Preklady fanfiction Harryho Pottera

Autor: melusin;  Prekladateľ: Eggy; Beta: GwenLoguir

Originál

Prístupnosť neobmedzená.

Vyhlásenie prekladateľa: Nepripisujem si žiadne zásluhy okrem prekladu. Vďaka patrí aj Bete - GwenLoguir... Nevlastníme žiadnu z postáv z Harryho Pottera; oni a ich svet patrí JKR. Autorke som písala, ale dosiaľ sa mi neozvala. Jej posledné aktualizácie sú z roku 2010...

Kukučka v hniezde: Rozhovory s bábätkom

1.časť

„Povedz mi,“ unavene sa pýtala Hermiona, „prečo musíme premaľovávať detskú izbu, keď vyzerá dobre tak, ako je?“

Ron sa usmial a potľapkal manželku po jej vyčnievajúcom brušku.

„Pretože je to chlapec,“ vysvetlil trpezlivo. „Ružová by bola proste... zlá.“

Hermiona bola príliš unavená na dohadovanie sa. Osobne si myslela, že celá táto farebná aféra bola smiešna. Akoby sa bábätko staralo o to, akej farby budú jeho steny.  Bude šťastné, kým bude dobre najedené, plienky mu budú menené pravidelne a bude sa môcť do sýtosti vyspať niekde v teplom a mäkkom. Obzrela sa po miestnosti... momentálne prázdnej... okrem hojdacieho kresla, ktoré im dala Molly, keď čakala Rose.

„To je jedno,“ odvetila.

Ron sa rozhodol ignorovať Hermionin nedostatok záujmu o výzdobu. Hormóny.

„No, porozprávame sa o tom dnes večer... keď sa vrátim z práce,“ veselo notoval.

„Dávajte na seba pozor, vy dvaja,“ pobozkal Hermionu na tvár a opäť jemne potľapkal po brušku, „vidíme sa neskôr.“

Hermiona sledovala, ako Ron odchádza z miestnosti, než sa pomaličky zosunula do hojdacieho kresla. Bola vyšťavená, unavená z rannej nevoľnosti. Tehotenstvo na ňu vplývalo príšerne. Rose sa s týmto nedala porovnať; len pár týždňov nevoľnosti na začiatku a to bolo všetko. Ale tento tu... len pohľad na jedlo a bolo jej zle... dokonca aj na čokoládu, z čoho jej bolo mimoriadne mizerne. Hermiona zvažovala, že sa zahopšupuje za Molly na čaj a trošku porozumenia... a bolo jej jedno, že ten čaj v nej dlho nevydrží.

„Tak je to s chlapmi, drahá,“ hlas jej svokry sa k nej vracal, aby ju desil, kým ona hľadela na medvedíkové tapety, „budú s tebou celú dobu bojovať. Mužská mágia je odlišná od našej, uvidíš. Pre nich je zase naša mágia cudzia.“

Hermiona sa vtedy len milo usmiala, než to zavrhla ako ďalší príbeh starých čarodejníc/manželiek, ale neskôr si začala myslieť, že by na tom niečo mohlo byť. Veď... Molly mala šesť chlapcov, takže by sa dalo predpokladať, že vie o čom hovorí. Hermiona nevedela pochopiť, prečo jej svokra, ak mala takéto ťažkosti s Billom, si túto skúsenosť ešte štyri krát zopakovala. Musí to byť masochistka, zlomyseľne si pomyslela. Ak by toto bolo moje prvé, bol by to jedináčik

Zúfalo zavrela oči a oprela si hlavu o kreslo. Ako dlho to ešte môže trvať? Bola len za polkou... Nemyslím si, že to ešte dlho vydržím...

„Zabudli ste už všetko, čo som vás naučil?“ povedal jej hlas. „Je tu elixír...“

„Choďte preč. Ste mŕtvy.“

Zasmial sa: „Mám tu nedokončené záležitosti, slečna Grangerová.“

„Čo to znamená?”

