Šťastné a veselé, pán Malfoy

Merry Christmas Mr Malfoy

Autor: Emerald-Kisses

Preklad: Lucianna, Baska92

Beta: Jimmi, doda357

Originál: https://www.fanfiction.net/s/4676920/4/Merry-Christmas-Mr-Malfoy

Rating: 16+ 

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánovi Medkovi, ktorý túto ságu preložil do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Emerald-Kisses, ktorá napísala tuto fanfiction. Tento preklad je vytváraný len pre duševné obohatenie, nie pre obohatenie finančné. Napriek tomu je kopírovanie a prípadné porušovanie autorských práv ilegálne.  

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended.
  

Skôr než začnem s touto kapitolou, mám pár vecí.

Po prvé, ďakujem vám - L-Lawliet'sGirl-BabyBluewinx - za to, že ste si všimli chybu v mojej predchádzajúcej kapitole.  Za to dostanete kúsok z Hermioniných budúcich sušienok.

Druhá poznámka: zatiaľ čo mi neprekážajú ľudia, ktorí mi dávajú návrhy alebo rady k zápletke či k zobrazeniu postáv, vážne ma uráža, keď mi ľudia hovoria, aby som prispôsobila postavu či zápletku, pretože sa im nepáči alebo nie sú na ňu zvyknutí. Skutočne chápem, že Ron nie je moja postava, ale zobrazujem ho tak, ako ho vidím reagovať v tejto konkrétnej situácii. Nemusím prezrádzať presné dôvody, prečo ho vidím reagovať spomínaným spôsobom, keďže mám pocit, väčšinou, že nemusím ospravedlňovať svoje činy.

Naozaj chápem, že ľudia majú svoj názor a že ho môžu slobodne vyjadriť, ale je mi ukradnuté, keď mi ľudia hovoria, ako písať a čo písať. Nemyslím toto osobne, neútočím na nikoho a ani nikomu nenadávam, toto sú len moje myšlienky a jednoducho sa nestarám, že existujú ľudia, ktorí mi vravia ako/čo písať, pretože sa im páči/nepáči mať to napísané istým spôsobom.

Okrem toho, väčšina budúcich kapitol je už napísaná a ja ich nemienim prepisovať, pretože sa niekomu niečo nepáči.

Prepáčte, ak som vyzerala príkro. Takže tu je tá kapitola...

Autorka

Prekladateľská poznámka:  za záver kapitoly patrí poďakovanie Martinke (martina11)
 

Kapitola 4

Pre lásku k snehu...

Naozaj sa mu nevyhýbala. Iba... sa mu vyhýbala.

So sklonenou hlavou Hermiona pozrela dolu na pohodený zápisník vedľa nej, čítala plynulý text, zvedavá, prečo sa skrýva.

Pravdaže, jeho slová ju ranili; v podstate jej povedal, že je idiot a že ju jej najlepší priateľ zneužíval. Na dievčati si to vyžiada daň, keď jej niekto, s kým sa spriatelí, povie, že v skutočnosti nepozná ľudí, o ktorých si myslela, že pozná.

Ak to vôbec dávalo zmysel.

Zatvorila oči a pretrela si rukami tvár, vedela, že mama by jej vynadala za šúchanie si očí. Teraz by ju to nemohlo trápiť menej ; bola zo všetkého vyčerpaná a chcela iba, aby jej Ron dal pokoj.

Nemohla už viac vystáť, ako na ňu civel na hodinách, nemohla vystáť ani Harryho inkvizičný a ľútostivý pohľad. Ginny, tej sa vyhýbala nonstop, až do takej miery, že dokonca už ani nechodila do knižnice. Vedela sa priplížiť dnu, vziať si knihy, ktoré potrebovala a zmiznúť späť do Veže prefektov.

Teraz si nevedela poradiť ani s Dracom; vo všetkom mala bodrel a jej plány pre dokonalé Vianoce sa jej rúcali pred očami. A to sa jej s ich uskutočňovaním ani nepodarilo začať.

Ležala na posteli a zízala na baldachýn, keď premýšľala, ako obnoviť svoje plány a uistiť sa, že všetko bude v poriadku. Nechcela, aby sa ešte niečo pokašlalo len kvôli Ronovej detinskej reakcii. Ani za nič nechcela stráviť celé vianočné prázdniny vyhýbaním sa Dracovi.

Chcela mu dať tie najlepšie Vianoce, a Merlin vedel, že to aj spraví!

Len keby bolo také jednoduché preniesť sa cez slová, ktoré jej povedal.

Priznala si, že to, čo ju zranilo najviac, bolo, že tie slová boli pravdivé. Ron a Harry ju využívali; z veľkej časti ich vzťahu nebola nič, len prostriedkom na  dosiahnutie ich cieľa. Ron ju využíval a zneužíval počas všetkých tých rokoch na Rokforte viac ako Harry.

Bola to pravda; Ron bol prvý, kto ju rozplakal. On bol prvý, kto ju rozrušil do takej miery, že sa chcela okamžite vrátiť domov. Bola pravda, že s Harrym sa hádala tiež, ale on jej nikdy nepovedal nič tak zraňujúce.

Možno bol len trochu opatrnejší  v otázke citov druhých ako Ron.

Zodvihla si zápisník a ľahla si na stranu. Pustila sa do čítania poznámok, ktorými boli stránky zaplnené.

Draco... Draco ju nikdy nerozplakal. Volal ju rôznymi prezývkami, to áno, ale nikdy ich nepovedal s takou jedovatosťou a krutosťou ako Ron. Mimo iné, ona ho na oplátku tiež nazývala kadejako.

