Preklady fanfiction Harryho Pottera

1. Pieseň uzdravenia

„Rennervate.“

Jeho hlas ju vtiahol späť do tela, do ostrého uvedomia si bolesti a paniky. Harry. Proroctvo. Snažila sa vstať s prižmúrenými očami pred jasným svetlom. Studená ruka na čele ju jemne, no pevne vtlačila späť do postele. Posteľ? Kde som?

„Slečna Grangerová.“ Poznala ten hlas: studený ako ruka na čele, hlboký a veľmi upokojujúci. „Ste v Rokforte, presnejšie v nemocničnom krídle. Chcel by som vás požiadať, aby ste ležali bez pohnutia.“

„K-kde je Harry?“ zalapala po dychu, v žilách jej kolovala panika.

„Napriek tomu, že do hlúpeho a nedomysleného pokusu o záchranu vtiahol päť študentov, nebol Harry Potter, ani žiaden iný študent okrem vás ťažko zranený. Vy však musíte nehybne ležať.“

Jej oči si postupne privykli na osvetlenú nemocničnú izbu. Skláňal sa nad ňou jej učiteľ elixírov, tmavé vlasy mu padali do tváre.

„Od pána Pottera som sa dozvedel, že vás zasiahla kliatba Antonina Dolohova, zatiaľ čo bol pod Silenciom. Je to tak?“

Po odoznení prvého prívalu adrenalínu bolo oveľa ťažšie hovoriť, než Hermiona očakávala. „Áno, pane,“  znelo skôr ako, „ááááno...“

„Ani Potter, ani Longbottom mi neboli schopní povedať, akú kliatbu Dolohov použil,“ Snapov tón naznačoval, že takáto neznalosť je neodpustiteľná. Spýtavo na ňu zdvihol obočie a čakal na odpoveď.

„Tiež neviem,“ dostala zo seba. Zdalo sa, že ho to obzvlášť neohromilo. „Mrzí ma to, pane...“

Vzpriamil sa a ruky si prekrížil na hrudi. „Slečna Grangerová,“ začal a reflexívne skĺzol do učiteľského tónu. „Kúzlo zoslané pod Silenciom sa výrazne líši od svojej neverbálnej zaklínacej formuly. Následky možno predvídať len ťažko. Vo väčšine prípadov však kúzlo uviazne v príjemcovi ako magický potenciál s rastúcou intenzitou až do následného výbuchu magickej energie. Táto situácia je pre zasiahnutú osobu veľmi nebezpečná. Vyjadril som sa jasne?“

Hermionine oči sa rozšírili a cítila že jej v hrudi narastá zvláštna panika. „Chcete tým povedať, že tá kliatba je stále vo mne a je schopná kedykoľvek explodovať?“

Pozrel jej do očí so zachmúreným výrazom na tvári. „Správne.“

„Čo...“ začala, ale zdvihnutý prst ju prerušil.

„Bez toho, aby sme vedeli, aké kúzlo bolo použité, nemôžeme nič urobiť.“ Odmlčal sa a zľahka prehltol skôr, ako pokračoval. „Potrebujem, aby ste mi ukázali spomienku na tú udalosť.“

„Legilimencia?“

„Presne tak.“

Hermiona cítila, ako jej v hrudi silno bije srdce. Musím ho vpustiť do svojej mysle? Nečudo, že je tu profesor Snape a nie madam Pomfreyová. Všetko začalo dávať zmysel, od spoločnosti pri jej posteli až po hroznú bolesť, ktorá jej pulzovala v celom tele. Na krátky okamih si zahryzla do spodnej pery. „Čo mám robiť?“

„Dotyk dokáže zintenzívniť spojenie,“ odvetil Snape. Jeho hlas znel takmer znudene, podfarboval ho len nepatrný náznak odporu. „Inak by malo stačiť udržiavanie očného kontaktu; skúste sa čo najviac uvoľniť.“

Uvoľniť? Som v smrteľnom nebezpečenstve nevybuchnutej kliatby a profesor Snape sa mi chystá hrabať v mozgu? Mala by to byť hračka.