„Znamená to,” odpovedal jej hlas, „že som v minulom živote nedosiahol to, čo som mal. V skutočnosti som spravil veľa chýb, takže sa musím vrátiť späť, aby som ich napravil. Vybral som si tých najlepších ľudí, aby mi to tento krát pomohli zvládnuť správne... a to sú moji noví rodičia. V skratke, slečna Grangerová, vybral som si vás. Ach, mimochodom, radšej by som mal zelenú...“

„Nieeee...“ Hermiona sa zobudila pokrytá studeným potom.

oooOooo

V kuchyni si Hermiona naliala plný pohár vody a vypila ho, ako sa snažila striasť sen, ktorý práve mala. V skutočnosti je to celkom zábavné, hovorila si sama sebe. Ron sa bude rehotať, keď mu to poviem.

Našťastie ju na chvíľu prešla nevoľnosť, takže si narezala niekoľko krajcov chleba, silno ich natrela arašidovým maslom a navrch dala roztlačený banán. Hladne sa zahryzla...

„Merlin, ženská, čo to pri siedmich kruhoch pekelných jete?“

... a rýchlo to vypľula.

„Čo? Kto je tu? Ukáž sa!“ otočila sa dokola, vytiahla prútik a nervózne sa obzerala po kuchyni, spola očakávala ducha.

„A ja som si myslel, že vás považujú za bystrú.“

Nie, opakovala si Hermiona, toto nie je skutočné. Nemôže byť. Mám halucinácie. Áno, to bude ono. Vedela som, že nemám jesť ražný chlieb... muselo v ňom byť trochu námeľu.

„Nemáte halucinácie.“

„Prosím nehovorte mi, že som posadnutá.“

„Nie... celkom...“

„Tak... č-čo robíte v mojej hlave?“

„Myslite... Trochu nižšie, slečna Grangerová.“

Hermionina ruka sa presunula a ochranársky zakryla bruško.

„Nie. Nie... to nie je možné.“

„Och, obávam sa, že je...“

Hermiona sa vytiahla zo stoličky a posadila sa na kuchynský stôl, znovu sa jej krútila hlava a chcelo sa jej vracať.

„Teraz, keď mám vašu plnú pozornosť,“ pokračoval hlas pevne, „opýtam sa vás znovu. Čo to jete?“

„S...sendvič s arašidovým maslom a banánom,“ slabo odvetila Hermiona, potom sa zhlboka nadýchla a stisla bruško, ako ju bábo koplo.

Očakávate, že môj mozog sa bude vyvíjať správne z týchto odpadkov?“ skríkol. „Toto je jedlo, ktoré sa dáva vyvíjajúcemu sa plodu? Teraz ma počúvajte, madam. Chcem, aby sme si to hneď vyjasnili. Počas môjho vývoja budete venovať osobitnú pozornosť vášmu jedálničku. Budete jesť veľa zeleniny, čerstvého ovocia a olejnatých rýb. Čo budete robiť so svojím telom potom, mi je jedno, ale dokým som vo vašej maternici, budete...“

Hermionu prebehla k dresu a zhlboka dýchala.

Stále lapala po dychu, otočila kohútikom a našpliechala si trochu vody na tvár.

„Nie...“ zasípala, „vy počúvajte mňa. Neviem, čo hráte za hru, ale proste... odíďte.“ Odtrhla papierovú utierku a oťukávala si tvár dosucha. „Nevidíte, čo mi robí toto tehotenstvo? To kvôli vám neviem udržať žiadne jedlo v ústach, nie je tak? Nie je tak?“ Zastavila sa, než sa zhlboka nadýchla, než pokračovala ďalej. „Okrem toho, kto dopekla si myslíte, že ste, že mi môžete hovoriť čo môžem a čo nemôžem jesť, haaa? Nie je to vaša starosť. Takže, prečo jednoducho neodpálite a nenecháte ma s mojím bábom na pokoji.“

Nasledovalo krátke zasmiatie, ktoré bolo v žalúdku cítiť ako vrnenie.

„Ale ja som vaše dieťa, slečna Grangerová, a to čo jete, sa ma bytostne týka. Navyše mi je jasné, že vašej výžive venujete nedostatočnú pozornosť. Avšak uznávam, že ste chorá a že, bezpochyby, ste utrpeli nepríjemný šok, takže predtým, než budeme pokračovať, uvaríte si elixír proti nevoľnostiam, vypijete ho, pohodlne sa niekam uložíte potom sa spolu trochu porozprávame. Máme sa o čom. Tak a teraz... máte tu nejakú mätu?“

oooOooo

Po dlhej dobe sa cítila dobre. Hermiona sa pohodlne oprela na pohovke a vyložila si nohy.

