Preklady fanfiction Harryho Pottera

október 1998

Nakoniec ju našiel pod svojím stromom, zúriacu a trhajúcu hrste hnedej zimnej trávy.

„Chcete to predebatovať?“ spýtal sa.

„Čo je tu na predebatovanie?“ opýtala sa zatrpknuto a nevzhliadla hore.

Urobil grimasu, keď si najskôr kľakol na trávu a potom si pomaly sadol vedľa nej.

„Chrabromilčanka, a nemá čo povedať?!“ jemne ju podpichol. „Práve teraz sa prejavujete ako sprdnutý Potter. Ak by som mal byť úprimný, urobili ste na mňa dojem – za päť minút ste s tými tupými hlavami dosiahli viac než ja za sedem rokov.“

Hermiona sa pousmiala. „Prestaňte sa ma snažiť rozveseliť,“ zavrčala. „Neviem si predstaviť, že vás sem kvôli tomu poslala Minerva.“

„Nie, chcela prísť sama. No Potter ju zastavil.“

„Harry?“ Prudko zdvihla hlavu a on jej mohol vidieť na lícach zaschnuté stopy po slzách.

„Čo myslíte, prečo ste na mňa urobili dojem?“ Nie že by si ho na mňa nerobila pravidelne.

„Som... som rada, že si myslíte, že na vás robím dojem,“ odvetila Hermiona a vytlačila zo seba nemastný-neslaný úsmev. „Aj napriek siedmim rokom snaženia, som toho v poslednom čase neurobila veľa, aby som si to zaslúžila.“

„Vždy si vyberáte najlepšie, ako za daných okolností môžete,“ povedal a prisunul sa bližšie ku nej pod strom.

„Až doteraz,“ podotkla zatrpknuto.

„Ach, Hermiona, myslíte si, že ste naozaj mali nejakú dobrú voľbu?“

Odmlčala sa a zhlboka sa rozochvene nadýchla. „Bolo vôbec pravdepodobné, že si smrťožrúti prídu po mojich rodičov?“ spýtala sa.

Nemohol jej klamať. Nie teraz. Nie po tom všetkom, čo bolo povedané a vykonané.

„Nie,“ odvetil. „Lucius si bol sotva vedomý vašej existencie, kým ste sa neobjavili v Manore. Temný... Voldemort si nikdy nevytváral spojenie medzi vami, členkou rádu, a akýmikoľvek inými nespočetnými muklami, muklorodenými či polovičnej krvi, ktorých nenávidel.“ Prinútil sa jej pozerať do tváre, keď rozprával.

„Ale... bola som tam,“ protestovala, „v každej bitke. Quirrell vedel, kto som. Lapači ma spoznali, keď ma našli s Harrym. Draco vedel, že moji rodičia boli – sú muklovia.“

„A na ničom z toho v podstate nezáležalo,“ odvetil nakoniec. „Všetko, na čom záležalo, bol Potter. Vy... vy ste len stáli v ceste.“

„Kumpánka,“ povedala potichu.

„Nakoniec... to bolo šťastím pre nás všetkých,“ priznal, „že podcenili vaše nadanie a schopnosti.“

„Ale napriek tomu som si zvolila túto cestu,“ dodala.

„A ak by ste tak neurobili... ktovie?“ odvetil Snape ticho. „Nie ste veštica. Ako by ste mohli... ako môže hocikto z nás vedieť? Vy ste sa rozhodli.“

„Ako to môžete vedieť?“ pustila sa doňho.

Cítil, že v ňom vzplanul hnev.

„Hádam si nemyslíte, že ste prvou osobou, ktorá nemala k dispozícii žiadnu dobrú voľbu?“ spýtal sa. „Myslíte, že pred devätnástimi rokmi bolo pre mňa dostupné nejaké dobré rozhodnutie? Že existovala nejaká voľba, ktorú som mohol urobiť, aby bola Lily živá? A nebol som zotročený Temným pánom? Či Dumbledorom?“ Vypľul to meno a upokojil sa.

Hermiona neodpovedala, len sa mračila na svoje kolená, spleť hustých vlasov jej zakrývala bočnú časť tváre. Odhrnul jej ich nabok a obratne zasunul za plece. Pod jeho dotykom sa uvoľnila.

