Preklady fanfiction Harryho Pottera

Autor: melusin;  Prekladateľ: Eggy; Beta: GwenLoguir

Originál

Prístupnosť neobmedzená.

Vyhlásenie prekladateľa: Nepripisujem si žiadne zásluhy okrem prekladu. Vďaka patrí aj Bete - GwenLoguir... Nevlastníme žiadnu z postáv z Harryho Pottera; oni a ich svet patrí JKR. Autorke som písala, ale dosiaľ sa mi neozvala. Jej posledné aktualizácie sú z roku 2010...

2. časť

Hermiona sa ráno prebudila a našla vedľa seba na posteli sedieť Rona so širokým úsmevom na tvári.

„Priniesol som ti čaj,“ povedal a ukázal na hrnček položený na nočnom stolíku.

„Ďakujem,“ Hermiona si odhrnula vlasy z očí. „Koľko je hodín?“

„Pol deviatej,“ odpovedal Ron, „spala si tak tvrdo, že som ťa nechcel budiť. Takže... žiadna nevoľnosť?“

Hermiona sa opatrne posadila.

„Nie. V skutočnosti sa cítim celkom dobre,“ natiahla sa pre hrnček. „Prečo nie si v práci a kde je Rose?“

Ron si pritiahol jej ruku a jemne ju stisol: „Len som sa chcel uistiť, že budeš v poriadku. Zahopšupoval som do kancelárie, aby som im povedal, že budem meškať. Rose som zbalil k mamke a bude tam až do nedele.“

Hermiona odpila z čaju.

„To si nemusel robiť.“

„No, myslím si, že som musel,“ odporoval Ron. „Potrebuješ si odpočinúť. Nechceš, aby som ti spravil raňajky?“

Hermiona pokrútila hlavou.

„Niečo si spravím neskôr... ale ďakujem za ponuku.“

„Tak ťa teda nechám na pokoji. Dnes si poriadne odpočiň a nepreháňaj to.“

„Nebudem,“ uisťovala ho Hermiona. „Teraz choď. Veď vieš aký je tvoj šéf.“

„Jasné,“ zvalil sa z postele. „Uvidíme sa neskôr,“ Ron poslal Hermione vzdušný bozk a odmiestnil sa.

„Už som si myslel, že nikdy neodíde.“

Hermione zabehol čaj.

„Musíš ma tak desiť?“

Severus si odfrkol: „Mala by si si na to už zvyknúť.“

„Nemyslím si, že je to pravdepodobné,“ odvetila a oprela sa do vankúšov.

„Takže...“ začal Severus, „...pokiaľ ide o mladého pána Weasleya...“

„Ach, prosím,“ prerušila ho Hermiona, „nezačínaj s tým zase.“

„Chcel som povedať...“ stroho ju prerušil, „aj keď je pre mňa ťažké priznať to, ale asi som sa v ňom zmýlil. Očividne mu na vás veľmi záleží.“

„Áno. Záleží... a ten pocit je vzájomný,“ Hermiona si znovu odpila, „som rada, že si si to všimol. Konečne.“

„Možno z neho nakoniec predsa len bude adekvátny otec.“

„Prestaň byť taký negatívny!“ Hermiona odložila šálku a uložila sa späť do vankúšov. „Pre Rose je Ron dobrým otcom a bude aj pre teba.“

„Nie som negatívny,“ nedal sa Severus, „len si neviem predstaviť, čo by sme my dvaja mohli mať spoločné; to sa ti snažím povedať.“

Hermiona nad tým chvíľku premýšľala: „Šachy. Môže ťa naučiť hrať šachy.“

„V skutočnosti som už majster... ach...“

„Preformulujem to,“ jemne pokračovala Hermiona, „môže ti pomôcť sa ich naučiť... je v tom vážne dobrý.“

„Áno... áno, možno by si nás v tom mohla podporovať. Dobre teda, je to pre neho bod k dobru...“

Vyzeralo to, že otcov vplyv na jeho život nebude taký zlý ako si myslel... ak s ním Hermiona zostane. Ale zostane? Severus nemal pocit, že je s ním taká šťastná ako predstiera. „Hoci stále nechápem, prečo si si to magicky nespočítala.“

Hermiona podráždene vydýchla.

