Preklady fanfiction Harryho Pottera

11. kapitola

Severus Snape sa pozeral na chlapca prehnutého cez jeho kolená. Po desiatom údere Severusa pálila ruka a odhadoval, že pozadie malého chlapca je už dosť červené, takže ukončil bitku ďalšími dvomi plesknutiami po chlapcovej sedacej časti.

Harry poťahoval nosom, ako ho Snape postavil na nohy, a po lícach mu tiekli slzy. Chlapec bol obrazom kajúcnosti.

„Postavte sa do kúta, pán Potter a rozmýšľajte nad tým, čo ste urobili. Idem sa pozrieť za pánom Malfoyom a vrátim sa za dvadsať minút.“

Harry cítil, ako ho Snapeova ruka jemne potlačila do kúta. Cez slzy v očiach nič nevidel. Jeho zadok bol v ohni, a vedel, že toto bol jeden veľký chaos. Stál v kúte a zacítil ako mu do ruky bola vtlačená vreckovka: „Nepohnite sa odtiaľ, pán Potter. Porozprávame sa, keď sa vrátim.“

Harry si vzdychol...vedel, že Malfoy dostane tak isto... a vedel, že musí niečo povedať. Zase si vzdychol a ozval sa: „Profesor...“

„Áno, pán Potter?“

„Nebola to Malfoyova chyba... udrel som ho...“

„Nevysmieval sa vám, pán Potter, kvôli domácej úlohe...?“

„Nie, pane. On... iba... iba sa ma spýtal, kam som odložil jeho papuče... Povedal, že... že ak sem prídem toto poobedie, mohol by som mu pohľadať papuče a položiť ich niekam, kde ich môže nájsť.“

„Prečo ste ho potom udreli?“

„Neviem...“

Snape si povzdychol. Čo sa dialo vo vnútri chlapcovej hlavy? Ale aj tak si musí vypočuť Dracovu verziu.

„Rozmýšľajte nad tým, kým tu budete stáť... Keď sa vrátim, budem očakávať odpoveď.“

„Áno, pane.“

Snape šiel do pracovne a použitím hop-šup prášku zavolal na ošetrovňu. Madam Pomfreyová ho informovala, že Draco je v poriadku. Jeho nos prestal krvácať, nie je zlomený a modrina na jeho tvári bude do rána preč.

„Nechceš sa porozprávať so svojim bitkárom, Severus?“

„Ak by sa dalo, Poppy, mohla by si si ho nechať na noc?“

„Chystala som sa navrhnúť, aby tu zostal, ale som si istá, že nezaspí, kým sa s tebou neporozpráva...“

Snape vzal viac prášku, hodil ho do ohniska a vkročil na ošetrovňu.

Draco napol sedel, napol ležal na posteli, v ruke mal malý uterák a na striedačku si utieral nos a oči. Zbadal, ako vedúci jeho fakulty vstúpil do izby. Snape sa posadil na stoličku pred blonďavým chlapcom. Po jeho boku ležal podnos s jedlom, ale vyzeral nedotknuto.

„Profesor... Ospravedlňujem sa...“ Po nepodarenom dueli v zbrojnici im Severus sľuboval tvrdé tresty, ak sa jedno z detí dostane do ďalšej bitky, dvojnásobne, ak tej bitke dôjde medzi nimi.

„Čo ste mu povedali, pán Malfoy?“

„Nič... nič, pane, iba som sa pýtal na svoje papuče... Neviem, prečo sa nazlostil...“ Snape zostával ticho. Malfoy bol nešťastný... ale Snape nemohol prísť na to, prečo. Malfoy by mal byť nazlostený, mal by sa vyhrážať zavolaním svojho otca a zažalovaním školy a Chrabromilčanov...!

