Preklady fanfiction Harryho Pottera

Šťastné a veselé, pán Malfoy

Merry Christmas Mr Malfoy

Autor:  Emerald-Kisses 

Preklad: Jimmi  

Beta: Doda357

Originál: http://www.fanfiction.net/s/4676920/1/Merry-Christmas-Mr-Malfoy

Rating: 16+ 

Postavy v tomto príbehu sú majetkom JKR, autorky ságy Harryho Pottera. Duševné vlastníctvo prekladov rôznych mien, názvov a miest patrí pánovi Medkovi, ktorý túto ságu preložil do češtiny a p. Petrikovičovej a p. Kralovičovej, ktoré ju preložili do slovenčiny. Autorské práva k tejto poviedke vlastní Emerald-Kisses, ktorá napísala tuto fanfiction. Tento preklad je vytváraný len pre duševné obohatenie, nie pre obohatenie finančné. Napriek tomu je kopírovanie a prípadné porušovanie autorských práv ilegálne.  

This story is based on characters and situations created and owned by JK Rowling, various publishers including but not limited to Bloomsbury Books, Scholastic Books and Raincoast Books, and Warner Bros., Inc. No money is being made and no copyright or trademark infringement is intended. 

Vyhlásenie. Vážne nevlastním nič okrem zápletky. Som chudák.

Poznámka: Toto nie jej kompatibilné s Epilógom a až na pár zmien sedí s DH. Tiež som urobila miernu zmenu v čase, vysvetlenie nájdete na konci tejto kapitoly.

Pre tých, ktorí ešte stále nečítali Dary smrti, budú tu spoilery, takže prosím, čítate to na svoje vlastné riziko.

Poznámka: Vďaka Hecate 'Diamon za to, že poukázala na jednu moju veľmi hlúpu chybu. Napísala som "Očarovaný les", kým je to v skutočnosti "Zakázaný les." Za to sa ti dostane mojej večnej lásky (alebo, ak chceš, nejako ti môžem dať k budúcim kapitolám citrónový koláč...)

Ďalšia poznámka: Vďaka crayonbird, ktorá poukázala na moju neuveriteľne hlúpu chybu ohľadne dátumov spomenutých v tejto kapitole! Mala som písať 2006 a nie 1997! Ďakujem

Poznámka prekladateľky: Keby som si jej chaotické poznámky prečítala ako prvé, poviedke ani nedám šancu. Takže to berte s nadsázkou :)

Prológ

Povzdych

Všetky ľúbostné príbehy začínajú tými najmenšími, najbezvýznamnejšími maličkosťami. Príbeh Cecille a Robbieho v Pokání začal vázou, potýčkou, ktorých svedkom boli nevinné, mladistvé oči mladého dievčaťa. Niektoré príbehy ako ten o Rómeovi a Júlii začali obzretím, jednoduchým pohľadom, ktorý sa stal základom lásky takej mocnej, že dokonca ani smrť nedokázala rozdeliť ich srdcia. Iné príbehy začali tancom, dotykom, piesňou, či dokonca inými bezvýznamnejšími predmetmi ako napríklad papučami či jablkom. Ale kým sa to všetko v tom čase zdalo bezvýznamným, vždy to bol začiatok niečoho tak mocného, že to ani tie najsilnejšie sily nedokázali nalomiť.

Bolo to začiatkom lásky.

Tento príbeh, tak ako mnoho iných, začal niečím malým a bezvýznamným. Začal sa, tak ako všetky ostatné príbehy, za normálneho dňa, a tak ako všetky ostatné, začal medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa poznali, ale sotva o sebe niečo vedeli.

Tento príbeh začal povzdychom.

Vonku snežilo. Veľké, silné, biele vločky snehu padali zo sivej oblohy a zľahka dopadali na zem pod ňou. Napriek zime sa rôznorodí ľudia vyhrnuli von, stali sa čiernymi bodkami na lesknúcej sa bielej prikrývke, každučké telo si užívalo chladný pocit jemného snehu na lícach. Ignorovali náhly vetrík a to, ako sneh chladil ich telá; boli lapení v kráse sveta a v tej prostej, detskej láske k hraniu sa v snehu.

