Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šťastné a veselé, pán Malfoy

Merry Christmas Mr Malfoy

Autor:  Emerald-Kisses 

Preklad: Jimmi  

Beta: Doda357

Originál: https://www.fanfiction.net/s/4676920/21/Merry-Christmas-Mr-Malfoy

Rating: 16+ 

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánovi Medkovi, ktorý túto ságu preložil do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Emerald-Kisses, ktorá napísala tuto fanfiction. Tento preklad je vytváraný len pre duševné obohatenie, nie pre obohatenie finančné. Napriek tomu je kopírovanie a prípadné porušovanie autorských práv ilegálne.  

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. 

Kapitola 20

Nechajte ich milovať

Nebola si istá, ako dlho na tej zemi sedela. Čas už viacej nebrala do úvahy, nebol pre ňu nevyhnutnosťou. Znamenal tak málo ako žmolky na jej ponožkách. Uvedomovala si jedine to, že už vzlykala tak dlho, že už viac vzlykať nedokázala. Hruď ju zabolela, keď sa sťažka nadýchla, na krátko sa rozštikútala, než sa jej podarilo získať dosť vzduchu. Hrdlo mala drsné od nemých výkrikov, oči ju pálili od dehydratácie.  

Plakala, až kým už jej na plakanie nezostali žiadne slzy. A dokonca aj potom jej v hrudi nahlas vzlykalo srdce.

Časť z nej jej pripomínala, že to bola jej chyba; keby bola zostala z čistej dobroty, z nesebeckých zámerov, potom by sa to nestalo. Napomínala ju, vravela jej, že sa do toho vôbec nemala zapliesť. Mala ho nechať na pokoji, nechať ho pretrpieť Vianoce bez lásky či šťastia.

Nebola dosť silná, aby to urobila... jednoducho nemohla. Predtým ju bolelo, keď poznala jeho minulosť, keď vedela, že nikdy nemal skutočnú, nádhernú spomienku. Teraz to bolelo ešte viac, keď v snažení mu takú spomienku poskytnúť mu v skutočnosti získala ten najhorší možný druh.

Zradu a boľavé srdce.

Jej myseľ jej šepkala, vravela jej, že vôbec nemala počúvať svoje srdce. Nikdy ho nemala otvoriť a prijať jeho láskavosť. Vedela to, vedela, čo bolo v stávke, a predsa si nemohla pomôcť. Potrebovala ho cítiť, potrebovala byť jeho súčasťou, vpustiť ho do svojho života a srdca, keď on bol ochotný urobiť to isté.

Jeho slová jej zlomili srdce , hnev, zúrivosť, to, ako sa mu hlas triasol zlosťou a bolesťou. Ale to, čo skutočne zdrvilo jej dušu, bolo to, ako sa mu leskli oči od nepreliatych sĺz.

Spôsobila, že plakal... jej sebeckosť, jej hlúposť, jej necitlivosť, spôsobili, že Draco Malfoy, krutý slizolinský princ, plakal.

Bohovia... čo to spravila? Chcela, aby bol šťastný, chcela ho vidieť usmievať sa a nakoniec, nakoniec skončila tým, že mu ublížila viac, než mu ublížili kedy predtým .

Jej myseľ, cez vlastnú bolesť, spracovávala slová, ktoré na ňu nakričal. Spomenula si, že sa to už predtým stalo. Možno to nebola tá istá situácia, ale niečo podobného sa prihodilo. Povedal, že má po krk toho, ako ľudia predstierajú, ako ho využívajú, aby sa dostali bližšie a vydierali či zvýšili svoje spoločenské postavenie. Rozčeril sa jej žalúdok pri tých myšlienkach, pri pripomenutiach, že možno, nakoniec, bol v skutočnosti oveľa osamelejší, než si kedy myslela.

Z toho, čo vedela, jeho jedinými priateľmi, ktorí sa ho držali od začiatku, boli Blaise a Goyle. Crabbova zrada počas Druhej vojny bola krutým príkladom a pripomienkou toho, ako presne ľudia využívajú druhých, aby dostali to, čo chcú.

Zovrelo jej žalúdok, stále ním mykalo a vháňalo jej žlč do hrdla, keď vykašliavala uschnuté slzy.

Nepripadala si lepšia než Crabbe, o nič lepšia než všetci tí ostatní, ktorí využívali a zneužívali jeho láskavosť a priateľstvo v minulosti. Ona, hoci nevedomky, ho využila, aby uľavila svojej vine a súcitu. Hlboko vo vnútri vedela, že zakaždým, keď sa usmial, zakaždým, keď mu pomohla vytvoriť dobrú spomienku, že odľahčila niečo z tej viny, ktorá prenasledovala jej myseľ a srdce.

Avšak na druhej strane, zakaždým, keď sa usmial, jej srdce sa usmialo spolu s ním. Zakaždým, keď sa zasmial, jej duša sa šťastne chichotala. Nie preto, že tá vina slabla, ale preto, že jednoducho milovala vidieť ho spokojného. Nech bolo akokoľvek trápne priznať to, nech to bola akokoľvek šialená predstava, zamilovávala sa do Draca Malfoya.

A zničila ich priateľstvo tým najhorším možným spôsobom. Zúrivo si pretrela oči, potlačila nutkanie rozškriabať si ich, až kým slzy neprestanú tiecť, a pokúsila sa prehlušiť tú bolesť, aby videla jasnejšie.

Bola to náročná úloha. Obraz, ako stojí v jej izbe, tvár stiahnutá a pretkaná vnútornou agóniou, ustavične zapĺňala jej myseľ. Jeho slová, kruté, ale pravdivé, zapĺňali jej oči slzami a boli navždy vtepané do jej pamäti. Bolesť v jeho očiach, slzy, ktoré hrozili, že zmáčajú jeho líca, to bolo to, čo znova a znova lámalo jej srdce.

Spravila jediného človeka, za ktorého by dala čokoľvek, len aby ho videla šťastného, smutným.

Čo to spravila? Čo to sakriš spravila?

Tie slová sa jej opakovali v mysli, ustavičná pripomienka toho, že spravila najhoršiu predstaviteľnú vec.