„Myslel som si, že... viem, že nie je môj priateľ, ale... pomohol mi, keď sme mali nehodu... a boli sme spolu v treste.... Prečo bol taký rozčúlený?“

„Neviem, pán Malfoy, ale pokúsim sa to zistiť. Medzitým tu zostanete. Zjedzte si večeru, potom choďte spať a porozprávame sa ráno.“

„Áno, pane.“

Draco si zase utrel oči: „Mám problém, profesor...?“

„Vôbec nie. Pán Potter povedal, že to nebola vaša chyba.“

„Ďakujem, pane...“

Snape sa vrátil do svojho bytu. Zase použil hop-šup sieť.

„Pán Potter, už môžete opustiť kút. Poďte sem...“

Harry sa otočil a utrel si nos. Vreckovka už bola premočená... Snape mu dal čistú a posadil sa do kresla pri stole. Harry sa postavil blízko k nemu.

„Ako je Malfoyovi?“ Mal právo sa pýtať? Pamätal si ten mäkký pocit, keď sa jeho ruka stretla s nosom blondiaka... bol zlomený? Naozaj sa obával o Malfoya?

„Krvácanie bolo zastavené a jeho nos je v poriadku. Na noc zostane na ošetrovni...“

Harrymu odľahlo. Bol to iba jeden úder, ale vrazil mu celou svojou silou...

„Tuším, že by som sa mal ospravedlniť....“

„Urobíte to. Rozmýšľali ste nad tým, prečo ste ho udreli?“

„Áno, pane... ale... nie som si istý... Dnes ráno sa všetko proste začalo kaziť.“

~*~

Bola to druhá hodina elixírov v novom roku. Snape nebol v dobrej nálade. Mal veľmi rušný týždeň, takmer každé poobedie bol volaný na konzultácie k svätému Mungovi a musel miešať špeciálne elixíry. Minulú noc šiel spať veľmi neskoro, zdržaný známkovaním esejí a domácich úloh, a v to ráno už v tretiackej triede Bystrohlavčanov a Bifľomorčanov skrotil jeden výbuch kotlíka. Prváci z Chrabromilu a Slizolinu cítili to napätie a tentokrát nespôsobili žiaden rozruch. Na stole mal oznámkované práce. Vôbec s nimi nebol spokojný. Najmä s  jednou prácou doručenou zeleno okou otravou. Keď sa pozrel na Pottera krájajúceho ľuľok, plánoval ho nechať čistiť kotlíky celé poobedie... Na konci dvojhodinovky rozdal opravené papiere. Cítil na sebe Potterove oči. Určite si dieťa myslelo, že ho úspešne podviedlo... tak, bude prekvapený.

„Grangerová... Musíte sa naučiť vyjadriť sa menším počtom slov. Odteraz mi doručíte maximálne dve stopy...“

Harry sebou trhol. Hermiona vždy pridávala ďalšie a ďalšie fakty do svojej eseje. Videl, ako prijala papier a očervenela.

„Pán Malfoy. Dobrá práca.“ Blondiak sa hrdo uškrnul... Harry očakával svoje meno ako ďalšie. Každý už vedel, že Snape vracia práce v špeciálnom poradí. Prví šli vždy najlepší... Vedel, že jeho práca je dobrá. Možno nie taká dobrá ako Hermionina alebo Dracova... Ale vyhľadal si všetky fakty a vlastnosti neurotoxických jedov, a tiež si pohľadal charakteristiky tvorov, ktoré ich produkovali. Odovzdal štvorstopovú namiesto požadovaných troch, a prepísal to trikrát, až kým neboli všetky písmenká oblé a bež fľakov. Dúfal v Snapeovu pochvalu.

Harry bol sklamaný, keď Snape pokračoval v rozdávaní úloh a on nebol zavolaný. Nechal si jeho prácu na koniec, pretože bola taká dobrá...? Sotva! Snape vrátil posledný papier a Harry si uvedomil, že bol jediný, ktorý chýbal. V žalúdku cítil netopierov...