Dívala sa na nich, sledovala ich pohyb, snažila sa rozoznať tváre študentov, premýšľala, ktoré patrili priateľom a ktoré nie. Hoci musela pripustiť, že v tieto dni bolo len veľmi málo ľudí, ktorí boli nepriateľskí. Ako tak sedela v renovovanej a znova rekonštruovanej veži, dovolila svojim myšlienkam vrátiť sa späť, a ako si pripomínala, čo sa udialo za posledné dva roky, spomienky sa začali vynárať jedna za druhou.

Vojna si konečne našla čas, aby skončila, záverečná, obrovská bitka sa odohrala presne v tejto stavbe, ktorá bola teraz jej útočišťom. Bola násilná, vzduch zapáchal smrťou a bol takmer vlhký či dusný od krvi a sĺz. V tej monumentálnej bitke Neville v mene Harryho zničil posledný viteál, ktorý bránil smrti tej najväčšej hrozby pre celé ľudstvo.

Počas tejto poslednej patovej situácie, počas posledného boja medzi dobrom a zlom, jeden človek ukázal svoje skutočné farby a zradil ľudí, ktorých kedysi miloval a zbožňoval. A s touto zradou našlo zlo svoju smrť.

Potom, keď zápach zla a strachu už viacej neprestupoval vzduchom, nastal proces dlhého uzdravovania. Trvalo im celý rok, kým zrekonštruovali školu, kým trúchlili nad mŕtvymi a zbavili sa zvyšných hrozieb.

Teraz, keď radosť začínala pomaly zapĺňať vzduch, mal svet stále problémy dať sa do poriadku.

Keď sledovala radosť študentov pod sebou, to, ako sa šťastne hrali v snehu, uvedomovala si,  že za ich úsmevmi je neustále množstvo obáv. Chudoba takmer pohltila krajinu, keď sa množstvo bohatých rodín dostalo do dlhov a žilo v chudobe, zatiaľ čo nápomocné chudobnejšie rodiny vyleteli na spoločensko-ekonomickom rebríčku nahor.

Vedela, prečo k tomu došlo; mnoho z bohatších rodín boli buď smrťožrúti, alebo sa so smrťožrútmi priatelili, čo spôsobilo, že stratili dôveryhodnosť, a tak rodičia prišli o prácu a kontakty, na ktoré sa veľmi spoliehali.

Avšak pre chudobné rodiny nastal opak. Došlo k tomu len vtedy, keď ste pomohli v zničení Voldemorta a jeho prisluhovačov. Myslené v tom význame, že ak jediné, čo urobili bolo: "ideš Harry" alebo ak len preukázali sotva nejakú podporu, taktiež sotva získali nejaké kompenzácie od ministerstva. Avšak tie rodiny, ktoré to urobili, ktoré sa osvedčili ako mimoriadne užitočné počas Druhej veľkej vojny, tie dostali obrovské kompenzácie a najvyššie posty na ministerstve.

Keď sa pozrela dole na knihu pred sebou, krátko si spomenula, ako tieto rodiny stále dostávali kompenzácie za svoje straty; jedine ministerstvo malo tak veľa peňazí a pritom existovali stovky rodín bez otcov, matiek či detí. Stovky za stovkami zomierali vo vojne, buď v boji, alebo ich umučili na smrť. Tie čísla ešte stále neboli konečné a mnohé mená stále zostávali neznáme.

Avšak Rokfort tento rok zaznamenal obrovský nárast študentov, ako si všimla, keď vyzrela z okna. Hlavne tu bolo trikrát toľko prváčikov než kedysi; pretože škola bola dva roky zatvorená, boli teraz prvákmi na Rokforte ročníky, ktoré nimi mali byť v rokoch 2006 a 2007 a jedenásťroční z roku 2008.

Toto však nebol problém, vzhľadom na to, že v Druhej veľkej bitke stratilo životy mnoho študentov alebo sa mnohí jednoducho rozhodli do školy nevrátiť. Požiadali každého študenta z roku 2006, aby sa vrátil na Rokfort a svoj ročník si zopakoval. Teda minimálne každého študenta, čo prežil.

Zľahka zatvorila oči a priala si odohnať z mysle tvár Colina Creeveyho, nútila sa stať emocionálne znecitlivená k vojne a k jej následkom. Zaoberať sa minulosťou jej životu nič dobrého neprinášalo, len ďalšie trápenie a ona si nemohla dovoliť, aby jej myseľ zablúdila k nešťastným, melancholickým myšlienkam.

Hlavne preto, že toto bol prvý decembrový týždeň a Vianoce sa rýchlo blížili.