Pristúpil k posteli a ľavou rukou ju chytil za bradu, zdvihol jej tvár, aby hľadela priamo naňho. Pravou rukou jej priložil prútik na sluchu. „Ste pripravená?“

Hermiona stisla pery a odhodlane prikývla. Ten pohyb bol taký nepatrný, že ak by jej nezvieral bradu, asi by ho nezaregistroval.

Na potvrdenie prižmúril oči. „Legilimens.“

Pocítila jeho prítomnosť na okraji vedomia. Keď sa vtlačil dopredu, bolesť v tele vzrástla a drvila ju zo všetkých strán. Strácala sa. Premožená utrpením inštinktívne zareagovala. „NIE!“ Naozaj kričala? Alebo sa to všetko dialo v jej hlave? V zúfalej snahe udržať si kontrolu odtisla bolesť preč a uzamkla ju do mentálnej obdoby veľkého kufra v ničom sa neodlišujúceho od toho, ktorý každoročne používala na prepravu šiat a kníh do Rokfortu.

„Slečna Grangerová,“ jeho hlas, ako aj tvár, vyjadrovali šok. „Mám to chápať tak, že ste sa učili oklumenciu?“

„N... nie, samozrejme, že nie.“ Zmätene naňho vzhliadla a náhle si uvedomila, že tiež vyšiel z jej mysle.

„Samozrejme, že nie,“ zopakoval posmešne. „A napriek tomu sa zdá, že k danej téme pristupujete so zvyčajným zanietením.“

„Ja...“ Hermiona sa uškrnula nad zdanlivou neschopnosťou poskladať ucelenú vetu. Bolesť trošku zoslabla, no cítila sa unavená. „Zablokovala som vás?“

„Áno,“ povzdychol si. „Za iných okolností by som mohol vašu mentálnu obranu prelomiť alebo zbúrať, ale vzhľadom na kliatbu vo vašom tele sú to priveľké riziká. Musíte ma vpustiť dnu.“ Nepatrne zaváhal. „Bolo by oveľa jednoduchšie, keby ste mi verili, hoci iba počas trvania procedúry.“

„Nie že by som... je to len...“ Aj s bolesťou zatlačenou hlboko vo vnútri bolo dýchanie veľmi namáhavé a konverzácia na hranici nemožného. Pohľadom prešla z profesorovej vznášajúcej sa tváre až na strop a bojovala so slzami, ktoré ju nebezpečne štípali. Dýchaj, Grangerová, pomyslela si. Dnu, von. Nechceš, aby zistil, ako veľmi sa bojíš. „To bolí,“ šepla nakoniec, vyhýbajúc sa jeho pohľadu.

„Áno. Bude to veľmi bolieť.“ Jeho odpoveď nejako zmiernila ostrosť slov a jej strach trochu opadol. „Ak ale vezmeme do úvahy váš aktuálny stav, čeliť bolesti bude nevyhnutné.“

Ešte stále hľadela mimo neho, pohľad mala upretý na strop. To je ono, čo nevidieť spomenie moju vychýrenú chrabromilskú odvahu; asi nie je vhodný čas priznať, že žiadnu nemám. Kútikom oka videla jeho tvár, bola nehybná, čakal na jej reakciu. Plynuli trýznivé sekundy. Nepovie jej nič? Nakoniec sa mu odvážila pozrieť do tváre. Keď vydýchla, tiež vypustil vzduch z pľúc, očividne ho zadržiaval zo solidarity. „Nuž, slečna Grangerová?“

„Pán profesor, verím vám. No neviem, ako vás vpustiť dnu.“

Skúmavo na ňu pozrel. „Bolesť ste vtlačili do debny hlboko vo vnútri.“ Bolo to konštatovanie, nie otázka. „Musíte ju len otvoriť a pozvať ma, aby som do nej nazrel.“

Naďalej na ňu hľadel a Hermiona dúfala, že nemôže vytušiť, aká zúfalo ochromená sa cíti. Poďme, Grangerová, si chrabromilčanka, pamätáš? Nakoniec prikývla. Po jej súhlase sa mu plecia mierne uvoľnili. Znovu natiahol ruku a bradu jej pevne chytil do dlane. „Legilimens.“

