sa môžem spýtať, na ktorých z mojich slizolinčanov?“

„Na Crabba a Goyla.“ Ruky mala pevne prekrížené na hrudi, zároveň vyzerala znepokojená i tak trochu hrdá na svoj výkon. Povzdychla si nad jeho zdvihnutým obočím a poskytla mu požadované vysvetlenie. „Vkradli sa do slizolinskej klubovne a pýtali Malfoya na Tajomnú komnatu. Bol to môj nápad.“

Severus musel uznať, že to bol trúfalý plán. A hoci vedel o jej pokuse s odvarom všehodžúsu – pobyt v nemocničnom krídle doplnený mačacími fúzami a chvostom bol pomerne silným vodítkom – neuvedomil si, že elixír pripravila úspešne.

„Kto ukradol kožu dispholida?“

Hermiona sa strhla. „Ja.“ Zjavne sa pripravila na očakávanú tirádu.

Severus si zámerne udržal pokojný hlas. „Zvláštne. Nazdával som sa, že to bol pán Potter.“

„Nuž,“ Hermiona sa mierne uvoľnila, ale stále pôsobila ostražito, „bol už v toľkých problémoch, že som to radšej vzala na seba.“

Šikovné. „Teraz začnite čítať knihu,“ prikázal jej, opäť náhle zmeniac tému. Vyvádzať ju z rovnováhy je zábavné, pomyslel si, keď poslušne otvorila knihu so zmätkom jasne vpísaným v tvári. Snape namieril prútik na stenu oddeľujúcu jeho kabinet od slizolinskej klubovne. Začal cez ňu prenikať zvuk, spočiatku tlmený, neskôr čoraz hlasnejší.

Hermiona so záujmom vzhliadla od knihy. „Odpočúvacie kúzlo? Ako ste to urobili?“

„To kúzlo je z istého dôvodu neverbálne, slečna Grangerová,“ povedal príkro. „Čítajte ďalej.“

Nesmelo sa usmiala a sklonila hlavu späť ku knihe. Chvíľu ju pozoroval, ako číta. Jednou rukou sa roztržito hrala so zatúlanou kučerou a zahryzla si do spodnej pery. Oči sa jej rýchlo pohybovali a obočie občas zvraštilo, keď spracovávala informáciu.

Prehovoril, až keď bol presvedčený, že je úplne zaujatá úlohou. „Slečna Grangerová...“

Pozrela naňho s mierne neprítomným pohľadom.

„Legilimens.“

Na krátky okamih vnímal okraj jej obranných štítov predtým, než sa zrútili. Videl, ako sa jej nepatrne rozšírili oči, keď to tiež pocítila. Než však stihol preniknúť ďalej k jej mysli, odtrhla pohľad z jeho tváre, a tým úplne prerušila kontakt.

„Počkajte!“ zvolala. Zažmúrila oči a ruky si pritisla na spánky. Kniha bez povšimnutia skĺzla na podlahu. O chvíľu neskôr ich opäť otvorila. „Skúste to znovu,“ prikázala, ruky mala stále pritisnuté po oboch stranách hlavy.

Severus tentoraz cítil, že obranné štíty zapája vedome. Keď na ne zatlačil, dokázala ich udržať neporušené. Konečne! Zažmurkal a prerušil kontakt.

„Podarilo sa mi to!“ Víťazne zovrela obe ruky do pästí a natešene sa zaškerila.

Potlačil nutkanie opätovať jej úsmev, namiesto toho ju okríkol: „Ak by ste na okamih prerušili svoje nadšenie, mohli by ste moju knihu zodvihnúť z podlahy.“

Hermiona sa rýchlo zohla, vzala ju a rukou starostlivo uhladila obal, než ju položila na stôl. Úsmev jej poklesol o niekoľko stupňov. „Mohli by sme to skúsiť ešte raz, pane?“ spýtala sa.