„Pretože to nemalo zmysel!“

„Ale všetci...“ odmlčal sa. „Nehovor mi, že chrabromilská chodiaca encyklopédia nevedela o...“

„Samozrejme, že som o tom vedela,“ vyprskla. „Bola som na izbe s Parvati Patilovou a Lavender Brownovou, pre Merlina! Veštenie na vhodných chalanov robili od tej doby, čo sa dostali do puberty... hádzali runy, čítali z čajových lístkov, zízali do krištáľových gúľ... čokoľvek ti napadne – skúšali to.“

„Tak prečo...?“ zrazu mu do seba všetko zapadlo. „Skúšala si to na mňa, že?“

„Možno.“

„Áno, skúšala. Rozhodne,“ vyhlásil. „Čo ti vyšlo?“

Hermiona zvažovala, že mu zaklame, ale nemalo to zmysel... čítal v nej ako v otvorenej knihe.

„Deväťdesiatsedem percent.“

„Deväťdesiat... to je nemožné,“ odmietol to Severus, „nikto nedosiahne také číslo. Ja som mal len päťdesiat tri s...“

„No, my sme toľko dostali,“ pevne si stála za svojím Hermiona, „a bolo jedno akú variáciu som skúšala, nikdy to nezaváhalo.“ Znovu sa natiahla pre hrnček, keď sa zarazila. „Ach... s kým si...“

„To je jedno.“

„S Harryho maminou, že?“

„Možno. Hoci to nie je tvoja st...“

„Videla som spomienky, ktoré si dal Harrymu, takže nemá zmysel popierať to.“

Severus zastonal.

„Zabudol som. Myslel som si, že mám prázdne miesta v spomienkach, ale dával som to za vinu tomuto nedovyvinutému mozgu.“

Hermiona ochraňujúco objala svoje bruško a želala si, aby ho reálne mohla držať: „Veľmi si ju miloval, že?“

„Áno,“ zasyčal, „za všetko dobré, čo to vo mne vyvolalo. A to je jedna vec, Hermiona, ktorú si nechcem zopakovať... aby zo mňa bol zamilovaný blázon. Zaobídem sa aj bez toho. Uistíš sa, že nebudem mať žiaden nevhodný romantický záujem...“

Hermiona zaklonila hlavu a začala sa nahlas smiať.

„Ach, Severus...“

„Čo je na tom také zábavné?“

„Severus, ako si predstavuješ, že ti zabránim zamilovať sa?“ nemohla si pomôcť nechichotať sa. „A aj keby som si myslela, že to dievča pre teba nie je vhodné, vezmeš na vedomie názor svojej matky?“

To bola dobrá poznámka.

„Ale sľubujem ti, prisahám, že nebudeš sám,“ vážne vyhlásila, „tvoja rodina ťa bude milovať a budeš mať priateľov svojho veku. Budeš v bezpečí...“

„Budem?“ odfrkol si. „Ako si môžem byť istý, že neopustíš Weasleya, kvôli nejakému... nejakému opilcovi, ktorý ťa bude mlátiť? Nespravila si na neho výpočty, pretože si vedela, že sa ani nepriblížiš deväťdesiatim siedmim percentám, že? Priznaj to!“

„Nepoznáš ma poriadne,“ chladne ho zotrela Hermiona. „V skutočnosti ma vôbec nepoznáš, ak si myslíš, že by som sa zmierila s akýmkoľvek druhom týrania v partnerstve. Vydala som sa za Rona, pretože som ho milovala a pretože spolu veľmi dobre vychádzame. To je všetko, čo potrebuješ vedieť.“

„A čo vášeň, Hermiona?“ trval na svojom. „Túžba? Túžiš po manželovej prítomnosti, keď s ním nie si? Ak ho zazrieš, prestanú pre teba existovať všetci ostatní v miestnosti? Začneš žiť len vtedy, keď je pri tebe tak blízko, že cítiš jeho dych na svojej tvári? Prestaneš dýchať, keď sa na teba usmeje? Alebo,“ dodal zlomyseľne, „zatváraš oči a predstavuješ si, že je to niekto iný?“

Hermiona sťažka prehltla a snažila sa zablokovať nevítané myšlienky, ktoré tie slová vyvolali.

„Áno... viem o čom je túžba a vášeň, Severus,“ zatvorila oči.

„A potom... potom, tá osoba aj pocity odišli, a čo zostalo? Viem, čo mám u Rona a to mi nikam neodíde. Ty si si vybral... vyžíval si sa v sebaľútosti po všetky tie roky, ale ja som sa rozhodla žiť.“

„Ako sa opovažuješ?“ zaznel sotva šepot.