Stále však nedokázala prísť na žiaden dôvod, prečo sa k nej tak Draco predtým správal, rovnako ako si nevedela vysvetliť Ronove správanie alebo slová.

Chalani boli čudní.

Ale... stále sa cítila zle za to, že Draca ignorovala a bola k nemu hnusná. Len sa ju snažil chrániť, snažil sa jej povedať, že nebolo správne, ako sa k nej Ron správal. Bol k nej milý a ona mu vrátila jeho prívetivosť  urážlivými slovami.

Merlin, bola naňho vážne odporná, všakže? Po všetkom tom čase, po tom, čo bola taká otvorená myšlienke, že by z nich niekedy mohli byť priatelia, ona bola tá, čo vyriekla tie hnusné slová.

Cítila sa otrasne.

Vyskočila na nohy, utekala k dverám, rýchlo ich otvorila s plánom rýchlo ísť za ním a ospravedlniť sa mu. Možno... možno by ho mohla skúsiť zobrať so sebou von. Mohla svoj plán uviesť do pohybu.

Ako vykročila z dverí, narazila na nejaký pevný a teplý objekt. Ustúpila naspäť, len aby zakopla na svojich dvoch ľavých nohách, zavrávorala a padla na zem v dosť nevydarenej polohe.

„Rovnaké nohavičky ako naposledy, Grangerová? Musíš mať tú oranžovú naozaj rada.“

Od zúrivosti jej sčervenali líca a rýchlo si napravila sukňu, zakryla si rozkrok, keď sa odvážila vzhliadnuť na toho blonďavého debila vo dverách.

Na čo myslela? Nebude sa ospravedlňovať tomu vyškerenému blbcovi. Mala by ho poriadne prefackať.

Náhle, tak náhle, že ju to prekvapilo, sa prestal smiať a nepohodlne sa napäl. Zastrčil si ruky do vreciek, oprel sa o zárubňu, odvrátil zrak, snažil sa pozerať na hocičo iné ako na chrabromilčanku na zemi.

 „Ja... Ja som len...“

Zastrčila nohy pod seba a dávala pozor na to, ako vstáva, uistila sa, že jej sukňa nezostala niekde zachytená a že mu znova neukáže nohavičky. Nebola to predsa jej chyba, že jej mama kúpila balík oranžových nohavičiek a že boli tak neskutočne pohodlné.

Ako tak uprene hľadela na blondiaka, videla, ako jeho ortuťový pohľad skákal po celej izbe naplnený obavou. Potajme milovala, ako sa jeho oči menili s jeho náladou; búrkovo šedé, keď bol rozzúrený, svetlo strieborné, keď bol nervózny alebo nadšený a chladné a tvrdé ako oceľ, keď bol odhodlaný. Jeho oči boli podľa jej názoru ako oblaky; menili sa podľa počasia, tmavli a zosvetlovali sa podľa jeho nálady.

Práve teraz bol nervózny a ona si ani za nič nevedela vysvetliť prečo.

„Malfoy? Čo sa deje?“

„Ja...“ sťažka preglgol, potlačil nervozitu a snažil sa prejaviť svoje odhodlanie. „Cítim sa zle kvôli pondelku. Viem, že sa mi vyhýbaš; prekročil som hranicu a to nebolo v poriadku. Takže na uzavretie prímeria som si myslel , že by bolo pekné, keby sme mohli... veď vieš, ísť von na prechádzku v snehu.“

Jej oči sa rozšírili s prekvapenou nedôverou. Draco... ten Draco Malfoy, sa jej pýta, či s ním nepôjde na prechádzku v snehu? Nedávalo to zmysel; on neznášal sneh, rozhodne nemal rád tú odpornú bielu hmotu, objasnil jej to celkom jasne minulý týždeň.

„Prečo?“ Otázka z nej vyletela, než mohla zvážiť možnosti, či sa spýtať alebo nie. Videla, ako sebou trhol, ako keby jej otázka bola formou odmietnutia.

 „Len som si spomenul, že si hovorila, že máš rada sneh. Myslel som si, že ako spôsob ospravedlnenia by bolo pekné spraviť niečo, čo máš rada. Navyše,“ pridal potichu, „ viem, že si zatiaľ nebola vonku; boli sme príliš zaneprázdnení  školskými úlohami na to, aby sme mohli relaxovať.“

„Ty... ty si naozaj ochotný ísť von.. do snehu?“ Zastrčila si pramienok vlasov za ucho, zízala naňho. „Myslela som si, že nenávidíš sneh!“

„Áno, nuž, ľudia si taktiež mysleli, že som smrťožrút bez kúska srdca, a predsa...“ pokrčil ramenami, stále sa pozeral kdekoľvek, len nie na ňu. „Aj tak je to skôr pre teba. V pondelok  som povedal  niekoľko zraňujúcich vecí a nič ich naozaj nedokáže zobrať späť. Viem, že nie sme najlepší priatelia, dopekla, sme sotva priatelia, ale viem, že si dobrý človek. Žijeme tu spolu už štyri mesiace, celkom sme sa spoznali a mohol som vedieť lepšie, ako povedať všetky tie veci a nesúdiť tvojich priateľov takým spôsobom.“

„Malfoy?“

Na chvíľku na ňu pozrel, sledoval výraz jej tváre, jej trepotajúce oči vírili rozpakmi. „Hm?“

„Nie si pod imperiom?“

„ČO?“ oči sa mu rozšírili a bol zmätený z jej slov.