„Uch... zdravím?“ začala. Cítila sa pritom trochu hlúpo a nevedela, ako má začať. „Takže... ach... ako to, že moja liečiteľka nevedela o tom elixíre?“

„Predpokladám, že kvôli tomu, že je to nejaká neschopná stará ježibaba!“

Síce očakávala odpoveď, ale aj tak nadskočila.

„To nie je fér...“ zaváhala, ako ju vydesila myšlienka, ktorá jej napadla. „Nebolo to nič, čo by mohlo ublížiť...“

„Samozrejme nie! Prečo by som chcel ublížiť sám sebe?“

„Ospravedlňujem sa,“ odvetila Hermiona, „to bolo odo mňa hlúpe. Ale v poslednej dobe nepremýšľam príliš jasne.“ Poprehadzovala vankúšik za jej boľavým chrbtom. „Pozrite, možno by bolo dobré začať na začiatku... ehm... povedali ste, že ste si vybrali mňa. Prečo?“

„Je tu niekoľko dôvodov,“ vysvetľoval, „ale možno by som vám mal povedať o sebe trošku viac, než sa k nim dostaneme.“

A tak Hermiona ticho počúvala, ako jej jej dieťa menovalo krátky zoznam jeho chýb v jeho minulých životoch, čo musí spraviť, aby dal veci vo svojom novom živote do poriadku a vysvetľoval, prečo si ju vybral za svoju matku.

„Tak vidíte, slečna Grangerová,“ pokračoval, „toto všetko vám hovorím, aby ste si bola vedomá toho, že budem potrebovať viesť. Berte to ako nejaký druh poistky, ak chcete. Keď sa narodím, nebudem si pamätať nič zo svojej predchádzajúcej existencie a vy budete mať dieťa, ktoré ste si tak zúfalo priali.“

„Aha,“ Hermiona si nebola istá, či naozaj rozumie. V skutočnosti, to jeho vysvetlenie v nej vzbudilo viac otázok, než na koľko jej uspokojivo odpovedalo. Dosť unáhlene sa opýtala prvú vec, ktorá jej napadla: „Naozaj... naozaj si myslíte, že som vysoko inteligentná, odvážna a... a dobre vyzerám?“

„Áno, som si tým istý,“ potvrdil, „ale, čo je ešte dôležitejšie, máte vysoko vyvinutý zmysel pre morálku, čo bude mať zásadný význam. Budete ma držať v určitých medziach. A dúfam, že tentokrát ma to udrží ďaleko od problémov.“ 

Hermiona zmĺkla. Myšlienky jej vírili v hlave, ako sa snažila vyrovnať so situáciou. Po prvé... ako povie Ronovi, že nosí... Severusa Snapa?

„Nič nepoviete,“ zatrhol jej to Severus. „Myslel by si, že ste sa zbláznili. A ako som povedal, budem ako nepopísaný list. Ako to so mnou dopadne bude najmä na vás, takže on to nepotrebuje vedieť.“

Hermiona rezignovane povzdychla.

„Pravdepodobne máte pravdu. Myslel by si, že som sa pomiatla... hej... počkať. Dokážete čítať moje myšlienky?“

„Nie... vždy,“ odpovedal opatrne. „Dokážem vycítiť vašu náladu, samozrejme, keďže to na mňa má priamy dopad, ale dokážem identifikovať len myšlienky plávajúce blízko povrchu.“

„No,“ pevne poznamenala Hermiona, „veľmi by som ocenila, keby ste sa mi nenakúkali do hlavy.“

„Sila zvyku, obávam sa.“

Hermiona pred očami skoro videla ten jeho úškrn. Priložila si ruku na čelo.

„Neverím tomu,“ zanariekala, „toto sa mi nedeje.“

„No,“ Severus prisvedčil, „ja tiež nie som nadšený z vývoja udalostí. Keby som mal na výber, bol by som radšej na Barbadose s párikom luxusných kuriev a popíjal by som margeritu, ale vďaka istému megalomaniakovi a jeho hadiemu domácom maznáčikovi, som tu.“

Hermiona cítila hnev bábätka a roztržito si hladkala bruško.

