Preklady fanfiction Harryho Pottera

Rapotačka

Autor: Aurette

Preklad: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.fanfiction.net/s/7539979/1/Babble-On

Prístupnosť: T

Romanca/Humor

Nervový tik jednej osoby je zdrojom potešenia druhej...

Hermiona stála za stolom a netrpezlivo klopkala hranou identifikačnej kartičky na staré drevo. Pozrela na hodinky, poškrabala sa za uchom, vydrhla si fliačik na rukáve habitu, ktorý si predtým nevšimla a potom sa vrátila ku klopkaniu. O malú chvíľu celý cyklus zopakovala.

Konečne počula ozvenu krokov za pultom a rýchlo sa vystrela.

„Tu to máte,“ povedala stará čarodejnica spoza štósu spisov, ktoré niesla. „Poznámky Molocha Fatteshina o raráškovských dohovoroch z rokov 1367 až 1372.“ Štós položila so silným buchnutím a do vzduchu sa náhle vzniesol oblak prachu.

Hermiona sa pozrela na spodnú časť hromady. „Božemôj! Priniesli ste mi toho viac, než som chcela? Bolo to od vás, samozrejme, veľmi milé, ale ja som tie spisy výslovne žiadala, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou obsahujú príslušné informácie. Väčšinu minulého týždňa som strávila pátraním po rokoch, ktoré by mohli obsahovať precedensy, ktoré hľadám, a som si takmer istá, že som ich zredukovala.“

„Isteže,“ povedala žena a vrátila jej žiadanku. „Príjemnú zábavu pri čítaní.“

„Ďakujem, vynasnažím sa, či skôr pokúsim sa o to. Musím priznať, že raráškovských vojen som mala po krk už v školských časoch. Takže vďaka, táto úloha je pre mňa asi taká prospešná, ako nosenie sov do soviarne. Avšak človek nemôže utiecť pred povinnosťami. Predsa len som tímovou hráčkou. Pracujúcou v tíme, viete. Posledné dni som z nejakého dôvodu sama, ale chýba mi ten pocit, byť časťou tímu. Nie nesťažujem sa. Nemyslíte si, že sa sťažujem, však? Napokon je to len taká drobná ponosa. Nič vážne. Pozrite, tento projekt by mi nezverili, ak by sa najprv ostatní nesťažovali.“

Knihovníčka si odkašľala. „Nemusím vám pripomínať, že ak sa ktorýkoľvek z týchto dokumentov znovu pokúsite prepašovať v taške, na oddelení sa spustí alarm?“

Hermiona očervenela ako paprika. „To bolo dávno...“ Povzdychla si a schmatla štós spisov. „Málokedy robím tú istú chybu dvakrát. Uisťujem vás, že to nebol pokus o krádež, skôr túžba pokračovať vo výskume, kým som bola na horúcej stope, viete? Úprimne, ak sa nad tým zamyslíte, prečo, preboha, by niekto chcel ukradnúť šesťsto rokov staré dokumenty o spletitom období dejín, ktoré považoval za zaujímavé iba profesor Binns? Vlastne si myslím, že by ste v tejto hromade ťažko našli niečo zaujímavé o raráškoch, nie že by som sa sťažovala, len...“

Hermiona sledovala, ako sa ku nej knihovníčka obrátila chrbtom a odišla od pultu. Povzdychla si a otvoriac si dvere bokom, zamierila do čitárne ministerskej knižnice.

Prešla okolo všetkých stolov, prekľučkovala medzi niekoľkými regálmi s knihami a namierila si to priamo k obľúbenej skupinke mäkkých kresiel v rohu.

Keď sa k nim dostala, zbadala, že jedno z nich už bolo obsadené.

„Dobrý deň, pán profesor!“ zvolala tlmeným hlasom. „Och, myslím, že by teraz bolo vhodnejšie pán Snape.“

Severus Snape vzhliadol od objemnej knihy, ktorú čítal a kývol jej na pozdrav. Potom sa vrátil k čítaniu.

Položila štós spisov na koniec stola a posadila sa. Ich kreslá boli hneď vedľa seba, mierne pootočené jedno k druhému, a medzi nimi stál malý stolík.

„Nevidela som vás odvtedy, čo sme dostali medaily. Vyzeráte dobre. Ako sa máte? Čo tu robíte? Predtým som vás tu nevidela.“

Na všetky otázky odpovedal hlbokým povzdychom, pravú nohu si zložil na zem a prehodil si cez ňu ľavú.