„Počul si ma, si pod imperiom. Predpokladám, že v skutočnosti nemôžeš odpovedať, ale možno by si mi mohol dať aspoň nejaké znamenie, ako napríklad klepni dvakrát nohou, alebo niečo také, len aby si mi dal vedieť, že si pod kliatbou.“

Bolo to jediné vysvetlenie, na ktoré dokázala prísť, ktoré by vysvetľovalo túto náhlu milosť od ex- nepriateľa. Bolo pre ňu ťažké uveriť, že by mohol byť takýto, správať sa s toľkou milotou a starostlivosťou, ochotný ísť von do zimy a vlhkého snehu len preto, že povedal nejaké zlé veci v pondelok.

Bolo to tak nemalfoyovské.

 „Vykašli sa na to,“ zavrčal, vyhodil ruky do vzduchu, „prídem sem, ochotný ospravedlniť sa, snažím sa urovnať veci, ponúkam, že spravím niečo, čo absolútne nenávidím a ty máš v sebe dostatok bezočivosti na to, aby si sa ma spýtala niečo také?“

Bez toho, aby čakal na jej odpoveď, otočil sa vo dverách a vypochodoval z jej dverí. Počula, ako vedľa treskli jeho dvere a  zuby zovreli jej spodnú peru.

´Skvelá práca Hermiona, len si ho znova naštvala. Mala by si dostať nejakú medailu. Žena, ktorá najviac krát naštvala Draca Malfoya.´

Polohlasne zanadávala a cítila, ako ju zaplavil pocit viny. Prišiel v dobrom, pripravený sa ospravedlniť, a ona neverila ani slovku, ktoré povedal.

Bolo to takmer kruté.

Och, do pekla, bolo to rozhodne kruté. Bol milý a ochotný, pripravený prijať následky a ona sa ho spýtala, či ho kontroluje niekto iný. Ničím by ho nemohla viac uraziť.

„Kruci, Hermiona, ty vážne vieš, ako veci posrať, však?“ zamrmlala.

Toto mohla byť jej jediná šanca, ako by ho mohla dostať von k snehu, nájsť ho ochotného hrať sa v snehu, a ona to len tak zničila.

Jej plán sa rozpadal tak rýchlo ako jej vzťah s Ronom.

Odmietla nechať jej hlúposť zničiť ďalšie priateľstvo, ponáhľala sa z jej izby, a tak stála pred jeho dvermi behom sekúnd. Neklopala, len jednoducho otvorila dvere.

„Kriste pane, moje oči!“ zakričala a zatresla ich sekundu neskôr.

Pretrela si oči a snažila sa vymazať z jej mysle obraz Dracovho nahého zadku, nahlas zanadávala, pričom  on sa divoko smial vo svojej izbe.

Ten prašivý bastard! Počul, ako prichádza, a tak sa na odplatu vyzliekol. Ten chorý, mizerný, podlý, nechutný, diabolský malý šváb!

„DRACO MALFOY! SI ABOSOLÚTNE NECHUTNÝ!“ zakričala a hlasno dupla nohou.

„Áno, viem o tom ,“ povedal a o sekundu neskôr otvoril dvere už kompletne oblečený. „Ale stálo to za to. Prišla si sa ospravedlniť?“

Ten muž naozaj nestrácal čas. V sekunde sa atmosféra zmenila zo zábavnej na vážnu, z uvoľnenej na napätú, a ona cítila, ako sa jej jeho oči zavŕtavajú do hlavy. Zubami opäť nahmatala spodnú peru a zahryzla si do nej a sala ju, kým to nezačalo bolieť.

 „Ja... áno; nebolo odo mňa veľmi pekné povedať ti to. Mala by som vedieť lepšie  reagovať než takto. Ja... ja by som rada prijala tvoj návrh.“

Ledva si všimol záblesk zahanbenia na jej lícach; bol príliš zaneprázdnený obliekaním kabátu, oblečené už mal čierne džínsy a smaragdový rolák, kým ona si šla vyškriabať oči. Keď si obliekol kabát, vybral zo šatníka šál a obtočil si ho okolo krku.

 „Nejdeš von v tomto, však nie?“

Ten chlap bol ako ženská počas menopauzy; menil nálady rýchlejšie, ako kolibrík poletoval odkvetu ku kvetu. Na okamih ostala značne šokovaná, a to jej dalo  sekundu, aby zavrela pusu a ďalšiu, aby divoko sčervenala, keď si uvedomila, ako neupravene  a viac- menej bláznivo musí vyzerať.

Nemohla ísť von len v uniforme; bolo by to vcelku divné.

Predtým, než sa vrátila do izby, aby sa upravila a prezliekla, otočila sa naňho.

„Pod jednou podmienkou.“

Vzal čiernu čiapku z prádelníka, držal ju vedľa čierneho šálu a pozrel na ňu. „Pôjdeš sa prezliecť len pod jednou podmienkou? Snažíš sa naznačiť niečo, čo by skončilo tým, že budem nakoniec hodiny zvracať? Grangerová, navzájom sa nepoznáme dosť dobre na to, aby sme robili také skazené veci.“

Zadržala krutú poznámku a zatlačila nutkanie udrieť ho, jej rumenec stmavol, keď vykoktala odpoveď. „Nie! Nie! Myslím, že pôjdem s tebou von len pod jednou podmienkou.“

 „A tá je?“

Toho chlapa fakt nič nevyvedie z miery a to bolo veľmi divé. Miatol ju a zabával, prechádzal z jedného extrému do druhého v priebehu sekúnd.