„Je... mŕtvy... nie je tak?“

„ Voldemort?“ Hermiona zacítila, ako sa bábätko striaslo.

„Ach, áno,“ odvetila.

„Neviete to? Ale samozrejme, nemyslím si, že ste o tom mohli vedieť. Chcete, aby som vám o tom povedala viac?“

„To by od vás bolo milé,“ Severus súhlasil, „nemám ani potuchy, čo sa stalo keď som... ehm... odišiel. V jednej minúte som sa rútil dlhým tunelom za jasným svetlom a v ďalšej chvíľke mi niečo hovorí, že sa musím vrátiť späť. Ako sa Potterovi podarilo ho doraziť?“

„Tak... potom, čo... potom, čo sme odišli zo Škriekajúcej búdy...“ roztraseným hlasom Hermiona začala svojmu nenarodenému synovi opisovať Bitku o Rokfort. Počúval ju potichu... dokým sa nedostala k tomu, ako Neville odťal hlavu Nagini...

„U Merlinových gulí!“ vykríkol. „Nikdy som si nemyslel, že niečo také je v Longbottomovi. Vyzerá to, že som toho chlapca zle odhadol.“

„Áno,“  súhlasila Hermiona. „Ako si spomínam, vždy ste boli k nemu dosť tvrdý,“ uškrnula sa. „V skutočnosti... premýšľali sme o tom, že by bol vaším krstným otcom.“

„Robíte si zo mňa dobrý deň!“

„Nie, nerobím. A podľa toho, čo ste mi hovorili, on by pre vás bol celkom dobrý príklad... celkom sa teší na to, že ho budete volať strýko Neville,“ zachichotala sa a nasledujúce ticho brala ako malé víťazstvo.

Jej víťazstvo malo krátke trvanie.

„Takže...“  ľadovo začal Severus, „z toho, čo som doteraz zistil, vydali ste sa za najmladšieho Weasleyho. Beriem to tak, že je mojím otcom...“

„Áno, vzala som si Rona,“ potvrdila Hermiona. „Čo ste mysleli tým... Samozrejme, že je vaším otcom!“

Znovu cítila zachvenie v brušku.

„Len som sa uisťoval. Jeden nikdy nevie...“

„Za čo ma máte?“

„Predpokladám, že to mohlo byť horšie,“ pokračoval Severus a ignoroval jej výbuch, „aspoň to nie je Potter. Takže ako ste skončili s poskokom?“

„Skončila?“ Hermiona bola pobúrená. „Poskok? Milovali sme sa a... a má niektoré veľmi dobré vlastnosti.“

„Vymenujte tri.“

„Je... je odvážny, inteligentný...“

Ozval sa stlmený zvuk nie nepodobný odfrknutiu.

„Tvoj otec je dobrý človek,“ pokarhala ho Hermiona, „a to by ste si mali pamätať.“

„No. Na Weasleyovcoch je jedna dobrá vec, to musím uznať,“ pripustil Severus, „majú silné rodinné zázemie a starajú sa o svoje príbuzenstvo. To mi bohužiaľ chýbalo pri mojom poslednom narodení sa. Hm... áno... to by skutočne mohlo pracovať v môj prospech...“ zostal potichu, ako zvažoval možnosti. Veľká rodina by mohla byť dobrá vec... za predpokladu, že zostane jej súčasťou. Ale Hermiona Grangerová a Ron Weasley? Nie je to práve osudové spojenie. Rozhodol sa, že musí zistiť viac. „Povedzte mi, aký druh testov kompatibility ste použili?“

Hermiona zívla: „O čom to hovoríte?“

„Veď viete... ach... nehovorte mi, že predtým, než ste sa vydali za toho hlupáka, ste nespravili aritmatické prepočty?“

„Prepočty? Boli sme zamilovaní...“

„Stále o tom hovoríte, akoby to bola minulosť, slečna Grangerová. Je tu niečo, o čom by som mal vedieť?“