Porušila niekoho dôveru.

A nielen to, ona bola pripravená klamať mu v tú sekundu, ako vkročil do izby. Bola pripravená povedať mu, že zle počul, že Harrymu klamala a že to kúzlo nikdy nepôsobilo. Všetko preto, že nedokázala zniesť vidieť ho rozrušeného.

Ani nedokázala vystáť tú vinu, ktorá ju bude trhať na kusy, až z nej nič nezostane.

Dobrý Bože... čo by mala urobiť? Ako by mu mohla dokázať, že jej vina nič neznamená, keď to niečo znamenalo? Ako mu mohla dokázať, že to bolo viac než jej sebeckosť, čo vyvolalo jej činy? Ako mu mohla dokázať, že jej na ňom skutočne záležalo?

„Potrebujem pomoc,“ chrapľavo zamrmlala, keď si prehrabla rukami rozstrapatené vlasy. „Potrebujem, aby mi niekto pomohol... niekto, kto je v tom dobrý. Niekto, kto bude vedieť, čo by som mala urobiť...“

Ale aký to malo zmysel? Vážne sa počítalo, keby mala niekoho, kto by jej poskytol nápady? Vážne sa počítalo, ak nedokázala prísť na to, čo urobiť, úplne sama? Znamenalo to, že sa v skutočnosti nestarala? Znamenalo to, že jej skutočne záležalo len na jej vlastných pocitoch? Alebo to znamenalo, že bola dosť zúfalá na to, aby získala jeho lásku späť, čo ukazovalo, ako veľmi po ňom túži? Že keď bola tak ochromená jeho nenávisťou, že nedokázala jasne myslieť a musela ísť po pomoc?

Vždy mohla klamať... ale v prvom rade ju klamstvo dostalo do tejto situácie.

Musela... musela nájsť spôsob, ako sa s ním porozprávať, ako mu povedať celú pravdu bez toho, aby jej vybuchla do tváre. Samozrejme, potrebovala nájsť spôsob, ako ho prinútiť počúvať ju viac než päť sekúnd. Predovšetkým musela nájsť spôsob, ako ho získať späť a ukázať mu, čo v skutočnosti cíti.

„To je ono, Hermiona,“ potichu povedala, keď sa štverala na nohy, „potlač tú bolesť. Nedovoľ, aby sa ťa zmocnila. Musíš jasne uvažovať, aby si dala veci do poriadku, musíš jasne myslieť.“

Tá bolesť tu stále bola, ustavičný príliv a odliv agónie, ktorý sa vlnil jej telom, ale prerážala si cez ňu cestu v zúfalej snahe napraviť túto situáciu a jeho srdce.

„Dokáž mu, že ti na ňom záleží,“ povedala, tentoraz hlasnejšie a silnejšie. „Dokáž mu, že možno si sa do neho snáď zamilovala.“

***

Úľava bola úžasným pocitom. Zaplavila telo človeka okamžite, ako studená sprcha po behu na rozpálenom slnku, ako pocit trávy pod bosými nohami, ako vnútorný chladiaci systém, ktorý uľahčil telu, aby sa uvoľnilo.

Po láske to bol zatiaľ ten najlepší pocit. Zvlášť preto, lebo prišiel hneď po tom príšernom strese; telo človeka sa dokázalo okamžite uvoľniť, uzly v chrbte sa zázračne rozviazali a rozčerená búrka v bruchu sa upokojila dosť na to, aby sa stratil pocit na vracanie.

Áno, úľava bola nádherný, úžasný pocit.

Harry Potter bol aktuálne obeťou jej euforických schopností, usmieval sa doširoka ako slniečko, keď vkročil do obývačky Weasleyovcov, pripravený a ochotný povedať celému svetu, že jeho najlepšia priateľka nie je šialene zamilovaná do Fretčiaka.

Nevedel, ani sa nestaral, že jej život sa práve rozpadal na kúsky, že práve v tomto okamihu ten Fretčiak na ňu kričal, aby sa prestala snažiť robiť ho lepším; život Harryho Pottera sa znova vracal do normálu a on chcel, aby o tom svet vedel.

„Čo robíš tak zavčasu hore?“

Zdvihol hlavu k zdroju tých slov, k tretiemu z Weasleyovcov, k Percymu.

Harry trhol hlavou smerom ku schodom. „Kto je hore?“

Percy nadvihol obočie nad tým, ako sa Harry vyhol otázke, pokrčil plecami a rozhodol sa byť zatiaľ k Chlapcovi, Ktorý Prežil zhovievavý. Pokiaľ Harry nepodvádzal Ginny, všetko bolo skrátka v poriadku.

„Ja, mama je v kuchyni, myslím, že som tiež počul rozprávať sa Charlieho a Sarafínu, ale nie som si príliš istý a Bill je vonku. Všetci ostatní ešte spia.“ Percy sa na neho uprene zadíval, naznačil, že požaduje odpoveď na svoju pôvodnú otázku a zopakoval: „Prečo si hore takto zavčasu? Nikdy nevstávaš pred desiatou.“

To bola pravda, uvedomil si Harry. Pokiaľ nebol v škole, vždy spával asi tak do jedenástej. Teda, samozrejme, pokiaľ ho Ginny nezobudila konkrétnym spôsobom alebo ak Molly nezavolala, že raňajky sú pripravené. Ak sa Harry musel rozhodnúť medzi hodinou spánku navyše a  raňajkami od Molly, vždy si vybral raňajky.

„Šiel som sa porozprávať s Hermionou,“ potichu odpovedal, modlil sa, aby sa Ron ukrýval niekde v dome, aby sa preplížil niekam, kde by bol v dosluchu. „Dostal som odpoveď.“

Ryšavé obočie sa nadvihlo nad rám okuliarov a Percy prehral snahu tváriť sa nezaujato. „Čo sa stalo?“

„Poviem všetkým to, čo môžem, po raňajkách.“

„Čo môžeš? Existuje niečo, čo nám nemôžeš povedať?“ Percy bol oveľa bystrejší, než by mu Harry kedy uznal.