„Nevieš o mne nič, hlúpe dievča. Bol som v službách V...Voldemorta po väčšinu svojho života. Ako by som mohol s kýmkoľvek mať akýkoľvek vzťah či rodinu? Videl by ju ako slabosť a využíval by ju, ako by sa dalo. Pre každého, kto by sa ku mne takto zaviazal, by to bol rozsudok smrti.“

„Prepáč. To bolo odo mňa nepekné...“ popotiahla Hermiona, „po celé tie roky si bol tak odvážny... ach... je to tak nefér!“

„Len veľmi málo vecí v živote je fér, Hermiona, ale zistíš, že veci sa zvyčajne stávajú z určitého dôvodu,“ odmlčal sa prekvapený emóciami, ktoré ho obklopovali.

„Neplač pre mňa, dieťa. Nikto ma nenútil vybrať si cestu životom, ktorú som si vybral. Nikto ma nenútil zradiť jedinú ženu, ktorú som kedy miloval. Svet je bezo mňa nepochybne lepšie miesto.“

„To nehovor. Neopováž sa to tvrdiť,“ vykríkla Hermiona, „nie je to pravda. Náš svet ti dlhuje...“

„To je to najabsurdnejšie...“

„Nie, nie je,“ odporovala a otrela si slzy.

„Hovoríš, že vydržíš bez lásky... ale kde by sme my všetci boli, ak by si nemiloval Lily Evansovú? Voldemort by nás mal pod palcom. Bezpochyby.“

„A kde si prišla k tomuto smiešnemu záveru?“

„To vôbec nie je smiešne,“  nesúhlasila Hermiona. „Nevidíš to? Ak by si neprosil o jej život, Voldemort by ju proste zabil. Nedal by jej možnosť zostať bokom a Harry by tak určite zomrel.“

To bola tá najpochabejšia vec, akú kedy počul.

„Ale ak by som mu nepovedal o proroctve, bola by stále nažive.“

„To nemôžeš vedieť,“ špekulovala Hermiona, „o proroctve sa mohol dozvedieť aj od niekoho iného. Nie, tvoja láska k Lily Evansovej zachránila Harryho... zachránila nás všetkých a či sa ti to páči alebo nie, do histórie vojdeš ako hrdina.“

„Mŕtvy hrdina.“

„Tragické, skutočne,“ povzdychla si, „ale aj keď je dôvod akýkoľvek, dostal si druhú šancu a ja spravím všetko, čo bude v mojich silách, aby si mal šťastný a plnohodnotný život. Alebo pri tej snahe zomriem.“

Záplava vášne, ktorá sprevádzala Hermionine vyhlásenie, bola ohromujúca. Severus mohol utrúsiť nejaký štipľavý komentár, ale jej úprimnosť ho donútila sa nad všetkým znova zamyslieť. Bola tu len jedna otázka.

„Prečo?“

„Pretože ťa milujem.“

„Severus?“

„Severus?“

„Ach, tak zostaň tak,“ zavrčala. Odhodila prikrývky: „Aj tak mám lepšie veci na práci, než tu ležať a dohadovať sa s tebou.“

oooOooo

Neskôr ráno, po výdatných raňajkách a troche čarovania, Hermionin dom sa blýskal ako nový.

„Tak,“ spokojne sa obzerala okolo seba, „oveľa lepšie.“

„Je povznášajúce vedieť, že najlepšie vzdelanie si nenechala vyjsť nazmar.“

Hermiona odmietla zdvihnúť hodený uterák.

„Prestal si trucovať?“

„Netrucoval som,“ povýšenecky odpovedal Severus, „bol som len zaskočený tvojím... priznaním.“

„Prečo?“ opýtala sa. „Si moje dieťa. Prečo by som ťa nemala milovať?“

„Áno... no... ach... nie som zvyknutý... niečo také... ja... ehm... aký elixír na domáce použitie si vylepšila vo svojom voľnom čase?“

„Vieš,“ Hermiona zbierala Ronove metlobalové časopisy, „ani zďaleka nie si už taký hrozivý, takže by si s tým sarkazmom mohol prestať. Okrem toho... niekedy to nazývajú aj založením rodinného hniezda.“ *

Odfrkol si: „Čo si ty? Bocian?“

Hermiona sa posadila, vyložila si nohy a ignorovala ho.

