Preklady fanfiction Harryho Pottera

september 1998

„Dokážeme to urobiť. Vieme zastaviť presun medzi realitou a muklovským svetom fantázie,“ oznámil Bill dvojici v riaditeľni.“

Hermionine oči sa rozšírili a prsty si pritisla k perám. Snape sa otočil k oknu, vyhýbajúc sa zvedavým pohľadom riaditeľov, ktorí boli hore (Albus a Phineas). Hermiona ho pozorovala a čudovala sa, prečo by taká dobrá správa mala vyvolať takú zvláštnu reakciu.

„Naozaj?“ zašepkala a odložila bokom svoj návrh pre Minervu – komplexné zhodnotenie práv domácich škriatkov v čarodejníckej Británii, ktorý bol súčasťou jej projektu z dejín mágie na MLOKy.

Bill sa pousmial. „Naozaj. Všetko je tu.“ Sedel oproti nim a dokumenty posunul smerom k dvojici.

„Si si istý, Bill?“ spýtala sa Minerva, pohrávajúc sa s okrajmi pergamenu.

„Áno, pravdaže, sme si istí,“ prerušil ich Snape a náhle sa otočil od okna. Ekvinokciálna búrka^[1] šľahala okolo veží hradu a vrhala do okien prúdy dažďa. Študenti dole na nádvorí sa hnali pod prístrešie.

V riaditeľni na samom vrchole veže podriemkavali za zvukov vetra a dažďa portréty a spokojný Krivolab. Na stole pokrytom papiermi stáli štyri hrnčeky a vysielali do vzduchu voňavú paru.

„Len sa pýtam, Severus,“ pokarhala ho Minerva. „Zakúsili sme už tak veľa, zdá sa, ako by to odďaľovala smola a...“

„Uisťujem ťa, Minerva,“ ozval sa sarkasticky, poberajúc sa k dverám pripravený na odchod, „že sme s Billom preskúmali každý uhol pohľadu. Keby si bola taká láskavá a prečítala si návrh, ktorý sme pripravili, väčšina tvojich otázok bude zodpovedaná.“

Hermiona dychtivo siahla po zväzku pergamenov, ktoré Bill opatrne položil na opotrebovaný konferenčný stolík.

„Mysleli sme si, že bude najlepšie, keby ste s Minervou mali niečo na papieri,“ objasnil Bill.

„Takže, ak máte ešte nejaké nemiestne otázky,“ poznamenal Snape z dverí, „mohli by ste ich napísať na okraj, starostlivo ich zvážiť a potom sa na ne spýtať.“

Hermiona si vymenila s Minervou dlhý pohľad.

„Je dobré vidieť, že sa tvoj zmysel pre humor vracia, Severus,“ okomentovala to Minerva.

Bill s Hermionou chvatne siahli po svojich hrnčekoch s čajom. Phineas Nigellus zakašľal. Snape strelil otráveným pohľadom po trojici v kancelárii a ťažkým krokom vyšiel von. Hermione podivne pripomenul Divookého Moodyho v deň, kedy jeho oko štrajkovalo.

„Ospravedlňte ma,“ zamrmlala, zdvihla sa a odtlačila stoličku nabok.

*****

„Severus, počkajte!“ jej hlas sa ozýval dolu schodiskom.

„Profesor Snape,“ opravil ju, a jednako len zostal stáť. „Dúfam, slečna Grangerová, že mi chcete prezradiť niečo dôležité? Alebo sa bavíte chvastaním sa privilégiami ex-siedmakov pred vašimi spolužiakmi tým, že si ma trúfate oslovovať krstným menom?“

Hermiona obrátila oči stĺpkom.

„Naozaj, Severus,“ hrešila ho, „nevyzerá to, že by tu bolo tak veľa študentov. Navyše, ako sa zdá, žiaden z nich nepostáva práve na tomto schodisku. A tým pádom ma nikto z nich nemôže počuť, ako sa „chvastám“ privilégiami tým, že vás volám krstným menom.“ Dopovedala a vyzerala spokojne.