„Nemaj obavy,“ povedal Harry, pohol sa, aby zovrel Percyho plece. „Poviem všetkým všetko po raňajkách; pokiaľ Ron nezíde dole najesť sa.“

„Na to by som nestavil,“ zamračene odpovedal Percy. „Zatiaľ ešte nezišiel dole, neviem, čo by ho dnes prinútilo zísť dole.“

Harry pokrčil plecami, zamieril do Ginninej spálne, aby jej venoval svoju vlastnú verziu budíčka.

***

Potrebujem tvoju pomoc...

„Nie, to nepôjde, to znie neznesiteľne hlúpo.“ Nasledoval zvuk krčenia papiera.

Si v takýchto situáciách najlepšia; vážne  v tejto veci potrebujem tvoju pomoc...

„Príliš zúfalé,“ podráždene povedal ten hlas, rovnaký zvuk ako predtým nasledoval vyslovené slová.

Luna, posrala som to, príšerne.

Hermiona zazrela na nový papier, nahnevaná na seba za to, že je príliš rozrušená, aby poriadne vrhla odstraňujúce kúzlo. Prvý papier zapálila a teraz siahla po recyklácii zvyšných papierov, ktoré neschválila.

„Myslím, že toto bude musieť stačiť. Nie je to zúfalé, nie je to hlúpe, ale vážne mi nevadí, že v liste kľajem.“ Namáhavo si vzdychla, pretrela si unavené oči, dohadovala sa, či sa skutočne chce pokúsiť zmazať tú nadávku. „Vzdávam to. Nechám to tak, ako to je.“
Potom pokračovala v písaní, nadôvažok pomerne vášnivo, listu istej Lune Lovegoodovej, takmer prosila tú ženu, aby jej v tejto konkrétnej nepeknej situácii pomohla. Luna vždy vedela, čo robiť, vždy vedela, čo povedať a vždy dokázala v Hermione podnietiť akýsi druh inšpirácie.

Luna Lovegoodová bola bohyňou pochopenia ľudí a Hermiona zúfalo potrebovala jej pomoc.

Hermiona bola, ako by to niekto povedal bez toho, aby zranil jej city, zvláštne neschopná v dešifrovaní emócií a v pomáhaní ľuďom. V niektorých prípadoch dokázala na veci prísť sama, ale v tomto konkrétnom prípade bola po hodinách premýšľania a prechádzania sa v koncoch.

Pred dobrou hodinou a pol začula dvere na komnatách prefektov zatresknúť sa a vedela, že Draco zamieril niekam, kde si vybije svoj hnev. Tiež vedela, že mu to pomôže; pokiaľ to ona nenapraví, bude na ňu nazúrený navždy.

Zvažovala, že mu dá predčasne jeho darček, ale potom si uvedomila, že pre neho ešte vôbec žiaden darček nemá. Dopekla, ešte ani neprišla na to, čo mu dá na Vianoce!

Toto plánovanie a uvažovanie skončilo, samozrejme, po tom, čo si dala horúcu sprchu a znova si poriadne poplakala, keď mala pocit, že sa na ňu zrútil celý svet. Nahnevaná sama na seba za to, že ju ovládli jej emócie, plne si vedomá toho, že keby sa s ňou Draco teraz rozprával, bol by jej povedal, aby prestala rumázgať a začala sa chovať ako svoje obvyklé ja, začala spriadať plány.

Z ktorých sa zdal každý obscénnejší než ten predošlý, s nepravdepodobnejšími dobrými následkami a vážne, vážne, hlúpy. Až kým si nespomenula na Lunu Lovegoodovú a jej spasiteľské schopnosti vyliečiť ľudí a vzťahy. Napadlo ju to, keď zbierala rôznorodé veci, ktoré v zúfalstve rozhádzala alebo ktoré padli, keď Draco zatreskol dvere.

Keď hovoríme o spadnutých veciach, nejasne zauvažovala, prečo jej šampón leží v umývadle namiesto v kovovom košíku nad sprchovou hadicou.

To Draco...?

Nie, to by... vlastne, áno, to by urobil. Dopekla, keby mohol, bola si istá, že by buď na ňu hodil celé dvere alebo ju vyhodil z okna. A smial y sa, kým by buď krvácala na zemi alebo padala k istej smrti.

Potom by sa neskôr asi cítil zle, buď po tom, ako by sa díval, ako krváca alebo by niekoľko minút plakal na jej pohrebe, ospravedlnil by sa a ukryl sa. Alebo by sa ukryl a potom ospravedlnil. Samozrejme, potom by sa nakoniec začali znova rozprávať a on by úplne zabudol na všetko, čo počul...

Sakra, bolo by to oveľa ľahšie, keby na ňu tie dvere hodil...

Na to už bolo príliš neskoro, pripomínala si v duchu, keď znova pokračovala v liste blondínke. Musela sa sústrediť na aktuálny problém a potom, kým bude čakať na Luninu odpoveď, sa pokúsi nájsť nejaký spôsob, ako to napraviť. Alebo minimálne prísť s rôznorodými nápadmi, ktoré nestoja za starú belu a spýtať sa Luny, čo si  o nich myslí. Keď hovoríme o Lune, stále považovala  za trochu vtipné, že to bola malá bábika v tvare reďkovky, ktorá jej to dievča pripomenula. Tú bábiku dostala ako dar od svojej muklovskej priateľky, od niekoho, kto ju považoval za zvlášť chutnú a bol dosť bystrý na to, aby vedel, že ju bude Hermiona pravdepodobne vždy považovať za príťažlivú.

Bola pomerne chutnučká, pripomenula si, keď zízala na vypchatú zeleninu s veľkými očami v anime štýle a širokým úsmevom; bola to tá najrozkošnejšia zelenina, akú kedy videla.

Aktuálny problém... vráť sa späť k aktuálnemu problému!

Po horlivom písaní listu, po jeho kontrole, či neurobila gramatické chyby alebo nenapísala nejaké vety, ktoré nedávajú žiaden zmysel, bola konečne  pomerne spokojná s výsledkom. Poskladala ho a strčila do obálky, prehrabala sa vo svojich veciach, aby si našla vhodné oblečenie na cestu do soviarne; nemohla predsa ísť v pyžame.