„Jasne. Prepáčte.“ Z tašky vytiahla zvitok pergamenu a kalamár. „Nevšímajte si ma. Tento nervózny zlozvyk sa u mňa objavil po skončení vojny. Uisťujem vás, že by som tárala s každým, kto by tam sedel. Sľubujem, že zmĺknem, len čo začnem čítať.“ Vybrala niekoľko bŕk, skontrolovala ich, aby sa ubezpečila, že sú hroty ostré, a tašku umiestnila nabok. „Vidíte? Všetko je pripravené. Nebudete odo mňa počuť ani slovo, dokiaľ ma odtiaľto na konci dňa nevyhodia.“ Zodvihla najstarší spis. „V každom prípade vás rada znovu vidím, pane.“

Ešte raz naňho kradmo pozrela a jeho pohľad zachytila skôr, ako sa pozrel späť na knihu. Mal charakteristický zmätený výraz, doplnený jemným nádychom strachu, ktorý mal každý z jej kolegov zakaždým, keď otvorila ústa. Povzdychla si. Aspoň že nevyhŕkol niečo o tom, že si práve spomenul, že nechal vzadu v dome zapnuté žehliace kúzlo a neodbehol preč.

Obrátila pozornosť na výskum a pustila sa do hľadania zákonných precedensov v Právach zázračných tvorov.

O tri hodiny neskôr bola vyrušená buchnutím knihy. Vzhliadla hore a videla, že Snape stojí. V čitárni zaregistrovala zvuk stoličiek škrípajúcich po podlahe.

„Och, už je tu zatvárací čas? Tak skoro?“

„Áno. Pekný večer, slečna Grangerová.“

Mlčky naňho zažmurkala, keď odkráčal, sledujúc ho, kým jeho habit nezmizol z dohľadu.

* * * * *

Na druhý deň opäť zamierila k mäkkým kreslám s náručou plnou ďalších spisov. Znovu tam zastihla pána Snapa čítajúceho veľmi hrubú knihu.

„Nuž, opäť vás zdravím!“ Položila dokumenty. „Nevidela som vás počas posledných piatich rokov a teraz dvakrát v jednom týždni! Nie ste šťastlivec?“ Posadila sa. „Včera večer ma napadlo, zatiaľ čo som jedla porciu rezancov, že som vám nepovedala, ako sa mi páči, čo ste si urobili s vlasmi. Máte ich krásne upravené a veľmi elegantné. Vyzeráte omnoho mladšie. A páči sa mi tá dlhá prevísajúca ofina. Dodáva vám tajomný vzhľad. Je to to najlepšie pre udržanie záhadnosti, ak nechcete, aby k vám bol niekto príliš dôverný, všakže?“ Z tašky si vylovila svoje veci. „Okrem mňa, samozrejme. Nezostáva vám totiž nič iné, ak budete aj naďalej používať toto kreslo.“

Oprela sa dozadu a vytiahla prvý spis. „Rozumný plán – byť ticho. To nie je obrana, len snaha povedať niečo, čo by nebolo zbytočnou stratou času, aj keď je očividné, že ste človekom, ktorý vie, kedy netreba mrhať časom.“ Zaškerila sa. „Predpokladám, že ste mali po krk vyučovania elixírov u tých tupých hláv.“ Otvorila spis na prvej strane. „Tak vidíte! Opäť ste to so mnou vydržali. Vlastne, vy ste v prežívaní celkom dobrý, všakže? A za to som vám tiež veľmi vďačná.“

Vyslala k nemu zmätený úsmev, jej myseľ sa už začala sústreďovať na úlohu, no zachytila pobavené stočenie kútikov jeho pier. Usmiala sa a pustila do práce.

* * * * *

„Á, opäť ste tu! Vážne by sme sa mali prestať takto stretávať,“ povedala ukladajúc spisy na stolík. „Ľudia budú mať reči.“ Sadla si a otvorila tašku. „Vlastne nebudú. Poznajú ma oveľa lepšie. Aspoň väčšina z nich. Napríklad Herbert, ktorý pracuje v Oddelení botanickej klasifikácie a z nejakého neznámeho dôvodu si myslí, že sa do mňa zaľúbil. Bol by pravdepodobne dosť naštvaný, ak by o mne ľudia začali rozprávať, že som s niekým – nieže by som nikdy nebola. Mám podozrenie, že bol pričasto zasiahnutý kúzlom Stupefy. Každopádne si buďte istý, že ak o vás niekto začne šíriť zákerné klamstvá týkajúce sa mojej osoby, bude tvrdiť, že ste hluchý.“ Vybrala si z tašky veci. „Viete, keďže ste ešte neušli s krikom z miestnosti, myslím, že si zaslúžite malú odmenu.“