V skutočnosti to bola jedna z vecí, ktoré na ňom mala rada. Ten spôsob, akým v sebe len zriedka udržal zášť a mal tendenciu ostať nahnevaný len chvíľku. Jedine ak ho vážne naštvala, potom sa musela pasovať s jeho zúrivosťou niekoľko dní.

Aspoň dnes bol v relatívne dobrej nálade, inak by ho jej krutý komentár vytočil na dobrý týždeň.

„Pôjdem von, iba ak pôjdeme do Rokvillu.“ Pod jeho spýtavým pohľadom pokračovala, „Nuž, vonku je hrozne zima a myslela som, že by bolo pekné dať si potom horúcu čokoládu.“

Sťažka si povzdychol, vytiahol si rukavice zo svojho čierno-zeleného károvaného vrecka. „Grangerová, Grangerová,“ zatskal, „použila si už niekedy našu kuchynku?“

 „No... Nie,“ odpovedala, zmätená a znepokojená zároveň. „Prečo?“

„A koľkokrát si čítala  Históriu Rokfortu?“

„Viackrát než dokážem spočítať, ale čo to s tým má spoločné?“ už bola kompletne zmätená a musela sa kúsok posunúť, aby mohol vyjsť z izby a zavrieť dvere.

„Moja drahá Grangerová, je to jednoduché; v skutočnosti si nemusíme kupovať žiadne jedlo. Skrinky a chladnička sú začarované. Keď podržíš dvierka, stačí ti len pomyslieť si na to, čo chceš a ono sa to objaví.“

„Ale aká je to potom zábava?“ vyhŕkla. „Myslím tým , že celá pointa v tom spraviť si horúcu čokoládu, je v tom ísť do obchodu, kúpiť si ju a nájsť nejaké marshmallows. Nie je to veľmi sranda, keď sa len tak objaví v skrinke.“

 „No,“ povedal Draco, „robí to veci jednoduchšími.“

„No,“ napodobnila, „radšej by som šla do Rokvillu a nejakú kúpila. Ako hlavní prefekti máme povolené robiť si čo chceme, a to zahŕňa výlety do Rokvillu kedykoľvek chceme. Odmietam byť lenivá a používať mágiu na prípravu horúcej čokolády, keď si ju môžeme spraviť po muklovsky.“

Ako to povedala, hlasno si odfrkla a vydala sa naspäť do izby. Zvedavo udivený, čo sa deje s brunetkou, Draco zišiel po schodoch do spoločenskej miestnosti.

Čo bolo také špeciálny na muklovskom spôsobe? Zahŕňalo to len otvoriť nejaký balíček, nasypať to do hrnčeka a zaliať horúcou vodou, no nie? Aspoň tak to učiteľka na Štúdiách muklov povedala, keď sa jej niekto spýtal na zvyky muklov v zime.

Nebolo jednoduchšie len otvoriť skrinku, nájsť tam tie veci a použiť mágiu, aby sa to zmenilo na hrnček horúcej čokolády? Prečo by nakupovanie tých vecí tomu malo pridať na hodnote?

Upravil si kabát, utiahol si šál a zastrčil si ho pod kabát, zapol si ho a trpezlivo na ňu čakal, kým sa nachystá. Vytiahol svoj prútik, predniesol vodeodolné kúzlo, zahrievacie kúzlo a  zaklínadlo na zbavenie vlhkosti. Odmietol si vonku nechať umrznúť prdel a cítil, že ak pôjde von s teplým a ohrievaným oblečením, neschopným zmoknúť, spraví to ten zážitok len trošku príjemnejší.

Vzhliadol za zvukom jej krokov a potlačil smiech, keď zbadal, čo má oblečené. Jej oblečenie sa takmer zhodovalo s tým jeho; modré džínsy, sveter a červeno-čierny kabát. Jej šál ladil s kabátom a držala čiernu čiapku a čierne rukavice.

V Rokville budú vyzerať ako nejaký chorý a zvrátený pár, čo je niečo, čomu by sa radšej vyhol.

„Choď si nájsť iný kabát,“ prikázal jej bezmyšlienkovito.

„Ale... prečo?“ zakričala, zúžila oči v podozrení. „Vyzerám v tom v pohode. Mimo toho, už som všetko začarovala, aby to bolo vodeodolné, hrialo a odpudzovalo vlhkosť.“

„To ma netrápi; nepôjdeme von, aby sme vyzerali ako nejaký podivný pár.“

Na jeho slová si porovnala svoj odev s jeho. Pomaly si uvedomila výraz na jeho tvári, nasledovaný jej smiechom.

„Harry sa zblázni, ak nás takto uvidí,“ vyhŕkla o chvíľku neskôr, podoprela sa o stenu, pričom na ňu hľadel Draco zlomyseľne.

„Netrápi ma Potty; trápi ma fakt, že budeme vyzerať spolu neskutočne hlúpo!“

„No, ja sa nejdem prezliecť,“ povedala, keď dokázala chytiť dych a prestať sa smiať. „Toto je môj jediný kabát a je nový. Mimo to, jediný spôsob, ako získať nový, je ísť dole do Rokvillu.“

Nahnevane zanadával, vybral sa frustrovane k dverám a ona  sa po jeho odchode radostne zatvárila.

„Niekedy si neskutočná, vieš o tom? Nechcel by som byť tým úbohým chlapom, čo si ťa vezme.“

„To je v poriadku, Malfoy, aj tak by som nechcela, aby si bol ten úbohý chlap,“ dodala o chvíľku neskôr, hlasno sa chichotala.

