Preklady fanfiction Harryho Pottera

september 1998

„Skús to ešte raz, Potter.“

„Severus, robím, čo je v mojich silách.“

„Skús to znovu!“

„Naozaj, Severus, chlapec robí, čo môže,“ podotkla Minerva. „Harry, azda by si sa mohol pokúsiť sústrediť o trošku viac.“

Snape sa upokojil a sadol si späť na nepohodlnú stoličku v rohu kóje, ktorú Poppy chvatne vystavala v nemocničnom krídle.

Potter si povzdychol a jemu i Minerve venoval vyčítavý pohľad.

„Predpokladám,“ spýtal sa sarkasticky, „že tých niekoľko hodín hlboko v mysli toho prekliateho šialenca Albusa Dumbledora neprinieslo žiadne nové informácie?“

Minerva naňho nevraživo pozrela.

Snape cítil na sebe oba pohľady a pôsobil naduto.

„Prekáža ti to?“ vyštekol Potter nezvyčajne autoritatívne. „Nie je to vôbec jednoduché!“

Mladík sa naozaj potil, keď opäť zamrmlal Legilimens, snažiac sa vstúpiť do Hemioninej mysle.

Vonku, na nezvyčajne teplom slniečku vystrájali mladí študenti, keď sa stromy skrášlili jesennou nádherou. Oneskorený škovránok zatrilkoval svoju pesničku.

Potter s deprimovaným pokrčením pliec upustil od úsilia o dosiahnutie priateľky.

„Neviem ju nájsť, Severus. Mrzí ma to. Nech je kdekoľvek, nie je tam.“

*****

Bzučanie v hlave nebolo také otravné ako v minulých týždňoch, všimla si Hermiona, keď si pred zrkadlom opatrne nanášala mejkap.

Červeň na líca, rúž, tak... Môžeme ísť. Pevne ignorovala pokušenie spýtať sa zrkadla, čo si myslí. Sen z minulej noci nad ňou stále sťažka visel: nejasné obrazy behu po chodbách hradu, zvláštne páchnucich kníh so strašidelnými symbolmi a rastúci pocit hrôzy.

„Hermiona? Si pripravená?“ volal ju Jocastin hlas.

„Už idem, mami!“ usmiala sa na odraz v zrkadle: čiastočne spokojná so svojím prvým pokusom obliecť sa von a čiastočne upokojená tým, že počula matkin známy hlas.

*****

„Ja a Bill tam budeme musieť ísť,“ Potter vyzeral byť rozhodnutý.

„A čo tvoje štúdium?“ dožadovala sa Minerva so zovretými perami, keď mimoriadne hlučná skupinka chrabromilčanov prebehla popri otvorených dverách nemocničného krídla. Uštvaný prefekt kráčajúci za nimi sa ich snažil nahnať do spální. Aj pri spolovice plných fakultách (a takmer zdecimovanom Slizoline) robili deti stále príšerný hluk.

„Hermiona je mojou prioritou,“ trval na svojom Potter a náhle vstal z tvrdej stoličky vedľa jej postele s bielymi obliečkami. „A ak sa dokážem skontaktovať s jej rodičmi, azda potom je ešte nádej. Nechcem, aby sa stala ďalšou obeťou Voldemorta.“

Snape sa proti svojej vôli strhol.

„Kto iný by mal ísť, Minerva?“ spýtal sa a oprel o palicu. „Neodvážim sa vyvolať tvoj hnev zdaním, že utekám pred svojimi povinnosťami majstra elixírov a vedúceho Slizolinu. Ty v  súčasnosti nemôžeš opustiť školu ani na krátky čas (na rozdiel od niektorých riaditeľov, ktorých môžem menovať). Filius má plné ruky práce s prvákmi. Od Poppy nemožno očakávať, že odíde uprostred metlobalovej sezóny...“

„Tak potom je rozhodnuté,“ vyhlásil Potter a zamieril ku kozubu u Poppy. „Zavolám Billa. Vrátime sa do konca týždňa. Najneskôr do stredy nebudeme schopní zohnať medzinárodné prenášadlo, takže budem mať dosť času na zbalenie a... ehm, dokončenie domácich úloh,“ doplnil s previnilým pohľadom na Snapa a Minervu.