Keď sa uistila, že jej telo je vhodne oblečené, vydala sa na dlhú púť do soviarne, nepočula nič okrem slabej ozveny študentov ukrývajúcich sa vo Veľkej sieni. Okrem tejto ozveny, slabej a sotva počuteľnej, bola škola tichá. Zdalo sa, že zima vždy vytvorila toto nepochopiteľné, všetko pohlcujúce ticho, ktoré hrozilo, že sa zmocní každučkej bytosti, ktorá sa odváži vkročiť tam, kde je prítomné. Nebolo smrteľné, ale  nie vždy upokojovalo.

Veľmi silno jej pripomenulo ticho pred búrkou a ona premýšľala, ako došlo k tomu, že si to ticho pred ich búrkou nevšimla. Draco sa pri nej väčšmi otvoril, oveľa viac sa uvoľnil, ale nikdy nezažila to naznačujúce mlčanie. Nikdy neprešla pokojom, uvoľnením, ktoré prichádzalo pred ťažkým a silným zásahom.

Možno ju príliš pohltili jej city k nemu; jej sny, jej priania, jej potreba byť naveky lapená v jeho objatí.

Teraz, pokiaľ to nenapraví, už vôbec nezacíti jeho ruky okolo seba. Utrela si podľa svojho názoru zbytočné slzy a pokračovala v chôdzi po chladných chodbách, snažila sa nájsť malé potešenie v pocite teplého slnečného svetla na pokožke zakaždým, keď prešla okolo okna. Bolo to ťažké; bolo jej jasné, že  nikdy nič nedokáže nahradiť pocit jeho teplého tela na jej, ale tiež jej bolo jasné, že ak všetko pôjde dobre, bude ho opäť cítiť.

Len si musela pripomínať, aby zostala rozumná a optimistická, to je všetko. Hľadieť na svetlú stránku života, správne?

'Len dúfam, že je Harry teraz šťastný', zatrpknuto si pomyslela. Chvíľu jej to trvalo, ale nakoniec sa jej myšlienky vrátili k tmavovlasému chlapcovi, ktorý sa skrátka nemohol starať sám o seba. Musel mať na všetko odpovede, jednoducho musel vedieť, prečo Hermiona nebola 'sama sebou'.

'Možno, keby ma nechal na pokoji, toto by sa nestalo,' zavrčala v duchu, odolávala nutkaniu poslať Harrymu vrešťadlo, aby mu presne povedala, čo si myslí o jeho výsluchu dnes ráno.

Avšak vedela, že bez ohľadu na to, ako veľa viny mu pripíše, bez ohľadu na to, ako sa snažila, aby to vyzeralo ako jeho chyba, bolo jej jasné, že je to jej chyba. Keby len bola  ku všetkým úprimná, keby jej nebolo srdečne ukradnuté, čo si jej priatelia myslia, keby len Dracovi povedala pôvodné dôvody skrývajúce za jej činmi, možno by sa toto nebolo stalo.

Ale stalo sa, a ona mohla jedine urobiť všetko, čo bolo v jej silách, aby sa pokúsila situáciu napraviť.

Nechcela ho stratiť.

Soviareň vrela životom, sovy húkali a posúvali sa, pár z nich poletovalo napriek ich nočnej povahe.  Bolo  zvláštne nevidieť v soviarni Hedvigu; jej nádherné biele perie, ktoré sa ligotalo v slnečnom svetle. Hermione chýbala tá sova a jej malé vrtochy; bola pre nich takou dobrou priateľkou.

Priviazala list na nohu školskej sove, rýchlo ju poťapkala po hlave a dala jej niečo na zahryznutie, než ukročila a sledovala, ako sa jej telo zmenšuje a zmenšuje, keď sa vzdialenosť medzi nimi zväčšovala. Modlila sa, aby keď Luna ten list dostane, nebola v tej istej miestnosti ako Harry či ostatní; skutočne by nezvládla ďalšie kolo otázok a odpovedí s Harrym.

Keď sa otočila k odchodu, prekvapene zistila, že už viacej nie je sama. Vo dverách s prekríženými rukami stál so spýtavým pohľadom Blaise Zabini.

V súčasnosti by sa vo väčšine prípadov cítila pomerne nervózne, keby uviazla sama a bez prútika s nejakým slizolinčanom; napriek výsledku vojny stále prechovávali voči nej a jej chrabromilským spolužiakom hlbokú nenávisť. Avšak driečny afro-talian bol niekto, komu, nuž... dôverovala.

Dôvera nebola celkom to správne slovo, ale bolo to najbližšie k tomu, ako by popísala vzťah medzi ňou a Blaisom. Chápali sa, necítili k sebe nenávisť, neútočili na seba. V skutočnosti sa zdalo, že sa vzájomne považovali za rovných, odborne povedané.

Toto však nebola odpoveď na otázku, ktorá sa vynorila v jej mysli.

'Blaise ma sem sledoval? Nemá žiaden list. Čo chce?'

Potlačila inštinktívne nutkanie žuť si spodnú peru v zlej predtuche. Vôbec sa jej takáto situácia nepáčila, napriek ich pochopeniu.

„Grangerová,“ povedal s prikývnutím.

„Zabini,“ odpovedala.

V nádeji, že to nie je nič iné, len náhodné stretnutie, si utrela ruky o nohavice a vydala sa k dverám.

„Chcem sa niečo spýtať.“

Zastala v chôdzi, zmätenie jasne žiariace v jej tvári. Úzkosť sa vrátila nanovo a ona si musela zastrčiť ruky do vreciek nohavíc, aby si zabránila zalomiť nimi. Uspokojila svoje nutkanie tým, že si žula vnútrajšok líca, niečo, čo nebolo príliš postrehnuteľné.

„Čo?“ Hlas mala vyrovnaný. Dobre. Nikdy neprejav slabosť pred nepriateľom, či v tomto prípade, pred slizolinčanom.