„My obaja sme si vybrali, Hermiona,“ prehovoril potichu, keď sa jeho bezmocný hnev – hnev na Dumbledora, ktorý ním toľko rokov manipuloval, Temného pána, ktorý od neho toľko požadoval a Lily – Lily, o ktorej si myslel, že ju nepochopiteľne miloval, vystupňoval. „A nie všetky rozhodnutia môžu byť dobré.“

„Tak, ako to dokážete?“ spýtala sa nakoniec Hermiona a vzhliadla hore zo svojich do džínsov odetých kolien. „Ako môžete žiť s rozhodnutiami, ktoré ste boli prinútený urobiť?“

Usmial sa – predpokladal, že dievčina očakávala lekciu. Bude sklamaná.

„Dýchajte,“ povedal. „Vaše srdce bije a vy budete aj naďalej existovať.“

„A čo mám robiť?“ spýtala sa.

„Musíte si opäť vybrať,“ odvetil. „A nemôže to za vás urobiť nik iný.“

„Severus?“ jej hlas bol tichý. „Myslíte, že si tentoraz môžem vybrať správne?“ Posunula sa po tráve a pritisla k jeho boku.

„Viem, že môžete,“ povedal a ovinul okolo nej ruku, keď si kučeravú hlavu zastrčila pod jeho bradu.

Okamih sa pretiahol. Zafúkal chladný vetrík a po oblohe uháňali sivé mraky. Sedeli spolu v tichu a pokoji.

Po chvíli sa Hermiona pohla. Zvedavo sa pozrel nadol. Usmiala sa a natiahla ruku, aby mu z tváre odhrnula spľasnuté, mastné vlasy. Jej dotyk bol teplý. Oprel sa o jej dlaň a oči nechal zatvorené. Počul, ako sa pohla a cítil, že sa k nemu otočila.

„Hermiona,“ zašepkal. „Myslím...“

„Ja tiež,“ odvetila, keď mu na ústa pritisla teplé, jemné pery.

Hlavou mu vírili dôvody prečo nie – bola príliš mladá, zranená, nevinná – napriek tomu, čo urobila – príliš chrabromilská... a stále sa musela rozhodnúť. Nemohla to však urobiť, pokým ju jej starý, škaredý bývalý učiteľ obťažoval pod starým dubom na školských pozemkoch. No tá voľba, nádej, že si ho vyberie, bola dôvodom, prečo jej bozk opätoval, keď ju cítil pod sebou a potešil sa, že ho rukami objala okolo krku po tom, čo si ju pritiahol bližšie.

*****

„Bojím sa, Martin,“ povedal doktor Gupta, „že o ňu môžeme prísť.“

Hermiona zažmurkala, zorientovala sa vo svojej spálni – otec sedel na posteli a držal ju za ruku. Premohla ju nostalgia a dôverná známosť prostredia.

„Oci,“ ozvala sa.

„Hermiona!“ vykríkol Martin.

„Oci, je mi to tak ľúto.“

„Miláčik, nikdy sa nemusíš ospravedlňovať,“ povedal Martin.

„Ale, oci,“ pokúsila sa znovu. „Nechápeš, čo som urobila.“

*****

„Musíš to pochopiť, Hermiona,“ povedal Bill vážne, „ak sa o to pokúsime... ak sa o to pokúsiš, môže to mať ďalekosiahle následky.“

„Chápem, Bill,“ odvetila Hermiona netrpezlivo, uhladila si sukňu a dotkla sa prútika. „Čítala som vašu štúdiu. Poznám možné následky. Ale je to niečo, čo musím urobiť. Nemôžem ďalej takto žiť.“

Rozhliadla sa vôkol seba – na Billa, ktorý sedel oproti nej za lesknúcim sa stolom v Minervinej kancelárii a vyzeral, akoby týždne nespal; na Minervu stojacu vedľa jej stoličky a zvierajúcu operadlo tak silno, až jej zbeleli hánky; na Harryho a Ginny, ktorí sa držali za ruky na nízkej pohovke v rohu a sledovali každý jej pohyb; a na Severusa, na jeho obvyklom mieste pri okne, so založenými rukami a uzavretým výrazom okrem žiary v očiach – žiary, ktorú až do predošlého dňa nikdy nevidela.