Po tých slovách bolesť vzplanula a zastrela jej zrak, údy ju boleli. Snažila sa zostať pokojná, sústredila sa na tmavé oči a dlhé mihalnice profesora elixírov. Profesor Snape, profesor Snape. Jeho meno bolo mantrou, ktorá jej poskytla vlákno racionálneho myslenia v červenej hmle, čo sa ju chystala pohltiť. Tá prekryla obraz nemocničnej izby a spoznala v nej scény zo spomienok, v ktorých figuroval muž pred ňou. Pozorovala, ako mu hlava v bezvedomí naráža a odiera sa o strop tunela cestou zo Škriekajúcej búdy; sedí v triede počas prvého týždňa v Rokforte a je uchvátená jeho hlasom: „Môžem vás naučiť, ako zavrieť do fľašky slávu, ako uvariť moc, či dokonca oddialiť smrť.“* Pozerala sa, ako sa s hrozbou vpísanou v každej línii tela týči nad úbohým profesorom Lockhartom pri prvom a zároveň poslednom stretnutí Klubu duelantov; potom ho videla, ako si vyhŕňa rukáv pri neúspešnom pokuse presvedčiť Fudgea, že sa lord Voldemort vrátil...

„Slečna Grangerová,“ Snapov skutočný hlas preťal sled spomienok. Čudne sa ozýval, ako by ho naraz počula v hlave aj mimo nej. „Možno je pre vás príjemné nostalgicky spomínať na každé naše stretnutie za posledných päť rokov, no ja nemám čas ani chuť, aby som si to predstavenie užil. Potrebujem, aby ste mi ukázali, čo sa stalo na Oddelení záhad.“

Hermiona si neochotne povzdychla, a aby oddialila nevyhnutné, vytiahla ešte posledný obraz. Pred očami sa jej mihla Umbridgeovej kancelária. Millicent Bulstrodová ju nepríjemne pritláčala k stene, zatiaľ čo Snape sa mračil z dverí. Skôr, ako sa scéna rozplynula, Hermiona znovu počula Harryho vzrušený krik: „Dostal Tichošľapa! Dostal Tichošľapa na mieste, kde je to ukryté!“* ako aj profesorovu zavrčanú odpoveď: „Potter, keby som chcel, aby ste na mňa vykrikovali nezmysly, dal by som vám táravú tinktúru...“*

O pár sekúnd neskôr sa Hermiona prikrčila pod stôl, v žilách jej búšila panika. Tá spomienka bola taká živá, že jej nemocničná izba úplne zmizla z dohľadu. Neďaleko počula, ako Harry omráčil jedného z dvoch smrťožrútov, ktorí stáli blízko, len niekoľko stôp od miesta, kde sa ukryla. Bližší pár nôh sa rýchlo zohol a jej sféra záujmu sa zúžila na prútik mieriaci priamo na ňu. Nemohla sa pohnúť, nemohla hovoriť. Akoby z veľkej diaľky začula jeho hlas.

„Avada...“*

Až keď Harryho telo vrazilo do smrťožrútových kolien a zrazilo ho na zem, znovu získala kontrolu nad svojimi neposlušnými končatinami. Jej najlepší priateľ a muž, ktorý by ju zabil, zápasili na dlážke a ona nemala šancu zasiahnuť. Neville sa však napriek tomu vrhol dopredu.

„Expelliarmus!“* vykríkol a zdesene zalapal po dychu, keď im obom vyleteli prútiky mimo dosah. Hermiona sa vydriapala na nohy a rozbehla za nimi. Neville aj naďalej kričal a podarilo sa mu vyslať ešte jedno kúzlo, ktoré našťastie minulo oboch mužov skôr, ako sa jej konečne podarilo znehybniť smrťožrúta. Zodvihla Harryho prútik, vrátila mu ho a potom si všimla, že chlap prepadol cez zvláštny sklenený poklop v tvare zvona, ktorý dominoval miestnosti. Bol to hrozný pohľad, hlava sa mu na pleciach scvrkávala a deformovala mu črty, ktoré nakoniec nahradila tvár novorodenca, hoci jeho telo, ktoré zostalo mimo nádoby, sa nezmenilo.