Naklonila sa k jeho kreslu a on vyľakane zdvihol hlavu. „Som tu každý deň od druhej do záverečnej. Je to len varovanie. Viete, pre prípad, že by ste sa v budúcnosti chceli vyhnúť môjmu verbálnemu tiku.“ Oprela sa dozadu, siahla po taške a vytiahla poznámky z predchádzajúceho dňa. „Vidím, že čítate Asmodiusa. Robíte malý výskum týkajúci sa elixírov posilňujúcich telo? Nie že by sa vás to týkalo, samozrejme. Len nevyzeráte na ten typ, ktorý by sa o také veci staral. Alebo to potreboval. Hoci sa stavím, že je z nich slušný príjem. Som si istá, že by ste mohli zarobiť pekný balík peňazí. Viete, že Asmodiusa zabili piráti? Čo je aktuálne, pretože, ako sa zdá, zajtra je Deň hovor ako pirát; aspoň podľa mladších praktikantov na oddelení.“ Roztvorila dokument. „Áno, bolo to príjemné ako vždy.“

* * * * *

„Héj! Tak tu je! Aha, zasa v tej čertovsky veľkej knihe hľadáte poklad.“^* Zložila spisy. „Dobre, to stačí. Čo to tu dnes máte?“ Naklonila sa, aby sa pozrela na knihu.

Štíhlym prstom si označil miesto, kde čítal, zavrel knihu a naklopil ju k nej prednou stranu.

„Čože? Duniel Trasher? Toho nepoznám. To je jeho? Keď dnes večer prídem domov, budem sa musieť pozrieť na polymorfné peptidy. Nemám potuchy, čo to je.“

Pokračoval v čítaní a ona si sadla a otvorila tašku. „Vždy som bola taká nadšená, keď som zistila niečo, o čom som predtým nepočula. Je toho toľko! Ako je možné nechcieť to všetko vedieť?“

Odfrkol si.

Usmiala sa a siahla do kabelky po brká. „Ó, áno, ha, ha. Pochopila som ten vtip. Dostali ste ma, pane. Naozaj dostali. Správne, som bifľoška. Jednoducho idúca všetkým na nervy so svojou nekonečnou túžbou po poznaní. Uisťujem vás, že ste boli prvý, no nie posledný. To je v poriadku. Som na to zvyknutá.“ Zdvihla prvý spis. „Rovnako, ako som zvyknutá na prideľovanie najhlúpejšieho výskumu, lebo predpokladajú, že budem príliš fascinovaná, aby som si uvedomila, aký je to nezmysel.“

Učupila sa v kresle a otvorila dokument. „Tak, idem na to; odkážte mojej mame, že ju milujem.“

Pohrúžila sa do výskumu, ale vyrušilo ju, keď sa k nej Snape naklonil, zodvihol brko a na vrch jej pergamenu naškriabal slovo. Potom sa oprel dozadu a pokračoval v čítaní.

Otočila hlavu a prečítala: Arrr.^*

Keď sa na ňu uškrnul spoza knihy, vybuchla do klokotavého smiechu,  „Páči sa mi váš štýl, pán Snape. Tak veru, páči.“

* * * * *

Hermiona zamierila k svojmu kreslu a zastavila sa, keď si všimla, že Snapovo miesto bolo prázdne. Bolo to po prvýkrát za celé týždne, že sa neukázal. Zložila si veci a rozhliadla sa po ich zvyčajnom mieste na sedenie. Otočila sa na päte a odišla do stredu čitárne. Potom urobila okruh a prezrela si všetky kreslá.

Opäť stála v strede miestnosti. Cítila sa nezvyčajne opustene a stratene, dokiaľ sa neotvorili dvere a do vnútra nevošiel Snape s povievajúcim čiernym habitom. Vydýchla si od úľavy a usmiala sa naňho.