Snape zavrčal a preniesol váhu na druhú nohu. Jeho plece a krk, vlastne celá pravá strana nebola počas búrok nikdy úplne v poriadku.

„Čo chcete?“ spýtal sa sarkasticky. „Teraz, keď ste skončili s testovaním vášho nepresvedčivého chrabromilského štýlu rétoriky?“

„Je to skutočne vaša najhoršia urážka?“ spýtala sa Hermiona s úsmevom. „Chcem sa vám poďakovať?“

„Poďakovať sa mi?“

„Áno, poďakovať sa vám. Bill je skvelý kliatborušiteľ, ale len vy máte talent na vytvorenie riešenia tak, že ho človek môže naozaj pochopiť.“

„A vy si myslíte, že som...“

„Budem vedieť, kto z vás napísal ktorú časť návrhu,“ trvala na svojom. „A ďakujem. Dúfam, že keď ho zverejníte, bude mať úspech.“

„Slečna Grangerová, vôbec si nemyslím, že je to vhodný čas alebo miesto, aby ste zvažovali moje akademické ašpirácie. Už ste si prečítali zmienený dokument?“

Hermiona sa zasmiala, zazurčala kaskáda smiechu. „Ešte nie,“ priznala, „no je to skvelý nápad – dostala som sa na koniec úvodu, spoznala som váš štýl a chcela som sa ubezpečiť... ubezpečiť, že to viete.“

„Nuž, teraz, keď ste to urobili, prečo sa nevrátite do veže a neprečítate si vašu úlohu?“ precedil cez zuby.

Hermiona vystrúhala nahnevanú grimasu a postavila sa na špičky.

„Len mi dovoľte sa vám poďakovať, pane,“ povedala s drzým úsmevom a pobozkala ho na líce. Snape sa po zvyšok soboty bezcieľne túlal v desivo prázdnom hrade so štípajúcim lícom, ako keby sa popálil.

*****

Sviečky tlmene svietili vo svietnikoch, keď sa Hermiona stočila do klbka v Minervinom kresle potiahnutom tartanom vedľa praskajúceho ohňa. Portréty (a Krivolab) okolo nej celý večer podriemkavali. Vonku vôkol veží a vežičiek zavýjal vietor s dažďom.

Hermiona si však nevšímala rozdiely medzi svetom vonku a vnútri. Jej pozornosť sa úplne sústreďovala na pergamen pred ňou, brko zúrivo škriabalo.

S uspokojením čítala časť o účinkoch Unde Orieris na myseľ a telo – Bill odviedol dobrú prácu. No o účinkoch Refracta Legilimentis v kombinácii s Reparom Legilimentis čítala s rastúcim pocitom nepokoja. Nepokoj sa zmenil na hrôzu, keď si prečítala o všetkých účinkoch Repara a Refracta Legilimentis na neuzavretú a nepripravenú myseľ.

Keď sa dostala na koniec stránky, z prstov jej vypadlo brko. Len sedela a civela do ohňa.

„Čo si to len, dopekla, urobila, Hermiona?“ zamrmlala.

Krivolab vyskočil zo svojho miestečka na policiach pre knihy vedľa kozuba a pretiahol sa.

„Mrau?“ spýtal sa zvedavo a zvraštil tvár.

Neprítomne sa zohla, aby ho pohladila, no ozval sa zvonček ohlasujúci začiatok večere a kocúr odbehol preč. Hlboko pod ňou sa ozval buchot kníh a hrmot vstávajúcich študentov, keď obyvatelia Rokfortskej strednej školy čarodejníckej odchádzali jeden za druhým na večeru.

„Nie,“ zašepkala, „malo to byť bezpečné. Overila som si to. Čítala som knihy! Robila výskum! To sa nemalo stať!“

Na rímse nad kozubom odbili Minervine pozlátené hodiny (s venovaním: s vďakou od rodiny Malfoyovcov) hodinu.

„Nie, nie, nie, nie, nie.“ Hermiona vyburcovaná do akcie zoskočila z kresla, pričom zhodila pergameny, brká a chrabromilskú prikrývku.

„No toto!“ vykríkol rozhnevane vyľakaný portrét.