„Dobre premyslené,“ zamrmlal Snape a otočil sa. „A veľa šťastia s Weaslelym,“ dodal. „Odkedy slečna Delacourová otehotnela, je väčšmi pripútaný k domovu než kedykoľvek predtým.“

„Božemôj, Severus!“ zvolala Minerva. „Fleur je tehotná? Ako to vieš? Prečo si mi nič nepovedal?“ Ponáhľala sa za Potterom. Vlastne ho v tom chvate, aby sa dostala ku kozubu u Poppy, odstrčila nabok.

Snape sa mierne uškrnul.

„Ehm, no,“ ozval sa Potter, „takže, asi by som mal ísť a pozrieť sa, či môžem s Billom prehodiť pár slov.“

„Áno, myslím, že by si mal,“ odvetil Snape a otočil sa, aby sa oprel o konštrukciu Hermioninej kóje.

Počul za sebou Potterovo nemotorné šuchtanie. Opäť sa mierne uškrnul nad svojou úspešnosťou pri privádzaní chlapca do rozpakov.

Pred ním ležala akoby skamenená Hermiona, nevidomé oči mala uprené na strop.

*****

„Tak, povedzte mi,“ vľúdne sa spýtala pani za písacím stolom v prijímacej kancelárii. Jej menovka oznamovala, že to bola slečna Haverworthová. „Povedzte mi, čo očakávate od života?“

„Chcela by som byť obhajkyňou, obhajkyňou ľudských práv,“ odvetila Hermiona, ruky si zložila do lona a sebaisto sa zadívala do očí slečny Haverworthovej.

„Ach, obhajkyňou,“ zopakovala slečna, „to je ambiciózne. V Guilfordskej akadémii nemáme veľa študujúcich obhajcov ľudských práv.“

Hermione sa podarilo usmiať. „Pravdepodobne nie.“

„Takže, z akých predmetov ste maturovali?“

„Ehm, žiadnych.“

„A odborné skúšky?“

„Žiadne. Ako som už uviedla v telefonickom rozhovore. Od jedenástich rokov som nebola v tradičnom školskom prostredí.“

Slečna Haverworthová sa zamračila. „Ach, áno, samozrejme,“ povedala. „Nebude vám prekážať, ak sa spýtam, čo sa stalo?“

„Bola to nehoda,“ odvetila Hermiona rozhodne. „Ešte som sa len začala zotavovať.“

„No,“ ozvala sa slečna Haverworthová, „budete musieť preukázať znalosti z niekoľkých predmetov. Navrhovala by som vám, aby ste preskúmali naše predmaturitné a maturitné kurzy. Možno aj prípravný kurz.“ Podala jej cez stôl zväzok prospektov.

„Ale to všetko sú kurzy týkajúce sa obchodu, účtovníctva a informačných technológií!“ protestovala.

„Nuž,“ odvetila slečna Haverworthová a pozrela na Hermionu ponad okuliare, „človek sem nemôže len tak prísť po siedmich rokoch mimo školy, bez odborných skúšok či maturity a očakávať, že sa stane obhajcom.“

Hermiona sa prinútila k úsmevu a skúsila to znovu.

„Možno som sa nevyjadrila dosť jasne,“ začala.

*****

Počasie v Enmore bolo prekvapivo chladné.

„Začína sa tu jar,“ poznamenal Bill.

„Myslím, že áno,“ pritakal Harry. „Aká je to adresa?“

„Arcadia Lane, pätnásť – vpravo na tejto ulici.“

Obaja muži zabočili za roh a sebaisto kráčali po peknej, stromami lemovanej predmestskej ulici. Harry musel Billa dlho prehovárať, kým ho presvedčil, aby s ním išiel do Nového Južného Walesu hľadať Moniku a Wendella Wilkinsových.

Ale Bill nakoniec súhlasil, že ho bude sprevádzať pri pátraní po Hermioniných rodičoch a zistení, čo s nimi urobila.

„Tu. Je to tento dom,“ ukázal Harry. V malej prednej záhradke odstraňovala starý, suchý podrast žena s kučeravými vlasmi.

„Stretol si sa s nimi niekedy?“ spýtal sa Bill.

„Raz – pred začiatkom druhého ročníka v Čarodejníckej literatúre pre malých i veľkých.“

„A?“ Bill zdvihol obočie v prapodivnej imitácii Snapa, i keď ryšavého.

„Zdá sa, že to je Hermionina mama.“

„Nemala by byť v práci?“

Harry pokrčil plecami. „Neviem – možno si vzala deň voľna – alebo pracuje len dopoludnia? Naozaj neviem, Bill.“

„Uhm, Harry?“ spýtal sa. „Si si istý, že máš správnu adresu?“

„Hej,“ odvetil Harry a pozrel späť na papierik. „Prečo? Určite je to jej mama.“

„Musí to byť nesprávny dom,“ trval Bill na svojom a zamračil sa.