Poodišiel od dverí; ruky stále prekrížené a trochu skrátil vzdialenosť medzi nimi. Tmavé oči mu žiarili nerozlúštiteľnou emóciou, pery mal zovreté do tenkej linky.

„Čo si spravila Dracovi?“

Keďže ju zaskočil, ostala na chvíľu zmätená a uvedomila si, že nie je schopná odpovedať či vôbec uvažovať nad nejakou odpoveďou. Až vtedy, v jej zmätení, sa stala schopnou rozlúštiť jeho pohľad. Boli to obavy, ktoré bolo vidieť v jeho očiach. Robil si starosti kvôli Dracovi, bol ochotný urobiť čokoľvek, aby zistil, čo alebo kto zmenil jeho priateľa.

Namáhavo prehltla, snažila sa prísť na to, čo presne odpovedať na jeho otázku a začala sa vyhýbať odpovedi. „Čo máš na mysli?“

Prisahala by, že takmer – takmer! – videla, ako sa jeho oči podráždene pretočili. „Vieš presne, čo mám na mysli, Grangerová. Včera bol ako nejaký šťastný blázon a dnes... ešte nikdy, čo ho poznám, som ho nevidel takého nahnevaného či skôr ublíženého. Je to ako keby z neho niekto  vysal všetku radosť a nahradil ju nenávisťou a smútkom.“

To bol celkom dobrý opis, priznala. Keď ho v to ráno naposledy videla, vyzeral ako niekto, kto už nikdy nebude schopný znova cítiť šťastie. Ako niekto, komu roztrhali srdce a nebola si istá, či byť kvôli tomu nahnevaná alebo smutná. Chcela zodpovedať jeho otázky, skutočne chcela, pretože časť z nej si uvedomovala, že keby Blaise poznal odpoveď, možno by jej mohol pomôcť v snahe vyliečiť rany, ktoré spôsobila. Ale nebola si istá, či je to správne. Boli sotva priateľmi, ledva sa poznali, dopekla, sotva sa dali považovať za známych. A teraz, z ničoho nič, chcel poznať odpovede na otázky, ktoré, hoci o tom nemal potuchy, boli neuveriteľne osobné.

Chcela jeho pomoc; poznal Draca lepšie než ona, ale nedokázala sa prinútiť urobiť to.

„Ja... ja neviem,“ chabo odpovedala, sklopila zrak v nádeji, že sa vyhne jeho skúmajúcemu pohľadu.

Blaise tam len stál a zízal na ňu, jeho pohľad ju skúmal, zavrtával sa jej hlavy, ako keby sa jej snažil prečítať myseľ. Nejasne zauvažovala, či sa nepokúša na ňu použiť Oklumenciu a okamžite začala budovať bariéry.

Keď zdvihla hlavu, keď sa odvážila pozrieť jeho smerom, výraz v jeho očiach jej povedal všetko. Vedel... vedel, že klame. Niečo jej povedalo, že nevedel, čo tajila, ale vedel, že nevraví pravdu.

„Grangerová,“ potichu povedal, ruky stále prekrížené, postoj len o trošičku uvoľnenejší. „Myslím, že by si mala vedieť niečo veľmi dôležité.“

Naklonila hlavu, naznačila mu, že počula jeho slová a je pripravená počuť viac. To bola ďalšia lož. Desila sa toho, čo jej musel povedať. Čo ak jej vynadá? Čo ak jej povie, že je Draco stratený prípad? Čo ak jej prikáže vyhýbať sa Dracovi, ako sa len dá a aby na neho a na ich spoločne strávený čas zabudla?

„Draco... je excentrický jedinec. Žil život, ktorý by nikto nemal zažiť, ale nie je to ten najhorší život tam vonku. Musela si si všimnúť, že si zjavne nedokáže udržať veľa blízkych priateľov.“ Odmlčal sa, počkal na náznak v jej očiach, ktorý by prezradil, že pochopila. „Kým jeho život nie je najhorší, musela si si uvedomiť, že žil život v podstate bez lásky. Ľudia využívali jeho rodinu kvôli vplyvu, jeho rodičia boli rukojemníkmi, rovnako jeho otec, bezcitný muž, ktorý chcel, aby bol jeho syn chladným, bezcitným vraždiacim strojom. Jeho matka bola jediným zdrojom lásky, ktorú mal. Vídavam ho úprimne sa usmiať jedine vtedy, keď rozpráva o svojej matke. Potom si prišla ty... nebol som si istý, kedy sa to stalo, možno k tomu došlo na začiatku tohto roku, možno to začalo krátko po Druhej vojne. Vyzeral menej... osamelý. Mal okolo seba trochu jasnejšiu žiaru, zdalo sa, že sa chce usmievať o trochu viacej. Boli dni, kedy si ho rozzúrila, kedy nechcel nič iné, len ťa zaškrtiť. Ale odkedy si sa objavila v jeho živote, vyzeral, že sa cíti o trošičku viac milovaný.“

Potlačila fyzickú reakciu na Blaisove slová.

Draco... Draco bol šťastnejší, keď bola v jeho blízkosti? Dokonca keď si šli po krku, pripravený zabiť sa kvôli najjednoduchšej úlohe, bol s ňou šťastnejší? Čo... čo urobila? Čo bolo na nej také skvelé?

„Neviem, čo robíš, ale robíš niečo skutočne dobré. Záleží mu na tebe, aby si vedela. Neprizná nám to, ale už mám nejaký čas podozrenie. Keď sa ťa vtedy zastal, keď ukončil svoje priateľstvo s Pansy kvôli tomu, čo o tebe povedala, dokázal, že sú moje podozrenia pravdivé.

Takže... neviem, čo sa v poslednej dobe medzi vami stalo, ale viem, že si musela niečo urobiť. Je zranený viac, než som ho kedy  videl.“ Oči mu stvrdli, keď na ňu hľadel, keď sledoval, ako si Hermiona začala žuť spodnú peru.