„Potter...“ Harry natiahol ruku a videl, že na úlohe má veľké T červeným atramentom a k tomu dopísaný trest. Pozrel sa na papiere a videl, že stránky boli krížom krážom preplnené samou červenou farbou... prečo? Bol taký zmätený a nahnevaný, že prehliadol posledné Snapeove inštrukcie, ktoré dával triede. V ušiach počul hlasný šum a Ron ho musel drgnúť, aby ho donútil poodkladať si veci do tašky. Ako to mohlo byť možné? Venoval tomu tak veľa času... Pomaly kráčal nasledujúc priateľov, ale bol zadržaný Snapeovým hlasom skôr, než mohol prejsť dverami. Muž znel nahnevane!

„Trest, Potter, dnes o šiestej. Moja študovňa. Pripravte sa na drhnutie kotlíkov.“

Harry iba prikývol... bol taký popletený. Vyšiel von na chodbu a videl Rona a Hermionu, ako na neho čakali pri schodoch. Začul za sebou kroky a otočil sa... Bol to Malfoy....

„Potter... ak dnes pôjdeš do Snapeovho bytu... Prosím, pohľadaj moje papuče. Snape mi povedal, že si ich používal na Nový rok, ale nemôžem ich nájsť...“

To bola posledná kvapka... Snape vysmial jeho domácu úlohu, ale dovolil Malfoyovi spať vo svojich komnatách... Harry nenechal druhého chlapca ani dokončiť, udrel ho do nosa. Zvyšok udalosti sa zlialo do jednej veľkej machule.

Hermiona a Ron k nemu utekali, ale silné ruky ho doslova zdvihli... Pozrel dole, videl Malfoya s krvavým nosom... Bol hodený, nie veľmi jemne, späť do učebne elixírov a bolo mu povedané, aby tam zostal. Stál prehrávajúc si úder v hlave. Počul, že bola zavolaná madam Pomfreyová a Malfoy pokrytý krvou bol na levitujúcich nosidlách odnesený na ošetrovňu.

Udrel Malfoya! Snape ho zabije. A už mal trest... zrazu mu už v ušiach prestalo hučať, ako sa mu ťažké olovo vlialo do žalúdka... Snape vošiel do učebne... pozrel sa na Harryho a prepichol ho svojimi očami: „Vysvetlite to, pán Potter...“

Harry sa iba díval na ruky vo svojom lone. Na hánkach jednej mal krv. Pohol rukou a cítil v kĺboch bolesť. Neexistoval spôsob, akoby na neho mohol byť tento muž pyšný... nikdy! Snape si všimol, že z chodby sa na nich dívali študenti, takže schmatol decko a zobral ho do svojho bytu. Tu si sadol na stoličku s rovným chrbtom a postavil k sebe Pottera.

„Vedeli ste, že sa nemáte biť s vašimi spolužiakmi, pán Potter. Alebo nie?“

Harry prikývol a jeho topánky mu zrazu prišli veľmi zaujímavé. Snape rukou pohol tvárou dieťaťa a donútil ho pozrieť sa mu do očí.

„Slovnú odpoveď...“

„Áno, pane.“

„Môžete mi nejako objasniť vaše správanie?“

Harry hľadel do čiernych očí a kde chcel niečo iné, našiel iba hnev... bol stratený. Všetko to stratil...

„Nie, pane.“

„Takže viete, čo očakávať?“

„Zbijete ma,“ odpovedal Harry. Snape položil ruku na chrbát dieťaťa a predklonil si ho cez kolená.

~*~

Po porozprávaní sa s Malfoyom sa Snape chcel dostať na kĺb problému.

„Posaďte sa, pán Potter.“               

Videl Harryho myknutie, ako sa jeho zadok dotkol sedadla stoličky.

„Zoberte si svoju esej a prečítajte mi ju.“

Harry vybral zo svojho batohu pokrčený pergamen a začal čítať. Zo začiatku sa jeho hlas trochu klátil, ale pokračoval v čítaní. Zastavil, keď došiel na stránku, ktorá bola poškrtaná červenou... uvedomil si, že čítal rovnakú vec, ktorá bola na prvej a druhej strane... ako to? Už rozumel... prepísal rovnakú časť...