„Nie, nie je! A prestaňte ma oslovovať slečna Grangerová!“

„A ako vás mám volať? Pani Weasleyová?“

„Bože chráň! Čo tak mami?“

„Nie dokým mám myseľ, ktorá je moja.“

„Tak potom Hermiona.“

„Dobre teda, Hermiona... a ty ma môžeš volať Severus.“ Zaznamenal jemný záchvev emócií, ktorý vzbudil jeho zvedavosť, ale rozhodol sa netlačiť. „Takže... Hermiona... keď si bola zamilovaná do Ocka, čo sa medzi vami deje teraz?“ opýtal sa. „Vieš, rád by som to vedel predtým, než sa rozhodnem a pripútam sa k tomuto telu, či ma bude vychovávať len jeden rodič.“

„Chcela by som ti povedať, že máme veľmi stabilný vzťah, ach... Severus,“ Hermionu takto osobné otázky začínali hnevať. „A čo si myslel tým: pripútať sa k telu?“

„Len to,“ odvetil, „že telo, ako ste si určite vedomá, sleč... Hermiona, je len schránkou pre dušu. Až kým sa toto telo nestane samostatne životaschopné, tak si môžem vybrať a odísť hľadať iné... bydlisko. Ak by som chcel.“

„Prečo si to teda nespravíš,“ vyštekla Hermiona, „a nenecháš ma na pokoji!“

Severus zaváhal, než odpovedal.

„Telo sa necíti dobre bez duše, Hermiona. A obávam sa, že už je príliš neskoro, aby sa sem po mne nasťahoval niekto iný. Ak by som teraz odišiel, potratila by si.“

„Ach? Ach.“

„Musela by si cez toto všetko prejsť znova,“ jemne dodal, „v nádeji, že ďalšia duša, ktorej by si dala domov, by bola príjemnejšia, než je moja.“

 „Nie. Ach, nie,“ protestovala Hermiona, „nemyslím si, že si nepríjemný. Prosím, nemysli si to; nikdy som to tak nemyslela! Ja.. ja...“

„Vy ma máte rada?“ tento raz Severus svoju zvedavosť neudržal na uzde. Jemne sondoval... „Čo je toto... Ty si... nie si... niečo si ku mne cítila?“

„Myslela som si, že mi nevieš čítať myseľ!“

„Toto bolo príliš jednoduché. Netušil som to.“

„Samozrejme, že si to nevedel!“ vykríkla Hermiona.

„Nechodila som a nevykrikovala som to, nie?“ položila si ruky na brucho a oči sa jej zaliali slzami.

„Plakala som za tebou, vieš?“ hlas sa jej zlomil. „Ak by sa mi podarilo dostať sa k môjmu obracaču času, použila by som ho, na tvoju záchranu. Opakovane som si priala, aby veci dopadli inak... že sme mohli... spravila by som všetko, aby som ťa dostala späť... a teraz... Merlin... teraz sa musím zmieriť s myšlienkou, že ti dám tvoj život. Máš vôbec potuchy, ako čudne sa kvôli tomu cítim?“

Severusovi sa dralo na jazyk, že by mala byť opatrnejšia so svojimi prianiami, ale rozhodol sa, že ju nebude ďalej stresovať. 

„Ja... oceňujem to...“ jemne ju uistil, „áno. No... možno by sme mohli zmeniť tému. Ach... povedz mi o mojom súrodencovi.“

„Rose?“ Hermiona popotiahla a privolala si vreckovku na utrenie očí.

„Ach, je to zlaté dieťa. Je veľmi vážna, miluje zvieratá... je skoro ako ja v jej veku... ale je viac športovo založená. Zidealizovala je tetu Ginny a chce hrať Metlobal až vyrastie.“

„Vidím, že nebudeme mať veľa spoločného,“ sucho poznamenal Severus. „Beriem to tak, že nezdedila tvoju hlavu?“

Hermiona sa musela usmiať.