„Dorazili sme trochu neskoro, nie?“ spýtala sa, keď s knihou v ruke galantne ukázal na ich kreslá. Pripojila sa k nemu. „Musím povedať, že som mala trošičku strach. Nemám rada, keď sa naruší rutina. To ma rozhodí na niekoľko dní. Som rada, že sa vám nič hrozné nestalo. Len som chcela prísť na to, ako zistiť, či ste v poriadku. Myslím, že ste predsa len Nedotknuteľný. Nikto nepriznal, že tu pracujete, takže by mi určite neoznámili, keby ste si vzali dovolenku. Och, nepozerajte sa tak prekvapene. Mám úzkostné stavy, to ale neznamená, že som hlupaňa. Avšak nesmiete sa báť mojej indiskrétnosti. Táram, ale nikdy nie o tajomstvách. To je dôvod, prečo som vás prestala otravovať otázkami o tom, čo čítate či skúmate. Nie že by ste mi niekedy odpovedali, no som dosť bystrá, a tak som si začala dávať veci dohromady len podľa kníh, ktoré ste čítali. Skončila som však. Čítajte smelo ďalej. Prestala som s vyvodzovaním informácií.“

Sadla si, on tiež a otvoril knihu. Prehrabala si tašku a schmatla prvý dokument z hromady. „Som rada, že ste v poriadku.“

Zdvihol hlavu a zdvorilo prikývol skôr, ako sa vrátil k čítaniu.

* * * * *

„Krásne výročie, pán Snape!“

Vzhliadol od knihy očividne celkom zaskočený. Poobzeral sa okolo pred tým, než ju prišpendlil spýtavým pohľadom a zdvihol obočie.

„Už je to celý mesiac, čo sme začali s našou tajnou aférkou. Na oslavu som vám priniesla darček.“ Položila spisy na stolík a zašmátrala v taške. „Tu je,“ povedala, podávajúc mu kúsok papiera. „Je to darčekový kupón k Borginovi a Burksovi.“

Vzal ho so všetkým nadšením, aké človek dokázal prejaviť, keď mu podali špinavú plienku.

„Ach, buďte bez obáv. Neminula som naň žiadne peniaze. Len ho posúvam ďalej. Je to nevkusné, ja viem, no nevyužijem ho a myslela som si, že vy by ste mohli. Len som vám chcela dať nejakú drobnosť ako odmenu za to, že trpíte moju spoločnosť. Jediní ďalší ľudia, ktorí to dokážu, sú Harry s Ronom. Odvďačujem sa im tým, že sa už nezúčastňujem na rodinných oslavách. Príležitostne sa s nimi stretnem na obede či večeri a to je všetko. Musia mi písať listy, aby mi oznámili, ako žijú. Nikdy som im nedala šancu dostať sa k slovu. Je to hrozne trápne, ak je to niekto, na kom vám záleží. No je mi úprimne jedno, ak ide o niekoho, na kom mi nezáleží. A to je dôvod, prečo si podľa mňa zaslúžite kupón. Predsa len ma zaujíma váš názor a nechcela som vás trestať viac, než je nutné.“

Otvorila spis. „V každom prípade si kúpte niečo pekné. Ak to v tom obchode dokážete.“

„Ďakujem,“ odvetil, a keď sa zahĺbila do výskumu, strčil si kupón do vrecka.

Nevedela, koľko času uplynulo – poznámkami sa jej podarilo zaplniť tri stopy pergamenu – keď ju Snape zľahka kopol do členka.

„Hmmm?“ Zažmurkala naňho rozrušená zmenou v rutine.

Jeho pohľad sa presunul doprava a späť skôr, ako sa vrátil ku knihe. Otočila sa a uvidela Herberta stojaceho dve stopy od nej.

„Áno?“

„Pýtal som sa ťa, či sa ti páčil môj lístok,“ povedal napäto.

„Lístok? Ach! Ten lístok! Ehm. Áno, veľmi, ehmm. Veľmi pekne ti ďakujem za krásny darčekový kupón. Myslím, že som preň ihneď našla vhodné využitie. A pokiaľ ide o tvoju otázku, ktorá je určite dôvodom, prečo si prerušil môj výskum, obávam sa, že moja odpoveď je: Dnes nie. Vieš...“ Vrhla na Snapa zdesený pohľad a dúfala, že ju niečo napadne. „Vieš, musím si znovu usporiadať skrinku s korením. Robievam to každý piatkový večer. Áno, áno. Každý piatkový večer, hneď, ako prídem domov, vytiahnem všetko von a zistím, koľko som čoho minula. Na háčiku vedľa sporáka mám tabuľku. Obávam sa, že dnes s tebou nebudem môcť večerať. Je to večer korenia. Absolútne. Strašne ma to mrzí. Myslím, že sa mi čoskoro minie čierne korenie a získať správne miery je dosť ťažké. Nevyhovuje mi to. Môžeš skúsiť pozvať niekoho iného?“