Keď sa ten nezvyčajný jav obrátil späť, uvedomila si, na čo sa pozerá. „To je Čas,“* zašepkala. „Čas...“*

Rev a krik zo susednej miestnosti pritiahli jej pozornosť späť k závažnejšiemu problému, úniku. Natiahla ruku za Harrym, ale skôr, než ho stihla zastaviť, nahlas zavolal na ich chýbajúcich priateľov.

„RON? GINNY? LUNA?“*

„Harry!“* ozvala sa vyčítavo, už nedúfala, že ich poloha zostane nepovšimnutá. Harry sa na ňu ihneď kajúcne pozrel, potom namieril prútik na smrťožrúta s detskou hlavou, ktorému sa podarilo postaviť na nohy. Zdesená Hermiona ho schmatla za ruku. „Nemôžeš ublížiť bábätku!“* zasyčala a ťahala ho k dverám.

Chvíľu sa na ňu díval, akoby zošalela. Zdalo sa, že je pripravený prieť sa, ale blížiace sa kroky ho pohnali vpred. „Poďme!“* naliehal. Ťahal Hermionu k dverám predsiene a naliehavo gestikuloval smerom k Nevillovi.

Ako bežali, v miestnosti pred nimi sa objavili ďalší dvaja smrťožrúti a Harry zahol nabok cez malé dvere do zapratanej pracovne. Keď zabuchol dvere, Hermiona sa ich pokúsila uzavrieť.

„Collo...“* začala, avšak príliš neskoro. Rozleteli sa dokorán a do miestnosti vtrhli dvaja smrťožrúti.

„IMPEDIMENTA!“* vykríkli naraz. Hermiona bola odhodená dozadu cez miestnosť, bolestivo narazila do regálu s knihami. Inštinktívne si rukami chránila hlavu a odrazila niekoľko ťažkých zväzkov, ktoré sila nárazu zhodila z políc. Harry s Nevillom tiež preleteli cez miestnosť; Neville zmizol za stolom a Harry vyzeral, akoby stratil vedomie. Hermiona sa pozviechala na kolená a zodvihla prútik, najprv jej napadlo, že by mala umlčať smrťožrúta blízko Harryho, ktorý krikom prezradil ich polohu ostatným.

„Silencio!“* vykríkla. Keď začula za sebou Harryho hlas, chcela sa od úľavy rozplakať.

„Petrificus Totalus!“* zvolal a druhý chlap sa zvalil dopredu.

Jeden dole, druhý umlčaný. Nemohla zadržať hlúpy úškrn a otočila sa, aby pogratulovala Harrymu. „Výborne, Ha...“* skôr, než stihla dopovedať, zdesený výraz na priateľovej tvári ju prinútil otočiť sa k umlčanému smrťožrútovi. Ten s pomstychtivým výrazom švihol prútikom smerom k nej; pruh fialového plameňa ju zasiahol do hrude a telo jej zachvátila bolesť. Potichu, prekvapene zjojkla,* a keď sa scéna okolo nej rozplynula, bola si vedomá zdrvujúceho pocitu hlúposti. Prečo Silencio? Prečo som ho neznehybnila, keď som mala šancu?

Znovu ju zaplavila bolesť, topila sa v červených vlnách, keď opätovne preklínala svoju hlúposť. Snapov hlas ju privolal späť do prítomnosti, ozýval sa v oboch priestoroch, v ktorých sa nachádzali, vnútornom i vonkajšom: „Dajte to späť do debny, slečna Grangerová, IHNEĎ!“ Hermiona začala, spočiatku slabo, vytláčať bolesť. S úľavou zaregistrovala, že jej Snape pomáha. Až keď sa veko kufra pribuchlo, znovu uvidela farby a obrysy nemocničnej izby a tiež tvár profesora vznášajúcu sa nad ňou.

Vzpriamil sa, pustil jej bradu a rukou si prešiel po tvári. Vyzeral otrasený, no keď začal hovoriť, hlas mal pokojný.