„Ja...“

Zastrčil si ruky do vreciek a prerušil ju. „Nič nehovor. Nemyslela si to vážne; boli ste nahnevaní, a tak ďalej, a tak ďalej. Nechcem počuť tvoje výhovorky. Chcem, aby si s tým niečo urobila. Draco možno nie je najskvelejší čarodejník na svete, ale nie je ani najhorší. Je to dobrý chalan, ktorý by urobil čokoľvek, aby ochránil tých, ktorých miluje.“

Tentoraz  svoju reakciu nezadržala. Srdce sa jej v hrudi divoko rozbúšilo pri zmienke o tom, že by do nej mohol byť Draco Malfoy zamilovaný. Bolo to nemožné; nedávalo to vôbec žiadny zmysel. Čo spravila, že to malo za následok, že sa do nej zamiloval?

Kedy sa to prepánakráľa stalo? Vedela, že mu na nej záležalo, minimálne si robil starosti o jej bezpečnosť, ale nemala potuchy, že jeho city zašli takto ďaleko.

Ako to, že si to Blaise všimol skôr ako ona? Ako na to všetko prišiel skôr než, ako mohla posúdiť, si to vôbec všimol Draco?

'Dopekla, je poriadne vnímavý parchant, všakže?' pomyslela si.

Ak si všimol jej šokovanú reakciu, nevenoval jej pozornosť. Stále rozprával, ako keby sa jej telo viditeľne nestrhlo pri slovách, ktoré povedal. „Draco si zaslúži byť milovaný. Je jedným z najlepších chlapíkov, ktorých poznám a ty by si mala urobiť všetko, čo je v tvojej moci, aby si s ním zostala. Rozumieš mi? Nestrať ho, bez ohľadu na to, čo robíš. Urob krucinál  maximum, aby si si ho udržala. Zaslúži si byť šťastný, a dokonca aj keď sme mali medzi sebou nezhody v minulosti, rovnako si to zaslúžiš aj ty. Choď za ním a neposer to.

Neviem, čo si urobila, čo si povedala, ale musíš to napraviť, pretože prisahám, ak si predstierala, že si opätovala jeho city a namotávala ho, aby si mu ublížila, budem ťa preklínať až si budeš želať, aby si zomrela.“

Striasla sa pri tej predstave; Blaisovi na Dracovi záležalo tak veľmi, že bol ochotný zabiť ju, keby mu ublížila. Vydesilo ju to a súčasne jej srdce poskočilo radosťou. Kvôli niekomu, komu tak veľmi na druhej osobe záležalo...

Cítil k nej Draco to isté?

Takmer zabil Rona, nie?

Bohovia... bohovia, čo to urobila?

„Grangerová, rozumieš všetkému, čo ti tu hovorím, že?“

Trpezlivo čakal na jej odpoveď, jeho hlas znel oveľa pokojnejšie, oveľa ľahšie než hlas človeka, ktorý sa vyhráža, že niekoho zabije. Bolo to čudné, možno niečo, na čom sa možno zasmeje, keď sa ohliadne späť na túto situáciu, ale v tomto okamihu  bola príliš znepokojená a vydesená, aby jeho činy považovala za komické.

Rozumela... presne rozumela, čo myslel.

„Áno,“ povedala potichu, bála sa, že keby mala silnejší hlas, vycítil by v ňom vinu a bolesť. „Rozumiem ti.“

„Dobre. Choď za ním, Hermiona a jednaj s ním správne. Sľubujem, že nič nebudeš ľutovať.“ Otočil sa, že odíde a práve vtedy, keď sa dostal k dverám, zavolala na neho.

„Počkaj... počkaj,“ stíšila hlas. „Môžeš... môžeš mi povedať... kde je Draco?“

Obočie sa mu nadvihlo pri použití Dracovho krstného mena; bolo to po prvý raz, čo ho začul vysloviť nejakú muklorodenú. Znelo to podivne utešujúco, ako keby bola predurčená vyslovovať ho.

„Neviem, kde je práve teraz. Viem, že som ho videl potĺkať sa po chodbách, kričať na každého v dohľade a zvaliť tak toľko vecí, koľko mohol. Bol vážne naštvaný.“ Blaise sa odmlčal, ako keby zvažoval, či jej povedať ďalšie slová . „A... plakal.“

„Ach, bohovia,“ zamrmlala, prešla si rukami po tvári, musela potlačiť náhly nával sĺz. „Ja som ho rozplakala... Nemôžem... ja som spravila.... Sakra, sakra, sakra!“

„Povedal som ti, Grangerová,“ prehlásil Blaise, bez emócii ako vždy, „jednaj s ním správne a nebudeš ľutovať. Ublíž mu a ublížiš si rovnako silno.“

Otočil sa, ale ešte naposledy sa na ňu obzrel. Konečne... jeho maska spadla. Jeho chladná maska bola preč a cez svoje slzy zazrela jeho skutočné pocity. Jeho tvár neklamala; robil si o ňu starosti rovnako, ako si ich robil o Draca.

Odkráčal, zanechal ju osamote v soviarne s jej ľútosťami, vinou a bolesťou.

Vo vetre tancovali slová 'Choď za ním... miluj ho... potrebuje ťa...'   

***

„Čo si chcel, aby sme sa dozvedeli, kamarát?“

Bolo to normálna, a predsa zvláštna udalosť, vidieť kopu ryšavých chalanov a dievča sedieť na zadnom dvorci Weasleyovskej usadlosti. Ukrývali sa pod stromami, tak ďaleko od stromu, ako sa len dalo, ako keby sa báli, že by sa Ron mohol prikradnúť a načúvať.

Harry si prehrabol rukami nemožne nepoddajné vlasy, prešiel si po tvári prstami v zrejmom vyčerpaní. Minulú noc nespal, dnes ráno sa musel zaoberať  Hermionou a potom sa ďalšie tri hodiny musel zaoberať otázkami, než sa mu konečne podarilo všetkých zúčastnených zastihnúť osamote.

Takže napriek chladu sa všetci zhromaždili vonku.

„Dnes ráno som videl Hermionu,“ potichu prehlásil Harry, priklonil  sa k skupine bližšie, aby ho počuli.