Portréty boli presťahované do Veľkej siene kvôli vyvetraniu. Flitwick zorganizoval sedenie – študenti boli pozvaní na najlepšiu hodinu dejín mágie, aká sa kedy vyučovala v Rokforte. Na mieste Dumbledorovho portrétu zostala len obhorená škvrna, nemý dôkaz Snapovho hnevu.

„Vieš, že tu vždy budeme pre teba,“ ozval sa Harry a Ginny prikývla.

„Prepáč, Hermiona,“ povedala. „Prepáč, že som ti v lete vynadala.“

„To je v poriadku, Gin,“ odvetila Hermiona a usmiala sa na priateľku.

„Hermiona, ak máš akékoľvek pochybnosti...“ začala Minerva.

„Nemôžem ich mať, Minerva,“ povedala. „Je to niečo, čo... čo sa musí stať.“

„Vieš, ako máš začať?“ spýtal sa Bill.

Hermiona prikývla. „Áno. Ale najskôr potrebujem byť chvíľku osamote so Severusom.“

„So Severusom?“ Minervino obočie vyletelo hore.

„Ak to mám urobiť, potrebujem oporu,“ riekla Hermiona zamračene. „A zvolila som si Severusa.“

„Prečo nemôžeme byť...“ ozvala sa Ginny. Upokojila sa, až keď jej Harry stisol ruku. „Ach.“

Snape sa odtisol od parapetu a prešiel cez miestnosť po tom, čo Hermiona vstala a ostatní vyšli von.

„Si pripravená?“ spýtal sa, keď sa dvere s cvaknutím zavreli za poslednými.

„Pokiaľ mi niečo sľúbiš,“ povedala.

Okamžite sa zamračil. „Hermiona, vzdal som sa sľubov, ktoré nemôžem...“ začal namietať.

„Pššt,“ povedala a položila mu prst na pery, hoci mala chuť namiesto neho použiť ústa. „Chcem len, aby si mi sľúbil, že ma budeš držať za ruku.“ Musela sa usmiať nad jeho šokovaným výrazom.

„Áno,“ zašepkal. „Sľubujem.“

„Takže dohodnuté,“ riekla a pevne zovrela prútik.

„Nemali by sme počkať, kým sa vrátia?“ spýtal sa.

Hermiona si povzdychla. „Myslím, že áno,“ povedala. „Len nezabudni, dal si mi sľub.“

Pohľad na Minervinu a Harryho tvár, keď sa vovalili dnu a uvideli ich sediacich oproti sebe, pričom Snapova ruka zvierala tú jej, stál takmer za všetky nesúhlasné pohľady, ktoré utŕžila ako muklorodená.

„Si pripravená?“ spýtal sa Snape.

Hermiona prikývla. „Som.“ Zdvihla bradu a potlačila záchvev strachu, ktorý sa jej vkradol do duše. Tlak Snapovej dlane takmer nepatrne vzrástol a jej strach sa rozplynul.

„Zošli kúzlo,“ prikázal jeho hlas.

„Reparo Legilimentis,“ zvolala a vôkol nej sa rozprestrela čierňava.

*****

január 1999

Prebrala sa v neznámej izbe. Vedľa nej sedel muž oblečený v čiernom. Držal ju za ruku. Cez predelené okno prenikalo slabé slnečné svetlo. Na nočnom stolíku bola kytica kvetov a fotografia, na ktorej bola s dvoma chlapcami – ryšavým a čiernovlasým s okuliarmi. Osoby na fotke na ňu mávali.

„Hermiona,“ oslovil ju muž, keď sa pohla.

„Dobré ráno,“ povedala. Niečo jej svitlo v hlave. „Dobré ráno, Severus.“

Úľava na mužovej tvári bola zreteľná. „Pamätáš sa?“ spýtal sa.