„Nemôže – zoslali sme sledovacie kúzla. Je to správny dom,“ argumentoval Harry.

„Harry... pozri.“

Harry zdvihol hlavu a siahol po prútiku.

„Och, do riti,“ zalapal po dychu, „Nebola to... ako sa to stalo? Myslel som si, že...“

Z opačnej strany prichádzalo po ulici asi jedenásť či dvanásťročné dievča s kučeravými vlasmi. S istotou zahlo do brány domu číslo pätnásť.

„Fiona?“ žena vzhliadla od svojej práce. „Ako bolo v škole?“

„Dobre, mami!“ odvetila Fiona a nadhodila si na pleci tašku plnú ťažkých kníh. Brána sa za ňou zavrela. Hermionina mama vstala a oprášila si ruky. „Som hladná,“ pokračovalo dievča.

„Čo tak malý olovrant pred tým, než si dáme čaj?“ spýtala sa Monika Wilkinsová.

„Super!“ nadchlo sa dievča.

Bill s Harrym stáli na chodníku ako prikovaní.

„Čo to, dočerta, je?“ ozval sa Bill.

„Kto to, dočerta, je?“ spýtal sa Harry.

„Si si istý, že máš správnu adresu?“

„Hej. A tamto je Hermionina mama.“

„Myslíš, že si ju mohli adoptovať? Nie,“ Bill si hneď odpovedal na vlastnú otázku. „Fiona je verným obrazom dvanásťročnej Hermiony.“

„Hej.“ Harry sa poškrabal na hlave. „Čo teraz?“

„Nuž,“ odvetil Bill pomaly, „nie som si istý. Stále sa chceš s nimi porozprávať?“

Harry sa zamračil.

„Myslím, že to nemôže uškodiť,“ privolil.

*****

Hermiona sa posadila na posteli a vo svetle nočnej lampy začala horúčkovito čmárať do žltého notesa. Vôkol nej boli rozhádzané prípravné knihy na odborné skúšky a maturitné brožúrky.

„Hermiona, zlatko, je neskoro.“ Vo dverách stála Jocasta zavinutá v župane. Vonku dal slnečný deň prednosť daždivej noci.

„Pôjdem spať o chvíľku, mami. Sľubujem.“

Jocasta sa súcitne usmiala. „Je mi ľúto, že to dnes nevyšlo tak, ako si chcela,“ povedala.

„Vďaka, mami.“ Hermiona nevzhliadla od poznámok.

„Ale začneš pracovať a možno ti niekde nájdeme učňovskú prax.“

„Mhmm.“

Ticho medzi matkou a dcérou sa predlžovalo. Na strechu domu bubnoval dážď a medzi stromami hvízdal vietor.

„Len... nebuď hore príliš dlho,“ povedala Jocasta.

„Mhmm.“

*****

október 1998

Bolo neskoro. Zvonka šľahal do okien dážď a medzi vežami hradu skuvíňal vietor.

Snape sa po skončení obchôdzky potichu vkradol do nemocničného krídla. Domáci škriatok, ktorý mal službu, jemne pochrapkával.

V Hermioninej kóji tlmene žiarila sviečka.

Pritiahol si stoličku bližšie a pohodlne si sadol vedľa postele. Palicu si oprel o jej záhlavie.

„Musíš sa snažiť, Hermiona,“ zamrmlal a vzal jej ruku do svojich. Bola studená s jemnou pokožkou. „Musíš sa snažiť. Potter sa o teba bojí, Minerva sa len horko-ťažko dokáže prestať užierať nad tvojím stavom. Filius potrebuje späť svoju hviezdnu študentku, aj keď si chrabromilčanka. A ja...“ odmlčal sa.

Niekde v hlbinách hradu buchli dvere. Asi duch Zloduch strašil prvákov v posteliach.

„Snaž sa, Hermiona. Kvôli mne. Kvôli starému zlomenému chlapovi, ktorý nepotrebuje na svojej duši ďalšie bremeno osudu.“

Hermiona neodpovedala, avšak ako Snape sedel v tlmene osvetlenej kóji, pocítil, že mu stisla ruku.

Ráno ich našla Poppy – Snape zaspal s hlavou zloženou na kraji postele. Hermiona bola vonku z tranzu a mierumilovne spala s rukou na jeho spľasnutých, mastných vlasoch.