Toto jediné slovo, pomyslenie na tento jediný deň, úspešne zatlačilo preč všetky tie depresívne myšlienky a nefalšovaná radosť prenikla do jej mysle. Cítila sa rovnako žiarivá ako ten novo napadaný sneh; blížili sa Vianoce a ona odmietala dovoliť nejakej myšlienke na minulosť, aby zničila jej vzrušenie.

Zrazu sa jej myšlienky ponorili do víriacich vianočných svetiel, obrázkov a zvukov Vianoc, do vône koláčikov pečených v peci, zvukov kolied a pohľadu na radosť šíriacu sa po celej zemi. Ak existoval jediný deň v roku, ktorý dokázal všetkých vytiahnuť z kraja depresie, boli to Vianoce.

Úsmev sa poihral s jej perami, oči zostávali zatvorené, keď sa zasnívala o tom nádhernom sviatku a o šťastí, ktoré prinášal svetu.

Milovala Vianoce; milovala ozdobovanie, nakupovanie darčekov a pečenie tých najsladších sladkostí. Rozkvitala za vône jedličia a slabej žiary, ktoré tie svetlá v noci vytvárali. Milovala stráviť Štedrý deň sediac pred kozubom, odhryzkávať cukrovinky s rodinou a milovanými, keď začali snívať o tom, čo prinesie ďalší deň.

Hermiona Grangerová milovala Vianoce.

To vtedy, presne v tomto okamihu, začal ten skutočný príbeh, pretože to bol ten okamih, keď sa slabý povzdych rozhodol uniknúť z jej pier a spôsobil, že sa dala do pohybu séria udalostí.

Ako tak sedela v kresle s očami zatvoreným a nechala snenie, aby pretrvávalo v jej mysli, vydala ten najtichší a najspokojnejší z povzdychov.

"Kvôli čomu znieš tak šťastne, Grangerová?"

Prudko roztvorila oči pri zvuku povedomého mužského hlasu. V inom čase by odpovedala ostro a kruto alebo by si žula spodnú peru v úzkosti, keď by sa snažila nájsť sarkasticky vtipnú odpoveď. Ale teraz, v tento deň a v tomto veku, bola príliš pohltená pokojnými myšlienkami, aby vôbec zvažovala odseknutie.

"Kvôli Vianociam, Malfoy," potichu povedala a otočila kreslo, aby bola tvárou k blonďavému mužovi, ktorý leňošil na gauči. Na hrudi mu ležala odložená kniha, jeho pozornosť samozrejme pritiahla ona, keď zaznel ten povzdych.

Zamračenie zvraštilo jeho svetlé črty, oči mu potemneli a prižmúrili sa, ako keby práve povedala pre neho tú najmaximálnejšie nepredstaviteľnú vec.

"Čo je na Vianociach mimoriadne?"

Hermiona si opäť vzdychla, premýšľala, ako by vložila do slov tú číru radosť, ktorú vďaka tomuto sviatku zažívala. Jej spolužiak a hlavný prefekt (bola to pravda, Hermiona Grangerová bola hlavnou prefektkou a Draco Malfoy bol hlavným prefektom, ako sa očakávalo od ich príchodu do školy) ju sledoval z druhej strany miestnosti a trpezlivo čakal na jej odpoveď.

Opäť, v inom čase a veku, by sa ani neobťažovala sedieť v tej istej miestnosti ako on, v inom čase a veku by boli úhlavnými nepriateľmi a v prvý deň ich súžitia by určite došlo k nejakému úmrtiu. Avšak toto bol nový deň a nový vek, a tak už viacej neboli úhlavnými nepriateľmi. V prvý deň sa dohodli na tichom prímerí, maximálne sa snažili detinsky sa nehádať a stala sa z nich akási forma známych, či, ak je to možné, priateľov. Zatiaľ to bolo v poriadku, s výnimkou niekoľkých hádok ešte nikto neskončil v nemocničnom krídle.

Zatiaľ.

"Všetko, Malfoy," vložila si záložku na stránku a zatvorila učebnicu, "každučká jedna vec na Vianociach je mimoriadna."

Obočie sa samo nadvihlo zvedavosťou, keď sa blondiak posadil, úplne zabudol na knihu na svojej hrudi, keď skĺzla nadol a pristála v jeho lone. Dokonca v sede zaberalo jeho vysoké, štíhle telo celý gauč, nohy mu teraz prevísali z konca, kde predtým ležal.