Bolo divné sledovať ich, ako sa podpichujú a veselo bavia. Študenti zastavovali v pol kroku, otáčali sa na mieste, aby sledovali dvojicu, ako idú cez hrad a von z dverí. Mnoho študentov šepkalo za nimi, zvedaví na ich odev, hlasno sa zaujímali o to, čo sa deje medzi chrabromilskou princeznou a Slizolinským princom.

Podľa všetkých študentov v hrade neboli veci na svojom mieste a oni sa uistia, že sa o tom dozvie Harry Potter.
 

Hermiona radostne ignorovala šepot; jej myšlienky mizli bezpečne od všetkého ku kráse krajiny pred ňou. Sneh sa jasno trblietal v poludňajšom slnku, svižne blikal a vábil ju, aby šla a skočila doň.

Jasne sa zasmiala, vybehla na pozemky, nasala chladný, svieži vzduch a užívala si pocit snehu pod topánkami. Bolo to už dávno, čo mohla len tak vyjsť von a užívať si sneh.

Otočila sa dokola, ukázala na Draca a zavolala ho za ňou. „Malfoy! Poď sem a pomôž mi postaviť snehuliaka! Bude to zábava, sľubujem!“

Plahočil sa smerom k nej, nespokojnosť vpísaná v tvári. „Prečo by som mal plytvať mojim časom na vytvorenie niečoho, čo sa aj tak roztopí?“

Zohla sa, zdvihla trochu snehu a spravila malú guľu, z ktorej spraví telo. „Pretože je to zábava. Poď, spravíme ho spolu. Môžeš spraviť trup.“

Zovrel pery v reakcii, prísne si prekrížil ruky cez hrudník, ako začala kotúľať snehovú guľu. „Je to hlúpe,“ povedal, oči mu stvrdli nad myšlienkou, že by spravil takú neotesanú vec.

Zableslo sa jej v očiach na odpoveď, vedela, ako ho presvedčiť, aby sa k nej pridal na tejto konkrétnej eskapáde.

„Môžeme ho začarovať, aby útočil na prvákov.“

Naklonil sa a zdvihol trochu snehu, utláčal ho a formoval do snehovej gule, nasledoval jej pohyby v zbieraní snehu.

„Ide ti to.“

Tak to robili po muklovsky, Draco netušil, že tu boli spôsoby, ako postaviť snehuliakov rýchlejšie a efektívnejšie pomocou kúziel. Hermiona chcela, aby sa zamiloval do snehu, aby si ho užil a naozaj ho ocenil. Vedela, že to bude chvíľku trvať, ale ako váľali spodok a trup, sledovala, ako sa jeho oči menia z nespokojných na sústredené.

S jej kúskom už šlo ťažšie hýbať, presnejšie, bol priveľmi ťažký a ona ho tlačila a strkala s celou silou, ale ten prekliaty kúsok sa nie a nie pohnúť. Preklínala ho a bojovala s nutkaním kopnúť doň, pozrela na Draca a videla, ako on ľahko hýbe svojou časťou, ktorá bola len o kúsok menšia ako jej.

„Malfoy, nesprav to príliš veľké; musí sa to dať postaviť na ten môj,“ pripomenula mu, znovu sa snažila váľať svoju časť.

„Grangerová,“ napodobňoval ju, „nerob to veľmi veľké, nebudeš schopná s tým pohnúť.“

Všimla si, že si to začal užívať. Trvalo to len dobrých dvadsať minút, ale už si začínal užívať pocit snehu proti jeho telu. Bol príjemne chladivý a celkom prispôsobivý. Mohol ho tvarovať do mnohých tvarov, ako zistil, keď sa hral s jeho prvotnou malou guľou.

Pozrel hore a naokolo na študentov, zbadal skupinku dievčat, ktoré si líhali do snehu, hýbali svojimi rukami a nohami v pohyboch vyskoč jankov. Premohla ho zvedavosť a otočil sa na Hermionu, pozeral s pobavením, ako sa snaží pohnúť jej kúskom.

„Grangerová, čo to tam robia?“ ukázal smerom k dievčatám, ktorým opatrne pomáhal chlapec vstať , aby nestúpil na miesto, kde ležali.

„Robia snežných anjelov; ľahneš si do snehu, hýbeš rukami a nohami, a keď vstaneš, spravil si obrys anjela. V skutočnosti je to celkom ukľudňujúce; možno by sme to mohli spraviť ako ďalšie.“

„Ďalšie?“ zízal na ňu, zvedavý, či je šialená. „Myslíš, že budeme toho robiť viac, ako len stavať snehuliaka? Scvokla si sa?“

„Nie, ale myslela som si, že by bol dobrý nápad postaviť snehuliaka a potom spraviť zopár snehových anjelov,“ odvetila, zavrčala, ako sa snažila potlačiť snehuliaka, ignorovala mrzutosť v Dracovom hlase.

Oprel sa o svoju guľu, škeril sa na ňu, ako sa snažila pohnúť guľou, pripomínal si, že snežní anjeli aspoň nevyzerajú, že by sa dlho robili . Na tú chvíľku to vydrží, ak to bude znamenať pokoj vo veži.

„Chceš pomôcť?“

Vzhliadla a pozrela naňho práve včas, aby videla, ako sa guľa rozpadla pod jeho váhou a on sa rozvalil do snehu. Smiech jej vyletel z úst, rukami sa chytila za boky, keď zbadala Draca zvaleného v snehu.

Jej oči žiarili smiechom, ako sa on snažil vstať a dostať sa zo snehu, zistil, že je to náročnejšie, ako sa zdalo. Niekoľko minút sa snažil dostať z tej kopy, len aby v nej skončil opäť, sekundu po jeho pokuse.