„Päť minút a potom začneme s detskou izbou,“ veselo pokračovala, „hovoril si, že sa ti páči zelená, čo iné by si ešte chcel?“

„Čo tým myslíš?“ nechápal.

„No...“ začala Hermiona, „napríklad... aké je tvoje najobľúbenejšie miesto?“

Severus nedokázal vymyslieť nič špeciálne.

„Asi som mal rád Zakázaný les,“ nakoniec priznal, „najmä za jasnej noci... alebo skoro ráno, keď je trávnik pod nohami ešte mokrý... prečo sa pýtaš?“

Ale Hermiona prestala počúvať.

„Hm... zaujímavé. Dobre teda, to dokážem, ale musím vyhrabať svoje siedmacke knihy z čarovania... a nebudeš ale sliediť v mojej hlave,“ dodala, „lebo inak pokazíš prekvapenie.“

O dve hodiny neskôr Hermiona sedela v hojdacom kresle a obdivovala premenenú detskú izbu. Steny začínali pri zemi tmavozeleno, ale ako stúpali vyššie, postupne bledli, až sa hore premenili na modrú. V štyroch rohoch miestnosti namaľovala stromy, ktorých konáre sa navzájom prepletali. A strop, ktorý nad nimi preblikával - zmenila ho na miniatúrnu verziu nočnej oblohy, rovnako ako to bolo vo veľkej sieni.

Severus netušil, čo porába, len vedel, že míňa obrovské množstvo magickej energie, čo ho dosť vyčerpávalo. Čokoľvek robila, veľmi sa tešil, keď konečne skončila.

„Chceš to vidieť?“ opýtala sa. „Predstavím si to v hlave.“

A tak sa pozrel a pozeral... a pozeral.

„Toto všetko si spravila pre... mňa?“

„Páči sa ti to?“

Severus nevedel uveriť svojím očiam.

„Pre... mňa?“

„Áno, pre teba,“ zasmiala sa jeho úžasu, „a keď budeš starší, kúpim ti teleskop a budeme sa spolu chodiť pozerať na skutočnú oblohu a naučím ťa mená súhvezdí.“

„Ach,“ zostal prekvapený, „ach... to znie skvele... to je... musím povedať... áno, to je skvelý nápad, Hermiona. V skutočnosti som chcel nadniesť problém môjho vzdelávania. Možno práve nastal čas túto tému prediskutovať.“

Pozerala sa na hviezdy nad ňou a ruky položila na bruško. Toto gesto sa pre ňu už stalo rutinou.

„Čo by si chcel vedieť?“

„Tak, pozrime sa na to...“ Severus sa na chvíľu zamyslel,  „Povedz mi, aký typ prerokfortského vzdelania mi chceš poskytnúť? Očakávam, že okolo siedmych rokov... napríklad... budem celkom schopný v elixíroch a budem vedieť zopár základných kliatob.“

Hermiona sa usmievala ako krútila hlavou.

„Nezabúdaš na Zákaz čarovania pre mladistvých?“

„Ach, áno,“  lišiacky súhlasil, „ale ty budeš niekde blízko. Budú si myslieť, že si to ty.“

„A prečo si niečo také myslíš?“ opýtala sa. „Som teraz rok na materskej. Vieš, ja mám aj kariéru, na ktorú musím myslieť.“

To, že Hermiona pri ňom nebude celú dobu, ho ani nenapadlo.

„Kariéru?“

„Áno,“ potvrdila Hermiona, „som právnička. Môj sen je stať sa najmladšou čarodejnicou, ktorá kedy sedela vo Wizengamote.“

Severus bol ohromený.

„Skutočne vznešený sen, Hermiona. Ale, čo ja? Tvoj syn?“

„Budeš v škôlke.“

„Ty by si ma nechala s cudzími ľuďmi?“ vykríkol. 

„Nie s cudzími. S tvojou babičkou.“

Severus  bol v šoku.