„No, je bystrá, ale...“ povzdychla si, „nie, máš pravdu, nezdedila. Je skrz naskrz Weasleyová.“

„Tak je dobre, že budeš mať spriaznenú dušu vo svojom synovi.“

„Možno, hoci aj ty zdedíš Weasleyovské gény,“ zachichotala sa. „Nejako si ťa neviem predstaviť s červenými vlasmi a pehami.“

„Skôr peklo zamrzne, než sa toto stane,“ vyhlásil Severus. „Nemám žiadny záujem vyzerať ako mrkva a byť plešatý, než budem mať tridsať!“

„Ron nie je plešatý,“ bránila ho Hermiona, „len má trochu... redšie vlasy. Hore. Okrem toho, aj tak nebudeš mať na výber.“

„Ach, nie?“ uškrnul sa. „Myslím, že zabúdaš na to, že som magické stvorenie, Hermiona. Veľmi mocné magické stvorenie. Genetika nedosiahne všade...“

„Čo presne plánuješ?“

„Uvidíš,“ odvetil jej. „Teraz, ak ti to nevadí, som celkom unavený. Celý tento rast je vyčerpávajúci.“

„Ty aj ja, Hu... ehm... Severus,“ Hermiona sa otočila na bok a medzi kolená si dala vankúš. „Ron bude za hodinu doma, tak navrhujem, aby sme si na chvíľku pospali, dobre?“

„Súhlasím,“ Severus sa započúval do zvuku Hermioninho srdca a cítil, ako ho to uspáva. „V tomto rozhovore budeme pokračovať neskôr, Hermiona.“

oooOooo

Hermiona sa rozhodla poslúchnuť Severusa a nepovedala svojmu manželovi o odhaleniach dnešného dňa. Keď sa Ron vrátil domov, k jeho veľkej radosti bola Hermiona zamestnaná varením ich večere. Posledných pár mesiacov sa musel obsluhovať sám... a nie len v kuchyni. Hermiona sa na neho usmiala, čo zobral ako veľmi dobrý znak, ktorý by večer mohol sľubovať niečo príjemné. Ale hoci mal také sebecké myšlienky, Ronovi sa naozaj uľavilo, keď videl Hermionu, ako sa púšťa do večere, rozpráva ako predtým a vo všeobecnosti vyzerá oveľa zdravšie. Tiež ho potešilo, že sa rozhodla ohľadom detskej izby, aj keď k farbe mal výhrady.

O pár hodín neskôr, po krásnom horúcom kúpeli, Hermiona vďačne vliezla do postele tešiac sa na poriadny spánok a dúfajúc, že na ďalšie ráno nebude, ako vždy, utekať na záchod. Upravila vankúše do svojho zvyčajného hniezda a spokojne si povzdychla, ako sa do neho schúlila.

Takmer už zadriemala, keď zacítila, ako ju objala Ronova ruka.

„Hermiona?“

„Ron, som skutočne unavená.“

„Len rýchlovku. Prosím, láska...“ kňučal, „sú to veky... budem nežný. Nebudeš sa musieť ani pohnúť. Prosím.“

„Ach, no dobre.“ Bolo jednoduchšie sa nehádať. Bola tak ospalá, že ani neodporovala, ako Ron bojoval s jej košieľkou a prisunul sa bližšie... Nebude mu to trvať dlho... bola za to vďačná a potom sa bude môcť vrátiť k spánku... a dieťa bolo pokojné...

Hrôzou otvorila oči dokorán. Ach, Merlin. Prosím, prosím, nezobuď sa teraz. Možno ak bude veľmi pokojná a spokojná, tak bude po všetko než...

„Robí to, čo si myslím, že robí?“

Hermiona zastonala .

„Ach, áno, zlato... Páči sa ti to?“

„Nie. Povedz mu, aby okamžite skončil!“

„Nemôžem...“

„Ale áno, môžeš, láska, len... Ach, Merlin, v tebe je tak krásne...“

„Ach... pr...prosím. Nečakáš snáď, že sa s týmto tak ľahko vyrovnám.“

„Je mi ľúto...“

„Nemusí byť, zlatko. Neviem... vydržať... milujem ťa.“

Unavený zo svojej namáhavej práce sa Ron odvalil na chrbát a natiahol sa k Hermione, ako čakal, že sa k nemu privinie.

„To bola tá najtrápnejšia... na slovíčko. V súkromní,“ Severus sa presunul a silne tak zatlačil na Hermionin močový mechúr.

Vystrelila z postele:

„Prepáč, drahý... musím ísť cikať...“ ... a utekala na záchod.

V kúpeľni Severus Hermione nechal chvíľku na spamätanie sa, než začal.

„Toto sa znovu nestane,“ zavrčal.