„Kde horí?“ spýtal sa posmešne druhý.

Dumbledore vzhliadol so záujmom zo svojho rohu. „Slečna Grangerová, počkajte,“ zvolal zo svojho rámu.

Hermiona nepočula ani jeden z nich, keď sa vyrútila z miestnosti a ťažké dubové dvere nechala za sebou zabuchnúť.

Hnala sa dolu schodiskom a takmer sa prizabila na kamennej oblude na jeho úpätí. Bol čas večere; v knižnici by nemal byť nikto. Mohla dokázať, že sa Bill mýlil.

Musela dokázať, že sa Bill mýlil.

Poháňal ju strach, keď trielila chodbami do tmavej knižnice. Udrela si koleno o nedbalo zasunutú stoličku a zajačala na tieň príšery týčiaci sa pred ňou.

„Lumos!“ zvolala a tma ustúpila. Príšerou bola hromada kníh na stole madam Pinceovej s tabuľkou Ticho!

Rastúca panika spôsobila, že sa nemotorne potkýnala cez haldy vrátených kníh do Zakázaného oddelenia (byť ex-siedmačkou malo svoje výhody) a pre istotu siahla po knihách, ktoré z políc vyťahovala tak dávno. Museli byť pravdivé, pomyslela si. Keby sa mi niečo také mohlo stať, hovorilo by sa v nich o tom. Bill sa musí mýliť.

„Accio návrh!“ zvolala a mávla prútikom v jednej ruke, pričom druhou zvierala štós kníh. Pergamen preletel cez knižnicu a klesol na stôl.

„No tak, Grangerová, rýchlo...“ mrmlala si pre seba a horúčkovito listovala vo zväzkoch pred sebou. „Dokážeš to nájsť...“

Čas večere pomaly ubiehal a Hermiona vedela, že má len málo času, kým sa vráti madam Pinceová s hŕstkou študentov, ktorí chceli počas sobotňajšieho večera študovať.

„Prosím,“ zašepkala, keď sa Staroveká mágia mysle otvorila na stránke, ktorú mala označenú, akoby pred rokmi (bol to len rok a pol?). „Prosím,“ žobronila, „nie.“

*****

Spotená a lapajúca po dychu si sadla na posteli, zamotaná vo vlhkých, k telu prilepených prikrývkach.

„Och, bože,“ zašepkala. Svetielkujúce čísla na budíku ukazovali 2:10.

Zaplavila ju vlna úľavy a klesla späť na vankúš.

„Vďaka bohu,“ povedala nahlas. „Sen. Len sen.“

Niečo jej vŕtalo v hlave. Vymotala sa z prikrývadiel a vstala z postele.

„Skús to,“ povedala si, „nič sa nestane. Vlastne si sa o to nikdy nepokúsila.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a mávla rukou.

„Lumos!“

Nič sa nestalo. Uľavilo sa jej, keď natiahla ruku a zapálila nočnú lampu. Narovnala sa a letmo zachytila svoj odraz v zrkadle nad toaletným stolíkom.

„Ahoj, Hermiona,“ povedala mu.

Dievčina v zrkadle bola, ako dúfala, len jej odrazom: husté vlasy hnedej myšacej farby konečne podrástli, hnedé oči, trochu vyčnievajúce zuby.

„Ahoj, Hermiona,“ povedala znovu.

„Hermiona?“ Vo dverách stál jej otec oblečený v župane a pyžame purpurovej farby.

„Prepáč, oci,“ ozvala sa Hermiona. „Mala... mala som zlý sen a iba som potrebovala chvíľu, aby som sa preorientovala.“

Úľava na otcovej tvári bola zreteľná.

„Tak fajn,“ odvetil. „Len som niečo počul a...“

„Som v poriadku, oci. Vráť sa do postele.“

Otec sa usmial a vošiel do izby. Zovrel ju v tesnom objatí a pobozkal na temeno hlavy.

„Nikdy sa neospravedlňuj, miláčik,“ zašepkal. „dokiaľ tu budeš s nami, môžeš ma zobudiť kedykoľvek budeš chcieť.“

Hermiona ho objala na oplátku a zažmurkala, aby potlačila slzy.