„Molly Weasleyová?“

„Áno,“ potvrdila mi Hermiona, „Molly skončila pri strážení toľkých vnúčat, že si z toho spravila živnosť. Teraz vedie Mollynu dennú škôlku...“

„Molly Weasleyová?“ striaslo ho. „Škôlka? Ako sa mám naučiť čokoľvek užitočné, keď budem... s ňou?“

„Naučíš sa hrať a...“

„Hrať sa?“ neveriacky zopakoval. „Hrať sa? To je hrozná a úplná strata času... mohol by som si čítať...“

„Hra je veľmi dôležitá súčasť sociálneho rozvoja,“ Hermionin hlas bol pevný, „nech sa ti to páči či nie, budeš sa učiť jazdiť na detskej metle a hádzať prehadzovačkou rovnako ako ostatné normálne deti. A potom, keď budeš mať dosť rokov, pôjdeš do muklovskej základnej školy, rovnako ako tvoja sestra pred tebou.“

„Muklovská škola?“ veci začínali byť čoraz horšie. „Máš predstavu...“

„Áno, chodila som do jednej, spomeň si, a chcem, aby moje deti mali aspoň nejaké skúsenosti zo svojho muklovského dedičstva!“ Hermiona s ním začala strácať trpezlivosť. „Pôjdeš a to je moje posledné... au... to bolí!“

„Nie nepôjdem.“

Hermiona zaťala zuby od bolesti.

„Ach, áno, pôjdeš... aj keď by som ťa musela donútiť špičkou prútika.“

„V tom prípade chcem, aby si mi sľúbila nejaké extra hodiny,“ hladko pokračoval.

„Dobre, dobre, dohodnuté. Len ma prestaň kopať!“

oooOooo

Keď sa Ron vrátil domov, našiel Hermionu spať v hojdacom kresle a neveril svojim očiam.

„Takže toto si predstavuješ pod pojmom nepreťažovať sa?“ v úžase sa obzeral po miestnosti.

„Čo si o tom myslíš?“ bola zvedavá Hermiona.

„Myslím si, že je to skutočne úžasné,“ Ron vykročil k nej a voňal vzduch. „Ale... ach... čo je to za vôňu?“

„Ach to...“ ľahkomyseľne odpovedala Hermiona, „začarovala som koberec, aby voňal ako les tesne po daždi, keď po ňom prejdeš. Je veľmi dôležité, aby boli všetky zmysly dieťaťa stimulované, veď vieš.“

„Vidím,“ Ron sa rozhliadol okolo a všimol si jednorožca vykukovať spoza stromu. „Nemyslíš si, že by ho to tu mohlo k smrti vydesiť?“

Hermiona sa zasmiala.

„Nie, nie je tu nič desivé... žiadne akromantule ani nič podobné.“

„Vďaka Merlinovi za to!“ s úľavou si vydýchol Ron. „Takže, ach, čo je na večeru?“

„Niečo nájdem,“ Hermiona sa zdvihla z kresla, „choď a nalej si niečo.“

„Dobre,“ ale Ron naďalej stál ako prikovaný a sledoval, ako kentaur cválal do diaľky.

„Hermiona,“ chytil ju za ruku a zabránil jej tak odísť z miestnosti, „ty si neskutočne úžasná čarodejnica. Dúfam, že si to uvedomuješ.“

Hermiona sa pri tom vzácnom komplimente začervenala a objala ho: „Ďakujem ti, Ron.“

Nasledovalo hlasné odfrknutie, ktoré našťastie počula len Hermiona.

„A to mu trvalo tak dlho, aby na to prišiel? Beriem všetko späť, ten chlapec je idiot.“

oooOooo

V mesiacoch, ktoré nasledovali, Hermiona strávila veľa svojho času v izbe, ktorú vytvorila pre Huga. Severus však, bol čím ďalej tým znudenejší a nepokojnejší a tak, aby ho zabavila, začala mu predčítavať. Čítala diela muklovských autorov, tajomné čarodejnícke texty, články z posledných elixírových časopisov... čokoľvek, čo dostala do rúk. Nad všetkým neustále debatovali. Aby sa uvoľnili, hrávala mu klasickú aj modernú hudbu (mal rád najmä jazz) alebo mu spievala alebo hmkala, len aby zacítila to zachvenie smiechu. Hermiona si nevedela spomenúť, kedy bola od konca vojny taká šťastná a teraz, jej šťastie začalo mať nádych smútku, keďže si uvedomovala, že to nemôže trvať večne.

Severus sa cítil rovnako a ako ubiehal týždeň po týždni, zistil, že začína milovať ženu, ktorá, keby bol osud milostivejší, mohla v jeho živote hrať odlišnú úlohu. Bál sa o ňu, hoci premýšľal, ako sa zvládne vyrovnať s tým, že ho znova stratí, keď Hugo zaberie jeho miesto.