George sa pri tom usmial ako slniečko, ale Bill si sťažka vzdychol. „Vieš, nech som akokoľvek chcel pomôcť môjmu bratovi, nie je to predsa len trochu dotieravé, len tak sa objaviť v Hermioninej izbe a nútiť ju odpovedať na otázky?  Viem, že keď to celé bolo len nápadom, bol som za, ale... neviem, teraz sa cítim  akosi previnilo.“

„Nehovor mi, že sa konečne ozýva tvoje svedomie,“ povedal George, keď štuchol Billa do boku.

Charlie si vzdychol cez šál a pretočil očami. „Bill hovorí rozumne, zatiaľ čo časť zo mňa naozaj, naozaj chce odpovede, čo je jediným dôvodom, prečo som teraz tu, ale je to jednoducho príliš skutočné ten nápad uskutočniť.“

Ginny ohrnula pery, ako keby zvažovala oba prítomné názory.

„Pozrite, všetci sa môžeme cítiť previnilo po tom, čo si vypočujeme, čo nám Harry musí povedať, dobre? Čo sa zatiaľ stalo, stalo sa, tak nech to máme za sebou. Krucinál, mrznem tu!“

„Gin má pravdu,“ priznal Percy. Sotva ho bolo počuť cez tri vrstvy šálu, ktoré si nasadil z zo strachu pred zimou a námrazou. „Nech už to máme za sebou a emóciami sa budeme zaoberať potom. Z toho, čo zatiaľ vieme, by mohla byť Hermiona zamilovaná do Malfoya.“

„Ja si myslím...“
„Takže, vypočujme si to, Harry, povedz nám, čo si sa dozvedel.“ George sa vzrušene priklonil, oči mu žiarili šibalstvom, keď čakal na tie slová.

„Môžem vám povedať niečo, ale nemôžem povedať všetko,“ riekol nakoniec Harry. Zastrčil si ruky do vreciek, nútil ich zahriať sa tak, ako sa len dalo, keď zvažoval svoje ďalšie slová. „Hermiona a ja... jediný spôsob, ako sme dokázali zodpovedať naše otázky pravdivo, bolo vykonať medzi sebou malú verziu Neporušiteľnej prísahy. Nemôžem vám povedať všetko, čo  povedala a ani ona nemôže, inak to bude mať následky.“

Ginny si nahlas odfúkla, pripravená postaviť sa a odísť. „Tak prečo si nás prinútil prísť sem von? Zasrane mrzne a nechápem, prečo si nás dotiahol sem von len preto, aby si nám povedal, že nám nič povedať nemôžeš.“
„Nechaj ho pokračovať, Gin,“ povedal Charlie, položil ruku na plece svojej sestry v pokuse upokojiť ju. „Tieto sľuby sa dajú ľahko obísť, jednoduchým preformulovaním vecí, to vieš, správne/že? Nemusí nám poskytnúť odpovede, ktoré mu dala, ale môže nám dať narážky alebo nám povedať, čo nepovedala.“

„Ach... ach, to je pravda, to ma nenapadlo,“ priznala. „Prepáč, Harry, pokračuj, prosím.“

„Všetko je v poriadku,“ odpovedal. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. „Čo vám povedať môžem, je, že sú to dobré správy. Stále ho nemôže vystáť... Ron má u nej stále šancu. Nerobí to, čo si všetci mysleli, že robí, chápete chalani?“

„Takže, v podstate... nezostala kvôli Malfoyovi?“

„Presne, Charlie. Vôbec nič k nemu necíti. Ona... nechajte ma vymyslieť, ako povedať inak to, čo povedala ona... povedala, že je to ako dobrovoľnícka práca. Má minulosť, nemôžem povedať akú, ale ona... nuž, poznáte Hermionu . Musí každého napraviť a skúsiť urobiť ľudí lepšími. Nie je v tom vždy dobrá, ale má to v povahe. Predpokladám, že  Malfoy je jej kratochvíľa, jej súčasný projekt. Spôsobí, že sa bude cítiť lepšie a cíti sa lepšie aj ona, chápete?“

„V podstate,“ zhrnul Percy, „ona ho ľutuje kvôli tomu, čo predtým zažil a chce, aby sa cítil lepšie. Správne?“

„Presne.“

„Takže do toho sliziaka nie je zamilovaná?“ spýtala sa Ginny, oči sa jej leskli radosťou. „Vôbec ho nemiluje? Je pravdepodobne viac zamilovaná do Rona než do neho?“

„Z toho, čo môžem povedať, áno... nuž, nie na prvé dve otázky a áno na tú poslednú. Veľmi jej na Ronovi záleží.“ Harry sa usmial a okamžite prestal, keď mu chlad zasiahol zuby.

„Nuž... toto je perfektne dobrý dôvod, prečo nás dostať všetkých sem von,“ povedal George. „Takže to poďme povedať Ronovi.“

„Ja nemôžem.“

George sa stočil k Harrymu, oči roztvorené zmätením a podráždením. „Čo myslíš tým, že nemôžeš?“

„Je to súčasť sľubu. Nemôžem Ronovi nič povedať, až kým sa Hermiona na to nebude cítiť pripravená. To sa udeje až vtedy, keď sa vrátime do školy. Okrem toho, myslím, že by jej mohlo prospieť, keby mu pravdu povedala ona,“ odpovedal Harry.

„Takže stále musíme znášať Ronove trucovanie a skuvíňanie?“ sťažka si povzdychol Charlie.

„Nikdy nepovedala, že to Ronovi nemôže povedať niekto iný,“ s úškrnom pripomenul Harry. „Jediné, čo musíte urobiť, je povedať mu, čo som povedal ja a Sľub sa stále neporuší.“

„Si si istý, že nám bude veriť?“ Billov hlas bol pretkaný obavami. „Chcem povedať, aspoň teba dokáže pochopiť. Ale zvyšok nás? Skutočne uverí tomu, čo mu povieme?“

„Nič sa nestane, ak to skúsime,“ odpovedal Percy. „Hlasujem, aby to urobil Charlie.“  

„Prečo ja?“

„Pretože si dokonalý,“ pripomenul George.

Weasleyovie deti začala vstávať, každé z nich diskutovalo, kto bude prvý, kto oznámi dobré správy Ronovi.