„To je zle...“

Snape mohol vidieť skutočné rozpaky. Dieťa spravilo chybu, nepokúšalo sa ho podviesť umiestnením kópií eseje v nádeji, že bude príliš zamestnaný, aby to čítal celé...

„Chápem to tak, že ste nečítali svoju prácu pred jej odovzdaním, pán Potter.“

„Čítal... čítal som ju veľakrát... Pane, ale.. minulý týždeň... Snažil som sa napísať písmenká perfektne a... Nesnažil som sa vás oklamať, pane... Prosím, verte mi... Môžem vám ukázať... Mám prácu tu...“ Harry sa pozrel do svojej školskej tašky a vybral guču papierov, položil ich na stôl a prezeral ich, kým sa ospravedlňoval... „Je mi to tak ľúto... Bol som unavený, ale pokračoval som v prepisovaní a... Tu... to je to.“ Harry dal Snapeovi kopu pokrčených papierov.

Snape si ich zobral a prezrel. Videl, že je tam časť, ktorú Harry neopísal...

„Prečo to bolo také dôležité, pán Potter?“

Harry si pozorne prehliadal nechty.

„Hm? Prepáčte, pane?“

„Prečo bola táto domáca úloha taká dôležitá? Prečo ste ju museli toľko krát prepisovať?“

„Neviem... Chcel som vám ukázať, že to zvládnem. Chcel som, aby ste mi povedali, že som spravil dobrú prácu.“

Snape nechal dieťa sedieť pri stole a šiel do kancelárie, vrátil sa s papierom a brkom v rukách. Položiac ich pred Harryho povedal: „Tak, máte šancu prepísať to ešte raz,  pán Potter.“

Harry sa pozrel na svojho profesora nedôverčivo: „Skutočne.... Pane, ale... povedali ste...“

„Drhnúť kotlíky môžete prísť zajtra, pán Potter. Dám vám za to tri body.“

„Áno, pane.“

Harry ešte raz prepisoval svoju esej. Ako sedel na stoličke, zo začiatku cítil svoj boľavý zadok a ako čas šiel, jeho žalúdok začal škvŕkať...

Pamätal si, čo Snape povedal o jedlách... Otočil sa k hodinám na stene, bol čas večere. Harry počul Snapea z vedľajšej miestnosti...

„Profesor...?“

„Áno, pán Potter?“

„Je čas na večeru... a som trochu hladný, ja... ešte mi to chvíľu zaberie dokončiť a... Môžem ísť...? Vrátim sa späť rýchlo...“

„Umyte si ruky, pán Potter. Večera čaká v kuchyni.“

„Ďakujem, pane.“

Snape videl Pottera utekať do kúpeľne a počul špliechanie vody... Ako dokázal...? To dieťa prešlo toľkým v  posledných pár hodinách, ale stále malo energiu skákať a utekať... Harry sa vrátil s čistou tvárou a rukami.

Snape objednal slepačí vývar so zeleninou, kuracie rolky a zemiakové pyré... Harry vedel, že nebol celkom mimo nemilosť, ale ak mu Snape doniesol jedlo, stále to znamenalo, že sa o neho zaujíma... alebo nie? Jedol pomaly, jedlo bolo dobré a jeho žalúdok vďačný po stresoch, ktoré dnes zažil. Nebol prekvapený, keď na konci jedla zmizli taniere, ale dezert sa neobjavil.

Snape mal šálku kávy.

„Pokračujte na svojej úlohe, pán Potter.“

„Áno, pane.“

Harry si zobral papiere a všetky ich znova čítal, než zase začal písať.

„Malfoyove papuče sú na spodnej poličke knihovničky, pane...“

„Prečo ste ich tam položili?“

Harry pokrčil ramenami a pokračoval v zízaní na papier: „Ja... pomyslel som si... nakoniec ste jeho vedúci fakulty a... mal som vedieť lepšie... bol som na neho nahnevaný, pretože... pretože ste ho pozvali, aby tu ostal. Myslel som, že ste... že iba mne dovoľujete... a boli ste na mňa nahnevaný...“ Ten chlap ho donúti povedať všetko to... prečo mu nečíta myšlienky tentokrát?