"Grangerová, vieš, že to nie je poriadna odpoveď." Jeho pery sa sformovali do malého úsmevu, keď tie slová hovoril. "Požadujem, aby všetky odpovede na moje otázky boli dané v jasných a presných detailoch."

"Toto," ukázala jeho smerom brkom, ktoré zdvihla, "je dôvod, prečo si myslím, že napriek tvojím chybám by z teba mohol byť slušný profesor." Slabý rumenec stmavil jej líca pri týchto dôverných slovách a otočila sa späť k svojim študijným materiálom. "Bez ohľadu na to sa domnievam, že som nútená priznať, že si nie som istá, ako na tvoju otázku odpovedať."

Zdvihol knihu, založil roh stránky, keď ju zatvoril a trpezlivo čakal, kým bude pokračovať. Jeho uprený pohľad prezrádzal všetko, čo si myslel, vkladal slová do činov, keď ho sledovala zo svojho miesta. Bolo jej jasné, že skôr či neskôr bude musieť nájsť nejaký spôsob, ako zodpovedať jeho otázku.

"Poď sem," povedala po chvíli zaváhania. Zatiaľ čo sa dôverne poznali, kým boli náchylnejší k priateľskému rozhovoru než bývali predtým, stále ju jeho prítomnosť trochu zastrašovala a znepokojovalo ju, keď bol príliš blízko.

Možno to bolo jednoducho narušením jej osobného priestoru cudzím človekom alebo to možno bolo vďaka niečomu úplne inému, tým si istá nebola.

Keď sa postavil, vystrel svoje 190 cm vysoké telo a prekĺzol k miestu, kde sedela. Áno, Draco Malfoy nedupal či nekráčal ako iní muži, ktorých poznala; mal sklony pohybovať sa pomaly, pohyboval sa kĺzavo spôsobom, ktorý ju nútil myslieť na dravca na love. Jeho kroky boli tiché, jeho dlhé nohy sa pohybovali v presných, hladkých ťahoch, keď kráčal smerom k nej.

Postavil sa pred ňu, nadvihol obočie na jej sediace telo a okamžite sa zamračil, keď naznačila, aby vyzrel z okna.

Uvítal ho pohľad na čerstvo napadaný sneh, ktorý pokrýval Zakázaný les a ligotal sa, keď padal a zakrýval zem pod ním. Sledoval cestu vločiek k zemi, díval sa, ako sa tucty čiernych tiel pohybovali po trávniku, ako rozprašujú a rozlietavajú sneh svojimi detskými a nevyspytateľnými pohybmi.

"Vonku sneží," pokojne vyhlásil. "Čo je mimoriadne na snehu a na tých bláznoch, ktorí si radi nechajú odmŕzať zadok tým, že sa v ňom hrajú?"

Potlačila nutkanie hravo ho plesknúť po ramene a len sa na neho zamračila, keď sa začal pohybovať od okna.

"Malfoy, nevidíš, aké je to nádherné?"

"Ani nie," odpovedal pri ceste nazad na svoje miesto pri ohni, "vidím len nudnú šedú oblohu, studené kraviny a bandu blbov, ktorí sa snažia zistiť, kto si ako prvý dokáže uhnať omrzliny."

Nemohla si pomôcť; cítila, ako jej klesla sánka, keď jeho chladné, necitlivé slová zasiahli jej uši. Nikdy predtým nestretla nikoho, kto by vyzeral takto neoblomne nenávistný voči snehu a radosti, ktorú vytváral. Áno, bola pravda, že už mali devätnásť, možno boli príliš starí, aby sa hrali v snehu, ale Hermiona stále zisťovala, že čerstvo napadnutý sneh vyvolával von detskú stránku, ktorá v nej po zvyšok jej života zostávala skrytá.

"Hovoríš mi, že si sa ako dieťa nikdy nehral v snehu? Nikdy si nestaval pevnosť zo snehu a nezviedol snehovú bitku? Že si nikdy nerobil snehových anjelov či nestaval nejakú úbohú náhražku snehuliaka?"

Keď pomaly prikývol hlavou, cítila, že jej sánka klesá ešte väčšmi. Snažila sa nájsť odpoveď, snažila sa nájsť niečo, čo urobiť či povedať, čo by mu pomohlo vidieť krásu snehu. Sotva dokázala pochopiť, ako mohla nejaká ľudská bytosť dospieť k tomu, aby pohŕdala snehom a jeho krásou.