„A teraz, slečinka, späť do postele. Zajtra máš veľký deň.“

„Áno, ocko,“ povedala poslušne a potlačila úsmev. Jej otec to  hovorieval vždy, aj vtedy, keď veľký deň znamenal pletie zadného dvora. Tentoraz sa jej veľký deň týkal pohovoru na škole ďalšieho vzdelávania. Hermiona bola nadšená – bol to prvý krok, jej prvý krok späť.

Späť do skutočného sveta. Sveta, kam patrila. Kde boli jej rodičia v bezpečí. A jej sestra skutočná.

„Dobre sa vyspi, miláčik.“ Otec sa otočil na odchod.

„Brú noc, ocko.“

Hermiona vyliezla späť na posteľ. Vonku, okolo útulného predmestského domu šumel vietor a dážď ekvinokciálnej búrky. Hermiona sa schúlila medzi prikrývky a zhasla svetlo.

Ach, je krásne byť opäť sebou, bola jej posledná myšlienka, keď zaspávala.

*****

Duch Zloduch prefičal cez Veľkú sieň, ignorujúc nahnevané výkriky a znechutené pišťanie, keď hnojová bomba, ktorú mal v pláne odpáliť v bifľomorských spálňach, spadla z jeho strašidelného habitu a dopadla do chrabromilskej polievkovej misy. Vo Veľkej sieni vypukol chaos a poriadok nebol nastolený až do neskorého večera. Nebolo to skôr než v nasledujúce ráno, keď madam Pinceová našla nehybnú postavu Hermiony s brkom zovretým v stuhnutých prstoch a stopami sĺz na lícach.

Na pergamene, ktorý ukázala očividne ustarostenej Minerve, boli Hermioniným písmom načarbané horúčkovité poznámky. Posledné slová jednako len zaujali riaditeľkinu pozornosť. Nikdy som to nechcela. Takto sa to nemalo stať. Knihy by sa nemali mýliť.

Minervinou prvou chybou bolo, že predvolala Snapa do kancelárie, aby mu ukázala pergamen. Druhou, že mu ten pergamen ukázala. A tretia vyvolala tie najúžasnejšie následky.

Colin Creevey, učeň u Fušerských Blogsov a Blottersov (maliarov rokfortských riaditeľov počas storočí), uistil Minervu a zvyšok portrétov, že portrét Albusa Dumbledora bude schopný zreštaurovať, avšak proces môže trvať minimálne šesť mesiacov, s najväčšou pravdepodobnosťou aj rok.

Potom, čo všetci odišli, Phineas Black podotkol, že chlapec Eileen Princeovej mal vždy tendenciu najskôr preklínať a až potom sa pýtať. Vyhlásil, že keby bol na Minervinom mieste, mal by lepší cit pre odzbrojenie muža predtým, ako mu ukázala, v čom sa Grangerových dievča mýlilo. Potom sa vyjadril, že je asi jedinou bytosťou v hrade, ktorá mala tušenie, čo sa s ňou stalo, a preto by nebol dlhodobo zadržaný v dielni u Blogsov a Blottersov.

Minerva ovládla potrebu rozšíriť hranice svojho slovníka a prešla ku skrini, kde Albus uchovával zbierku mysľomís.

Nepozvala Snapa, aby sa k nej pripojil.

Pozn. prekl.: [1]Ekvinokciálne búrky – silné búrky vo Veľkej Británii a Severnej Amerike, o ktorých sa všeobecne verilo, že sú spojené s obdobím jarnej a jesennej rovnodennosti. Tento mýtus sa mohol zrodiť v polovici roka 1700, kedy námorníci pozorovali hurikány v oblasti Karibiku, ktoré sa najhojnejšie vyskytujú v období jesennej rovnodennosti. Štatistika početnosti búrok neuvádza, že by búrky v miernom podnebnom pásme boli častejšie v období okolo 22. septembra, aj keď sa občas stane, že prvá ničivá búrka zimnej sezóny vznikne už koncom septembra. Mýtus sa analogicky rozšíril aj na obdobie jarnej rovnodennosti.