Preklady fanfiction Harryho Pottera

Päťdesiaty tretí utorok

Autor: sophierom

Preklad: solace

Beta: arkama

Originál: http://www.ashwinder.sycophanthex.com/viewstory.php?sid=15197

Prístupnosť: T

Dráma

Tento utorok je odlišný od všetkých ostatných.

Stretávame sa v Troch metlách každý utorok. Raz som sa ho spýtala, či by sa radšej nechcel stretnúť cez víkend. Nie je počas stredajších dopoludňajších vyučovacích hodín unavený z týchto neskoronočných debát? Odpovedal mi pokrčením pliec nasledovaným stručným: „Vždy som unavený.“ V tom čase som to brala ako kompliment, i keď pri pohľade späť ani za svet neviem prísť na to, prečo.

Neposielali sme si lístočky hovoriace: Uvidíme sa o 19:00, miláčik! alebo Drink o 20:00? Skrátka sme prišli, kedy sme prišli. Teda až na dnešný deň, keď mi jeho sova – dodnes som ani nevedela, že nejakú má – zaškrabala na okno bytu.

Dnes večer nemôžem. Tresty. SS

Snažím sa na túto bezprecedentnú komunikáciu myslieť ako na znak jeho rešpektu voči mne. Alebo je to azda symbol trvácnosti nášho zvláštneho priateľstva. Ale vnútorný pocit mi našepkáva, že to predstavuje koniec.

No ak je to koniec, nemal tam byť aj nejaký začiatok? Popíjam zriedenú škótsku – viete, zvykla som piť ríbezľový rum predtým, než ma prehovoril na zmenu – a snažím sa spomenúť si na jednoznačný začiatok tejto záležitosti. Samozrejme, existoval prvý utorok, kedy som ho tu stretla. No nevymenili sme si ani slovo, takže možno by sa to mohlo počítať? Potom prvý utorok, keď sme spolu hovorili. Ale aj to bolo len pár hlúpych slov o počasí. Možno bol prvým utorkom ten, kedy sme viedli dlhý rozhovor, ktorý bol v skutočnosti polemikou o rozhodnutí madam Rosmerty odstrániť všetky boxy – príliš utajené, príliš vyhovujúce temným čarodejníkov a hormónmi zmietanej mládeži, aby narobili problémy, vyhlásila – a nahradiť ich vysokými stolíkmi s otočnými stoličkami. Samozrejme, že ich neznášal; neznášal čokoľvek nové. Tiež som ich neznášala, ale keby som to priznala, náš rozhovor by skončil prirýchlo.

Tie chvíle nemohli byť začiatkom. Boli príliš chladné. Priveľmi banálne. Možno to bol minulý utorok, keď sme spolu odišli z krčmy? Kedy namiesto toho, aby sme šli svojimi oddelenými cestami, sa dotkol môjho lakťa a odviedol ma do Rokfortu, do svojich izieb a postele?

Nie, minulý utorok bol začiatkom konca, ktorý je úplne odlišný od začiatku.

Neviem presne stanoviť začiatok. Len viem, že som Snapa nikdy nepovažovala za nič viac, než svojho starého, nepríjemného profesora, až dokiaľ som sa neocitla uprostred toho všetkého.

Na druhý utorok – alebo to bol tretí? – som pristúpila k jeho stolu. Nebol sám; utorok bol dňom, kedy sa starší profesori vytratili z hradu na spoločný pohárik.

„Hej, či to nie je Hermiona Grangerová?!“ zvolala Minerva, hneď ako ma zbadala. Bola to ona, nie on, za kým som prišla.

Všimla som si ich už predošlý týždeň, kedy som prišla do Rokvillu po prvýkrát. Sedeli za stolom blízko baru, no nezbadali ma a ja som im nebola pripravená čeliť, takže som odišla bez jediného slova. Tentoraz som však pripravená bola.

„Tak, moja drahá, čo vás priviedlo do mesta?“ spýtal sa profesor Flitwick s láskavým úsmevom, ktorý mu nesiahal k očiam.

Odpoveď, samozrejme, poznal. Všetci ju poznali. Som v novinách: Doposiaľ najmladšia vedúca Kancelárie prenášadiel odstúpila uprostred škandálu. To bol pokus Rity Skeeterovej – pätnásť rokov čakajúcej na pomstu. Luna mi venovala trochu objektívnejšie zhrnutie: Grangerová hovorí, že sú si kvit; Neobišlo sa to bez banší. Obe mali čiastočne pravdu.

Povedala som profesorom, že som sa rozhodla zmeniť povolanie. Premýšľala som o písaní. Alebo možno o pečení.