"Takže... hovoríš mi, že si sa nikdy netešil zo snehu? Vôbec?" Musela si byť istá, musela s istotou vedieť, že jej podozrenia sú správne.

Zastal v kroku, aby sa otočil a pokrútil na ňu záporne hlavou. "Nikdy." Nedbalo vyzrel z okna, v jeho šedých očiach nebola ani stopa po žiarlivosti či radosti. Boli chladné a bez života, takmer otupené či necitlivé.

Krátko zapremýšľala, či niekedy cítil jedinú radostnú emóciu. Jediná emócia, ktorú ho kedy videla zažívať, bol hnev. Akýkoľvek smiech bol odvodený z krutosti, každučký úsmev bol arogantný a povýšený a ani jediný raz nedosiahol niektorý z týchto úsmevov jeho oči a nerozžiaril ich.

"Prečo?"

Nebola si istá, či to bola otázka na jeho odpoveď alebo úplne iná otázka; tá náhla potreba vedieť, prečo sa nikdy neusmial.

Ale táto diskusia, všimla si, keď sa pokúšala roztriediť a zaradiť tému vo svojej mysli, sa vynorí v iný čas, keď bude vedieť viac a chápať menej.

Krátko sa na ňu obzrel, než sa vrátil na svoje miesto na gauči. Keď sa usadil, znova vzal svoju knihu, napravil podušky a vykonal množstvo malých činností, ktoré  by sa za akéhokoľvek iného času zdali typické a bezvýznamné.

Avšak Hermiona vedela, že len získava čas, pretože po prvý raz odkedy stretla chladnokrvného Malfoya, zazrela v jeho šedých očiach niečo iné než aroganciu a sebecký hnev.

Nebola si istá, čo to bolo, ale nakoniec na to príde.

Prekrížila si ruky, vryla si do pamäti svoje intímnejšie a hlbšie myšlienky a sústredila sa na aktuálny problém. "Malfoy, odpovieš mi na otázku?"

Vzhliadol od knihy, na okamih prestal čítať, aby sa díval, ako sa postavila k oknu. Pohľad jej stvrdol podráždenosťou, takmer ako keby jej jeho mlčanie nepochopiteľne liezlo na nervy.

Pokrčil plecami, sklonil pohľad k stránkam, ledva čítal slová, keď zvažoval ako odpovedať na jej otázku. Prečo tie najjednoduchšie z otázok vyžadovali tie najkomplikovanejšie odpovede? Sotva ho poznala; spoločne bývali menej než pol roka a už mu kládla všetky tie osobné otázky. Bola ona takáto alebo to bolo kvôli tomu, že to bol on?

Okrem toho ho jej otázky začínali pomaličky dráždiť. Rozptyľovala ho od knihy a stále sprosto vyvaľovala oči kedykoľvek povedal, že sneh je na prd. Čo vôbec bolo na snehu mimoriadne? Bol studený a mokrý, ťažký a lepkavý, a spôsoboval jedine problémy.

Okrem toho, čo mali dofaka Vianoce spoločné so snehom? Nezačal celý tento rozhovor Vianocami? Ako sa začali dopekla rozprávať na tému sneh?

Pretočil stránku, prial si, aby prestala komplikovať situáciu; už bol dosť zmätený domácou úlohou a jej otázkami, ktorými sa viacej nechcel dať rozčuľovať.

Sťažka si vzdychol, pozrel sa na ňu, postrehol jej takmer panovačný postoj, tú tvrdohlavú žiaru v jej očiach, ktorá mu pripomínala, že ona to nevzdá, až kým jej neposkytne nejaký druh odpovede. On sa už nanešťastie naučil na vlastnej koži, aká bola tvrdohlavá.

Ona samozrejme tiež musela strpieť jeho hnev a následky svojej tvrdohlavosti. Nekonečne ho tešilo, keď sledoval jej škriekanie a krik, nadávanie a kliatie, keď jej predviedol, že dokáže byť rovnako tvrdohlavý ako ona, ak nie dokonca ešte viac.

Ale, vzdychol si znova - dnes sa zjavne bude veľa vzdychať - práve prekonali jednu sprostú hádku - ak sa nemýlil, tak to malo niečo spoločné so sedením na gauči nahý či niečo také - a nemal náladu začať ďalšiu.