„Nie.“ Severus vybral zo zásuvky stola malú fľaštičku a podal jej ju. „Vypite to!“ prikázal a mávnutím prútika zrušil odpočúvacie kúzlo.

„Čo to je?“ spýtala sa, keď ju odzátkovala.

„Slečna Grangerová!“

Stuhla s elixírom na polceste k ústam.

„Len blázon vypije neznámy elixír!“

„Ale, pán profesor,“ ohradila sa a spustila fľaštičku. „Práve ste mi povedali, aby som ho vypila!“

Rozladene prevrátil očami. „To každému takto dôverujete?“

„Nie.“

Zdvihol jedno obočie.

„Nie každému. Pane, ak by ste ma chceli otráviť, už by ste tak dávno urobili.“

„Slečna Grangerová, radšej mi povedzte, čo je to za elixír.“

Hermiona si podráždene povzdychla. Zdvihla fiolu proti svetlu, zakrúžila ňou a potom k nej privoňala. „Je to svalový relaxant,“ povedala nakoniec. „Rovnaký ako tie, ktoré sme pripravovali v treťom ročníku.“ Zrazu sa naňho usmiala. „Ďakujem.“

„Netrápi ma vaše pohodlie,“ odvetil pohŕdavo. „Tieto stretnutia by však nezostali dlho tajomstvom, ak by ste boli zajtra pri chôdzi stuhnutá či rozboľavená. A teraz ten liek vypite a choďte.“

Na okamih si pomyslel, že sa s ním chystá hádať, no potom elixír radšej vypila – zatvorila oči, hlavu naklonila dozadu a odhalila líniu krku. Severus náhle vstal a otočil sa, aby vrátil knihu na policu za stolom.

„Pán profesor?

„Áno?“ odvetil bez toho, aby sa obzrel.

„Môžem prísť aj vo štvrtok?“ jej hlas bol plný nádeje.

Pomaly sa k nej otočil. Vyzerala plná očakávania. „Tak dobre,“ vzdal sa. „Ale nemeškajte.“

Hermiona sa natešene usmiala a zamierila k dverám. „Dobrú noc, pán profesor,“ ozvala sa, keď sa dvere za ňou zatvorili.

Severus sa spustil do kresla a rukou si prešiel po tvári. Musíš si dávať pozor, Snape, vynadal si. Na okamih bol... Nie. Bez ohľadu na fakultné body bola Hermiona Grangerová jeho študentkou a podľa toho by sa mal správať.

* * * * *

Štvrtková lekcia prebiehala menej komplikovane. Grangerová prišla na to, ako vedome vystavať štíty a tie sa už nezrútili pod nepatrným tlakom legilimencie. Asi hodinu sa usilovala odolávať rôzne silným druhom útokov a kontrolovať množstvo energie využívanej na oklumenciu. V istej chvíli sa Severus rozhodol hodinu ukončiť. Gangerová ešte nespadla, ale nemal chuť dohnať ju do stavu magickej vyčerpanosti.

„Posaďte sa,“ prikázal.

Hermiona poslúchla. Z toho, ako si zahryzla do spodnej pery, poznal, že jej niečo vŕta v hlave. O niekoľko sekúnd sa ukázalo, že mal pravdu.

„Pán profesor,“ ozvala sa, „môžem sa niečo spýtať?“

„To bolo ono?“ opýtal sa sucho.