Herbert zažmurkal. „A čo zajtra večer? Môj bratranec má lístky na koncert Sudičiek...“

„Je mi to ľúto, zajtra je večer skrinky s liekmi v kúpeľni. Musím spočítať tamp...“

„Slečna Grangerová!“

Zmĺkla a pozrela na Snapa, šokovaná, že počula jeho hlas dvakrát v jednom týždni, nieto ešte v jednom dni. „Áno?“

„Menej je viac.“ Otočil hlavu. „Však, Herbert?“ Myslím, že by ste mali vedieť, že slečna Grangerová sa snažila nezraniť vaše city. Presnejšie povedané, momentálne sa stretáva s niekým iným. A teraz nám preukážte láskavosť a odíďte.“

„Nie, nestretáva!“ vyhlásil Herbert tvrdohlavo.

Snape zdvihol obočie. „Nepochybne ste zaregistrovali šíriace sa reči?“

„O tom, že ste hluchý?“

„Nie,“ povedal Snape podráždene, „iné klebety.“

Herbert zbledol a pozrel na Hermionu. „Takže sú tie reči pravdivé?“

Snažila sa skryť šokovaný výraz. „Nie natoľko, ako by som chcela,“ zamumlala.

Zahryzla si do pery, aby mlčala, keď sa Herbert odšuchtal preč. Len čo odišiel, otočila sa k svojmu spoločníkovi. „Och, to bolo dosť dobré. Ďakujem, pane. Ste skutočný džentlmen.“

Skrúšene na ňu pozrel. „Naozaj premeriavate korenia?“

Zachichotala sa. „Nemám žiadne korenia. Neviem vôbec variť.“

Pokrútil hlavou. „Ste strašná klamárka, slečna Grangerová.“

Usmiala sa. „Ďakujem.“

Pozrela späť na svoje poznámky, no potom zaregistrovala, že sa ľudia začali baliť a odchádzať. „Ach, dokelu, už je čas?“

Snape prikývol a vstal.

Hermiona netrpezlivo čakala na jeho zvyčajné: Pekný večer, slečna Grangerová, no miesto toho sa k nej otočil a vyzeral... nervózne.

„Áno?“ povzbudila ho.

„Vzhľadom na to, že dnes máme výročie a viem, že Noc korenia je lož, premýšľal som, či by ste nemali chuť povečerať,“ urobil grimasu, „so mnou.“

Niekoľkokrát zažmurkala a potom sa usmiala tak široko, že mala oči takmer zatvorené. „To by bolo milé! Len potrebujem chvíľku, aby som si pozbierala veci, odniesla poznámky do kancelárie a založila ich k ostatným. Budem tiež potrebovať momentík, aby som si prezula topánky. Mám rozkošný pár lodičiek, ktoré som si vzala dnes ráno, lebo som si myslela, že sa hodia k tejto sukni, ale neskôr som ich vymenila za tieto staré, pretože som mala veľa behania po kancelárii a vždy sa viem po nej pohybovať rýchlejšie bez podpätkov. Každopádne som si istá, že taktiež potrebujete niečo urobiť, pán Nedotknuteľný, a budete potrebovať pár minút, kým sa stretneme. Mohli by sme sa zísť o pätnásť minút pri kozuboch? Pokiaľ ste nemali na mysli neskoršie stretnutie na nejakom inom mieste. Čo by bolo takisto prijateľné. Len predpokladám, že ste chceli ísť von hneď po práci, keďže sme už takpovediac spolu a... dobrotivý bože, veď vy ste majstrom elixírov! Neexistuje niečo, čo by som mohla užiť a umlčalo by ma to skôr, ako pokazím ďalšie prvé rande? Vážne, vážne chcem ísť s vami na večeru a bola by som zdrvená, ak by som ju zničila ešte pred tým, než by som mala príležitosť. Ide len o to...“

Zohol sa, pritisol jej palec na pery a účinne ju umlčal. „Stretneme sa o pätnásť minút pri kozuboch, slečna Grangerová.“ Pustil ju a zľahka jej pritom pohladil spodnú peru.

„Volajte ma Hermiona,“ zašepkala.