Hermionino správanie si Ron nemohol nevšimnúť. Aj keď bola tehotná, predsa len sa správala veľmi čudne a začal sa obávať o jej duševné zdravie. Častokrát, keď vošiel do miestnosti, našiel ju stáť alebo sedieť, akoby sústredene počúvala niečo, čo on nepočul. A niekedy ju začul poznamenať niečo ako: „Ach, už chápem... mesačný kameň? Vážne? Si si istý? A nezreagoval by s tinktúrou z Bublinatky?“ a bez dôvodu, ktorý by on chápal, zrazu sa začala chichotať, akoby sa začala smiať nad nejakým vtipom, ktorý on nebol schopný počuť.

Jednu nedeľu, keď prišli do Brlohu na obed, sa Ron rozhodol zdôveriť so svojimi obavami svojej mamke a podarilo sa mu ju v kuchyni zatlačiť do kúta. Ale ona sa len usmiala, objala ho a povedala: „Neboj sa. Keď sa bábo narodí, bude v poriadku.“ Potom sa otočila späť k trúbe a mumlala si niečo, čo znelo podozrivo ako: „Som zvedavá, koho bude mať,“ a zanechalo ho to ešte zmätenejšieho, než zvyčajne.

Ale nakoniec sa nevyhnutné stalo skutočnosťou. Severus a Hermiona mali vášnivú debatu o nutnosti zmien vo vzdelávacom systéme, keď sa Severusov hlas zmenil na prenikavý výkrik.

„Čo do pekla bolo toto?“ spýtala sa Hermiona.

Skúsil to znovu, ale s rovnakým výsledkom.

„Toto je bod, z ktorého sa nedá vrátiť, Hermiona. Je čas si vybrať.“

„A... ako si sa rozhodol ty?“

„Ja... ja by som veľmi rád zostal,“ odpovedal váhavo, „ale len, ak budeš súhlasiť ty. Keby si ma nechcela za syna, pochopil by som to.“

Hermiona nemala žiadne pochybnosti: „Samozrejme, že chcem, aby si zostal. Chcem sa o teba starať. Ak by si odišiel, len Merlin vie, u koho by si skončil“ Nečakala na Severusovu odpoveď: „Bol si mi zverený a ja ti nedovolím tvoju dušu riskovať s niekým iným. Zostaň. Prosím.“

„Tak teda zostanem,“ Severus sa rozhodol a ucítil posun svojho vedomia. Bol čas povedať zbohom svojmu minulému životu. „No, nie je dôvod to odkladať,“ pokračoval a snažil sa znieť veselo, „nech to máme za sebou. Nechceš sa presunúť k Svätému Mungovi, než začneme?“

„Nebuď hlupák. Nemôžeš sa narodiť teraz... do konca sú ešte týždne.“

„Viem,“ smutne súhlasil, „a počas toho času budú moje spomienky postupne blednúť. S tým sa ja nedokážem zmieriť. Chcem ísť von teraz.“

„Nie, v žiadnom prípade! To nesmieš,“ protestovala Hermiona. „Mohol by si zomrieť! Daj tomu ešte zopár týždňov, prosím. Daj si šancu.“

„Ach teda dobre,“ Severus váhavo súhlasil, „ale nečakaj odo mňa, že sa tu budem nejako dlho pofľakovať.“

oooOooo

Bolo to len o dva týždne neskôr, keď Hermiona zacítila prvé kontrakcie.

„Ron?“ zakričala. „Ron? Bábo... už ide.“

Ron vybehol z kuchyne, tvár úplne sinavú.

„Ale ešte by nemal. Je príliš skoro.“

„Som už pripravený. Ideme na to.“

„Skús mu to vysvetliť ty,“ Hermionine bolesti sa zdvojnásobili.

Ron spanikáril.

„Bolí to, Hermiona?“

„Imbecil! Samozrejme, že to bolí. Mal by byť tu.“

„Upokoj sa!“

„Prepáč, láska,“ ospravedlňoval sa Ron, „len sa o teba bojím... o vás oboch.“

„Nie ty... ale bábo,“ lapala po dychu, „je vydesený.“

„To máš teda pravdu. Som. Ako sa tam má zmestiť moja hlava?“

„Bude to v poriadku,“ snažila sa ho upokojiť Hermiona, „sme v tom spolu.“

„Samozrejme, že sme, láska,“ ubezpečoval ju Ron. „Teraz skús dýchať, ako sme si nacvičovali v nemocnici.“ A rozbehol sa k ohnisku.