„Ó, veľmi dobré rozhodnutie, Hermiona, veľmi dobré,“ ozvala sa profesorka Sproutová s povzbudivým prikývnutím. Pozrela dolu na ruky. „Netreba, aby ste svoj život premrhali v kancelárii, nie je tak?“

„Nie,“ povedala som im, „práca na ministerstve nie je pre mňa.“

„Chcete tým povedať, že ste ju nedokázali zvládnuť?“

(Už si spomínam! To boli jeho prvé slová. Krátky rozhovor o počasí sa udial neskôr.)

Ďalší utorok som prišla, keď odchádzali. Znovu tie pokynutia hlavou, úsmevy a sklopené oči. Až naňho. Pozrel priamo na mňa a zamračil sa. Bol to ten večer, kedy sme sa rozprávali o počasí.

„Stále je vonku zima?“ spýtal sa a uprene zadíval na môj červený nos a popraskané pery.

Vtedy mi to pripadalo ako drobné oživenie, ktoré prichádza, keď si uvedomíte, že sa muž pýta na hlúpe otázky, len aby nadviazal rozhovor. Bolo to predovšetkým lichotivé, keďže som si nemyslela, že by bol Severus Snape schopný stupídneho tárania, inšpirovaného takým netypickým správaním a aj mojím chorým, vetrom vylepšeným vzhľadom! Prirodzene, neskôr som prišla na to, že pozná dosť nudných vecí, o ktorých sa dá hovoriť.

Kedysi mohol byť špiónom, ale bol aj človekom. Spomínam si na príležitosť, kedy otvoril ústa, aby niečo povedal, a namiesto toho sa mu z úst vydralo grgnutie. Zamračil sa a snažil sa predstierať, že sa nič nestalo. Nenechala som to tak a zasmiala som sa. Čudujem sa, že neodišiel. No teraz si pri pohľade späť myslím, že musel byť osamelý. A keď ste osamelí, ste ochotní zmieriť sa s mnohým. Aspoň tak sa mi zdá.

Pretože, aby som pravdu povedala, tiež som bola osamelá.

Och, nie som bez priateľov. Ako by som sa mohla vôbec niekedy vzdať priateľstva s Harrym a Ronom po všetkom, čo sme prežili? Je to len tým, že sme práve teraz na iných miestach. Oni majú rodiny a kariéru. Sú zaneprázdnení.

Nikdy som si nemyslela, že to takto dopadne. Obaja sa potkýnali po väčšinu času do svojej dvadsiatky. Harry hral v niekoľkých záložných tímoch, avšak v skutočnosti nikdy v metlobale nedosiahol veľa. V Rokforte bol dobrý, no nie dosť dobrý pre profesionálnu dráhu. Myslím, že si ho držali pre jeho meno. Aj Harry si to myslel a žralo ho to. Na dôvažok mal s Ginny štyri deti v čase, keď mal dvadsaťpäť. Vyzeral unavene vždy, kedykoľvek som ho stretla. Ľutovala som ho. Ale tiež si spomínam na pocit akejsi previnilej radosti z jeho nešťastia. Ach, nechápte ma zle. Nechcela som vidieť jeho zlyhanie. No bol hrdinom tak dlho a ja, nuž... viem, som hrozná kamarátka.

A Ron, no, musím priznať, že ma neprekvapil. Rozišli sme sa na konci siedmeho ročníka. Potom pracoval pre Freda a Georga, pre svojho otca, pre Charlieho. Nakoniec skončil s Billom v Egypte, kde bol zatknutý za krádež starovekých predmetov. V skutočnosti neukradol starožitnosti, ale auto muklovi, ktorý tie predmety odcudzil. Je to dlhý príbeh.

V každom prípade som sa cítila v porovnaní s nimi oveľa silnejšia. Bola som najmladšou šéfkou oddelenia na ministerstve v jeho histórii. Bola som slobodná, úspešná a ach, taká šikovná. Každý – aj Ron s Harrym; predovšetkým Ron s Harrym – mi hovorili, aká som skvelá. A ja som tomu verila. Hurá!

Čo som si neuvedomila, bol fakt, že okolnosti sa môžu meniť a menia sa. Ako napríklad Majstrovstvá sveta v metlobale 2009. Mali sa konať v Španielsku, ale rekordná vlna horúčav prinútila funkcionárov, aby ich zrušili. (A naše ministerstvo tvrdí, že neexistuje nič také ako globálne otepľovanie!) Takže sa anglická čarodejnícka komunita láskavo ponúkla usporiadať podujatie na poslednú chvíľu, čo znamenalo, že som mala na starosti zabezpečenie prenášadiel pre viac ako štvrť milóna ľudí v priebehu pár týždňov. Nemožné, nie je tak? Lenže moje oddelenie to dokázalo. Zvládli sme to veľmi dobre. A to všetko ma stálo len štipku zdravého rozumu. Zosypala som sa deň po skončení majstrovstiev, jačala som ako banší (vidíte, vravela som, že Luna má sčasti pravdu). Povedali mi, aby som si vzala dovolenku. A ja som sa rozhodla zmeniť ju na trvalú.