„Tvoji rodičia majú sex. Prenes sa cez to.“

„Sex?“ neveriacky sa opýtal. „Sex? To bolo to? Pár zavrčaní a zopár prírazov... Má vôbec nejaké tušenie, ako potešiť ženu? Pochybujem, že dokáže nájsť klitoris bez kompasu.“

„A predpokladám, že ty hej?“

„Budem predstierať, že som to nepočul.“

„Ospravedlňujem sa,“ Hermiona zložila hlavu do dlaní a povzdychla si. „Nemôžem uveriť, že som to povedala. Ale tiež neviem uveriť, že sedím na záchode a rozprávam sa s bývalým profesorom, ktorý čoskoro bude mojím synom, o mojom klitorise.“

Niekto ticho zaklopal na dvere.

„Hermiona? S kým sa to rozprávaš? Je všetko v poriadku?“

„Áno, láska,“ odvetila Hermiona, „bábo je trochu nepokojné, to je všetko. Nebude to trvať dlho.“

„Nepokojné? Kurva, čo iné by si čakala po tom...?“

„Môžem ti niečo doniesť, Hermiona? Šálku kakaa?“

„Cítime sa vinný za ten úbohý výkon?“

„Drž hubu!“

„Čo?“

Hermiona potlačila výkrik.

„Nič láska. Som v poriadku. Chod späť do postele.“

„Dobre... ak si si istá, že si v poriadku.“

„Áno. Skutočne som v poriadku,“ Hermiona spláchla záchod a išla si umyť ruky.

„Odišiel?“

„Áno.“

„Dobre,“ povedal Severus, „teraz, ako som hovoril predtým, než sme boli tak hrubo vyrušení... v posteli nie je veľmi zručný, nie? Ako dlho ti to bude stačiť, hm? Ženy hľadajú utešenie inde kvôli nepodstatnejším problémom.“

„To by stačilo,“ Hermiona buchla rukou do umývadla. „Náš sexuálny život bol v poriadku, než... než...“

„Než ste počali mňa.“

„Jedným slovom, áno.“

„Aha.“

„Ja... je mi to ľúto. Nemyslela som to...“

„Ach, ale áno, Hermiona,“ horko ju zarazil. „Pozri, v minulom živote som bol nechcené dieťa, takže ak ma nechceš, povedz to teraz. Nemôžem si dovoliť to pokaziť. Ak áno, nabudúce by ma mohli poslať späť ako mukla.“

Hermiona si povzdychla a položila ruky na bruško.

„Si chcený,“ ubezpečila ho, „a, mimochodom, nie je nič zlé na tom narodiť sa ako mukel. Bol si v pláne, Hugo, nie si náhoda...“ zatvorila oči. Kurva.

„Ako si ma to práve nazvala?“

„Ehm... Hugo.“

„Prosím, povedz mi, že to nemyslíš vážne.“

„Myslím,“ Hermiona ho ubezpečila, „veľmi. Je to skvelé meno. Bolo to meno môjho starého otca a ... obidvom sa páči.“

„Aké... dojemné,“ uškrnul sa. „A stavím sa, že na chrbte mal na ihrisku sračkami namaľovaný cieľ. Čo za meno to chcete dať dieťaťu?“

„A Severus je lepšie?“ odsekla Hermiona sladko.

„To bola podpásovka,“ zahundral,  „ale ak sú pre teba zrovnateľné, tak by som radšej mal meno, ktoré nebude všetkých v okolí desiatich míľ provokovať k šikane. Ďakujem veľmi pekne. Vymysli niečo iné.“

Uškrnula sa.

„Čo tak Remus Sirius?“

„Beriem Huga.“

„Dobre,“ prikývla Hermiona, „som rada, že sme sa dohodli. Teraz, ak nemáš žiadne ďalšie námietky, naozaj by som si rada pospala.“

„Pre mňa za mňa,“ súhlasil Severus. „Merlin vie, že to potrebuješ. Len povedz tomu trkvasovi, nech od teba drží ruky preč.“

oooOooo

PP: Zajtra bude pokračovanie... a... pri poviedke bola autorská poznámka... ospravedľňujem sa ale autorské poznámky väčšinou neprekladám, ale tu sa hodí vysvetlenie... Autorka píše, že je to jej prvé dielo po HP7 a tom otrasnom epilógu. :)

PP2: Prosím nezabite ma....