„Spoznal som zaklínadlo, ktoré použil Dolohov; je to zriedkavá rezacia kliatba, pred ktorou sa dokáže ubrániť len málokto. Naštastie poznám protikúzlo.“ Vtom zľahka sklonil hlavu a vlasy mu skĺzli do tváre. Oči mal tak skryté pred jej pohľadom, pokračoval: „Teraz tú kliatbu musím aktivovať. Hrudník sa vám roztrhne. Hoci ho ihneď zacelím, bude to veľmi bolestivá procedúra. Okrem toho hrozí riziko, že vám zostane trvalá jazva.“

Odmlčal sa, možno čakal, že zareaguje. Na istej úrovni zaregistrovala skutočnosť, že prestal hovoriť a neprítomne k nemu obrátila pohľad, i keď nemohla prestať premýšľať o tom, aká bola hlúpa. Zdalo sa, že pokračujúce mlčanie jej spoločníka dráždi.

„Jazva, slečna Grangerová. Hoci vôbec nepochybujem, že vám tá predstava pripadá odpudivá, hádam nemusím zdôrazňovať, že ktorýkoľvek iný postup prináša so sebou riziko trvalého poškodenia mozgu.“

„Pane, jazva ma nezaujíma.“ Naozaj si o nej myslí, že je taká povrchná a záleží jej na akejsi jazve, keď skoro umrela? Naraz sa cítila zle od poníženia. Profesor Snape videl jej chybu a očividne ju považuje za nerozumné, márnivé dievčatko. „Chystáte sa mi povedať, aká som bola hlúpa?“ Hlas mala netypicky zatrpknutý, keď otočila hlavu do vankúša.

Snape si prekrížil ruky a jedným bokom sa oprel o posteľ. Keď prehovoril, hlas mal ako vždy sarkastický, a predsa akýsi jemnejší, než ho kedy počula. „Slečna Grangerová, len čo toto utrpenie skončí, veľmi rád vám s detailnou presnosťou porozprávam, aké hlúpe bolo celé vaše počínanie od chvíle, kedy som vás videl v Umbridgeovej kancelárii. Teraz nás však tlačí čas. Váš život je stále v ohrození a ja potrebujem vašu spoluprácu, aby som vás zbavil Dolohovovej kliatby. Ste pripravená?“

Kým hovoril, oči mala pevne zatvorené, no len čo jej položil otázku, ihneď sa otočila, aby naňho pozrela. Opäť súhlasne prikývla. Zdalo sa, že sa mu nevysvetliteľne uľavilo. „Dobre,“ odvetil. Ak bol úľavu pociťujúci profesor Snape nevídaným pohľadom, rozpačitý výraz, ktorý vzápätí nasledoval, vyzeral na jeho tvári ešte zvláštnejšie. „V záujme lepšej účinnosti by asi bolo najlepšie pred aktivovaním kliatby odstrániť odev.“

Mala čas iba na to, aby zažmurkala od prekvapenia. Snape pristúpil k posteli a ľavou rukou pevne zovrel prikrývku. Hermiona sa pritom prudko nadýchla, no on ju neočakávane rýchlo vytiahol až po jej bradu. Mávol prútikom v zložitom kruhovom pohybe, zamrmlal kúzlo, ktoré Hermiona nikdy nepočula. Pocit krútiacich sa šiat bol nezvyčajný. Gombíky vykĺzli z dierok a vrstvy oblečenia sa vymanili spod ťarchy jej tela. Dostali sa spod prikrývok a vzniesli k stoličke, kde pristáli v úhľadne zloženej kôpke. S úľavou si uvedomila, že hoci prišla o habit, pulóver, tričko a podprsenku, ponechala si všetko od pása nadol.

Snape sa odhodlane díval na bod blízko jej ľavého ucha a uchýlil sa k svojmu najsarkastickejšiemu tónu: „Spoľahnite sa, že tú prikrývku neodstránim do poslednej možnej chvíle.“

Vtom sa odvrátil. Dlhú chvíľu hľadel dole na svoje šaty, potom si rozopol gombíky, vyzliekol habit a redingot a starostlivo ich prevesil cez operadlo stoličky. Zostal len v čiernej veste a bielej košeli a jeho postava sa bez objemného habitu zdala nezvyčajne štíhla. Skôr, ako sa otočil späť k posteli, úhľadne si vyhrnul rukávy. Hermiona letmo zazrela Temné znamenie, na bledej koži jeho predlaktia bolo prekvapivo nápadné.