Neboli to len Majstrovstvá sveta v metlobale. Bol to aj môj byt, ktorý bol tak krásne zariadený a prekliato prázdny. Boli to moji rodičia, ktorí nemali potuchy, aký bol môj život. Bol to Ron so svojou Egypťankou a ich čiernovlasými, zelenookými deťmi. Bol to Krivolab, ktorý sa, boh mu žehnaj, pominul. Boli to moje muklovské džínsy, ktoré mi boli trošku pritesné v páse. Nič už nedávalo zmysel. Takže som odišla z práce, predala byt a kúpila si dom v Rokville.

Teraz sme dovŕšili tridsiatku a som to ja, kto je bezradný. Ron sa usadil so svojou egyptskou právničkou, čo bol šikovný ťah vzhľadom na problémy, ktoré rád priťahoval. A Harry skončil s metlobalom a začal pracovať pre Artura na ministerstve. Spolu s Ginny tiež organizujú letný tábor pre šmuklov. Toľká dobrota mi sťažuje hnevať sa naňho, keď ma kritizuje ohľadom mojich utorkových stretnutí. Nazýva to fázou. A možno by som sa s ním aj raz zhodla (pri prvom stretnutí), lenže toto už bol päťdesiaty tretí utorok. Alebo päťdesiaty druhý. Myslím, že tento sa nepočíta.

Ron s Harrym sa s tým zmierili, hoci to neschvaľovali. Pravidelne ma pozývajú k nim domov na večeru, no vedia, že utorky mi majú nechať voľné.

A má to aj kladnú stránku. Aiša, Ronova žena, pripravuje v utorok hummus. Vážne ju nemám rada – je exotická, sexi a veľmi milá, stelesňuje všetko to, čím som pre Rona nikdy nebola – ale hummus mám rada.

Takže som vstala od svojho stola v rohu a snažila sa namiesto neho myslieť na hummus. Zovrela som prázdny pohár a civela na stôl naproti. Minerva s ostatnými bola tam. Premýšľam, že sa jej naňho spýtam a v hrudi ma zabolí. Videla nás spolu počas všetkých tých utorkov. Dokonca ma minulú stredu ráno videla odchádzať z hradu. Vedela by, že moja otázka nie je náhodným vypytovaním sa na známeho. Všetci by to vedeli a neskôr by sa to dozvedel aj zvyšok učiteľského zboru a takisto madam Rosmerta, môj šéf a spolupracovník zo Scriptusovho obchodu s brkami – vidíte, stále píšem knihu a musela som si niekde zohnať prácu, takže som im začala viesť účtovníctvo. A náhle som otrávená z toho, že všetci vedia, že som zlyhala, zase.

Až na to, že si nemôžem pomôcť. Viem, ako to dopadne, no predsa sa opýtam. Tak teda urobím jeden krok, potom druhý, tretí. A premýšľam nad tým, aké môže byť kráčanie trápne. Cítil sa trápne, keď ku mne podišiel v prvý utorok a sadol si za stôl? Zastavil sa vo dverách, pozrel na mňa, potom na svojich kolegov a znovu na mňa. Pomalými, rozvážnymi krokmi sa pobral k môjmu stolu.

„Prečo ste sem prišli v utorok, keď viete, že tu budeme; keď viete, že budeme klebetiť o tom, že by ste so svojím životom mali niečo urobiť?“

Povedala som mu, že som masochistka a on sa posadil oproti mne. Odvtedy ku mne prišiel zakaždým. Okrem dneška, samozrejme.