„Ja... ehm, nie.“ Potlačila chichot. „To nebola otázka, ktorú som mala na mysli.“

„Tak povedzte, čo máte na mysli, Grangerová,“ – oči sa jej mierne rozšírili nad faktom, že pozabudol na zdvorilostné oslovenie, no zdalo sa, že mu to nezazlieva – „a nemrhajte mojím časom.“

„Nuž, myslela som tým, že ak moja otázka len okrajovo súvisí s témou oklumencie, odpoviete mi na ňu?“

Severus si prešiel prstom po perách, keď uvažoval nad žiadosťou. „To závisí od okolností. Spýtajte sa a potom sa rozhodnem.“

„No,“ Hermiona chvíľu otáľala, „predpokladám, že ste sa naučili oklumenciu, lebo Volde... čože?“ Jeho nahnevané zavrčanie ju prerušilo. „Dobre, v poriadku. Nevyslovím to meno, ale ho tiež rozhodne nenazvem Temný pán. To je výsadou slizolinčanov.“ Prekrížila si ruky, zamračila sa naňho a zafunela predtým, než pokračovala. „Takže, ak Vy-Viete-Kto je takým silným legilimentorom, ako to, že mu nie je podozrivé, keď sa nedostane k žiadnej vašej spomienke?“

„Ak by som zablokoval všetky svoje spomienky,“ odvetil Severus, „okamžite by mu to bolo podozrivé. Pravou podstatou oklumencie je obrana proti útoku na myseľ, nie klamanie útočníka.“

„Tak potom ako...“

„Premýšľajte, Grangerová.“

Na chvíľu sa zamyslela, spodnú peru vtiahla do úst. „Niektoré spomienky mu ukážete.“

„Správne.“ Bola naozaj bystrá. Jej myseľ oslobodená od príťaže ťahať za sebou svojich spolužiakov napredovala veľkými skokmi. „Temný pán si neuvedomil, že pre ním niečo skrývam. Ak by tomu tak bolo, neprežil by som.“

„Ale isto musí byť nadmieru ťažké vytiahnuť usvedčujúce spomienky z tých neškodných?“

„Ani nie,“ odvetil pokojne. „Väčšinu času trávim v triede alebo v škole, a keď je to potrebné, mám dostatok materiálu týkajúceho sa podozrievavých členov rádu či nepriateľských stretov s pánom Potterom.“

Hermiona naňho hľadela s rozšírenými očami a mierne pootvorenými ústami. „Ale... hmm.“

„Čo?“

„Nič.“

Severus s úškrnom nadvihol obočie. „Hádam vám nedošli otázky, slečna Grangerová?“ podpichol ju.

„Áno,“ odvetila a ústa zovrela do nezvyčajne zachmúrenej línie. „Aspoň nateraz.“

„Tak potom,“ odvetil mierne prekvapene, „ukončime dnešnú hodinu. Kedy sú v budúcom týždni metlobalové tréningy?“

„Opäť v utorok a vo štvrtok, ale,“ urobila grimasu, „profesor Slughorn naplánoval jedno zo stretnutí na utorok.“ Tvár sa jej trochu rozžiarila. „Mohla by som to zrušiť a namiesto toho prísť sem!“

Zaujímavé, zdá sa, že ani ona nie je Slughornom taká nadšená, všimol si Severus. „A tým dáte celej škole vedieť o našich hodinách? Nebuďte hlúpa. Okrem toho, ak si myslíte, že mám čas a chuť stretávať sa s vami viac ako raz týždenne, veľmi sa mýlite. Štvrtok tu bude čo nevidieť.“

Hermiona sa snažila nedať najavo sklamanie, no s malým úspechom. „Ďakujem, pane,“ povedala. „Dobrú noc.“

Keď za sebou zavrela dvere, Severus si vydýchol.

* * * * *

Hoci trieda obrany proti čiernej mágii nebola umiestnená tak blízko jeho kabinetu ako trieda elixírov, Severus si vychutnával prechádzky, ktoré táto zmena so sebou priniesla. Prechádzanie chodbami mu umožňovalo nasávať atmosféru školy a tiež mu poskytovalo jedinečné príležitosti na stŕhanie fakultných bodov. A bol to práve ten – menej dobroprajný – zámer, kvôli ktorému v piatok popoludní odbočil do nepríliš často používanej chodby. Počul hlasy prestúpené nezameniteľnou kadenciou krutosti, hoci sa slová stali zrozumiteľnými, až keď prišiel bližšie.