„Nie je zvykom, aby deti prespávali v mojom byte, pán Potter.“

„Nie...?“

„Všetci študenti majú svoje vlastné postele a internáty. Iba pri špeciálnych príležitostiach dovoľujem niekomu zostať na gauči.“

„Nechali ste ma....“

„Som váš ustanovený opatrovník, pán Potter. Musím s vami zaobchádzať inak  ako so zvyškom vašich spolužiakov.“

„Ale Malfoy...“

„Tiež mám zodpovednosť za deti, ktoré patria do mojej fakulty, pán Potter. Som za nich zodpovedný, kým sú v škole. Vždy je tu špeciálny dôvod, aby som povolil niekomu zostať tu spať...“

„Vidím. Prepáčte... Myslel som... necháte ma odniesť mu papuče na ošetrovňu? Možno ich potrebuje.“

„Zostane iba na noc. Môžete mu ich dať, keď sa ospravedlníte.“

„Áno, pane.“

Harry pokračoval v písaní. Táto úloha vyzerala nekonečne... Cítil, ako mu ruka brní. Bolelo to, kde udrel Malfoya.

„Skončili ste, pán Potter?“

„Nie, pane... Stále mám stránku a pol na prepísanie.“

„Zaznačte si kde ste a poďte sem.“

Harry šiel do obývačky. Snape bol usadený v kresle a Harry sa posadil na gauč.

Pre Snapea to bolo ťažké. Ale chlapec to potreboval. Snape bol zvyknutý kritizovať a nachádzať vo všetkom chyby.  Známkoval primerane, ale iba výnimočne povedal niečo pozitívne....

„Pán Potter, odkedy ste prišli na Rokfort, naučili ste sa veľa. Naučili ste sa používať svoju mágiu a vyrovnať so všetkými zmenami, ktoré to zahŕňa, pre dieťa, vychovávané muklami. Mali by ste byť na seba hrdý...“

„Myslíte si, že by som mal... pane?“ Harry si nebol istý.

„Áno, dieťa. Tiež ste sa riadili príkazmi madam Pomfreyovej a pribrali ste. Chce vás ešte raz vyšetriť. Myslím, že bude potešená výsledkami...“

„Chcel som... Chcel som, aby ste so mnou boli spokojný vy, pane...“ Harry túžil po svojom neviditeľnom plášti, aby ho Snape takto nemohol vidieť...

„To je dôvod, prečo si toľkokrát prepisoval svoju domácu úlohu, dieťa?“

„Áno, pane.“

„To nepotrebujete robiť, pán Potter. Som s vami spokojný, keď zjete každé jedlo na čas a keď ste v posteli pred večierkou... Som potešený, keď sa rozumne obliekate... a riadite sa pokynmi učiteľov.“

„Ale... myslíte si, že som hlúpy... nevediem si dobre v elixíroch.“

„Viem, že sa snažíte a vaša domáca úloha bola uchádzajúca, kým som neobjavil, že sa opakuje.“

„Potom, máte má rád? Viem, že sa o mňa staráte dobre, ale... ja...“

Snape si povedal, že je to časťou výchovy dieťaťa. Nerobil to preto, pretože to dieťa objímal rád... Posadil sa k Harrymu a  položil ruky na jeho chrbát. Dieťa cítilo ruky a dovolilo, aby ho objal.