* * * * *

„A tak som bola pri krstiteľnici, tárala ako taký kretén a držala dieťa, ktoré robilo všetko možné, aby sa mi pokúsilo vykrútiť z rúk. Bola som úplne presvedčená, že mi vykĺzne a padne na hlavu. Nakoniec sa mi podarilo stíchnuť na dostatočne dlho, aby som sa nadýchla a počas tej pauzy ten malý drzý fagan natlačil do plienky. Bolo to mimoriadne hlasné! A ani nedokážem nájsť náležité slová, aby som opísala ten zápach! Mimochodom, to bol ten moment, kedy som si uvedomila, že deti nie sú pre mňa. Dokážem sa pretvarovať dosť dlho, aby som odovzdala krstňaťu darček a zjedla s ním tortu, ale stojí ma tak veľa síl, aby som nedala najavo, ako veľmi mi ten chlapec v skutočnosti naháňa strach. Myslím, že je skutočne roztomilý a spolieham sa, že Harrymu nikdy neprezradíte, že som to povedala o jeho synovi. Nieže by ste s Harrym hovorili, ale ak sa mi niekedy budete chcieť pomstiť, potom by to bolo zdrvujúce. Ale vráťme sa k téme, každopádne, ak ste ma pozvali na večeru z iného ako priateľského dôvodu, napríklad, ak ste sa tešili na možné skúmanie spoločnej budúcnosti, bola by som obzvlášť ochotná. Avšak myslím, že je čestné povedať vám hneď na začiatku, že deti nie sú mojou prioritou. Vôbec nie. Vlastne ich neznášam. Samozrejme, že je značne nevhodné vyťahovať to na prvom rande – je toto rande, však?“

Snape vzhliadol od platenia účtu a prikývol.

„No dobre. Viete, niekde vnútri som si vedomá, že si pod sebou pílim konár – nie som úplne slepá. Všimla som si pohľady, ktoré na mňa vrhá čašník – a je tu aj ten malý hlások, ktorý skrátka stále kričí: Čuš už! Čuš už!, no ja ho, chúďa, roky ignorujem. Skôr, ako sa ma spýtate, áno, bola som u Svätého Munga a nie, nie sú to čary, kliatba, ani kúzlo či niečo podobné. Je to skôr zvláštny psychický tik, ktorý som si všimla po vojne.“

Vstal, zdvihol jej plášť a podržal ho. Vstala a otočila sa.

„Minula som tiež slušné peniaze na muklovských lekárov, ale všetci chceli hovoriť o mojej minulosti a rýpať sa v tom, čo to spôsobilo. No to nepomôže, či áno? Čo im mám povedať? A je vždy také zvláštne sedieť a rozprávať niekomu o svojich problémoch. Dokonca aj pre mňa. Nuž, zdá sa, že vy ste výnimkou, ste celkom dobrým poslucháčom.“

Džentlmensky jej ponúkol lakeť. Usmiala sa a zavesila sa doň, keď zamierili von z reštaurácie.

„Vlastne si myslím, že by ste mohli byť tak trochu masochistom. Keď sa nad tým zamyslíte, prečo ste ma vlastne pozvali na večeru? Nie že by som si ju neužila. Bola veľmi chutná a ja som sa skutočne tešila z vašej spoločnosti. Páči sa mi, keď ma vidia kráčať zavesenú do distingvovaného džentlmena. Ale aký význam to má pre vás? Vážne. Musíte uznať, že je dosť divné, chcieť sa vystavovať nekonečným rečiam, na ktorých sa nemôžete podieľať.“

Zastavila sa, keď aj on, a rozhliadla sa. Šikmá ulička bola večer o takomto čase plná párikov prezerajúcich si výklady, alebo odchádzajúcich na večeru. Uvedomila si, že je napokon jednou z nich. Otočila sa a usmiala na Severusa. Keď jej úsmev opätoval, usmiala sa od ucha k uchu.

„Nuž,“ povedala. „Bolo to milé. Ani neviem vypovedať, ako veľmi som si to užila, pán Snape. Vlastne, stále si užívam. Ak by ste mali chuť počúvať, mohla by som stráviť ďalšiu hodinu rozprávaním práve o tom, aký som z toho mala pôžitok. Presnejšie...“

Opäť pritisol palec na jej ústa a ona sa usmiala. Páčil sa jej spôsob, ako jednoducho sa vyrovnal so situáciou. Bolo také nepríjemné sledovať snahy a pokusy ostatných ľudí byť čo najtaktnejšími, ako keby nevedela, v čom bol problém.