Hermiona už bola na kolenách, smiala sa tak silno, až jej tiekli slzy. Bolo k nezaplateniu vidieť povestne podráždeného Draca Malfoya rozvaleného v snehu, ktorý sa snaží zo všetkých síl vyliezť a  neskutočne sa mu to nedarilo.

Nebola si vedomá toho, ako na ňu študenti naokolo civeli, nebola si vedomá, ako šepot znovu začal s odvetou a rozliehal sa cez pozemky ako bzukot, keď sa ďalej radostne smiala.

„Hej, Grangerová, čo keby si mi pomohla?“ nakoniec Draco zakričal, frustrovaný jeho neschopnosťou postaviť sa.

Ledva sa dokázala k nemu pohnúť, smiala sa aj vtedy, keď sa dostala k nemu a vzala jeho ruky do svojich, vytiahla ho do stojacej stoja. Utrela si slzy z očí, vydala pár ťažkých nádychov, než sa pozrela do jeho očí.

„Ježiš, Malfoy, to bolo prekliato smiešne. Bol si ako nejaký chrobák na chrbte, márne si sa pokúšal postaviť a každú chvíľu si naspäť padal. Bolo to perfektné.“

„To nebolo vtipné,“ uškľabil sa, prekrížil ruky v rozhorčení. Chcel sa nahnevať, chcel na ňu besnieť, kým by neodišiel v zúrivosti, ale bol v prekvapivo príliš dobrej nálade na to, aby sa s ňou hádal.

Možno ten sneh mal nejaký pozitívny efekt na ľudskú myseľ, a preto ho mali ľudia tak radi.

Ako sa začala znovu smiať, Draco pretočil očami, jej reakcia mu pripadala príliš detinská. Tak spravil jedinú vec, ktorá mu napadla, aby ju umlčal.

Strčil ju do jej gule, ktorá sa rozpadla a ona padla do kopy snehu.

Tentokrát to bolo na ňom smiať sa, sledoval, ako bezúspešne bojovala, aby sa dostala zo snehu. Mala pravdu; bolo  komické sledovať niekoho, ako sa snaží vstať, keď uviazol v snehu. Mávala končatinami, pripomínala mu chrobáka na chrbte, ako sa snaží zo všetkých síl vrátiť sa do správnej polohy. Čiapku mala nakrivo, zakrývala jej jedno okolo a vracala sa na to miesto zakaždým, keď si ju napravila a snažila sa vstať stále znovu a znovu.

Teraz bol on na kolenách, smial sa tak silno, až mu tiekli slzy, sledoval, ako bojovala a nadávala, aby sa oslobodila zo snehu.

„Malfoy! Dotrep sem ten svoj fretčí zadok a pomôž mi vstať!“ zakričala, nariekala, aby ju zachránil z jej snežného hrobu.

Vydal sa k nej a takisto ako ona, ignoroval pohľady okolitých študentov  a vytiahol ju na nohy, stále sa na ňu široko vyškieral.

„Mala si pravdu, Grangerová, sneh je oveľa zábavnejší, ako som si myslel. Sledovať ťa, ako doň padáš, bolo úchvatné.“

„Prekliaty idiot,“ odsekla, napravila si čiapku na popletených/strapatých vlasoch. „Mohol si mi pomôcť skôr; ja som ti pomohla rýchlejšie ako ty mne.“

„Ach, prestať pindať Grangerová, priznaj to; bolo to pre nás oboch zábavné.“ Napravil si šál, utiahol si ho pevnejšie okolo krku, pretože náhly vánok zafúkal cez pozemky.

„Myslím, že hej,“ potichu vydýchla predtým, než sa otočila na neporiadok. „No a máme po snehuliakovi. Je to škoda, myslím, že by bolo pekne zábavné sledovať snehuliaka útočiť na prvákov. Spriadala som plány, aby po nich hádzal mrkvu.“

„To je o ničom,“ Draco dodal o sekundu neskôr. „Chcel som, aby predstieral, že je Temný Pán v preoblečení a vystrašil pár prvákov až tak, že by sa počúrali.  To by bolo znamenité.“

Musela priznať, že to znelo trocha vtipne, zaslúžilo si to od nej pár uchichtnutí.

„Malfoy, to by bolo od teba veľmi nedospelé,“ pokúsila sa mu vynadať, vedela veľmi dobre, že jej smiech prezradil, čo si vážne myslela.

„Vedel som, že máš zlú stránku, Grangerová,“ uchechtol sa na svojich slovách.

„Takže, čo keby sme si spravili pár snežných anjelov a potom sa vydáme do Rokvillu?“ spýtala sa, keď ich smiech utíchol a zistili, že pozerajú na neďaleký les.

„Môžeme; už som aj tak padol do kopy snehu, už nič nemôže byť horšie ako to. Moja tvár je stále zmrznutá.“

„Dobre.“ Prebrodila sa k nemu a predtým, ako mohol čokoľvek povedať, strčila doň a sledovala, ako padol na chrbát do snehu.

„Čo to do pekla malo znamenať, Grangerová?“ zakričal, už pripravený pokúsiť sa vstať. Zvážil svoje možnosti a potom sa rozhodol, že ak mu do dvoch sekúnd nepomôže, schmatne ju za nohu a stiahne ju za sebou.