"Malfoy..."
"Nezačínaj, Grangerová." Jeho pohľad stvrdol, nechal ju vedieť, že nie je vo veľmi spolupracujúcej nálade. Nemal chuť sa s ňou dohadovať, bude musieť byť trpezlivá, inak ju prinúti trpieť ďalší týždeň. "Chceš vedieť, prečo tak veľmi nenávidím sneh," takmer zavrčal a znova zatvoril svoju knihu. "Je to sneh, čo sa dá na ňom mať rád? Je chladný, je mokrý, je ťažký, vždy sa dostáva na miesta, kam by sa nemal a je zasrane studený. Nechápem, prečo ho má každý tak veľmi rád."

Jej obočie sa pomaly nadvihlo, zuby vystúpili, aby žuvali spodnú peru. Začalo mu zvierať žalúdok v znepokojení.

Hermiona Grangerová si žula peru jedine z troch dôvodov.

Zo stresu, napríklad spôsobeného prácou do školy.

Zo strachu, ako ten zažitý pred dvoma rokmi počas Druhej veľkej vojny.

Keď uvažovala o nejakých tvorivých a desivých myšlienkach.

Draco mal tušenie, čo z tejto trojice práve zažíva a cítil, ako sa všetko podráždenie rozplýva do obáv. Nevedomky sa začínal po kúskoch posúvať preč z gauča a od desivej chrabromilčanky. Nezáležalo na tom, že nemal náladu na diskusiu; na ničom nezáležalo okrem potreby uniknúť.

Existovala jedna konkrétna situácia, kedy neunikol a výsledkom bolo, že jeho telo použili ako figurínu. Znehybnila ho na mieste a použila ako model, aby predviedla šaty, ktoré si túžili kúpiť Parvati s Lavender. Nie je treba vravieť, že mu bolo jasné, že v okamihu, ako mu začali nanášať make-up, tak to bolo viac z pomsty ako z nejakého iného dôvodu.

On, samozrejme, si nedokázal spomenúť, čo urobil, že si to zaslúžilo takýto krutý trest, ale bolo to pravdepodobne niečo kruté.

Avšak zatiaľ si nemohol dovoliť zaoberať sa minulosťou; pred ním stála peru prežúvajúca Hermiona Grangerová a on musel nájsť nejaký spôsob, ako sa jej stratiť z očí na niekoľko ďalších hodín.

Práve keď začal pomaly vstávať, tuho zvierajúc svoju knihu, pripravený použiť ju ako zbraň, ak zostanú veci príliš škaredé, Hermiona otvorila ústa, aby prehovorila.

"Len aby sme si to ujasnili, poslednýkrát, ty absolútne neznášaš sneh, správne?"

Čo dopekla mala táto ženská za problém? Koľkokrát musí chlap niečo povedať, aby jej to preniklo tou hrubou lebkou?

"Krucinál, Grangerová, neviem, koľkokrát to musím povedať, ale áno, nenávidím ten poondiaty sneh! Čo to má hergot s tebou spoločné?"

"Nuž," ešte viac si požula peru, "vždy som sa domnievala, že sneh má každý rád. Považujem za náročné uveriť, že niekto sneh nenávidí, dokonca niekto ako ty."

"Čo dopekla myslíš tým, že 'niekto ako ja'?" vyšplechol, než mal vôbec šancu popremýšľať skôr, než prehovoril.

Rumenec sfarbil jej líca, jej oči sa znova odvrátili smerom k oknu, než vykoktala tých pár ďalších slov. "Ach... nuž... vážne som nemyslela... nechcela som, aby to tak vyznelo. To len... Vieš... Len som si myslela, že ho má každý rád. Dokonca... dokonca ľudia, ktorí zjavne nenávidia všetko. Chápeš? Ja som len..."

"Grangerová, jednoducho zavri ústa, než sa zamotáš ešte väčšmi," vzdychol si Draco, keď sa znova hodil na gauč. Už si viacej nežula peru, čo znamenalo, že sa cítil o kúsok bezpečnejšie než predtým.

Nanešťastie to neznamenalo, že si viedla dobre jeho sebaúcta. 'Ľudia, ktorí zjavne nenávidia všetko... ' tie slová mu rezonovali v hlave, nútili ho premýšľať, či toto bolo to, čo mala na mysli, keď povedala 'ľudia ako ty'.