„Hermiona, hovoríte zo spánku?“

„Chceli by ste to zistiť?“ vyhŕkla, keď odtiahol ruku. „Úprimne, nie som si istá, či áno. Nemyslím si, že to robím. Pamätám sa, že keď som bola dieťa, zobúdzala som sa na to, že som rozprávala, no nebolo to často. Prebúdzala som sa v strašných rozpakoch, akoby ma niekto videl, a cítila som sa zahanbená. No nestalo sa mi to už roky, takže si môžem len domýšľať, že to už buď nerobím, alebo sa mi podarilo prísť na to, ako samu seba počas spánku ignorovať. Bola to iba momentálna zvedavosť? Alebo sledujete konkrétny cieľ? Uvažujem nad podstatou otázky a myslím si, že výskum by mohol byť zábavný. Totiž, ak máte záujem. Ak to bola len obyčajná otázka, potom moju odpoveď pokojne ignorujte. Netreba, aby ste sa cítili...“

Povzdychla si, keď si ju pritiahol bližšie a pobozkal. Jeho teplé pery kĺzali po jej ústach a úplne jej vzali dych. Keď sa odtiahol, hľadela naňho celú minútu v blaženom tichu.

„Och,“ povedala nakoniec omámene. „Fungovalo to celkom dobre, však?“

„Tiež som si to myslel. Premýšľal som, či by to bolo účinné.“

„Naozaj? Ako dlho?“

„Asi dva týždne.“

Usmiala sa, keď sa uškrnul a úsmev sa jej ešte viac rozšíril, keď jej to došlo. Chňapla po prednej strane jeho habitu. „Neviem, čo povedať! Pobozkajte ma znovu!“

Pritiahol si ju ešte bližšie a jednoducho to urobil. Keď opäť odtiahol hlavu, pozrel na ňu spod privretých viečok.

„Máte tie najúžasnejšie oči,“ povedala ticho. „Vedeli ste o tom?“

Díval sa na ňu. Zjavne čakal, že bude pokračovať, keď tak neurobila, pousmial sa.

„Ďakujem,“ povedal. Otočil sa, vzal ju za ruku, ovinul si ju okolo svojej a vydali sa dolu ulicou.

„Čo vás primälo pozvať ma na večeru?“ spýtala sa hryzúc si peru.

„Chcel som to,“ odvetil.

„Áno, ale prečo? Som si veľmi dobre vedomá toho, že som nesmierne otravná.“

Sucho sa zasmial. „Počas tých týždňov, čo sme spoločne čítali, sa vám medzi rapotaním podarilo vyjadriť, že ste šťastná, že som prežil, páčim sa vám a prejavili ste záujem o môj výskum, i keď som o ňom nehovoril. Vydržali ste moje neznesiteľné mlčanie a moja prítomnosť vás ani trochu nezastrašila. To sú výnimočné prednosti. A ak k tomu pridáme vašu príťažlivosť a vysoký intelekt, čo sa vám na tom nezdá?“

Obdarila ho veľkým úsmevom. „To isté možno povedať o vás, pane.“

„Severus.“

S povzdychom vyslovila jeho meno: „Severus.“

Pritiahol si ju bližšie a znovu ju pobozkal. Keď sa odtiahol, prvýkrát po veľmi dlhom čase pocítila pokoj. Položila si mu hlavu na rameno a on ju objal okolo pliec, ako sa pobrali dolu ulicou.

„A pokiaľ ide o vaše rapotanie,“ povedal. „Pamätáte si, aké hlučné to bolo v Rokforte?“

Prikývla, bála sa otvoriť ústa, keď už bola konečne ticho.

„Ja tiež. Za dvadsať rokov som bol ohlušený zvukmi hradu plného samopašných detí a jedinou mojou úľavou bolo, keď som počas prázdnin mohol odísť domov. No problém bol v tom, že som sa nevedel dočkať, kedy sa vrátim späť.“ Kráčal kúsok po chodníku pred tým, než sa opäť rozhovoril. „Pýtali ste sa, prečo som sa vystavoval vášmu rapotaniu. Nie je to také zložité. Chýba mi hluk. Bývam v tichom dome, pracujem v tichej kancelárii a svoj výskum vykonávam v tichej čitárni. Nemôžem ľuďom rozprávať o tom, čo robím. Som nemožný v udržiavaní konverzácie a mám málo trpezlivosti s ľuďmi, ktorým chýba intelektuálna zvedavosť.“ Odmlčal sa a obrátil k nej. „Vidíte? Vaše rapotanie som si užíval.“

Žiarivo sa naňho usmiala.