„Robíme snežných anjelov, ty pako,“ povzdychla si. „Ležíš na chrbte v snehu, mávaš rukami takto,“ ukázala mu pohyb, „a takto nohami,“ ukázala mu, ako povedala. Podobalo sa to na pár vyskoč jankov, len on bol na chrbte, v snehu. „Keď skončíš, daj mi vedieť a pomôžem ti vstať. Treba na to skúsenosti, vstať bez toho, aby si zničil anjela.“

O sekundu neskôr ležala na chrbte pár stôp ďalej a začala mávať rukami a nohami, oči zavreté, ako robila pohyby.

Neistý, čo robiť alebo ako to robiť, Draca zaujímalo, či to bol nejaký spôsob, ako ho donútiť spraviť niečo absurdné, nahrať to a nejako poslať kópiu každému študentovi na škole.

Avšak, stále tu bol náznak zvedavosti, zaujímalo ho, či v skutočnosti môže spraviť nejaké obrysy v snehu tým, že pohne rukami, ako mu povedala.

Stále neistý, cítil sa v tú chvíľu trochu hlúpo, začal pomaly pohybovať rukami a nohami.

Bolo to podivne príjemné, uvedomil si po chvíli. Sneh bol mäkký a príjemný oproti jeho chrbtu, všetko, len nie studená, mrazivá hmota, za ktorú ho považoval. Bolo to ako posteľ, prispôsobovalo sa to obrysu jeho tela, aby to zmaximalizovalo jeho pohodlie.

Zatvoril oči, pokračoval v pohybe rukami a nohami, užíval si pocit snehu pod chrbtom. Bolo to také ukľudňujúce ležať v chladnom snehu, cítiť jemný vánok na tvári, pocit vločiek jemne dopadajúcich na jeho líca, štekliacich na pokožke.

Nikdy sa necítil tak vyrovnane.

„Nemal by si zaspať.“

Otvoril jedno oko, našiel brčkavú brunetku naklonenú nad sebou, pobavenie žiarilo v jej jantárových očiach. Nikdy si nevšimol, že má tie najúžasnejšie oči, čistá whisky obklopená silnými tmavými kruhmi? Nikdy si nevšimol, ako sa jej pery stočili, príjemne zaoblené a prírodne ružové, kedykoľvek bola šťastná?

Zatvoril oči, v duchu sa striasol, šokovaný a vystrašený tým, na čo práve myslel. Hermiona Grangerová bola prostá, pripomenul si. Jednoduchá obyčajná brunetka, ktorá mala schopnosť priviesť ho do nepríčetnosti... a občas ho rozosmiala tak, ako ho ešte nikto nikdy nerozosmial.

Ale ona nebola za žiadnu cenu prekrásna. Bolo to len slnko, spôsob, ako sa jej formovala éterická svätožiara okolo jej hlavy, čo ju robilo omnoho krajšou ako bola. Ona bola Hermiona Grangerová, jeho spolubývajúca svätá panenská mníška z chrabromilu.

Rozrušený svojimi myšlienkami chcel myslieť na niečo iné, sústrediť sa opäť na mäkkosť snehu okolo neho predtým, ako otvoril oči, aby na ňu znova pozrel.

Všimol si, že vyzerala normálne. Iba obyčajná normálna a nie anjel, ktorého práve spatril. Bol to len záblesk jeho predstavivosti, to bolo všetko.

„Budeš tam ležať celý deň?“ spýtala sa.

„Pomôž mi vstať, Grangerová, predtým, než sa rozhodnem prekliať ťa,“ odvetil, zúžil oči, keď sa na ňom chichotala.

„Och, ale ja už som prekliata tvojou prítomnosťou každý deň,“ veselo dodala, užívala si ich malý súboj. „V poriadku, ani sa nehni, len mi podaj ruku a ja ťa vytiahnem. Okej?“

Zdvihol ruku, predstieral úškľabok. „Ble, musím sa dotknúť bláznivej Grangerovej, myslím, že si budem musieť dať zopár kúpeľov, keď sa vrátime.“

Schmatla ho za ruku, natiahla sa dozadu tak akurát, aby do toho dala správne množstvo sily.

„Pokiaľ nebudem musieť znova vidieť tvoj nahý zadok,“ odvrkla, odstúpila kúsok späť. „Mám dosť materiálu na nočné mory do konca môjho života.“ Doslova sa otriasla v odpore. „Bolo to tak odporné; chlpaté, ovisnuté... absolútne ohavné.“

Zazrel na ňu, zúžil oči v podráždení. „Len snívaj, Grangerová. Musíš vedieť, že ja mám tu najroztomilejšiu prdel naokolo.“

„Podľa koho? Pansy? A s koho zadkami porovnávala ten tvoj? Crabbovým a Goylovým? V poriadku, drž sa pevne a nepusti sa; bude to ľahšie.“ Chytila ho aj druhou rukou a spevnila zovretie.

„O tom by sa mi nesnilo.“

Videla iskričky v jeho očiach, videla, ako sa jeho pery vykrútili v tom pošahanom úškrne a vedela, že spraví niečo veľmi, veľmi zákerné. Ona, samozrejme, si to všimla sekundu predtým, než potiahla.

Svet sa otočil naruby a ona padla, tvárou napred do kopy snehu. Zanadávala a rýchlo sa odtlačila, cítila, ako sa jej ruka chytila niečoho, čo malo byť rameno, nahnevane počúvala divoký smiech.

Otočila sa a posadila, utrela si sneh z tváre jednou rukou, pokiaľ dočiahla a zúrivo bila blondiaka tou druhou.

„Ty...ty...ty sviňa! Ty prekliaty debil! To nebolo pekné! Tu som, pomáham ti vstať a ty ma hodíš do prekliateho snehu! Je chladno, aby si vedel! Je prekliata zima!“ vykríkla, udierala toho blbca všade, kam dosiahla.

