Preklady fanfiction Harryho Pottera

A/N: Bohužiaľ, žiadna z týchto prekrásnych postáv nie je moja. Vďaka, JKR! Okrem toho som v posledných mesiacoch čítala dosť veľa HG/SS príbehov, takže som si istá, že som bola pri písaní ovplyvnená mnohými skvelými autormi naokolo. Ak vám bude čokoľvek povedomé, prosím, prepáčte mi, nemala som v úmysle čokoľvek prebrať. Naozaj oceňujem všetky skvelé príbehy, ktoré som mala možnosť čítať!

Vážený pán profesor,

v čase, kedy dostanete tento list, budem preč.

Nepíšem ho ako posledný pokus pred odchodom, no azda by bolo ľahšie, keby to tak bolo. Radšej by som zachovala mlčanie, ale moja chrabromilská odvaha, či hlúposť (ako uznáte za vhodné), mi nedovolí nechať si svoj názor pre seba.

Buďte bez obáv, pane. Teraz počujem váš typický tón: Už to konečne vyklopte!

Mám vás rada.

Nie som taká hlúpa, aby som hovorila o láske, lebo aj keď viem o vás oveľa viac než priemerný študent, viem viac než možno predpokladať, viem dosť aby som mohla vyjadriť svoju nehynúcu oddanosť.

Neodfrknite si, pán profesor, je to nedôstojné.

Som si celkom istá, že to celé odpíšete ako bláznivú školácku zaľúbenosť. Ale mali by ste vedieť, že aspoň jeden študent oceňuje a váži si prácu, ktorú ste vykonali...

A jednej žene úprimne záleží na vašom šťastí. 

Hermiona Grangerová

Bol to ten posledný riadok, ktorý ma dostal.

Bol som neovplyvnený jej melodramatickým úvodom, nedotknutý úbohými pokusmi o humor, absolútne nezasiahnutý vyznaním, že ma obdivuje. Bola osemnásťročnou chrabromilčankou, ktorá stála vedľa mňa na bojovom poli. Samozrejme, že si splietla ten prchavý okamih kamarátstva s úctou, možno aj niečím viac.

Jednako som nebol taký pochabý, aby som veril, že to, čo sa stalo v ten deň v uliciach Rokvillu, bolo niečím viac, než uvoľnením dlhodobého stresu. Jej telo na mojom, dotyk prstov na zátylku, chuť jej pier, pochopiteľne, neznamenali nič.

V ten deň bolo v uliciach množstvo objímajúcich sa ľudí, ľudí, ktorým nikdy predtým jeden na druhom nezáležalo. Boli sme len dvomi unavenými bojovníkmi nemysliacimi v záplave úľavy. Vonkoncom nemysliacimi.

„Všetko v poriadku, profesor?“

Pozrel som sa prekvapene na Hagrida, ktorého dunivý hlas bol trochu utlmený odfukovaním Rokfortského expresu. So zvyškom učiteľského zboru sme stáli na nástupišti v Rokville. Ísť vyprevádzať študentov bol hlúpy a absurdný nápad, avšak zbor odhlasoval (štrnásť k jednému), aby sme túto novú tradíciu zaviedli na počesť súdržnosti rokfortskej komunity vytvorenej po Voldemortovom zničení.

Albus by nepochybne kričal a mával oboma rukami na rozlúčku a pripomínal skôr bláznivého vtáka než najmocnejšieho čarodejníka dvadsiateho storočia. Flitwick by poskakoval hore dole, Hagrid reval ako malé dieťa a Minerva by si utierala oči snehobielou vreckovkou. Sú to blázni, všetci, ktorí si myslia, že tejto bande nevďačných deciek záležalo...

Jednej žene úprimne záleží na tvojom šťastí.

„Vyzeráš trochu poblednuto, Severus,“ podotkol Albus.

„Ako to môže povedať?“ počul som zamrmlať Hoochovú Sproutovej a obe ženy sa zachichotali úplne nevhodným spôsobom pre čarodejnice ich veku.

Ignoroval som ich a hľadel na vlak. Samozrejme, že mi bolo jedno, či nastúpila, nepremýšľal som, kam ju po skončení Rokfortu zaveje život. V priebehu roka a pol, kedy bola mojou asistentkou (miesto určené výhradne pre ňu, lebo Albus naliehal, že by som mohol využiť ďalší pár rúk, keďže zúrila vojna), sme niekoľkokrát hovorili o jej možnostiach. Niektoré dni bola zabraná do liečiteľstva, ostatné dni do výskumu. Mala niekoľko rokov na to, aby sa rozhodla, že ju Cambridgský inštitút magických vied dobre pripraví pre obe dráhy. Osobne mi bolo fuk, čo so sebou urobí, ale myslel som si, že vzhľadom na jej panovačný, bifľošský postoj, by z nej jedného dňa mohla byť výborná učiteľka.

„Kam ideš, Severus?“ volala za mnou Minerva, keď som zamieril k jedným z dverí vlaku. Otvor bol preplnený nedočkavými študentmi a ich osobnými vecami, ale ako rokfortský netopier som nemal problém prekliesniť si cestu. Stačilo príkre: Uhnite! a mašíroval som po chodbičke.

„Snape! Čo robí vo vlaku?“

Weasleyho ufňukaný hlas som počul skôr, ako som ho videl. Zbadal som ho v jednom z kupé, roztvoril som dvere a spýtal sa: „Kde je slečna Grangerová?“

Len som jej chcel povedať, že bolo úplne nevhodné, aby mi poslala taký list. To bolo všetko.

„Pane?“ opatrne sa za mnou ozval hlas.

Otočil som sa. To búšenie v hrudi bolo len výsledkom hnevu na drzosť dievčiny. Rozhodne to nemalo nič spoločné s jej teplými hnedými očami či ružovými, jemne pootvorenými perami.

V dlani som zovrel list. Mal som v úmysle dožadovať sa vysvetlenia, ale namiesto toho som sa pristihol, že siaham po jej ruke a ťahám ju chodbičkou, dokiaľ sme sa nedostali k prázdnemu kupé.

Zavrel som dvere, oprel som sa o ne a zodvihol list. Namiesto: Čo to má znamenať?! zo mňa vyšlo: „Myslíte to vážne?“

„Isteže,“ povedala jednoducho.

„Ty bláznivé dievča,“ zamrmlal som a naklonil sa k nej.

„Bláznivá žena,“ opravila ma so závanom dychu na perách.

A hoci som po tom naozaj netúžil, pritiahol som si ju bližšie a bozkával do bezvedomia. Bola to tá najlepšia vec, ktorú som nikdy nechcel urobiť.

A/N: Samotný list napísala Dryad, autorka tejto skvelej výzvy. Jej podmienky sú na WIKTT. Vďaka za prečítanie.