Nastala medzi nimi chvíľa napätého ticha, ktoré narušilo len Dracovo otvorenie knihy a nalistovanie svojej stránky. To ticho bolo napäté a nepríjemné, ako keď sa človek priznal k dôverným, trápnym myšlienkam a výsledkom bolo nepohodlie pre obe strany.

Draco sa pokúšal sústrediť na text, ignoroval ten otravný pocit v úzadí svojej mysle, ktorý mu vravel, aby unikol, kým má ešte šancu. On ho však úspešne ignoroval a vravel mu, aby odpálil. Už si viacej nežula peru, a tak sa nemal čoho báť. Okrem toho, čo sa asi tak mohlo stať?

"To znamená... to znamená... že nemáš rád ani Vianoce?"

Jej roztrasený hlas narušil to ticho a len zvýšil napätie vo vzduchu. Pozrel na ňu, sledoval, ako si žmolí ruky, to, ako sa vyhýba jeho pohľadu a to, ako si začala opäť žuť svoju spodnú peru.

'Krucinál! Prečo som neodišiel, keď som mal šancu? ' Pretože bol príliš tvrdohlavý, aby načúval niekomu či niečomu inému, priznal si v duchu. Avšak toto nebola jediná myšlienka v jeho mysli. 'Prečo mi Grangerová kladie všetky tieto sprosté otázky? Čo je na snehu také mimoriadne? Čo je krucinál také mimoriadne na Vianociach? '

Keď tieto slová vyslovil, sledoval, ako líca tej ženy potemneli a ako jej obeleli hánky, keď jej zovretie zosilnelo. Cítil, ako sa jej obavy šíria vzduchom a pridávajú sa k jeho vlastným, ktoré pomaly zapĺňali jeho telo.

"Je to len... tým, čo si predtým povedal, 'Čo je také skvelé na Vianociach, ' a, nuž, predpokladala som, že skutočne nemáš rád Vianoce."

Čo to s ňou bolo? Znela ako nejaký bľabotajúci blázon, ktorý žiada niekoho, do koho je rachnutý, o rande. Hermiona nemohla uveriť, že tieto koktavé slová vychádzajú z jej vlastných úst. Normálne bola taká sebaistá, odmietala znieť bojazlivo či znepokojene v Malfoyovej blízkosti, ale práve teraz, keď na ňu zazeral zo svojho miesta na gauči, sa cítila neobyčajne vystrašene.

Bolo to preto, že v tieto dni mali Vianoce sklony byť takou citlivou témou? Mohlo to byť preto, že sa obávala jeho odpovede? Obávala sa, že pohŕdal Vianocami až tak, že by tým možno zničil tie jej? Alebo to bolo kvôli tomu, ako sa na ňu pozrel, keď prehovorila? Ten vzdor v jeho očiach, to podráždenie a hnev, keď na ňu zazeral, ako keby bola len muchou, čo ho otravuje.

Ale... prečo ju jeho oči tak veľmi trápili?

Pokračovala s otázkou číslo dva, keďže predpokladala, že možno nenávidel Vianoce zo svojich vlastných dôvodov.

"Prečo si to povedal?" vyhŕkla. "Čo myslíš tým, že 'čo je také mimoriadne na Vianociach?' Tak veľmi ich nenávidíš?"

Jeho chladné oči na ňu zazerali, jeho dlhé prsty pomaly zatvorili knihu, keď sa pohol na mieste. Inštinktívne vedela, že zasiahla citlivé miesto a jeho postoj dravca jej toľko napovedal. Skôr než mala šancu vycúvať, ospravedlniť sa a utiecť do úkrytu, jeho chladné slová zasiahli jej uši.

"Grangerová, na Vianociach nie je vôbec nič mimoriadne. Je to len čas pre bláznov minúť všetky svoje zasrané prachy na zbytočnosti a mať ospravedlnenie na to, keď sa nažerú ako prasatá. Vianoce sú tým najhlúpejším sviatkom, aký kedy existoval. Nevidím zmysel byť šťastný z toho, že sa blížia. Je to sviatok pre bláznov," vyšplechol, pripravený a dychtiaci po hádke.