Vo chvíli, kedy sa k nej obrátil, mala pokojnú tvár, stopy po predošlých rozpakoch sa rýchlo rozplynuli.

Tretíkrát siahol po jej brade a zahľadel sa jej do očí. „Ste pripravená, slečna Grangerová?“ spýtal sa.

Hermiona si bola pridobre vedomá, že ju pred jeho pohľadom chráni len tenká prikrývka, ona i jej učiteľ mali na sebe o niekoľko vrstiev oblečenia menej než zvyčajne. Prsty jej pritisol na tvár v dôvernom a ochrannom geste, ktoré bolo v rozpore s jej predchádzajúcou skúsenosťou s týmto odmeraným a nevypočítateľným mužom. Srdce jej v hrudi silno bilo. Keď otvorila ústa, aby odpovedala, vyschlo jej v krku a slová zneli čudne a drsne.

„Áno, pane,“ zašepkala.

„Legilimens.“

O pár sekúnd neskôr sa jej pred očami vznášal obraz zamknutého kufra. Počula, ako hovorí tým čudným zvonka i zvnútra sa ozývajúcim hlasom, ktorý sprevádzal vpády do jej mysle. „Až napočítam do troch...“

Jeden, jeho ruka jej pustila bradu a uchopila prikrývku.

Dva, plynulým pohybom ju odtiahol a odhalil jej telo od pása nahor.

Tri, jej svet sa rozpadol. Telo sa jej roztrhlo krížom cez hruď od pleca po pás. Otvorila ústa, aby kričala, no podarilo sa jej len ticho zastonať. Snažiac sa zostať pri vedomí sledovala, ako sa Snape strhol, keď mu krv postriekala tvár a vpila sa mu do šiat. Napriek tomu neprerušil očný kontakt. Zhlboka sa nadýchol a začal spievať.

Hermiona tú pieseň počula v hlave i mimo nej, počula ju v špiku kostí aj v samotných vibráciách tela. Prenikala jej vnútrom, odstraňovala bolesť a sceľovala rozorvané okraje dohromady. V návale úľavy a uvoľnenia, ktoré pieseň sprevádzali, mala zjavenie a zdalo sa také samozrejmé, až sa čudovala, že si to nikdy predtým nevšimla.

Snapove oči sa na ňu stále upierali, zatiaľ čo jeho prútik opisoval komplikované krivky nad rýchlo sa hojacou ranou. V eufórii z pravdivého odhalenia svojho zjavenia sa naňho usmiala.

„No, pravdaže,“ vydýchla. „Veď vy ste fénix.“

Stále sa usmievajúc videla, ako sa mu oči rozšírili od prekvapenia, hoci jeho spev ani trochu nezakolísal. Ten zvuk okolo nej utkal teplú kuklu, v ktorej sa vďačne usalašila a cítila sa bezpečnejšie než kedykoľvek predtým.

Po troch či štyroch minútach Snapovho spevu bola rana na Hermioninom hrudníku úplne nahradená čerstvou, bolestivo vyzerajúcou jazvou. Hlas mu utíchol a ona cítila, ako sa jemne stiahol z jej mysle. Ruka s prútikom mu klesla na posteľ. Na kratučký okamih pozrel na jej odhalenú hruď, potom odvrátil tvár a náhlivo vytiahol prikrývku hore.

Hermiona mala pocit, akoby sa vznášala. Pokúsila sa prehovoriť, no nevyšlo z nej žiadne slovo. Chcela sa mu poďakovať.

„Poppy?“ ozval sa Snape potichu. Jeho hlas znel vyčerpane a plecia mu poklesli od únavy. Hermiona začula rýchle sa blížiace kroky, záves okolo postele bol odsunutý a spoza neho vykukla ustarostená tvár školskej matróny.