„Nie na všetko,“ odvetila a zamračila sa na obrázok na nočnom stolíku. „Viem, že som to ja,“ povedala a ukázala na mávajúce dievča, „a tí dvaja chlapci boli... sú mojimi priateľmi. Ale...“

„To je v poriadku, Hermiona,“ ozval sa Snape a gestom, ktoré jej pripadalo bolestne známe, jej uhladil vlasy z čela. „Spomenieš si.“

*****

jún 1999

„Je mi to ľúto, Martin, Jocasta. Nejestvuje nič viac, čo pre ňu môžeme urobiť, ale bude sa cítiť pohodlne. Bude tu o ňu postarané – ako predtým.“

„Dostali sme sa tak blízko,“ ozval sa Martin, krútiac hlavou, keď Jocasta začala ticho plakať.

„Je mimo nášho dosahu,“ povedal doktor Gupta. „Je mi to hrozne, hrozne ľúto.“

Okolo nich vírili každodenné zvuky Midvalskej psychiatrickej kliniky.

*****

júl 1999

„Mami, oci!“ Fiona sa posadila na posteli, plachty a prikrývky mala obtočené okolo seba.

Wendell Wilkins vbehol do izby. „O čo ide, drobček?“

„Mala... mala som zlý sen,“ zavzlykala Fiona a objala otca. „Bola tam čarodejnica, ktorá na mňa zoslala kúzlo a ja som si nemohla spomenúť, kto som!“

„Pššt, miláčik,“ upokojoval Wendell svoju jedinú dcéru. „To bol len sen.“

*****

júl 2000

Letná vilka bola dokonalá – učupená v údolí vedľa riečky a obkolesená sadom. Hermionin radostný výraz ho zahrial pri srdci.

„Je to perfektné,“ zašepkala a stisla mu ruku. Diamant na jej ľavej ruke sa zatrblietal v slnečnom svetle. Vlasy, doposiaľ ozdobené ružami, žiarili. Veru, videl svojho anjela.

„Budeme sa sem vracať,“ prisľúbil jej, „tak často, ako budeme môcť.“

Pobozkala ho.

*****

Bol večer. Zapadajúce slnko osvetľovalo bielu spálňu ružovkastým svetlom. Avšak pár v posteli nebol v stave, aby ocenil jeho nádheru.

„Hermiona, ty si...“ Slová mu uviazli v hrdle.

Hermiona, ležiaca pod ním, naňho nahnevane pozrela. „Čo myslíš?“ spýtala sa a posunula tak, aby bola vedľa neho, schovaná pod jeho bradou. „Kedy som asi mohla mať príležitosť?“ zamrmlala mu do pleca.

Trochu sa sklonil, vtisol nežný bozk na temeno jej kučeravej hlavy a zosilnil objatie.

„Pravda,“ súhlasil. „Počas tvojho štúdia v Rokforte som ťa nevidel zachádzať do krajností.“

„Vieš, niežeby na Astronomickej veži neboli každú noc orgie.“

„Tiež pravda,“ privolil. „Hoci, pokiaľ by človek veril Filchovi...“

Hermiona sa zachichotala. „Presne tak. Spomínam si, že Lavender Brownová, teraz už Weasleyová, bola takpovediac chrabromilskou metlou, no nie som si istá, či sa v skutočnosti naozaj niekedy vyspala s kýmkoľvek iným okrem Rona.“

„Nuž, raz alebo dvakrát som ju prichytil,“ zamyslel sa. „Ale máš pravdu, nič sa nevyrovnalo jej povesti. A ako to vyzerá, bola si príliš zamestnaná udržaním Pottera a Weasleyho nažive, než aby si si z toho robila ťažkú hlavu...“

Hermiona ho pobozkala. „No, vieš, nieže by som nemala nejaké skúsenosti,“ upozornila ho a prerušila bozk.

„Naozaj?“

„Ale áno. Dovoľte mi ich predviesť, profesor.“

„Hermiona!“ Snape zalapal po dychu, keď mu dole hruďou a bruchom vybozkávala cestičku.

„Hmm, páči sa ti to?“

„Ach, Merlin, áno.“

„Dobre.“ Jej odpoveď bola utlmená tým, ako ho vzala do úst.

„Bože,“ zastonal a pevne zovrel prikrývku snažiac sa nevyvrcholiť.

„Výborne,“ zamumlala o chvíľu neskôr a s tichým zvukom ho vypustila. Bol stále tvrdý a udržiaval si sebakontrolu.