Už mal po krk toho, ako v ňom vŕtala, ako mu kládla tieto sprosté otázky, ktoré boli poriadne osobné. Mal po krk toho, ako Grangerová večne pchala nos tam, kam nepatril a už bol otrávený z toho, keď sa na neho takto pozerala. Posledných pár mesiacov mal do činenia s tým, ako vyhŕkla podivné osobné otázky, ako žiadala odpovede, ktoré jej nechcel poskytnúť. Bol trpezlivý, snažil sa správať zdvorilo a poskytoval jej neurčité odpovede, ale už mal toho plné zuby a mal po krk toho, ako na neho hľadela, ako keby bol nejaký neznámy, cudzí tvor, keď otvorene priznal, že nenávidí Vianoce.

Ona však nedokázala postrehnúť žiadnu z týchto myšlienok a pokračovala ďalej, nevedomá si časovanej bomby, ktorá pomaly pred ňou tikala.

"Znamená to, že si nikdy svojej rodine nepriniesol žiadne darčeky? Nikdy ste nemali milú rodinnú večeru? Neotvárali ste darčeky pod vianočným stromčekom, nesmiali sa a netešili? Znamená to..."

"Krucinál, Grangerová!" vykríkol, neschopný zniesť dlhšie jej skúmajúce otázky. "Chceš zasranú pravdu? Nie, nikdy som nedal žiadne darčeky svojim rodičom! Tých pár darčekov, ktoré dali mne, bolo drahých a nie, nikdy som neotváral svoje darčeky pri poondiatej jedličke a vedľa sprostého kozuba! V mojom dome neexistovali rodinné večere, hlavne nie na Vianoce! My nesedávame pri kozube, nesmejeme sa a nerozprávame, nikdy k nám neprišla rodina, nikdy sme nešli ku niekomu domov. Vianoce pre nás neexistujú, takže si daj odchod!"

Vyskočil na nohy, zúrivo odkráčal z klubovne, než schmatol najbližší predmet a praštil s ním. Keď sa dvere zatreskli, roztrasená Hermiona sa pomaly posadila do svojho kresla.

Pozrela sa na ruky a pomaly uvažovala o slovách, ktoré na ňu nakričal. On nikdy nestrávil čas so svojou rodinou, nesmial sa a nevymieňal si darčeky. Nikdy sa neposadil k rodinnej večeri, nerozprával sa priateľsky o svojich dňoch či budúcich nádejach. Nikdy nemal skutočné Vianoce.

V jej vnútri sa vynoril silný, hlboký smútok, vytlačil von pár osamelých sĺz, ktoré dopadli do jej otvorených dlaní. S námahou prehltla a zatvorila oči v snahe vytlačiť jeho rozzúrený hlas z hlavy.

On nikdy nemal skutočné Vianoce, opakovala si v duchu.

"Aké... veľmi smutné."

Tak čo, ako sa vám to páčilo? Zatiaľ je vonku len Prológ, a mám v pláne vydať zvyšok ako celok, keď sa priblížia Vianoce. V závislosti na počte kapitol, ktoré budem mať (a na ktorú pripadne Štedrý deň) prepočítam, kedy začnem vydávať zvyšok.

Jednu kapitolu denne, bez ohľadu na moje pravidlo ohľadne komentárov. V tomto konkrétnom príbehu nezáleží na tom, koľko komentárov dostanem (hoci sú veľmi milé), len ho chcem jednoducho napísať, pretože prenasleduje moju myseľ.

Poznámka k časovej zmene: Posúvam dátumy asi o desaťročie. V tejto fikcii je rok 2008 a Hermione je dvadsať. Áno, dámy a páni, Hermiona je skoro o celý rok staršia ako Harry. Narodila sa v septembri, takže šla do školy o rok neskôr (voľný preklad). To znamená, že mala v Daroch smrti asi osemnásť  a toto sa odohráva o dva roky neskôr, takže ona má dvadsať a všetci ostatní devätnásť.

Dôvody pre túto zmenu:

A) zjednodušuje mi to veci. Mám sklony spomínať aktuálne udalosti, ako je Obamovo zvolenie či iPody.

B) modernizovať veci a tak ich spraviť pochopiteľnejšími. Nemám chuť spomínať na všetko z 90-tych rokov. Som príliš lenivá.

Takže áno, pretože som lenivá, je ľahšie zmeniť dátumy než vynechať či pridať s časom súvisiace veci.

Tak či tak... Konštruktívna kritika je vítaná, plamenná kritika sa použije na opekanie gaštanov a slová lásky a oddanosti sú veľmi cenené.

Ak hľadáte informácie ohľadne iných mojich vecí, prosím, pozrite sa na môj profil a bez obáv mi pošlite správu.