„No tak, vykúzli niečo!“

„Nevie! Veď je to šmukelka.“

„Hej, šmukelka! Nemáš tu čo hľadať.“

Skupinka štyroch tretiakov z Bystrohlavu pritláčala niekoho ku stene.

„Ale, ale,“ zatiahol, „aké príjemné prekvapenie!“ Až keď útočníci previnilo uskočili, zbadal, kto je terčom ich posmeškov. Jocelyn Smithová tam meravo stála, telo mala stuhnuté. V jednej ruke pevne zvierala prútik a oči mala rozšírené od strachu. Severus cítil, ako mu telom prechádza hnev. Vytiahol prútik a otočil sa k bystrohlavčanom. Pri pohľade na jeho tvár s hrôzou ustúpili a potkýnali sa v zúfalej snahe napchať niečo medzi seba a neho – použili by aj telo priateľa. Severus sa s mimoriadnou mierou sebakontroly ovládol a radšej sa hrozivo týčil nad neposlušnými študentmi, než by ich preklial.

„Odoberám Bystrohlavu päťdesiat bodov, za každého,“ zavrčal. „A v sobotu trest. Teraz mi zmiznite z očí!“

Nepotrebovali ďalšie povzbudenie. Jeden z chlapcov už aj tak plakal od strachu a ďalšie dievča lapalo od hrôzy po dychu.

Keď zostali so Smithovou sami, Severus otvoril najbližšie dvere a pokynul jej rukou. „Dovnútra,“ nariadil. Odlepila sa od steny a vošla do prázdnej triedy. Nasledoval ju a zavrel dvere.

„Ste zranená?“

Pokrútila hlavou.

„Čo to bolo?“

Pokrčila plecami a odvrátila pohľad.

„Slečna Smithová... Jocelyn, pozrite sa na mňa. To je lepšie. Keď vám položím otázku, očakávam, že mi na ňu odpoviete. Čo to bolo?“

Spodná pera sa jej sotva postrehnuteľne zachvela. „Neviem čarovať,“ zašepkala.

Prváci prechádzali na hodinách obrany prípravným programom vyvažovacích a posilňovacích cvičení, zatiaľ čo sa učili rozoznávať znaky mnohých temných tvorov – inferiov, vlkolakov a podobne. Jedinú praktickú hodinu mali počas prvého týždňa, kedy ich Severus oboznámil s kúzlom Expelliarmus. Pravda, Jocelyn ho nezvládla, no rovnako ani polovica triedy. Okrem toho pri muklorodených študentoch nebolo ničím zvláštnym, že im trvalo pár týždňov, kým prišli na to, ako ovládať mágiu pomocou vôle. Vôbec na to nepomyslel. Avšak teraz začínal mať pochybnosti.

„Aké kúzlo ste vyčarovali, odkedy máte prútik?“ spýtal sa.

„Žiadne,“ odvetila zahanbene. „Nezaslúžim si byť tu.“

„Hlúposť.“ Šmuklovia nevedia používať oklumenciu, okrem iného. „Poďte so mnou.“

Vyrazil z miestnosti a kráčal k nemocničnému krídlu. Spomalil, až keď pozrel dolu a zistil, že Jocelyn beží, aby s ním udržala krok.

„Poppy!“ zvolal, len čo vstúpili do vnútra.

„Už idem!“ zaznela odpoveď a o chvíľu sa staršia žena ukázala vo dverách kancelárie.

„Poppy, toto je Jocelyn Smithová zo Slizolinu. Jocelyn, toto je madam Pomfreyová, školská zdravotná sestra, mimoriadne spoľahlivá.“ Otočil sa k Poppy. „Slečna Smithová potrebuje komplexné vyšetrenie.“

Poppy sa láskavo usmiala na znepokojené dievča. Odviedla ho za záves a Severusa nechala merať krokmi nemocničnú izbu. „Tak čo?“ dožadoval sa informácií, keď sa objavila o celú štvrťhodinu neskôr.