Ihneď pristúpila k Hermione a odtiahla prikrývku. Snape sa odvrátil, bol zamestnaný svojím redingotom. Madam Pomfreyová zľahka prešla rukou po škaredej červenej jazve na Hermioninej hrudi. Zoslala niekoľko rýchlych diagnostických kúziel a potom si strčila prútik späť do zástery. „Och, Severus,“ vydýchla. „Dobrá práca.“ Šikovne zasunula prikrývku za Hermionine plecia a uhladila jej z čela zatúlanú kučeru. „Čoskoro vám obviažem ranu,“ šepla jej. „Všetko bude v najlepšom poriadku.“

Snape luskol prstami pravej ruky a na stolíku vedľa postele sa vztýčilo samonamáčacie brko. Hoci stál niekoľko stôp opodiaľ, pero jeho výrazným špicatým rukopisom spísalo zoznam liečivých elixírov. „To sú elixíry, ktoré bude musieť užívať,“ poznamenal stále odvrátený od postele.

Pomfreyová sa otočila, zodvihla pergamen a s istou zlou predtuchou po ňom prebehla znaleckým okom. „Severus,“ začala váhavo. „Máme z nich na sklade iba tri.“

Vtom sa Snape otočil k posteli. Pri pohľade naňho Poppy zalapala po dychu. Jeho tvár a šaty boli hojne postriekané Hermioninou krvou a pod očami mal tmavé kruhy. Znovu si obliekol redingot a učiteľský habit, no zostali rozopnuté. Ako sa k nim otočil, chrbtom ruky si po čele rozotrel kvapky krvi do tmavej šmuhy.

„Ktoré z nich máš?“ spýtal sa a natiahol druhú ruku za zoznamom.

„Máme elixír na doplnenie krvi, bezsenný spánok a, pravdaže, základný elixír proti bolesti... ale Severus, musíš si odpočinúť, nemôžeš sa v terajšom stave pustiť do prípravy zvyšku!“

Snape zdvihol obočie. Kútik úst mu zvlnil tieň jeho zvyčajného úškrnu. „Ale no tak, Poppy,“ pokarhal ju. „Niet pokoja pre hriešnych.“^[1] Potom sa otočil a rozopnutý habit sa mu dramaticky zavlnil. Pohol sa preč, ale Pomfreyovej natiahnutá ruka ho chytila za lakeť.

„Počkaj!“ zvolala. Pootočil sa k nej, avšak neprehovoril. Poppy zľahka cmukla jazykom a vytiahla prútik. „Tergeo. Hneď je to trochu lepšie.“ Kúzlo vysalo krv zo Snapovho oblečenia a tváre a výrazne mu zlepšilo vzhľad. Takmer nežne mu poklopkala prútikom po hrudi. „Si dobrý človek, Severus Snape,“ povedala.

Snape obrátil oči stĺpkom, i keď mu kútikom úst zašklbal drobný úsmev a prezradil, že ho poznámka potešila. „Už si skončila?“ spýtal sa podráždeným tónom. Vyslobodil si ruku z jej zovretia, znovu sa otočil na päte a rýchlo vyšiel z miestnosti.

Keď odchádzal, Hermiona sa mu opäť pokúsila poďakovať, ale bezúspešne. Z pier jej vykĺzol iba tichý povzdych. Ten však neunikol pozornosti madam Pomfreyovej a s rukami prekríženými na hrudi sa obrátila k svojej pacientke.

„Pokiaľ ide o vás, mladá dáma. Dúfam, že si uvedomujete, aké máte šťastie. Desím sa pomyslenia, čo by sa stalo, keby tu profesor Snape nebol, alebo vám nebol ochotný pomôcť!“ Počas rozprávania vytiahla z objemných vreciek zástery niekoľko fľaštičiek a zoradila ich na stolíku vedľa postele. Odzátkovala ich a jednu po druhej pridržala pri Hermioniných ústach, aby jej pomohla prehltnúť ich obsah. „Pomôžu vám zmierniť bolesť a zaspať. Spánok je teraz pre vás tou najlepšou možnou vecou.“

Pozn. prekl.: [1] citát z Biblie, Kniha proroka Izaiáša, 57. kapitola. Text som mierne pozmenila, aby dával význam aj v Severusovom podaní. http://www.biblia.sk/sk/evanjelicky/izaias/57

 Vety označené hviezdičkou sú prebrané z HP1 a HP5, občas mierne pozmenené oproti slovenskému prekladu.