„V tomto okamihu máte dovolené niečo povedať,“ ozval sa s náznakom znepokojenia v hlase.

Zaťato pokrútila hlavou a pritisla sa k nemu bližšie.

Zasmial sa pre seba. „A čo sa týka vašej skoršej otázky, áno, myslím, že existujú jeden či dva elixíry proti úzkosti, ktoré by sme mohli vyskúšať, ak chcete. Bude to chvíľu trvať, kým nájdeme správne dávkovanie a pomer, no domnievam sa, že vám môžem pomôcť, ak by ste chceli.“

„Naozaj?“ vyhŕkla. „Ach, to by bolo skvelé! Pretože som vyskúšala niekoľko muklovských liekov a musím skonštatovať, že sa mi ich vedľajšie účinky vôbec nepáčili. Väčšinu času som sa cítila, akoby som sa lopotila pod vodou. No a tá zápcha! Dobrotivý bože, čo dopekla to bolo? Vôbec nik mi nevedel vysvetliť, čo má liečba depresie spoločné s vyprázdňovaním čriev. Bola som upchatá niekoľko mesiacov. Nakoniec som tie prekliate veci vyhodila, čo bola, ako som neskôr zistila, hlúposť, pretože som mohla dostať kŕče, no nedostala som ich, takže čert ich ber. A spomínala som prírastok na váhe? Trvalo mi celý rok zhodiť dvanásť kíl, ktoré som pribrala, keď som bola na liekoch. Pýtam sa vás, ako potom nemáme byť depresívni pokiaľ ide o nadváhu a zápchu? Nemám už trpezlivosť s muklovskými liekmi. Okrem príležitostného užitia Ibuprofenu – prepáčte, ale je to jediný prostriedok, ktorý je oveľa lepší na menštruačné kŕče než elixíry. Nieže by som nimi momentálne trpela. Len ak by ste to náhodou potrebovali vedieť pre ten výskum rozprávania zo spánku. Chystali sme sa na to teraz? Alebo mám robiť drahoty, keďže je to prvé rande? Myslím, že by som vám mala povedať, že nemám príliš náladu na predstieranie plachosti. Bola som prekliato dlho sama a bojím sa, že by ste sa zajtra mohli zobudiť a zmeniť názor. Myslím, že v tejto chvíli som na tom lepšie a mohla by som vás zneužiť, zatiaľ čo ste utlmený dobrým jedlom a pitím. Čo vy na to? Myslíte, že by ste mohli byť využitý ako partner pre výskum?“

Prudko ju otočil k sebe, pokiaľ nebola pritisnutá k jeho hrudi, a znovu ju pobozkal. „Ku vám či ku mne?“

Usmiala sa a naklonila, aby mu opätovala bozk. „K vám. Rozhodne k vám.“

Objal ju silnejšie a zatočil sa s ňou.

Zmizli s tichým prasknutím.

Pozn. prekl.: * použitá pirátska reč (arrr - citoslovce vyjadrujúce nesúhlas alebo rozčúlenie)

http://en.wikipedia.org/wiki/International_Talk_Like_a_Pirate_Day

Dnes sa na adventnom kalendári otvorilo dvadsiate štvrté okienko a ja by som sa rada poďakovala všetkým prekladateľským tímom, ktoré sa na jeho príprave podieľali. Aj tento rok ste mali mimoriadne šťastnú ruku pri výbere poviedok a skvostnými prekladmi ste nám spríjemnili čakanie na najkrajšie sviatky roka. Taktiež ďakujem všetkým komentujúcim za záplavu milých a povzbudivých komentárov. A obrovská vďaka patrí Jimmi za prvotný nápad a jej každoročnú snahu dotiahnuť ho až do dokonalosti.

Všetkým vám zo srdca prajem rozprávkové Vianoce plné lásky, pokoja, ale aj úsmevných chvíľ, veľa radosti zo svojich blízkych aj zopár milých spomienok na časy, keď sme potajme nakukovali, či nám už Ježiško niečo doniesol. Nech si detská duša skrytá v každom z nás nájde pod stromčekom malé prekvapenie z lásky ♥

P.S. Ešte nekončíme...