„Dýchať, choď s tým do riti!“ odfrkol Severus. „Povedz mu, nech si strčí hlavu do zveráku a uvidíme, ako sa mu to bude páčiť. Myslím, že som zmenil názor. Zostávam tu.“

„Nebuď smiešny,“ Hermiona schmatla operadlo stoličky, „praskol si mi vodu. Pôjdeš von tak, či tak!“

Ron sa vrátil do kuchyne o päť minút neskôr a bol tesne nasledovaný Hermioninou liečiteľkou.

„Potrebujem ťa prezrieť, drahá,“ vyhlásila čarodejnica, „najlepšie by bolo ísť do postele.“

Hermiona prikývla a nechala si pomôcť do spálne.

„Ach, ponáhľa sa na svet, nie?“ vyhlásila liečiteľka. „Ste skoro celkom otvorená.“

Ale Hermiona nepočúvala. Severus bol vydesený a ona cítila jeho utrpenie.

„Ja... ja sa bojím, Hermiona... stratím sám seba...“

„Sľubujem... poviem ti o sebe... keď bude správny čas,“ lapala po dychu. „Teraz sa z tohto poďme dostať.“

„Sľubuješ?“

„Áno. Ver mi, som tvoja matka.“

„Predpokladám, že nemám na výber,“ povzdychol si, „ach, dobre teda. Na čo čakáš, ženská? Začni tlačiť!“

„Prestaň... mi... hovoriť, čo... mám... robiť.“

Liečiteľka sa usmiala na mladú ženu na posteli, ktorá sa rozprávala sama so sebou a na zmätený výraz na otcovej tvári. Všetko to už videla aj predtým.

„Robíte to správne, Hermiona. Už vidím hlavičku.“

Hermiona zaťala zuby a zatlačila.

„Tu... je... je to chlapec,“ vyhlásila liečiteľka, „vyzerá trochu malý, ale som si istá, že to čoskoro dobehne.“

Ron šokovane pozeral na svojho syna.

„Ale... ale... všetci Weasleyovci majú ryšavé vlasy...“

Bábätko si odfrklo.

„Dajte mi ho,“ poprosila Hermiona.

Hermiona si privinula syna do náručia. Taký drobný. Dotkla sa jemne jeho tváre, prehrabla jeho jemnučké čierne vlasy a bola úplne uchvátená. Maznala sa s jeho tvárou a zašepkala: „Tento krát to bude dobré, uvidíš. Postarám sa o to.” Pobozkala ho na líce a usmiala sa. Čierne oči sa zaborili do nej a ona by prisahala, že sa uškrnul... alebo to bol len vietor?... než vyhľadal jej bradavku.

oooOooo

Epilóg

Rokfort, o jedenásť rokov neskôr...

„WEASLEY, HUGO!“

Klobúk sa zošmykol na chlapcovu hlavu a stíšil zvuky z Veľkej siene.

„Aha! Čo to tu máme? Hada v levej koži? Pre teba je tu len jediné miesto, chlapče.“

„SLIZOLIN!“

Hlasné zalapanie po dychu a rovnako hlasný potlesk pre prvého Wesleyho v... no... ktorý si kedy sadol k Slizolinskému stolu.

Krvavý barón si vybral tento moment na zletenie zo stropu dole k deťom a lepšie sa prizrel na najmladší prírastok do svojej fakulty. Hugo zbledol, keď sa krvou potriesnený duch nad neho naklonil a uprene sa na neho zadíval. Mamina mu ale povedala, čo má robiť. Úctivo sa poklonil.

Barón si chvíľu premeriaval Huga predtým, ako mu poklonu vrátil a pridal k tomu vzácny úsmev.

„Vitaj späť,“ privítal ho.

Neplecha sa podarila

* = ak môžem odporučiť prečítajte si dole komenty :) baby to tam skvele vysvetlili... ale zhruba sa jedná o pripravenie "hniezda" (výbavičky, postieľky, plienok atd.) na príchod bábätka...

PP: Prosím nezabite ma za pairing v tejto poviedke... nie je to celkom to, čo ste čakali... ale ďakujem všetkým, ktorí to dočítali do konca...