Tvár mala zachmúrenú a skôr, než mu odvetila, zoslala umlčiavacie zaklínadlo.

„Severus, prečo si to dieťa ku mne nepriviedol na začiatku školského roka?“

„Radšej ma oboznám s detailmi, Poppy, kázanie si nechaj na neskôr.“

Povzdychla si a rukou pretrela šiju. „Dobre. Blokuje mágiu.“

„To je očividné, Poppy. Čo ešte?“

„Čo ešte? Si neskutočný!“ Ruky si prekrížila na hrudi a zazrela naňho. „Je podvyživená a bola pravidelne bitá. Modriny po poslednom výprasku dosiaľ nevybledli, a to sme už tri týždne v škole.“

„Ako dlho bude trvať, kým sa fyzické zranenia vyliečia?“

„Severus, ty ma nepočúvaš. Blokuje mágiu! Je nebezpečná pre seba i ostatných. Musíme ju poslať k Svätému Mungovi.“

„Nie!“

„Severus, počúvaj...“

„Nie, ty počúvaj, Poppy,“ pristúpil k nej bližšie, chytil ju za ramená a mierne ňou zatriasol. Vyzeral trochu mimo. „Existuje nová metóda, ktorá bola vyvinutá v Štátoch. Je v štádiu overovania, ale čítal som odbornú literatúru. U Svätého Munga ju ešte nezaviedli. Ak ju tam pošleme, zatvoria ju.“

Poppy mu pozrela do očí s pochybovačným výrazom. „Ako dlho?“ spýtala sa.

Pokrčil plecami bez toho, aby jej pustil ruky. „Neviem. Možno pár týždňov? Prosím, Poppy.“

Zovrela pery zvažujúc možnosti. „Dobre, máš dva týždne.“

„Nehovor o tom Albusovi.“

„Dva týždne a ani o sekundu viac.“

Severus sa s úľavou naklonil dopredu, čelo si nakrátko oprel o temeno jej hlavy. „Ďakujem,“ vydýchol.

„Ach, Severus,“ povzdychla si, „čo len pre teba neurobím.“ S podráždeným zahundraním ho odtisla preč, no výraz tváre mala celkom milý. „Počúvaj, bude potrebovať viac multivitamínového sirupu, než mám na sklade – a ak chceš naozaj urobiť niečo užitočné, mohol by si upraviť trocha Kostro-rastu tak, aby ho mohla brať ako náhradu za vápnik.“

„Vzhľadom na to, že nemám dôveru v schopnosti súčasného profesora elixírov odviesť adekvátnu prácu,“ odvetil a znovu nadobudol niečo zo svojho zvyčajného správania, „rád ti vyhoviem.“ Skôr, než odišiel z nemocničného krídla, prešiel cez závesy a zastal pri posteli Jocelyn.

„Dnes v noci zostanete tu,“ prikázal. „Madam Pomfreyová vám dá niekoľko elixírov a skontroluje výsledky. Po raňajkách prídete za mnou. Budem vás čakať v kabinete o pol desiatej, nemeškajte.“

„Profesor Snape?“ jej jasný hlások ho zastavil a obrátil sa. „Čo mi je?“

„Nič, čo by sme nezvládli napraviť,“ odvetil. „Zajtra vám vysvetlím, čo budem môcť.“

Keď odchádzal, počul Poppy v jej typickom predspánkovom režime: „No tak, dušička, prehltnite to. Pripravil to profesor Snape, viete...“

* * * * *

Severus našťastie fungoval, aj keď spal veľmi málo. Zopár hodín strávil varením – pozmeniť Kostro-rast bol zložitý proces, i keď rýchly, zatiaľ čo multivitamínový sirup bol jednoduchý elixír, ktorý sa varil niekoľko dní – a väčšinu zvyšku noci opätovným čítaním literatúry o stave Jocelyn. Keď dievča presne o pol desiatej prišlo, povšimol si, že vyzeralo lepšie než predošlý večer na ošetrovni. Hoci bolo stále bledé, malo zdravšiu farbu a Poppy mu podstrihla rozštiepené končeky vlasov. Sadlo si na druhý koniec stola s rukami pevne zovretými v lone.