„Takže,“ vydýchol, „v tejto oblasti si predviedla dosť veľkú zručnosť.“

Hermiona sa zasmiala – nie chichotom školáčky, ale bublajúcim sexi smiechom dospelej ženy – a sadla si nabok.

„Páčilo sa ti to?“ spýtala sa a dlhé vlasy si odhrnula za plece.

„Ale áno.“

„Dobre.“

„Tak, a teraz mi dovoľ vrátiť ti láskavosť,“ odvetil vďačný za krátky oddych, „koketná čarodejnica!“

„S potešením. Len ne...“

„Nebude to veľmi bolieť,“ prisľúbil.

Opäť sa zasmiala.

„Nie, Severus, len sa neponáhľaj.“ Natiahla sa vedľa neho a on sa prevalil na ňu.

„Neboj sa,“ ubezpečil ju, „máme na to čas po zvyšok našich životov.“

*****

august 2022

Počas dusného augustového popoludnia v Devonshire sa deti hrali na slniečku.

Na okraji lúky pri potôčiku si hoveli v tieni rozložitého duba dva páry vďačné, že unikli augustovej horúčave.

„Buď opatrná, Atalanta!“ zvolala hnedovlasá žena, jej hlava spočívala v manželovom lone.

„Daj pozor na sestru, Albus!“ zvolala ryšavá matka, keď deti presvišťali na svojich hračkárskych metlách niekoľko stôp nad zemou.

„Kto by si pomyslel, že moja dcéra bude rada lietať,“ zamyslela sa Hermiona.

„Bude hviezdnou stíhačkou,“ povedal Albusov otec. „Jamesovi Síriusovi môže byť rovnocennou súperkou.“

Hermiona doňho hodila bobuľu hrozna, a tá sa mu mäkko odrazila od čela.

„Myslím, že to zistíme v priebehu niekoľkých týždňov. Testovanie z metlobalu stále prebieha v prvom týždni, nie je tak, Severus?“ spýtal sa Harry.

Severus prikývol a potom sa potichu zasmial. „Vieš, keď si bola dieťa,“ povedal svojej žene, „zvykla si lietať.“

„Hmm, naozaj? Nepamätám sa.“ Hermiona privrela oči pred jasným slnkom.

„Samozrejme. Vlastne, keď som ťa prvýkrát uvidel, vyletela si z hojdačky a rozprávala si sa s vtákmi. Škovránok na okraji ihriska bol veľmi ohromený.“

Hermiona sa zasmiala a potom stíchla, keď na nej spočinulo dvadsať rokov pokoja.

„Je to pre mňa tá nesprávna strana časovej osi,“ povedala.

„Viem, láska,“ zašepkal a zohol sa, aby ju pobozkal na doposiaľ hladké čelo. „Ale ten škovránok spieva stále pre teba. Počúvaj.“

Vo vetvách duba nad nimi si škovránok nôtil svoju pesničku, kým jeho veselé trilkovanie neprehlušil radostný krik a smiech detí vyvádzajúcich na lúke.

Koniec

  AN: Som veľmi zaviazaná mnohým ľuďom:

Bluestocking a Subverse za ich neoceniteľnú pomoc s betovaním a podporu,

SavineSnape za pomoc s britskými reáliami a podporu,

Lulabelle72, ktorá sa v júni zmienila, že sa jej zdá, že je tu momentálne žalostne málo nových poviedok a popohnala túto novinku,

Jossovi Whedonovi za originálny nápad,

Helen Cresswellovej, tvorkyni „Bagthorpe Saga“ a autorke úryvku citovaného v 13. kapitole,

a tým z vás, ktorí čítali a komentovali. Ďakujem vám hlavne za to, že ste sa na tejto ceste ku mne pridali.

Pozn. prekl.: Tiež sa vám chcem poďakovať za podporu a krásne komentáre, ktoré ma pri prekladaní ďalších kapitol poháňali vpred. Dúfam, že ste si tento príbeh, balansujúci na hrane medzi dvomi realitami, užili.

Ešte malé info pre tých, ktorí by chceli vedieť, aké sú moje ďalšie prekladateľské plány: Mám v zálohe zopár súhlasov k prekladom kratších poviedok, takže sa môžete tešiť na niektoré z nich. A potom azda príde na rad aj ten sľúbený „veľký“ preklad;-)