A to vďaka ďalšej trápnej prechádzke, tej, ktorú sme spolu absolvovali minulý utorok. Tá noc sa javila taká pokojná a tichá, natoľko tichá, že zvuk našich krokov na suchom lístí a štrku mi zvonil v ušiach. Prehovoril len raz. Vošli sme do jeho spálne a on sa spýtal: „Si si istá?“

Keby som mohla, vzala by som to späť. Áno, bolo to nádherné, ale aj trápne ako všetky prvé stretnutia. Keby to bol začiatok, namiesto začiatku konca, tá nešikovnosť by stála za to. Zrážky kolien a nosov, chybné načasovanie, neistota, čo povedať potom, všetko by to mohlo byť niečím, na čo by sa spomínalo s láskou. No teraz to bude moja posledná skutočná spomienka naňho. A vážne by som dala prednosť pokračovaniu našich rozhovorov pred sexom na jednu noc. Aj keby občas táral o elixíroch a sťažoval sa na svojich študentov, aj keby som nie vždy vedela, čo povedať, aj keby som prestala čakať na viac než neúmyselné (či úmyselné?) obtretie jeho dlane o koleno. Možnosť niečoho viac, i keď iluzórna, by bola nepochybne lepšia než istota konca.

Ale kráčam k tej istote s nadmierou elegancie. Keď pristúpim k profesorskému stolu, držím hlavu hore. Ignorujem súcit v ich očiach. A pýtam sa Minervy, či Severus dal dnes večer veľa trestov.

Všetci si vymenia pohľady a ja poznám odpoveď. Napriek tomu ju to donútim povedať. „On... ehm... nemá dnes večer žiadne tresty, Hermiona. Ale možno stratil v laboratóriu pojem o čase a...“

Preruším ju kývnutím hlavy. Snažím sa usmiať, ale celé to vychádza akosi komicky. Vidím to v zrkadle nad barom. Cítim v očiach slzy a viem, že sa odtiaľto musím dostať, OKAMŽITE. Nehovorím im dovidenia, aj keď som si istá, že to iba dodá patetickú príchuť príbehu, ktorý rozpovedia ostatným. „Chuderka Hermiona Grangerová,“ povedia. „Bola taká zlomená – a kvôli takému chlapovi!“

Zaujímalo by ma, či sa ten príbeh k nemu dostane? Bude mu na tom vôbec záležať?

No keď vchádzam do súmraku, hovorím si, že na to nesmiem myslieť. Budem, samozrejme, v poriadku. Je to len koniec vzťahu. Takéto veci sa občas prihodia hocikomu a navyše, ozaj som očakávala, že to vydrží? Sme priveľmi rozdielni: on je pre mňa príliš starý, brilantný a krutý. Potrebujem niekoho, kto ma bude chváliť, vážiť si ma a chápať. Až na to, že ma chápal. A občas ma dokonca pochválil: moju nezávislosť, úsmev, odhodlanie ísť za niečím. To sa mu na mne páčilo, tým som si istá. Neboli to iba urážky a posmešky. Ku koncu to skoro nikdy nerobil a napadlo mi... nuž, napadlo mi, že som sa asi zmýlila.

Či nie? Zahnem k Rokfortu, hoci môj dom je na opačnej strane.

„Hermiona! Počkaj tam.“ Vykročil ku mne mierne zadýchaný.

A ja čakám, pretože z nevysvetliteľných dôvodov som zaľúbená do tohto vyše päťdesiat ročného muža, ktorý vyzerá ešte starší, než je a ktorý sa nevie zaboha rozhodnúť pokiaľ ide o mňa.

„Počkaj,“ zopakuje, hoci je teraz priamo predo mnou. „Neodchádzaj. Musel... musel som udeliť tresty.“

Pravdaže klame. Premýšľam o tom, či mu povedať, že poznám pravdu, že mi to Minerva povedala, no potom vidím, že nemá oblečený kabát. Je koniec októbra, je zima a on nemá kabát. Ťažko dýcha a myslím si – predstavujem? dúfam? – že sem takmer celou cestou bežal, že si to v poslednej chvíli rozmyslel a bál sa, že navždy odídem, ak nepríde.

Hovorím mu, že neodchádzam, len som na chvíľu vyšla na čerstvý vzduch.

Určite vie, že je to tiež lož, pretože mám kabát. A navyše plačem.

„Dáš si ešte za pohárik škótskej?“ povie na pol úst.

Pokrútim hlavou. „Ríbezľový rum,“ hovorím mierne sa trasúcim hlasom.

Odmlčí sa. „Vždy si mala veľmi zlý vkus, Grangerová.“

„Viem,“ hovorím, „ja viem.“

A tak sa s ním vraciam do krčmy. Sadáme si na naše stoličky, objednávame drinky, ignorujeme ostatných a rozprávame sa o ničom a všetkom okrem toho, čo sa stalo.

Iba neskôr, keď pomaly kráčame k Rokfortu mu šepkám, že v päťdesiaty štvrtý utorok uňho nezostanem; nie, pokiaľ bude ako päťdesiaty tretí.

„Viem,“ hovorí, „ja viem.“

Usúdila som, že mi to bude stačiť. Zatiaľ.