„Keď som hľadal OPČM učebňu, aby som zneškodnil bomby, ja... našiel som zrkadlo. Bolo to veľké zrkadlo v miestnosti, a najprv som myslel, že je to normálne zrkadlo, ale...  Keby ste... Keď som sa do neho pozrel... ukazovalo mi mojich rodičov a moju rodinu. Dursleyovci tam neboli. Ale môj otec a mama... Naozaj si ich nepamätám, nevidel som fotky, ale... každý hovorí, že vyzerám ako on a že mám jej oči...“

„Takže ste videli svojich rodičov v zrkadle.“

„Áno a konečne som už viac nebol sám...“

„Našli ste to zrkadlo znova?“

„Nasledujúcu noc a aj ďalšiu... používal som svoj plášť na premotanie sa chodbou, musel som ich znova vidieť... Musel som vidieť, či tam stále sú...“

„Boli?“

„Áno, zakaždým, a položili mi ruky na ramená a vyzerali šťastne... Profesor Dumbledore povedal, že zrkadlo ukazuje, čo chcem vidieť najviac...“

„Kedy to povedal?“

„Poslednú noc... noc pre výbušninami, povedal, že zrkadlo iba ukazuje čo je vo vnútri mojej hlavy a srdca a že... by som nemal zase hľadať zrkadlo.“

„Rozumiem, že ti chýbajú rodičia, dieťa.“

„Viem, že sú preč, aj keď by som mal rád nejakú fotku... ale naposledy, videl som v zrkadle niekoho ďalšieho... Niekoho, kto je živý a...“ Harry cítil teplo toho chladného muža. „...v zrkadle ste boli vy, pane...“

Snape bol zarazený... dieťa kopírovalo štyri stránky eseje niekoľkokrát, aby si získalo jeho uznanie a udrelo Malfoya zo žiarlivosti... Zobral úlohu opatrovníka vediac, že by mohol dieťaťu poskytnúť stabilitu, jasné pravidlá a podporu... kedy sa to zmenilo na zabezpečenie teplého oblečenia, na hrnčeky horúcej čokolády a objatia...? On nebol to, čo to dieťa potrebovalo! Bol zničený muž,  ktorý si skryl srdce potom, čo mu ho priveľakrát rozbili. Už ani nemal kľúč, aby ho ešte oživil.

„Myslíte si... myslíte si, že by ste ma trochu mohli mať rád, pane. Sľubujem, že sa budem učiť na všetky svoje hodiny, budem chodiť na čas a vždy poslúchať a-“

„Mám vás rád, pán Potter.“

„Aj ja vás mám rád, pane.“

Harry cítil, že mu tečú slzy. Hádal, že deň nakoniec nebol taký zlý... Snape ho objal pevnejšie.

„Je mi ľúto, pán Potter. Ľúto, že ste nevyrastali so svojimi rodičmi. Viem, že som zlou náhradou, ale som tu pre vás...“

Harry stratil nad slzami kontrolu. Všetka frustrácia dňa, plus všetky obavy a bitka... všetko vyšlo von slanými kvapkami. Severus ho iba držal, kým sa dieťa nevyčerpalo... Harry sa v jeho rukách uplakal do spánku.

Snape zdvihol dieťa na ruky a odniesol ho niekoľkými krokmi do svojej izby. Jeho chovanec si zaslúži niečo viac ako gauč v obývačke. Keď sa pokúsil položiť Harryho do prikrývok, chlapec sa odmietol pustiť jeho krku a stiahol ho rovno so sebou. S trpezlivým povzdychom, Snape viezol do postele a dovolil Harrymu túliť sa k jeho hrudi. Po niekoľkých dlhých minútach držania spiaceho chlapca, Snape si priznal, že si užíval fyzický kontakt a cítil sa zvláštne ochranársky k balíku vo svojich rukách.

Snape zatvoril oči a prial si, aby dieťa v jeho rukách bolo naozaj jeho. Jeho a Lilyne. Teda, nebol tu nik iný, kto by si na neho nárokoval...

Snape otvoril oči, keď cítil mravčenie v rukách. Zaspal pri dieťati... Postavil sa a prikryl chlapca s prikrývkou. Vyšiel z izby, vypol svetlá. Šiel do svoje hosťovskej a premenil si stoličku na posteľ. Bol taký unavený, že si iba stiahol topánky predtým, než zaspal.

PP: Tak, už vidíte, kde som našla inšpiráciu na banner. Tiež ste namäkko? :)