Smial sa príliš silno, aby sa bránil, vydal občasné zavrčanie, keď ho trafila do boku alebo do rebier. Náhle údery prestali a ona sa naňho len dívala.

Bolo to divné, predtým si nevšimla, ako sa smial. Nikdy si to až doteraz neuvedomila, že dnes bol prvý deň, kedy ho počula takto sa smiať . Bol to hlboký hrdelný smiech, taký, ktorý ju chytil za srdce a donútil ju smiať sa s ním. Nechal spadnúť svoje ochrany, smial sa tak, ako sa ešte nikdy predtým nesmial, nechal skutočnú radosť, aby ho pohltila.

Keď otvoril oči, smiech konečne ustal, videla, ako žiarili, nie darebáctvom, ale radosťou. Slzy, ktoré hrozili, že pretečú, len dodali ligot jeho očiam.

Bolo úžasné vedieť, že ona, jeho kedysi úhlavný nepriateľ, bola schopná ho takto rozosmiať. A bolo to ešte úžasnejšie, pretože to nevyžadovalo, aby ranil niekoho city.

Uškŕňala sa, načiahla sa a strčila ho späť do snehu a vyštverala sa na nohy.

„Radšej si pohni, Malfoy, chceme sa dostať do Rokvillu, než zatvoria obchody.“

Chcel svoju pomstu, ale vedel, že by tam boli do večera, tentokrát sa mu podarilo dostať sa na nohy samému, odmietol jej pomoc akýmkoľvek spôsobom. Ak by mu ponúkla znova pomoc, asi by ju znovu hodil do inej kopy snehu.

„Môžem najprv vidieť tvojho anjela?“ spýtal sa jemne, zvedavosť v očiach. „Nikdy som nevidel, ako vyzerajú.“

Usmiala sa, otočila sa a ukázala na... veľký neporiadok.

„Do pekla! Hodil si ma do môjho snehového anjela! Zničil si môjho snežného anjela! Ty hlupák! Kretén! Prekliate zasrané peklo!“ dupla na zem a otočila sa naňho, silno ho štuchla do hrude.

Uškľabil sa a pokrčil ramenami. „Myslím, že by som mal zapracovať na svojom mierení.“ Zamával na ňu, aby ho nasledovala, odvrátil sa od nej a vydal sa smerom k Rokvillu. „Pohni sa, Grangerová, chceme sa tam dostať než bude tma.“

„Prisahám, Malfoy, ja sa pomstím,“ pohrozila mu, než sa za ním rozbehla, stále nedbala na pohľady okolitých študentov.

Z diaľky ich pár zelených očí  sledoval, zúžili sa v zmätenosti a nešťastí. Oni zostali v blaženej nevedomosti pred skúmavým pohľadom.

„Vieš, Grangerová, myslím, že mám rád sneh.“

„Vážne? Vedela som, že tam niekde je srdce.“

„No, nemám ho skutočne rád. Myslím, je tak trochu pekný, ale.,.“

„Och, neklam. Máš rád sneh a len sa bojíš priznať si to.

„Je to možné.“

Příští kapitola: horká čokoláda před kozubem a od této chvíle Vám přidám recept na konci každé kapitoly.
 

Dnešním receptem jsou :

Jiskřivé zázvorové sušenky

Suroviny na 70 sušenek

3/4 hrnku (175 ml) neslaného másla, změklého

1 hrnek (250 ml)  krystalového cukru

1 vejce

1/4 hrnku (60 ml) třtinového sirupu ( Lyle's Golden Syrup)

1/4  jemně (60 ml) nakrájeného kandovaného zázvoru

2 hrnky (500 ml) hladké mouky

1 lžíci (15 ml) mletého zázvoru

1 lžičku (5 ml) jedlé sody

1 lžičku (5 ml) skořice

1/4  lžičky (1 ml) mletého hřebíčku

1/4  lžičky (1 ml) soli

1/2  hrnku ( 125 ml) přírodního (surového) cukru (viz.odkaz č.2),  já bych použila třtinový cukr

Postup :

Ve velké míse našleháme máslo a cukr do pěny, postupně zašleháme vejce a sirup. Vmícháme kandovaný zázvor. V další míse smícháme mouku, mletý zázvor, jedlou sodu, skořici, mletý hřebíček a sůl. Vše vmícháme do směsi másla postupně ve dvou dávkách.

Necháme v lednici ztuhnout asi 2 hodiny.

Do mělké misky si nasypeme přírodní cukr. Z těsta vykrajujeme lžičkou kuličky a obalujeme je v cukru.

Obalené kuličky dáváme na plech, na kterém máme papír na pečení, asi 2 cm od sebe.

Pečeme při 180 C, dokud nejsou na okrajích opečené, asi 12 – 14 minut. Necháme vychladnout na plechu.

Dnešní recept byl nalezen v Canadian Living's December 2008 edition. strana 166 (viz. odkaz č.1)

Děkuji.

Pokud jde o hodnocení :

Konstruktivní = vítané. Prosím, neváhejte poukázat na chyby, ať je můžu opravit.

Plameny = slouží k zahřátí trouby a pečení sušenek

Klanění = slouží k nafouknutí mého již dost nafouknutého ega.

Díky za čtení.

č. 1

http://www.canadianliving.com/food/sparkly_ginger_cookies.php

č. 2

http://stavy.heureka.cz/panela-bio-rapadura-trtinova-stava-500g/

http://www.wisegeek.com/what-is-turbinado-sugar.htm