„Dedenie magických schopností je chápané nepresne,“ začal a ľahko skĺzol k mentorskému tónu. „Preto ak sa dieťa narodí do čarodejníckej rodiny, rodičia pozorne sledujú jeho prvé príznaky mágie, oslavujú ich a dieťa povzbudzujú. Keď sa však magické dieťa narodí do nečarodejníckej rodiny, situácia je dosť odlišná. Prejavy prirodzenej mágie môžu rodičov prekvapiť a v niektorých prípadoch im aj nahnať strach. Tvárou v tvár situácii ju nie sú schopní pochopiť, zopár z nich urobí veľkú chybu a dieťa potrestá.“

Počas toho, ako rozprával, Jocelyn sedela bez pohnutia, veľké oči mala uprené na jeho tvár.

„Taký trest môže v krátkodobom horizonte zhoršiť problém: telo má niekoľko obranných mechanizmov, prvý z nich funguje tak, že chráni dieťa pred zranením, alebo ho bráni pred niekým, kto by sa mu snažil ublížiť. Predstavte si nasledujúci scenár: mladá čarodejnica dostane za prejav mágie, ktorý nemá pod kontrolou, facku alebo bitku. Mágia ju v sebaobrane pravdepodobne prenesie na bezpečné miesto, niekam, kde ju útočník nemôže nájsť, alebo odhodí telo útočníka cez celú miestnosť čo najďalej od nej.“

Severus hľadal na tvári Jocelyn nejaký náznak, že je jej tento scenár povedomý, ale výraz mala nepreniknuteľný.

„V prípadoch, kedy je taký trest neprimerane krutý alebo často používaný, sa telo uchýli k radikálnejšiemu obrannému mechanizmu, ktorý sa bežne označuje ako blokovanie. Mozog vytvorí medzi sebou a okolitým svetom ochranný štít. Nikto sa nedostane dnu a žiadna mágia von. Štít funguje tak, aby zabránil prejavom mágie, kvôli ktorým bolo dieťa pôvodne potrestané, no tiež mu bráni, aby kúzlilo podľa vlastnej vôle.“ Po krátkej pauze pokračoval. „Okrem toho to v prípade, ak štít zostane na mieste dlhší čas, môže byť pre dieťa nebezpečné. Magická sila kolujúca pod ním napokon narastie až do bodu výbuchu, ktorý môže ublížiť dieťaťu či jeho okoliu.“

Severus si netypicky nebol istý, ako má pokračovať a pocítil nevýslovnú úľavu, keď Jocelyn prerušila ticho. Mierne pozdvihla drobnú bradu, napätie v držaní jej tela bolo hmatateľné.

„Pán profesor, hovorili ste, že to zvládneme napraviť.“ Bolo to spolovice vyhlásenie i otázka.

„Áno,“ súhlasil.

„Ako?“

„Naučím vás ovládať štíty, ktoré blokujú vašu myseľ.“

„Naozaj to urobíte?“ spýtala sa s dôrazom na prvé slovo.

„Áno.“

Svaly vôkol očí sa jej sotva viditeľne uvoľnili.

„No nebude to ľahké,“ upozornil ju. „Budete si musieť na všetko spomenúť a vpustiť ma do svojej mysle. Myslíte, že to zvládnete?“

Odhodlane prikývla. „Kedy začneme?“ spýtala sa.

„V pondelok po vyučovaní. Dovtedy však chcem, aby ste vykonali  niekoľko prípravných cvičení...“