„Čo ak mi neuverí?“ skučala Ginny, keď Charlie ukázal na ňu. „Mohol by ma skúsiť prekliať.“

„Máš lepšiu mušku ako on,“ dodal Percy.

„Nespolčujte sa proti mne len preto, že som dievča!“ durdila sa, podkopla Percyho, ktorý dopadol tvárou do snehu.

„Nič také sme nepovedali!“ povedal George a postavil sa čo najďalej od Ginny.

Harry kráčal k domu s malým úsmevom na tvári. Sľub bol neporušený, rodina bola šťastná a Hermiona nebola zamilovaná do Malfoya.

Život bol skvelý.

„Harry?“

Otočil sa k Billovi, ktorý stál vedľa neho a sledoval scénu pred ním.

„Áno?“

„Čo keby ti Hermiona povedala, že je zamilovaná do Malfoya?“

Nadvihol obočie, premýšľal, kam tým najstarší Weasley mieri. „Čo tým myslíš?“

„Čo by si bol urobil, keby jej odpoveď bola úplne opačná? Prestal by si byť jej najlepším priateľom len preto, že sa do neho zamilovala? Len preto, že ho z duše nenávidíš?“

„Ne... neviem,“ priznal Harry, sklonil hlavu. „Úprimne, bol by som vážne nahnevaný... Chcem povedať, Malfoy nás na Rokforte previedol peklom tam a spiatky a vážne mu nemôžem odpustiť veľa vecí, ktoré nám povedal a urobil. Len preto, že zázračne počas vojny zmenil strany, to nič neznamená.“

Bill zaváhal, chcel niečo Harrymu povedať, ale odmlčal sa a zvážil svoje slová. Pokrútil hlavou, ako keby vravel 'Nie, to nemôžem povedať' a potichu vydýchol. „Harry... si si istý, že by to bolo také zlé? Viem, že nie je najskvelejší čarodejník na svete, ale... ak ho miluje, môže to byť také zlé?“

„Kvôli Ronovi bude. Ron absolútne zošalie,“ pripomenul Harry.

„Ale to je preto, lebo Ron je nedospelý blbec, ktorý nevie, ako si udržať dievča. Stojí na zasranej postrannej čiare, sleduje a túži po nej. Ešte mu nenarástli gule na to, aby ju požiadal o rande,“ dodal Bill, pomerne ostro, ako si Harry všimol.

„Viem,“ priznal Harry, „ale stále je to môj priateľ,  rovnako ako aj Hermiona. Skrátka neviem, či by som sa s tým dokázal vyrovnať. Je to jednoducho vážne čudné. Je to Malfoy, panenka skákavá!“

Bill odtrhol oči od Harryho, sledoval, ako George začal hravo zápasiť s Charliem, kým sa Percy s Ginny zasypávali snehovými guľami. „Viem, že je to Malfoy; zostane to s ním po zvyšok jeho života. Ale, ja skutočne viem, aké to je , keď tvoja rodina a priatelia nenávidia človeka, ktorého miluješ. Spomínaš si, ako mama s Gin nenávideli Fleur? Nedal som im to najavo, ale tak strašne bolelo, keď som videl, ako nedokážu byť dosť otvorené na to, aby pochopili, že pokiaľ som šťastný ja, aj ony dokážu byť šťastné.“

„To bolo iné, my ostatní sme do nej boli zamilovaní a ona nebola nepriateľom z detstva,“ chabo pripomenul Harry.

„No a? Nemalo by záležať na tom, kto to je, pokiaľ sa vzájomne milujú,“ povedal Bill dosť nahlas, vďačný za hluk, ktorý ostatní robili.

„To je to, k čomu sa snažím dostať. Keby bola do neho skutočne zamilovaná, dokázal by si to pochopiť? Bolo by to vážne také príšerné, ako sa snažíš, aby to znelo? Je to tvoja priateľka, krucinál, asi je pre teba tým najbližším k sestre, ktorú si kedy mal a tebe by malo záležať jedine na jej šťastí. To je to, čo je dôležité.“

„Ale ako ju môže Malfoy, práve on zo všetkých ľudí na svete, robiť šťastnou?“ vyhŕkol Harry. „Pre nich dvoch by bolo nemožné, aby jeden druhého milovali!“

Bill si potichu vzdychol, zastrčil ruky do vreciek a pokrútil hlavou. „Toto je to, v čom si stále nedospel, Harry. Láska... láska je niečo, čo jednoducho... funguje. Napriek všetkým hádkam, napriek minulosti, keď sú dvaja ľudia zamilovaní, majú byť tými najšťastnejšími ľuďmi na svete. Ale mať priateľov, ktorí to neschvaľujú, to šťastie tlmí, hlavne keď sú tvojimi najlepšími priateľmi.“ Ukročil, vzhliadol k slnku, sledoval, ako tancuje na oblohe, ako sa vďaka slnečným lúčom ligoce sneh ako tisícka diamantov. „Hermiona je dobrým človekom s dobrým srdcom a nie je hlúpa. Ale Harry, nemôžeš sa snažiť kontrolovať ju naveky. Jedného dňa sa do niekoho zamiluje, možno to bude Malfoy, možno nejaký náhodný mukel, možno dokonca Ron, ale nemôžeš ju nútiť, aby sa do neho zamilovala. Nechaj to na ňu, aj ona má právo robiť to, čo chce.“

Harry otvoril ústa, plne s úmyslom povedať Billovi, čo presne si myslí o jeho slovách, keď sa ten muž otočil, aby sa na neho pozrel a umlčal mladšieho muža pohľadom.

„Harry... nechaj ju milovať toho, koho milovať chce; nie si jej otec, si jej najlepší priateľ. Ukáž jej, že ti na nej záleží bez ohľadu na to, aké rozhodnutia urobí. Nikoho by nemali nútiť, aby sa rozhodol medzi tým, koho miluje a medzi svojimi priateľmi.“

Chcel sa brániť, chcel na Billa najačať a povedať, že sa mýli, že on nenútil Hermionu rozhodnúť sa... ale, jedna jediná vec, ktorá ho umlčala, bola, že... vedel, že Bill má pravdu